Sociálny rozvoj dieťaťa s mentálnym postihnutím

Narodenie dieťaťa so zdravotným postihnutím, najmä mentálnym, predstavuje pre rodinu obrovskú výzvu. Táto udalosť prináša nielen radosť, ale aj množstvo otázok, stresu a potrebu prispôsobiť sa novej situácii. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na to, ako mentálne postihnutie dieťaťa ovplyvňuje rodinu, aké sú hlavné stresory a ako sa s nimi rodina môže vyrovnať. Zároveň poukážeme na dostupné možnosti podpory a stratégie, ktoré môžu rodinám pomôcť zvládnuť túto náročnú životnú situáciu.

Psychické dopady na rodinné fungovanie:

Narodenie postihnutého dieťaťa nesporne predstavuje psychické vypätie i veľkú fyzickú záťaž nielen pre rodičov, ale aj blízkych rodinných príslušníkov, determinujúcich rodinné fungovanie. Stresová situácia spojená s oznámením diagnózy dieťaťa je nemenný fakt bez ohľadu na to, či už ide o dieťa, ktoré trpí mentálnym, fyzickým, sluchovým alebo zrakovým postihnutím. Ak sa do rodiny narodí dieťa, ktorému je diagnostikované zdravotné postihnutie, pocity šťastia z narodenia dieťaťa sú zväčša vystriedané či nahradené strachom, úzkosťou a beznádejou spojenou s nejasným vývojom budúcnosti. Nejasnosť z ďalšieho vývoja dieťaťa je často utvrdzovaná zdravotným personálom a lekármi, ktorí sú veľmi opatrní pri prognózovaní vývoja zdravotného postihnutia a jeho dopadov na motorické funkcie, centrálny nervový systém, rečový aparát a pohybový aparát dieťaťa.

Pre pozitívnu akceptáciu zdravotného postihnutia v rodine je dôležité vytvárať podnecujúce podmienky, ktoré umožňujú rodičom vysporiadať sa s novou životnou situáciou, ako aj mať dostatočnú opornú sieť skladajúcu sa z rodiny, vonkajšieho prostredia a inštitúcií pomáhajúcich skvalitňovať životné podmienky zdravotne znevýhodneným. Narodenie dieťaťa so závažným zdravotným postihnutím a starostlivosť o neho spôsobuje rodičom mimoriadnu záťaž. Pre mnohých predstavuje takzvanú zlomovú životnú krízu, ktorá je spojená s veľmi trýznivým pocitom nenaplneného očakávania narodenia zdravého dieťaťa, ktoré malo uspokojiť „vyprojektované“ túžby a predstavy, niekedy prevyšujúce objektívne dané možnosti.

Fázy vyrovnávania sa s postihnutím

Členovia rodiny sú vystavovaní vysokej záťaži, stresovým situáciám a konfrontačným pocitom, ktoré nedokážu spracovať bez ďalšej pomoci. Preto vývin rodiny s postihnutým dieťaťom je dlhodobý proces, ktorý prebieha v určitých fázach, od šoku až po zmierenie a úplnú akceptáciu životnej situácie spojenej s príchodom takého dieťaťa. Po prijatí skutočnosti prichádza obdobie adaptácie rodičov na postihnuté dieťa, pričom dochádza k vzájomnému spoznávaniu, vytváraniu a prispôsobovaniu podmienok potrebám znevýhodneného dieťaťa. S realitou narodenia dieťaťa s postihnutím sa jeho vlastná rodina vyrovnáva individuálne na základe dostupných zdrojov pomoci, podpornej siete a súdržnosti členov rodiny. Úspešnosť či zlyhanie pri akceptácii zdravotného postihnutia je determinovaná viacerými faktormi, ktoré v jednotlivých fázach majú odlišný vplyv na rodinné fungovanie.

1. Fáza oznámenia spojená s počiatočným šokom:

Táto fáza je silno emocionálna a zahŕňa reakciu rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé, ale narodilo sa s defektom, poruchou či telesným poškodením. Počiatočný šok je pre rodičov o to silnejší, pokiaľ prenatálne lekárske výsledky počas tehotenstva nevykazovali žiadne zdravotné vady u dieťaťa. Rovnako spôsob oznámenia diagnózy má značný dopad na to, ako rodič prijme túto správu. Tá je často oznamovaná neprofesionálnym a neľudským spôsobom s negatívnym nábojom: „Vaše dieťa aj tak nebude nikdy chodiť, môžete byť radi, že nie je mentálne postihnuté,“ alebo v prípade narodenia dieťaťa s mentálnym postihnutím sú reakcie personálu v nemocnici podobne nevhodné: „Nezľaknite sa, ale narodilo sa vám mentálne postihnuté dieťa, bohužiaľ, nemôžete od neho nič očakávať.“ V tejto fáze emocionálneho šoku sa stretávame s dvoma typmi rodičov. Rodičia, ktorí počítajú s vývojovými ťažkosťami svojho postihnutého dieťaťa, zďaleka netrpia takou mierou úzkosti a strachu, pretože majú dostatok času prijať tento fakt a pripraviť sa na príchod postihnutého dieťaťa. Lekári v počiatočnej fáze vývoja dieťaťa nemôžu s istotou jeho vývoj predpovedať, ale vedia ho odhadnúť.

2. Fáza popretia reality:

Rodičia, ktorým sa narodilo postihnuté dieťa, túto skutočnosť odmietajú a zdravotnú diagnózu berú ako omyl, prípadne hľadajú odborníkov, ktorí by túto správu zvrátili a oznámili im dobrú správu. V tejto fáze nemajú rodičia záujem hľadať riešenia, popierajú skutočnosť, že by ich dieťa mohlo mať trvalé zdravotné postihnutie. Chýbajú im základné informácie o danom zdravotnom postihnutí, jeho dôsledkoch, a cítia sa byť bezmocní.

3. Fáza viny a hnevu:

Tieto dva protipóly sa objavujú u rodičov vo fáze, keď všetky pokusy o zvrátenie diagnózy zlyhali. Vtedy nastupuje proces hľadania vinníkov a pocity viny. Buď obviňujú samých seba z možného zanedbania starostlivosti v období tehotenstva, alebo sa snažia vinu presunúť na druhých, najčastejšie na lekárov. Pocity viny zo zlyhania na strane rodiča môžu byť tak intenzívne, že môžu vyústiť do ďalších psychických problémov, ako napr. úzkosti, popôrodné depresie, či odpor voči postihnutému dieťaťu, ku ktorému si nedokážu vytvoriť pozitívny vzťah.

4. Fáza sebaľútosti a ľútosti smerom k dieťaťu:

V tejto fáze si často rodičia kladú otázku, prečo práve im sa narodilo postihnuté dieťa, prečo ich dieťa musí trpieť takou diagnózou, keď je ešte len pár hodín na svete a nikomu neublížilo. Rodičia potrebujú pomoc v tejto ťažkej životnej situácii, hlavne prístup k širokému zdroju informácií, ktoré im pomôžu pochopiť a poznať zdravotné postihnutie. Vhodným pomocníkom sú aj rôzne podporné skupiny, ktoré pozitívnym spôsobom stimulujú rodičov a ich snahy pri zvládaní tejto náročnej úlohy. Snažia sa sami hľadať východiská z tejto situácie, avšak nedokážu vidieť nič pozitívne na tom, že sa im narodilo postihnuté dieťa. Utápajú sa v sebaľútosti a zabúdajú na to, že dieťa ich potrebuje. Poradenstvo, dostatok informácií a poskytnuté kompenzácie môžu vniesť optimizmus do života rodičov. Mnohí z nich sa utápajú v ľútosti, prípadne neúmerne veľkú ľútosť prejavujú voči postihnutému dieťaťu, pritom si neuvedomujú, že tým mu najviac ubližujú. Nevidia v ňom človeka s potenciálom a pozitívnymi vlastnosťami, ale len objekt ľútosti, ktorý to bude mať v živote ťažké a ktorý je príčinou rodinných problémov.

5. Fáza akceptácie a vyrovnania sa s realitou:

Táto fáza je spojená s ústupom negatívnych emócií a dochádza k znižovaniu napätia a stresu. Rodičia sa namiesto hľadania vinníkov snažia o racionálny postoj k riešeniu novej životnej situácie, ktorá vznikla príchodom postihnutého dieťaťa do rodiny a ktorej musia čeliť v každodenných činnostiach. Zväčša rodičia v tejto fáze zastávajú postoj: „Nič sa nedá robiť, je to naše dieťa a musíme sa s tým zmieriť.“ Rodičia objektívne prijímajú fakt, že ich dieťa je postihnuté a vyžaduje si individuálnu starostlivosť, ale aj zmeny vo fungovaní rodiny.

6. Zmeny fungovania rodiny:

Táto fáza nastáva, keď sa rodičia vyrovnajú s postihnutím svojho dieťaťa a prijímajú ho také, aké je. Na druhej strane začnú organizovať zmeny vo fungovaní rodiny, prispôsobovať rodinný život potrebám postihnutého dieťaťa, upravovať rodinné podmienky na jeho výchovu a starostlivosť či vynakladať maximálne úsilie na zlepšenie jeho zdravotného stavu. Menia sa vzťahy v rodine, dochádza k úprave zvyklostí, ktoré dovtedy v rodine fungovali s ohľadom na príchod postihnutého dieťaťa. Hľadajú pomoc u príbuzných, začínajú využívať sociálny systém, ktorý by im zmiernil situáciu a poskytol podporu kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia vo forme finančných príspevkov, alebo vyhľadávajú inštitucionálne zariadenia, ktoré by prebrali čiastočne zodpovednosť za starostlivosť o dieťa, najmä nástupom dieťaťa na povinnú školskú dochádzku. Iní autori hovoria o fáze reintegrácie, ktorá je charakteristická tým, že rodičia postupne začínajú vnímať krutú skutočnosť. Organizmus sa prispôsobuje stresovej situácii, ale nie vždy priateľským spôsobom. Často prichádza k rozvodom, kde otcovia sa snažia odbremeniť od záťaže a zodpovednosť presúvajú na matku. Iným negatívnym spôsobom je odmietnutie dieťaťa a snaha o jeho umiestnenie do ústavnej starostlivosti.

7. Fáza dozretia:

V tejto fáze rodina dokázala v maximálnej možnej miere akceptovať dieťa s jeho postihnutím a adaptovať rodinné fungovanie na novú životnú situáciu tak, aby potreby rodiny a starostlivosť o postihnuté dieťa boli v rovnováhe. Kladú dôraz na to, aby aj vzájomné vzťahy medzi členmi rodiny boli harmonické a vzájomne podporujúce. V tejto fáze dozretia, ktorá je charakteristická úplnou vyspelosťou rodičov, dochádza k zmene hodnôt. Rodičia si začnú uvedomovať, čo má v živote najväčší význam a začínajú racionálne uvažovať o možnostiach sociálnej, školskej a liečebnej rehabilitácie, prehodnocujú svoj život a menia poradie hodnôt z hľadiska významnosti. Na prvých miestach sa musia ocitnúť hodnoty ako láska, súdržnosť a vzájomná akceptácia, aby rodina dokázala plnohodnotne fungovať a saturovať potreby svojich členov. Ide o dlhodobý proces, ktorý môže trvať aj niekoľko rokov, nakoľko dosiahnutie tejto fázy závisí od emocionálnej inteligencie členov rodiny, copingových stratégií pri zvládaní záťaže, osobnostných čŕt a schopností riešiť problémové situácie. Zdravotné postihnutie nevnímajú ako nešťastie či životnú katastrofu, ale prijímajú ho ako pozitívny prvok, ktorý prispel k súdržnosti rodiny, uvedomeniu si pravých hodnôt či posilneniu vzťahov medzi členmi.

8. Fáza rozvratu:

Ide o životný cyklus rodiny, pri ktorom síce rodičia akceptovali zdravotné postihnutie dieťaťa, ale nedokázali sa prispôsobiť novej životnej zmene, nedokázali prijať veľký počet zmien, ktoré prináša starostlivosť o postihnuté dieťa, a dochádza k rozvratu v rodinnom fungovaní, vo vzťahových väzbách medzi členmi rodiny, k narušeniu komunikácie. Nakoniec môže vyústiť až do rozvratu manželstva alebo rozchodu partnerov. Rodičia alebo jeden z rodičov sa nedokáže vyrovnať so záťažou spojenou so starostlivosťou o postihnuté dieťa, nedokáže riešiť psychické vypätie a vznikajúce problémy.

9. Fáza slobody a samostatnosti:

V tejto fáze sa rodičia mentálne oslobodia od zdravotne postihnutého dieťaťa. Rodičia do tejto fázy vkladajú maximálnu snahu o zlepšenie stavu dieťaťa a podporu jeho nezávislosti. Pokiaľ dôjde k stabilizácii zdravotného stavu dieťaťa, rodičia sa dostanú do bodu, keď dieťa prestáva byť vo veľkej miere závislé od rodičov, navštevuje školu, je integrované do sociálneho prostredia, má svoje záujmy, neustále absolvuje rehabilitácie i odbornú starostlivosť. Rodičia nadobudnú pocit slobody a hľadajú možnosti sebarealizácie. V tejto fáze rodičia začnú bojovať nielen za práva svojho postihnutého dieťaťa, ale uvedomujú si nutnosť bojovať aj za seba. Väčšina matiek postihnutých detí uvádza, že u manželov/partnerov nenachádzajú dostatočnú psychickú podporu, ale sú rady, že muži v rodine zostávajú a pomáhajú so zabezpečením rodiny, najmä po finančnej stránke. Je nutné, aby rodičia hľadali hnací motor, ktorý im dodá energiu zvládať náročnú starostlivosť o postihnuté dieťa. Napríklad žena potrebuje cítiť, že napriek tomu, že sa jej narodilo postihnuté dieťa, je plnohodnotným človekom a môže sa realizovať v aktivitách, ktoré ju zaujímajú a napĺňajú. V tejto fáze je nesmierne dôležité, aby si rodičia uvedomili fakt, že sa nemôžu nechať vydierať, využívať alebo ponižovať vlastným dieťaťom bez ohľadu na jeho postihnutie. Aj rodič je človek s vlastnými potrebami a túžbami, preto sa nesmie nechať vydierať výčitkami, že opúšťa postihnuté dieťa na pár hodín, alebo nechať sa využívať postihnutým dieťaťom, ktoré neustále vyžaduje jeho pozornosť. Je dôležité dať dieťaťu s postihnutím najavo, že ho rodič miluje a záleží mu na ňom, ale v záujme jeho rozvoja nesmie robiť za neho veci, ktoré dokáže vykonať aj samo. Tým podporuje v ňom závislosť, nie samostatnosť, o ktorú sa tak snaží v iných oblastiach, napr. aby sa postavilo na vlastné nohy a začalo chodiť.

Hlavné stresory v rodine s mentálne postihnutým dieťaťom

Starostlivosť o mentálne postihnuté dieťa predstavuje pre rodinu značnú záťaž. Táto záťaž môže viesť k nadmernému vyčerpaniu rodičov a k zhoršeniu ich psychického zdravia. Okrem toho, vzťahová symetria je oveľa náročnejšia.

• Starostlivosť zo strany rodičov a najbližšej rodiny: Rodičia sa musia prispôsobiť potrebám dieťaťa, čo môže znamenať obmedzenie vlastných záujmov a potrieb.
• Finančná záťaž: Starostlivosť o dieťa s postihnutím často vyžaduje zvýšené finančné náklady na liečbu, rehabilitáciu, špeciálne pomôcky a terapie.
• Sociálna izolácia: Rodiny s postihnutými deťmi sa môžu cítiť sociálne izolované, nakoľko odmietnutie chorého dieťaťa je sociálne neprijateľné. Rodičia sa môžu stretávať s nepochopením, predsudkami a diskrimináciou zo strany okolia.
• Emocionálna záťaž: Rodičia prežívajú silné emocionálne vypätie, ktoré môže viesť k úzkosti a depresívnemu ladeniu.
• Vzťahové problémy: Postihnutie dieťaťa môže negatívne ovplyvniť vzťahy v rodine. Partneri sa môžu odcudziť, súrodenci môžu žiarliť na pozornosť venovanú postihnutému dieťaťu a rodina môže smerovať k rozpadu, alebo môže byť akceptovaná a rodinnú súdržnosť posilní.

Vplyv na rodinných príslušníkov

Starostlivosť o dieťa s mentálnym postihnutím má významný vplyv na všetkých členov rodiny, avšak tento vplyv sa môže líšiť v závislosti od ich osobnostných charakteristík, sociálnej podpory a spôsobu, akým sa s touto situáciou vyrovnávajú.

• Vplyv na matku: Matky zvyčajne preberajú väčšinu starostlivosti o dieťa a starajú sa oň 24 hodín denne. To môže viesť k ich preťaženiu, vyčerpaniu a zhoršeniu psychického zdravia. Matky sa často vzdávajú svojich záujmov, kariéry a sociálnych kontaktov, aby sa mohli plne venovať dieťaťu.
• Vplyv na otca: Otcovia sa môžu cítiť pod tlakom, aby zabezpečili rodinu finančne a zároveň poskytovali emocionálnu podporu matke a dieťaťu. Niektorí otcovia sa s touto situáciou vyrovnávajú ťažšie a môžu sa izolovať, venovať sa výkonu povolania, iní rodinu opustia.
• Vplyv na súrodencov: Súrodenci detí s postihnutím môžu prežívať zmiešané pocity. Na jednej strane môžu byť hrdí na svojho brata alebo sestru a prejavovať im lásku a podporu. Na druhej strane môžu žiarliť na pozornosť, ktorú dieťa s postihnutím dostáva, a cítiť sa zanedbávaní.

Možnosti podpory pre rodiny s mentálne postihnutými deťmi

Je dôležité, aby rodiny s mentálne postihnutými deťmi mali prístup k adekvátnej podpore, ktorá im pomôže zvládnuť náročnú situáciu a zabezpečiť dieťaťu prijateľný rozvoj. Táto podpora by mala byť komplexná a zameraná na všetky aspekty života rodiny.

• Psychologická podpora: Psychologická podpora je dôležitá pre rodičov aj súrodencov. Pomáha im vyrovnať sa s emóciami, zvládať stres a riešiť problémy vo vzťahoch. Psychoterapeutická pomoc pri zvládaní záťažových situácií by mala byť samozrejmosťou a rodičia by ju mali chápať ako súčasť bežnej starostlivosti.
• Sociálna podpora: Sociálna podpora zahŕňa... Ľudia s mentálnym postihnutím patria medzi najzraniteľnejšie a najstigmatizovanejšie skupiny občanov. Vzhľadom na svoje postihnutie potrebujú pomoc a stálu podporu pre rozvoj svojich zručností a schopností. Táto pomoc je kľúčová pre ich integráciu a inklúziu do spoločnosti.

Medzi ľudí s mentálnym postihnutím patria žiaci špeciálnych základných škôl, praktických škôl, klienti domovov sociálnych služieb, klienti chránených dielní a chránených bývaní, mladí ľudia žijúci v rodinnom prostredí.

Sociálna rehabilitácia ako kľúčový nástroj

V zmysle zákona o sociálnych službách č. 448/2008 je možné poskytovať v rámci sociálnej rehabilitácie odbornú činnosť na podporu samostatnosti, nezávislosti, sebestačnosti, aktivizovanie schopností a posilňovanie návykov pri sebaobsluhe, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri základných sociálnych aktivitách. Pre cieľovú skupinu ľudí s mentálnym postihnutím je kľúčová práve sociálna rehabilitácia tak, ako je popísaná v zákone o sociálnych službách. Najväčší dôraz je pritom kladený najmä na podporu samostatnosti, aktivizovanie schopností a sociálnu komunikáciu.

Túto sociálnu rehabilitáciu je potrebné poskytovať kontinuálne, nie je to otázka krátkodobého tréningu. Ľudia s mentálnym postihnutím totiž potrebujú vzhľadom k svojmu postihnutiu podporovať svoje schopnosti a zručnosti neprestajne, nakoľko po čase môžu prirodzene zabudnúť i to, čo sa už naučili. Vhodná forma poskytovania sociálnej rehabilitácie pre ľudí s mentálnym postihnutím je vzdelávanie v podobe pravidelných skupinových stretnutí (ambulantná forma), ale i semináre, sústredenia, či pobytové aktivity (pobytová forma).

Aktivity v rámci sociálnej rehabilitácie

Rôzne druhy aktivít, ktoré je možné pri sociálnej rehabilitácii ľudí s mentálnym postihnutím použiť:

• Hry: Ich veľkou prednosťou je, že môžu skupinu stmeľovať. Sú zábavné a minimalizujú napätie. Majú svoje pravidlá, povzbudzujú k sebakontrole a k spolupráci, verbálnemu a primeranému fyzickému kontaktu. Vhodne zvolená hra môže podporiť ľudí s mentálnym postihnutím v chápaní takých abstraktných pojmov, akými sú dôvera a kooperácia.
• Diskusie: V diskusii sa vyžaduje vyjadrenie viac ako len jedného pohľadu na vec. Vyžaduje, aby boli diskutujúci pripravení vyjadriť opačný názor, než má niekto druhý a následne boli schopní odpovedať na odlišné vyjadrenia než sú tie ich. Skupina sa tak naučí uvažovať premyslenejšie, kooperovať a reflektovať vlastné i cudzie pocity, názory, skúsenosti. Medzi najčastejšie patria kruhové a panelové diskusie. Môžu sa realizovať v rámci celej skupiny, ale i v menších skupinkách. Kľúčovým je výber témy zaujímavej pre účastníkov stretnutia a jej vhodné predstavenie.
• Brainstorming: Chrlenie myšlienok tak rýchlo, ako je to možné, bez toho, že by sme sa zamýšľali nad ich hodnotou, je jedna z posledných aktivizujúcich metód rozbiehajúcich diskusiu v skupine. Pri brainstormingu ide predovšetkým o množstvo myšlienok, získanie kreatívnych, originálnych nápadov. Táto aktivita dáva možnosť vyjadriť sa každému. Analýza jednotlivých myšlienok prebieha až po vyčerpaní všetkých nápadov.
• Dotykové aktivity: Dotyky dokážu zázraky a môžu urobiť ľudí šťastnejšími. I obyčajné potrasenie rukou môže mať priam zázračné účinky. Treba však s nimi zaobchádzať veľmi opatrne a rešpektovať osobný priestor každého z účastníkov.
• Rozprávanie a načúvanie: Prostredníctvom tejto aktivity si ľudia s mentálnym postihnutím navzájom dávajú, ale i odovzdávajú spätné reakcie na seba navzájom. Cieľom je sprostredkovať im slobodu vo vyjadrovaní ich myšlienok, pocitov a podporiť ich v akceptovaní názorov a pocitov iných.
• Hranie rolí: Dramatizácia situácie umožňuje vyjadriť i tie najtajnejšie skryté pocity, prediskutovať problém, praktizovať empatiu, skúšať nové správanie, zobraziť sociálne problémy a dynamiku skupinovej interakcie. Taktiež zdôrazňuje dôležitosť neverbálnych emocionálnych odpovedí. Pre niektorých však môže byť ťažké vystúpiť zo svojej roly a hrať rolu inú, nakoľko si táto technika vyžaduje určitú dávku fantázie.
• Relaxačné techniky: Aj pri sociálnej rehabilitácii sa s obľubou využíva relaxácia upravená kapacitám účastníkov stretnutia. Jej cieľom je reflexia dojmov, skúseností, sebapoznanie či navodenie príjemnej atmosféry, uvoľnenie, ale i koncentrácia. Relaxácia musí byť vedená lídrom, ktorý by mal mať potrebné odborné predpoklady a skúsenosť.

Kde poskytovať sociálnu rehabilitáciu?

Sociálnu rehabilitáciu je možné poskytovať všade tam, kde je o ňu záujem. Vzhľadom k potrebným podmienkam sa ako vhodné javia rôzne zariadenia. Pokiaľ má občianske združenie možnosti a dobré podmienky pre vykonávanie sociálnej rehabilitácie, osvedčila sa práve vyššie spomínaná forma ambulantná a pobytová.

Líder a asistent podporujú sebaobhajcov v ich práci - zaznamenávajú názory jednotlivých účastníkov, pokiaľ to je potrebné, usmerňujú diskusiu, ponúkajú problémy, k riešeniam ktorých by sa malo stretnutie dopracovať. Líder reflektuje priania a potreby účastníkov skupiny a podriaďuje im svoje predstavy a plány.

Podmienky pre zabezpečenie sociálnej rehabilitácie

Na zabezpečenie sociálnej rehabilitácie je potrebné vytvoriť vhodné prostredie na pravidelné stretávania sa, čo znamená prevádzkové náklady, náklady na zabezpečenie techniky, komunikačné náklady, mzdové náklady. Vhodné vzdelanie pre vykonávanie sociálnej rehabilitácie je najmä v oblasti špeciálnej pedagogiky, sociálnej pedagogiky, sociálnej práce, psychológie a pod. Nevyhnutnou súčasťou charakteristík dobrého lídra by mal byť individualizovaný a diferencovaný prístup k ľuďom s mentálnym postihnutím, poznanie a spolupráca s klientom a jeho okolím, rešpektovanie noriem a hodnôt prostredia, z ktorého klienti pochádzajú, empatia, flexibilita a tvorivosť. Mal by mať dobré komunikačné schopnosti, udržiavať očný kontakt, adekvátne neverbálne komunikovať. Mal by používať jazyk zrozumiteľný ľuďom s mentálnym postihnutím, jednoducho a zrozumiteľne vyjadriť vlastné myšlienky, nepoužívať slang, odborné výrazy.

Situácia na Slovensku

Podľa Mariána Horaniča zo Združenia na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím sa pri celkovom počte obyvateľov Slovenska počet ľudí s mentálnym postihnutím hýbe niekde medzi päťdesiattisíc až stotisíc. K tomu je potrebné prirátať členov rodiny a finálne číslo sa môže vyšplhať až na štyristo či päťstotisíc obyvateľov. Všeobecne platí, že poskytované sociálne služby pre ľudí s mentálnym postihnutím zaostávajú za ich skutočnými potrebami. Povinnosť poskytovať a zabezpečovať sociálne služby osobám so zdravotným postihnutím, a teda aj osobám s mentálnym postihnutím a ich príbuzným, vyplýva samosprávnym krajom zo zákona.

V roku 2011 sa Ministerstvo sociálnych vecí a rodiny SR rozhodlo v spolupráci s ostatnými aktérmi konať a prihlásilo sa k deinštitucionalizácii v oblasti poskytovania sociálnych služieb s cieľom prechodu na komunitnú sociálnu starostlivosť na Slovensku. Plán prechodu na komunitnú starostlivosť a dnešná realita však od seba zostávajú naďalej vzdialené.

Poslanci Bratislavského samosprávneho kraja dňa 14. júna 2019 uznesením č. 147/2019 jednomyseľne schválili Koncepciu rozvoja sociálnych služieb pre ľudí s mentálnym postihnutím v kompetencii BSK na roky 2019 - 2021. Plnenie jednotlivých úloh vyplývajúcich z koncepcie je v súčasnej dobe výrazne podmienené epidemiologickou situáciou v súvislosti s ochorením COVID - 19.

tags: #socialny #rozvoj #dietata #s #mentalnym #postihnutim