Čo je sociálny poriadok v spoločnosti? Komplexná analýza štruktúr, stability a zmien

Sociálny poriadok je komplexný pojem, ktorý sa týka štruktúry a organizácie spoločnosti. Zahrňuje systém noriem, hodnôt, inštitúcií a vzťahov, ktoré umožňujú spoločnosti fungovať a udržiavať stabilitu. Predmet sociálny poriadok sa zameriava na pochopenie sociálnych štruktúr, ich stability a zmien.

Definícia kľúčových pojmov v sociálnej politike

Pre pochopenie sociálneho poriadku je dôležité definovať kľúčové pojmy používané v sociálnej politike:

• Sociálny: Pojem sociálny sa používa v rôznych kontextoch, vrátane spoločenského, týkajúceho sa spoločnosti, spoločensky záväzného, normatívneho, slúžiaceho alebo prospešného spoločnosti, týkajúceho sa životných podmienok a životnej úrovne, vyjadrujúceho životné istoty a podmienky, blaho a dobro spoluobčanov a spoločnosti, pomoc, spolucítenie, ľudskosť a kladné ľudské hodnoty. Slovník slovenského jazyka uvádza pojem sociálny v troch rovinách: vzťahujúci sa na ľudskú spoločnosť, týkajúci sa vzájomných vzťahov ľudí, spoločenský; týkajúci sa zlepšovania spoločenských pomerov, majúci tendenciu zlepšovať spoločnosť; týkajúci sa hmotného zabezpečenia jednotlivca v spoločnosti.
• Politika: Správa verejných vecí, oblasť všeobecných štátnych záležitostí, umenie riadiť štát. Oblasť spoločenskej (verejnej) činnosti spočívajúca v účasti politických subjektov (politických strán) na štátnych záležitostiach. Je to aj starostlivosť v záležitostiach určitého odboru (úverová politika, mzdová politika, sociálna politika).
• Sociálna politika: Sústavné a cieľavedomé úsilie jednotlivých sociálnych subjektov o zmenu alebo o udržanie a fungovanie svojho alebo iného sociálneho systému (štátneho, obecného). Toto úsilie je sústavné a cielené. Jeho výsledkom je fungovanie alebo transformácia (zmena) systému. Prejavuje sa rozhodovaním (alebo nerozhodovaním) a činnosťou (alebo nečinnosťou) sociálnych subjektov. Je to súbor aktivít, ktoré smerujú k zlepšovaniu základných životných podmienok obyvateľov, k zabezpečeniu, či udržovaniu „sociálnej suverenity“ a „sociálneho bezpečia“ v rámci daných hospodárskych a politických možností krajiny. Sociálna politika nie je len záležitosť štátu, ale aj rôznych subjektov na rôznej úrovni. Sociálna politika nie je len robenie dobra, ale aj sociálneho zla - t.j. asociálna politika, môže byť rozvojová, latentná, udržiavacia, alebo reštriktívna, ako môže aj spočívať v konaní alebo nekonaní (neriešenie sociálneho problému). Politika je úzko spojená so zápasom o moc a právomoc, so zápasom o jej udržanie a rozvíjanie.
• Sociálne zabezpečenie: Zahŕňa vzťahy a prostriedky, ktorými spoločnosť zaručuje a poskytuje hmotné zabezpečenie jednotlivým občanom, ak nemôžu pracovať z dôvodov uznaných spoločnosťou. Je to súbor právnych, finančných a organizačných nástrojov a opatrení, ktorých cieľom je kompenzovať nepriaznivé finančné sociálne dôsledky uznaných sociálnych udalostí alebo im predchádzať. Podľa medzinárodných dokumentov sociálne zabezpečenie poskytuje ochranu a pomoc občanom v ohrození zdravia a nemoci, v prípade nezamestnanosti, zdravotného postihnutia a invalidity, pracovného úrazu a choroby z povolania, staroby, materstva, rodičovstva a úmrtia živiteľa.

Nástroje sociálneho zabezpečenia

Sociálne zabezpečenie využíva rôzne nástroje, vrátane:

• Sociálne poistenie: Dôchodkové, úrazové a nemocenské poistenie. Označuje inštitucionálny systém, ktorým sa občan sám, svojou činnosťou, alebo niekto iný občana povinne zaisťuje pre prípad budúcej poistnej udalosti. Spravujú ho inštitúcie verejnoprávnej povahy - sociálna poisťovňa, doplnkom sú sociálne penzijné fondy. Sociálne poistenie sa delí na osem základných systémov: úrazové poistenie, nemocenské poistenie, zdravotné poistenie, poistenie v materstve, poistenie v starobe (dôchodkové), poistenie invalidity, poistenie pozostalých a poistenie v nezamestnanosti.
• Štátna sociálna podpora: Pôrodné a detské prídavky. Označuje zaopatrovacie dávky, ktoré sú poskytované určitým skupinám osôb, viažuce sa na tie sociálne situácie, na ktoré sa nie je možné pripraviť. Nie je viazaná na odvody príspevkov z príjmu, je orientovaná na podporu jednotlivcov, rodinám v špecifických životných situáciách. Je postavená na univerzálnom princípe - dostane ju každý občan, ktorý sa ocitne v danej situácii.
• Sociálna pomoc a služby: Pomoc poskytovaná štátom občanovi v stave núdze na uspokojovanie potrieb v nevyhnutnom primeranom rozsahu. Predstavuje peňažné dávky, vecné dávky, služby. Nárok je podmienený skúmaním odkázanosti jednotlivca alebo rodiny - dávky v hmotnej núdzi, príspevky na kompenzáciu zdravotných pomôcok, súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. Sociálna pomoc prispieva k riešeniu situácie, ktorá je nad sily občana. Jej zmyslom je preklenúť núdzu a podieľa sa na navrátení občana do normálnej situácie. Sociálna pomoc je poskytovaná v hmotnej núdzi formou peňažných dávok, služieb, azylov a v sociálnej núdzi formou poradenstva, vytváraním klubov nezamestnaných a pod.

Sociálne služby

Špecializované činnosti na riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze, činnosti zamerané na uspokojovanie individuálnych alebo kolektívnych potrieb, druh sociálnej starostlivosti poskytovanej konaním štátnej, obecnej alebo súkromnoprávnej inštitúcie v prospech občanov. Medzi sociálne služby patria činnosti zamerané na vytváranie podporných aktivít, ktoré zamedzujú nepriaznivému sociálnemu vývinu jedinca, vytváranie primeraných životných podmienok pre tých ľudí, ktorí nevedia zvládnuť životnú situáciu sami, činnosti na zamedzenie negatívnych javov. Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. upravuje poskytovanie sociálnych služieb.

Sociálna ochrana

Sociálna ochrana je súbor všetkých nástrojov, ktorými sa zabezpečujú zámery sociálnej ochrany, t.j. úsilie verejnoprávneho subjektu o prevenciu a riešenie obtiažnych životných situácií, ktoré vedú k ekonomickej alebo sociálnej núdzi, a ktoré občania nie sú schopní riešiť vlastnými silami alebo silami svojej rodiny.

• Preventívna sociálna ochrana: Všetky kontrolné mechanizmy, ktoré zabraňujú (predchádzajú) procesom narušujúcim integritu osobnosti, jej sociologické zložky, ale aj biologické a psychologické. K takýmto mechanizmom patria hygienické, medicínske preventívne služby, psychologické poradenstvo, inšpektorát práce, polícia, zákazy a príkazy.
• Terapeutická sociálna ochrana: Je individuálna, riešenie konkrétnej obtiažnej sociálnej situácie. Viaže sa k vzniknutej sociálnej potrebe. Konkrétna služba, dávka na zmiernenie, prekonanie nepriaznivej situácie.
• Rehabilitačná sociálna ochrana: Súbor opatrení, ktoré občanovi pomáhajú nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. Súbor opatrení, ktoré pomáhajú občanovi znovu sa vrátiť do prirodzeného sociálneho prostredia a aby v ňom zotrval (rehabilitačné, resocializačné strediská, postpenitenciárna starostlivosť, rekvalifikačné kurzy).

Záchranná sociálna sieť

Pojem zaviedla Svetová banka v 80-tych rokoch minulého storočia v súvislosti s ekonomickými reformami v Latinskej Amerike a Ázii. Predstavuje systémové usporiadanie minimálnych dávok sociálneho poistenia, sociálnych podpôr a sociálnej pomoci takým spôsobom, aby žiadny občan nebol existenčne ohrozený v dobe ekonomických reforiem. Má zaistiť minimálnu hranicu životných potrieb. Potom je na jednotlivcovi, aby si zabezpečil viac.

Vývoj sociálnej politiky a intervencií

Sociálna politika sa vyvíjala od rodinnej a rodovej pomoci cez pomoc chudobným až po komplexné sústavy inštitúcií moderných spoločností zabezpečujúcich základné ľudské práva (na život, zdravie, vzdelanie..). Počas vývoja sociálnej politiky prevládali v meniacich sa spoločenských systémoch aj rôzne názory. Sociálna politika je úsilie o riešenie vzniknutých sociálnych potrieb a problémov, na ktoré sociálne hnutia upozornili rôznymi spôsobmi, napr. aj revolúciou.

Modely sociálnej politiky

Vývoj sociálnej politiky prechádzal rôznymi modelmi:

• Paternalistický model: Starostlivosť štátu o občana. Je historicky najstaršia sociálna inštitúcia. Na vrchole štruktúry je otec (náčelník, feudál, despota), ktorý rozdeľuje úlohy aj prostriedky. Sociálne inštitúcie štátu sú súčasťou prídelového systému - socializmus.
• Reziduálny model (liberálny štát): Sociálne inštitúcie poskytovali starostlivosť len tým, ktorí vypadli z primárnych rozdeľovacích systémov sociálnych inštitúcií a poskytovali len to, čo zostalo. Sociálna politika patrí neštátnym subjektom - USA.
• Inštitucionálny model (sociálny štát): Sociálna politika a inštitúcie sú vnímané ako nevyhnutná súčasť spoločenského usporiadania. Majú napomáhať inštitúciám, aby nezlyhali. Dávky sú súčasťou rozdeľovania a občania majú k nim občianske práva. Takto chápaná sociálna politika je nástrojom, ktorým štát zabezpečuje sociálne práva občanov v zmysle Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Má vytvoriť spoločnosť rovnakých šancí a každému občanovi ponúknuť podmienky na rozvoj jeho ľudského potenciálu - SR.

Rodová solidarita a paternalizmus

• Rodová solidarita: Najstaršie usporiadanie sociálnych vecí, bolo založené na spoločnej snahe rodu o prežitie, na solidarite. Prostriedky aj prácu prideľovala hlava rodiny, rodu. Rodová solidarita nevytvárala inštitúcie na riešenie sociálnych problémov, ale riešila ich v rodinnom, rodovom usporiadaní. Rodová solidarita ovládaná náčelníkom sa vyvinula v paternalizmus. Deľbou práce vznikol problém starostlivosti o tých, ktorí neboli zaradení so spoločenského systému a nemohli sa o seba postarať.
• Autokratický paternalizmus: Prevládal na území prednej Ázie a Afriky. Na vrchole hierarchie stál „otec“ (náčelník, neskôr despota, feudál, diktátor), ktorý prideľoval úlohy (pracovné, bojové, vládne) aj prostriedky všetkým. Jednotlivci, ktorí nemohli tieto úlohy zastávať, boli zabíjaní, neskôr boli začlenení primerane svojim možnostiam a schopnostiam do prídelového systému. O úplne neschopných sa starala rodina. Prvé štátne podpory boli vyhradené pre ľudí, o ktorých sa štát opieral (vojaci), babylonský kráľ Chammurapi udelil právo vdove po vojakovi na tretinu vojenského prídelu, ak po zomrelom ostal nedospelý syn. Sociálne inštitúcie boli súčasťou prídelového systému. Neexistovala žiadna sociálna veda. Autokratický paternalizmus bol súčasťou vládnych štruktúr, ktoré určovali sociálne potreby, na ktoré budú reagovať, spôsob a rozsah ich uspokojovania (prídelový systém), a spravovali a financovali systém.
• Antický paternalizmus: Gréci vytvorili koncepciu sociálnych inštitúcií, ktoré ovplyvnili na dlhú dobu európsky politický vývoj. Ideál slobodného občana v slobodnom štáte sa stal východiskom sociálnej politiky v antike. Grécko vytvorilo sústavu demokraticky usporiadaných mestských štátov, kde slobodný občan bol podielnikom a spoluúčastníkom na výkone štátnej moci. Slobodný pán bol živený svojimi otrokmi a preto nepotreboval žiadne sociálne garancie svojej existencie od štátu. Gréci nepovažovali súcit a pomoc slabším a chorým za kladné hodnoty. Najväčším sociálnym nebezpečenstvom pre slobodných občanov bolo schudobnieť a upadnúť do dlžného otroctva. Preto boli sociálne reformy tiež zamerané na navrátenie slobody dlžným otrokom. Platón vyjadruje svoje sklamanie nad svojimi spoluobčanmi a sníva o ideáli dokonalého demokratického štátu. V Platónovom štáte sú nedospelé zdravé deti odkázané na starostlivosť mužov a žien, teda na starostlivosť štátu, ale iba zdravé deti. Neduživé deti treba usmrtiť. Chorých a zranených občanov je treba liečiť, len pokiaľ je nádej, že sa vrátia na svoje miesto v deľbe práce. Platón je považovaný za predchodcu utopistov. Podľa Aristotela je zmyslom života blaženosť. Na rozdiel od Platóna nevytvára projekt dokonalého štátu, ale hľadá dobro a účel v inštitúciách vtedajšieho gréckeho štátu a v mravoch a zvykoch ich občanov. Aristotelove názory zmenili a ovplyvnili postoje Grékov k chorým a neduživým. Bol však názoru, že ak človek nie je schopný postarať sa sám o seba, musí znášať svoj ťažký osud. V Aténach sa zavádzali diéty, ktoré boli sociálnou podporou, pripomínajúcou dnešnú podporu v nezamestnanosti. Štátne diéty neskôr zmenili na prídely lístkov. Prídelový systém sa týkal len slobodných občanov, bol zabudovaný do systému vlády a týkal sa len slobodných občanov, nie otrokov. V starovekom Ríme slobodní remeselníci si vytvárali podporné spolky za účelom vzájomnej podpory v nemoci a v prípade smrti. Tieto sociálne pôžitky boli prideľované, nebol na nich nárok. Týkali sa slobodných občanov. Významným mysliteľom starého Ríma bol Seneca, ktorý tvrdil, že nestačí len ľuďom nerobiť zle, ale je treba konať pre dobro druhých.

Charita a sociálne učenie cirkvi

Polyteistické náboženstvá nemali učenie, v ktorom by bola zdôraznená súcitnosť a pomoc trpiacim. Až kresťanstvo formulovalo pomoc blížnemu. V najstarších dobách kresťanstva existovala dobročinnosť súkromná, ktorú realizovali jednotlivci a verejná, ktorú realizovala cirkev. Desatoro Božích prikázaní bolo zapracovaných do ústavy pravidiel chovania, formulovali pomoc blížnemu ako cnosť. Kľúčovým motívom bola láska k Bohu a k blížnemu. Pomoc blížnemu bola formulovaná ako cnosť. Láska k blížnemu sa má prejavovať skutkami a nesmie sa naslepo rozdávať, pretože tí, ktorí nechcú pracovať, by sa iba podporovali v povaľačstve. Cestu do Božieho kráľovstva si musí zaslúžiť každý svojím pričinením v pozemskom živote. Najstaršou organizovanou pomocou ľuďom v núdzi, bola pomoc poskytovaná u nás cirkvou. Postupne sa táto starostlivosť stala predmetom činnosti náboženských obcí rehoľných rádov a ich kláštorov. Na neuspokojivé sociálne postavenie mnohých skupín obyvateľstva postihnutých epidémiami a hladomorom, cirkev reagovala zakladaním ústavov pri kláštoroch a kostoloch. Boli to rádové nemocnice a útulky pre chudobných, zmrzačených, starých ľudí, siroty, slepcov, ale často i pre ľudí postihnutých chorobou alebo stratou hlavy rodiny, vysokým počtom detí, či živelnou pohromou. Reformné kresťanské smery usilovali o sociálnu rovnosť - najvýraznejšie bolo husitstvo.

Sociálny prípad a sociálny problém

• Sociálna kolízia: Sociálna nezhoda, rozpor, zrážka, ku ktorej dochádza v spoločnosti k interakcii, typu: občan - občan; občan - skupina, komunita, spoločnosť; občan - norma, zvyk, obyčaj, legislatíva; občania - občan; … Ku sociálnej kolízii prichádza preto, že reálne potreby občana sa nenapĺňajú, pretože v danom sociálnom prostredí, kde sa občan pohybuje, vzniká prostredie, objektívna prekážka v ich realizácii.
• Sociálny problém: Je situácia, ktorú ten, kto sa v nej ocitol, vníma ako obtiažnu, ťažko zvládnuteľnú až neriešiteľnú. Problémová situácia vzniká z toho, že jednotlivec alebo určitá skupina občanov nemôže realizovať svoje spoločnosťou akceptované potreby. Sociálny problém je chápaný ako spoločensky uznaná alebo spoločnosťou vnímaná záťažová situácia, ktorú konkrétna spoločnosť označuje za obtiažnu, nežiaducu. Sociálny problém si vyžaduje korektívne a ...

Sociálne partnerstvo a dialóg

Partnerstvo ako životný názor, zmýšľanie, zdôrazňuje ľudskú dôstojnosť, slobodu a rovnoprávnosť. Každý zo sociálnych partnerov si základné práva nárokuje pre seba a súčasne ich priznáva druhému partnerovi, spravidla si potom sociálni partneri vzájomne uznávajú aj ďalšie individuálne i kolektívne práva a spoločensko-politické ciele. Sociálne partnerstvo je legitímnym priestorom autonómnosti sociálnych partnerov. Nevyhnutnou podmienkou vzniku a fungovania sociálneho partnerstva je právne vymedzený a spoločensko-politický legitímny priestor, v ktorom sa môžu sociálni partneri ako autonómni účelne organizovať a zodpovedne kooperovať. Bázu tohto autonómneho priestoru vytvárajú základné občianske práva, zaručujúce slobodu združovania i autonómiu pri kolektívnom vyjednávaní a uzatváraní zmlúv.

Štruktúra zastupovania záujmov odzrkadľuje štruktúru spoločensko-politického systému. Vytvorenie inštitucionálnych a legislatívnych predpokladov realizácie sociálneho partnerstva je len jednou z podmienok naplnenia jeho idey a spoločenských funkcií. Druhou nevyhnutnou podmienkou je spoločenská akceptácia týchto inštitúcií - zo strany spoločenských a politických subjektov i jednotlivými občanmi. Prvá podmienka je súčasťou inštitucionálnej transformácie spoločnosti, druhá predpokladá transformáciu spoločenského vedomia a spoločensko-politickej kultúry.

V histórii bývalého spoločného štátu tripartizmus po prvýkrát vznikol v druhej polovici roku 1990 založením Rady hospodárskej a sociálnej dohody (federálnej a národných). Rada hospodárskej a sociálnej dohody Slovenskej republiky ako spoločný iniciatívny, konzultačný a dohodovací orgán vlády, odborov a zamestnávateľov sa výraznou mierou podieľal na formovaní hospodárskej a sociálnej politiky na makroúrovni. Bola vytvorená na základe dohody, ktorú 30. októbra 1990 podpísala vláda SR, Konfederácia odborových zväzov SR, Konfederácia umenia a kultúry SR a Rada podnikateľských zväzov a združení. Zákon o hospodárskom a sociálnom partnerstve (zákon o tripartite) bol 12. mája 1999 Národnou radou SR schválený a jeho účinnosť začala 15. mája 1999. Účinnosť zákona o tripartite skončila k 31. 12. 2004. Od 1.4.2007 platí zákon č. 103/2007 Z. z.

Význam a kríza sociálneho partnerstva v súčasnosti

Sociálny dialóg a sociálne partnerstvo po druhej svetovej vojne vo vyspelých demokratických (najmä európskych) štátoch prekročili rámec podniku, pracovnoprávnych a zamestnanecko-zamestnávateľských vzťahov. Sociálni partneri sa aktívne začleňovali do procesov spolurozhodovania o podobe sociálnej politiky, mzdovej politiky a presadzovania záujmov zamestnancov nielen v podnikoch a na úrovni hospodárskych odvetví, ale prispievali tiež k participácii v regiónoch a na makroúrovni spoločnosti.

Súčasný stupeň a charakter ekonomickej globalizácie však vytvára aj v tejto sfére nové pravidlá hry. Pre „tradičných“ aktérov sociálneho partnerstva je čoraz ťažšie plniť svoje tradičné záväzky, tak ako je pre nich čoraz komplikovanejšie dosiahnuť zjednocovanie a premenu partikulárnych záujmov svojich členov na kolektívnu vôľu a politiku, ktorú by bolo možné efektívne presadzovať. Oslabenie všetkých „tradičných“ aktérov sociálneho partnerstva: národných vlád, odborov a domácich zamestnávateľov je pozorovateľné vo všetkých „tradičných“ priestoroch ich kompetencie, a to na úrovni národného štátu, ako aj v rámci (národného a najmä nadnárodného) podniku.

Od 70. rokov 20. storočia sa začína zdôrazňovať kríza (kríza legitimity, finančná kríza i kríza inštitúcií) sociálneho štátu. Krízu sociálneho štátu, ako aj krízu sociálneho občianstva a sociálneho partnerstva niektorí autori spájajú s historickým úpadkom významu organizovanej robotníckej triedy a triedne definovaných sociálnych hnutí na jednej strane a s globalizáciou kapitalizmu na druhej strane. Čoraz väčší vplyv získavajú aktéri, ktorí presadzujú „zoštíhlenie“ sociálneho štátu. V politike mnohých, najmä postsocialistických európskych štátov - vrátane Slovenska - prevládla akceptácia princípov liberalizmu ako určujúceho smeru prebiehajúcich sociálnych reforiem i integračných procesov.

Globalizácia zhodnocuje význam sofistikovanej výroby, vyžaduje high-tech, počítačovú a finančnú gramotnosť a preferuje všetky tri. Generuje ekonomický rast a bohatstvo, súčasne však tiež nerovnosť. Tí, ktorí spĺňajú jej požiadavky, majú aj vyššiu vyjednávaciu silu a získavajú nielen na trhu práce čoraz viac výhod. Tí, ktorí nezvládajú jej nároky, sú v nevýhode aj v procese kolektívneho vyjednávania, ich záujmy sú pri vyjednávajúcom stole čoraz ťažšie obhájiteľné a čoraz menej obhajované. V dôsledku procesov reštrukturalizácie výroby a pracovných síl sa neustále znižuje počet industrial working class, teda tradičnej základne odborovej organizovanosti a základu reálnej sily odborov a rastie počet pracovníkov služieb, ktorí nepatria ani do robotníckej triedy, ani do strednej triedy v tradičnom zmysle. Prehlbuje sa segmentácia trhu práce. Otvárajú sa nožnice medzi relatívnou privilegovanosťou jednej (menej početnej) a rozrastajúcou sa neprivilegovanou, výzvami globalizácie konfrontovanou druhou časťou zamestnancov: tých, ktorí pracujú za nízku mzdu, s pracovnou zmluvou na dobu určitú, pracujúcich na čiastočný pracovný úväzok či krátkodobo alebo dlhodobo nezamestnaných. A paradoxne - práve títo sa najmenej organizujú, sú izolovaní a vnútorne rozdelení, vzájomne si konkurujú, čo ich ešte ...

Sociálny status a rola

Sociálny status

Sociálny status označuje pozíciu jednotlivca v sociálnej štruktúre, t.j. jeho postavenie v spoločnosti. Sociálny status je spojený s určitou mierou prestíže, úcty a spoločenského uznania. Existujú dva hlavné typy sociálnych statusov:

• Získaný status: Človek ho nadobúda vlastným úsilím, prácou a schopnosťami, napríklad: dosiahnuté vzdelanie, povolanie, spoločenské uznanie.
• Vnútený (vrodený) status: Vzniká bez vlastnej vôle človeka, teda nie je zapríčinený jeho konaním, napríklad: zdravotné postihnutie, strata zamestnania, nútená chudoba.

Statusové symboly

Ľudia často svoj status zdôrazňujú alebo prezentujú navonok prostredníctvom tzv. statusových symbolov. Príklady zahŕňajú: luxusné auto, drahé oblečenie, značkové doplnky, akademické tituly, spoločenské ocenenia.

Sociálna rola

Sociálna rola je súbor očakávaní, ktoré sa viažu k určitému sociálnemu statusu. Vyjadruje, ako sa má jednotlivec s daným statusom správať, aké povinnosti a práva má. Príklad:

• učiteľ má učiť, hodnotiť, byť vzorom,
• lekár má liečiť a rešpektovať etické zásady,
• rodič má chrániť, vychovávať a viesť dieťa.

Vzťah medzi statusom a rolou

Sociálny status a rola sú vzájomne prepojené:

• status vyjadruje „kto“ človek je v spoločnosti,
• rola vyjadruje „čo“ sa od neho očakáva, teda ako sa má správať.

Každý človek zastáva v živote viacero rolí - napríklad je zároveň dieťaťom, študentom, priateľom, zamestnancom, rodičom či manželom.

Typy sociálnych rolí

• Konvergentné roly: Také, s ktorými sa jednotlivec stotožňuje a cíti sa v nich prirodzene. Napr. učiteľ, ktorý miluje svoju prácu.
• Divergentné roly: Roly, ktoré človeku nevyhovujú alebo s nimi vnútorne nesúhlasí, no navonok sa tvári, že ich prijíma. Napr. manažér, ktorý nenávidí administratívnu prácu, ale vykonáva ju kvôli kariérnemu postupu.

Konflikt sociálnych rolí

Ku konfliktom dochádza vtedy, keď človek vykonáva viacero rolí súčasne a požiadavky týchto rolí sa dostávajú do rozporu. Príklad: otec, ktorý je zároveň manažérom - musí si deliť čas medzi prácu a rodinu. Nedostatok času, stres a protichodné očakávania môžu vyvolávať vnútorné napätie a psychickú záťaž.

Hierarchia a spoločenské uznanie

Sociálne statusy majú v spoločnosti hierarchickú štruktúru - niektoré pozície sú spoločensky cenené viac (napr. lekár, právnik, vysokoškolský profesor) než iné (napr. smetiar, predavačka, upratovačka). Spoločenské uznanie, ktoré sa spája s určitým statusom, je často premenlivé a závisí od kultúrnych hodnôt a sociálnych noriem danej spoločnosti. V minulosti boli niektoré statusy (napr. duchovný) vysoko cenené, zatiaľ čo dnes môže byť ich spoločenské uznanie nižšie. Naopak, iné statusy (napr. IT špecialista) získali v súčasnosti vysokú prestíž.

Sociálna kontrola

Sociálnou kontrolou vo všeobecnosti označujeme všetky spoločenské mechanizmy, ktorých úlohou je zabezpečiť poriadok a stabilitu spoločnosti. Sociálnu kontrolu môžeme presnejšie a konkrétnejšie definovať ako proces, ktorým si sociálne skupiny alebo spoločnosť vynucujú konformitu - prispôsobovanie sa svojich členov skupinovým či spoločenským očakávaniam a požiadavkám, resp. uznávanie a dodržiavanie spoločenských noriem. Patria sem aj sankcie, ktorými si sociálne skupiny (spoločnosť) dodržiavanie noriem vynucujú. Väčšina členov spoločnosti sa vďaka tomu, že prešla procesom socializácie, správa konformne - dodržiava spoločenské normy, správa sa podľa vzorov, ktoré si socializáciou osvojila a uznáva spoločenské hodnoty aj bez vynucovania. Normy vlastnej spoločnosti totiž v procese socializácie prijali za svoje (internalizovali). Keďže však socializácia neprináša u každého člena spoločnosti optimálne výsledky, musí k dodržiavaniu sociálnych noriem prispievať sociálna kontrola.

• Neformálna sociálna kontrola: Je neoficiálny sociálny nátlak, ktorý jednotlivcov núti rešpektovať sociálne normy, prispôsobovať sa vzorom správania rozšíreným v spoločnosti, uznávať spoločenské hodnoty atď. Základnými spôsobmi uskutočňovania neformálnej sociálnej kontroly sú sociálne odmeny (ocenenia, pochvaly), tresty (zahanbenie, pokarhanie, výsmech) a presviedčanie. Zvláštnym spôsobom je redefinícia, čiže opätovné definovanie noriem, ku ktorému dochádza vtedy, keď deviantná osoba má v sociálnej skupine také postavenie a moc, že dokáže zmeniť existujúce normy alebo vzory správania.
• Formálna sociálna kontrola: Je oficiálny, formálny tlak, ktorého cieľom je vynútiť si konformitu osôb. Vyskytuje sa vo veľkých, najmä formálnych sociálnych skupinách (organizáciách) a spoločnostiach. Vezmime si napríklad problém kriminality. Konformitu občanov, čiže v tomto prípade dodržiavanie zákonov v spoločnosti, sledujú a vynucujú najmä štátne orgány - polícia, prokuratúra, súdy a väzenský systém. Na formálnej sociálnej kontrole sa však podieľajú viaceré, napríklad dobrovoľné občianske združenia, priemyselné firmy, školy atď.

tags: #socialny #poriadok #v #spolocnosti