Stanfordský väzenský experiment (1971) bol psychologický pokus, ktorého cieľom bolo preskúmať vplyv pôsobenia situácií, v ktorých sa prejavuje vplyv získanej moci či podriadenosti na obyčajných, neagresívnych, psychicky zdravých ľudí. Patrí k najzaujímavejším a najkontroverznejším experimentom v histórii psychológie.
Experiment uskutočnil sociálny psychológ Philip Zimbardo, ktorý predpokladal, že situácia robí ľudí takými, akí sú, skôr než ich osobnosť. Dôležitým prvkom skúmania bolo, akú rolu hrajú pravidlá, symboly, skupinová identita a sila autority.
Príprava experimentu
Zimbardo si prostredníctvom inzerátu v novinách našiel dobrovoľníkov pre štúdiu o psychologických účinkoch života v zajatí. Z 75 uchádzačov bolo na základe diagnostických rozhovorov a testov vylúčených 51 patogénnych osobností, vrátane tých, ktorí mali záznamy v trestnom registri či užívali drogy. Vo výslednej vzorke ostalo 24 vysokoškolských študentov, ktorí boli najodolnejší voči psychickým problémom.
Títo študenti boli náhodne rozdelení na dve skupiny: na väzňov a dozorcov. Len hod mincou rozhodol, kto z nich sa stane dozorcom a kto väzňom. Experiment sa odohral na pôde Stanfordovej univerzity, kde Zimbardo a jeho pomocníci vytvorili simulované väzenie v pivničných priestoroch bez okien.
Úlohy a prostredie
- Väzni: Boli zatknutí skutočnou políciou v ich domovoch bez varovania. Policajti ich prehľadali, spútali, odobrali im odtlačky prstov, identifikovali ich a umiestnili do cely predbežného zadržania. So zaviazanými očami ich previezli do väzenia. Po príchode ich dozorcovia systematicky prehľadali, vyzliekli donaha a odvšivavili. Väzni dostali ako oblečenie vrece, sieťku na vlasy, gumené sandále, väzenské čísla a reťaz pripevnenú na pravej nohe, ktorá im mala stále pripomínať, že sú vo väzení. Nedostali spodnú bielizeň. Museli sa navzájom oslovovať číslom a dozorcov oslovovať „Mr. Correctional Officer“. Keďže nemohli sledovať striedanie dňa a noci, stratili pojem o čase.
- Dozorcovia: Všetci strážcovia mali na sebe jednotné uniformy khaki, okolo krku im visela píšťalka a so sebou niesli obušok požičaný od polície. Traja strážcovia pracovali v osemhodinových zmenách (ostatní strážcovia zostali v pohotovosti). Dostali inštrukcie, aby urobili všetko, čo považujú za nevyhnutné na udržanie práva a poriadku vo väzení a aby získali rešpekt väzňov, avšak bez použitia fyzického násilia. Na rozdiel od „väzňov“ mohli po skončení „práce“ chodiť aj domov.
- Zimbardo: Hral rolu riaditeľa väznice a priebeh experimentu monitoroval videokamerou a odpočúvacím zariadením.
Priebeh experimentu: Rýchla premena
Experiment mal trvať dva týždne, no pre neočakávaný priebeh a etické otázky bol predčasne ukončený už po šiestich dňoch. Zimbardo kládol dôraz na to, aby väzenie pôsobilo realisticky. Počiatočné rozdiely tohto druhu vymodeloval Zimbardo už aj vyzdvihnutím väzňov, ktoré pripomínalo zatknutie.
Eskalácia konfliktu
Hoci väzňov spočiatku situácia stmelila (prvá vzbura), neskôr ako skupina väzni prestali držať spolu. Dozorcovia začali šokujúco skoro väzňov šikanovať oveľa viac, ako zneli pokyny. Počas experimentu sa vytvárali situácie, ktoré väzňov ponižovali a dozorcom nadmieru upevňovali moc a postavenie.
- Už prvú noc dozorcovia väzňov prebudili o pol tretej ráno, aby ich spočítali. Išlo o demonštráciu moci a o snahu ponížiť väzňov, aby ich ako nepriateľskú skupinu ovládli.
- Väzňom sa ich situácia prestala páčiť, nechceli pochopiť zmenu správania sa ich kolegov v roli dozorcov a na protest si strhli sieťky a čísla a zabarikádovali sa v celách. Dozorcovia nastolili poriadok odohnaním väzňov od dverí hasiacimi prístrojmi. Potrestali ich: Väzňov vyzliekli, vybrali z ciel postele. Vodcov vzbury zavreli na samotke.
- Aby rozbili väzby medzi väzňami, vytvorili celu privilegovaných väzňov, ktorí sa do vzbury nezapojili. Prostredníctvom lepšieho jedla a o niečo dôstojnejších podmienok nebúriacich sa väzňov odmenili (mohli napr. používať WC, na rozdiel od svojich kolegov v obyčajných celách, kde na podobné účely slúžilo vedro a kde sa šíril obrovský zápach). Potom začali presúvať niektorých ľudí zo samotky do privilegovanej cely a naopak, vytvárali zdanie, že niektorí väzni s nimi spolupracujú (hoci to pravda nebola).
- Dozorcovia začali intenzívne využívať systém privilégií a trestov (privilégiom sa stalo aj uspokojovanie základných ľudských potrieb ako je napr. chodenie na záchod). Vyvolať pocity nedostatočnosti sa dozorcom darilo veľmi ľahko a tiež sa im podarilo dosiahnuť, že väzni za nečestnosť a zbabelosť považovali napokon i odchod z ponižujúcej situácie.
- V deň, keď bola povolená návšteva rodičov a priateľov, dozorcovia výrazne zlepšili podmienky väzňov. Napriek tomu i tí rodičia, ktorí boli podmienkami znepokojení, boli pohltení situáciou. Nepožadovali ukončenie experimentu, ani zlepšenie podmienok všetkých väzňov, požadovali len zlepšenie podmienok pre ich rodinného príslušníka.
Zimbardo ako „vrchný dozorca“
Zimbardo sa ako vrchný dozorca postupne zžil s experimentom. Až keď väzenie navštívila výskumníčka z prostredia mimo pokusu Christina Maslach, a priniesla ešte nezaujatý pohľad, šokoval ju obraz väzňov, pod dohľadom dozorcov pochodujúcich na záchod s vrecami na hlavách, so spútanými rukami a držiac sa za ramená.
Christina Maslach sa snažila Zimbarda presvedčiť, aby experiment ukončil. Ten odmietal a neustále argumentoval, že väzenie nie je reálne a experiment má prínos. Maslach mu vtedy povedala: „Ako môžeš vidieť to, čo ja, a nebyť tak nahnevaný?“ Začala plakať a povedala, že úloha riaditeľa väzenia ho zmenila (rovnako ako dané roly zmenili študentov). Zimbardo a Maslach vtedy plánovali, že sa vezmú, ale Christina vtedy ohromenému profesorovi povedala, že pokiaľ je toto jeho pravá tvár, tak nie je ochotná stráviť s ním celý svoj život.
V tej chvíli sa podľa vlastných slov Zimbardo spamätal a sľúbil, že hneď na druhý deň experiment ukončí. Neskôr jej počínanie označil za hrdinské. Uvedomil si, že pokus sa stal z psychického i fyzického hľadiska nebezpečným. Ako zahrnul do vyhodnotenia svojho experimentu, i on sám prepadol roli najvyššieho dozorcu a stratil na určitý čas od pokusu odstup. Spôsob a dramatická rýchlosť, ako sa zmenilo správanie oboch skupín, bolo úplne šokujúce tak pre zúčastnených, ako i pre Zimbarda.
Kontroverzie a kritika
Stanfordský väzenský experiment sa stal terčom rozsiahlej kritiky z etických aj metodologických dôvodov. Medzi hlavné výhrady patrí:
- Etické problémy: Experiment porušoval etické princípy psychologického výskumu, pretože účastníci boli vystavení psychickému a emocionálnemu utrpeniu. Zimbardo ako vedúci experimentu sa aktívne zapojil do diania vo väzení a stratil odstup od svojich rolí.
- Nedostatok validity: Experiment nebol dostatočne kontrolovaný a neumožňoval vyvodzovať jednoznačné závery. Účastníci vedeli, že sú súčasťou experimentu, a ich správanie mohlo byť ovplyvnené očakávaniami experimentátorov.
- Malá vzorka: Experimentu sa zúčastnilo len 24 osôb, čo obmedzuje možnosť zovšeobecnenia výsledkov na celú populáciu.
- Navádzanie dozorcov ku krutosti: Detailnejší náhľad na priebeh experimentu ukázal, že dozorcovia boli ku krutosti navádzaní vedúcimi experimentu. David Jaffe, ktorý hral úlohu hlavného dozorcu, aktívne inštruoval ostatných dozorcov k drastickým metódam.
Kritika Zimbardových záverov
Samotný Zimbardo usúdil, že vojnové zločiny a genocídy tak nie sú páchané žiadnymi sadistickými psychopatmi, ale normálnymi ľuďmi, ktorí boli vystavení obrovskému tlaku okolností. Tento záver sa však dočkal nemalej kritiky.
Významný predstaviteľ frankfurtskej školy sociálnej psychológie, Erich Fromm, sa vo svojom diele "Anatómia ľudskej deštruktivity" stavia proti takému vyhodnoteniu experimentu, podľa ktorého samotná situácia (v tomto prípade väzenské prostredie) je schopná premeniť dozorcov z obyčajných ľudí na neľútostných sadistov a väzňov na zbabelých niktošov. Argumentuje tým, že hoci boli všetci dozorcovia zasadení do rovnakej situácie, dve tretiny dozorcov z vlastného rozhodnutia sa neuchýlili k žiadnym sadistickým činom.
Nedávno vydaný anglický preklad knihy francúzskeho akademika Thibaulta Le Texiera z roku 2018 odhaľuje komplikovanejší a znepokojujúcejší príbeh slávnej štúdie. Spochybňuje Zimbardovu spoľahlivosť ako rozprávača jeho vlastného výskumu. Kritika experimentu nie je novinkou, pričom kritika jeho metodológie a Zimbardov argument, že situácie môžu premôcť našu osobnosť, sa objavili už v roku 1975.
Niektorí kritici tvrdia, že správanie dozorcov nebolo spôsobené situačnými faktormi, ale skôr individuálnymi charakterovými vlastnosťami. Erich Fromm argumentoval tým, že väčšina dozorcov sa k sadistickému správaniu neuchýlila. Psychológovia Haslam a Reicher sa pokúsili test zopakovať v rovnakých podmienkach, ten sa ale tentoraz vyvíjal v úplne opačný príbeh. Väzni a dozorcovia spolu vychádzali veľmi dobre až do tej miery, že strážcovia začali dávať väzňom samovoľne všelijaké výsady.
Paralely s realitou a vplyv experimentu
V roku 2003 sa na stránky novín na celom svete dostali šokujúce správy z väznice Abú Ghrajb v Iraku. Americkí vojaci v nej surovo mučili, týrali a ponižovali tamojších väzňov. Samotný Zimbardo sa o tento škandál zaujímal a podobnosť so Stanfordským experimentom ho šokovala. Ako expert sa podieľal na obhajobe jedného z obvinených vojakov - Ivana „Chipa“ Fredericka. Na súde tvrdil, že Frederick by tieto ohavné zločiny nikdy nespáchal, ak by nebol vystavený silnému stresu, otrasným podmienkam a náročnej práci vo väznici.
Napriek kontroverziám mal Stanfordský väzenský experiment významný vplyv na psychológiu, kriminológiu a spoločenské vedy. Experiment prispel k pochopeniu vplyvu situačných faktorov na správanie ľudí, mechanizmov zneužívania moci a psychologických dôsledkov väzenského prostredia. Experiment tiež podnietil diskusiu o etike psychologického výskumu a viedol k zavedeniu prísnejších etických štandardov.
Stanfordský väzenský experiment vo filme
Zimbardov experiment sa stal námetom pre niekoľko filmov:
- Nemecký thriller Das Experiment (2001), ktorý režíroval Oliver Hirschbiegel. Stanfordským väzenským experimentom sa inšpiroval skôr voľne a mnohé jeho aspekty výrazne zdramatizoval.
- Americký remake The Experiment (2010) od Paula T. Scheuringa.
- Fantastická dráma The Stanford Prison Experiment (2015) režiséra Kylea Patricka Alvareza. Philipa Zimbarda si v nej zahral Billy Crudup, študentov z radov väzňov a dozorcov stvárnili Ezra Miller, Michael Angarano či Tye Sheridan.
Súčasný pohľad na väzenstvo a recidívu
Väzenie, bohužiaľ, často funguje ako ubytovanie pre tých, ktorým by sme mali pomôcť úplne inak. Väčšinu väzenskej populácie tvoria ľudia, ktorí sa od útleho detstva v živote stretávajú s negatívnymi udalosťami ako sú vylúčená lokalita, chudoba, zlý prístup k vzdelaniu, rasizmus, rozpady rodín, závislosti, pobyty vo výchovných inštitúciách. Títo ľudia uviaznu v takmer bezvýchodiskovej situácii a nemajú motiváciu, peniaze ani kontakty na to, aby ju mohli riešiť. To ich dovedie k trestnej činnosti.
Väzenské prostredie má tendenciu ľudí kriminalizovať, čo sa nazýva prizonizácia. Návrat na slobodu je potom ťažký, pretože väznené osoby si zvyknú na režim väznice a ťažko sa adaptujú na život vonku, kde sa musia sami rozhodovať a viesť bežné medziľudské interakcie.
Problémy s reintegráciou
Reintegračný proces je tým najdôležitejším, k čomu by malo uväznenie viesť. Zaradiť sa do pracovného života po výkone trestu je nesmierne náročné, keďže čistý register trestov vyžadujú zamestnávatelia aj na tých najpodhodnotenejších pozíciách. Po prepustení sa zvyšuje ich odolnosť voči problémom.
Najväčším problémom sú štrukturálne faktory, ako sú:
- Málo dostupných a previazaných sociálnych a iných služieb.
- Nedostatok solídneho bývania (za štandard sa, bohužiaľ, považuje ubytovňa alebo azylový dom).
- Zadlženie: Prepustený si v priemere nesie záťaž 650-tisíc korún (vyše 27-tisíc eur) dlhov.
- Voľný čas: Títo ľudia mali svoj doterajší život napojený na prostredie, kde bolo zvykom brať drogy, a nevedia, ako vyplniť svoj voľný čas inak.
- Zdravie: Fyzické aj psychické. Je takmer nemožné zohnať pre týchto ľudí lekársku starostlivosť.
Snahy o zmenu
V Českej republike je miera recidívy vysoká, pohybuje sa medzi šesťdesiatimi až sedemdesiatimi percentami. Existuje však veľa projektov a programov, ktoré väzneným osobám pomáhajú, ako napríklad projekty prípadového manažmentu, probačné programy a špecializované oddiely vo väzniciach cielené napríklad na osoby odsúdené za impulzívne násilné trestné činy alebo na osoby so závislosťami.
V Česku existuje aj jedna takzvaná otvorená väznica, ktorá je inšpirovaná nórskym modelom, v rámci ktorého si väzni musia sami variť, zásobovať sa, žijú v kvázi rodinných domoch v skupinách, ráno musia odísť do práce. Títo ľudia nie sú zbavení samostatnosti, je im priznaná určitá miera zodpovednosti za svoj život. Miera recidívy v tejto väznici je výrazne nižšia.