Osobnosť je diferencovaná jednota vlastností telesných a duševných, vrodených a získaných, typických pre daného jedinca, prejavujúca sa správaním a konaním. Je to štruktúrovaný celok duševného života človeka. Podľa Petrovského (1970, 87) sa človek, ktorý sa vďaka práci vydelil zo živočíšneho sveta, rozvíjajúci sa v spoločnosti a vstupujúci prostredníctvom jazyka do kontaktu s druhými ľuďmi, stal osobnosťou - subjektom poznania a aktívneho pretvárania skutočnosti.
Ananiev (1969, 277) definuje osobnosť ako spoločenské indivíduum, objekt a subjekt historického procesu. Mjasiščev zas uvádza, že osobnosť ako výsledok spoločensko-historického vývoja je jedným z objektov reálneho sveta a súčasne je subjektom s vedomým a aktívnym vzťahom k okolitej skutočnosti. Každý vzťah je výrazom osobnosti ako celku a má svoj predmet, pričom dynamická stránka osobnosti súvisí s jej obsahom. Tardy (1964, 14) definuje osobnosť ako individuálnu jednotu človeka; je to jednota jeho duševných vlastností a dejov založená na jednote tela a utváraná a prejavujúca sa v jeho spoločenských vzťahoch. Watson (1924) charakterizuje osobnosť ako konečný produkt systému našich zvykov. Neskorší autori ako Remplein (1957) zdôrazňujú jej duchovnú podstatu, Guilford (1959) ju definuje ako jedinečný vzorec čŕt a Eysenck definuje osobnosť nominálnym vyratúvaním jej zložiek. Piéron (1963) uvádza, že to, čo osobnosť podstatne reprezentuje, je integratívna jednota človeka s celým súborom jeho charakteristických diferencií a vlastnými modalitami správania. Cattel (1965, 27) tvrdí, že osobnosť je to, čo determinuje správanie v definovanej situácii a v definovanom naladení. Mašek (1969, 6) chápe osobnosť ako integrovaný súbor vlastností biologických, psychických a spoločenských. Z psychologického hľadiska je osobnosť súbor duševných vlastností jednotlivca, trvalý celok jeho duševného života.
Spoločným menovateľom väčšiny definícií je, že osobnosť sa chápe ako istá organizácia vnútri každého ľudského jedinca, ktorá je súčasťou determinácie jeho psychických funkcií. V pojme osobnosť sa vyjadruje individuálny celok ľudského duševného života, určitým spôsobom organizovaný a štruktúrovaný, ktorý funguje ako jednota všetkých psychických zložiek, v jednote s telom a v jednote s prostredím, v ktorom existuje. Je nutné rozlíšiť pojmy osobnosť a organizmus, pretože človek prichádza na svet iba ako organizmus, ktorý funguje predovšetkým na základe princípu homeostázy. Rozvíjaním a diferencovaním sociálnej skúsenosti a integráciou jednotlivých vzorcov reagovania, ku ktorým prispieva schopnosť symbolického chápania skutočnosti, sa človek stáva osobnosťou. Osobnosť sa tak javí ako jednotne fungujúci celok, ktorého hodnota je daná integrovanou skúsenosťou. Pojem osobnosť a osoba sa v mentalistickej psychológii rozlišujú tak, že osobnosť je obecná organizácia a štruktúra duševného života človeka, zatiaľ čo osoba je osobnosť, ako sa javí navonok.
Štruktúra osobnosti
Štruktúra je určitý systém, usporiadanie prvkov časti do celku tak, že medzi jednotlivými časťami sú určité vzťahy, súvislosti. Štruktúra osobnosti je usporiadanie vlastností osobnosti do určitého celku, pričom vlastnosti vzájomne spolu súvisia a vytvárajú jednotu. Je to niečo dispozičné, čo sa podľa situácií rôzne aktualizuje. Osobnosť je štruktúrovaná v horizontálnom i vertikálnom smere, čo znamená, že ide o usporiadanú skladbu súradnicových a vývojovo rôzne vytvorených funkcií.
Horizontálna štruktúra osobnosti je určovaná rôzne. Napríklad H. J. Eysenck (1947) rozoznáva 4 hlavné sektory osobnosti: inteligenciu (poznávacie procesy), charakter (voľné procesy), temperament (emócie) a stavbu tela (somatické procesy). H. Remplein (1959) rozoznáva nasledujúce zložky horizontálnej štruktúry osobnosti: vitalitu, temperament, charakter a nadanie. Z obecnej psychológie rozoznávame tieto prvky štruktúry osobnosti: schopnosti, temperament a motívy. Tieto kategórie reprezentujú súbor psychických vlastností, pretože ako dispozície vytvárajú bázu pre kvalitu psychického reagovania. Vertikálna štruktúra osobnosti je tiež nejednotne určovaná, no má význam z klinického hľadiska. V psychike dospelého človeka sa môžu uplatniť i preformované vrodené mechanizmy reagovania súvisiace so základnými pudmi. Zmysel má rozlišovať dve funkčné vrstvy: preformované vzorce reagovania a naučené vzorce reagovania.
Štruktúra osobnosti pozostáva z týchto skupín vlastností:
- aktivačno - motivačné vlastnosti
- vzťahovo - postojové vlastnosti
- výkonové vlastnosti
- dynamické vlastnosti
- sebaregulačné vlastnosti
- vlastnosti psychických procesov a stavov
Aktivačno - motivačné vlastnosti osobnosti
Majú charakteristický znak aktivizáciu osobnosti človeka do činnosti určitým smerom.
- Potreby: Je to stav nedostatku alebo nadbytku niečoho, teda stav jedinca, ktorý sa odchyľuje od jeho životného optima. Delíme ich na tri skupiny:
- biologické potreby vznikajú vo vzťahu človek - príroda (napr. dýchanie, teplo, jedenie)
- psychické potreby vznikajú vo vzťahu človek - človek, človek - spoločenská skupina (napr. potreba lásky, istoty, priateľstva)
- kultúrne potreby sú u každého jedinca individuálne a vznikajú vo vzťahu človek - kultúra (napr. čítanie, vzdelávanie, návšteva kultúrnych podujatí)
- Pudy: Patria k vrodeným vlastnostiam, sú hnacou silou činnosti určitým smerom. K základným pudom patria: pud hladu, smädu, činnosti, sebazáchovy, materinský, pohlavný pud a ďalšie, ktoré sa vyvíjajú v spoločnosti ľudí.
- Záujmy: Je to trvalá snaha človeka zaoberať sa predmetmi alebo činnosťami, ktoré ho upútavajú po poznávacej alebo citovej stránke. Záujmy vznikajú v činnosti človeka a v určitom spoločenskom prostredí. V priebehu života sú spočiatku široké a menej intenzívne, neskôr sú užšie a intenzívnejšie. Ústredný alebo vyhradený záujem sa nazýva záľuba.
- Ašpirácie: Sú to smerovania k určitým hodnotám, ktoré sú konkretizované vo vytýčených cieľoch a plánoch. V súvislosti s ašpiráciami hovoríme o ašpiračnej úrovni, teda miere dosiahnuteľnosti určitých cieľov. Ašpiračnú úroveň poznáme: primeranú, vysokú, nízku.
- Ciele: Sú bezprostredné smerovania ľudskej aktivity.
- Životné plány: Predstavujú súbor cieľov, ktoré chce človek v budúcnosti dosiahnuť.
- Zvyky: Je to tendencia v určitom čase vykonávať určité činnosti.
Vzťahovo - postojové vlastnosti osobnosti
Sú také vlastnosti, ktoré predstavujú systém hodnôt, ktoré osobnosť uprednostňuje pri hodnotení rôznych javov, skutočnosti a ktorými sa riadi vo vlastnom správaní a konaní. K týmto vlastnostiam patria: charakter, postoje, ideály.
- Charakter: Začína sa formovať medzi 5-6 rokom života. Je to súhrn tých psychických vlastností osobnosti, ktoré sa zakladajú na mravnom presvedčení a prejavujú sa v mravnej stránke správania a konania. Patria sem:
- mravné vlastnosti (napr. zásadovosť, spravodlivosť, čestnosť, úprimnosť, mravnosť, pravdovravnosť, disciplinovanosť, vyrovnanosť)
- spoločenské vlastnosti (napr. taktnosť, slušnosť, jemnosť, srdečnosť, altruizmus)
- pracovné vlastnosti (napr. pracovitosť, usilovnosť, húževnatosť, zmysel pre povinnosť, precíznosť, presnosť, poriadkumilovnosť, dochvíľnosť)
- vlastnosti sebavzťahu (napr. zdravé sebavedomie, sebaúcta, hrdosť, sebakritickosť; alebo nezdravé sebavedomie ako pýcha, nadutosť, povýšeneckosť; či nízke sebavedomie ako sebapodceňovanie)
Svetonázorové vlastnosti zahŕňajú otázky zmyslu života, pôvodu bytia a prejavujú sa ako životný optimizmus, znášanlivosť, bigotnosť, náboženský fanatizmus, individualizmus, fatalizmus.CHARAKTER 🧭 VS OSOBNOSŤ 🎭 (VIEŠ rozdiel? 🤔)
- Postoje: Je relatívne ustálená tendencia charakteristickým spôsobom reagovať na určité podnety.
- Presvedčenie: Sú to postoje, ktoré vieme rozumovo odôvodniť. Verbalizované alebo slovne vyjadrené presvedčenie sa nazýva mienka.
- Predsudky: Sú postoje, kde prevláda iracionálna stránka, nevieme odôvodniť svoj postoj, zväčša ich preberáme od iných ľudí. Predsudok je vopred sformovaný postoj k nejakému objektu, prejavujúci sa bez ohľadu na jeho individualitu. Je to odvrátený alebo hostilný postoj voči osobe, ktorá patrí ku skupine.
- Ideály: Sú vzorné životné ciele, ktoré sa človek usiluje realizovať.
Sebaregulačné vlastnosti osobnosti
Sú také vlastnosti osobnosti, ktoré slúžia na reguláciu, usmernenie správania a konania, teda určité vlastnosti v správaní prejavujeme, iné zase potláčame.
- Sebauvedomenie: Objavuje sa medzi 2-3 rokom života, je to uvedomenie si vlastnej existencie, v jednotnom čísle v prvej osobe, čo chcem a čo nie.
- Sebapoznanie: Objavuje sa po 10 roku života, uvedomenie si vlastných pozitívnych a negatívnych stránok osobnosti, porovnávanie sa s inými osobami, kritizovanie a hodnotenie druhými.
- Svedomie: Je to vnútorný hlas, ktorý sa ozve, keď sa dostane do rozporu aktuálne správanie so zvnútornenými mravnými normami. Ozve sa hneď po prečine, kontrola je vnútorná, vzniká bez našej vôle.
- Sebakritika: Verbalizované hodnotenie negatívnych vlastností, negatívneho správania sa, vonkajší proces, kontrola vonkajšia, prítomnosť vôle.
- Vôľové vlastnosti: Vôľa ako proces cieľavedomého a zámerného sebaovládania je psychický proces zameraný na vedomé dosahovanie určitých cieľov, pričom človek prekonáva prekážky. Významnú úlohu pri tomto majú vôľové vlastnosti: cieľavedomosť, zásadovosť, vytrvalosť, rozhodnosť, sebaovládanie, samostatnosť, iniciatívnosť.
- Cieľavedomosť: Prejavuje sa v tom, že človek svoje konanie podriaďuje jasne stanovenému cieľu.
- Zásadovosť: Prejavuje sa v tom, že človek sa drží vo svojom konaní pevných zásad vyplývajúcich z mravných presvedčení.
- Rozhodnosť: Sa prejavuje v tom, že človek po rozumnej úvahe rázne, včas, bez váhania, rýchlo, presne a odhodlane rozhodne a svoje rozhodnutie premení na čin a konanie.
- Sebaovládanie: Prejavuje sa v zadržaní a v premáhaní neželaného správania a konania, ktoré by sťažilo alebo prekazilo dosiahnutie vytýčeného cieľa.
- Samostatnosť: Prejavuje sa v tom, že človek sa nerozhoduje a nekoná podľa šablóny, napodobňovaním iných a pod ich vplyvom, ale samostatne si určuje ciele a nachádza spôsoby k ich dosiahnutiu na základe vlastných názorov.
- Iniciatívnosť: Prejavuje sa v tom, že človek nekoná len na rozkaz iných, ale sám, bez cudzích vplyvov, jednostaj nachádza nové ciele, konania a spôsoby ich dosahovania.
Dynamické vlastnosti osobnosti
Sú také vlastnosti osobnosti, ktoré určujú tempo, silu, intenzitu prežívania a správania človeka. Patrí sem temperament. Typ je skupina ľudí, ktorá sa vyznačuje určitými spoločnými znakmi, ktoré sa odlišujú od iných skupín ľudí.
- Temperament: Rozoznávame 4 typy: SANGVINIK, CHOLERIK, FLEGMATIK, MELANCHOLIK. Názvy pochádzajú z obdobia staroveku od HIPOKRATA a GALÉNA, ktorí podľa prevládajúcich telových tekutín rozdelili ľudí do týchto 4 skupín: Sangvinik - krv, Cholerik - žlč, Flegmatik - hlien, Melancholik - čierna žlč.
- SANGVINIK: Jeho plusy sú: prirodzená autorita, vodcovský typ, vyznačuje sa živosťou, pohyblivosťou, veselosťou, bezstarostnosťou, priateľskosťou, otvorenosťou, optimizmom. Mínusy sú: plytkosť citových zážitkov, ľahkomyseľnosť, sklon k rozptyľovaniu, povrchnosť, malá sebakritickosť, ovplyvniteľnosť.
Výkonové vlastnosti osobnosti
K tejto skupine vlastností patria: vlohy, schopnosti, vedomosti, zručnosti, návyk.
- Vlohy: Sú to vrodené anatomicko - fyziologické osobnosti človeka, z ktorých sa rozvíjajú schopnosti.
- Schopnosti: Sú to také vlastnosti osobnosti, ktoré sú predpokladom pre úspešné vykonávanie nejakých činností. Delíme ich na 2 druhy:
- všeobecne rozumové schopnosti: sú predpokladom pre vykonávanie činností, vyznačujú sa novosťou, obtiažnosťou, zložitosťou, abstraktnosťou, úspornosťou, efektívnosťou, odolnosťou, emocionálnym - citovým vplyvom.
- špecifické: vykonávanie určitých špecifických činností. Môžu sa rozvinúť do troch rôznych stupňov: 1. stupeň nadanie, 2. stupeň talent, 3. stupeň genialita.
- Vedomosti: Sú osvojené fakty a vzťahy medzi nimi, v ktorých sa odráža poznanie objektívnej skutočnosti vo vedomí človeka.
- Zručnosti: Je nadobudnutá pohotovosť správne, čo najrýchlejšie a s čo najmenšou námahou vykonať určitú činnosť na základe osvojených vedomostí.
- Návyk: Je zautomatizované vykonávanie niektorých zložiek činnosti, alebo aj celej činnosti.
Typológie osobnosti
Typológia je zaraďovanie ľudí do určitých typov podľa určitých znakov. Typológie osobnosti vychádzajú z 2 základných koncepcií a podľa nich delíme typológie na: KONŠTITUCIONÁLNE (stavba tela) a PSYCHOLOGICKÉ (psychické vlastnosti osobnosti).
Konštitucionálne typológie
Kretschmerova typológia rozdeľuje ľudí na 3 typy:
- PIKNICKÝ TYP: Nízka, tučná postava, guľaté formy, krátke končatiny s ochabnutým svalstvom, telesné dutiny sú dobre vyvinuté so sklonom k ukladaniu tuku. Priraďujú sa cyklotýmne vlastnosti: dobrosrdečnosť, naivita, spoločenskosť, pokojnosť, otvorenosť, holdovanie pôžitkom.
- ASTENICKÝ TYP: Chudá postava, nízka telesná váha, úzke ramená, dlhé kostnaté končatiny, šľachovité svalstvo, úzky plochý hrudník, vpadnuté brucho, čelná časť obličaja mimoriadne vyvinutá. Zodpovedajú schizotýmne vlastnosti: dráždivosť, chladnosť, dôslednosť, pedantnosť, vážnosť bez zmyslu pre humor.
- Tretí typ zodpovedá viskóznym vlastnostiam: pokojný, húževnatý, spoľahlivý, zotrváva pri svojich názoroch.
Psychologické typológie
Spranger vytvoril typológiu, ktorej základom je delenie ľudí do typov podľa toho, aké hodnoty a postoje v živote uprednostňujú a o čo sa v živote usilujú:
- Mocenský typ: Má rád moc, domáha sa jej, prevláda uňho túžba ovládať iných, prežíva príjemné pocity pri závislosti iných od seba, stále zdôrazňuje seba samého, neznáša konkurenciu.
- Ekonomický typ: Vo všetkom hľadá osobný prospech, najvyššie hodnoty vidí v pôžitku a v blahobyte.
- Teoretický typ: Zameriava sa na abstraktné poznávanie predmetov a javov, svet je pre neho systémom všeobecných vzťahov a súvislostí, jeho poznávanie, triedenie je neosobné, necitové.
- Sociálny typ: Charakterizuje ho zameranosť na ľudí, ktorým je vždy pripravený pomôcť, v sociálnych vzťahoch dominujú sympatie, náklonnosť, láska.
- Estetický typ: Život chápe ako hru obrazov, svet vidí po svojom, pričom sa odtrháva od reality.
Sociálne procesy a ich vplyv na osobnosť
Sociálna psychológia je vedná disciplína, ktorá skúma sociálno-psychologické javy, t.j. zaoberá sa tým, ako je správanie človeka ovplyvňované prítomnosťou iných ľudí, aj keď je táto prítomnosť len domnelá, nie fyzická. Táto oblasť psychológie vznikla na začiatku 20. storočia s očakávaniami, že pomôže vyriešiť konflikty a nastoliť mier. Formálne konštituovanie sociálnej psychológie sa datuje od roku 1908 - sociálni psychológovia Rossa a W. Mc Dougalla. V roku 1924 vychádza významné dielo od Allporta - Sociálna psychológia. Za štart experimentov sú považované tzv. hawthorské experimenty Eltona Mayoa. Koncom 60-tych rokov došlo k obdobiu krízy sociálnej psychológie, keď sa objavili pochybnosti o poznatkoch, že väčšina z nich bola získaná na experimentoch.
Sociálne poznávanie a atribúcia
Sociálne poznávanie sa týka toho, ako vnímame a interpretujeme informácie o sebe a iných. Atribúcia je proces, ktorým si ľudia vysvetľujú svoje správanie a správanie iných. Atribúcie sú úsudky o príčinách správania. Typy atribúcií:
- Dispozičná atribúcia: Prisudzuje príčinu správania vnútorným vlastnostiam alebo charakteristikám osoby (napr. lenivosť).
- Situačná atribúcia: Pripisuje príčinu správania vonkajším faktorom alebo okolnostiam.
Postoje a ich zmeny
Postoje sú relatívne ustálené tendencie charakteristickým spôsobom reagovať na určité podnety, ktoré nemožno zmeniť zákonom, ale platné spoločenské normy áno. Potom sa podľa normy zmenia aj postoje.
Funkcie postojov:
- Hodnotová: Postoje vyjadrujú našu hodnotovú orientáciu.
- Egoobranná: Postoje nás chránia proti úzkosti a ohrozeniu našej sebaúcty (napr. projekcia vlastných neprijateľných impulzov na iných).
- Sociálne-adiustačná: Postoje nám pomáhajú cítiť sa súčasťou nejakého spoločenstva.
Vzťah postojov a správania: Postoje umožňujú predpokladať správanie, ale nie vždy ho predurčujú. Medzi postojmi a správaním je vzťah, ktorý ovplyvňujú sila postoja, relevantnosť postoja pre dané správanie a sociálne tlaky.
Ako meniť postoje:
- Prispôsobte svoje pôsobenie charakteristikám osoby, ktorú chcete zmeniť.
- Prispôsobte presviedčanie situácii, v ktorej sa recipient nachádza.
- Človek, ktorý presviedča, by mal byť príťažlivý, atraktívny.
Výchova v rodine a interakcia s prostredím
Štýl výchovy v rodine má zásadný vplyv na vývoj osobnosti dieťaťa. Rozoznávame niekoľko základných štýlov výchovy:
| Štýl výchovy | Charakteristika rodičov | Vplyv na deti |
|---|---|---|
| Autoritatívny | Rodičia kontrolujú svoje deti, vyžadujú od nich správanie sa na úrovni ich intelektu, veku a schopností. Náročnosť a požiadavky spájajú so srdečnosťou, opaterou a obojstrannou komunikáciou. | Deti takto vychované sú nezávislé, presadia sa v živote, sú priateľské voči rovesníkom a s rodičmi ďalej spolupracujú. |
| Zhovievavý | Rodičia kladú len malé nároky na deti. | Deti vyrastajúce v tejto rodine majú pokojnejšie nálady a sú vitálnejšie, avšak ich správanie je nezrelé, nekontrolujú svoje impulzy, nie sú spoločensky zodpovední a nevedia sa v živote spoliehať sami na seba. |
| Panovačný | Rodičia presadzujú svoju moc bez starostlivosti, srdečnosti a obojstrannej komunikácie. Správanie detí posudzujú podľa pevných noriem. Vážia si poslušnosť, rešpekt voči autorite, tradíciám a udržiavanie poriadku. | Deti majú sklon byť priemerne schopné a zodpovedné, ale boja sa od spoločnosti a chýba im spontánnosť. |
| Zanedbávajúci | Rodičia sa zaujímajú o svoje záujmy a nestarajú sa o aktivity detí. Nevedia, čo robia deti vo voľnom čase a s kým sa stýkajú. | Deti sú hedonistické, bez frustračnej tolerancie a citovej kontroly, nemajú dlhodobé ciele, alkohol požívajú vo zvýšenej miere a majú časté záznamy v registri trestov. |
Tieto štyri schémy nie sú jednoznačné, pretože život je oveľa komplikovanejší a rodičia používajú odlišné spôsoby výchovy v odlišnom čase, za odlišných okolností a pri rozličných deťoch.
Nielen rodičia sa podieľajú na výchovnom prostredí. Interakcia osobnosti a prostredia sa prejavuje v troch formách:
- Reaktívna interakcia: Odlišní ľudia reagujú na to isté prostredie odlišne.
- Evokatívna interakcia: Každá osobnosť vyvoláva u rozličných ľudí odlišné reakcie.
- Proaktívna interakcia: Deti si vyberajú a vytvárajú prostredie, v ktorom rastú.
Sociálna socializácia a učenie
Celý proces utvárania osobnosti prebieha od narodenia a ustaľuje sa približne okolo 30. roku života, označujeme ho tiež ako vývin ega, teda ponímania seba samého ako jedinečnej individuálnej, od iných odlišnej bytosti. Potreby sebaaktualizácie sú potrebou realizovať vlastné schopnosti, potrebou osobného rastu. Socializácia je cesta osvojovania si noriem, postojov, hodnôt, vzorcov správania interakcie s inými ľuďmi. Rozoznávame:
- Primárna socializácia: Začína sa narodením dieťaťa a prebieha do 6 rokov jeho života.
- Sekundárna socializácia: Prebieha od vstupu dieťaťa do školy do konca života.
Sociálny vplyv je určený na základe sociálnej závislosti. Sociálna závislosť je na základe lásky, na základe moci druhého človeka. Formy sociálneho učenia zahŕňajú:
- Učenie podmieňovaním: Ide o učenie formou sociálnej odmeny a trestu, učenie, ktorého základom je vytváranie podmienených reflexov.
- Adaptácia (napodobňovanie): Značí podriadenie sa zásadám a normám skupiny. Rozoznávame 2 druhy adaptácie:
- autentická adaptácia: zvnútornenie noriem, zásad, vzorcov správania platných v skupine.
- účelová adaptácia: jednotlivec sa riadi danými normami len v čase svojho členstva v skupine.
- Imitácia: Opakovanie odpozorovanie činnosti druhého človeka. Napodobňovanie je typickou formou sociálneho učenia u dieťaťa, najskôr prebieha len spontánne a neskôr účelovo.
- Identifikovanie: Nekritické preberanie cítenia, myslenia, konania vzoru - modelu. Sprostredkované vzory sú napríklad speváci, herci, športovci.
Maladaptácia sa prejavuje v neschopnosti jednotlivca prispôsobiť sa danej spoločnosti.
Malé skupiny a sociálna percepcia
Veľká časť nášho života sa odohráva v malých skupinách, ktoré sú efektívnym nástrojom na dosahovanie cieľov. Za malú skupinu považujeme skupinu s 3-13 členmi. V demokratickom spôsobe vlády sa všetky dôležité rozhodnutia musia prediskutovať. Na meranie postojov sa používa v zásade dotazníková metóda, pričom takto môžeme merať postoje. Sématický diferenciál je metóda, ktorá využíva na meranie konotatívnu stránku pojmov, t.j. meranie subjektívneho významu pojmov pre človeka. Sociometria, ktorej autorom je Moreno, slúži na meranie štruktúry malej sociálnej skupiny a je možné ju použiť k zisťovaniu sociálno-emocionálnych vzťahov medzi členmi malých sociálnych skupín. Je založená na dotazníku, pričom však ide o súbor len niekoľkých (3-5) položiek, jej forma je písaná. Získané dáta sa spracúvajú do sociogramu, ktorý má rôznu podobu: tabuľkovú, grafickú.
Prenos sociálnej percepcie zahŕňa faktory presnosti na strane posudzovateľa (subjektu vnímania), ako je aktuálny fyzický a psychický stav posudzovateľa (únava, psychické vyčerpanie), miera schopností intuície a empatie (vcítenie sa do stavu druhého človeka, skúsenosť posudzovania, schopnosť nestranne vnímať) a interpersonálna príťažlivosť (telesná príťažlivosť, vzájomná náklonnosť, podobnosť).