Sexualita a sexuálna výchova u osôb s mentálnym postihnutím: Prehliadaná oblasť s významnými výzvami

Sexualita je neoddeliteľnou súčasťou ľudskej existencie pre všetkých, vrátane osôb s mentálnym postihnutím. Napriek tomu je táto oblasť života často prehliadaná alebo tabuizovaná. Tento článok sa zaoberá sexualitou mentálne postihnutých, pričom analyzuje štúdie, výzvy a perspektívy v tejto oblasti.

Sexualita ako základná ľudská potreba

Sexualita v rôznej forme a podobe sprevádza človeka celým životom. Svoje vyjadrenie a špecifiká má v detstve, dospievaní, dospelosti aj v starobe. Sexualita je rovnako dôležitá aj pre jedincov s vrodenou chybou, či už zmyslovou alebo neurologickou. Mať partnera, rodinu a deti nie je nevyhnutná podmienka. Veľká časť hendikepovaných však chce partnera získať alebo ho nestratiť, mať sexuálny život, deti i rodinu.

Igor Bartl, urológ a sexuológ, zdôrazňuje, že sexuálny život ľudí s postihnutím je tabuizovaný, hoci aj pre nich je sexualita dôležitá.

Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (1975) je sexualita neoddeliteľnou súčasťou osobnosti každého, je základnou potrebou a aspektom ľudského bytia, ktorý nemožno oddeliť od ostatných aspektov života. Všetky osoby s postihnutím sú osobnosti, sexualita je teda ich súčasťou bez ohľadu na to, či sa rozhodnú byť sexuálne aktívni.

Sexuálna výchova: Právo, ktoré je potrebné napĺňať

Na Slovensku sa sexualita osôb s mentálnym postihnutím ako tabuizovaný či marginalizovaný koncept postupne stáva menej tabuizovanou témou, aspoň v kruhoch odborných. Sexualita je predsa prirodzenou súčasťou ľudského života a postihnutie v žiadnom prípade neznižuje právo jednotlivcov s mentálnym postihnutím na ich sexuálne vyjadrenie. Aj napriek tomu, že je sexualita považovaná za základnú ľudskú potrebu a výchova v tejto oblasti za prirodzené právo každého z nás, dosiaľ nebola skoro žiadna pozornosť venovaná sexuálnej výchove týchto osôb.

Pri tejto cieľovej kategórii sa málokedy stretávame s plánovite prevádzanou sexuálnou výchovou, väčšinou nebýva vnímaná ako dôležitá súčasť výchovy.

Historický vývoj terminológie sexuálnej výchovy

V zahraničí sa okrem pojmu sexuálna výchova používajú aj iné termíny. V druhej polovici 70. rokov sa často používal pojem výchova k rodičovstvu (parenthood education), pretože zahŕňal širší záber než sexuálna výchova. V tomto období sa v jednotlivých krajinách prechádzalo k všeobecnejším názvom, ktoré mali zdôrazniť širší prístup k otázkam intímneho spolužitia, najmä z hľadiska etiky a morálky, napríklad vo Fínsku - Výchova k rodinnému životu, Nórsko - Učiť sa žiť spoločne, Ľudská reprodukcia, Švédsko - Výchova k sexuálnym a ľudským vzťahom, Poľsko - Príprava na rodinný život.

V 80. rokoch začali najmä sexuológovia upozorňovať na to, že širšie názvy (bez prívlastku sexuálna) umožňujú venovať pozornosť najmä psychologickým, sociálnym a etickým otázkam partnerstva, manželstva a rodičovstva a konkrétnym informáciám o sexualite je venovaná iba obmedzená (alebo žiadna) pozornosť. Narastajúci význam týchto informácií sa prejavil návratom k názvu sexuálna výchova (sexual education), ktorý do roku 1998 Ministerstvo školstva Slovenskej republiky oficiálne používalo na označenie danej oblasti výchovy aj u nás.

Na Slovensku je v súčasnosti oficiálne schválená koncepcia Výchovy k manželstvu a rodičovstvu. Tento termín nahradil predtým zaužívaný pojem sexuálna výchova. Uvedená zmena bola vyvolaná odozvou medzi laickou i odbornou verejnosťou po tom, čo v roku 1994 schválilo Ministerstvo školstva Slovenskej republiky učebné osnovy Sexuálna výchova.

Terminologický rozpor u osôb s mentálnym postihnutím

Najmä u osôb s mentálnym postihnutím sa dostávame k určitému terminologickému rozporu týkajúcemu sa pojmov sexuálna výchova a výchova k manželstvu a rodičovstvu. U početnej laickej verejnosti totiž samotné substantívum sex a od neho odvodené adjektívum sexuálny vzbudzuje pohoršenie. Je zaujímavé, že tieto negatívne pocity sa ešte umocňujú stupňom religiozity obyvateľstva, takže termín sexuálna výchova je na Slovensku len ťažko priechodný.

Po rozdelení Československa v roku 1993 bola Spoločnosť pre plánovanie rodiny a sexuálnu výchovu štátnymi orgánmi donútená na premenovanie na Spoločnosť pre plánované rodičovstvo a výchovu k rodičovstvu. Takisto v Českej republike je sexuálna výchova nahradzovaná rodinnou výchovou, aj keď je každému na prvý pohľad zrejmé, že nejde o synonymum.

Táto diskrepancia potom ďaleko viac vynikne vo výchove sexuálnych menšín, akými sú práve osoby s mentálnym postihnutím. Podľa R. Uzla (2009) pritom nie je spor o tom, že ich sexuálna výchova je úplnou nevyhnutnosťou, zatiaľ čo výchova k rodičovstvu je značne problematická. Tento nomenklatúrny paradox sa potom veľmi zreteľne prejaví u osôb s ťažším mentálnym postihnutím. Pojem výchova k manželstvu a rodičovstvu u tejto skupiny obyvateľstva nemôže fungovať ako náhrada alebo dokonca termín „širšieho záberu“. U osôb s ľahkým mentálnym postihnutím by sme mohli uvažovať aj o pojme výchova k manželstvu a rodičovstvu, používanom u bežnej populácie. Čo však osoby s ťažším mentálnym postihnutím? Osoby, z ktorých, dovolíme si tvrdiť, väčšina nebude uzatvárať manželstvo a vychovávať svoje deti. V tomto smere považujeme za výstižnejší názov uvedenej zložky výchovy sexuálna výchova.

Rovnakého názoru je R. Uzel (2009), keď konštatuje, že nemôžeme súhlasiť s názorom, že výchova k manželstvu a rodičovstvu je u osôb s mentálnym postihnutím nadradená výchove sexuálnej, ktorá je jej súčasťou. Naopak, u týchto osôb bude skôr platný švédsky model, kde výchova k manželstvu a rodičovstvu je považovaná za súčasť univerzálnej výchovy sexuálnej.

Sexuálna výchova v slovenskom vzdelávacom systéme

Dosiaľ nevyriešenou otázkou v oblasti sexuálnej výchovy je, či má byť samostatným predmetom (ako je to napríklad vo Veľkej Británii) alebo súčasťou edukačného procesu (ako napríklad vo Švédsku, Dánsku a i.). Na Slovensku môžeme situáciu ilustrovať tým, že sexuálna výchova osôb s mentálnym postihnutím je súčasťou učebných osnov iných predmetov, ale vlastné učebné osnovy nemá. Sexuálna výchova nie je samostatným predmetom. Je koncipovaná ako medzipredmetová disciplína. Mala by sa teda implementovať do ostatných vyučovacích predmetov.

Na špeciálnych základných školách sa vyučuje najmä v rámci prírodopisu, náuky o spoločnosti, ale aj v rámci iných predmetov formou tzv. skrytých osnov ako aj v mimovyučovacích výchovno-vzdelávacích aktivitách triedneho/ej učiteľa/učiteľky. Na špeciálnej základnej škole sa so sexuálnou výchovou žiaci/žiačky s mentálnym postihnutím stretávajú rovnako v etickej výchove, náboženstve, prírodopise, občianskej výchove a v rámci praktických predmetov ako i krúžkov varenia, šitia a pod. Samozrejme, najväčší priestor je na triednických hodinách a najmä na etickej výchove. Tá je však opäť nepovinná a deti (no častejšie ich rodičia) si vyberajú medzi ňou a náboženstvom. Výsledkom je, že existujú regióny, kde sa v škole neučí etickú výchovu ani jeden žiak a namiesto pravdivých informácií o sexualite počúvajú, že homosexualita je dedičný hriech, masturbácia škodí zdraviu, predmanželský sex je neprípustný a každá interrupcia rovná sa vražda.

Na druhej strane je pre efektívnosť sexuálnej výchovy potrebná systematickosť, komplexnosť a dlhodobé zaraďovanie do výchovno-vzdelávacieho procesu, najmä čo sa týka žiakov s mentálnym postihnutím. Pod systematickosťou a dlhodobosťou rozumieme zaraďovanie sexuálnej výchovy už od útleho veku až po dospelosť. Najmä pre osoby s mentálnym postihnutím je tento spôsob potrebný kvôli pamäťovej stope, ktorá sa u nich stráca rýchlejšie ako u intaktných detí. Pod komplexnosťou rozumieme zaradenie sexuálnej výchovy na všetky typy škôl, špeciálne školy nevynímajúc, rovnako u chlapcov ako aj u dievčat, pretože zatiaľ sa táto oblasť výchovy zameriavala väčšinou na dievčatá.

Ďalšou prekážkou realizácie kvalitnej a odborne fundovanej sexuálnej výchovy na Slovensku je fakt, že nemáme jednoznačne určeného a vyškoleného učiteľa (pedagóga) sexuálnej výchovy. Máme nedostatočný počet pedagógov pripravených na takýto typ vzdelávania. Súčasné vzdelávanie sa realizuje najmä v rámci postgraduálneho vzdelávania učiteľov etickej a občianskej výchovy na pôde metodických centier, avšak skôr ako okrajová téma. Okrem toho majú možnosť sa na túto problematiku zameraní učitelia zúčastňovať špeciálnych školení.

Inou nedoriešenou oblasťou je problematika záväznosti sexuálnej výchovy. Je a má byť sexuálna výchova povinná? Musíme konštatovať, že sexuálnu výchovu v praxi realizuje len malá časť učiteľov. V tejto súvislosti E. Poliaková (1996) konštatuje, že napriek tomu, že otázky kvality a efektívnosti sexuálnej výchovy nadobúdajú osobitnú aktuálnosť a naliehavosť, prístup k ich riešeniu je nejasný.

Výzvy v oblasti sexuálnej výchovy mentálne postihnutých

Pri realizácii sexuálnej výchovy u osôb s mentálnym postihnutím sa stretávame s viacerými výzvami:

• Terminologická neujasnenosť: Existuje nejednotnosť v používaní pojmov ako sexuálna výchova, výchova k rodičovstvu, manželská a rodičovská výchova a rodinná výchova. Táto neujasnenosť môže viesť k zmätku a neefektívnosti v poskytovaní sexuálnej výchovy.
• Obsah a rozsah sexuálnej výchovy: Je potrebné určiť, aký obsah a rozsah by mala sexuálna výchova pre mentálne postihnutých mať. Je dôležité zohľadniť ich kognitívne schopnosti, emocionálnu zrelosť a individuálne potreby. V kontexte nami sledovanej problematiky si väčšina osôb s mentálnym postihnutím žiadnu rodinu nezaloží a rodičmi sa nestanú.
• Odbornosť sexuálneho pedagóga: Sexuálni pedagógovia by mali mať nielen vedomosti o sexualite, ale aj skúsenosti s prácou s mentálne postihnutými. Mali by byť schopní prispôsobiť svoj prístup potrebám jednotlivých klientov a efektívne komunikovať o citlivých témach.
• Tabuizácia a predsudky: Sexualita mentálne postihnutých je často tabuizovaná a spojená s predsudkami. Je potrebné prelomiť tieto bariéry a vytvoriť prostredie, v ktorom sa o sexualite môže otvorene a bezpečne hovoriť.
• Praktická realizácia v domovoch sociálnych služieb: V domovoch sociálnych služieb, kde žije mnoho mentálne postihnutých, je sexuálna výchova často nedostatočná alebo chýba úplne. Je potrebné zabezpečiť, aby aj v týchto zariadeniach bola sexuálna výchova dostupná a kvalitná.

Realizácia sexuálnej výchovy v domovoch sociálnych služieb

V domovoch sociálnych služieb vidíme problémy ako sexuálne zneužívanie blízkymi ľuďmi (zamestnancami domova sociálnych služieb), resp. absencia interdisciplinárnej spolupráce. Kolektívnu starostlivosť charakterizuje nedostatok intimity i príležitostí k telesnému i pocitovo-senzuálnemu sebapoznaniu. Podľa B. Bazalovej (2009) je problémom štátom stále podporovaný a stále preferovaný život osôb s mentálnym postihnutím vo veľkých zariadeniach. Klienti domovov sociálnych služieb majú nedostatok súkromia, či už pre masturbáciu alebo pre sexuálne aktivity v páre, pokiaľ teda používatelia týchto zariadení majú toľko šťastia, že sú v týchto aktivitách podporovaní.

Na základe realizovaného výskumného šetrenia je možné konštatovať, že existujú pomerne veľké rozdiely v jednotlivých zariadeniach, čo sa týka kvality poskytovaných služieb. Na jednej strane Slovenská republika disponuje modernými zariadeniami, ktoré ponúkajú svoje služby klientom, ktorí bývajú samostatne na izbe, na druhej strane existujú veľké, niekedy aj nekoedukované zariadenia, kde klient býva s desiatkou ďalších klientov. Kľúčovým faktorom je už samotná neprirodzenosť inštitucionálnej výchovy (napr. v domovoch sociálnych služieb s celodenným pobytom chýba kontakt s rodinou, riziko konfúzie rolí).

Výskum potvrdil, že vo väčšine ústavných zariadení naďalej chýba dostatok súkromia pre osoby s mentálnym postihnutím. To súvisí s existenciou už spomínaných veľkých zariadení (riziko izolovanosti, zneužívania, nutnosti prispôsobovať sa režimu, potrebám iných obyvateľov a pod.). Väčšina domovov sociálnych služieb na Slovensku poskytuje svoje služby viac ako 30 klientom, čo je kľúčová hranica z hľadiska posudzovania kvality poskytovaných služieb. Aj keď je zistenie väčšiny klientov koedukovaných zariadení pozitívne, sme nútení sa zmieniť o tom, že aj v niektorých koedukovaných zariadeniach majú jedinci obmedzený kontakt s osobami opačného pohlavia.

Z 28 domovov sociálnych služieb, ktoré sa zapojili do výskumu, 82,14 % (23) zariadení poskytuje svoje služby viac ako 30 klientom (v jednom domove sociálnych služieb). Hranicu 30 klientov uvádzame vzhľadom na to, že práve táto je európskymi odborníkmi považovaná za kľúčovú z hľadiska posudzovania kvality služieb. V inštitúcii, ktorá má viac ako 30 obyvateľov, je väčšia pravdepodobnosť, že v nej dôjde k porušovaniu niektorých zo základných ľudských práv (Kozáková, 2005).

Dôležitým ukazovateľom kvality poskytovanej rezidenčnej služby je taktiež počet klientov obývajúcich spoločnú izbu. V rámci nášho šetrenia sme zisťovali minimálny a maximálny počet klientov obývajúcich jednu izbu. Veľmi potešujúcim zistením je, že 25 % z 28 oslovených zariadení uviedlo ako minimum jedného používateľa obývajúceho jednu izbu. Na druhej strane však pomerne znepokojujúcou informáciou je, že jedno zariadenie uviedlo ako minimálny počet 8 používateľov obývajúcich spoločne jednu izbu. V domovoch sociálnych služieb nie je zabezpečená koedukácia. Čo sa týka zdravého sexuálneho vývoja osôb s mentálnym postihnutím, často zákonite musí byť patologický, najmä v tých zariadeniach, ktoré sú nekoedukované.

Tabuľka 1: Prehľad kvality služieb v domovoch sociálnych služieb (výskum)

V našom výskume sme zaznamenali do istej miery pomerne známy fakt, a to značnú prevahu zastúpenia žien (76,45%) v personáli domovov sociálnych služieb, teda nedostatok mužského vzoru v týchto typoch zariadenia. Je zrejmé, že klienti domovov sociálnych služieb nemajú tie isté podmienky ako iní jedinci na nerušené rozvinutie svojho sexuálneho života. I. Burdová (1988) nazýva tento jav nezdravou „Love map“ teda „Mapou lásky“ - čo je to, čo odmalička dieťaťu tlačíme v oblasti sexuálneho rozvoja do pamäti. Ako dodáva B. Bazalová (2009), takéto podmienky by deformovali aj človeka bez mentálneho postihnutia (napr. väznice), nie to človeka, ktorý má problémy s logickým úsudkom, vyhodnocovaním situácií, generalizáciou, analýzou, syntézou, komunikáciou, predstavivosťou a pod. Atmosféra v koedukovaných zariadeniach je podľa K. Matulaya (1986) badateľne lepšia ako v zariadeniach s klientmi jedného pohlavia, nakoľko denný styk s druhým pohlavím im pomáha lepšie sa prispôsobovať požiadavkám spoločného života. Pozitívnym zistením je, že v nami mapovaných domovoch sociálnych služieb z 28 zariadení bolo iba jedno zariadenie nekoedukované.

Sexuálna asistencia ako súčasť komplexnej starostlivosti

Sociologička Sarah Earleová sa už viac ako dve desaťročia rozpráva s ľuďmi so zdravotným hendikepom o ich intímnom živote. Hoci aj ľudia so zdravotným znevýhodnením túžia po vzťahoch - vrátane sexuálnych -, väčšinová spoločnosť s nimi zaobchádza ako s „večnými deťmi“. „[Ale] ľudia so zdravotným postihnutím majú sex. Sexualita je dôležitá aj pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.“

Medzi služby, ktoré vo Freyi zabezpečujú, patrí sexuálna asistencia. Sexuálna asistencia vychádza z predstavy, že sexualita je základné ľudské právo, povedala Lucie Šídová. Na Slovensku to neplatí. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR nám odpísalo, že u nás neregistruje záujem o sexuálnu asistenciu. Podľa rezortu sa v tejto veci neobrátili príslušné organizácie ani na samosprávy, ktoré majú sociálne služby v kompetencii.

V Česku funguje sexuálna asistencia od roku 2015. Medzi služby, ktoré sexuálne asistentky a asistenti ponúkajú, patria rozhovory, ale aj spoločná nahota, práca s telom či intímna masáž. Ak sa na tom dvojica dohodne, s klientom sa môže nacvičovať masturbácia. Pohlavný styk poskytuje len niekoľko sexuálnych asistentiek a asistentov. Lucie Šídová povedala, že sa im viackrát ozvali muži, ktorí mali okolo 40 alebo 50 rokov, a sťažovali sa, že so ženou dosiaľ nemali intímny rozhovor. „Takíto ľudia sú v oblasti sexuality neistí. So sexuálnou asistentkou o týchto veciach komunikujú a učia sa, ako pestovať zdravé vzťahy. Na to, aby bol človek zaradený na zoznam sexuálnych asistentov Freye, musí absolvovať výcvik. Sex ľudí s hendikepom je v spoločnosti stále tabu, konštatuje sociologička Sarah Earlová. Nezriedka aj zdravotníci predpokladajú, že ak ich pacient má zdravotné znevýhodnenie, nebude mať sex.

Riziko sexuálneho zneužívania

Veľkým nebezpečenstvom je, že niektoré skupiny hendikepovaných môžu predstavovať cieľovú skupinu pre sexuálne zneužívajúce osoby. U nepočujúcich detí, chlapcov aj dievčat je 2- až 3-krát vyššie riziko sexuálneho zneužívania v porovnaní s nepostihnutými deťmi.

Homosexualita a mentálne postihnutie

Podobne ako u telesne alebo mentálne postihnutých možno hovoriť tiež o handicape. Rodičovské a výchovné faktory sú síce predurčujúce (deti a mladí necítia istotu a uznanie vo svojej mužskej alebo ženskej role, prípadne vo svojej rodine zastupujú rolu opačného pohlavia), ale nie sú vždy rozhodujúce. Najsilnejšie spojenie nie je medzi homosexualitou a väzbou na rodičov, ale medzi homosexualitou a vzťahmi ku rovesníkmi, najmä v období puberty.

Dôležitosť sexuálnej výchovy pre osoby s mentálnym postihnutím

Sexuálna výchova je dôležitou súčasťou celkového rozvoja každého človeka, vrátane osôb s mentálnym postihnutím. Poskytuje im potrebné informácie a zručnosti na pochopenie svojho tela, vzťahov, sexuality a bezpečnosti. Vzhľadom na špecifické potreby a obmedzenia tejto skupiny je však nevyhnutný metodický prístup, ktorý zohľadňuje ich kognitívne schopnosti, emocionálnu zrelosť a individuálne potreby.

Prínosy sexuálnej výchovy:

• Ochrana pred zneužívaním: Osoby s mentálnym postihnutím sú často zraniteľnejšie voči sexuálnemu zneužívaniu a vykorisťovaniu. Primeraná sexuálna výchova ich môže naučiť rozpoznávať nevhodné správanie a ako sa chrániť.
• Podpora zdravých vzťahov: Sexuálna výchova pomáha osobám s mentálnym postihnutím rozvíjať zdravé vzťahy založené na rešpekte, dôvere a vzájomnom porozumení.
• Zlepšenie sebaúcty a sebavedomia: Pochopenie vlastného tela a sexuality môže prispieť k zvýšeniu sebaúcty a sebavedomia.
• Prevencia nežiaduceho tehotenstva a pohlavne prenosných chorôb: Aj osoby s mentálnym postihnutím majú právo na informácie o antikoncepcii a ochrane pred pohlavne prenosnými chorobami.
• Podpora nezávislosti a autonómie: Sexuálna výchova im môže pomôcť robiť informované rozhodnutia o svojom živote a sexualite.

Metodické princípy sexuálnej výchovy:

Pri sexuálnej výchove osôb s mentálnym postihnutím je nevyhnutné dodržiavať niekoľko metodických princípov:

• Individualizácia: Prístup by mal byť prispôsobený individuálnym potrebám, kognitívnym schopnostiam a emocionálnej zrelosti každého jednotlivca.
• Jednoduchosť a zrozumiteľnosť: Informácie by mali byť prezentované jednoduchým a zrozumiteľným jazykom, s použitím vizuálnych pomôcok a praktických príkladov.
• Opakovanie a upevňovanie: Je potrebné opakovať a upevňovať informácie, aby sa zabezpečilo ich trvalé zapamätanie.
• Pozitívny prístup: Sexuálna výchova by mala byť vedená v pozitívnom a podporujúcom duchu, bez predsudkov a stigmatizácie.
• Dôvernosť a rešpekt: Je dôležité vytvoriť dôverné prostredie, v ktorom sa osoby s mentálnym postihnutím cítia bezpečne a môžu sa slobodne pýtať otázky.
• Spolupráca s rodinou a opatrovníkmi: Rodina a opatrovníci by mali byť zapojení do procesu sexuálnej výchovy, aby sa zabezpečila kontinuita a konzistentnosť informácií.

Obsah sexuálnej výchovy pre osoby s mentálnym postihnutím:

Obsah sexuálnej výchovy pre osoby s mentálnym postihnutím by mal zahŕňať nasledujúce témy:

• Anatómia a fyziológia: Základné informácie o ľudskom tele a reprodukčných orgánoch.
• Puberta: Zmeny, ktoré sa dejú počas puberty, a ako sa s nimi vyrovnať.
• Menštruácia: Informácie o menštruačnom cykle a hygiene.
• Sexualita: Rôzne formy sexuality a sexuálneho vyjadrovania.
• Vzťahy: Ako budovať zdravé vzťahy založené na rešpekte a dôvere.
• Láska a priateľstvo: Rozdiel medzi láskou a priateľstvom.
• Bezpečnosť: Ako sa chrániť pred sexuálnym zneužívaním a vykorisťovaním.
• Antikoncepcia: Informácie o rôznych metódach antikoncepcie.
• Pohlavne prenosné choroby: Informácie o pohlavne prenosných chorobách a ako sa pred nimi chrániť.
• Reprodukčné práva: Právo na informované rozhodnutia o svojom reprodukčnom zdraví.

Metódy a techniky sexuálnej výchovy:

Pri sexuálnej výchove osôb s mentálnym postihnutím je možné použiť rôzne metódy a techniky:

• Rozhovory: Individuálne alebo skupinové rozhovory o rôznych témach sexuality.
• Vizuálne pomôcky: Používanie obrázkov, videí a modelov na ilustráciu rôznych konceptov.
• Hranie rolí: Simulácia rôznych situácií, aby sa osoby s mentálnym postihnutím naučili, ako sa správať v rôznych situáciách.
• Príbehy: Používanie príbehov na ilustráciu rôznych konceptov a situácií.
• Sociálne príbehy: Krátke príbehy, ktoré popisujú sociálne situácie a ako sa v nich správať.
• Používanie bábok: Používanie bábok na prezentáciu rôznych tém sexuality.
• Počítačové programy a aplikácie: Používanie interaktívnych počítačových programov a aplikácií na výučbu rôznych tém sexuality.

Výskum sexuálnej výchovy u osôb s mentálnym postihnutím

V roku 2014 sme realizovali výskum, ktorý bol zameraný na postojové a behaviorálne atribúty sexuality osôb s mentálnym postihnutím a ich sociokultúrne a etické kontexty. Tiež sme mapovali vybrané aspekty kvality života osôb s mentálnym postihnutím v oblasti sexuality, partnerských vzťahov, reprodukcie a realizácie sexuálnej výchovy. Zisťovali sme aj morálne konštrukcie sexuality a postoje k sexualite u učiteľov a učiteliek na špeciálnych základných školách, v ktorom bolo zahrnuté ich posudzovanie sexuality u osôb s rôznym stupňom mentálneho postihnutia. Vo výskume boli celkovo využité kvalitatívne aj kvantitatívne metódy. Výskumný súbor tvorili učitelia a učiteľky špeciálnych základných škôl (n= 322). Z hľadiska pohlavia vo výskumnom súbore prevládali ženy - 82 %, zastúpenie mužov bolo 18 %. Priemerný vek u učiteľov a učiteliek špeciálnych základných škôl bol 43,6 rokov a najčastejšie uvádzaný vek bol 40 rokov.

Učitelia a učiteľky špeciálnych základných škôl boli inštruovaní/é, aby v dotazníku posudzovali dané položky so zreteľom na stupeň mentálneho postihnutia žiakov a žiačok, ktorých vyučujú. Vo výskume sme sa učiteľov a učiteliek špeciálnych základných škôl pýtali na dôležitosť sexuálnej výchovy. Z tabuľky 2 môžeme vidieť, že najčastejšie uvádzanou odpoveďou bola odpoveď, že sexuálna výchova je pre osoby s mentálnym postihnutím „dôležitá“.

Tabuľka 2: Dôležitosť sexuálnej výchovy pre osoby s mentálnym postihnutím podľa učiteľov

Pozn.: Presné čísla pre jednotlivé kategórie dôležitosti neboli uvedené v pôvodnom texte, ale bolo konštatované, že "dôležitá" bola najčastejšia odpoveď.

Akou formou a ako často je sexuálna výchova pre osoby s mentálnym postihnutím realizovaná? Uvedené sme zisťovali v ďalšej otázke v dotazníku, pričom sme sa pýtali, aká je forma realizácie sexuálnej výchovy na príslušnej špeciálnej základnej škole, kde pôsobia opýtaní/é učitelia a učiteľky a ako často danú formu sexuálnej výchovy uskutočňujú. Priemer naznačuje, že sexuálna výchova je najčastejšie realizovaná individuálnou formou (rozhovor so žiakom, žiačkou), kým prednášky alebo besedy s odborníkmi a odborníčkami oddelene pre chlapcov a dievčatá sú realizované najmenej často.

Od učiteľov a učiteliek špeciálnych základných škôl sme tiež zisťovali, aké témy by mali byť súčasťou sexuálnej výchovy pre žiakov a žiačky s mentálnym postihnutím a aké témy sú reálne súčasťou ich sexuálnej výchovy na príslušnej špeciálnej základnej škole. Možno z nej vidieť, že skoro pri všetkých sledovaných oblastiach sexuálnej výchovy pre osoby s mentálnym postihnutím najčastejšie opýtaní/é učitelia a učiteľky zvolili odpoveď 1 (= v čo najväčšej možnej miere) s výnimkou témy pornografia, kde bola najčastejšie zvolená odpoveď 3 (= menej obsiahlo) a pri štyroch ďalších témach (otázky informovaného súhlasu, sexuálna spokojnosť, masturbácia, sexuálna spokojnosť) bola najčastejšie zvolená odpoveď 2 (= obsiahlo).

Zistilo sa, že medzi najviac preferované témy sexuálnej výchovy podľa účastníkov a účastníčok výskumu patrili skôr biologické a medicínske oblasti sexuálnej výchovy (napr. puberta a dospievanie, starostlivosť o telo, intímna hygiena, polúcia, menštruácia, tehotenstvo, pohlavné choroby, antikoncepcia) a v prvej desiatke podľa poradia boli zastúpené aj témy partnerstva (vzťah muža a ženy, láska, budovanie partnerského vzťahu). Možno však vidieť, že v prvej desiatke prevládajú skôr prvoplánové aspekty sexuálneho zdravia. Druhoplánové aspekty sexuálneho zdravia ako napr. rozvoj osobnosti, rodové stereotypy, partnerská realizácia, sexuálna spokojnosť a pod. sú v poradí na základe priemeru umiestnené neskôr - konkrétne témy sexuálnej výchovy ako napr. sexuálna orientácia (19. miesto), sexuálna spokojnosť (20. miesto), otázky informovaného súhlasu (23. miesto).

Na základe výsledkov deskriptívnej štatistiky možno vidieť väčšiu variabilitu v odpovediach účastníkov a účastníčok výskumu v porovnaní s odpoveďami na predchádzajúcu otázku. Vo všetkých sledovaných témach možno vidieť vyššie hodnoty priemeru a častejšie sa vyskytujúce odpovede 3 (= menej obsiahlo) a 4 (= okrajovo) z čoho možno usudzovať, že opýtaní/é učitelia a učiteľky špeciálnych základných škôl vyššie hodnotia dôležitosť jednotlivých tém sexuálnej výchovy pre osoby s mentálnym postihnutím v porovnaní s tým, aký priestor im je reálne na daných školách venovaný. Medzi témy sexuálnej výchovy, ktoré sú menej obsiahlo až okrajovo preberané na sledovaných špeciálnych základných školách patria napr. sexuálna orientácia, sexuálna spokojnosť, otázky informovaného súhlasu, prostitúcia, pornografia, promiskuita a predčasný pohlavný život. Naopak, medzi častejšie frekventované témy sexuálnej výchovy patria napr. puberta a dospievanie, starostlivosť o telo, intímna hygiena, vzťah muža a ženy, láska, budovanie partnerského vzťahu, pohlavné orgány, sexuálne zneužívanie, pohlavné choroby, antikoncepcia, tehotenstvo a plánované rodičovstvo.

tags: #sexualna #vychova #mentalne #postihnutych