Sociálny a spoločenský život človeka: Od biologických základov po moderné výzvy

Človek je spoločenský tvor, ktorý existuje a vyvíja sa v interakcii s inými ľuďmi. Sociálny a spoločenský život predstavuje komplexný systém vzťahov, interakcií a štruktúr, ktoré formujú naše správanie, hodnoty a identitu. Spoločnosť ako celok je činiteľom socializácie, ktorý prostredníctvom rôznych faktorov a prostriedkov vplýva na rozvoj jednotlivca.

Sociológia je komplexná veda orientujúca sa na poznávanie súvislostí ľudských činností, na vývoj spoločnosti, na odhaľovanie príčin zmien, ku ktorým v spoločnosti dochádza, na poznávanie charakteru spoločnosti ako celku, ako aj na isté predpokladanie smeru jej vývoja.

Definícia spoločnosti a spoločenských javov

Spoločnosť v sociologickom chápaní je systém, v ktorom dochádza vždy k určitému historickému spôsobu interakcie - vzájomného pôsobenia medzi jednotlivcami a skupinami, ktoré tento systém vytvárajú. V širokom globálnom systéme sa však nevytvárajú predpoklady pre jediný spôsob interakcie; spravidla ide o taký sociálny systém, ktorý sa skladá z množstva sociálnych štruktúr, pomocou ktorých jednotlivci a skupiny vstupujú do vzájomných vzťahov.

Sociálne interakcie medzi ľuďmi a sociálnymi skupinami nie sú nikdy samoúčelné. Vznikali a vznikajú preto, aby ľudia v spolupráci s inými ľuďmi uspokojili svoje potreby. Tieto potreby sa neustále vyvíjajú, menia a narastajú v závislosti od toho, ako sa vyvíja a stáva čoraz zložitejšou štruktúra ľudskej spoločnosti.

Pod pojmom spoločenský jav rozumieme všetky javy a procesy, ktoré sa v spoločnosti vyskytujú a ktoré sú priamo alebo nepriamo podmienené vzájomným pôsobením ľudí. Určitá dvojznačnosť tohto termínu vyplýva z toho, že sa za spoločenský pokladá jednak vlastný aspekt interakcie, jednak akýkoľvek aspekt procesu, ktorý interakciu ľudí zahŕňa a je ňou podmienený. Napríklad pôsobenie človeka na prírodu je spoločenským javom, pretože sa v ňom odráža skúsenosť predchádzajúcich generácií, nástroje vyrobili iní ľudia a človek pôsobí na prírodu, aby uspokojil nielen svoje, ale aj potreby iných ľudí. Takže takmer všetko, čím žijeme v súčasnosti, je podmienené spoločensky a je možné to považovať za spoločenský jav.

Spoločenský život vo zvieracích spoločenstvách

Skúmanie zvieracích spoločenstiev je pre sociológiu zaujímavé, pretože medzi zvieratami sa objavujú trvalé zväzky opreté o pudovú väzbu, podobne ako sa prejavujú u ľudí. O zvieracom spoločenstve môžeme hovoriť vtedy, keď je zoskupenie výsledkom uspokojovania potrieb a keď je spoločenský život zároveň podmienkou nervovej rovnováhy druhu.

Zvieracie spoločenstvá delíme na spoločenstvá hmyzu a spoločenstvá stavovcov. Rozoznávame štyri základné typy zoskupení hmyzu:

• Nezkoordinované zoskupenia: Množstvo meniacich sa jednotlivcov prijíma stále nových členov a je zviazané s určitým miestom (napr. roje hmyzu).
• Jednoduché skoordinované zoskupenia: Jednotlivci sústredene vykonávajú skoordinovanú činnosť (napr. spoločné putovanie húseníc).
• Nižšie spoločenstvá: Zoskupenie jedincov vykonáva spoločnú činnosť (napr. tkanie pavúčej siete).
• Vyššie pospolitosti: Termiti, osy, včely, mravce - vykonávajú stále dobre skoordinované činnosti, jedinci nemôžu žiť izolovane, existuje tu deľba práce a systém komunikácie.

U stavovcov rozoznávame tri základné typy:

• Rodinné zoskupenia monogamných stavovcov žijúcich samostatne (napr. niektoré druhy vtákov).
• Spoločenstvá monogamných stavovcov žijúcich v stádach.
• Spoločenstvá polygamných stavovcov (najmä u cicavcov, ako sú jelene, kone, opice).

Už v týchto spoločenstvách nachádzame niektoré znaky správania, s ktorými sa potom v rozvinutejšej podobe stretávame aj u ľudí, ako je diferenciácia a deľba funkcií, hierarchizácia rolí, spoločenská regulácia správania, formy výchovy, rozdielna výživa, zaujatie a obrana teritória, či javy pohlavnej vernosti. Zvieratá sú schopné spolupracovať pri uspokojovaní svojich potrieb, či už vďaka inštinktom (hmyz) alebo schopnosti prispôsobiť sa meniacim sa podmienkam a učiť sa (stavovce, napr. vlčia svorka pri love).

Podstatný rozdiel medzi človekom a ostatnou živočíšnou ríšou spočíva v tom, že kým zvieratá sú súčasťou prírody, človek sa z nej v priebehu evolúcie vyčlenil.

Biologické základy spoločenského života ľudí

Medzi biologické základy spoločenského života ľudí zaraďujeme vlastnosti ľudského organizmu, fyziologických procesov, mechanizmy dedičnosti, pudy, sklony a potreby. Pre zachovanie existencie musí človek uspokojovať pud hladu, smädu, pohlavný pud a pod.

K vlastnostiam, ktoré vplývajú na spoločenský život človeka, patria:

• Vzpriamená postava: Umožňuje lepší zrakový prehľad okolia a uvoľňuje horné končatiny pre prácu.
• Ruky s pohyblivými prstami a ohybným palcom: Umožňujú vykonávať komplikované a jemné činnosti.
• Zrak smerujúci dopredu: Poskytuje trojrozmerné videnie a lepšiu orientáciu v priestore.
• Veľký mozog a zložitý nervový systém: Umožňujú rozvoj intelektu.
• Dlhá závislosť detí na rodičoch: Vedie k dlhej dobe socializácie a učenia.
• Zložitý hlasový mechanizmus: Umožňuje rozvoj reči.
• Plastickosť vrodených pudov a potrieb: Umožňuje prispôsobiť potreby dostupným prostriedkom, čo človeku umožňuje prežiť v rôznych prostrediach (napr. za polárnym kruhom i na rovníku).
• Trvalosť sexuálneho pudu: Ovplyvňuje formy rodiny a celý rad iných spoločenských javov, keďže sexuálne aktivity sa u človeka stali prirodzenou súčasťou života nielen za účelom rozmnožovania.

Dedením sa odovzdávajú vlohy a schopnosti, avšak rozvinúť sa môžu len prostredníctvom socializácie a výchovy. Táto skutočnosť potvrdzuje, že pre človeka je nevyhnutný spoločenský život, a bez spoločnosti sa nestáva ľudskou osobnosťou. Potvrdzujú to aj skúsenosti detí vychovávaných zvieratami alebo žijúcich v úplnej izolácii, ktoré neboli schopné plne rozvinúť svoje ľudské vlastnosti.

Geografické základy spoločenského života

Prírodné prostredie je pre človeka základným zdrojom uspokojovania potrieb nevyhnutných pre jeho existenciu. Vlastnosti geografického prostredia sa významne podieľali na charaktere ľudského spoločenstva. Bezprostredné okolie človeka ovplyvňuje hospodársky život, poskytuje suroviny a podnebie má vplyv na aktivitu človeka (príliš horúce ochromuje, chladné núti k boju o prežitie).

Geografické podmienky majú vplyv na rozmiestnenie ľudstva a často plnia aj ochrannú úlohu (napr. Švajčiarsko). Aj keď geografické prostredie formuje charakter spoločenstva, nemôžeme hovoriť o jednoznačnej geografickej determinácii. Človek disponuje tvorivými schopnosťami, ktoré mu umožňujú pretvárať dané prostredie a je v kontakte s inými kultúrami, ktoré vnášajú do jeho života kultúrne elementy nezávislé od bezprostredného okolia.

Geografické podmienky aj pri súčasnom stupni rozvoja civilizácie naďalej pôsobia na spoločnosť. Núti človeka prekonávať ťažkosti, alebo mu uľahčujú prácu a rozvoj hospodárstva. Príliš vhodné podmienky sa môžu stať zdrojom záhaľčivosti a brzdou spoločenského vývoja, zatiaľ čo menej vhodné podmienky nútia prekonávať problémy a posúvať stupeň civilizačného vývoja dopredu. Človek sa v priebehu svojho vývoja osamostatnil od prírodného prostredia, a nepriaznivé podmienky často viedli k rozvoju nových, originálnych kultúr.

Príkladom je Japonsko, ktoré napriek nepriaznivému prírodnému prostrediu, nedostatku surovín a hrozbám zemetrasení dosahuje jednu z najvyšších životných úrovní na svete. Na druhej strane sú krajiny s optimálnymi prírodnými podmienkami a bohatými surovinovými zdrojmi, kde obyvatelia žijú v chudobe.

Demografické základy spoločenského života

Ďalším významným faktorom ovplyvňujúcim kvalitu spoločenského života sú demografické základy. Patria sem javy ako plodnosť, prirodzený prírastok obyvateľstva, rastúca úloha zaľudnenia, veková skladba obyvateľstva a úmrtnosť. Tieto faktory majú vplyv na ekonomické a spoločenské procesy - výrobu, ponuku pracovnej sily, štruktúru zamestnanosti a môžu spôsobovať migráciu obyvateľstva.

Hustota osídlenia môže viesť k vojnám, zmenám foriem využívania pôdy, posilňovať konkurenciu a nútiť k častejším kontaktom, čo priaznivo ovplyvňuje obeh ideí, zintenzívňuje vynaliezavosť a je faktorom kultúrneho rozvoja. Na druhej strane, nadmerný prírastok obyvateľstva udržiava hospodársku zaostalosť a sťažuje rast životnej úrovne.

V súčasnosti najmä Európa prechádza demografickou krízou. Napriek vysokej životnej úrovni v Západnej Európe sa zaznamenáva výrazný pokles natality. V západnej Európe aj v bývalých socialistických krajinách klesá zložka ekonomicky aktívneho obyvateľstva, spoločnosť starne. Ohrozený je trvalo udržateľný ekonomický rast. Na jednoduchú reprodukciu obyvateľstva je potrebná pôrodnosť 2,1 dieťaťa na jednu ženu, pričom na Slovensku je to v súčasnosti len 1,2 dieťaťa.

Spoločenská podstata človeka a jeho vývoj

Už od počiatku existencie ľudstva žil pračlovek v skupinách, pretože život v prvotnopospolnej spoločnosti prinášal veľa nástrah. Boj o prežitie bol jednoduchší v skupine, ktorá skôr ulovila korisť a ubránila sa pred nepriateľmi či divými zvieratami. Spočiatku to neboli rodiny, ale tlupy praľudí spoločne žijúcich v jaskyniach, ktoré si už vtedy delili prácu. Podobný charakter spoločenského života pretrvával celé tisícročia, len vývoj poznania posúval ľudstvo ďalej. Zmenili spôsob bývania, lovenia zveri, začali vyrábať nástroje a zbrane. Vždy však človek zostával žiť v skupinách, či to už boli rody alebo kmene. Každé takéto spoločenstvo malo vlastnú hierarchiu, kde musel niekto rozhodovať a niekto rozkazy prijímať.

Spoločenský život človeku v minulosti priniesol predovšetkým samotnú existenciu, lebo jedinec sám nemal šancu prežiť. Veľakrát sa stávalo, že odsúdenec bol vyhnaný zo skupiny, čo preňho znamenalo "smrť".

Dnes chápeme pojem „Človek je tvor spoločenský“ podobne. Ľudia tvoria národy, ale nespájajú sa do tlúp, ale tvoria rodiny, ktoré sú základné bunky spoločenstva. Avšak aj dnes je na Zemi ešte veľa národov, ktoré žijú v kmeňoch, ich spoločenský vývoj v porovnaní s nami zaostáva, čo je dôsledkom. Preto existujú rôzne organizácie, ako napríklad UNICEF, ktoré takýmto národom pomáhajú.

Spoločenskosť človeka sa prejavuje už tým, že žijeme v rodinách, chodíme do škôl, kde sme v triedach, či rodičia do práce, kde pracujú v skupinách. Sú aj ľudia, čo žijú osamelo. Môžu byť životom sklamaní, či spoločnosťou odstrkovaní. Takýto človek spravidla nič iným nedáva a nemôže ani dostávať. Na spoločenskom živote je najkrajšie pomôcť druhému, urobiť ho šťastným, či mu len tak nezištne podať pomocnú ruku.

Sociálne prostredie a socializácia

Sociálne prostredie je organizované zoskupenie ľudí, tvorené sieťou prepojených skupín a organizácií, ktoré vytvárajú spoločenskú štruktúru. V tomto prostredí sa koordinácia a regulácia činností dosahuje prostredníctvom systémov sociálnych pozícií a rolí. Osobnosť človeka je samoorganizujúca sa celostnosť, ovplyvnená vonkajším (spoločenským a sociálnym) a vnútorným (psychickým a telesným) prostredím.

Socializácia je proces, v ktorom sa jedinec prispôsobuje sociálnemu prostrediu, poznáva ho a spolupracuje s ním. Ide o celoživotný proces, prostredníctvom ktorého si jedinec osvojuje sociálne normy, vzorce správania, postoje, hodnoty, zvyky a zručnosti, ktoré sú typické a žiaduce pre danú kultúru. Niektoré socializačné etapy sú nezastupiteľné a ak sa neodohrajú v danom vekovom období, nemožno ich už takmer nikdy dohnať (napr. rečové schopnosti, vznik empatie a dôvery).

Etapy socializácie

1. Primárna socializácia: Trvá od narodenia do 6 rokov a odohráva sa v rodine a v materskej škole. Dieťa si osvojuje základné kultúrne návyky, materinský jazyk, sociálne roly, základy morálky a postupne sa vyvíja sebakontrola.
2. Sekundárna socializácia: Prebieha od 6. roku po dospelosť (do 18-20 rokov), až po nástup do zamestnania. Významnými medzníkmi sú nástup do školy, puberta, adolescencia a prechod do zamestnania.
3. Terciárna socializácia: Prebieha do konca života. Sociálne vzťahy sa formujú v rodine, práci, v komunite a širšej spoločnosti. V tomto období môže človek prekonávať rôzne krízy zapríčinené rozpadom rodiny, zmenou či stratou zamestnania, chorobou alebo zmenou bydliska.

Spoločenský život je v poslednej inštancii utváraný zložitým súborom síl, v ktorom prírodné javy a procesy predstavujú iba východiskový prvok. Na základe podmienok utváraných prírodou sa uplatňujú ďalšie sily a faktory, z nich rozhodujúcu úlohu zohráva predovšetkým stupeň ekonomického a kultúrneho rozvoja daného spoločenstva.

Adaptácia v sociálnom prostredí a sociálne motívy

Sociálno-psychická adaptácia človeka je spätá s psychickým a sociálnym vývinom aj rozvojom. Adaptácia je proces, ktorým sa jedinec prispôsobuje požiadavkám prostredia. Všeobecná adaptácia je ukazovateľom schopnosti človeka zvládať viaceré a kumulované situačné adaptácie, vrátane záťažových situácií stresu, frustrácie, deprivácie a konfliktov. Sociálna neadaptovanosť sa môže prejaviť ako stres z odlišnosti alebo z neplnenia sociálnych očakávaní.

Sociálne motívy jednotlivca

Motiváciu z hľadiska sociálnej psychológie rozdeľujeme na sociálne motívy jednotlivca a motiváciu sociálneho správania jednotlivca v skupine. Sociálne motívy jednotlivca sú:

• Motív afiliácie: Vyhľadávanie druhých ľudí, potreba združovania sa, priateľstva, lásky, pomoci druhým.
• Motív poznávania: Súvisí s potrebou rozvíjania osobnosti.
• Motív moci: Realizuje sa v potrebe vplyvu na iných ľudí, v potrebe dominovať nad druhými.

Sociálny status a rola

Sociálny status je sociálna pozícia v skupine alebo spoločnosti, spojená s právami a povinnosťami. Každý človek zastáva množstvo sociálnych pozícií, pričom jeden z nich býva kľúčový a určuje sociálne postavenie. Sociálna rola je vzor správania určený spoločenskými alebo skupinovými očakávaniami, spojenými so sociálnym statusom. Vďaka štandardizovanému, rolovému správaniu môže plynúť každodenný život spoločnosti.

V súvislosti s výkonom sociálnych rol môže dôjsť k rollovým konfliktom, ktoré delíme na:

• Interpersonálne: Konflikt medzi dvoma či viacerými rolami, ktorý vychádza z konfliktu záujmov (napr. je ťažké byť zároveň otcom i manažérom).
• Intrapersonálne: Konflikt osobnosti a roly, odmietanie roly, konflikt vo vnútri roly (napr. získaný status).

Snaha zviditeľniť status vedie k používaniu tzv. statusových symbolov.

Sociálna štruktúra a stratifikácia

Sociálna štruktúra spoločnosti odráža usporiadanie jednotlivých častí do celku a poskytuje prehľad o trvalých prvkoch v spoločnosti. Vzniká na základe potreby ľudí združovať sa, vytvárať zoskupenia a vzájomné vzťahy. Sociálna stratifikácia je usporiadanie spoločnosti do vrstiev na základe sociálnej nerovnosti. Veľké skupiny ľudí sa odlišujú podľa rôznych kritérií, ako sú bohatstvo, príjmy, vzdelanie, životný štýl a prestíž povolania.

Štrukturálne rezy spoločnosti

Na lepšie pochopenie štruktúry spoločnosti sa používajú štrukturálne rezy, ktoré predstavujú pohľady z určitého hľadiska záujmu:

• Sociodemografická štruktúra
• Profesijná štruktúra
• Etnická a národnostná štruktúra
• Štruktúra príjmov a majetku
• Sociokultúrna štruktúra
• Mocenská štruktúra

Sociálne učenie

Proces socializácie sa uskutočňuje prostredníctvom sociálneho učenia, čo je osvojovanie si noriem, postojov, hodnôt a vzorcov správania prostredníctvom interakcie s inými ľuďmi. Sociálne učenie prebieha celý život a má rôzne formy:

• Učenie podmieňovaním (sociálna odmena a trest)
• Adaptácia (prispôsobenie sa normám a pravidlám skupiny)
• Imitácia (napodobňovanie činnosti iného človeka)
• Identifikácia (stotožnenie sa so vzorom)
• Priame usmernenie
• Poučenie
• Demonštrácia

Normatívne systémy spoločnosti a sociálna kontrola

V každej spoločnosti prevažuje usporiadaná forma spolužitia, ktorá je organizovaná a usmerňovaná. Spoločnosť si vytvára hodnoty a normy. Hodnoty sú určité predstavy ľudí o tom, čo je správne a normy sú konkrétne pravidlá, predstavy o tom, čo je správne, čo je žiaduce. Nedodržiavanie noriem vyvoláva sankcie zo strany skupín.

Normy sa delia na:

1. Písané (kodifikované): Oficiálne pravidlá, ktoré regulujú správanie jednotlivcov a majú písomnú podobu (zákony, nariadenia, školský poriadok).
2. Nepísané (nekodifikované): Neoficiálne ustanovenia, ktoré regulujú správanie jednotlivcov a odovzdávajú sa tradíciami, zvykmi, obyčajmi (slušné pozdravenie).

Normy sa menia v čase (spolu s vývojom spoločnosti) a v priestore (každá spoločnosť si utvára vlastnú predstavu o hodnotách a normách).

Sociálnou kontrolou označujeme proces a mechanizmy, ktorými si sociálne skupiny a spoločnosti vynucujú konformitu, čiže prispôsobenie sa členom v spoločnosti, skupinovým alebo celospoločenským očakávaniam a požiadavkám. Sú to mechanizmy, ktoré zabezpečujú poriadok a stabilitu spoločnosti.

Správanie jednotlivca v spoločnosti

Správanie je interakcia živých bytostí s okolitým prostredím a je predmetom skúmania sociológie. Správanie chápeme vo vzťahu jednotlivca k sebe samému, k iným jednotlivcom, k sociálnej skupine a k spoločnosti. Osobitosť správania závisí od vonkajších (prírodné a spoločenské prostredie, politický režim, počasie) a vnútorných (psychický stav, nálada, zdravotný stav) podmienok.

Spoločenský život môžeme rozdeliť na:

• Javisková oblasť: Sociálna situácia, v ktorej jednotlivci vystupujú vo formálnych, oficiálnych úlohách.
• Zákulisná oblasť: Keď sa človek ocitne za „oponou“ a dovolí si v plnej miere vyjadriť svoje pocity a prejavy (napr. slang, vulgarizmy).

Typy správania

1. Konformné správanie: Správanie jednotlivca, ktoré je v súlade s požiadavkami spoločnosti, jej normami a hodnotami.
2. Nonkonformné správanie: Správanie, ktoré nie je úplne v súlade s požiadavkami spoločnosti, ale je tolerované (napr. ohováranie, posmech).
3. Deviantné správanie (deviácia): Správanie, ktoré nie je v súlade s požiadavkami spoločnosti, je netolerované a trestné sankciami (napr. vandalizmus, vražda, šikanovanie).

Správanie môžeme posudzovať aj z hľadiska dôsledkov pre druhých ľudí:

• Neasertívne správanie: Strach z vyjadrenia vlastného názoru, prispôsobovanie sa všetkému, neschopnosť komunikovať.
• Asertívne správanie: Otvorenosť v komunikácii, schopnosť vžiť sa do pocitov iných, rešpektovanie vlastných práv i práv iných.
• Agresívne správanie: Demonštrovanie vlastnej sily, používanie sily voči druhej osobe, slovné urážky, vyhrážky, presadzovanie názorov za každú cenu.

Deviácia a jej druhy

Deviácia je správanie jednotlivcov alebo sociálnych skupín, ktoré spoločnosť alebo sociálna skupina pokladajú za porušenie spoločných alebo skupinových noriem. Každá deviácia obsahuje tri zložky: normy, pravidlá, hodnoty, vzory správania, ktoré boli porušené; a osoby, sociálne skupiny a organizácie, ktoré na správanie jednotlivca alebo sociálnych skupín reagujú a reprezentujú predstavy spoločnosti.

Sociálne definovanie deviácie je ovplyvnené:

• Historickým hľadiskom: Za deviantné sa v minulosti považovalo iné správanie ako dnes (napr. nosenie nohavíc ženami).
• Spoločenským hľadiskom: Rozdiely medzi jednotlivými kultúrami a spoločnosťami (napr. pitie alkoholu na verejnosti).

Druhy deviácie z hľadiska funkčnosti:

• Funkčná deviácia: Druh deviácie, ktorá sa v danom momente pokladá za narušenie noriem, ale následne napomáha vývoju spoločnosti.
• Dysfunkčná deviácia: Druh deviácie, ktorá je za každých okolností porušením noriem a nikdy neprináša úžitok (napr. vražda, krádež).

Príčiny deviantného správania:

• Mikrospoločenské: Rodinné prostredie, rovesnícke skupiny, sociálne prostredie, masovokomunikačné prostriedky.
• Makrospoločenské: Urbanizácia, nezamestnanosť, masmédiá, kriminalita spoločnosti.

Sexuálna deviácia sú stavy zmenenej sexuálnej motivácie, orientácie, správania. Tieto zmeny sa začínajú tvoriť už počas vnútromaternicového vývinu jedinca a sú ovplyvnené sociálnym prostredím a typom spoločnosti.

Xenofóbia je strach z cudzincov, strach zo všetkého cudzieho, čo je vnímané ako zvláštne.

tags: #socialny #a #spolocensky #zivot #cloveka