Senior v domácom alebo v inštitucionálnom zariadení: komplexný pohľad

Celoživotné učenie je v dnešnej modernej spoločnosti jeden z prostriedkov, ktorý umožňuje človeku stať sa socializovanou, autentickou vnútorne integrovanou osobnosťou. Edukácia, pod ktorou chápeme nielen vzdelávanie, ale aj výchovu, je dôležitým prostriedkom kultivácie osobnosti všetkých vekových kategórií. Aktivizácia, motivácia či kultivácia seniorov prostredníctvom edukácie je nesmierne dôležitá pre zachovanie zmysluplnosti a kvality ich života.

Staršej generácii určujú miesto v modernej spoločnosti najmä tri skutočnosti. V prvom rade je to pokrok v medicíne, ktorá značne predĺžila priemerný vek a ľudia zostávajú dlhšie zdraví. Taktiež je to počet narodených, ktorý v ostatných rokoch veľmi klesol. K tomu sa pridáva ešte i to, že moderné sociálne štáty prevzali značnú časť zodpovednosti na zabezpečenie staroby a tým staršia generácia získala veľkú materiálnu nezávislosť. V súvislosti s predchádzajúcimi dvoma skutočnosťami to pochopiteľne znamená, že stále narastajúca skupina starších ľudí v dôchodkovom veku zaťažuje stagnujúcu, ba až klesajúcu skupinu zárobkovo činných.

Podľa C. Határa (2009, s. 293) „edukácia predstavuje jeden z najefektívnejších nástrojov spoločnosti, pomocou ktorého možno prispieť nielen k ekonomickému rastu, či celkovej hospodárskej prosperite štátu, ale tiež k aktívnemu prežívaniu staroby“.

Staroba môže človeka zušľachťovať. Či už tým, ako ju sám utvára, alebo tým, ako ju znáša. Faktom však je, že človek nemá stále možnosť formovať svoj život podľa svojich predstáv. Aj v starobe sa však dá nájsť naplnenie a zmysel života.

Potreby seniorov a ich napĺňanie

Potreba človeka je uvedomenie si nedostatku niečoho, čo je nevyhnutné pre jeho život a vývin. Potreba je vždy sprevádzaná pocitom nespokojnosti alebo nedostatku. Pri práci sociálnych andragógov či iných pracovníkov pracujúcich so seniormi je dôležité nielen spoznať osobnosť seniora, ale aj jeho potreby či záujmy. Ak starší človek nebol vo svojom živote aktívny v záujmovej oblasti, je nutné spolu s ním v rámci individuálnych rozhovorov hľadať možnosti jeho aktivizácie.

Andragogický slovník definuje potreby ako „stav organizmu, keď jednotlivcovi alebo skupine niečo chýba - a to objektívne (ak trpí na nejaký nedostatok) alebo subjektívne“ (keď sa domnieva, že sa mu upiera právo na niečo, na čo má nárok).

Národný program ochrany starších ľudí prezentuje isté princípy, ku ktorým uvádzame psychosociálne potreby podľa M. Vágnerovej bližšie:

• Princíp nezávislosti - myslí sa tým nezávislosť života starších ľudí v celej hĺbke i šírke záberu, aby neboli odkázaní na spoločnosť, zariadenie sociálnych služieb či rodinu. Cieľom je viesť seniorov k samostatnosti. Podpora samostatnosti seniorov by mala byť realizovaná či už v domácom alebo inštitucionalizovanom prostredí.
• Princíp zúčastnenosti - myslí sa tým účasť na živote v spoločnosti, pri rešpektovaní ústavného princípu rovnosti v právach. Podstatou teda je, aby starší ľudia zostali v spoločenskom dianí, podstatou je ich integrácia, nie segregácia.
• Princíp starostlivosti - súvisí s pomocou v prípade odkázanosti na pomoc inej osoby v dôsledku straty sebestačnosti. Ide teda o komplexné zabezpečenie kvalitnej sociálnej a zdravotnej starostlivosti starších ľudí.
• Princíp sebarealizácie - myslí sa tým začlenenie starších občanov do aktívneho spolupôsobenia pri formovaní modernej spoločnosti. Môže ísť napr. o zúčastňovanie sa na vzdelávacích programoch seniorov. Na SR je stále málo seniorov využívajúcich vzdelávacie programy, záujmové a iné centrá.
• Princíp dôstojnosti - myslí sa tým bezvýhradné zachovanie osobnej dôstojnosti, dostupnosti a kvality poskytovaných služieb rovnako ako v princípe starostlivosti. Tu ide o prirodzenú ľudskú potrebu dožiť svoj život čo najdôstojnejšie. Táto potreba má tiež etický charakter.

V zariadení sociálnych služieb je veľmi dôležité odhaliť špecifické potreby seniorov a následne prostredníctvom nich adekvátne prispievať ku kvalite života seniorov. Vo vzťahu k osobnosti seniora je dôležité vnímať jednotlivé potreby a ich rôznorodosť.

Za zmienku v rámci danej vekovej skupiny stojí model vývinových životných potrieb A. Pessa a D. Boydenovej. Model PBSP (Pesso - Boyden systém psycho - motor) je psychoterapeutický prístup, ktorý je založený na predpoklade, že každý jedinec je po narodení vybavený určitým očakávaním toho, čo potrebuje bytostne nájsť vo svojom živote a má energiu, ktorá ho núti saturovať svoje základné potreby. PBSP je v súlade s modernou psychológiou a s novými poznatkami z odboru neurofyziológie. Znalosť tohto modelu považujeme za prínos pre lepšie pochopenie spôsobu správania sa seniorov a hľadania ciest k prijatiu ich obmedzených možností. Pomôže nám hľadať chýbajúce potreby a nachádzať spôsoby ich saturácie.

Kľúčové potreby podľa tohto modelu zahŕňajú:

• Potreba miesta - pokiaľ nás v starobe znížená schopnosť pohybovať sa donúti tráviť dni iba na lôžku, saturujeme potrebu spánku, odpočinku či stravovania a chceme mať všetky potrebné veci pri sebe. Preto si starší človek často zakladá na potrebe svojho miesta a ukladá si do postele alebo (na stolík) na dosah ruky čo najviac osobných vecí. Starší človek má prirodzenú potrebu vytvoriť si ilúziu domova i za nevhodných podmienok (napríklad v inštitucionálnom zariadení) a má tiež potrebu mať mentálne miesto v srdci svojich blízkych i zdravotníkov (či ošetrovateľov). Potreba miesta súvisí tiež s potrebou rituálu pozdravenia - byť pozdravený a prijatý bez výhrad.
• Potreba bezpečia a ochrany - starší človek potrebuje istotu, že sa o neho dokážeme dobre postarať a že ho prijímame bez hodnotenia jeho nedostatkov, že chápeme jeho možnosti. Danú potrebu by mal mať saturovanú či už ide o domácu, alebo inštitucionálnu starostlivosť. Neistota podporuje negatívnu energiu, zamedzuje rozvoj sústredenosti, pozornosti a vedie k nesprávnym podnetom. Bezpečné prostredie seniorovi umožňuje byť sám sebou a veriť, že mu bude ponúknuté správne riešenie a pomoc.
• Potreba podpory - byť podporovaný znamená byť povzbudzovaný k starostlivosti o samého seba, k prijatiu svojej choroby. Znamená to tiež dovoliť staršiemu človeku prejaviť jeho priania. V starobe potrebujeme podporu telesnú, citovú, finančnú i spoločenskú. Uvádzaná potreba môže byť napĺňaná i v zmysle sociálnej opory.
• Potreba výživy a starostlivosti - táto potreba neznamená len byť vyživovaný jedlom, ale tiež tými správnymi informáciami a podnetmi pre život a i. Dostávať tú správnu starostlivosť, nehu, podnety a kontakty. Byť dobre „živený“ informáciami znamená zažiť pocit naplnenia svojho života. A mať tiež právo vypytovať sa a dostávať potrebné informácie, ktorým rozumieme.
• Potreba hraníc a limitov - človek inštinktívne túži byť „limitovaný“. Vedieť kto som a kto nie som. V starobe tiež človek potrebuje poznať a objaviť hranice svojich možností - čo vie, čo dokáže, čo unesie, čo vydrží, čo potrebuje, čo je schopný zmeniť alebo sa naučiť v danej situácii a danom čase. Potrebuje ponechať väčší časový limit pre výkon niektorých činností. Častým opakovaním nových postupov a zvládaním používania kompenzačných pomôcok vzniká dôvera vo vlastné schopnosti, pocit vyrovnanosti a spokojnosti.

Významné vo vzťahu k poslednej životnej etape človeka, t.j. k starobe považujeme duchovné potreby staršieho človeka. Prvý v slovenskej odbornej verejnosti začal komplexný model vývinu osobnosti s jeho bio-psycho-socio-duchovnými aspektmi prezentovať D. Kováč. Spiritualita nevyhnutne patrí do života seniora, je to jedna z domén kvality života výskumno-medicínskeho modelu podľa WHO. M. Vágnerová konštatuje, že staršiemu človeku môže náboženská pospolitosť pomôcť odbúrať pocit osamelosti.

Autonómia a celistvosť seniora

Potreby človeka, v našom prípade seniora, úzko súvisia s rozvojom osobnosti. Autonómia ako fundamentálna črta človeka je prepojená s potrebami - elementárnymi i komplexnejšími vyššími -, medzi ktoré sama patrí. Potreby sa prejavujú nedostatkami na úrovni fyzického i sociálneho bytia človeka. Na to, aby starší človek správne prijal starnutie a starobu ako ďalšiu životnú etapu človeka, musí dosiahnuť svoju autonómiu a celistvosť, čiže integritu života.

Podľa C. Határa sa senior môže stať reálne autonómnou osobnosťou na základe troch podmienok, t.j. musí mať schopnosť sebaurčenia (slobodného rozhodovania); musí chcieť túto schopnosť uplatňovať (motiváciou k samostatnej činnosti - jedna z úloh sociálneho andragóga); musí mať možnosť uplatňovať svoju autonómiu (prostredníctvom vhodného prostredia - rodinného alebo inštitucionálneho).

Pojem osobná autonómia býva stotožňovaný s individuálnou slobodou, samosprávou alebo suverenitou, sebaovládaním, niekedy je poňatý ako slobodná vôľa či voľba, resp. rozhodovanie. Je spojený s kritickosťou a nezávislosťou vo vytváraní a vyjadrovaní názorov, presvedčenia, s reflexiou vlastných záujmov, ich presadzovaním, so samostatným určovaním a naplňovaním cieľov, projektov, plánov, realizovaním vlastných hodnôt.

A následne možno uviesť podľa P. Říčana základné stránky integrity seniora:

• Pravdivosť k sebe samému, ktorá umožňuje človeku poznať, o čo vlastne v jeho živote išlo.
• Zmierenie sa so všetkým, čo bolo.
• Domov, ako miesto, kam patrí, kam sa môžeme vracať, ľudia, ktorých máme, alebo na ktorých s láskou spomíname.
• Životná filozofia, múdrosť, ku ktorej sa človek dopracoval celoživotnou skúsenosťou a premýšľaním.

Autonómia seniora sa musí vzťahovať taktiež na jeho edukáciu ako jeden z faktorov zvyšovania kvality jeho života. Autonómne orientovaná edukácia by mala byť podľa S. Kadeho zameraná na:

1. Samostatnú voľbu edukačných podujatí - seniori majú sami rozhodovať o tom, či sa budú vzdelávať s ľuďmi v ich veku alebo s osobami mladšími, taktiež majú právo vybrať si z ponuky edukačných podujatí podľa oblasti ich osobného záujmu.
2. Rozvíjanie orientačných ponúk, ktoré umožňujú seniorom reflexívne sebapresviedčanie o cieľoch, sklonoch a schopnostiach a podporujú proces hľadania zmyslu života.
3. Sprístupnenie učenia (sa) založeného na skúsenostiach - je potrebné umožniť seniorom tzv. sebaurčenie a spolurozhodovanie, aby sa podporila sebaorganizácia záujmov.
4. Ponuku takých učebných príležitostí, ktoré slúžia na získavanie autonómie vo vedení svojho života počas všedného dňa, pričom uľahčujú a podporujú zvládanie životných situácií v rôznych podmienkach v období staroby.

M. Venglářová uvádza, že základné ľudské potreby (napr. podľa Maslowovej hierarchie potrieb - fyziologické potreby, potreba bezpečia, potreba lásky, sebaúcty, sebarealizácie) vytvárajú zároveň rámec problémov v správaní. Starší človek, ktorý trpí rôznymi poruchami, musí voliť náhradné spôsoby uspokojovania svojich potrieb. Pokiaľ však nedôjde k hlbokej demencii, k rozkladu osobnosti či duševnému úpadku, senior je schopný dosiahnuť a udržať si integritu.

Na základe uvedeného apelujeme na rodinu v domácom prostredí či personál v inštitucionálnom prostredí, aby prispievali k dosiahnutiu integrity či autonómie seniora a zároveň tak k rozvoju jeho osobnosti.

Podľa H. Draganovej et al. pokles kvality života u starších ľudí môžeme ľahko rozpoznať. Prejavuje sa stratou autonómie, závislosťou, atmosférou ťaživosti, absenciou zmyslu života. Ak ide o kvalitný život, ľudia nestrácajú zmysel života ani možnosť prejaviť svoju osobnosť. Ich sociálne kontakty sú bohaté, pričom fyzické schopnosti môžu byť zhoršené. Seniorov by sme napriek ich rôznym zdravotným či iným problémom mali neustále nabádať a podporovať k samostatnosti a chceniu uplatňovať svoju autonómiu. Najmä v inštitucionálnom prostredí sú seniori často (vďaka zabezpečenej starostlivosti) chtiac-nechtiac pozbavení vlastnej autonómie. To však, žiaľ, vedie smerom k zníženej kvalite života seniorov.

Senior v systéme inštitucionálnej starostlivosti

Senior v systéme inštitucionálnej starostlivosti potrebuje nielen zdravotnú (ošetrovateľskú - opatrovateľskú), sociálnu starostlivosť, ale aj záujmovú, výchovno-vzdelávaciu starostlivosť pre rozvoj svojej osobnosti. V starostlivosti o starších ľudí nemožno klásť dôraz len na spĺňanie primárnych potrieb či materiálneho zabezpečenia. Každá zložka, či už biologická, psychická, sociálna alebo duchovná, si zaslúži rovnakú pozornosť v rámci rozvoja osobnosti.

Andragogický slovník definuje osobnosť ako „najvyšší systém organizácie psychického života ľudského jednotlivca, ktorý reguluje konanie, cieľavedomé správanie človeka v interakcii s prostredím“. Rozvoj či vývin osobnosti v zmysle koncepcie celoživotného vývinu chápeme ako proces permanentne sa odohrávajúcich zmien, s potenciálom pre rast, obohacovanie a zmenu v každom období ľudského života. Psychický vývin človeka teda nekončí dosiahnutím dospelosti ani sénia.

Ak by sme mali i napriek vyššie uvedeným informáciám pochybnosti o tom, či je dospelý človek vychovávateľný a vzdelávateľný, uvádzame poznatky o schopnosti človeka učiť sa podľa J. Perhácsa a P. Pašku: „dospelý človek je schopný učiť sa, zmeniť svoje osobnostné črty, osobné vlastnosti a svoje správanie, ak má na to dostatočný dôvod. Rozhodujúcim faktorom je motivácia“. Najvýznamnejšou podmienkou je doviesť človeka k tomu, aby si uvedomil zvýšené požiadavky spoločnosti na vzdelanosť.

Ciele vlastnej seniorskej edukácie možno podľa C. Határa rozdeliť do troch skupín:

• Poznávacie (kognitívne ciele) - dosahované v procese vzdelávania, zamerané na rozvoj rozumovej stránky osobnosti, pričom sa môžu uplatňovať na nižšej alebo vyššej kognitívnej úrovni.
• Postojové (socio-afektívne ciele) - dosahované v procese vychovávania, zamerané na emocionálnu stránku osobnosti a na dosiahnutie pozitívnych zmien v postojoch.
• Výcvikové (psychomotorické) ciele - dosahované prostredníctvom aktivít odborného...

Na Slovensku žije v zariadeniach sociálnych služieb približne 55-tisíc ľudí, z toho 40-tisíc seniorov. Často ide o veľkokapacitné objekty s viac ako 200 klientmi vo veľkých, spoločných izbách. Zariadenia pre seniorov sa nachádzajú na okrajoch obcí, kde klienti často vidia len pohľad z okna na okolitú prírodu. Napriek estetickému zážitku však mnohí klienti pociťujú izoláciu a túžbu po sociálnom kontakte.

Psychická deprivácia ľudí žijúcich v uzavretom - inštitucionálnom - prostredí je bežný a častý jav. Alternatívou je komunitná starostlivosť. Deinštitucionalizácia je odchodom z uzavretej komunity do spoločnosti - do väčšej komunity, a vďaka jej podpore môže zdravotne znevýhodnená osoba alebo senior žiť plnohodnotne, podľa vlastného režimu a predstáv. Nemusí sa prispôsobovať organizácii, služby sa prispôsobia jeho potrebám.

Viaceré Domovy sociálnych služieb (DSS) už stavajú byty pre svojich klientov, hoci tých, čo sa do nich už aj mohli presťahovať, zatiaľ nie je veľa. Na Slovensku existujú organizácie, ktoré úspešne realizujú proces deinštitucionalizácie.

V Bratislavskom samosprávnom kraji sa do procesu zapojila približne polovica zo 14 zariadení sociálnych služieb. Niektoré DSS už stavajú byty pre klientov, čím sa zvyšuje ich komfort a samostatnosť.

„Zachytili sme 93 organizácií, ktoré majú priestorový problém. Klienti v nich žijú vo veľkých spoločných izbách v nevyhovujúcich budovách. Celkovo ich však môže byť na Slovensku aj 300, zachytili sme však len tie, ktorých riaditelia majú záujem o zmenu,“ vysvetľuje odborník na sociálne služby.

Presťahovať klientov z inštitúcií do vhodnejšieho prostredia je len jeden aspekt procesu deinštitucionalizácie. Deinštitucionalizácia, čiže prechod na komunitné služby, sa týka relatívne malého percenta ľudí odkázaných na pomoc, ktorí sú aktuálne umiestnení v inštitúciách. Ľudí odkázaných na pomoc je oveľa viac a budú pribúdať.

V Európe sa 80 percent starostlivosti o seniorov odohráva v rodinách. Rodinný príslušník, ktorý sa stará o seniora, však tiež potrebuje pomoc a podporu. Spoločnosť potrebuje plánovité, udržateľné a trvácne služby, na ktoré sa dá spoľahnúť.

Plánovanie sociálnych služieb je v kompetencii obcí, zahrnuté v komunitných plánoch. Obce vedia odhadnúť, koľko ľudí bude v budúcnosti odkázaných na sociálnu pomoc, avšak nevedia, kde títo ľudia sú. Najčastejšie sú dve možnosti - opatrovateľka do domácnosti, teda terénna služba financovaná zo zdrojov EÚ, alebo zariadenie sociálnych služieb. Stacionáre, služby ambulantného typu, nie sú všade dostupné.

„Keď napríklad senior potrebuje pomoc na šesť hodín denne, obec mu ju často nevie zabezpečiť. Hoci jeho sociálna odkázanosť ešte nemusí byť postavená na 24-hodinovom pobyte v nejakom zariadení, obec mu odporučí, aby išiel do DSS. Človek, nútený žiť v prostredí, kde sa musí neustále prispôsobovať pravidlám a skupinovým aktivitám, podľa odborníkov ľahko prepadne psychickej deprivácii.

Proces prechodu z jednej formy do druhej - deinštitucionalizácia, na Slovensku prebieha od roku 2008, ale podobné myšlienky sa realizujú už od 90. rokov minulého storočia. Na Slovensku sa realizujú národné projekty na podporu transformačných tímov, ktoré sú financované z Európskeho sociálneho fondu. Prostriedky na tento účel bolo možné čerpať aj v rámci iných operačných programov.

Zákon o sociálnych službách z roku 2008 je postavený tak, že komunitné sociálne služby majú jednoznačne prednosť pred inštitucionalizovanými a na prvom mieste máme rozvoj terénnych sociálnych služieb. Pomôcť by mohla reforma financovania sociálnych služieb.

V niektorých krajinách to dnes už funguje tak, že financie na sociálne služby dostáva klient na svoj účet a on sa rozhodne, kde tie peniaze investuje. Ak existujú v jeho prostredí komunitné služby, určite ich uprednostní.

Pandémia COVID-19 a jej vplyv na seniorov

Seniori sú jednou z najohrozenejších skupín v čase šírenia nákazy COVID-19. Väčšina seniorov žije osamelo v bytoch alebo domoch a nemajú prístup k potrebným informáciám, ani k potrebným ochranným pomôckam. Starší ľudia majú väčšinou problémy s pohybom a mobilitou, čo im znemožňuje zabezpečiť si základné životné potreby.

Počas pandémie zaznamenali organizácie a linky pomoci vysoký počet hovorov od starších ľudí so žiadosťou o informácie ohľadom šíriacej sa nákazy a s prosbou o kontakty, kde a na koho sa obrátiť. Seniorov trápila najmä osamelosť a izolácia. V médiách bol pretlak informácií, ktorý mohol byť pre seniorov mätúci, preto bolo potrebné, aby boli informácie pre nich dostupné a zrozumiteľné.

Nesmieme zabúdať ani na menej technicky zdatných seniorov, ktorí mohli mať problém s modernou technikou alebo internetom. Preto bolo prvoradé priniesť tým najzraniteľnejším skupinám občanov odporúčania ako postupovať v rôznych prípadoch, kde hľadať pomoc, kam zavolať a porozprávať sa o starostiach, problémoch alebo o situácii okolo nákazy COVID-19.

Odporúčania pre pobytové zariadenia:

• Klientom, ktorým sa poskytuje sociálna služba v pobytovom zariadení sociálnych služieb a zostávajú v ňom, sa naďalej poskytuje potrebná starostlivosť.
• V súlade s ochrannými opatreniami sa nemajú zúčastňovať skupinových aktivít a programov, nemajú chodiť von zo zariadenia.
• V zariadeniach sociálnych služieb, v ktorých sa poskytuje starostlivosť zvlášť ohrozeným skupinám klientov, sa nemajú realizovať návštevy, s výnimkou napríklad klientov v terminálnej fáze života, pričom tieto návštevy musia dodržiavať protiepidemiologické opatrenia.
• Je potrebné umožniť rodinným príslušníkom vziať si klienta do domácej starostlivosti a následne ich upozorniť, že v takom prípade nebudú môcť seniora doviezť naspäť do zariadenia.
• Zariadenie musí dbať na zvýšené protiepidemiologické opatrenia aj u samotných zamestnancov zariadení.
• S klientmi sa odporúča vykonávať viac individuálnych aktivít, obmedziť sociálny kontakt s inými klientmi, pričom osoby v osobnom styku by sa nemali meniť, aby sa redukovalo riziko šírenia nákazy.
• Klienti by mali dostať zrozumiteľnou formou inštruktáž o koronavíruse tak, aby situáciu nepodceňovali, ale ani zbytočne nepanikárili.
• V prípade, že klienti budú tráviť viac času vo svojich obytných miestnostiach, odporúča sa pripraviť návrh aktivít, ako napríklad: domáci rozhlas, umožnenie cvičenia, prenos sv. omše, pozdravy a odkazy jubilantom, súťaže, precvičovanie pamäte napríklad cez spomienky z detstva a mladosti, rozšírenie činnosti rozvoja pracovných zručností o nové prvky a aktivity, čítanie kníh a ich prerozprávanie, relaxácia pomocou vonných olejov, hudby, pod.

Pomoc rodinným príslušníkom a neformálnym opatrovateľom:

• Pomoc je potrebné poskytnúť rodinným príslušníkom - domácim neformálnym opatrovateľom, pokiaľ ju potrebujú, a to najmä s nákupom nevyhnutných liekov, potravín a drogérie, ak sa rodinný príslušník nemôže od opatrovaného seniora vzďialiť na dlhšiu dobu.
• V prípade karantény neformálneho opatrovateľa (pre ochorenie alebo podozrenie z ochorenia), je potrebné zabezpečiť pomoc zvonka.

Poskytovanie opatrovateľskej služby:

• Opatrovateľská služba sa musí aj naďalej poskytovať. Opatrovateľka/opatrovateľ vykonáva svoju prácu, musí však dodržiavať protiepidemiologické opatrenia.
• Opatrovateľky/opatrovatelia musia byť vybavení dostupnými ochrannými pomôckami.
• Vzhľadom na možnú návštevu viacerých klientov denne, a tiež presuny opatrovateliek/opatrovateľov pešo alebo verejnou hromadnou dopravou, je pritom rozhodujúcou skutočnosťou, aká úroveň protiepidemiologických opatrení je v konkrétnom prípade a v konkrétnom čase účelná a potrebná.
• Vzhľadom na problém dostupnosti ochranných pomôcok, je potrebné urobiť aspoň čiastkové, radšej nedokonalé ochranné opatrenia, ako žiadne.
• Nakoľko sa môže zvýšiť počet klientov na jednu opatrovateľku (viac klientov, menej opatrovateliek - kvôli karanténe, OČR s dieťaťom a pod.), je možné so súhlasom klienta zredukovať pracovnú činnosť opatrovateľky u klienta - vecný a časový rozsah poskytovaných úkonov domácej opatrovateľskej služby - napr. obmedziť úkony základných sociálnych aktivít a starostlivosti o domácnosť.
• Je nutné individuálne posudzovať konkrétnu situáciu klienta. Pokiaľ je identifikovaná vysoká miera odkázanosti osoby na pomoc inej osoby, poskytovateľ zváži možnosť kontaktovať rodinu, ktorá by aspoň čiastočne spolupracovala pri poskytovaní potrebnej pomoci.
• Ak je život a zdravie tejto fyzickej osoby vážne ohrozené v dôsledku nemožnosti poskytnutia opatrovateľskej služby počas tejto doby karantény a potrebnú osobnú pomoc nevie alebo nemôže poskytnúť rodina alebo iná osoba žijúca v domácnosti klienta v karanténe, je potrebné zabezpečiť tejto osobe poskytovanie ústavnej zdravotnej starostlivosti.

Osamelí seniori a komunitná pomoc:

• Osamelo žijúci seniori patria medzi najzraniteľnejšiu skupinu populácie, preto je potrebné im venovať zvýšenú pozornosť.
• O týchto seniorov by sa predovšetkým mali postarať ich deti, priatelia, susedia alebo niekto im srdcu blízky.
• Je potrebné vyvinúť aktivitu z našej strany - častejšie im telefonovať, navrhnúť pomoc s nákupmi, zaujímať sa o nich, vypočuť ich.
• Tí zdatnejší, ktorí majú prístup k internetu, môžu využívať video hovory so svojimi deťmi a vnúčatami.
• Pokiaľ nemajú takíto seniori žiadnych príbuzných, mala by sa o nich postarať samospráva.
• Mestské/miestne/obecné úrady by mali zistiť, ktorí seniori sú osamelí a nemajú nikoho, kto im pomôže najmä pri nákupoch a zásobovaní a zabránení sociálnej izolácii.
• Spolupráca s poskytovateľmi sociálnej služby v denných centrách (kluby dôchodcov), so správcami domov a bytov vo svojom územnom obvode je kľúčová.
• Mnohé samosprávy zriadili špeciálne linky, kde si môžu seniori objednať dovoz jedla, liekov.
• Do schránok roznášajú letáčiky s informáciami a telefónnymi číslami, preto by mali seniori, ktorí sú doma, častejšie kontrolovať schránky.
• Pomocník minimalizuje kontakt so seniorom, nákup nosí ku dverám, chráni sa aspoň látkovým rúškom.
• Sprostredkovanie pomoci seniorom je možné aj dohodnutým dovozom potravín donáškovou službou, aspoň pre tých, ktorí sú v karanténe pre podozrenie alebo už chorí na COVID-19.
• Tento okruh seniorov by sa mal zdržiavať vo svojej domácnosti a úplne obmedziť osobné sociálne kontakty.
• Potrebné nákupy a úkony mimo domácnosti (napr. odnesenie odpadu) by mali pomôcť zabezpečiť príbuzní alebo susedia, ktorí sami pomoc ponúkajú.
• Je potrebné venovať zvýšenú pozornosť pred podvodníkmi, neotvárať cudzím ľuďom. Nepúšťať cudzích ľudí do svojho obydlia, chrániť si svoj majetok, zdravie aj život! Pomoc prijímať iba od osôb, ktoré sú vaši priatelia, známi alebo susedia, ktorých poznáte dlhší čas.
• V prípade akéhokoľvek podozrenia ohrozenia seba alebo svojho majetku volať políciu SR na telefónnom čísle 158.
• Odporúčame seniorom, ktorí sú členmi rôznych seniorských organizácií, najmä tí, ktorí sú mobilní a často sa stretávali na rôznych spoločenských, kultúrnych a športových akciách ako priatelia, aby sa navzájom skontaktovali a tým, čo už sú imobilní alebo sa im zhoršilo zdravie, či pribudli roky a sú osamelí, ponúknuť pomoc, porozprávať sa s nimi, pomôcť im zabezpečiť dovoz stravy, nákup, či lieky.
• Rovnako tí, čo sa stretávali na bohoslužbách a poznajú sa navzájom, si môžu aspoň zavolať a pomáhať si navzájom, či len poskytnúť útechu.

V rámci poskytovania sociálneho poradenstva seniorom sú k dispozícii kontaktné údaje na orgány a inštitúcie, kde môžu v čase súčasnej krízovej situácie získať potrebné informácie a pomoc, alebo si objednať nákup, dovoz jedla či liekov.

Proces získavania sociálnych služieb

Sociálne služby sú dôležitým nástrojom na podporu občanov, ktorí potrebujú pomoc. Ak chce občan získať sociálnu službu, ako je domáca opatrovateľská služba alebo umiestnenie v zariadení, najprv musí požiadať obec alebo VÚC o posúdenie odkázanosti. Táto žiadosť sa týka konkrétneho druhu služby a podáva sa podľa miestnej príslušnosti.

Ak občan získa právoplatné rozhodnutie a má záujem o službu s finančnou podporou z verejných zdrojov, musí o jej zabezpečenie písomne požiadať príslušný úrad. Sociálnu službu mu obec alebo VÚC buď poskytne priamo prostredníctvom svojho zariadenia, alebo ju zabezpečí u iného verejného či neverejného poskytovateľa. Občan si zároveň môže vybrať konkrétne zariadenie, a ak to má voľné miesto, môže s ním uzatvoriť zmluvu priamo.

V prípade, že si občan chce službu zabezpečiť sám bez potreby posudzovania odkázanosti, môže uzatvoriť zmluvu priamo s poskytovateľom ako samoplatca a hradí plnú cenu služby.

Sociálnu službu v zariadení pre seniorov možno poskytovať len vtedy, ak má občan vydané právoplatné rozhodnutie o odkázanosti na sociálnu službu v zariadení pre seniorov. Ak už má klient vydané právoplatné rozhodnutie o odkázanosti na sociálnu službu v domove sociálnych služieb, ale napriek tomu má záujem o poskytovanie sociálnej služby v zariadení pre seniorov, je potrebné, aby požiadal obec, v ktorej má trvalý pobyt, o posúdenie odkázanosti na sociálnu službu v zariadení pre seniorov.

Klient sa môže ocitnúť v rôznych životných situáciách a v súlade so zákonom o sociálnych službách môže požiadať o posúdenie odkázanosti na viacero druhov sociálnych služieb súčasne alebo uplynutím času. Preto fyzická osoba môže mať vydané súčasne rozhodnutie napr. o odkázanosti občana na sociálnu službu v domove sociálnych služieb napr. už rozhodoval príslušný vyšší územný celok.

Zákon o sociálnych službách umožňuje obci použiť v konaní o odkázanosti na sociálnu službu v zariadení pre seniorov ako podklad pre vydanie svojho rozhodnutia aj posudok o odkázanosti na sociálnu službu v domove sociálnych služieb vydaný vyšším územným celkom na účel posúdenia stupňa odkázanosti tejto fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby.

Ak sa klientovi začne poskytovať sociálna služba ako „samoplatcovi“, t.j. klient môže príslušnú obec alebo VÚC kedykoľvek požiadať o posúdenie odkázanosti na vybraný druh sociálnej služby, bez ohľadu na to, či sa mu už sociálna služba poskytuje bez vykonania posudkovania podľa tohto zákona alebo nie.

Poskytovanie sociálnej služby bez posúdenia odkázanosti na sociálnu službu nie je možné stotožňovať s bezodkladným poskytovaním sociálnej služby z dôvodov uvedených v zákone pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu.

Je možné poskytovať sociálnu službu v zariadení pre seniorov aj z iných vážnych dôvodov, ak fyzická osoba dovŕšila dôchodkový vek. V praxi sa naďalej budú vyskytovať prípady, keď klient prijatý do zariadenia pre seniorov z vážnych dôvodov nebude odkázaný na pomoc pri úkonoch sebaobsluhy a nebude mať stupeň odkázanosti najmenej IV.

Výber nového poskytovateľa sociálnej služby rovnakého druhu sociálnej služby a formy sociálnej služby u prijímateľa sociálnej služby s finančnou podporou tejto sociálnej služby z verejných prostriedkov neovplyvní už vzniknutý nárok na poskytovanie tejto finančnej podpory. Zákon o sociálnych službách totiž kladie akcent na zvýšenú ochranu už vzniknutých právnych vzťahov pri poskytovaní sociálnej služby.

Záver

Keď človek dosiahne dôchodkový vek, spravidla plánuje po pracovnej etape života oddych a užívanie si dôchodku v príjemnej atmosfére v kruhu rodiny a blízkych. Túžbou väčšiny seniorov je žiť dôstojne, a čo najdlhšie nezávisle v prirodzenom domácom prostredí.

Zdravotný stav staršieho človeka sa však časom zhoršuje, znižuje sa jeho mobilita a zvyšuje sa odkázanosť a závislosť na pomoc inej osoby. Spravidla je to rodinný príslušník (dcéra, syn, manžel/manželka, blízka osoba), ktorý zabezpečuje seniorovi pomoc pri jeho denných činnostiach. Ide o rutinné úkony ako sú nákupy, odvoz k lekárovi, pomoc v domácnosti, zabezpečenie jedla a liekov, ale i kritické rozhodnutia, ktoré menia život, ako napríklad kde bude blízky senior žiť v poslednej etape života - doma, alebo v pobytovom zariadení pre seniorov.

Osoby, ktoré tieto činnosti pre blízkeho seniora zabezpečujú, sú vlastne jeho neformálnymi, neplatenými opatrovateľmi. Neformálne opatrovanie seniora má viacero aspektov - sociálne, právne, finančné, zdravotné či technické. Je fyzicky i emocionálne vyčerpávajúce, najmä keď sa kumulujú pracovné a rodinné povinnosti.

Jedným z riešení ako opatrovateľské povinnosti zvládnuť a nezblázniť sa, je aplikácia plánovania starostlivosti, ktorá pomôže spoznať jednotlivé aspekty opatrovania seniora a pripraviť sa na to. Využite skúsenosti tých, ktorí cestou opatrovania prešli, alebo ňou práve prechádzajú. Rozprávajte sa v rodine, poznajte potreby a želania vášho blízkeho seniora a zostavte si individuálny rodinný plán starostlivosti pre jeho spokojné starnutie.

tags: #senior #v #domacom #alebo #v #instituionalnom