Sebahodnotenie je, zjednodušene povedané, sebaobraz, ako oceňujeme to, čo sme, to čo robíme a výsledky, ktoré dosahujeme. Vyvíja sa už od detstva a v priebehu života je ovplyvnené životnými skúsenosťami a reakciami prostredia na naše správanie. Sebahodnotenie je jednou zo zložiek sebapoňatia a utvára sa teda výsledkom sociálneho porovnávania a sebaposudzovania. Sebaposudzovanie je uskutočňované na základe pozorovania svojej vlastnej činnosti.
Nízke sebahodnotenie je spojené s nedostatkom sebadôvery a pocitom menejcennosti. Bohužiaľ, dnes sa často stretávame s ľuďmi, ktorí nemajú o sebe pozitívny názor. Problémy, ktoré prináša dnešný spôsob života výrazne ovplyvňujú sebahodnotenie ľudí a ich život. Miljković a Rijavec (1996) vo svojej publikácii "Rozhovor so zrkadlom" považujú vysoké sebahodnotenie za veľmi dôležitý aspekt, od ktorého do značnej miery závisí aj naše duševné zdravie a prispôsobivosť. Ľudia, ktorí majú vysoké sebahodnotenie, si nemyslia o sebe, že sú dokonalí, ale naopak sú si vedomí svojich nedostatkov a usilujú sa ich zmeniť. Samozrejme, majú o sebe aj pozitívne myslenie.
Miljković a Rijaveć (1996) zdôrazňujú dôležitosť vzdelávania v rozvoji pozitívneho sebahodnotenia. Deti majú vysoké sebahodnotenie vtedy, keď majú aj ich rodičia, lebo rodičia im slúžia ako vzor, model. Rodičia a učitelia sú dôležitými faktormi v rozvoji a vzdelávaní dieťaťa, ako aj vo vývoji sebahodnotenia. V podstate všetko záleží na nich a bez nich by sa dieťa nemohlo normálne vyvíjať. Dieťa by malo mať stanovené jasné pravidlá, alebo ešte lepšie, mali by ich vytvoriť spolu. Dieťa by malo vedieť, aké sú následky, pokiaľ pravidlá nebudú dodržané. Avšak, neprejavovanie lásky by nemala byť jedna z pokút za nedodržanie pravidiel. Dieťa by sme mali naučiť bojovať za svoje práva a aby vedelo konať podľa svojich potrieb, ale aj rešpektovať potreby iných (Marx, 1989).
Pozitívne vnímanie seba samého je veľmi dôležitou súčasťou ľudskej osobnosti. Aký obraz máme o sebe do značnej miery závisí od prostredia, v ktorom vyrastáme. Škola ako inštitúcia, v ktorej deti trávia veľa času, by mala byť prostredie, kde žiaci získajú nielen vzdelanie, ale aj pozitívny sebaobraz. Týmto spôsobom bude škola vychovávať nielen vzdelaných a chytrých ľudí, ale aj ľudí šťastných a spokojných so sebou.
Špecifiká sebahodnotenia u ľudí s mentálnym postihnutím
Psychické prežívanie vlastného postihnutia je u ľudí s mentálnym postihnutím špecifickou záležitosťou. Sú takí, ktorí sú si postihnutia vedomí a sú s tým stotožnení, bez nepríjemných dôsledkov na vlastnom postihnutí. Viac je takých, ktorí sú si postihnutia vedomí a vnímajú sa menejcenne, majú nižšie sebavedomie. A je tu i veľká skupina ľudí, ktorí si svoje postihnutie neuvedomujú a tento stav zostáva nezmenený do konca ich života.
Ľudia s mentálnym postihnutím patria k skupine občanov, ktorí vzhľadom na svoje postihnutie potrebujú pomoc a stálu podporu pre rozvoj svojich zručností a schopností. Patria medzi najzraniteľnejšie a najstigmatizovanejšie skupiny. Pokiaľ chceme hovoriť o integrácii, či inklúzii ľudí s mentálnym postihnutím, musíme si uvedomiť, že ide o skupinu, ktorá je segregovaná prakticky od narodenia.
Náš vzdelávací systém nie je nastavený tak, aby v ňom bol priestor aj pre ľudí s mentálnym postihnutím a iba vo výnimočných prípadoch sa takýmto ľuďom podarí zamestnať na otvorenom trhu práce. Táto segregácia do značnej miery spôsobuje aj ich zlyhanie v bežnom živote, keďže im nie je umožnené získavať a osvojovať si štandardné životné zručnosti potrebné na riešenie konfliktov, sebapresadzovanie, či na vytváranie a udržiavanie vzťahov. Tieto dôležité zručnosti bežne človek získava práve interakciou v prostredí svojich rovesníkov, kontaktom s reálnym sociálnym prostredím a riešením problémových situácií, ktoré vznikajú v otvorenom - nechránenom prostredí.
Ako ukázali výskumy, ľudia s mentálnym postihnutím sú skupinou, ktorá má so zamestnanosťou najväčšie problémy. Napriek tomu, že sú tu pre nich rôzne možnosti, ako by mohli využiť svoj potenciál, často sú diskriminovaní a väčšina zostáva nezamestnaná. Neexistujúce kontakty s externým prostredím, neschopnosť zamestnať sa spôsobujú, že ľudia s mentálnym postihnutím väčšinu života prežijú v kruhu svojich najbližších, v kruhu priateľov z domovov sociálnych služieb.
Vyčleňovanie spôsobuje aj neznalosť širšej verejnosti a jej neschopnosť adekvátne sa správať k ľuďom s mentálnym postihnutím. Prevláda ľútosť a prílišná ochrana. Nepoznajú dostatočne schopnosti a zručnosti ľudí s mentálnym postihnutím, čo ešte zväčšuje bariéru medzi oboma stranami. Toto veľmi negatívne vplýva predovšetkým na akceptovanie takýchto ľudí ako pracovnej sily. Rodičia ľudí s mentálnym postihnutím a iní dôležití dospelí v ich živote sú kvôli bariére medzi ľuďmi s mentálnym postihnutím a širokou verejnosťou často frustrovaní, nahnevaní, či dokonca vystrašení. Dennodenne sú konfrontovaní s problémami, ktorým musia čeliť ich deti (nemôžu získať potrebné vzdelanie, nemôžu sa zamestnať, sú neúspešní vo vzťahoch,...).
Poruchy správania a ich vplyv na sebahodnotenie
Jedným z dôležitých kritérií pri posudzovaní stupňa postihnutia intelektu je hodnotenie správania jednotlivca. Častokrát až zmeny v správaní upozornia rodičov, vychovávateľov a učiteľov na možnosť zníženia intelektových schopností jedinca. Ľudia s ľahkým a stredne ťažkým stupňom mentálneho postihnutia sa v bežných situáciách správajú obdobne ako bežná populácia. Rodičia a vychovávatelia hodnotia často svoje dieťa ako rozbehané, s malou výdržou pri činnosti, so zníženou dávkou koncentrácie alebo ako tvrdohlavé či neposlušné. Až dôkladné psychologické vyšetrenie môže ukázať, že vonkajšie prejavy správania dieťaťa sú dôsledkom nerovnomerného vývinu dieťaťa.
U ťažších foriem intelektového postihnutia sa môžu deti prejavovať tzv. sebapodnecovaním ako je plieskanie rukami, grimasovanie, pľuvanie, stereotypné pohyby, prehnanou gestikuláciou alebo vykrikovaním, nadmerným smiechom, plačom alebo inými prejavmi. Vážnejšou poruchou správania je sebapoškodzovanie, napr. búchanie hlavou, vytrhávanie si vlasov, škrabanie, alebo pichanie do očí. Tieto neadekvátne formy správania ľudí s ťažkým stupňom intelektového postihnutia viedli v minulosti k tomu, že títo jedinci boli oslobodení od akéhokoľvek vzdelávania a bola im odporúčaná len výchova v izolácii za pomoci obmedzovania telesnej aktivity a za prispenia medikamentóznej liečby (sedatíva, hypnotiká).
Pochopenie sebapoškodzovania, ktoré nie je samovražedné
Pri všetkých druhoch poruchy správania je potrebná adekvátna výchova, ktorá spočíva v nácvikoch sebaobsluhy a základov sociálnej zručnosti. Aj tieto formy učenia sa sú súčasťou vzdelávacieho procesu jedincov s mentálnym postihnutím. Pri odstraňovaní nevhodného správania sa postupuje pozitívnym posilňovaním. Formy spozitívňovania nesprávneho správania sú rôzne a treba ich aplikovať individuálne podľa postihu jednotlivca. Poruchy správania si treba všímať, reagovať na ne a postupne ich odstraňovať. Pedagógovia, psychológovia, vychovávatelia a rodičia musia vyvinúť maximum úsilia pri odstraňovaní negatív správania. Tento proces je dlhodobý, usmerňovanie a činnosť, ktorá s ním súvisí, treba neustále opakovať, aby sa dieťa preladilo na pozitívne formy správania. Napr. dieťa sa dá odviesť od nevhodnej hry alebo iného nevhodného správania, ak mu poskytneme možnosť iného druhu hry alebo vhodnejšieho správania. Ak sa hrá s nebezpečným nástrojom, tak mu ho vychovávateľ vezme a nahradí inou vhodnou hračkou. Nestačí len povedať "to nesmieš robiť" alebo ho pacnúť po ruke. Je nevhodné, aby sa jedinci s mentálnym postihnutím ignorovali alebo nechávali pasívne "sami na seba".
Existujú rôzne možnosti ako možno deťom s mentálnym postihnutím na príklade pozitívnej stimulácie zabrániť nevhodnému správaniu, napr. pokrikovaniu, nadávaniu, rozčuľovaniu sa atď. Tak ako u ich rovesníkov, učíme deti s mentálnym postihnutím nácviku sebakontroly a sebaovládaniu. V minulosti sa deti s mentálnym postihnutím za nevhodné správanie trestali. Dnes sa upúšťa od trestania detí a volia sa nové formy ako vysvetľovanie nesprávneho správania, navádzanie na vhodné formy, nácvik ospravedlňovania sa a uvedomovania si nevhodného správania.
Podpora sebahodnotenia prostredníctvom sociálnej rehabilitácie
V zmysle zákona o sociálnych službách č. 448/2008 je možné poskytovať v rámci sociálnej rehabilitácie odbornú činnosť na podporu samostatnosti, nezávislosti, sebestačnosti, aktivizovanie schopností a posilňovanie návykov pri sebaobsluhe, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri základných sociálnych aktivitách. Pre cieľovú skupinu ľudí s mentálnym postihnutím je kľúčová práve sociálna rehabilitácia tak, ako je popísaná v zákone o sociálnych službách (vynímajúc nácvik Braillovho písma, pokiaľ predpokladáme, že nemajú pridružené i zrakové postihnutie). Najväčší dôraz je pritom kladený najmä na podporu samostatnosti, aktivizovanie schopností a sociálnu komunikáciu.
Takúto sociálnu rehabilitáciu je potrebné poskytovať kontinuálne, nie je to otázka krátkodobého tréningu. Ľudia s mentálnym postihnutím totiž potrebujú vzhľadom k svojmu postihnutiu podporovať svoje schopnosti a zručnosti neprestajne, nakoľko po čase môžu prirodzene zabudnúť i to, čo sa už naučili. Vhodná forma poskytovania sociálnej rehabilitácie pre ľudí s mentálnym postihnutím je vzdelávanie v podobe pravidelných skupinových stretnutí (ambulantná forma), ale i semináre, sústredenia, či pobytové aktivity (pobytová forma).
Pokiaľ má občianske združenie možnosti a dobré podmienky pre vykonávanie sociálnej rehabilitácie, osvedčila sa práve vyššie spomínaná forma ambulantná a pobytová. Sociálnu rehabilitáciu je možné poskytovať všade tam, kde je o ňu záujem. Vzhľadom k potrebným podmienkam sa ako vhodné javia rôzne zariadenia.
Metódy a aktivity v sociálnej rehabilitácii
Rôzne druhy aktivít, ktoré je možné pri sociálnej rehabilitácii ľudí s mentálnym postihnutím použiť, zahŕňajú:
- Hry: Ich veľkou prednosťou je, že môžu skupinu stmeľovať. Sú zábavné a minimalizujú napätie. Majú svoje pravidlá, povzbudzujú k sebakontrole a k spolupráci, verbálnemu a primeranému fyzickému kontaktu. Vhodne zvolená hra môže podporiť ľudí s mentálnym postihnutím v chápaní takých abstraktných pojmov, akými sú dôvera a kooperácia.
- Diskusie: V diskusii sa vyžaduje vyjadrenie viac ako len jedného pohľadu na vec. Vyžaduje, aby boli diskutujúci pripravení vyjadriť opačný názor, než má niekto druhý a následne boli schopní odpovedať na odlišné vyjadrenia než sú tie ich. Skupina sa tak naučí uvažovať premyslenejšie, kooperovať a reflektovať vlastné i cudzie pocity, názory, skúsenosti. Medzi najčastejšie patria kruhové a panelové diskusie. Môžu sa realizovať v rámci celej skupiny, ale i v menších skupinkách. Kľúčovým je výber témy zaujímavej pre účastníkov stretnutia a jej vhodné predstavenie.
- Brainstorming: Chrlenie myšlienok tak rýchlo, ako je to možné, bez toho, že by sme sa zamýšľali nad ich hodnotou, je jedna z posledných aktivizujúcich metód rozbiehajúcich diskusiu v skupine. Pri brainstormingu ide predovšetkým o množstvo myšlienok, získanie kreatívnych, originálnych nápadov. Táto aktivita dáva možnosť vyjadriť sa každému. Analýza jednotlivých myšlienok prebieha až po vyčerpaní všetkých nápadov.
- Dotykové aktivity: Dotyky dokážu zázraky a môžu urobiť ľudí šťastnejšími. I obyčajné potrasenie rukou môže mať priam zázračné účinky. Treba však s nimi zaobchádzať veľmi opatrne a rešpektovať osobný priestor každého z účastníkov.
- Rozprávanie a načúvanie: Prostredníctvom tejto aktivity si ľudia s mentálnym postihnutím navzájom dávajú, ale i odovzdávajú spätné reakcie na seba navzájom. Cieľom je sprostredkovať im slobodu vo vyjadrovaní ich myšlienok, pocitov a podporiť ich v akceptovaní názorov a pocitov iných.
- Hranie rolí: Dramatizácia situácie umožňuje vyjadriť i tie najtajnejšie skryté pocity, prediskutovať problém, praktizovať empatiu, skúšať nové správanie, zobraziť sociálne problémy a dynamiku skupinovej interakcie. Taktiež zdôrazňuje dôležitosť neverbálnych emocionálnych odpovedí. Pre niektorých však môže byť ťažké vystúpiť zo svojej roly a hrať rolu inú, nakoľko si táto technika vyžaduje určitú dávku fantázie.
- Relaxačné techniky: Aj pri sociálnej rehabilitácii sa s obľubou využíva relaxácia upravená kapacitám účastníkov stretnutia. Jej cieľom je reflexia dojmov, skúseností, sebapoznanie či navodenie príjemnej atmosféry, uvoľnenie, ale i koncentrácia. Relaxácia musí byť vedená lídrom, ktorý by mal mať potrebné odborné predpoklady a skúsenosť.
Úloha lídra a asistenta v sociálnej rehabilitácii
Okrem ľudí s mentálnym postihnutím sa stretnutí zúčastňuje líder skupiny (človek, ktorý vykonáva sociálnu rehabilitáciu) a jeden alebo viac asistentov. Líder a asistent podporujú sebaobhajcov v ich práci - zaznamenávajú názory jednotlivých účastníkov, pokiaľ to je potrebné, usmerňujú diskusiu, ponúkajú problémy, k riešeniam ktorých by sa malo stretnutie dopracovať. Líder reflektuje priania a potreby účastníkov skupiny a podriaďuje im svoje predstavy a plány.
Na zabezpečenie sociálnej rehabilitácie je potrebné vytvoriť vhodné prostredie na pravidelné stretávania sa (pokiaľ sa aktivity nerobia v teréne - na pobytoch, víkendoch, kedy sa tvorí osobitný rozpočet), čo znamená prevádzkové náklady, náklady na zabezpečenie techniky, komunikačné náklady, mzdové náklady. Vhodné je najmä vzdelanie v oblasti špeciálnej pedagogiky, sociálnej pedagogiky, sociálnej práce, psychológie a pod.
Čo sa týka vlastností a zručností, nevyhnutnou súčasťou charakteristík dobrého lídra by mal byť individualizovaný a diferencovaný prístup k ľuďom s mentálnym postihnutím, poznanie a spolupráca s klientom a jeho okolím, rešpektovanie noriem a hodnôt prostredia, z ktorého klienti pochádzajú a samozrejme, empatia, flexibilita a tvorivosť. Mal by byť stotožnený so svojou vedúcou pozíciou. Mal by byť zrelou osobnosťou, nemal by do diania skupiny prenášať svoje problémy, svoju rolu v skupine by mal brať zodpovedne. Na druhej strane by mal vedieť ustúpiť v prípade potreby do pozadia a nepresadzovať sa na úkor ostatných.
Mal by mať dobré komunikačné schopnosti, ktoré sa prejavia ako vo verbálnej, tak i neverbálnej komunikácii. To znamená, že by mal udržiavať očný kontakt, adekvátne neverbálne komunikovať (usmievať sa, prikyvovať, dodržiavať primeraný telesný odstup, vhodne využívať signály posturiky - komunikácie prostredníctvom tela, haptiky - hmatu a pod.). Aj vo svojom verbálnom prejave by mal dodržiavať určité zásady, medzi ktoré patrí napríklad: sumarizácia toho, čo druhá osoba vyjadrila; využívanie otvorených otázok dávajúcich priestor pre vyslovenie väčšieho množstva informácií a názorov; opakovanie kľúčových slov, ktoré účastníci najčastejšie používajú v diskusiách; oslovovanie sebaobhajcov krstným menom; povzbudzovanie k diskusii menej aktívnych členov skupiny.
Vhodné je, aby sa líder nepresadzoval v diskusiách, nerozprával príliš veľa, čo by mohlo zmonopolizovať diskusiu. Taktiež by nemal prerušovať sebaobhajcov, pokiaľ sa vo svojom prejave držia myšlienkovej línie debaty. Mal by spolupracovať so supervízorom. Neustály sebarozvoj, sebavzdelávanie, čerpanie nových informácií by mali byť pre lídra samozrejmosťou. Dobrý líder by mal mať v sebe neustálu túžbu po sebazdokonaľovaní v prospech ľudí, ktorých podporuje, mal by čerpať vedomosti a poznatky z oblasti pedagogiky a psychológie, sledovať nové trendy podpory a stimulácie ľudí s mentálnym postihnutím, spolupracovať s kompetentnými organizáciami, inštitúciami, odborníkmi. Mal by sa učiť zo skúseností nielen iných, ale i vlastných, reflektovať svoju prácu a vytvárať nové postupy, skúšať nové techniky a overovať si ich v spolupráci s klientmi a následne vhodne aplikovať a odovzdávať svoje poznatky iným kolegom. Mal by používať jazyk zrozumiteľný ľuďom s mentálnym postihnutím, to znamená jednoducho a zrozumiteľne vyjadriť vlastné myšlienky, nepoužívať slang, odborné výrazy. Mal by byť trpezlivý.
Sociálna rehabilitácia ľudí s mentálnym postihnutím nie je len otázka pár stretnutí s odborníkom. Pokiaľ má splniť svoj účel, je potrebné stretávať sa kontinuálne, v zmysle celoživotného vzdelávania. Veľmi dôležité je uvedomiť si aj to, že dobré výsledky zaručuje nielen práca so samotným človekom s mentálnym postihnutím, ale aj práca s jeho rodinou prípadne iným blízkym okolím, v ktorom sa človek s MP pravidelne pohybuje. Pokiaľ ho totiž jeho prostredie nepodporuje, nepadajú snahy o jeho sociálnu rehabilitáciu na úrodnú pôdu.
tags: #sebahodnotenie #mentalne #postihnuteho