Sociálna starostlivosť o sluchovo postihnutých na Slovensku

Život s ťažkým zdravotným postihnutím (ŤZP), vrátane sluchového postihnutia, prináša množstvo výziev a prekážok. Je preto dôležité, aby spoločnosť a štát aktívne prispievali k zlepšeniu kvality života týchto osôb. Slovenská spoločnosť však podľa sluchovo postihnutých nie je veľmi vnímavá k ich potrebám. Problémy sa objavujú v rôznych oblastiach, od televíznych programov bez titulkov, cez komunikáciu u lekárov a na úradoch, až po integráciu do pracovného procesu. S ohľadom na starnutie populácie sa počet ľudí so zdravotným postihnutím zvyšuje, čo z tejto problematiky robí celosvetový sociálny problém. Dôležité je, aby osoby so ZŤP poznali svoje práva a výhody a vedeli, ako o ne požiadať.

Charakteristika sluchového postihnutia

Sluch je vstupnou bránou pre informácie a je najvýznamnejší pri komunikácii s inými ľuďmi, plní dve základné funkcie: počúvanie zvukov a zachovávanie rovnováhy. Pri sluchovom postihnutí ide o poruchu sluchu, ktorá sa premieta do vývinu jedinca podľa stupňa a rozsahu straty sluchovej ostrosti a obdobia sluchového postihnutia. Sluchovo postihnutý jedinec je postihnutý nedostatkami počutia reči. Toto postihnutie je možné vymedziť dvoma krajnými prípadmi.

• Nedoslýchavosť: Je ľahší stupeň sluchovej poruchy, keď jedinec vníma reč prevažne sluchom.
• Úplná hluchota: Je prípad, keď jedinec vôbec nepočuje. Hluchý jedinec alebo jedinec postihnutý ťažkou nedoslýchavosťou vníma reč prevažne zrakom a hmatom. Väčšina sluchovo postihnutých má však zvyšky sluchu.

Typy a stupne sluchových porúch

Porúch sluchu je niekoľko typov, ktoré možno zjednodušene rozdeliť podľa postihnutej časti sluchového aparátu:

• Prevodová porucha sluchu: Ide o poruchu prevodového aparátu, to jest od ušnice cez vonkajší zvukovod až k strednému uchu.
• Percepčná porucha sluchu: Ide o poruchu nervových buniek Cortiho orgánu vo vnútornom uchu.
• Kortikálne postihnutie sluchových funkcií: Vzniká porušením časti centrálnej nervovej sústavy (mozgovej kôry), ktorá sa zaoberá spracovaním zvukových podnetov.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) určila medzinárodnú škálu stupňov sluchových porúch na pracovné účely nasledovne:

Sluchové postihnutie môže byť vrodené alebo získané. Ak k poruche sluchu dôjde ešte pred narodením alebo v období raného detstva pred nástupom reči (tzv. prelingválna hluchota), ide vždy o veľmi ťažké postihnutie, ktoré má už predverbálne zvukové prejavy typicky deformované. Ak ku strate sluchu došlo po tomto období, dieťa má už pomerne dobre osvojený slovník, schopnosť hovorenej reči je dostatočne zafixovaná.

Stupeň sluchovej poruchy závažne ovplyvňuje schopnosť jedinca osvojiť si hovorenú (verbálnu) reč a vzdelávať sa cestou verbálnej komunikácie, nie je však jediným kritériom závažnosti sluchového postihnutia. Okrem stupňa rozhoduje typ sluchovej poruchy, funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu (rodina, včasná edukácia a pod.). Sluchovo ťažšie postihnutý jedinec má narušené sociálne vzťahy, menšie sluchové postihnutie takéto narušenie zväčša nespôsobuje.

Včasná diagnostika a starostlivosť

Pre dieťa s poruchou sluchu je najdôležitejšia včasná diagnostika. Poruchu je potrebné zachytiť čo najskôr, najlepšie ešte v období pred nástupom reči - teda do troch rokov veku dieťaťa. Rodičia by mali už pri najmenšom podozrení navštíviť odborného lekára - foniatra, ktorý dnes dokáže poruchu sluchu diagnostikovať aj vo veľmi ranom štádiu vývinu dieťaťa.

Skríningové vyšetrenia sluchu sa u nás povinne vykonávajú pomocou špeciálnych prístrojov už v pôrodniciach, obvykle na tretí deň po narodení. Dieťa, ktoré má identifikovanú poruchu sluchu ešte pred nástupom reči, t.j. v tzv. prelingválnom veku, má najlepšie vyhliadky na odbornú pomoc a následné osvojenie si hovoreného jazyka a komunikácie. Prvá liečebná intervencia by mala ideálne nastať už v období okolo 6. mesiaca života. Tri roky je už hranica, kedy je dieťa schopné naučiť sa ešte plnohodnotne komunikovať. Čím skôr dôjde k sluchovej stimulácii dieťaťa, tým lepšie sú jeho vyhliadky.

Kompenzačné pomôcky a terapie

Sluchovo postihnutí jedinci vyžadujú komplexnú lekársku, špeciálno-pedagogickú, sociálnu a technickú starostlivosť. Ako prvú kompenzačnú pomôcku zo zdravotnej poisťovne dostáva sluchovo postihnutý jedinec načúvací prístroj na základe lekárskeho odporúčania foniatra. Ak ide o dieťa, má v prípade potreby nárok na jeden prístroj na každé ucho. K moderným formám patrí aj kochleárny implantát (KI), ktorého najväčšou výhodou je možnosť počutia aj ľuďom s percepčnou hluchotou. Veľmi sa osvedčil u nepočujúcich, ktorí ohluchli vo vyššom veku a u nepočujúcich detí, ktoré ho získali v prelingválnom období, nakoľko sa u nich mohla rozvíjať reč skoro prirodzenou formou.

Po zavedení kochleárneho implantátu alebo pri dobre nastavených načúvacích prístrojoch je nevyhnutná práca klinického logopéda na rozvoji reči. Postupne sa význam pojmov upresňuje a špeciálny pedagóg sa postará o vývoj reči. Logopédia sa zaoberá edukáciou, logopedickou starostlivosťou a prevenciou osôb s narušenou komunikačnou schopnosťou (NKS), skúma príčiny, priebeh a následky tohto narušenia a určuje prognózu.

Komunikačné systémy sluchovo postihnutých

Komunikačný systém sluchovo postihnutých zahŕňa niekoľko foriem:

Orálna (ústna) reč

Artikulovaná, orálna (ústna) reč využíva zvyšky sluchu a odzeranie. Jej zvládnutie je veľmi ťažké, pre nepočujúcich je nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ale má výhodu v tom, že jej rozumejú ostatní ľudia. Sluchovo postihnutý človek je nútený využívať náhradný spôsob - odpozorovania kiném (pohyb úst pri artikulácii), eventuálne obmedzenú sluchovú percepciu. Obidve uvedené varianty sú psychicky veľmi náročné a vyčerpávajúce a ich efekt nie je taký, aby kompenzoval zvýšenú námahu. Odzeraním sa dá zachytiť maximálne 30% informácií. Sluchovo postihnutí majú obmedzenú možnosť porozumieť kontextu komunikácie, ktorý je pre počujúcich samozrejmosťou. Aktívny verbálny (slovný) prejav je tiež ťažký, bez sluchovej kontroly vlastného rečového prejavuje len ťažko možné koordinovať dýchanie a fonáciu (tvorenie hlasu), a preto nie je možné dosiahnuť presné artikulovanie.

Ďalšie problémy sa týkajú:

• Sémantická oblasť: Sluchovo postihnutí často presne nechápu význam jednotlivých slov, a preto si ich zamieňajú či ich nesprávne používajú, majú menšiu slovnú zásobu. Obmedzený býva hlavne aktívny slovník.
• Syntaktická oblasť: Sluchovo postihnutí nemajú dostatočnú znalosť gramatických pravidiel ani citlivosť k ich používaniu, nedodržiavajú správnu vetnú stavbu. Ich verbálny, ale aj písaný prejav často býva veľmi zjednodušený. Príčinou je obmedzená možnosť dôkladného osvojenia jazyka. Nejde však o prejav nedostatku inteligencie!
• Pragmatická zložka: Je sociálne-rečovou kompetenciou, ide o komunikačné využitie jazykových kompetencií, ich adekvátnosť a efektivitu.

Všetky tieto obmedzenia majú často za následok, že si sluchovo postihnutí neosvoja hovorený jazykový systém natoľko dobre, aby mohli plne využívať jeho písanú a tlačenú podobu ako prostriedok prijateľne účinnej komunikácie, resp. zdroja informácií.

Posunkový jazyk a prstová abeceda

Posunkový jazyk (posunková reč) je založený na vizuálno-pohybovom kóde s kodifikovanou sústavou znakov daných základnými polohami, pohybmi rúk so sprievodom tvárovej mimiky. Je základným komunikačným prostriedkom nepočujúcich. Osvojovanie posunkovej reči je pre nepočujúceho nenáročné, otvára mu možnosť komunikovať prirodzeným spôsobom, komunikácia prestáva byť záťažou, stáva sa normálnym zdrojom informácií. Bohužiaľ, nevýhodou je obmedzený počet ľudí, ktorí tento spôsob komunikácie poznajú.

Prstová abeceda je založená na podobnom princípe. Jeden znak predstavuje jedno písmeno, z písmen je potrebné zložiť slová. Ide o pomerne zdĺhavý spôsob vyjadrovania. Je doplnkom posunkovej reči a orálnej reči.

Vzdelávanie sluchovo postihnutých

Sluchovo postihnuté deti sa v súčasnosti vzdelávajú v materských, základných školách a učilištiach bežného typu alebo v školách pre nedoslýchavých a pre nepočujúcich. Cieľom pedagogiky sluchovo postihnutých je sociálna integrácia. Sluchovo postihnuté dieťa sa dokáže integrovať do triedy počujúcich žiakov, ak má na to vhodné podmienky. To znamená tlmočníka či prepis reči na text a zaradený predmet individuálna logopedická starostlivosť, aby sa špeciálny pedagóg postaral o vývoj jeho reči.

Špecifiká vzdelávania vo veľkej miere závisia od stupňa rozvoja reči žiaka a od toho, v akom veku a v akej miere mu bola poskytovaná adekvátna lekárska a špeciálnopedagogická starostlivosť, ako aj od jeho individuálnych dispozícií. Vo vzdelávaní týchto detí sa do popredia dostáva najmä tréning sluchového vnímania, pozornosti, rozvoj celkových komunikačných zručností. Väčšina žiakov má ťažkosť so zvládnutím slovenského jazyka a najprv sa musí naučiť komunikovať v slovenskom jazyku. Nepočujúci žiak má právo na výchovu a vzdelávanie v posunkovej reči nepočujúcich.

Špecifické predmety vo vzdelávaní

Vzdelávacia oblasť špeciálno-pedagogická podpora obsahuje u sluchovo postihnutých žiakov špecifické predmety, zaradené do dvoch základných skupín:

1. Skupina predmetov:
   • Komunikačné zručnosti (KZ): Nácvik komunikácie v bežných životných situáciách a interakciách všetkými dostupnými komunikačnými formami, rozvoj receptívnej, centrálnej a expresívnej zložky reči, rozširovanie pasívnej a aktívnej slovnej zásoby, zvyšovanie jazykových kompetencií.
   • Individuálna logopedická intervencia (ILI): Podpora rozvoja reči a jazykových schopností, ako základu pre rozvoj čítania a písania.
   • Slovenský posunkový jazyk: Osvojenie základných pravidiel používania slovenského posunkového jazyka, rozvíjanie vyjadrovacích a dorozumievacích schopností.
2. Skupina predmetov:
   • Dramatická výchova: Vyučuje sa namiesto hudobnej výchovy, zameraná je najmä na rozvíjanie a formovanie osobnostných a sociálnych zručností s využitím prvkov a postupov dramatického umenia. Je chápaná ako zážitkové učenie a je dôležitým prvkom socializácie.
   • Rytmicko-pohybová výchova: Vyučuje sa namiesto hudobnej výchovy, často sa využívajú prvky muzikoterapie.
   • Môže sa vyučovať predmet Sluchová výchova, najmä u žiakov, ktorí si musia osvojiť nové sluchové vzory a stratégie počutia.
   • Namiesto telesnej výchovy (TV) môžu mať žiaci so sluchovým postihnutím zdravotnú TV (ZTV), ak je potrebná a odporúčaná lekárom.

História sociálnej starostlivosti o sluchovo postihnutých

História sociálnej starostlivosti o sluchovo postihnutých prešla dlhým a náročným vývojom.

Pravek a starovek

V prvotnopospolnej spoločnosti sa o postihnutých vôbec nestarali. V záujme zachovania rodu boli veľmi starí, slabí a hlavne postihnutí, ktorí zaťažovali kmeň, vylúčení alebo priamo zabíjaní. V staroveku, napríklad v Lykurgových zákonoch v Aténach či v rímskych zákonoch, mal otec rodiny právo ihneď zabiť novonarodené postihnuté dieťa. Toto sa udržalo až do stredoveku. Napriek tomu existujú písomné záznamy aj o kladných postojoch k postihnutým ľuďom. V starovekom Egypte dostali postihnutí ľudia vždy vhodné zamestnanie a v Aténach poskytovali invalidným občanom štátnu podporu.

Hippokrates, Aristoteles a Plinius st. tvrdili, že hluchonemý je idiot, neschopný vzdelania. Platón vytvoril jednu z prvých teórií počutia a zmienil sa aj o posunkovej reči. Prvé pokusy vzdelávať hluchonemých zaznamenali Plinius st., Archigenes a Galenos. Archigenes navrhol používať sluchovú trubicu, aby sa zvukové signály viedli do porušeného ucha s cieľom rozvinúť sluch. Galena môžeme snáď považovať za prvého špeciálneho pedagóga.

Stredovek

V ranom stredoveku niektorí lekári pokladali hluchonemých za chorobomyseľných. Pod vplyvom kresťanstva sa postihnuté deti už neusmrcovali, ale ich život bol úbohý. Postihnuté deti sa pokladali za plod čerta so ženou, pomstu čerta za dokonalé božie dielo. Feudáli im dávali almužnu, za ktorú čakali požehnanie. Tak sa postupne utvárali charitatívne strediská pomoci, poväčšine pri kláštoroch, kostoloch i nemocniciach. Až v 14. - 16. storočí, v období renesancie, zaznamenávame začiatky výchovnej a zdravotnej starostlivosti o postihnutú mládež. Myslitelia F. Petrarca, R. Agricola, E. Rotterdamský a H. Cardano tvrdili, že postihnutí ľudia sa dajú liečiť a vzdelávať. Cardano správne zistil, že príčinou nemoty je spravidla hluchota.

16. a 17. storočie

Prvé začiatky vzdelávania hluchonemých sa v 16. storočí zaznamenávajú v Španielsku. Mních P. de Ponce, učiteľ R. de Carrion a J. P. Bonet položili základy vyučovania hluchonemých. Bonet ako prvý utvoril prstovú abecedu. Potrebu vzdelávania nepočujúcich vyzdvihoval aj J. A. Komenský. V Anglicku sa vyučovaním hluchonemých zaoberali B. Wallis, W. Holder, J. Bulwer, G. Dalgarno. Bulwer vydal práce ,,Prstová abeceda” a ,,Posunkové umenie”. J. K. Amman, holandský lekár, dokázal, že využitím náhradných zmyslov, zrakom a hmatom možno naučiť hluchonemého hovoriť.

18. storočie a súčasnosť

Pod vplyvom osvietenských mysliteľov sa vytvárajú podmienky na výchovu a vzdelávanie postihnutej mládeže a na zriaďovanie výchovných ústavov. Prvé špeciálne výchovné ústavy vznikajú pre hluchonemých vo Francúzsku, Nemecku a Rusku. V roku 1770 vznikol v Paríži Ústav pre hluchonemých, ktorého zakladateľom bol Ch. M. de l'Epée. Jeho metóda vyučovania, ktorá obsahovala prstovú abecedu a umelé posunky, je známa ako francúzska metóda. V Nemecku S. Heinicke založil v roku 1778 v Lipsku Ústav pre hluchonemých, kde sa učilo iba pomocou hovoreného slova, písma a písania (tzv. nemecká metóda). V 18. storočí niektorí učitelia dali najavo, že s rozvíjaním reči sluchovo postihnutých detí treba začať v predškolskom veku.

Preukaz ZŤP a peňažné príspevky

Preukaz ZŤP (zdravotne ťažko postihnutý) je doklad, ktorý potvrdzuje status osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Slúži na uplatnenie kompenzácií a zliav, ktoré sú určené na zmiernenie sociálnych dôsledkov ŤZP. Preukaz ZŤP vydáva Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR) na základe posúdenia zdravotného stavu. Existujú dve varianty preukazu ZŤP:

• Preukaz ZŤP: Pre osoby s trvalým funkčným postihnutím, ktoré im sťažuje samostatný pohyb a orientáciu v priestore.
• Preukaz ZŤP so sprievodcom: Pre osoby, ktoré si vyžadujú sprievod pri pohybe mimo domu. Tento preukaz má oranžový pruh a oprávňuje sprievodcu osoby s ŤZP na bezplatnú prepravu.

Nárok na preukaz ZŤP a proces získania

Za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím sa považuje osoba, ktorá má ťažké zdravotné postihnutie, ktoré z hľadiska predpokladaného vývoja bude trvať dlhšie ako 12 mesiacov. Nárok na získanie preukazu ZŤP vzniká až po vydaní posudku, v ktorom miera funkčnej poruchy musí byť minimálne 50%. Funkčná porucha sa týka nedostatočnosti telesných schopností, zmyslových vnemov alebo duševných schopností jednotlivca, ktorá trvá dlhšie ako jeden rok.

Proces získania preukazu ZŤP zahŕňa nasledujúce kroky:

1. Lekárska prehliadka: Pred podaním žiadosti je nevyhnutné absolvovať lekársku prehliadku, ktorej výsledky budú dôležité pre posúdenie zdravotného stavu. Tlačivo lekárskeho posudku vyplní obvodný lekár a žiadateľ ho musí predložiť spolu s kópiami všetkých potrebných posudkov od odborných lekárov.
2. Posúdenie invalidity: Následne bude žiadateľ pozvaný na lekársku prehliadku k posudkovému lekárovi, ktorý rozhodne o rozsahu invalidity.
3. Žiadosť na ÚPSVaR: O získanie preukazu ZŤP je nevyhnutné požiadať ÚPSVaR na odbore sociálnych vecí a rodiny, podľa miesta trvalého bydliska.
4. Posudkové konanie: Po podaní žiadosti vás pozvú na posudkové konanie, kde lekár ÚPSVaR posúdi vaše funkčné postihnutie a stupeň jeho závažnosti.
5. Rozhodnutie: V priebehu 30 dní obdrží človek rozhodnutie, na ktoré je možné sa odvolať. Schválenie ZŤP môže trvať približne 2 až 3 mesiace.

Integrovaná posudková činnosť

Hlavným cieľom reformy posudkovej činnosti je odstrániť nejednotnosť v posudzovaní zdravotného postihnutia a dlhodobých potrieb starostlivosti, zaviesť lepšiu koordináciu procesov posudzovania, ako aj zefektívniť posudzovanie klienta. Jeden posudok bude slúžiť na viaceré účely. Podľa zákona o integrovanej posudkovej činnosti sa bude vždy vykonávať ako prvá sociálna posudková činnosť a až následne lekárska posudková činnosť.

Sociálny dôsledok ŤZP je znevýhodnenie, ktoré má fyzická osoba z dôvodu jej ŤZP v porovnaní s fyzickou osobou bez zdravotného postihnutia rovnakého veku, pohlavia a za rovnakých podmienok, a ktoré nie je schopná z dôvodu ŤZP prekonať sama. Kompenzácia sociálneho dôsledku ŤZP je zmiernenie alebo prekonanie sociálneho dôsledku ŤZP poskytovaním peňažných príspevkov na kompenzáciu alebo poskytovaním sociálnych služieb.

Peňažné príspevky pre ZŤP

Peňažné príspevky na kompenzáciu sa poskytujú fyzickým osobám s ťažkým zdravotným postihnutím. Peňažné príspevky (na rozdiel od preukazu) nemôže poberať úplne každá osoba s ŤZP, ale iba tá, ktorej príjem neprekročí hranicu určenú zákonom. Príspevky na kompenzáciu zvýšených výdavkov na pohonné hmoty, diétne stravovanie, hygienu a opotrebovanie šatstva, obuvi a zariadenia sa nepriznajú, ak príjem presahuje trojnásobok životného minima (v súčasnosti 284,13 € mesačne).

Peňažný príspevok na kompenzáciu sa neposkytne, ak je hodnota majetku osoby s ŤZP vyššia ako 50 000 €.

Sociálne služby pre osoby so sluchovým postihnutím

Sociálna starostlivosť o zrakovo a sluchovo postihnutých občanov na Slovensku je komplexná oblasť, ktorá zahŕňa široké spektrum služieb a aktivít zameraných na zlepšenie kvality ich života, podporu ich integrácie do spoločnosti a zabezpečenie rovnocenných príležitostí. Cieľom je umožniť im plnohodnotne sa zapájať do všetkých oblastí života, od vzdelávania a zamestnania až po sociálne a kultúrne aktivity.

Medzi najvýznamnejšie sociálne služby patria:

• Opatrovateľská služba: Je zameraná na pomoc a podporu jednotlivcom, ktorí majú obmedzenú schopnosť samostatne sa o seba postarať. Opatrovatelia poskytujú asistenciu pri bežných denných činnostiach, ako je hygiena, stravovanie, obliekanie.
• Komplexný systém rehabilitácie: Patrí medzi základné úlohy, ktoré sa musia vybudovať. Tento systém sa musí týkať všetkých vekových kategórií občanov so zdravotným postihnutím a musí byť účinný ihneď po zistení zdravotného postihnutia. Musí sa dotýkať nielen samotnej osoby so zdravotným postihnutím, ale v celom komplexnom charaktere aj rodiny, v ktorej táto osoba žije.

Ministerstvo zdravotníctva SR by sa malo viac venovať otázkam organizácie prevencie zdravotného postihnutia a genetickému poradenstvu pre rizikové skupiny obyvateľstva, ako aj zvýšeniu informovanosti z tejto oblasti. Špecifické poradenstvo v oblasti genetiky by malo byť pre občanov so zdravotným postihnutím zabezpečované bezplatne. Aktuálnou je požiadavka na povinné vykonávanie špecifického screeningu v 6. mesiaci a 1. roku života všetkých kojencov na poruchy intelektu, zraku, sluchu a pervazívnych vývinových porúch.

Pre komplexnú liečebnú starostlivosť a následnú rehabilitáciu je včasné zistenie zdravotnej poruchy faktorom rozhodujúcim. Je potrebné zvýšenú pozornosť venovať zaškoľovaniu a preškoľovaniu zdravotníckeho personálu, ktorý by mal byť vyškolený tak, aby rodičom poskytoval vhodné a správne rady, a tým uľahčoval ich rozhodovanie v prospech vlastných postihnutých detí.

tags: #socialna #starostlivost #o #sluchovo #postihnutych