Najznámejším príbehom o upírovi je jednoznačne Drakula. Román od Brama Stokera je aj po vyše 100 rokoch stále obľúbeným a natočilo sa mnoho filmov s touto tematikou, od serióznych hororov až po komédie. Veľa ľudí tiež vie, že predobrazom Draculu bolo skutočné knieža Vlad III. Ţepeş, známy aj ako Vlad Narážač alebo Vlad Dracul.
Vlad III. Ţepeş, známy tiež ako Dracula, bol za svojho života až trikrát kniežaťom Valašského kniežatstva. V mnohých častiach východnej Európy je považovaný za folklórneho hrdinu pre jeho krvavé boje na ochranu pravoslávneho kresťanstva pred inváziou Osmanov. Vlad III. Drakula - Tepeš (1431 - 1476) bol valašský veľmož, ktorého obdobie vlády sa považuje za krutovládu a sám je historikmi aj dobovými kronikármi opisovaný ako krvilačný, zvrhlý a sadistický človek, ktorého doslova vzrušovalo utrpenie iných.
Raný život a pôvod prezývky Dracul
O detstve Vlada III. sa toho veľa nevie. Narodil sa pravdepodobne v zime v roku 1431 v Sighişoare v Sedmohradsku. Bol synom valašského kniežaťa Vlada II., ktorý mal prezývku Dracul, podľa Dračieho rádu, v ktorom pôsobil. Jeho otec získal tento prídomok na základe svojej príslušnosti k rytierskemu Dračiemu rádu (po latinsky Societas Draconistrarum). Keďže vo vtedajšej rumunčine neexistovalo slovo pre draka (dnes je to dragon), táto prezývka bola odvodená od názvu tohto rytierskeho rádu a začali ho volať Vlad Dracul. Aj keď v latinčine draco znamená drak, v rumunčine slovo drac znamená čert.
Otec Vlada III. bol neskôr zvrhnutý z pozície kniežaťa a našiel podporu u Osmanov. Ako záruku im tam ale musel nechať svojich synov. Vlad III. tak od svojich 12 rokov žil v Turecku. V mladom veku ho uväznili najskôr Turci, ktorí ho odvliekli v reťaziach, neskôr Maďari. Predpokladá sa, že mladý Dracula strávil nejaký čas v Konštantínopole v roku 1443 na dvore Konštantína XI. Palaiologosa, legendárnej postavy gréckeho folklóru a posledného cisára Byzantskej ríše.
Po smrti svojho otca bol Turkami prepustený a s ich podporou sa na krátko v roku 1448 stal panovníkom Valašska. Rýchlo však pod tlakom musel odtiaľ ujsť, aby sa v roku 1456 opäť vrátil a Valašska sa opäť zmocnil. Od roku 1461 odmietol platiť daň tureckému sultánovi Mehmedovi II. Pre zradu bojarov bol nútený odísť do Uhorska, kde ho obvinili zo spolupráce s Osmanskou ríšou. Po smrti brata sa dostáva opäť do Valaška a začína jeho tretia vláda, ktorá trvá iba dva mesiace, kým bol zavraždený.
Vláda a prezývka Ţepeş (Narážač)
Najmä počas svojej druhej vlády mal byť Vlad III. neskutočne krutý. Jeho obľúbeným spôsobom popravy bolo narážanie na kôl, z čoho bola odvodená aj jeho prezývka Ţepeş. Týmto spôsobom rád dával usmrcovať všetkých - či už vojnových zajatcov, oponentov, ale aj obyčajných zločincov. Kôl sa narážal cez análny otvor, prerazil celé telo a v „ideálnom prípade“ mal vyjsť hrot ústami. Historické spisy tvrdia, že obete narazené na kôl umierali pomalou a hroznou smrťou.
Vlad III. sa údajne snažil pracovať na skvalitnení svojej techniky mučenia, aby obeť umierala čo najpomalšie. Podľa súčasných odborníkov na neurochirurgiu to muselo byť mimoriadne náročné. Pokiaľ si uvedomíme, že obete boli nabodávané cez análny otvor a kôl im vychádzal cez ústa, stredoveký veľmož a jeho ľudia museli mať o ľudskej anatómii mimoriadne vedomosti. Inak by obete umierali rýchlo, čo sadistický Vlad III. nechcel dosiahnuť. Obete si pritom mali vykopať vlastný hrob.
Boje proti Osmanskej ríši
Vlad III. poslúžil ako skúsený vodca proti nájazdom z Osmanskej ríše. Keď sa chopil vlády v roku 1456, okamžite infiltroval územia ovládané Turkami a zničil ich. V liste z roku 1462 napísal Matejovi Korvínovi: „Zabil som sedliakov a ženy, staré aj mladé, ktoré žili Oblucitzi a v Novosele, kde sa Dunaj vlieva do mora. Zabil som 23 884 Turkov bez započítania tých, ktorí zhoreli v domoch a Turkov, ktorým naši vojaci odrezali hlavy.“
Historici doposiaľ riešia jednu z najdesivejších scén histórie. Stať sa to malo v roku 1492. Vlad III. stál pred bojom s Osmanskou ríšou, ktorá tiahla na Valašsko s trojnásobnou presilou špičkovo vycvičených vojakov. Viedol ich Mehmed II., prezývaný Mehmed Dobyvateľ. Veľmož musel konať a urobil niečo, čo doposiaľ vzbudzuje hrôzu - na jednej lúke, neďaleko Nargovišťa - dal nabodnúť na kôl 20 000 ľudí. Okrem Turkov tam boli aj jeho poddaní - aj ženy a deti. Pohľad na nabodnutých ľudí Turkov tak vystrašil, že sa otočili a vrátili sa späť.
Sultán Mehmed II. povolal armádu o 90-tisíc bojovníkoch a v polovici roka 1462 vtrhol do Valašska. Vlad III. takémuto útoku nedokázal čeliť a odišiel do Uhorska za Korvínom a kniežaťom Valašska sa stal jeho brat Radu. Vlad III. bol ale Korvínovými mužmi zajatý. Gábor Szegedi [CC BY-SA 4.0]S osmanskými armádami bojoval dlho, hoci sultánovi Mehmedovi II. sa napokon Valašsko podarilo podrobiť. Vlad skončil na istý čas vo väzení, napokon ho ale prepustili a on sa stal vládcom Valašska aj v roku 1476. Táto jeho vláda však nemala dlhé trvanie, keďže ho dva mesiace nato zabili bojari, ktorí boli nespokojní s jeho vládou. Iná verzia hovorí, že padol ako hrdina v bojoch s Turkami.
Príbeh Vlada Napichovača na kladivo - Všetky časti
Legendy o krutosti a sadizme
Nie je isté, do akej miery sú správy o jeho skutkoch pravdivé, preto sú často označované ako legendy. Traduje sa však, že Vlad III. sa vyžíval v krutosti. Legendy hovoria, že keď Mehmed II. v roku 1462 videl pred Vladovym hlavným mestom 20-tisíc ľudí nabodnutých na koloch, znechutený sa radšej vrátil do Konštantínopolu.
Ani ďalšie jeho činy v krutosti nezaostávajú. Keď za ním prišli vyslanci od Mehmeda II., požiadal ich, aby si dali dole turbany. Keďže žil v Turecku vedel, že im to Islam nedovoľuje. Vlad následne rozkázal, nech sú im turbany pribité na hlavu klincami. Theodor Aman [Public domain]Inokedy vraj týral svojich sluhov a nevyhol sa ani ich sexuálnemu zneužívaniu, pričom do toho zahŕňal aj malé deti. Sexuálne ich zneužíval aj po ich zabití. Raz údajne v návale zlosti rozrezal brucho svojej milenke, odkiaľ vypadol nedonosený plod.
Nemecké pamflety, ktoré sa začali objavovať v Nemecku po Vladovej smrti, ho charakterizujú ako „šialeného psychopata, sadistu, beštiálneho vraha a masochistu, horšieho než Caligula a Nero.“ Zmieňujú sa o jeho vraždách malých detí, ktoré piekol a ktoré museli ich matky zjesť. Mal odrezávať ženám prsia, ktoré museli zjesť ich manželia. Tehotným ženám vyrezával z brucha plody, ktoré si vystavil vo svojej spálni. Ďalšie príbehy hovoria napríklad o upaľovaní zaživa či o tom, ako nechal na kôl nabodnúť neuveriteľných 20-tisíc ľudí (vrátane žien a detí).
Hoci sa spomínané pamflety zakladajú na pravde a obsahujú informácie doložiteľné z iných zdrojov, mnohé príbehy o Vladovej krutosti a sadizme mohli byť zveličené, alebo úplne vymyslené. Odborníci dnes tvrdia, že Vlad bol bez najmenších pochýb krutý vládca. Ale vzhľadom na dobu, v ktorej žil, a na okolnosti istým spôsobom musel byť krutý. Veľkou krutosťou totiž vynikali aj armády Osmanskej ríše, a Vlad ako panovník bol proti nim úplne sám a bez podpory ostatných krajín. Ich vyčíňanie teda musel oplácať rovnakou, alebo ešte horšou mincou. Historici tiež tvrdia, že krutosť bola v tejto dobe normou a Vlad nebol krutejší, než plno iných vtedajších vládcov.
Vlad III. a porfýria: Mýtus a realita
V populárnej kultúre, najmä v medicínsko-fantastických filmoch a seriáloch, sa občas objavuje pojem "upírska choroba". Hoci to znie neuveriteľne, slová ako "upíri" a "vlkolaci" sa vyskytujú aj v niektorých odborných článkoch v súvislosti s chorobou, ktorá sa oficiálne nazýva "porfýria".
Porfýria je ochorenie krvného farbiva, pričom prvý popis tohto ochorenia vznikol v sedemdesiatych rokoch 19. storočia. Názov pochádza z gréčtiny („porphyrus“) a v preklade znamená „červeno-fialový“. Porfyríny sú skupinou chemických látok, z ktorých v priebehu viacerých biochemických reakcií vzniká hemoglobín. Pri porfýrii dochádza k poruche tvorby hemoglobínu a k hromadeniu "stavebných" látok, porfyrínov, v tele. Nadbytok porfyrínov škodí a vyvoláva prejavy choroby.
"Upírske" symptómy porfýrie
Najčastejší typ, porphyria cutanea tarda, sa prejavuje tmavočerveno sfarbeným močom, ochorením pečene a precitlivenosťou na svetlo. Podtyp, ktorý si ľudia najviac spájajú s upírmi, predstavuje extrémne vzácnu vrodenú erytropoetickú porfýriu (Gűntherova choroba). Prejavuje sa už v detskom veku ťažkými kožnými zmenami pri vystavení svetelným lúčom, chudokrvnosťou, pri nedostatku hemoglobínu nezriedka tvárovými deformitami, nadmerným ochlpením tela, poškodením zubov, či mentálnym postihnutím. Rovnako je popísaná precitlivenosť na cesnak, ktorého zložka allicín urýchľuje odbúravanie bielkovín hemoglobínu. Okrem cesnaku je popísaných niekoľko desiatok spúšťačov prejavov ochorenia.
Historické súvislosti a Vlad Ţepeš
Rôzne podtypy porfýrie boli retrospektívne diagnostikované niekoľkým známym osobnostiam. Uvádza sa ako možný dôvod psychickej choroby britského kráľa Juraja III., portugalskej kráľovnej Márie I., Vincenta van Gogha a, samozrejme, sa skloňuje v súvislosti s Vladom Tepesom, ktorý obzvlášť kruto masakroval Turkov počas svojho panovania na území Transylvánie a ktorý sa stal predlohou pre hlavnú postavu románu Brama Stokera „Dracula“.
Podľa historikov a etnológov je však málo pravdepodobné, že by gróf Drakula trpel porfýriou. Pôvodnejšie predstavy o upíroch boli výrazne odlišné od tých, ktoré sme si osvojili v 20. storočí. Upíri povier 18. a 19. storočia sa mohli pohybovať na dennom svetle a pôsobili zdravým dojmom. Navyše, pacienti s porfýriou nepociťujú nutkanie piť krv. Jej pitie by pre nich ani nemalo priaznivé účinky. Množstvo správ o upíroch, ktoré sa v minulosti objavovali, pre zmenu odporuje extrémne vzácnemu výskytu ochorenia.
| Symptóm porfýrie | Spojenie s upírskymi legendami |
|---|---|
| Tmavohnedý moč | Nie priame, ale naznačuje vnútorné zmeny |
| Ochorenie pečene | Nie priame |
| Precitlivenosť na svetlo | Upíri nemôžu vychádzať na slnko |
| Anémia (chudokrvnosť) | Upíri pijú krv, aby doplnili stratenú krv |
| Tvárové deformity | Zrútené rysy upíra |
| Nadmerné ochlpenie | Transformácia na vlkolaka alebo beštializácia |
| Poškodenie zubov | Špicaté zuby upíra |
| Precitlivenosť na cesnak | Cesnak ako ochrana proti upírom |
Vlad III. v populárnej kultúre - román Dracula
Vlad III. sa uvádza ako hlavná inšpirácia Brama Stokera, ktorá ho viedla k napísaniu jeho legendárneho hororového románu Dracula. Niektorí bádatelia však poukazujú na to, že Stoker o Vladovi vlastne veľa nevedel, pravdepodobne sa len v rôznych prameňoch dočítal o jeho krutosti. Román bol veľkým úspechom a dodnes ho nadšene čítajú stále nové a nové generácie. Samotný Dracula sa stal známym aj vďaka mnohým filmovým adaptáciám románu.
Záhada miesta posledného odpočinku
Assi len málokto by dnes nepoznal valašské knieža Vlada III. Známym je vďaka svojmu brutálnemu zaobchádzaniu s nepriateľmi, ktorých napichoval na ostré koly. Údajne sa ním inšpiroval i írsky spisovateľ Bram Stoker pri tvorbe postavy Draculu v rovnomennom románe. Avšak kde bol krutý knieža po smrti uložený na večný odpočinok?
Výskumníkom sa podarilo rozlúštiť záhadný nápis podobný latinčine na hrobke v Neapole. Domnievajú sa tak, že pohrebisko nachádzajúce sa v kaplnke Turbolo v chrámovom komplexe Santa Maria la Nova, by malo patriť práve Vladovi III., ktorý je známy ako Vlad Napichovač z 15. storočia. Hoci bol údajne sťatý v roku 1476, jeho hrob nebol nikdy definitívne identifikovaný. To by sa mohlo zmeniť práve vďaka spomínanému nápisu na hrobke. Dve kľúčové slová na ňom sú Blad, interpretované ako Vlad, a Balkán, teda región, ktorému kedysi vládol. Hrobka z mramoru obsahuje aj rytiersku prilbu korunovanú dračou hlavou, symbol spájaný s Dračím rádom. Po stranách hrobky sú aj dve sfingy. Tie v taliančine môžu odkazovať na staroegyptské mesto Téby. Historické záznamy naznačujú, že si ju adoptovala mocná rodina Ferrillovcov z Neapola. To viedlo k myšlienke, že je Vlad III.
tags: #rehabilitacia #draculu #zamietnuta