Sociálny aspekt jazykových zmien a informačné technológie v sociálnej práci

Efektívna komunikácia je základným princípom v pomáhajúcich profesiách, a to najmä v sociálnej práci. Tento článok sa zameriava na sociálny aspekt jazykových zmien v štúdiu, konkrétne na uplatňovanie princípov semiotiky a hermeneutiky v kontexte rétoriky v oblasti sociálnej práce.

Keďže každá komunikácia prebieha na dvoch základných úrovniach - verbálnej a neverbálnej - k jej zefektívneniu veľmi výrazne prispieva aj ovládanie základných zručností a kompetencií z rétoriky na strane sociálneho pracovníka.

Schopnosť adekvátne narábať s verbalizovanou formou informácie by mala patriť do základnej výbavy každého sociálneho pracovníka, ktorému záleží na tom, aby na konci komunikačného kanála smerom ku klientovi dochádzalo nielen k percepcii, ale predovšetkým k adekvátnej apercepcii. Rétorika poukazuje na špecifické prostriedky, ktoré vedú k estetizácii prejavu. Vedomosti z rétoriky vytvárajú teoretickú základňu, ktorá je jedným z hlavných predpokladov pre vypestovanie rečovo-komunikatívnych spôsobilostí.

V základnom komunikačnom modeli komunikátor - komunikát - komunikant je sociálny pracovník v pozícii komunikátora, jeho terapeutická práca s klientom je komunikátom a samotný klient je komunikantom. Medzi prostriedky komunikácie patria okrem slovných signálov aj mimoslovné signály, znaky, kontexty, symboly a kódy. Tie sa musia nevyhnutne odraziť vo finálnej podobe komunikátu, ktorý nielenže naplno vystihuje myšlienkovú podstatu, ale dáva jej ďalší rozmer. Inak povedané: komunikát nevyznieva prvoplánovo a naplocho, ale má hĺbku a šírku, ktorými presahuje sám seba a pozitívne zasahuje do ostatných rovín vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom, ktoré sú ním plnohodnotne dotvorené a dokreslené.

Semiotika ako nástroj štúdia a interpretácie znakov

Semiotika je veda, ktorá sa zaoberá znakmi. Vychádza z faktu, že sme ponorení do sveta znakov, do slov, do písmen a upozorňuje na nevyhnutnosť dešifrovať jednotlivé znaky s ich súčasným porozumením. Semiotika ponúka nielen filozoficko-empirické, ale aj praktické riešenia, preto je užitočná pre každého, kto sa zaoberá komunikáciou, či už je to kritik, jazykovedec, psychoterapeut, psychológ, či sociálny pracovník.

V semiotike platí vo všeobecnosti pravidlo, že človek nie je pasívnou súčasťou kultúry, ktorá ho obklopuje, ale tým, že ju vytvára, je jej hlavnou, aktívnou, tvorivou silou. V kontexte rétoriky v sociálnej práci patrí do základného repertoáru semiotických znakov slovná zásoba a terminológia. Sú to nositelia informácií, funkčne viazaní na objekty, ktoré označujú a menia sa spolu s časom, dobou, pomermi, poznatkami a výdobytkami kultúry. Do veľkej miery sú zrkadlom vnútorného sveta, charakteru, intelektu a vzdelania sociálneho pracovníka. Jednotlivé slová ako nositelia významu a spolunositelia zmyslu textu sú abstraktným momentom. Platí to aj vo chvíli, keď sa z myšlienkovej podoby sociálneho pracovníka premenia v kontakte s klientom na hovorené slovo, teda na reč.

K slovnej zásobe a terminológii sociálneho pracovníka neodmysliteľne patrí aj neverbálna komunikácia smerom ku klientovi. Patrí sem jeho konanie, nálada, gestá, prostredie, atmosféra - teda všetko, čo nie je vyjadrené rečou poskytuje dôležité kódy, ktoré okrem funkcie estetickej majú aj funkciu významovú. Slová sú ako mince majúce určitú hodnotu. Neverbálna komunikácia je potom materiálom, z ktorého sú mince vyrazené.

Hermeneutika ako umenie interpretácie a porozumenia

Porozumenie myšlienky a kontextu v súvislosti s rétorikou sociálneho pracovníka je nevyhnutné. Takéto umenie interpretácie, umenie dorozumenia, proces porozumenia cez kódy, znaky a symboly sa nazýva hermeneutikou. Spolupráca sociálneho pracovníka s klientom na rétorickej úrovni je potom hermeneutickým výkonom s potrebou porozumenia kontextu a celosti komunikátu.

Prvým predpokladom pre úspešný hermeneutický proces poznávania je predporozumenie, s ktorým sociálny pracovník pristupuje ku klientovi. Sú to všetky subjektívne obsahy, predstavy, vedomosti a názory sociálneho pracovníka, ktoré sa objektivizujú v konkrétnych formách komunikátu (slová a vety) smerom ku klientovi. Predporozumenie u sociálneho pracovníka však musí nevyhnutne rešpektovať autonómiu klienta. Textová, čiže verbálna rovina rétorického kontaktu sa tak harmonicky spája s ikonickou, čiže neverbálnou rovinou a postoj sociálneho pracovníka je v tomto prípade nielen perceptívne prijímajúci, ale predovšetkým aperceptívne konajúci.

Apercepcia ako kľúčový prvok efektívnej komunikácie

Podľa Gadamera (1976) je apercepcia porozumením, respektíve schopnosťou mať pre niečo porozumenie. Táto schopnosť patrí do základnej výbavy človeka a je základným oporným kameňom jeho spolužitia s ostatnými ľuďmi. Odohráva sa predovšetkým v reči a vzájomnej komunikácii. Ide teda nielen o mechanické prijatie komunikovaného obsahu, ktorý v procese komunikácie smeruje od komunikátora cez komunikát ku komunikantovi, ale jeho aktívne uchopenie komunikantom a následné intrapersonálne spracovanie. Heidegger (1977) prehlbuje pojem apercepcie na existenciál, t. j. na základné kategoriálne určenie ľudskej existencie. Nevyhnutnosť apercepcie tak zákonite prechádza celým procesom spolupráce s klientom: od prvého kontaktu (ktorému predchádza predporozumenie na strane sociálneho pracovníka a jeho zodpovedná príprava), cez celý proces spolupráce až po jej ukončenie a završuje sa percepciou komunikátu na strane klienta, ktorá sa v ideálnom prípade mení na apercepciu s efektívnym dopadom na pozitívne zmeny v živote klienta.

Hĺbka a intenzita apercepcie závisí od niekoľkých faktorov, medzi ktoré možno zaradiť rozumovú a intelektuálnu úroveň klienta, jeho momentálnu sústredenosť a aktuálny rozsah dispozičných schopností počas procesu percepcie. Od vyššie spomenutých faktorov, ktoré ovplyvňujú hĺbku a intenzitu apercepcie komunikátu klientom, závisí miera vzťahu, ktorý sa medzi sociálnym pracovníkom a klientom vytvorí. Prirodzeným vyústením tohto vzťahu je následné usmernenie klienta sociálnym pracovníkom. Sociálny pracovník by mal mať túto skutočnosť neustále na pamäti, pretože sa stáva významným činiteľom v procese kreovania konkrétnych myšlienkových postojov, názorov a spôsobov u klienta.

Zvýšenú pozornosť treba venovať predovšetkým v prípade, ak sú na strane klienta deti a mládež. Táto skupina, vzhľadom k tomu, že jej proces psycho-sociálneho vývoja ešte nie je ukončený, je najrizikovejšou skupinou, pretože má tendencie prijímať komunikát bezpodmienečne, bez vlastného kritického postoja, bez prehodnocovania a bez schopnosti apercepcie širších a hlbších kontextov, ktoré si dospelý klient uvedomuje a na základe ktorých si vytvára konečný - vlastný dojem. V reálnom živote vidíme takmer každý deň, ako deti a mládež doslova žijú napríklad svojimi obľúbenými filmovými či televíznymi hrdinami, ako preberajú nielen ich spôsob obliekania a správania sa, ale aj ich vyjadrovacie prostriedky a typickú terminológiu, ktoré postavy používajú. To znamená, že sociálny pracovník plní v tomto prípade nesmierne dôležitú a zodpovednú úlohu.

Vzájomný vzťah komunikátora a komunikanta

Uplatňujúc myšlienku Jakobsona a Halleho (2002), že efektívna komunikácia ruší odstup medzi komunikátorom a komunikantom, sa v prípade terapeutickej práce s klientom dostávame k skutočnosti, že tento odstup sa nielen ruší, ale mení sa na vzťah založený na vzájomnej úcte a dôvere. Naše tvrdenie, že komunikátor vstupuje do blízkeho vzťahu s komunikantom, potvrdzuje aj Gadamer (1976) svojím presvedčením, že žiadna pojmová reč, v našom prípade komunikát (práca s klientom), nepredstavuje pre myslenie (komunikátora) neprelomiteľné zakliatie vo chvíli, keď sa svojej reči odovzdá, ale pustí sa do aktívneho, živého dialógu s iným a inak uvažujúcim človekom, teda komunikantom. Z toho vyplýva, že pre rétorický počin - komunikát (akokoľvek sa môže javiť ako nemenná danosť), platí, že nám sám o sebe niečo hovorí, pričom jeho výpoveď nikdy nemožno pojmom definitívne vyčerpať. Komunikátor/sociálny pracovník v rámci kontaktu s klientom vytvára rétorický prostriedok, ktorý je v každom pokuse uchopenia komunikátu nový a stavia sociálneho pracovníka pred úlohu fungovania samého pre seba ako interpretátora reči. Nachádzanie vhodnej reči pre komunikát môže byť značne problematické a splnenie tejto úlohy náročné a úspešnosť splnenia tejto výzvy sa zrkadlí v rozsahu apercepcie na strane komunikanta/klienta. Klient teda s porozumením prijíma to, čo mu sociálny pracovník prostredníctvom komunikátu komunikuje.

Semiotika a hermeneutika v kontexte jazykových systémov

Skutočnosť, že reč/rétorika získala v komunikačnom procese ústredné postavenie, má v procese terapeutickej práce s klientom svoj špecifický význam. Sociálny pracovník musí brať do úvahy všetky semiotické znaky, ktoré musí dešifrovať a súčasne im porozumieť. Na jednej strane tak máme semiotiku ako teóriu znakov a hermeneutiku ako predporozumenie a porozumenie, ktoré vedú k fungovaniu a výstavbe jazykových systémov a systémov znakov v rétorickom počine sociálneho pracovníka, na druhej strane je teória poznania, ktorá si uvedomuje, že reč je to, čo sprostredkováva akýkoľvek prístup k svetu - aj k svetu, ktorý je komunikovaný klientovi prostredníctvom sociálneho pracovníka. Hermeneutika a s ňou súvisiace porozumenie klientovi a jeho problému je viac než len metodický postup, odkrývajúci daný zmysel. Sociálny pracovník si plným právom uplatňuje nárok na skutočnú univerzalitu v porozumení klientovi a následnú interpretáciu smerom ku klientovi, ktorá by mala mať dialogickú formu.

Gadamer (2002) poukazuje na hranicu, ktorá je v hermeneutickej skúsenosti zmyslu implicitne obsiahnutá. Svojou vetou „Bytie, ktorému možno porozumieť, je reč“ poukazuje na skutočnosť, že tomu, čo existuje, nemožno nikdy úplne porozumieť. Ako dôvod uvádza, že všetko, čo reč prináša, poukazuje vždy ešte na to, čo sa dostane do výpovede. V našom prípade ide o invenciu a intencionalitu sociálneho pracovníka, ktorých pôsobenie je v procese terapeutickej práce implementované do klientovho života.

Vplyv technológií na jazykové zmeny

Jazyk sa mení tak, ako sa menia jeho používatelia. A na tých mali posledné desaťročia veľký vplyv nové technológie. Informačné technológie sa na Slovensko dostali približne pred 20 až 30 rokmi a postupne sa začali všeobecne rozširovať do každodenného života. Počítače máme dnes všade navôkol, využívame ich nespočetné hodiny denne a týmto spôsobom technológie menia náš jazyk.

Pohyb v jazyku koreluje s historickými udalosťami, keď nastane prelomové obdobie alebo významná situácia. Náš jazyk ovplyvnila napríklad nežná revolúcia v roku 1989, keď sa zmenilo spoločenské zriadenie.

Adaptácia anglických slov

„Je to normálny spôsob obohacovania slovnej zásoby,“ uviedla PhDr. Sibyla Mislovičová, pracovníčka Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV. V minulosti sme preberali slová napríklad z latinčiny. Slovenčinu tvoria jej používatelia, čiže keď začneme slovo frekventovane používať, dostane sa do slovnej zásoby. Neznamená to však, že sa stane spisovným. Študenti napríklad používajú slangové slová a angličtinu úplne prirodzene. „Slovo počítačová myš sme prebrali a preložili z anglického mouse a nikto s tým nemá problém. Sú potom slová, ako napríklad ikona alebo aplikácia, ktoré nadobudnú s technológiou nový význam. Niektoré slová prevezmeme a prispôsobíme ich do slovenskej podoby, napríklad dizajn nepíšeme design,“ vysvetľuje doktorka Mislovičová.

Tabuľka 1: Príklady adaptácie anglických slov do slovenčiny

Vplyv internetu na komunikáciu

„V minulosti sme museli telefonovať z pevnej linky, napísať list a poslať ho poštou, bolo to náročnejšie. Internet nám umožňuje byť stále online, okamžite sa s niekým spojiť a podobne,“ uviedla Mislovičová. Tento spôsob komunikácie môže vytvárať problém, pretože na sociálnych sieťach sa snažíme slová a vety skracovať, prípadne používame smajlíkov, obrázky a podobné pomôcky. Ľudia môžu mať potom problém prepnúť sa do normálneho života, do komunikácie z očí do očí a strácajú schopnosť rozprávať sa plynule. Informačné technológie ovplyvnili aj pravopis. Pokým však rozlišujeme komunikačnú rovinu, je to v poriadku. Mali by sme vedieť, kedy si to môžeme dovoliť a kedy nie.

Jazykovedný ústav a dezinformácie

Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV poskytuje dôveryhodné informačné zdroje a odpovede na rozličné otázky. Projekt „Jazykovokomunikačné aspekty dezinformácií“ pristupuje k dezinformáciám ako k symptómu komplexnejších spoločenských problémov týkajúcich sa rôznych spoločenských vzťahov a ich zmien. Základnou perspektívou, ktorou nazerá na výskum dezinformácií, je komunikačná perspektíva. Tá zahŕňa nielen produkciu komunikátov a naratívov, ale aj ich interpretáciu. Jej príznakovosť tkvie v tom, že ide o strategické konanie na ovplyvňovanie rôznych skupín a typov spoločenských vzťahov, pričom jej úspešnosť spočíva vo vytváraní takých komunikačných podmienok, ktoré prispievajú k dezinterpretácii odovzdávaných informácií. Dôležitým rozmerom problému je rozpracovanie jazykových aspektov strategickej komunikácie predstavujúcej efektívny nástroj štátu na vyvažovanie účinkov dezinformácií a na budovanie kognitívne odolnej verejnosti.

tags: #socialny #aspekt #jazykovych #zmien