Sociálna práca je profesia založená na etike a mravných hodnotách. Bez mravných hodnôt by stratila niečo zo svojej podstaty, resp. by vôbec nejestvovala. Medzi jej kľúčové hodnoty pritom už niekoľko desaťročí patria ľudské práva. V súčasnosti sociálnu prácu môžeme definovať ako aplikovanú vednú a akademickú disciplínu, ako aj na hodnotách založená profesionálna činnosť sociálnych pracovníkov, ktorí svojim cieľavedomým pôsobením pomáhajú, sprevádzajú, podporujú a zmocňujú jednotlivcov a sociálne systémy (rodiny, skupiny, komunity) nadobudnúť optimálnu úroveň sociálneho fungovania a utvárajú priaznivé spoločenské podmienky na dosiahnutie tohto cieľa.
Klinická sociálna práca bola Federáciou klinických sociálnych pracovníkov definovaná ako obstaranie alebo zabezpečenie služieb týkajúcich sa duševného zdravia, pre diagnostiku, liečbu a prevenciu duševných porúch, emocionálnych porúch a porúch správania u jednotlivcov, rodín a skupín. Ťažiskom klinickej sociálnej práce je poskytovať liečbu duševného (mentálneho) zdravia v sociálnych a resocializačných zariadeniach, na klinikách, ako aj v súkromnej praxi. Klinickí sociálni pracovníci/čky tak poskytujú služby zamerané na duševné zdravie pre jednotlivcov a rodiny. Uvedomujúc si skutočnosť, že dnes sa už v každom zariadení sociálnych služieb sociálni pracovníci/čky stretávajú s klientom, u ktorého je diagnostikovaná skleróza multiplex, demencia, Alzheimerova choroba, schizofrénia, Parkinsonova choroba a iné psychické choroby, alebo ide o rôzne typy závislostí.
Etika ako základ sociálnej práce
Je možné, aby akékoľvek ľudské konanie zamerané na pomoc druhým, prípadne konanie, kde dochádza k interakcii s ľuďmi v ťažkej životnej situácii, nemalo etický rozmer? Etika ako filozofická disciplína zaoberajúca sa otázkami dobra a vzťahom medzi etikou a morálkou predstavuje nevyhnutnú a zásadnú súčasť rozvoja (klinickej) sociálnej práce. Samotný zmysel sociálnej práce - pomoc druhým i spoločnosti - je eticky definovaný. Otázka morálnych postojov jednotlivých sociálnych pracovníčok a pracovníkov je ich výsostnou a jedinečnou záležitosťou - v morálnych záležitostiach je každý jednotlivec sám so svojím svedomím. Avšak etický alebo mravný rozmer výkonu ich práce vychádza zo spoločensky definovanej úlohy sociálnej práce a spoločensky definovaných noriem pomoci, starostlivosti, ľudskosti a ďalších etických kategórií. Vzťah medzi osobnou morálkou a etickým rámcom ľudského konania je jedným z kľúčových konceptov etiky (klinickej) sociálnej práce. A tak i keď so svojím svedomím je každý z nás osamelým, etický rámec daný spoločnosťou, profesiou je akousi záchrannou sieťou pred touto osamelosťou.
Dejiny sociálnej práce nás teda učia, že sociálnu prácu nie je možné oddeliť od etiky a etického chápania ľudského imperatívu pomoci a starostlivosti o druhých i spoločnosť. V súčasnosti je možné identifikovať jednotlivé historicky vytvorené morálne východiskové koncepty v efektívnej symbióze.
Ľudské práva v kontexte sociálnej práce
Cieľom príspevku je identifikovanie ľudských práv v historickom kontexte etických míľnikov sociálnej práce, a to najmä v deontologických kódexoch, ktoré sú integrálnou súčasťou procesu jej profesionalizácie. Koncept ľudských práv sa dostal do pozornosti odborníkov na etiku v 60. rokoch 20. storočia. V medzinárodnom a národných etických kódexoch sa explicitne uvádza rešpektovanie ľudských práv osôb sociálnymi pracovníkmi od 90. rokov 20. stor. Dôležitým míľnikom bol najmä etický kódex sociálnej práce z roku 1994. Z neho vychádzajú aj prvé národné slovenské a české etické kódexy sociálnych pracovníkov. Tieto uvádzajú, že sociálna práca je založená na hodnotách ľudských práv a sociálni pracovníci musia dbať na ich dodržiavaní. Rešpektovanie ľudských práv v nadväznosti na hodnotu dôstojnosti človeka je doposiaľ ústredným princípom sociálnej práce.
Všeobecná deklarácia ľudských práv, prijatá v roku 1948, rozdeľuje práva do troch generácií: občianske a politické práva, hospodárske, sociálne a kultúrne práva, a práva solidarity. Tieto práva sú ďalej rozpracované v medzinárodných dohovoroch a deklaráciách.
Obdobia etického vývoja sociálnej práce
V sociálnej práci môžeme rozlíšiť niekoľko historických období podľa prístupu k etike:
- Moralistické obdobie (koniec 19. stor. - začiatok 30. rokov 20. stor.): Zamerané na morálne princípy a pomoc blížnemu.
- Obdobie etických hodnôt (koniec 30. rokov 20. stor. - 60. roky 20. stor.): Identifikácia kľúčových hodnôt ako ľudská dôstojnosť a rovnosť.
- Obdobie etických teórií a etického rozhodovania (70. roky 20. stor. - 80. roky 20. stor.): Reflexia etických dilem a komplexná analýza situácií.
- Obdobie etických štandardov a riadenia rizík (90. roky 20. stor. - do polovice prvého desaťročia 21. stor.): Formulovanie etických kódexov a štandardov správania.
- Digitálne obdobie (od polovice prvého desaťročia 21. stor. - súčasnosť): Integrácia technológií a nových foriem komunikácie do etickej praxe.
Profesijná etika a moc v sociálnej práci
Profesijná etika má význam v štyroch rovinách: definuje základnú etickú orientáciu profesie, ponúka osobnú etickú orientáciu pre pracovníkov, napomáha etickému rozhodovaniu v komplikovaných situáciách a jej hlavným účelom je efektívny výkon profesie v prospech klientely.
Jednou z najzaujímavejších otázok z oblasti etiky sociálnej práce je problematika moci. Klientky a klienti klinickej sociálnej práce sú často vo výrazne mocensky slabšej pozícii vo vzťahu k sociálnym pracovníčkam a pracovníkom, ale i vo vzťahu k inštitúciám či celej spoločnosti. Otázky ľudskej dôstojnosti, predovšetkým vyjadrené v rešpekte k osobnej slobode, slobode voľby životného štýlu, slobody rozhodovania o svojom živote a zdraví, o svojich vzťahoch, vrátane sexuality, sú v prípade klinickej sociálnej práce obzvlášť zaujímavé a z môjho pohľadu aj zásadné.
Samotná otázka závislosti od druhých je v klinickej sociálnej práci akoby akcentovanejšia. Sociálne pracovníčky a pracovníci sú konfrontovaní nie len s riešením etických otázok vo vzťahu k spoločnosti, profesii a klientele, ale často v existenciálnom význame aj vo vzťahu k sebe samým, ako ľudským bytostiam závislým od iných ľudských bytostí. Prepojenie moci a násilia je hraničnou oblasťou, ktorej by sa etika klinickej sociálnej práce mala venovať. Násilie je pritom potrebné chápať vo všetkých jeho rovinách - aj ako štruktúrne a symbolické násilie.
NAJLEPŠIE teórie sociálnej práce || LCSWVIBES
Sociálna pomoc a sociálna starostlivosť
Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc sú dva najčastejšie používané termíny v sociálnej práci. Sociálna starostlivosť je charakteristická dominantným postavením sociálneho pracovníka, ktorý rozhoduje o forme, miere a dĺžke poskytnutej starostlivosti. Klient je vnímaný ako ten, ktorý nedokáže hľadať riešenia vlastného problému a je odkázaný na starostlivosť odborníka. Sociálna starostlivosť uspokojuje spoločensky uznané objektívne sociálne potreby občanov a môže byť zameraná na klienta alebo sociálne prostredie.
Sociálna pomoc je aktívna spolupráca sociálneho pracovníka a klienta pri riešení problémových situácií. V sociálnej pomoci pomáhajúci vystupuje v partnerskej rovine a prijímateľ pomoci je aktívnym článkom, ktorý rozhoduje, v čom chce pomôcť, akú formu pomoci potrebuje a volí si pomáhajúcu osobu. Sociálnu pomoc chápeme ako sociálnu prevenciu, sociálne poradenstvo, sociálne služby, riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze.
Sociálny problém a sociálny konflikt
Sociálny problém je situácia, ktorú ten, kto sa v nej ocitol, vníma ako obtiažnu, ťažko zvládnuteľnú až neriešiteľnú. Vzniká vtedy, keď jednotlivec, skupina, rodina alebo komunita nemôže realizovať spoločnosťou akceptované potreby. Sociálny problém je chápaný ako spoločensky uznaná, alebo spoločnosťou vnímaná záťažová situácia, ktorú konkrétna spoločnosť označuje za obtiažnu, nežiadúcu.
Sociálny konflikt je nesúlad, nezhoda, rozpor, stretnutie až zrážka medzi dvoma aktérmi (jednotlivec - jednotlivec alebo jednotlivec - prostredie). Na sociálny konflikt z pohľadu sociálnej práce môžeme pozerať ako na určité „protirečenia“, ktoré vznikajú medzi dvoma alebo viacerými sociálnymi subjektami. Sú to vzťahy, ktoré majú rozpor v cieľoch.
V súčasnosti by sme sa mali skôr orientovať ku vnímaniu profesijnej etiky ako cesty vedúcej sociálneho pracovníka/sociálnu pracovníčku skôr ku kritickému mysleniu vo svojom správaní a konaní. Sociálna práca má potenciál zvládnuť prechod do ďalšieho hodnotového obdobia, nakoľko historicky dokázala prejsť niekoľkými obdobiami hodnôt.