Komplexné pochopenie resocializácie a sociálnej rehabilitácie na Slovensku

V bežnom povedomí sa pojem „rehabilitácia“ najčastejšie spája so zdravotnými procedúrami po úrazoch, kde systematickým cvičením navracajú funkčnosť končatinám. Princíp je jasný: odborným postupom prinavrátiť nejakej časti tela jej pôvodnú funkciu alebo sa aspoň k nej priblížiť. Avšak nie u všetkých ľudí s funkčnými obmedzeniami je zdravotná rehabilitácia v pravom slova zmysle potrebná. U tých, ktorí sa narodili s nezvratnými funkčnými odlišnosťami, hovoríme o tzv. habilitácii.

Habilitácia a rehabilitácia: Rozdiely a prepojenia

Pojem habilitácia má hlbšie korene ako rehabilitácia a týka sa situácií, keď sú potrebné osobitné opatrenia a postupy hneď od počiatku, nakoľko jedinec sa narodil s nie bežnou funkčnou výbavou (napr. dieťa sa narodilo nevidiace). V tomto prípade nejde o prinavrátenie existujúcej funkčnej schopnosti (o „re-habilitáciu“), ale o vybudovanie schopností, resp. zručností pre život, rešpektujúcich originálne funkčné predpoklady a jedinečnosť konkrétneho človeka. Na dosiahnutie tohto cieľa sa využívajú rôzne opatrenia a programy, ktoré nemajú výlučne zdravotný charakter, ale skôr vzdelávací, pracovný či sociálny charakter.

Komplexný model rehabilitácie v sebe zahŕňa zdravotné, vzdelávacie, pracovné, individuálno-psychologické i sociálne aspekty. Vychádzajúc z predpokladu, že každý človek je spoločenská bytosť a každú činnosť vykonáva aj ako súčasť nejakej spoločenskej skupiny, potom každé opatrenie v rámci rehabilitačných programov môže byť chápané ako sociálna rehabilitácia. Programy sociálnej rehabilitácie sú natoľko komplexné, že ich nemožno spájať len s jedným rezortom alebo inštitúciou. Dôležitosť komplexného prístupu je zdôraznená aj v medzinárodných dokumentoch, ako je „Akčný plán RE na presadzovanie práv ľudí so zdravotným postihnutím a ich plnej účasti v spoločnosti“ (2006).

Sociálna patológia a deviácia

Predtým než sa ponoríme do hĺbky resocializácie a sociálnej rehabilitácie, je dôležité pochopiť kontext, v ktorom tieto pojmy vznikajú - sociálnu patológiu a deviáciu. Sociálna patológia je zhrňujúci pojem pre nezdravé, nenormálne, obecne nežiadúce spoločenské javy, tzn. spoločensky nebezpečné, negatívne sankcionované formy deviantného správania, ale hlavne pre štúdium príčin ich vzniku a existencie. Tento pojem zaviedol do sociológie H. Spencer, ktorý hľadal paralelu medzi patológiou sociálnou a biologickou. E. Durkheim považoval sociálnu patológiu za vedu o chorobných a nepriaznivých skutočnostiach, činoch a správaní, ktoré sa odchyľujú od stanovených sociálnych noriem, ale zároveň sú organickým komponentom života sociálnych celkov.

Faktory podmienenosti sociálno-patologických javov sú sociálne normy, vlastnosti indivídua, zvláštnosti sociálno-patologických javov a okolnosti miesta a času. Príčiny vzniku sociálno-patologických javov spočívajú v disharmónii týchto prvkov. Sociálne normy sú určité spôsoby správania, charakter vzťahov, ako i ciele konania ľudí a spôsoby dosahovania cieľov. Ak proces nie je kontrolovaný a nevyvoláva reakciu, norma prestáva fungovať, čo vedie k narušeniu fungovania sociálnych inštitúcií a rastu sociálnych rozporov.

Sociálne deviácie, teda odchýlky od noriem, môžu byť pozitívne a negatívne. Delíme ich na primárne (porušenie pravidla na základe prvotného impulzu) a sekundárne (sú dôsledkom reakcie indivídua na označenie jeho chovania za správanie deviantné). Boj so sociálnymi deviáciami môže prebiehať štyrmi základnými prístupmi:

• Sociálno-profylaktický prístup: Založený na predstave existencie objektívnych príčin sociálnej deviácie. Cieľom je odhaľovať, odstraňovať, neutralizovať príčiny a podmienky, ktoré sociálnu deviáciu vyvolávajú.
• Použitie sankcií: Najstaršia forma boja so sociálnymi deviáciami (potrestanie páchateľa). Ide zväčša o právnu formu zakotvenú v trestnom zákone.
• Lekársko-biologický prístup: Slúži prevažne ako doplnková forma iných spôsobov boja so sociálnymi deviáciami. Zameriava sa na lekársko-biologické faktory niektorých deviácií: alkoholizmus, toxikománia, samovražednosť.
• Komplexný prístup a sociálne plánovanie: Ide o komplexné opatrenia v boji so sociálnymi deviáciami, ktoré zahŕňajú upevňovanie mravných noriem, citlivý vzťah k potrebám ľudí, dodržiavanie zákonnosti a zlepšovanie ekonomickej úrovne života.

Závislosť ako sociálno-patologický jav

Závislosť je vzájomný vzťah, v ktorom nejaký objekt alebo jav nemôže naplno a trvalo existovať bez iného objektu alebo bez podmienok týmto objektom vytváraných. Pojem závislosť sa najčastejšie vyskytuje v spojitosti s drogami, ale samotná drogová závislosť predstavuje len jednu stránku tohto mnohoznačného pojmu. Závislosť môže mať podobu potreby, kde podľa druhu potreby je možné vymedziť tri skupiny závislostí:

• Necesitné (nevyhnutné): bazálne biologické potreby - potrava, životné prostredie, pohyb.
• Posibilné (možné): od profesie, činností, osôb, spoločenských podmienok.
• Obsedantné (nutkavé): od koníčkov, záujmov, pôžitkov, alkoholu, drog.

Na základe sociálnych noriem môže byť závislosť želaná, odporúčaná alebo vynucovaná. Závislosť a nezávislosť sú koexistujúce pojmy, pričom človek nemôže byť charakterizovaný absolútnou závislosťou ani absolútnou nezávislosťou. Patologické závislé správanie je založené na vášnivej (chorobnej) túžbe, ktorá je spravidla mimo autoregulačné možnosti postihnutého. Medzi najzávažnejšie subnormné závislosti patria drogová závislosť, hráčska závislosť, závislosť na práci, závislosť na internete a kultová závislosť.

Resocializácia: Návrat do spoločnosti

Resocializácia sa definuje ako „akýkoľvek sociálny zásah s cieľom integrovať bývalých alebo súčasných problémových užívateľov drog do spoločenstva“. Je to proces, pri ktorom si človek osvojuje nové sociálne roly, hodnoty, normy, poznatky, prípadne sa odučí od starých, ktoré sa časom stali spoločensky nevýhodnými alebo prekonanými. Cieľom resocializácie je odstránenie, minimalizovanie dôsledkov dlhodobo pretrvávajúcej nepriaznivej situácie a zapojenie občana do života v prirodzenom prostredí.

Tri „piliere“ resocializácie sú bývanie, vzdelávanie a zamestnanie (vrátane odbornej prípravy). Resocializačná činnosť sa zameriava hlavne na pomoc pri riešení sociálnych situácií, v ktorých sa občan ocitne z dôvodu drogovej závislosti, alkoholizmu, páchania trestnej činnosti a iných sociálno-patologických javov. Zákon o sociálnej pomoci (195/1998) definuje resocializačnú činnosť ako „postupy prevýchovy občana zamerané na zmiernenie, prekonanie a zabránenie opakovaniu dlhodobo pretrvávajúcej sociálnej núdze s cieľom zapojiť občana do života v prirodzenom prostredí.“

Fázy resocializácie

1. Adaptačno-motivačné štádium: Prebieha počas prvých mesiacov pobytu klienta v resocializačnom zariadení. Klient sa aktívne zapája do programu činnosti, pričom sa starostlivosť zameriava na reedukáciu a adaptáciu.
2. Nápravná a terapeutická (konfrontačná) fáza: Prebieha v druhých 3-4 mesiacoch a je zameraná na interpersonálnu reguláciu jedinca (osobnostnú, vzťahovú, emočnú, vôľovú a postojovú).
3. Sociálno-rehabilitačná (rozhodujúca) fáza: Prebieha v tretej štvrtine pobytu a je zameraná na celkovú fyzickú a psychickú obnovu jedinca a na dosiahnutie najvyššieho stupňa osobnostného a fyzického vývinu klienta a jeho pracovnej výkonnosti.
4. Reintegračná (prípravná) fáza: Prebieha počas poslednej fázy pobytu klienta v zariadení a v prvých týždňoch po jeho návrate do bežného života. Klient sa zameriava na svoj život po odchode, hľadá si zamestnanie a posilňuje pozitívne návyky.

Metódy používané v resocializácii

Pre úspešnú resocializáciu sa používajú rôzne metódy a techniky, ktoré pomáhajú klientom prekonať závislosti a sociálne problémy:

• Rozhovor: Terapeutický a poradenský rozhovor pomáha klientovi spracovať emócie a identifikovať problémy.
• Psychodráma: Umožňuje nácvikom zvládnuť namáhavé situácie, prekonať zábrany a úzkosti.
• Rodinná terapia: Sociálna práca s osobami z okolia pacienta, ktoré môžu uľahčiť alebo skomplikovať prechod k abstinencii.
• Socioterapeutický klub: Miesto, kde sa pozitívne chápanie abstinencie vytvára a utvrdzuje.
• Pohybové aktivity: Joga, beh, turistika, jazda na bicykli, aerobik, ktoré prinášajú bezrizikovú eufóriu.
• Arteterapia: Vnímanie alebo tvorba umeleckých diel s cieľom pochopenia vlastného vnútra a poznávania pocitov.
• Ergoterapia (pracovná terapia): Zmysluplné trávenie času klientov a nácvik pracovných zručností.
• Biblioterapia: Zámerné, systematické a cieľavedomé liečebno-výchovné pôsobenie literárneho prejavu.
• Autogénny tréning: Sebautváracie systematické cvičenie na navodenie stavu príjemného uvoľnenia.

Sociálna rehabilitácia: Komplexná podpora

Sociálna rehabilitácia je odborná činnosť na podporu samostatnosti, nezávislosti, sebestačnosti fyzickej osoby rozvojom a nácvikom zručností alebo aktivizovaním schopností a posilňovaním návykov pri sebaobsluhe, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri základných sociálnych aktivitách (Zákon č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách, § 21). Cieľom je odstránenie a zamedzenie sociálnej izolácie.

Poslaním sociálnej rehabilitácie je poskytovanie podpory pri získavaní čo najvyššej miery sebestačnosti a integrácie do spoločnosti. Ak je klient odkázaný na pomoc inej fyzickej osoby, sociálna rehabilitácia je zameraná na konkrétne činnosti, ako je nácvik používania pomôcky, prác v domácnosti, priestorovej orientácie a samostatného pohybu, náuka Braillovho písma a sociálnej komunikácie.

Základné princípy sociálnej rehabilitácie

1. Orientácia na potreby klienta: Ak nie sú naplnené potreby počas života v dôsledku životných situácií, jedinec sa stáva klientom sociálnej práce.
2. Orientácia na klienta ako individualitu: Sociálny pracovník sa pohybuje v systéme nárokov klienta ohraničených legislatívou.
3. Orientácia na zachovanie suverenity klienta a podporovanie jeho kompetencií: Iba klient, ktorý si je vedomý svojej vlastnej hodnoty a reálnych možností, je schopný poznať a ujať sa svojich kompetencií.
4. Orientácia na image sociálneho klienta: Budovanie pozitívneho vnímania klienta v spoločnosti.

Oblasti zamerania sociálnej rehabilitácie

Sociálna rehabilitácia sa zameriava najmä na tieto oblasti:

• Samostatnosť a nezávislosť: Ovládanie sebaobslužných prác, domácich prác, schopnosť používať dopravné prostriedky, vybavovať osobné záležitosti, nakupovať.
• Dorozumievanie sa: Okrem bežnej hovorovej reči ide o zvládanie rôznych druhov náhradnej komunikácie (posunková reč, počítače).
• Dobré spoločenské vystupovanie: Orientované na budovanie pozitívneho klientskeho image.
• Oblasť individuálnych záujmov: Podpora a rozvoj záľub a koníčkov.
• Rodinný život: Hospodárenie, udržiavanie bytu, výchova detí, spolunažívanie členov rodiny vrátane otázok sexuálneho spolužitia manželov.

Formy a metódy sociálnej rehabilitácie

K metódam sociálnej rehabilitácie patria:

• Poradenstvo sociálne: Odborná činnosť zameraná na zistenie rozsahu a charakteru hmotnej alebo sociálnej núdze, poskytovanie informácií o možnostiach riešenia a usmernenie občana.
• Diskusia: Forma práce, ktorá musí byť prítomná počas celého kontaktu sociálneho pracovníka s klientom.
• Nácvik správania: Nacvičovanie špecifických foriem interakcie, pre ktoré sa klient necíti dostatočne pripravený.
• Zadávanie domácich úloh: Klienti vo svojom prirodzenom prostredí získavajú nové skúsenosti alebo zdokonaľujú výkon konkrétnych funkcií.
• Rozhodovanie na papieri: Pomoc klientovi pri identifikácii a riešení problémov prostredníctvom systematického zoznamu možností.

Časová organizácia sociálnej rehabilitačnej činnosti

Z hľadiska časovej organizácie delíme sociálnu rehabilitačnú činnosť na:

1. Preventívna rehabilitačná starostlivosť: Zameriava sa na predchádzanie vzniku chýb alebo porúch (napr. ozdravovacie pobyty, preventívna práca s mládežou, zdravý životný štýl).
2. Aktuálna rehabilitačná starostlivosť: Nastupuje bezprostredne po vzniku sociálne problémovej situácie, s cieľom odstrániť alebo zmierniť jej dopad na klienta.
3. Následná rehabilitačná starostlivosť: Súbor služieb, nadväzujúcich na aktuálnu rehabilitačnú starostlivosť, ktorá u niektorých klientov prerastá do tzv. celoživotnej starostlivosti.

Legislatívny rámec na Slovensku

Na Slovensku sa komplexné poňatie habilitácie/rehabilitácie začalo v 90. rokoch presadzovať aj vo významných medzinárodných dokumentoch. Od 1. januára 2009 začal platiť úplne nový Zákon č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách, ktorý definuje sociálnu rehabilitáciu. Rovnako tak Zákon č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia podporuje sociálne začlenenie fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti.

Okrem národnej legislatívy musí Slovensko dodržiavať aj právne normy schválené orgánmi Európskej únie, ako je Charta základných práv Európskej únie, ktorá zakazuje akúkoľvek diskrimináciu, vrátane dôvodu zdravotného postihnutia. Slovensko ratifikovalo aj Dohovor o právach ľudí so zdravotným postihnutím (2010), ktorý prijala Organizácia spojených národov v roku 2006.

Tabuľka 1: Porovnanie sociálnej rehabilitácie a resocializácie

tags: #resocializacia #a #socialna #rehabilitacia