Neuveriteľné spôsoby, ako komplexná sociálna starostlivosť mení životy obetí domáceho násilia na Slovensku!

Domáce násilie je závažný celospoločenský problém, ktorý sa vyskytuje v rôznych formách a postihuje obete všetkých vekových kategórií a pohlaví. Na Slovensku, rovnako ako v iných krajinách, je dôležité zabezpečiť adekvátnu sociálnu starostlivosť pre obete domáceho násilia, s cieľom poskytnúť im ochranu, podporu a pomoc pri prekonávaní traumatických zážitkov. Tento článok poskytuje prehľad o sociálnej starostlivosti o obete domáceho násilia na Slovensku, s dôrazom na dostupné služby a formy pomoci.

Domáce násilie sa deje za zatvorenými dverami v súkromí rodinných domov či bytov, eskaluje s postupujúcim vzťahom a samo o sebe nikdy neskončí. Pre ľudí, ktorí zažívajú domáce násilie, je domov čokoľvek, len nie bezpečné útočisko.

Domácim násilím označujeme správanie sa medzi blízkymi ľuďmi (manželia, partneri, rodičia vs. deti, zdravý vs. príbuzný s mentálnym alebo fyzickým postihnutím atď.), ktoré sa vyznačuje zámerným mocenským a kontrolujúcim správaním jedného voči druhému.

Podľa štúdie Agentúry Európskej únie pre základné práva (FRA) z roku 2014, až tretina žien z EÚ sa stala aspoň raz za svoj život obeťou sexuálneho alebo fyzického násilia. Vo väčšine týchto prípadov pochádzajú násilné prejavy zo strany blízkej osoby, resp. priamo od partnera. Ženy sa obávajú ohlásiť násilie z rôznych dôvodov, ako je strach, že im nikto neuverí, obavy z pomsty partnera, alebo strach z rozpadu manželstva a následnej straty domova či detí.

Mužské obete o násilí hovoria ešte menej, k čomu prispieva aj pocit zlyhania v ich „mužskej roli“, ktorá je podľa bežne zažitých stereotypov silná a dominantná. Je dôležité si uvedomiť, že aj ženy vedia byť násilné a muži sa môžu stať ich obeťami.

Pomer žien a mužov, ktorí zažili domáce násilie

Formy domáceho násilia

V odborných kruhoch sa zvyčajne hovorí o piatich základných formách násilia, pričom obete domáceho násilia sú málokedy vystavené výhradne jednej forme týrania.

Fyzické násilie: Prejavuje sa širokým spektrom intenzity napadnutia, od sácania, kopania, bitia, až po mlátenie s úmyslom usmrtiť. S telesným násilím sa často spája ničenie majetku. Následkom takého násilia dochádza u žien k ujmám na zdraví a zdravotným problémom s rôznym stupňom ohrozenia zdravia a života.
Psychické násilie: Zahŕňa citové a slovné týranie, ktoré žena pociťuje ako ničenie pocitu vlastnej hodnoty a psychického zdravia. Patrí sem zosmiešňovanie doma i na verejnosti, urážlivé poznámky o výzore alebo charaktere, osočovanie a výbuchy zlosti.
Sexualizované násilie: Svojimi dôsledkami na telesnom i psychickom zdraví obete stojí niekde medzi fyzickým a psychickým násilím. Patrí sem znásilnenie, nútenie k sexuálnym praktikám atď.
Sociálne násilie: Správanie, ktoré má za cieľ ženu izolovať. Stratégia často používaná na manipuláciu a kontrolu obete.
Ekonomické násilie: Znamená nerovnováhu v prístupe k finančným zdrojom a využívanie silnejšej ekonomickej pozície. Muž núti ženu k odchodu zo zamestnania a obmedzuje jej vlastný príjem. Ak je potom obeť na násilnom partnerovi finančne závislá, akékoľvek rozhodnutie - utiecť od partnera - obsahuje reálnu hrozbu straty bývania a následne aj starostlivosti o deti.

Následky domáceho násilia

Závažnosť násilných činov páchaných na žene je možné doložiť pomerne presvedčivo najmä na ich následkoch. Prežívané násilie ovplyvňuje obeť partnerského násilia v mnohých oblastiach jej života. Týranie intímnym partnerom má vplyv nielen na jej telesné zdravie, ale predovšetkým zanecháva silne devastujúce účinky na jej psychike. Domáce násilie výrazným spôsobom narušuje i kvalitu života obete.

Psychické dopady domáceho násilia

Domáce násilie má pre ženy ako obete výrazný dopad aj na ich psychiku. Otrasené psychické zdravie obete sa prejavuje jej špecifickým prežívaním a správaním. Tieto ženy častejšie vyhľadávajú starostlivosť psychiatra, je tu aj väčšie riziko, že sa pokúsia o suicídium alebo si zvolia únik pomocou alkoholu, či drog, obvykle medikamentov. Zároveň sa môže u obetí v dôsledku týrania rozvinúť rad emočných porúch alebo porúch správania, ako napr. nízke sebavedomie a sebaúcta, depresie, pocity úzkosti, fóbie, neschopnosť niekomu dôverovať, či rozvíjať úzky vzťah, nutkavo-obsedantná porucha, symptómy posttraumatickej stresovej poruchy, špecificky potom tzv. syndróm týranej ženy alebo Štokholmský syndróm, alkoholizmus, suicídne prejavy správania a pod.

Zlomeniny, modriny a odreniny sú ľahko viditeľné znaky domáceho násilia. No tak isto, ako fyzické zranenia, tak aj emocionálne rany, pochádzajúce z týchto traumatických udalostí, si zaslúžia našu pozornosť a starostlivosť. Ako Americká psychologická asociácia (APA) vysvetľuje, psychologická trauma je „emocionálna odpoveď na traumatickú udalosť“, ktorá obmedzuje schopnosť človeka normálne fungovať. Miera psychického dosahu sa bude u rôznych ľudí líšiť, no väčšina z nich po traumatických udalostiach zažíva zvýšený emočný stres.

Tieto psychologické a emočné rany, zostávajúce a pretrvávajúce u obetí po domácom násilí, sú zničujúce. Môžu človeka prenasledovať celé roky a okrádať ich o možnosť žiť spokojný, dôstojný, plnohodnotný život. Problém s takýmito hlbokými ranami je v tom, že majú ďalekosiahle následky. Často človeka ovplyvňujú aj dávno potom, ako násilie prestalo pôsobiť, resp. ako obeť opustila svojho násilného partnera.

Štokholmský Syndróm a Syndróm Týranej Ženy

Niektorí autori popisujú psychické zmeny u obete domáceho násilia konceptom traumatickej väzby, ku ktorej dochádza vtedy, keď má jeden vo vzťahu príliš veľkú moc a „stáva sa úplne závislý od bezmocnej osoby pre svoj relatívny pocit všemocnosti“. Z praxe vyplýva, že podriadená žena, ktorá je v moci tejto osoby, sa naopak cíti stále bezmocnejšia, vystrašenejšia a depresívnejšia. Do tohto rámca možno preto zaradiť i tzv. Štokholmský syndróm.

Štokholmský syndróm je charakterizovaný tým, že sa „medzi obeťou a násilníkom utvára zvláštny vzťah - pripútanie. Jedným zo znakov tohto špecifického vzťahu je napr. lojalita k násilníkovi, snaha chrániť ho a dokonca súcit a „spolupráca“ s ním. Ďalším je neschopnosť vyhľadať pomoc zvonku, najmä v inštitúciách, a tiež neschopnosť opustiť vzťah a násilníka“. Štokholmský syndróm nám tak priamo označuje špecifickú náklonnosť obete voči svojmu trýzniteľovi, s ktorou sa stretávame práve pri dlhodobom partnerskom násilí.

Aby sme mohli hovoriť o Štokholmskom syndróme, musia byť splnené štyri podmienky:

život obete je v ohrození,
obeť nemôže uniknúť, respektíve je o tom presvedčená,
izolácia od iných ľudí,
prechodná náklonnosť, resp. prechodná priateľskosť páchateľa.

Špecifickým je emocionálny vzťah medzi obeťou a násilníkom, ktorý je založený na strachu a vďačnosti zároveň (žena cíti vďačnosť i za zníženie miery alebo frekvencie týrania), čím dochádza k identifikácii obete so svojim trýzniteľom a jeho potrebami, a neschopnosťou obete prejaviť negatívne emócie. Potreba prežiť je silnejšia než impulzy k tomu, aby obeť páchateľa nenávidela, naopak ho začína vnímať ako niekoho dobrého.

Situáciu ženy nachádzajúcu sa v patologickom vzťahu s násilným partnerom, vymedzuje tzv. syndróm týranej ženy, ktorý bol ako odborný pojem do odbornej literatúry zavedený v 80. rokoch 20. storočia, kedy bolo explicitne tematizované násilie na ženách. Jedná sa o koncept vytvorený v roku 1978 psychologičkou Lenore Walkerovou s cieľom „pomenovať širokú paletu psychických symptómov a vzorcov správania, ktoré sú dôsledkom prítomnosti dlhodobého partnerského násilia, a ktoré pomáhajú obeti prežiť v násilných situáciách.“

Syndróm týranej ženy je definovaný ako „súbor špecifických charakteristík a dôsledkov zneužívania, ktoré vedú ku zníženej schopnosti ženy efektívne reagovať na prežívané násilie. Ide tak o rozvoj charakteristických fyzických, psychických a sociálnych symptómov ako sú depresie, nízke sebavedomie, či izolácia, znovu prežívanie traumy, naučená bezmocnosť, stiahnutie sa od okolia poruchy príjmu potravy, vyčerpanosť, bolesti hlavy a pod., ktoré sú dôsledkom priamej osobnej skúsenosti s opakovanými násilnými útokmi, hlavne rozporuplného a premenlivého správania páchateľa a zníženej možnosti obete ovplyvňovať vlastný život“.

Posttraumatická Stresová Porucha (PTSD)

U žien ako obetí násilia sa stretávame s javmi, ktoré u obetí iných kriminálnych činov nenachádzame. Za markantnú sa považuje napr. pretrvávajúca väzba k agresorovi, zotrvávanie vo vzťahu s ním, zatajovanie závažnosti a príčin zranení, popieranie viktimizácie.

Termín posttraumatická stresová porucha (PTSD) je termín používaný pre úzkostnú poruchu, ktorá sa typicky rozvíja po emočne ťažkej, stresujúcej udalosti, ktorá svojou závažnosťou presahuje obvyklú ľudskú skúsenosť a býva traumatickou pre väčšinu ľudí. Traumatická reakcia vzniká ako reakcia na pocit vlastnej bezmocnosti, neschopnosti zmysluplnej akcie, tvárou v tvár traumatizujúcej skúsenosti. Ak nie je možný variant útoku alebo úteku, môže dôjsť až k porušeniu integrity osobnosti. Traumatické udalosti tak vyvolávajú trvalé hlboké zmeny v oblasti fyziologickej, emočnej i kognitívnej. Pre obete je obtiažne ich zaradiť medzi svoje doterajšie skúsenosti a pochopiť zmysel zažívaného utrpenia. „Pri traumatických udalostiach sa takpovediac naučené stratégie reagovania a prispôsobovania nedajú použiť“.

Partnerské násilie je nepochybne jedným z najzávažnejších stresorov v rodine, pretože výrazne pôsobí na rozvoj posttraumatickej stresovej poruchy u jej obetí, hlavne ak sa intervaly medzi násilnými incidentmi skracujú a obeť má stále menej a menej času na spracovanie traumy. V prípadoch, ak je traumatická situácia predmetom domáceho násilia, bývajú symptómy komplexnejšie, trvajú dlhšie a sú horšie prístupné intervencii.

Medzi základné príznaky PTSD patria:

Nadmerná vzrušivosť (hyperarousal): Ženy, ktoré boli vystavené takejto traume, sú v permanentnom očakávaní nového nebezpečenstva, čím udržujú organizmus neustále v pohotovosti, sú v neustálom stave poplachu, mávajú prehnané reakcie. Často hovoria o poruchách spánku, poruchách sústredenia, reagujú podráždene, niekedy sa u nich môžu vyskytnúť príznaky generalizovanej úzkosti.
Intruzívne príznaky (intruizmus): Ide o tzv. „flashbacky“, teda náhle vyvolané, vtieravé a neodbytné pocity znovu prežívanej traumatickej situácie. Ženy často hovoria o tom, že v momente traumy zostáva čas stáť (odvtedy už pre ne život nebol životom, nevedeli sa už vrátiť k normálnemu životnému rytmu).
Príznaky zovretia - konstrikcia (constriction): Prejavujú sa tzv. „traumatickým tranzom“, kedy žena, ktorá je vystavená totálnej bezmocnosti a nemožnosti klásť aktívny odpor, či utiecť, vníma realitu pozmenene, akoby sa situácia odohrávala mimo jej telo, či len ako súčasť zlého sna. Tieto príznaky môžu vyvolať situácie, ktoré pripomínajú prežitú traumu.

Teória Naučenej Bezmocnosti

Teória naučenej bezmocnosti vychádza z toho, že niektoré ženy sú v násilnom vzťahu doslova uväznené. Táto teória vychádza „z teórie sociálneho učenia a výsledkov experimentálneho psychológa M. Seligmana - násilné incidenty sa vo vzťahu vyskytujú neočakávane, následkom čoho ženy prežívajú pocit straty kontroly nad vlastnou situáciou a postupne prichádzajú o motiváciu reagovať. Ako dôsledok sa potom prejavuje pocit bezmocnosti, náchylnosť k depresiám a pocitom úzkosti, klesá tiež schopnosť začať situáciu riešiť“.

Syndróm sa samozrejme nevyskytuje u všetkých obetí v rovnakej miere, niektoré sa snažia aspoň čiastočne kontrolovať miesto a čas incidentu, no viac-menej násilie považujú všetky obete za nevyhnutné. Výrazné je aj pasívne a submisívne správanie obetí.

„K odstráneniu syndrómu je treba najprv oddeliť obeť od násilného partnera, k čomu môže byť nevyhnutná vonkajšia pomoc. Potom je nutné zmeniť jej negatívne očakávanie, navrátiť jej sebadôveru a sebaúctu a pomôcť jej opäť získať pocit kontroly nad vlastným životom“. Ide vlastne o typickú, prirodzenú stratégiu vyrovnávania sa s opakovaným a nevypočítateľným násilím. Medzi tieto mechanizmy patria:

Popieranie viny útočníka: Týraná žena má tendenciu relativizovať vinu násilného partnera a pričítať ju niekomu alebo niečomu inému (napr. negatívne skúsenosti z detstva, nezamestnanosť, alkohol) a zdôrazňovať jeho pozitívne stránky (napr. starostlivosť o rodinu a pod.).
Minimalizácia následkov: Žena popiera vážnosť jednotlivých incidentov i celkovej situácie, je to forma iluzórnej obrany. Žena vinu za násilné incidenty pripisuje sama sebe, nakoľko nebola schopná splniť očakávania, či požiadavky partnera alebo vyhovieť jeho kritériám. Sebaobviňovanie obete sa tak stáva dôležitým rozlišovacím znakom medzi skutočnou a predstieranou viktimizáciou, pretože u zinscenovaných obvinení z domáceho násilia sa u údajnej obete so sebaobviňovaním nestretávame.

Dôležitá je aj reakcia ženy na prvé incidenty od agresora. Z praxe vyplýva, že ženy, ktoré aktívne zareagujú v počiatočnej fáze zneužívania (kládli útočníkovi podmienky ohľadne ďalšieho spolužitia, hrozili sankciami a zverejnením incidentov), sú i neskoršie schopné účinne zareagovať na pokračujúce násilie (vyhľadajú poradňu, odchádzajú do krízových centier a pod.). Naopak, u žien s pasívnou reakciou na prvé incidenty, sa prudko zvyšuje pravdepodobnosť dlhotrvajúceho zneužívania.

Sociálna starostlivosť a pomoc obetiam domáceho násilia

Pri práci so ženou zažívajúcou násilie od manžela/partnera je potrebné žene poskytnúť slobodný a bezpečný priestor na zváženie jej rozhodnutí a orientovanie svojej budúcnosti. Týraná žena sa nerozhoduje len za seba a pre seba, ale jej rozhodnutia majú zásadný dopad na jej deti. Preto je dôležité, aby týraná žena prevzala autorstvo.

V ideálnych prípadoch je potrebné zasiahnuť preventívne, no niekedy dochádza k násiliu bez varovania. Ak dochádza k domácemu násiliu, je potrebné problém neodkladať a riešiť ho. Pre obete je oznámenie polícii iste ťažké rozhodnutie, zvlášť ak je útočník blízka osoba. No ani príbuzenský vzťah nikoho neoprávňuje páchať trestnú činnosť. Policajný zbor chráni všetkých, preto by poškodení nemali váhať a s dôverou sa môžu kedykoľvek obrátiť na políciu.

Fakt, že k domácemu násiliu dochádza v spoločnom priestore zvyčajne opakovane a bez svedkov, môže spôsobiť stupňovanie agresívnych prejavov násilníka a zároveň môže predstavovať prekážky na vyhľadanie pomoci. Kontrola násilníka nad obeťou jej sťažuje aj kontaktovanie polície. Pre obete domáceho násilia je mimoriadne ťažké hovoriť o domácom násilí, nakoľko v dôsledku prežitého násilia môžu mať nízku sebadôveru a sklony k sebaobviňovaniu, môžu mať obavy, že im nebude nikto veriť, a v dôsledku vyhrážok aj oprávnený strach o seba a svojich blízkych.

Zariadenia sociálnych služieb

Obetiam domáceho násilia sú k dispozícii rôzne zariadenia sociálnych služieb, ktoré poskytujú komplexnú starostlivosť a podporu. Medzi ne patria:

Zariadenie podporovaného bývania: Poskytuje sociálnu službu osobe od 16. roku veku do dovŕšenia dôchodkového veku. Zámerom tohto druhu zariadenia sociálnych služieb je poskytnúť jej klientom a klientkám náležitý dohľad a podmienky simulujúce prirodzené rodinné/komunitné prostredie v čo najväčšej možnej miere.
Domov sociálnych služieb: Poskytuje sociálnu službu ambulantnou, alebo najviac týždennou pobytovou formou osobám, ktoré sú odkázané na pomoc iných fyzických osôb. Táto sociálna služba sa poskytuje najviac pre 40 klientov a klientok v jednej budove zariadenia a nemožno ju poskytovať ako celoročnú pobytovú službu. Poskytuje sa v nej sociálne poradenstvo, sociálna rehabilitácia, pomoc pri odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby, ubytovanie, stravovanie, upratovanie, pranie, žehlenie a údržba bielizne a šatstva, ako aj osobné vybavenie a zabezpečuje sa záujmová činnosť, rozvoj pracovných zručností.
Denný stacionár: V dennom stacionári sa sociálne poradenstvo poskytuje aj rodine a osobe, ktorá zabezpečuje pomoc klientovi/klientke v domácom prostredí.
Rehabilitačné stredisko: V prípade, ak rehabilitačné stredisko poskytuje pobytovú formu sociálnej služby, možno ju poskytovať len na určitý čas, najdlhšie tri mesiace. V rehabilitačnom stredisku a dennom stacionári sa sociálne poradenstvo poskytuje aj rodine a osobe, ktorá zabezpečuje pomoc klientovi/klientke v domácom prostredí.

Organizácie poskytujúce poradenstvo a podporu sú zariadeniami sociálnych služieb. Poradenské centrá poskytujú sociálne a právne poradenstvo, psychologickú podporu a nielen ženám, ale viaceré aj ich deťom. V ubytovacích zariadeniach je možné nájsť bezpečné ubytovanie, pričom špecializované Bezpečné ženské domy poskytujú komplexné služby pre klientky a ich deti - poradenstvo aj ubytovanie. Väčšina organizácií poskytuje aj telefonickú krízovú intervenciu.

Formy sociálnej starostlivosti

Slovenská legislatíva definuje rôzne formy sociálnej starostlivosti, ktoré je možné poskytnúť obetiam domáceho násilia. Medzi ne patria:

Sociálne poradenstvo: Poskytuje informácie, rady a pomoc pri riešení problémov spojených s domácim násilím. Pri prvom kontakte sa snažíme s klientkou/klientom zorientovať v ich situácii a spoločne vypracovať plán pomoci. Spoločne navrhujeme možné intervencie/možnosti riešenia, vysvetľujú sa ich klady, zápory, aký by nasledoval postup, aké sú nevyhnutné kroky a pod.
Opatrovateľská služba: Poskytuje pomoc pri sebaobslužných úkonoch, starostlivosti o domácnosť a pri uskutočňovaní základných sociálnych aktivít. Opatrovateľskú službu nemožno poskytovať v určitých prípadoch (napr. pri poberaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu). Súbeh opatrovateľskej služby je možný s peňažným príspevkom na opatrovanie len v špecifických prípadoch.
Prepravná služba: Poskytuje sa osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré sú odkázané na individuálnu prepravu a osobám s nepriaznivým zdravotným stavom ovplyvňujúcim ich mobilitu a orientáciu.
Sprievodcovská a predčitateľská služba: Možno poskytovať ako samostatnú sociálnu službu, a nielen ako jeden z úkonov opatrovateľskej služby. Okrem osôb, ktorým sa tradične úkony sprievodu a predčítania poskytujú (nevidiace osoby), je možné túto sociálnu službu poskytovať aj osobám s mentálnym postihnutím.
Sprostredkovanie tlmočníckej služby a osobnej asistencie: Sprostredkovanie tlmočníckej služby sa poskytuje osobám odkázaným na tlmočenie. Sprostredkovanie osobnej asistencie je určené fyzickým osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré sú odkázané na osobnú asistenciu.
Sociálna asistencia: t.j. sprevádzanie klientky/klienta v prípade potreby napr. rodinných vzťahov, vzťahu dieťaťa k rodičom, starým rodičom, súrodencom, resp.

Dôležité inštitúcie a kontakty

Policajný zbor je kľúčová inštitúcia, ktorá má zabezpečiť ochranu a bezpečnosť v prípade ohrozenia násilím. Úlohou polície je „spolupôsobenie pri ochrane základných práv a slobôd, najmä pri ochrane života, zdravia, osobnej slobody a bezpečnosti osôb a pri ochrane majetku“ (Zákon č.171/1993 Z.z.).

Novela zákona o Policajnom zbore, účinná od 1. januára 2016, predlžuje súčasnú 48-hodinovú lehotu na vykázanie násilnej osoby zo spoločného obydlia na desať dní. Vykázanie zo spoločného obydlia ako preventívne opatrenie má zaistiť ochranu obete pred ďalším násilím a posilniť pozíciu obete, ktorá nie je schopná sama riešiť situáciu. Počas desiatich dní od vykázania násilníka zo spoločného obydlia sa zabezpečí plynulá ochrana ohrozených osôb s následnou možnosťou predĺženia tejto lehoty, ak ohrozená osoba využije počas nej svoje právo na súdnu ochranu vo forme návrhu na nariadenie predbežného opatrenia podľa Občianskeho súdneho poriadku. Týmto zákonom sa zároveň novelizuje aj zákon o priestupkoch, sprísňuje sa postih za niektoré priestupky proti občianskemu spolunažívaniu spáchané voči blízkej osobe.

V rehabilitačnom stredisku a dennom stacionári sa sociálne poradenstvo poskytuje aj rodine a osobe, ktorá zabezpečuje pomoc klientovi/klientke v domácom prostredí. Na príslušnom súde podľa miesta bydliska môže žena podať návrhy vo veciach rozvodu, zverenia detí, výživného na deti, vysporiadania majetku, predbežného vylúčenia z užívania bytu a iné.

Na Slovensku aj napriek rozbiehajúcim sa národným projektom je naďalej nedostatok špecializovaných organizácií poskytujúcich poradenstvo a služby pre obete domáceho násilia a problémovou sa javí byť aj ich regionálna nedostupnosť, najmä v odľahlých oblastiach.

Ak ste sami osobou, vystavenou ohrozeniu násilia, vedzte, že v tom nie ste sami. Existujú mnohé organizácie, ktoré vám vo vašom probléme vedia pomôcť. Môžete napríklad zavolať na Národnú linku pre ženy, zažívajúce násilie, a to na bezplatnom čísle: 0800 212 212. Okrem toho sú tu občianske združenia a neziskové organizácie, ktoré poskytujú bezplatné právne poradenstvo, psychosociálnu podporu, či obe formy pomoci a podpory naraz.

V počiatočných fázach násilia vo vzťahu je obeť násilnými prejavmi zo strany partnera najprv zaskočená, čo neutralizuje pomocou rôznych mechanizmov manipulácie s realitou. V ďalšej fáze získava skúsenosť, že nemôže násilie kontrolovať, čo vedie ku strate aktivity a motivácie hľadať riešenia, upadá do stavu bezmocnosti, straty pocitu vlastnej kompetencie, objavuje sa strata sebavedomia, emocionálne deficity (skľúčenosť, apatia), prestane dúfať v zmenu vlastnej situácie, neverí v existenciu riešenia a pomoci, čím prispôsobí život neustálemu teroru a hrozbe. „K odstráneniu syndrómu je treba najprv oddeliť obeť od násilného partnera, k čomu môže byť nevyhnutná vonkajšia pomoc. Potom je nutné zmeniť jej negatívne očakávanie, navrátiť jej sebadôveru a sebaúctu a pomôcť jej opäť získať pocit kontroly nad vlastným životom“.

Dôležité kontakty pre obete domáceho násilia

Pomoc a prevencia

Základným zámerom združenia je priama pomoc rodine ohrozenej násilím, priama pomoc obetiam domáceho násilia a prevencia. Pomoc pokrývame poradenskými službami, svojpomocnými skupinami, krízovou telefonickou linkou. Pri prvom kontakte sa snažíme s klientkou/klientom zorientovať v ich situácii a spoločne vypracovať plán pomoci. Spoločne navrhujeme možné intervencie/možnosti riešenia, vysvetľujú sa ich klady, zápory, aký by nasledoval postup, aké sú nevyhnutné kroky a pod. sociálna asistencia, t.j. sprievádzanie klientky/klienta v prípade potreby napr. rodinných vzťahov, vzťahu dieťaťa k rodičom, starým rodičom, súrodencom, resp.

Pre zmiernenie následkov traumy je vhodné obrátiť sa na odborníka (psychológ, psychiater). Rôzne organizácie poskytujú pre obete psychologickú pomoc. Zaujímavá možnosť pre mladých ľudí je projekt online psychologickej podpory.

Pokiaľ vo svojom okolí poznáte niekoho, kto zažíva podobné situácie, pripomínajúce násilie vo vzťahu či celej rodine, nebuďte voči nemu ľahostajní. Vypočujte si potenciálnu obeť, dôverujte jej, nebagatelizujte jej situáciu, aj keď opísané príbehy týrania môžu znieť neuveriteľne. Pokiaľ je to možné a bezpečné, môžete osobe, zažívajúcej násilie, poskytnúť dočasné útočisko, prípadne jej pomôcť s vyhľadaním pomoci odborníkov a odborníčok. Nesnažte sa však robiť potenciálnej obeti násilia samozvaného „terapeuta“, pokiaľ sa v problematike nevyznáte. Niekedy, hoci máme tie najlepšie úmysly, môžeme danej osobe (práve s onými často neviditeľnými psychickými ranami, traumami) ublížiť viac, než pomôcť.

Ak máte kamarátku, ktorá je obeťou násilia, je prirodzené, že cítite potrebu konať a pomôcť jej. Niekedy však aj takáto dobre mienená pomoc môže obeti v danej situácii priťažiť. Základom pomoci kamarátke, ktorá zažíva násilie, je udržať si jej dôveru. Dôležité je dať jej priestor sa vyrozprávať a dovoliť jej zhodnotiť vlastnú situáciu s odstupom. Musí z vašej strany cítiť, že môže rozprávať otvorene a nebudete ju súdiť. Ak pocíti, že ju počúvate bez hodnotenia a obviňovania, môže sa vám plne zdôveriť a takto sa postupne o jej situácii dozviete viac. Pomalými krôčikmi jej môžete pomôcť dospieť k presvedčeniu, že vinníkom je násilník a nie ona ako obeť. Uistite ju, že ste tu pre ňu a pomôžete jej s vybavovaním na úradoch alebo s deťmi, ak máte takú možnosť. Zavolajte spoločne podporným organizáciám. Nekonfrontujte sa s násilníkom.

Treba mať na pamäti, že ak ide o dospelú osobu, pomôžete jej len vtedy, ak ona sama je pripravená pomoc prijať. Aby bola schopná pomoc prijať, musí najprv akceptovať skutočnosť, že je obeťou, a to býva veľmi ťažké. Práca s obeťami násilia je preto veľmi náročná. Možno na prvýkrát vaša ponúknutá pomocná ruka nebude prijatá. Netreba však strácať nádej a môžete vytrvať vo svojej podpore.

tags: #socialna #starostlivost #o #obete #domaceho #nasilia