Osamelosť je skrytým fenoménom súčasnej doby, spoločenským javom, ktorý výrazne ovplyvňuje životy mnohých jedincov a týka sa rozmanitej skupiny osôb. Je to individuálny a subjektívny zážitok, ktorý vyplýva z prežívania reálnej skutočnosti a viaže sa na pocitový svet jedinca, ktorý vníma svoje postavenie v spoločnosti pod vplyvom rôznych životných udalostí tak, že sa cíti osamelý. Osamelosť je pocit úzkosti, sprevádzaný vnímanými nedostatkami v sociálnych vzťahoch. Často sa objavuje v spojení so sociálnou izoláciou, avšak človek môže byť spoločensky izolovaný bez toho, aby sa cítil osamelý, a môže sa cítiť osamelo bez toho, aby bol spoločensky izolovaný.
Definícia a typy osamelosti
Na rozdiel od sociálnej izolácie, osamelosť viac súvisí s vnímanou kvalitou sociálnych vzťahov než s ich množstvom. Nedávne empirické dôkazy podporujú tri odlišné rozmery osamelosti: osamelosť v intímnom, relačnom a kolektívnom zapojení. Bruno (2002) dáva osamelosť do kontextu s nenaplnením hierarchie potrieb a pomenúva ju ako negatívny mentálny a emocionálny stav, pre ktorý sú typické pocity izolácie a nedostatok významnejších vzťahov s inými ľuďmi. Sýkorová (2007) tvrdí, že osamelosť vnímame v dvoch paradigmatických modeloch, pričom sa môže javiť aj ako aktuálna samota, spôsobená momentálnou situáciou, ktorá nemusí mať sama o sebe negatívny náboj. Osamelosť je však vo svojej podstate subjektívny zážitok každého jednotlivca, ktorý je vo všeobecnosti výsledkom percipovania istej nedostatočnosti v interpersonálnych vzťahoch a vyznačuje sa nepríjemným pocitom (Hrozenská, 2007).
Ďalšie definície poukazujú najmä na subjektívne vnímanie osamelosti, ide predovšetkým o rozpor medzi ideálnymi a vnímanými vzťahmi, o rozdiele medzi počtom priateľov, ktorých by si jedinec želal mať a ktorých reálne má, a z psychoanalytického uhla pohľadu ako zážitok zlyhania v uspokojovaní základnej potreby intimity. Z uvedených definícií usudzujeme, že vnímanie osamelosti jedincom je vždy individuálne, pretože vychádza zo subjektívneho hodnotenia reálnej skutočnosti a vždy sa pocit osamelosti spája s negatívnym pocitom, ktorý je prepojený na interpersonálne vzťahy a to predovšetkým na ich intenzitu, hĺbku a častosť. Jednotlivci sa pritom výrazne líšia vo svojom postoji k zvládaniu osamelosti, ako aj v schopnosti alebo dokonca možnosti vytvárania si siete takých sociálnych vzťahov, ktoré by mohli byť uspokojujúce na takej úrovni, aby jedinec nepociťoval negatívne pocity z osamelosti.
Základným predpokladom pre rozvinutie osamelosti je samota. Pojem samota sa pritom často integruje, dokonca až zamieňa s pojmom osamelosť, avšak ide o dva rozdielne pojmy. Samotu chápeme ako reálne existujúcu životnú skutočnosť, ktorá sa premieta do osobitnej situácie, v ktorej sa jedinec nachádza. Samota ako určitá forma prežívania môže byť dobrovoľná alebo môže vzniknúť vplyvom vonkajších faktorov. Nemusí vždy predstavovať nepríjemný pocit z osamelosti. Psychologička Petra Brandoburová a Michal Hajdúk zdôrazňujú, že sociálna izolácia je objektívna, vyjadruje ju intenzita alebo počet sociálnych kontaktov, zatiaľ čo osamelosť opisuje vnútorné prežívanie.
Weiss rozlišuje dva typy osamelosti: emocionálnu a sociálnu. Emocionálnu osamelosť charakterizuje absencia blízkeho až dôverného vzťahu, pričom sociálna osamelosť súvisí s priamymi pocitmi absencie širšej sociálnej siete. Je dôležité si uvedomiť, že hoci slová samota a osamelosť znejú podobne, ich významy sa líšia. Osamelosť môžeme cítiť aj vtedy, keď máme partnera a sme obklopení rodinou či priateľmi. Samota, naopak, môže byť pre náš duševný stav prospešná. Existenciálna a humanistická psychológia tvrdí, že osamelosť je neoddeliteľnou súčasťou života. Občasný pocit osamelosti zažil takmer každý a je prirodzenou súčasťou života, najmä v náročných obdobiach. Pocity odlúčenia môžu vzniknúť v rôznych situáciách - keď sa ocitneme v novom prostredí, prechádzame životnými zmenami alebo čelíme zdravotným ťažkostiam.
Osamelosť u seniorov a jej dopady
Pokiaľ sa pozrieme na osamelosť z hľadiska veku, tak najväčšou skupinou, ktorá žije osamote, je skupina ľudí nad šesťdesiatpäť rokov. Je to preto, lebo väčšina týchto jedincov už odchovala svoje deti, ktoré aktuálne nežijú s rodičmi, ale aj preto, lebo mnohí z nich stratili svojich partnerov. Okrem toho sa na negatívnych pocitoch, ktoré vyplývajú z osamelosti, výrazne podpisujú rôzne psychické ochorenia a iné sociálne determinanty, ktoré nastupujú s pribúdajúcim vekom. Dramatické starnutie populácie spolu so sociálnymi a ekonomickými zmenami, ktoré prebiehajú v spoločnosti, zvyšujú pravdepodobnosť nárastu fenoménu osamelosti práve v tejto vekovej skupine a to predovšetkým v rámci nedostupnosti rôznych zdrojov sociálnej podpory.
Osamelosť seniorov je vážnym, často nepovšimnutým problémom (Morley a Glicken, 2009). Jedinci vyššieho veku uvádzajú dokonca v spojitosti s osamelosťou túžbu po smrti a niektorí z nich dokonca vykazujú signifikantný sklon k samovraždám, práve v kontexte dlhodobého prežívania života v osamelosti. Podľa Stravynského a Boyera sú hlásené významné väzby medzi osamelosťou a rôznymi prejavmi samovražedného správania u rôznych podskupín, avšak výrazný nárast samovrážd z dôsledku osamelosti je hlásený práve u starších jedincov. Silná asociácia medzi samovražednými sklonmi a osamelosťou seniorov je definovaná buď subjektívne, alebo objektívne. Navyše, výskyt samovražedných myšlienok sa zvyšuje so stupňom osamelosti.
Osamelosť starších jedincov sa pritom kvalitatívne líši, jej charakteristiku ovplyvňuje rodinný stav, pohlavie, vek, úroveň vzdelania, ekonomická úroveň, životné usporiadanie, zdravotný stav a celková úroveň poskytovanej sociálnej podpory. Rodina je pritom vnímaná ako najdôležitejší zdroj sociálnej opory a nasleduje hneď za priateľmi. Samotný príjem sociálnej podpory zo strany rodiny a priateľov následne zlepšuje subjektívnu psychickú pohodu a duševné zdravie seniorov. Výskumy v tejto oblasti však ukazujú, že starší ľudia dostávajú relatívne malú sociálnu podporu zo strany susedov, ale i vládnych či iných spoločenských organizácií. Starnutie je pritom často spojené s prehĺbením osamelosti a izoláciou. Dospelé deti sú totiž zapojené do ich vlastných životov a nemajú čas, aby boli s rodičmi. Starnutie tak so sebou prináša izoláciu - nemať rodinu alebo nemať rodinu v blízkom okolí. Choroba pritom vytvára ďalší pocit izolácie a osamelosti, ktoré následne môžu viesť k depresii u starších dospelých (Glicken, 2009).
Seniori, u ktorých sa objavujú pocity osamelosti, sú podľa Stanleyho vystavení zvýšenému riziku fyzických a duševných ochorení, vrátane predčasného úmrtia (Stanley et al., 2014). Osamelosť seniorov je pritom často identifikovaná skrze citovú a sociálnu izoláciu, pričom sociálne, psychologické a fyzické faktory môžu takisto prispieť ku zvýšeniu pocitov z osamelosti. Osamelosť zároveň vplýva aj na zhoršenie zdravotného stavu starších jedincov (Dong, Chang, Wongm & Simon, 2012). Podľa Pattersona a Veenstra (2010) chronická osamelosť výrazne zvyšuje riziko úmrtia, riziko mortality je totiž významne vyššie u tých respondentov, ktorí uvádzajú, že sa cítia osamelí, v porovnaní s tými, ktorí uvádzajú, že sa osamelými necítia nikdy alebo málokedy. Osamelosť seniorov je badateľná aj pri dlhodobo zhoršenom zdravotnom stave seniora. Opierame sa o tvrdenie Eliasa, Nevilleho a Scotta, ktorí tvrdia, že osamelosť, úzkosť a depresie sú bežnými problémami aj u starších dospelých, ktorí sú v dlhodobej starostlivosti, kvôli zhoršenému zdravotnému stavu (Elias, Neville, & Scott, 2015).
Absencia pozitívnych vzťahov je významným faktorom pre široko založené morbidity a mortality. Výskumy v tejto oblasti naznačujú, že osamelosť zvyšuje citlivosť k sociálnym hrozbám a môže motivovať obnovu sociálnych kontaktov, ale tiež môže na strane druhej výrazne narušiť výkonnostnú funkciu, spánok a duševnú pohodu. Sociálna izolácia a osamelosť bola pritom uznaná ako hlavný rizikový faktor morbidity a mortality u človeka a to už pred viac ako štvrť storočím. Existujú dôkazy o tom, že vnímanie sociálnej izolácie a osamelosti má vplyv na mozog a správanie a je vysokým rizikovým faktorom mortality. Hoci kauzálnu úlohu osamelosti na nervové mechanizmy a úmrtnosť je ťažké presvedčivo testovať u ľudí, experimentálne štúdie ukazujú, že sociálna izolácia produkuje významné zmeny v mozgových štruktúrach a procesoch (Cacioppo, Capitanio, & Cacioppo, 2014).
Chronická osamelosť a jej následky
Luo a Waite v súvislosti s osamelosťou a zvýšenou mortalitou osamelých starších jedincov uvádzajú, že v rámci výskumu zistili, že až 28 % starších čínskych dospelých sa cíti osamelo a osamelí dospelí v Číne budú v priebehu nasledujúcich rokov čeliť zvýšenému riziku smrti práve v dôsledku pretrvávajúcej osamelosti (2014). Podľa Dahlberga a McKea osamelosť má výrazný vplyv na kvalitu života v starobe a preto musí byť koncipovaná ako model skladajúci sa z dvoch rozmerov, z rozmeru sociálneho a z rozmeru emocionálneho. V rámci výskumu, ktorý bol realizovaný autormi v roku 2014 v USA, bolo zistené, že z celkového počtu 1255 respondentov starších ako 60 rokov sa 7,7 % respondentov cíti veľmi osamelých, pričom ďalším 38,3 % respondentov popisovalo svoj stav ako mierne osamelí. Sociálna a emocionálna osamelosť bola zdieľaná až u 19,36 % respondentov. Táto štúdia poskytuje ďalšiu empirickú podporu pre koncepčné oddelenie emocionálnej a sociálnej osamelosti.
Osamelosť sa veľmi negatívne podpisuje na psychike seniora. Prejavuje sa smútkom, podráždenosťou, nervozitou, apatiou, vedie k depresii a vo veľkej miere znižuje duševnú pohodu. Senior ťažšie zvláda stres a jeho fyzické zdravotné problémy sa následkom negatívneho zmýšľania zhoršujú. Môže začať odmietať naordinovanú liečbu. Pocit osamelosti a izolácie od ostatných tiež zvyšuje krvný tlak a podieľa sa na zhoršení imunitného systému. Môže narušiť dobrý spánok a znižuje chuť do jedla. Nedostatok sociálneho kontaktu má za následok zhoršenie vyjadrovacích schopností a sociálnych zručností. Potrebu kontaktu u osamelých seniorov, dôverčivosť a zhoršenú ostražitosť môžu navyše využiť rôzni podvodníci a špekulanti, ktorí ich okradnú, zadlžia alebo pripravia o celý majetok. Dlhodobá sociálna izolácia môže mať vážne následky na fyzické aj duševné zdravie. Zvýšená hladina stresových hormónov oslabuje imunitný systém, zhoršuje kvalitu spánku a prispieva k rozvoju depresie.
Osamelosť a izolácia | Na starnutí záleží | Správy NPT
Príčiny osamelosti u seniorov
Samotou sú väčšmi ohrození seniori žijúci v mestách. Často sa stáva, že ľudia žijúci v panelákoch sa so susedmi vôbec nepoznajú alebo len veľmi málo. Život na dedinách je spravidla viac komunitný. Častou príčinou osamelosti je, ak sa o seniora prestane zaujímať rodina a svoj záujem zúži len na sporadické návštevy alebo telefonáty. Ohrození sú aj tí, ktorí žiadnu rodinu nemajú. Mnohí seniori sa stávajú osamelými po tom, čo sa začnú dobrovoľne strániť ostatných ľudí. Nechcú byť iným na príťaž, hanbia sa za svoj zhoršený zdravotný stav a nechcú sa ukazovať pred inými ľuďmi. Strata zraku a sluchu v dôsledku staroby predstavuje osobitné riziko zvyšujúce pocit izolovanosti. Smrť rovesníkov môže prispieť k presvedčeniu, že seniora už na svete nič pozitívne nečaká. Nájsť si nových priateľov je v starobe omnoho ťažšie a to najmä pre tých, ktorí boli hanbliví a introvertní aj počas produktívneho života. Na izolácii a osamelosti sa podpisujú aj psychické choroby a zhoršenie a spomalenie komunikácie. Poruchy pamäte zapríčiňujú problémy s vybavením potrebných slovných výrazov. Seniori majú tendenciu opakovať, čo už povedali. Niektorí majú zas problém s nedoslýchavosťou, ďalším je ťažko rozumieť. To všetko môže spôsobiť izoláciu v medziľudskej komunikácii.
Cieľom výskumu, ktorý realizovali v roku 2014 Chen a Feeley (2014), bolo zvýšiť sociálnu podporu starších dospelých, ktorí pociťovali osamelosť, a to v každej zo štyroch relačných zdrojov podpory (partner/partnerka, deti, rodina a priatelia). Výsledky v konečnom závere ukázali, že pomoc zo strany partnerov a priateľov dokázala aspoň čiastočne zmierniť pocity osamelosti. Bolo pritom konštatované, že v neskoršom veku rôzne zdroje podpory môžu vyvolať odlišné účinky na osamelosť a pohodu, ale i to, že osamelosť je vážny spoločenský determinant, ktorý sa spája s celkovou pohodou človeka. Holwerda v roku 2014 testoval vzťah medzi sociálnou izoláciou a pocitom osamelosti na jednej strane a nárastom demencie na strane druhej, a to v rámci kohortovej štúdie u 2173 seniorov, pričom účastníci výskumu boli sledovaní tri roky. Podľa výsledkov výskumu je zrejmé, že s pocitmi osamelosti bola spojená vyššia pravdepodobnosť vzniku demencie, než u ľudí bez týchto pocitov. Osamelosť tak môže byť považovaná za hlavný rizikový faktor demencie, poprípade nástupu Alzheimerovej choroby a aj preto si osamelosť zaslúži podľa autorov výskumu väčšiu klinickú pozornosť (Holwerda et al., 2014).
Utz v súvislosti s osamelosťou upozornila na ten aspekt osamelosti, že aj napriek zvýšeniu sociálnej podpory pri ovdovení, osamelosť patrí medzi najčastejšie hlásené príčiny úmrtia pozostalých. Výskumná analýza skúmala dynamický vzťah medzi sociálnou podporou a osamelosťou u smútiacich starších dospelých, ktorí prišli o partnera. Ukázalo sa, že osamelosť po ovdovení nemožno napraviť iba intervenciami, ktoré budú zamerané na zvyšovanie sociálnej podpory, je potrebné využiť ďalšie intervencie, ktoré osamelosť znížia a to nezávisle na spomínanej sociálnej opore. Sociálna podpora, predovšetkým od priateľov, sa zdá byť pritom účinnejšia ako podpora od rodiny. Výskum realizovaný Holtfreterom, Reisingom a Turanovicom (2016) tvrdí, že u tých jedincov, ktorí majú síce zlý zdravotný stav, avšak majú silný pozitívny vzťah s partnerom, sa osamelosť neobjavuje v takej silnej miere. Autori podčiarkujú tvrdenie, že ani nie tak množstvo rodinných väzieb vplýva na osamelosť, ale skôr kvalita týchto väzieb a vzťahov.
Štúdia realizovaná v roku 2012 Aylazom, Aktürkom, Ercim, Öztürkom a Aslanom, popisuje vzťahy medzi depresiou a osamelosťou u starších ľudí v nadväznosti na ovplyvňujúce faktory. Bolo zistené, že existuje významná korelácia medzi osamelosťou a depresiou u starších jedincov, ktorí žijú v komunite, pričom prítomnosť dobrého sociálneho zabezpečenia a vyšších príjmov na strane druhej viedla ešte k nižším priemerným skóre. Vyššie hladiny osamelosti sa objavujú aj u tých starších jedincov, ktorí žijú sami a nevyužívajú sociálne siete v rámci internetu. Všeobecne tak môžeme konštatovať, že využitie internetu má významné miesto v kontexte metód, ktoré prispievajú k zníženiu osamelosti zrelých dospelých jedincov.
Osamelosť v rôznych krajinách
Nová štúdia ukázala, že miera osamelosti u starších Európanov výrazne závisí od krajiny, v ktorej žijú. Európania môžu očakávať, že s pribúdajúcim vekom budú pociťovať väčšiu osamelosť. Tento stav sa stáva závažným zdravotným problémom, ktorý zvyšuje riziko depresie, cukrovky druhého typu, demencie či mŕtvice. Často sa vníma aj ako problém zasahujúci najmä mladých a veľmi starých ľudí, pričom populácia v strednom veku býva prehliadaná.
Výskumníci merali úroveň osamelosti u viac ako 64-tisíc ľudí vo veku 50 až 90 rokov v 29 krajinách, prevažne v Európe, pričom výsledky zverejnili v časopise Aging & Mental Health. Použili stupnicu osamelosti, ktorá zohľadňovala, ako často sa ľudia cítili bez spoločnosti, vylúčení alebo sociálne izolovaní. Najvyššiu mieru osamelosti u starších dospelých zaznamenali na Cypre, v Grécku a Rumunsku, ale aj na Slovensku. Naproti tomu v Belgicku bolo priemerné skóre osamelosti približne rovnaké vo všetkých vekových kategóriách. Najmenej osamelí boli seniori v Dánsku, Švajčiarsku a Rakúsku. V Spojených štátoch bola napríklad strata zamestnania úzko prepojená s osamelosťou v strednom veku. USA boli zároveň jedinou krajinou, kde sa ľudia v strednom veku cítili osamelejší ako staršie generácie. Podobný trend sa objavil aj v Holandsku, no výskumníci upozornili na obmedzenia v dostupných údajoch.
Rozdiely medzi krajinami a vekovými skupinami naznačujú, že osamelosť nie je len prirodzeným dôsledkom starnutia, ale je úzko spätá so širšími sociálnymi faktormi, ako sú pracovné povinnosti a požiadavky spojené so starostlivosťou o druhých. „Naše zistenia ukazujú, že osamelosť nie je problémom výlučne starších ľudí,“ uviedol dekan na Universidad Mayor v Čile a hlavný autor štúdie Esteban Calvo.
Sociológ Michal Vašečka varuje, že „osamelosť je tichý nepriateľ. Nevidíme ju, ale jej dôsledky bývajú dramatické - od depresie až po fyzické ochorenia. A netreba byť pesimistom, aby sme vedeli, že bude horšie. Slovensko starne, ale spoločnosť na to nemá odpoveď.“ Demografické dáta hovoria podľa jeho slov jasne: do roku 2060 bude viac ako 30 % populácie Slovenska nad 65 rokov. Populačná krivka sa mení, ale systémová reakcia chýba.
Osamelosť a vekové skupiny na Slovensku
Podľa prieskumu agentúry 2muse má 29 % seniorov osobnú skúsenosť s osamelosťou, ďalších 37 % pravidelne zažíva sociálnu izoláciu. Hoci často predpokladáme, že izolácia trápi najmä seniorov, mladí dospelí ju prežívajú ešte intenzívnejšie. Až 8 % mladých sa cíti veľmi osamelo, 18 % pomerne osamelo a 30 % mierne osamelo. Paradoxne, seniori hlásia nižšiu mieru osamelosti - veľmi osamelo sa cíti 6 %, pomerne osamelo 11 % a mierne osamelo 25 %. Celkovo patrí Slovensko medzi krajiny s mierou osamelosti 12 - 13 %, čo znamená, že približne každý ôsmy človek sa cíti osamelo väčšinu času alebo neustále. Osamelosť mladých ľudí podčiarkuje aj fakt, že 8,7 % osôb vo veku 16 - 24 rokov nemá nikoho, na koho by sa mohli spoľahnúť.
Tabuľka 1: Miera osamelosti v rôznych vekových skupinách na Slovensku
| Veková skupina | Veľmi osamelo (%) | Pomerne osamelo (%) | Mierne osamelo (%) |
|---|---|---|---|
| Mladí dospelí | 8 | 18 | 30 |
| Seniori | 6 | 11 | 25 |
Riešenia a prevencia osamelosti
Najúčinnejším spôsobom, ako sa vyhnúť osamelosti, je zostať v kontakte s rodinou a priateľmi alebo bývalými kolegami. Rodina by nemala vylučovať seniora z rodinného života, ale rozprávať sa s ním a zapájať ho do spoločných aktivít. V prípade, ak senior býva sám, samozrejmosťou by mali byť pravidelné návštevy, spoločné prechádzky alebo výlety. Starší ľudia žijúci sami nemusia byť nutne osamelí, ak sa spoločensky angažujú. Pre seniora je veľmi dobré, ak navštevuje kluby dôchodkov alebo ďalšie centrá a spolky, kde sa môže stretnúť s rovesníkmi, porozprávať sa a zabaviť. Aj v jeseni života sa dá objaviť nový koníček, pri ktorom sa dajú spoznať ľudia v podobnom veku. Môžu to byť tanečné kluby, skupinové cvičenie pre seniorov, výtvarné dielne a pod. Mnohé organizácie ponúkajú jazykové alebo počítačové kurzy pre dôchodcov. Zaujímavou možnosťou môžu byť aj univerzity tretieho veku. Domáci miláčik, či už je to pes, alebo mačka, je vhodným spoločníkom pre osamelých seniorov. Ak je senior ešte aktívny a jeho zdravotný stav to dovoľuje, riešením ako eliminovať osamelosť, môže byť kúpa psa alebo mačky. Senior nadobudne pocit užitočnosti, pretože sa bude môcť o niekoho starať. Obstaranie psa môže zvýšiť aj mieru každodenného pohybu, pretože vyžaduje prechádzky. Vhodnejšie je vybrať staršie zviera, ktoré je pokojnejšie a vyrovnanejšie ako živé a zvedavé mláďa.
Hoci sa osamelosť nediagnostikuje ako choroba, stále existujú spôsoby, ako sa s ňou vyrovnať. Ak osamelosť súvisí s psychickými alebo fyzickými ťažkosťami, ich riešenie môže uľahčiť nadväzovanie vzťahov. Ak si nie ste istí, prečo sa cítite osamelo, terapia môže pomôcť odhaliť možné príčiny. MUDr. Žigová zdôrazňuje, že riešenie osamelosti by malo byť komplexné a zahŕňať rôzne úrovne podpory. „Dôležité je, aby seniori zostali aktívni a udržiavali si sociálne kontakty, či už s rodinou, priateľmi, alebo prostredníctvom komunitných aktivít.“ MUDr. Žigová sa v rozhovore dotkla aj témy denných centier a zariadení pre seniorov, ktoré označila za veľmi významné pre starších ľudí. Zdôraznila, že tieto miesta poskytujú seniorom priestor na sociálne kontakty a aktivity, ktoré môžu výrazne prispieť k zlepšeniu ich psychickej pohody a znížiť pocit osamelosti.
V zahraničí sa napríklad cielene monitoruje miera osamelosti osôb vo vyššom veku na obyčajných lekárskych prehliadkach. Dôležité je, že sa na to viaže súbor nadväzujúcich opatrení. Existuje takzvaný „social prescribing“, čo je opatrenie, ktoré prepája zdravotnícky rezort s rezortom sociálnych služieb a záujmových komunitných činností. Danému človeku odporučia, akým aktivitám by sa mohol venovať. V Spojenom kráľovstve je na to určená samostatná profesia. Majú tam veľkú sieť neziskových organizácií, ktoré sa zaoberajú vytváraním priestoru na zmysluplné aktivity tohto druhu. Do systému vedia integrovať aj tých, ktorí majú špeciálne potreby vrátane psychiatrického ochorenia. Záujmové činnosti sa ponúkajú aj na Slovensku, no ide najmä o seniorov. Chýbajú aktivity pre iné vekové kategórie. „Veci, ktoré sa vyriešia zdravotne, sa u nás často nedoriešia sociálne,“ hovorí Michal Hajdúk. „Človeku sa tak po čase znovu objaví zdravotný problém. A tak dokola. Zaťažuje to zdravotný aj sociálny systém.“
Inovatívne prístupy k riešeniu osamelosti
Olle Kassow túžil po tom, aby sa starí ľudia v Kodani aj napriek svojmu veku mohli vrátiť na bicykel. Akcia zaznamenala úspech hneď od začiatku a postupne pribúdali ako stroje, tak aj dobrovoľníci. Bicyklovanie bez obmedzenia vekom sa za sedem rokov presunulo do 40 krajín sveta a podporuje ho tisíce dobrovoľníkov. Dobrovoľníci spomínajú, že ich častokrát až dojíma pohľad na starších ľudí, ktorí sa tešia z vetra vo vlasoch alebo z miest, ktoré už tak ľahko nevedia navštíviť. Na stretávanie sa generácií každého veku myslia aj nové developerské projekty. V Spojených štátoch a v krajinách západnej Európy sa projekt Cohousingu stáva stále populárnejším. Súčasťou návrhu v nových developerských projektoch je kuchyňa s veľkou spoločnou miestnosťou. Je to miesto, kde sa susedia vedia stretnúť, urobiť si kávu a lepšie sa spoznať.
Tisíce dobrovoľníkov po celej Veľkej Británii pomáha s organizovaním čajových stretnutí pre opustených seniorov. Večierky sú vždy doma u jedného z dobrovoľníkov a na party ich taktiež privezie vodič. V 90-tych rokoch vznikla v Japonsku služba, ktorá umožnila prenájom partnerov hlavne na svadby či rodinné udalosti. „Herci“ všetkých vekových kategórií zastúpia podľa potreby vnučku aj otca. V Japonsku vynašli aj robotické tulenie mláďa, ktoré je také prítulné, až sa osvedčilo ako výborná terapeutická pomôcka v domovoch dôchodcov po celom svete. Tulenie mláďa, nazývaný Paro, sleduje emocionálne prejavy človeka, vyhodnotí ich a zapamätá aj do budúceho stretnutia a vytvára si svoj vlastný charakter. Tuleň má príjemnú huňatú srsť, milý výraz v tvári, udržuje očný kontakt a na rozdiel od živého zvieratka nevyžaduje jedlo ani prechádzku.
Grantový program „Dar času“ vznikol s cieľom podporiť zariadenia sociálnych služieb v boji proti osamelosti. Program ponúka trojročnú podporu - od štartovacieho grantu až po pomoc s fundraisingom. Nadačný fond Dr. Max plánuje podporiť v každom samosprávnom kraji Slovenska minimálne jedno zariadenie, ktoré má víziu, stratégiu a chuť meniť atmosféru v domovoch dôchodcov. V rámci grantového programu budú podporené projekty a aktivity v zariadeniach sociálnych služieb, ktoré budú znižovať pocit osamelosti a izolácie seniorov, prinesú zážitky, zmysluplné aktivity a osobné prepojenia. V rámci 3-ročného cyklu budú mať podporené zariadenia k dispozícii 8 000 €. V prvom roku to bude podpora tzv. štartovacieho grantu z Nadačného fondu vo výške 5 000 €, nasledujúci rok cez nadväzujúci grant 2 000 € a v poslednom roku 1 000 € matchingová podpora pre fundraisingovú kampaň.