Sociálny kapitál a jeho význam v modernej spoločnosti podľa Roberta Putnama

Finančná kríza v roku 2008 otvorila v Spojených štátoch diskusiu o nerovnosti. Zatiaľ čo sa pozornosť sústreďuje na excesy jedného percenta najbohatších, politický vedec Robert Putnam prichádza s komplexnejším pohľadom, ktorý odhaľuje hlboké spoločenské zmeny, ktoré postihli strednú triedu za posledné dve generácie. Jeho práca, ktorú môžeme označiť za majstrovské dielo, by mala americkú verejnosť šokovať a upriamiť pozornosť na skutočné problémy, ktorým spoločnosť čelí.

Čo je sociálny kapitál?

Sociálny kapitál označuje sieť vzťahov medzi jednotlivcami a skupinami, ktorá umožňuje efektívnejšiu spoluprácu na dosiahnutie spoločných cieľov. Je to súhrn užitočných sociálnych kontaktov, stykov a známostí.

Sociálny kapitál je komplexný koncept, ktorý presahuje individuálne schopnosti a zameriava sa na silu kolektívnych vzťahov. Predstavuje nehmotné aktívum, ktoré pramení zo sociálnych štruktúr a ovplyvňuje správanie jednotlivcov i skupín. Jeho podstata spočíva v prepojení, dôvere a reciprocite. Vysoká úroveň sociálneho kapitálu uľahčuje výmenu informácií, mobilizáciu zdrojov a kolektívne riešenie problémov.

Definícia a zložky sociálneho kapitálu

Podľa Putnama má sociálny kapitál individuálny aj kolektívny aspekt. Individuálny sociálny kapitál prináša benefit jednotlivcovi, kolektívny sociálny kapitál skupine (rodine, komunite, spoločnosti). Individuálny sociálny kapitál môže byť zároveň mobilizačný, pomáha jednotlivcovi k dosiahnutiu individuálnych cieľov.

Sociálny kapitál zahŕňa rôzne zložky, ako rodinu, tradície, vzdelanie, neformálnu autoritu, solidaritu, kolektívnu zodpovednosť, účasť v občianskych združeniach, regionálnu, národnú a etnickú identitu a väzby. Podľa R. Putnama je sociálny kapitál esenciálny pre budovanie a udržanie demokracie. Pre Putnama sociálny kapitál znamená „rysy spoločenských organizácií, ako sú siete, normy a dôvera, ktoré uľahčujú akcie a spoluprácu pre vzájomný prospech“.

Sociálny kapitál sa v podstate skladá z dvoch odlišných častí (Paxton 1999). Prvá ukazuje na to, ako sú jedinci v sociálnom priestore navzájom spojení. Tú P. Paxtonová meria v dvoch dimenziách: čas strávený so susedmi alebo priateľmi a členstvo v dobrovoľných organizáciách. Druhou zložkou je príznačná podoba väzieb, pretože väzby medzi ľuďmi musia mať určité kvality ako vzájomnosť, dôveryhodnosť a musia spôsobovať pozitívne emócie. Autorka túto dimenziu analyzuje ako dva typy dôvery v druhých ľudí a inštitúcie. Dôvera však nie je zložka sociálneho kapitálu, ktorá ho bezprostredne vytvára. Sama skôr predstavuje výsledok iných procesov.

Historický vývoj konceptu

Koncept sociálneho kapitálu má svoje korene v rôznych disciplínach, vrátane sociológie, ekonómie a politológie. Medzi prvých autorov, ktorí sa zaoberali touto problematikou, patrí sociológ Émile Durkheim, ktorý zdôrazňoval význam sociálnej solidarity a integrácie pre fungovanie spoločnosti. Jane Jacobs poukázala na dôležitosť sociálnych sietí a dôvery pre rozvoj miest. Termín "sociálny kapitál" sa objavil už v roku 1916. Použil ho Lyda J. Hanifan v článku The Rural School Community Center v snahe zdôrazniť význam vstretej a priateľskej pospolitosti pre úspešné vzdelávanie detí. Systémový rozvoj pojmu „sociálny kapitál“ v sociológii je spojený s P. Bourdieu (1980). Pre Bourdieura predstavuje sociálny kapitál „množinu skutočných alebo potenciálnych zdrojov, ktorú nadobúda jednotlivec alebo skupina vďaka trvalej sieti viac či menej inštitucionalizovaných vzťahov založených na vzájomnej oboznámenosti a uznaní.“

Ďalšiu kryštalizáciu pojmu sociálny kapitál určil americký sociológ J. S. Coleman. J. Coleman chápe sociálny kapitál ako atribút siete vzťahov, reciprocity a dôvery. Racionálny jednotlivec sa sústredí na svoj vlastný záujem, dosiahnutie jeho cieľov mu sociálny kapitál uľahčuje. Tretí, R. Putnam chápe sociálny kapitál ako četnosť neformálnych kontaktov fungujúcich na základe reciprocity a dôvery na makrosociálnej úrovni.

Robert Putnam a sociálny kapitál

Robert David Putnam (1941-) je americký politický vedec najznámejší vďaka svojej vplyvnej publikácii Bowling Alone, ktorá tvrdí, že Spojené štáty od 60. rokov 20. storočia prešli bezprecedentným úpadkom občianskeho, sociálneho, asociatívneho a politického života (sociálneho kapitálu), s vážnymi negatívnymi dôsledkami. Putnamovi sa všeobecne pripisuje popularizácia termínu sociálny kapitál.

Putnam chápal sociálny kapitál ako verejné dobro - množstvo participačného potenciálu, občianskej orientácie a dôvery v druhých, ktoré sú dostupné mestám, štátom alebo národom (Putnam 1993, 2000). To kontrastuje s Bourdieuovou teóriou sociálneho kapitálu, ktorá ho chápe ako súkromné dobro, pričom Colemanova teória sociálneho kapitálu je umiestnená medzi týmito perspektívami. V Putnamovej konceptualizácii je sociálny kapitál povýšený z vlastnosti jednotlivcov na vlastnosť veľkých populačných agregátov. Putnam tvrdil, že sociálny kapitál je v podstate množstvo dostupnej dôvery a je hlavnou charakteristikou politickej kultúry moderných spoločností.

Typy sociálneho kapitálu podľa Putnama

Kolektívny sociálny kapitál je Robertom Putnamom rozlišovaný na dva typy, líšiace sa druhmi sociálnych sietí:

1. Svazujúci sociálny kapitál: Vystihuje vzťahy v rámci úzkej komunity, napríklad rodiny či etnika. Putnam ho prirovnáva k „superlepidlu“, ktoré upevňuje jednotu v komunite. Tento sociálny kapitál je tiež nazývaný defenzívnym, lebo pomáha skupine brániť sa pred negatívnymi vplyvmi z jej okolia.
2. Premosťujúci sociálny kapitál: Je ofenzívny a spája ľudí medzi jednotlivými sociálnymi skupinami väzbami, ktoré sú slabšie, než v prípade kapitálu svazujúceho. Tieto väzby fungujú ako mosty, odtiaľ názov tohto typu. Príkladom je obchodné partnerstvo.

Putnamove sociálne kapitály ďalej doplnil Michael Woolcock sociálnym kapitálom spájajúcim, aby vyjadril vzťahy medzi jedincami patriacimi do rôznych sociálnych vrstiev.

Putnamove práce a úpadok sociálneho kapitálu

Putnam je presvedčený, že riadne fungovanie demokracie stojí na základoch, ktorými sú zvyky a cnosti, ktoré sú usadené v základoch spoločnosti.

• V knihe Making Democracy Work (1993) ukázal, že obrovské rozdiely v ekonomickej a politickej činnosti na severe a juhu Talianska boli založené na nedostatku sociálneho kapitálu na juhu krajiny, to znamená v neschopnosti jednotlivcov spájať sa a združovať s cudzincami, a pritom s nimi spolupracovať a vytvárať občianske organizácie.
• V knihe Bowling Alone (2000) sa Putnam obával, že mnoho indikátorov ukazuje postupný úpadok sociálneho kapitálu a dôvery medzi Američanmi.
• Kniha American Grace (2010) zmapovala meniacu sa, ale vždy silnú rolu náboženstva v posilňovaní spoločenskej komunity.
• A kniha Our Kids ukazuje, že k poklesu sociálneho kapitálu a dôvery došlo vo všetkých ekonomických triedach naprieč Amerikou, podstatne vážnejšie to bolo medzi menej vzdelanými. Spoločenská izolácia a nedôvera prispievajú zásadným spôsobom aj k horšiemu zamestnaniu, respektíve vyhliadkam na takéto zamestnanie, aj k nízkej úrovni politickej participácie vnútri tejto vrstvy.

Putnam ohraničuje definíciu sociálneho kapitálu na sieť konaní mimo priestoru rodiny, ale sociálny kapitál, pod ktorým rozumieme schopnosť spolupráce, ktorá je založená na zdieľaných normách, existuje aj v rámci rodín. Silné rodiny majú pre Ameriku zásadný význam, ako inkubátory širšieho spoločenského záujmu a konania. Príbeh o poklese sociálneho kapitálu nemožno pochopiť bez toho, aby sme súčasne nehovorili aj o úpadku rodiny, ale aj o deindustrializácii a nemilosrdnom poklese počtu pracovných miest pre pracujúcu strednú triedu.

Novodobá segregácia a úpadok rodiny

Putnam začína svoju analýzu v jeho rodnom meste Port Clinton v štáte Ohio, kde v roku 1959 zmaturoval. V porovnaní so súčasnosťou bola spoločenská rovnosť oveľa vyššia. Deti z rôznych sociálnych vrstiev sa priatelili a vyrastali v rodinách s dvoma rodičmi, pričom otcovia mali stabilné zamestnanie. Dnes je situácia diametrálne odlišná. Deindustrializácia viedla k spoločenskej transformácii, kde sa až štyridsať percent detí rodí nezosobášeným rodičom. Rastie spotreba drog a kriminalita. Vznikajú izolované komunity, ktoré sú ohradené plotmi.

Tieto príbehy potvrdzujú dáta sociálnych vied, ktoré poukazujú na úpadok rodín s dvoma rodičmi ako na kľúčový faktor chudoby, závislosti od drog a kriminality. Tento sociálny úpadok, ktorý kedysi postihoval najmä centrá miest, sa teraz rozšíril na celú bielu pracujúcu vrstvu americkej spoločnosti.

Vzdelanie ako kľúč k úspechu a prehĺbenie nerovnosti

Putnam definuje spoločenskú vrstvu kritériom vzdelanosti. S technologickým pokrokom narastá aj význam vyššieho vzdelávania. Pre Američanov s bakalárskym titulom boli uplynulé tri desaťročia príznačné rastom príjmu a obnovením rodinných hodnôt.

Zatiaľ čo pomer detí narodených v rodinách s vysokoškolsky vzdelanými rodičmi, ktoré majú iba jedného rodiča, klesol pod desať percent, v prípade detí narodených v rodinách pracujúcej vrstvy toto číslo prudko vzrástlo až na sedemdesiat percent.

Putnam vysvetľuje, aký význam má rodičovstvo a štruktúra rodiny pre životnú perspektívu detí. Povzbudzovanie v ranom detstve, vhodné vzory správania, stabilné vyhliadky do budúcnosti a spoločné rodinné večere vytvárajú prostredie potrebné pre úspešný život. Tieto elementy však medzi menej vzdelanými Američanmi chýbajú.

Štatistika narodených detí s jedným rodičom podľa vzdelania rodičov

Ekonomická nerovnosť len posilňuje ďalšiu nerovnosť, ktorá je dôsledkom absentujúcich rodín. Rodová a rasová rovnosť sa síce zlepšila, ale spoločenské zisky boli prekryté zväčšením triednych rozdielov. Vysokoškolsky vzdelaní Američania sa odťahujú od svojich stredoškolsky vzdelaných rovesníkov aj v rámci spoločenských skupín, akými sú Afroameričania, Hispánci alebo ženy. Dnes existuje významná čierna stredná trieda, ktorá sa presunula do predmestských oblastí a segregovala sa od čiernej chudoby.

Konzervatívci verzus liberáli a hľadanie riešení

V 80. rokoch 20. storočia bola diskusia o chudobe medzi americkými černochmi rozdelená na liberálov, ktorí videli príčinu v štrukturálnych faktoroch, a konzervatívcov, ktorí za rozpadom rodín videli kultúrnu permisívnosť. Putnam ukazuje, že v súčasnej kríze sú prítomné obidve tieto príčiny. Obrovská erózia pracovných miest strednej triedy viedla k poklesu reálnych príjmov. Dvadsaťdva percent pracujúcich, ktorí nedokončili strednú školu, a jedenásť percent z tých, ktorí zmaturovali, majú dnes nižšie reálne mzdy ako v roku 1980. Ale aj na kultúre záleží. Rastúca nezamestnanosť produkuje sociálne dysfunkcie, ale podobné stresy počas Veľkej recesie v 30. rokoch neviedli k explózii rodín s jedným rodičom. Putnamova analýza odhaľuje, že existujú dva hlavné prúdy, ktoré ovplyvňujú súčasnú situáciu: ekonomické faktory a kultúrne normy.

V záverečnej kapitole knihy Our Kids sa Putnam zameriava na politické riešenia a odporúčania, ako na situáciu reagovať. Navrhuje štátne intervencie vrátane rozšírenia nezdaniteľnej časti príjmu, zvýšenia spotreby dlhodobých antikoncepčných prostriedkov, zníženia trestov za nenásilné trestné činy a obnoveného dôrazu na odborné školstvo, lepšie školenia, kurzy a mimoškolské aktivity, a priame hotovostné transfery v prospech chudobných. Otázkou zostáva, či možno vďaka týmto opatreniam pomenované problémy vyriešiť. Napríklad, školská reforma má len obmedzený vplyv na životné perspektívy v porovnaní s faktormi, akými sú priatelia a rodina. Rezidenčné rozdelenie chudobných a bohatých znemožňuje tým prvým akýkoľvek kontakt s bohatšími a stáva sa zásadnou príčinou horších školských výsledkov.

Putnam navrhuje návrat k podmienkam, aké prevládali v časoch, keď chodil na strednú školu: masové členstvo v odboroch a obmedzenia zamerané proti imigrantom, ktorí sa uchádzajú o nízkokvalifikovanú prácu. Dnešná politická situácia však naznačuje, že skôr dôjde k oslabeniu týchto inštitúcií.

Sociálny kapitál ako prevencia negatívnej agresivity adolescentov

Charakter postmodernej spoločnosti prináša so sebou nárast sociálnopatologických javov. Prejavy negatívnej agresivity u adolescentov súvisia s neuspokojivými sociálnymi vzťahmi. Cieľom je poukázať na súvislosť medzi agresívnym správaním a nedostatkom sociálneho kapitálu ako faktora, ktorý napomáha redukovať prejavy negatívnej agresivity. Referenčným rámcom sociálnych väzieb je rodina, škola a susedské prostredie.

Americký pedagóg Hanifan zistil, že deti pochádzajúce z rodín, ktoré disponovali sociálnym kapitálom, dosahovali v škole lepší prospech. Coleman alebo Filzpatrick a Wright upozornili, že v prípade adolescentov nedisponujúcich sociálnymi vzťahmi s druhými osobami je viac pravdepodobné, že sa budú správať agresívne a ohrozovať fyzické zdravie ostatných. Naopak, žiaci a študenti, ktorí majú sociálne väzby, sú aktívni v spoločensky konštruktívnych aktivitách a využívajú benefity sociálneho kapitálu, sa v oveľa menšej miere stávajú agresormi.

Jane Jacobs pozorovala sociálny kapitál medzi obyvateľmi štvrte North End v Bostone, ktorú obývali talianski prisťahovalci. Vďaka tomu, že veľkú časť dňa trávili priamo na ulici a medzi obyvateľmi jednotlivých blokov existovali úzke vzťahy a bohatá zásoba sociálneho kapitálu, darilo sa im dohliadať na poriadok v uliciach, a tým znižovať prípadnú zločinnosť. Husté sociálne siete, existujúce v starých mestských štvrtiach, vytvárali istú formu sociálneho kapitálu, ktorý zvyšoval verejnú bezpečnosť. Za významný faktor sociálneho kapitálu považovala predovšetkým rozmer dôvery, ktorej nedostatok označila za katastrofu ulice. Spoločný záujem o poriadok a normy v spoločenstve pomáhal udržiavať nízku mieru kriminality, násilia či negatívnej agresivity. Jacobsovej pozorovanie poukázalo na dôležitosť sociálneho kapitálu ako prevencie voči rizikovému správaniu a rôznym formám sociálne deviantného vystupovania.

Agresívne správanie sa prejavuje absenciou udržiavať prijateľné sociálne vzťahy, v dôsledku čoho jednotlivec nechápe význam prispôsobenia sa štandardnému sociálnemu očakávaniu a nepociťuje vinu za porušenie noriem, ktoré sú jedným z dôležitých faktorov sociálneho kapitálu. Matoušek a Matoušková zdôrazňujú, že najvýznamnejším prostriedkom prevencie je výchova detí v rodinách a v školách. Vhodným prostriedkom efektívnej prevencie je podpora sociálnych kompetencií (zručností, spôsobilostí), ktorých nadobudnutie má v preventívnom procese väčší účinok ako zvládnutie teoretických vedomostí o sociálno-patologických javoch. Pre adolescenta je oveľa dôležitejšie porozumieť sebe samému, čo vo formálnom vzdelávaní predpokladá väčší dôraz na „byť“ a nie na „vedieť“.

Sociálne kompetencie a budovanie sociálneho kapitálu

Sociálne kompetentný jednotlivec má väčší predpoklad, aby sociálny kapitál nadobudol. Gogolová a Bagalová radia medzi sociálne kompetencie aj schopnosť budovať vzťahy s druhými a schopnosť kooperatívne riešiť konflikty. Tieto kompetencie môžu presublimovať na sociálny kapitál, ktorý so zreteľom na vytváranie medziľudských kontaktov a spoluprácu predstavuje významný prvok prevencie rizikového správania adolescentov, a teda aj agresivity.

Výrost vytvoril škálu sociálnych kompetencií, medzi ktoré zaradil spôsobilosti ako:

• efektívna komunikácia,
• úspešné riešenie sociálnych problémov a konfliktov,
• schopnosť rozhodovania,
• efektívne uplatňovanie základných sociálnych zručností ako komunikácie, empatie a agresivity,
• sociálne poznávanie,
• sebaktrolu a sebamonitorovanie,
• vnímanie self-efficacy - teda adekvátne sebaponímanie vlastnej identity,
• rešpektovanie individuálnych odlišností podmienených rodom a etnicitou,
• orientácia na budúcnosť,
• schopnosť diferencovať medzi sociálne pozitívnymi a negatívnymi vplyvmi rovesníckych skupín,
• schopnosť vytvárať a udržiavať vzťahy,
• schopnosť poskytovať a získavať sociálnu podporu a sociálnu sieť a záujem o well-being druhých.

Vhodným priestorom životaschopných sociálnych sietí, ktoré sú pre adolescentov zároveň cestou k rovnocenným rolám v dospelosti, je rodinné, školské a susedské prostredie. V nich, v rámci procesu socializácie a vďaka nespočetným množstvom rozhodnutí, ale aj ovládaním vlastnej agresivity a riešením rôznych konfliktov, adolescenti formujú svoje ciele a predstavy o budúcnosti. Takéto skúsenosti, predovšetkým v prípade, ak sú štandardy správania komunikované v rámci fungujúcich rodinných, školských a susedských vzťahov, im zároveň pomáhajú vytvárať sociálny kapitál.

Rodinné prostredie ako inkubátor sociálneho kapitálu

Rodinné prostredie je dôležitým zdrojom vplyvu na vývin adolescentov a ich behaviorálnych schopností. Rodiny sú považované za hlavného činiteľa v procese prevencie sociálnopatologických javov a zároveň za dôležité miesto vzniku sociálneho kapitálu, ktorý vplýva na bezproblémové správanie adolescentov a formuje sa vo vzťahu rodič-dieťa. Sociálny kapitál adolescent získava predovšetkým vtedy, ak mu je zo strany rodičov venovaný dostatočný čas a pozornosť a zároveň, ak sú tieto dobrá ochotne a rovnocenne delené medzi všetkých členov rodiny. Dôležitá je kvalita manželského vzťahu, ktorý je podstatným prvkom rodinného sociálneho kapitálu, ale aj predispozíciou pre recipročnú relacionalitu charakteristickú stabilnými a dôvernými putami rodinných príslušníkov.

Deti vychovávané len jedným rodičom majú v škole horšie výsledky, viac zdravotných a psychických problémov a častejšie sa dostávajú do stretu so zákonom. Neprítomnosť otca v rodine sa ukazuje ako jasný faktor podporujúci delikvenciu detí v rodine. Rodiny s mladými delikventmi sú označované ako chladné, s minimom rodičovského záujmu o deti. Takýchto rodičov deti označili ako pasívnych, odmietavých a nezainteresovaných na potrebách svojho potomstva.

Dobrým príkladom toho, ako môžu rodičia zvyšovať sociálny kapitál svojich detí, je zapojenie sa a aktívna účasť na živote školy, ktorú dieťa navštevuje, a to buď formálne alebo neformálne. Vzájomné očakávania o správaní sa adolescenta sú potom v takomto vzťahu výsledkom väzieb medzi pedagógmi, rodičmi a ich deťmi. Rodičia sú oveľa viac spokojnejší, ak vedia, že na ich dieťa dohliada iný rodič alebo učiteľ (supervízor), vďaka čomu sú adolescenti nepriamo nútení vyhýbať sa delikventnému správaniu. Rodičia v rámci týchto sociálnych sietí navyše nadväzujú spoluprácu aj s inými rodičmi, čím podporujú reciprocitu a dôveru, ktoré generujú sociálny kapitál jednak pre nich ako aj pre mladšiu generáciu. Učitelia zas, vďaka týmto sociálnym väzbám, získavajú o svojich žiakoch viac informácií ako keby neboli s rodičmi v kontakte. V prípade bezproblémového správania jednak pedagógom ako aj rodičom sa ponúka oveľa väčšia možnosť, aby adolescenta za jeho správania pochválili alebo odmenili.

Školské prostredie a vrstovnícke skupiny

Adolescenti môžu sociálny kapitál získavať aj mimo rodiny, a to investovaním a rozširovaním sociálnych vzťahov a nadväzovaním väzieb v školskom prostredí. Tak ako v prípade vzťahu rodiča k dieťaťu, ktorému venuje čas a pozornosť, aj väzby a zdieľané aktivity medzi spolužiakmi a dospelými sú rovnako dôležitým zdrojom ochrany adolescentov pred delikventnými tendenciami. Pripútanosť adolescenta ku škole kreuje situácie, v rámci ktorých sa študent cíti integrovaný medzi rovesníkov. Školské prostredie navyše poskytuje, či už priamo alebo nepriamo, možnosť aj pre získavanie sociálneho kapitálu.

tags: #socialny #kapital #putnam