Vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím (MP) je komplexná a citlivá téma, ktorá si vyžaduje individuálny prístup a porozumenie špecifickým potrebám týchto žiakov. V tomto článku sa zameriavame na skúsenosti s edukáciou mentálne postihnutých detí v bežných školách, pričom analyzujeme legislatívu, praktické výzvy a súčasné trendy.
Definícia a prevalencia mentálneho postihnutia
Mentálne postihnutie (MP) je definované ako závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie kognitívnych, jazykových, pohybových a sociálnych schopností, ako aj obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí.
Na základe medzinárodných štúdií je priemerný výskyt mentálneho postihnutia medzi deťmi a mládežou na úrovni 1,83 %. Na Slovensku je však počet detí s diagnózou MP dlhodobo takmer trojnásobne vyšší. V školskom roku 2018/2019 navštevovalo základné školy 21 988 žiakov a žiačok s diagnózou MP, čo predstavuje až 4,64 % všetkých žiakov základných škôl.
Vysoký podiel detí s diagnózou MP nie je prítomný naprieč celým Slovenskom. Viac ako 70 % detí s takouto diagnózou žije v troch krajoch: v Prešovskom (28 %), Košickom (27 %) a Banskobystrickom (15 %). Vysoký podiel detí s diagnózou MP v týchto krajoch pravdepodobne súvisí s tým, že tam žije väčšina Rómov (takmer 80 %).
Existujú však viaceré indície, že „nálepku“ mentálneho postihnutia dostávajú aj deti, ktoré vo vzdelávaní zlyhávajú z iných príčin. Na to, že časti rómskych detí je diagnostikované mentálne postihnutie aj keď ho reálne nemajú a sú neopodstatnene smerované do špeciálneho školstva, upozorňujú slovenské aj zahraničné mimovládne organizácie, medzinárodné organizácie, Európska komisia, ako aj štátna školská inšpekcia, verejná ochrankyňa práv, či Metodicko-pedagogické centrum. Podľa najnovších údajov Útvaru hodnoty za peniaze má každé piate dieťa (19,3 %) z prostredia marginalizovaných rómskych komunít diagnostikované ľahké mentálne postihnutie.
Aj napriek odporúčaniam, spočívajúcim napríklad v nemožnosti stanoviť diagnózu MP výlučne na základe výsledkov dieťaťa v inteligenčnom teste, v rámci kvalitatívnych rozhovorov bola zaznamenaná aj opačná prax. Respondenti poukazovali najmä na problematickosť stanovenia diagnózy na základe jednorazového vyšetrenia dieťaťa, vykonávanie testovania v inom ako materinskom jazyku dieťaťa bez zabezpečenia tlmočenia, na celkovo silné zastúpenie jazykovej zložky v používaných testových batériách, ako aj na predsudky zo strany niektorých pracovníkov poradenských zariadení.
Ako sa vyjadrila špeciálna pedagogička základnej školy, „je nejaká batéria testov, ktorá je 30 ročná a tie testy sú postavené silne na jazykovej zložke. Dieťa, ktoré je zo sociálne slabo podnetného prostredia, to nemá šancu spraviť, aj keď má intelekt v norme.“
Riaditeľka základnej školy v rámci individuálneho rozhovoru opísala svoje skúsenosti s poradenskými zariadeniami nasledovne: „Môj osobný názor je, že ak dostali meno, ktoré bolo evidentne rómske, tak mali k tomu aj taký prístup. […] V takmer všetkých správach bolo napísané, že dieťa má mentálnu retardáciu a odporúčajú vzdelávanie v špeciálnej škole. Tým pádom ich práca skončila, ak ich chceš vzdelávať v základnej škole, tak ti nepomôžu nijak. Z ďalšej poradne sa tiež divili, keď sme chceli podrobnú diagnostiku k dysgrafii a k dyslexii. Ja neviem, či každý v tomto štáte očakáva, že keď dieťa zaostáva a pochádza zo znevýhodneného prostredia, tak musí mať automaticky mentálnu retardáciu, ale mňa to už začína strašne, strašne hnevať.“
Zo strany niektorých respondentov z poradenských zariadení bola prítomná snaha vysvetľovať výsledky diagnostiky a odporúčaných foriem vzdelávania nepripravenosťou bežných škôl na prácu s deťmi zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktorú musia poradne zohľadniť. Ako sa vyjadril pracovník centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie: „Ono to nemusí byť naozaj čistá mentálna retardácia, v zmysle nejakej patológie alebo poruchy centrálnej nervovej sústavy. […] Ale my, keď to dieťa zasadíme do prostredia v takzvanej inklúzii, nemáme na to vytvorené podmienky.“
Legislatíva a systém vzdelávania
Školský zákon umožňuje vzdelávanie žiakov s mentálnym postihnutím formou integrácie v bežných školách. Žiak v integrácii postupuje podľa individuálneho vzdelávacieho programu (IVP) alebo podľa vzdelávacieho programu daného postihnutia (VP). Pre žiakov s mentálnym postihnutím sú určené špeciálne vzdelávacie programy, ktoré zohľadňujú ich špecifické potreby a možnosti. Tieto programy sú rozdelené podľa stupňa mentálneho postihnutia:
- Variant A: Vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
- Variant B: Vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
- Variant C: Vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
Ak sa žiak s MP vzdeláva v bežnej základnej škole formou integrácie, vzdeláva sa podľa týchto vyššie uvedených vzdelávacích programov - vždy podľa príslušného variantu, na základe ktorého má vypracovaný individuálny vzdelávací program (IVP).
Ukončením posledného ročníka ZŠ žiak s mentálnym postihnutím nadobudne primárne vzdelanie - teda ako keby ukončil prvý stupeň ZŠ. Nenadobudne nižšie sekundárne vzdelanie (druhý stupeň ZŠ) a preto nebude môcť pokračovať vo vzdelávaní v bežnej strednej škole. Pre prijatie do bežnej strednej školy je povinným predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie sekundárne vzdelanie, ktoré on nebude mať. Žiaci s mentálnym postihnutím môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole.
Individuálny výchovno-vzdelávací plán (IVVP)
Kľúčovým nástrojom pre integráciu žiakov s mentálnym postihnutím je IVVP, ktorý by mal byť "šitý na mieru" potrebám, možnostiam a schopnostiam žiaka. IVVP by mal byť stručný, jasný a zameraný na ciele, ktoré je žiak reálne schopný dosiahnuť. Dôležité je, aby IVVP motivoval žiaka k lepším výsledkom a zároveň nebol pre neho prekážkou.
Učitelia matematiky a slovenského jazyka povinne vypracúvajú IVVP pre integrovaných žiakov, v ostatných predmetoch tak robia podľa potreby. Počas roka sa IVVP môže upravovať podľa tempa a schopností žiaka a na konci školského roka sa písomne vyhodnotí.
Pre začleneného žiaka je veľmi dôležitý jeho IVV plán! Musí byť žiakovi „ušitý,, presne na mieru, aby zodpovedal jeho možnostiam, vedomostiam a schopnostiam a zároveň, aby ho motivoval k lepším výsledkom. IVVP je stručný a v niekoľkých bodoch hovorí o tom, čo chceme toho žiaka v danom školskom roku naučiť. Stručne a jasne, nie rozsiahle všeobecné učebné plány, ktoré nič neriešia, iba pridávajú učiteľovi množstvo zbytočnej byrokratickej práce. IVVP plán sa robí na školský rok. Má vystihovať v danom predmete to podstatné, čo je pre žiaka dôležité. To najlepšie vie jeho učiteľ, ktorý žiaka pozná. Takýto IVVP plán má každý integrovaný žiak bez ohľadu na to, či sa jedná o žiaka s poruchami učenia alebo o žiaka s mentálnym postihom. Povinne IVVP plán robia učitelia matematiky a slovenského jazyka. V ostatných predmetoch len vtedy, ak to učiteľ považuje za potrebné! V týchto predmetoch iba primerane prispôsobí obsah vyučovania možnostiam žiaka. Jeho postihnutie vždy zohľadňuje pri vyučovaní - pri výklade napr. robí iba časť poznámok, pri skúšaní požaduje iba minimum vedomostí, primerané diktáty, previerky, zadáva mu primeranú domácu úlohu a pod. Nikdy neznižuje dôstojnosť žiaka, naopak snaží sa ho povzbudzovať a pozitívne motivovať. Počas roka sa IVV plán môže upravovať podľa tempa a schopností žiaka. Na konci školského roka IVV plán učiteľ písomne vyhodnotí, zhodnotí, čo sa podarilo splniť, prípadne čo sa nepodarilo a prečo.
Špecifiká vzdelávania žiakov s mentálnym postihnutím v bežnej triede
Vzdelávanie žiakov s mentálnym postihnutím si vyžaduje špecifický prístup, ktorý zohľadňuje ich individuálne potreby a možnosti. Dôležité je, aby učitelia boli trpezliví, empatickí a mali dostatok vedomostí a skúseností s prácou s týmito žiakmi.
Pri vyučovaní žiakov s mentálnym postihnutím je potrebné používať metódy a formy vyučovania, ktoré sú pre nich zrozumiteľné a motivujúce. Dôležité je zamerať sa na praktické činnosti a využívať vizuálne pomôcky.
Pri hodnotení a klasifikácii žiakov s mentálnym postihnutím je potrebné zohľadňovať ich postihnutie a hodnotiť ich len z toho minima učiva, ktoré ich chceme naučiť. Dôležité je, aby bol žiak klasifikovaný tak, aby zažíval pocit úspechu. Integrovaní žiaci dostávajú rovnaké vysvedčenia ako všetci ostatní žiaci, s doložkou o individuálnom vzdelávacom pláne.
Veľmi citlivo musí hodnotiť tak, aby bol žiak klasifikovaný len z toho minima učiva, ktoré ho chceme naučiť. U týchto žiakov určite platí, že menej je niekedy viac! Učiteľ musí posúdiť, či skúšať viac ústne alebo písomne a snažiť sa viesť žiaka tak, aby aj on mohol zažívať pocit úspechu - ten úžasný pocit, ktorý ho poženie k novým cieľom a bude zlepšovať jeho vzťah k škole, k učiteľom a k životu samotnému! Integrovaní žiaci /všetci/ dostávajú rovnaké vysvedčenia ako všetci ostatní žiaci! To má zmysel nielen z hľadiska organizácie vyučovania, ale aj psychologického vplyvu na žiaka, že má rovnaké vysvedčenia ako ostatní! Takto sa dá citlivo v triede riešiť aj jeho inakosť - nie mu vždy pripomínať, že je iný, že sa iné učí ako ostatní, že má iné vysvedčenie ako iní žiaci, že on nemôže mať niektorý predmet, aj keď by ho veľmi rád mal a pod. O tom, že postupuje podľa individuálneho plánu, hovorí doložka na vysvedčení. Doložka vysvetľuje aj klasifikáciu začleneného žiaka.
Pracovné vyučovanie má byť pre žiaka s mentálnym postihnutím hlavným vyučovacím predmetom, pretože sa v budúcnosti bude živiť rukami, nie hlavou. Preto musí získať čo najlepšie pracovné zručnosti a návyky, aby ich potom mohol v budúcom živote čo najviac využiť. Tejto skutočnosti by malo zodpovedať aj materiálno-technické a priestorové vybavenie školy. Pracovné vyučovanie má pre toto dieťa aj rehabilitačný význam a vo vyšších ročníkoch je pre neho zároveň predprofesionálnou prípravou na jeho budúce povolanie.
Rodičia hrajú kľúčovú rolu vo vzdelávaní a výchove dieťaťa s mentálnym postihnutím. Je dôležité, aby spolupracovali so školou a učiteľmi a aktívne sa podieľali na tvorbe a realizácii IVVP. Rodičia by mali byť pre dieťa oporou a povzbudzovať ho k dosahovaniu jeho cieľov.
Problémy a výzvy integrácie
Integrácia žiakov s mentálnym postihnutím do bežných tried prináša so sebou aj mnohé problémy. Učitelia sa často stretávajú s ťažkosťami pri organizácii vyučovania, keďže títo žiaci sa majú učiť podľa osnov špeciálnych škôl, ktoré sa líšia od osnov bežných škôl.
Štátna školská inšpekcia neodporúča integráciu detí s mentálnym postihnutím do bežných tried kvôli problémom pri organizácii vyučovania. Napriek tomu, ak sú takéto deti v škole prítomné, je potrebné ich začleniť. Žiaci s mentálnym postihnutím by sa mali vzdelávať v triedach a školách na to určených a prispôsobených. Zveriť toto vzdelávanie do bežných škôl je zbavovaním sa zodpovednosti zo strany štátu za vzdelávanie mentálne postihnutých detí.
V bežnej triede nie je možné dodržať hodinové dotácie podľa osnov špeciálnych škôl! Nechápem, ako si to niekto predstavuje! Napr. v 6.ročníku je integrovaný žiak alebo žiaci s mentálnym postihnutím. Mali by sa asi vzdelávať podľa učebných osnov špeciálnej školy. Potom by nemali fyziku, biológiu, anglický jazyk, nemecký jazyk, geografiu, dejepis a pod. Aj predmety ktoré majú, nesedia s hodinovými dotáciami rovnakých predmetov ostatných žiakov. Ako mu teda zostaviť rozvrh v bežnej triede? Čo bude robiť napr. cez vyučovanie týchto predmetov? Nechápem, kto prišiel na to, že títo žiaci sa nemôžu napríklad učiť cudzí jazyk! Je veľa príkladov, že takýto žiak ide s rodičmi do Anglicka a dosť sa toho za rok z daného jazyka naučí.
Ďalším problémom je, že o integrácii v konečnom dôsledku rozhoduje rodič! Ak aj máte napríklad v škole špeciálnu triedu a máte aj špeciálneho pedagóga a vzdelávanie v tejto triede odporučí žiakovi psychológ a ďalší odborníci, rodič povie nie a mentálne postihnuté dieťa bude naďalej v bežnej triede. A nebude v nej dokonca ani integrované, ak s tým rodič nebude súhlasiť!
Žiaci s mentálnym postihnutím by sa nemali vzdelávať v bežných triedach, ale v triedach a školách na to určených a prispôsobených. Zveriť toto vzdelávanie do bežných škôl je zbavovaním sa zodpovednosti zo strany štátu za vzdelávanie mentálne postihnutých detí.
Na skutočnú integráciu je potrebných splnených veľa faktorov, od preškoľovania pedagógov, cez priestorové a materiálne podmienky, prostredie, aj to sociálne, úpravu osnov, zabezpečenie asistentov v dostatočnej miere, zabezpečenie špeciálnych pedagógov a psychológov v dostatočnej miere a mnoho ďalšieho a čo je veľmi dôležitý faktor - popri tom všetkom aj zabezpečenie dostatočného komfortu vzdelávania ostatných, "neintegrovaných" detí.
Sú diagnózy, ktoré má zmysel integrovať, ak sú na to aspoň ako tak zvládnuteľné a optimálne podmienky z oboch strán, sú to napr. fyzické diagnózy bez mentálnej retardácie a pod., ale pre väčšinu diagnóz, kde je nejakým spôsobom diagnóza s MP s poruchami správania a pod. nie je na špec. školách o nič väčšia ako na bežných, naopak, nakoľko je tam oveľa menší počet žiakov a väčší pomer pedagóg-žiak.
Kritický pohľad na systém
Súčasný systém vzdelávania žiakov s mentálnym postihnutím má svoje silné aj slabé stránky. Kritici poukazujú na nedostatočné financovanie špeciálneho školstva, nedostatok kvalifikovaných učiteľov a prehnanú byrokraciu.
Väčšina detí s diagnózou mentálneho postihnutia sa vzdeláva oddelene od svojich rovesníkov. Až 57 % z nich navštevuje špeciálne školy, 28 % špeciálne triedy na bežných základných školách a len 15 % sa vzdeláva formou individuálnej integrácie v bežných triedach. Vzhľadom na vysoký počet detí s diagnózou mentálneho postihnutia tak tvoria väčšinu žiakov špeciálnych tried (až 88,3 %) a špeciálnych škôl (75,4 % žiakov).
Problematickosť oddelených foriem vzdelávania spočíva najmä v obmedzených možnostiach kontaktu s prirodzenou rovesníckou skupinou detí, čo následne limituje možnosti detí na budúce samostatné fungovanie v spoločnosti.
Závažným problémom súčasného nastavenia vzdelávacieho systému je skutočnosť, že deti s diagnostikovaným ľahkým mentálnym postihnutím nemôžu pokračovať v štúdiu na bežných stredných školách. Na základnej škole totiž získajú len primárne vzdelanie (na úrovni ISCED 1, teda prvého stupňa základnej školy). Po jej ukončení môžu študovať iba na praktickej škole alebo odbornom učilišti, v ktorých sa žiaci pripravujú na výkon jednoduchých pracovných činností, pričom najvyšším možným vzdelaním, ktoré môžu dosiahnuť, je nižšie stredné odborné vzdelanie. Možnosť ďalej pokračovať vo vzdelávaní je tak pre nich uzatvorená.
V základných školách na Slovensku je v súčasnosti takmer 22 tisíc detí, ktoré majú diagnózu mentálneho postihnutia. Obmedzovaním ich možností na dosiahnutie kvalitného vzdelania mrháme nemalým ľudským potenciálom, a zároveň zásadným spôsobom ohrozujeme životné šance tisícok detí.
Je potrebné prestať hľadať chybu v nich a ich rodinách, ale začať riešiť nedostatky súčasného slovenského vzdelávacieho systému.