Sociálny pracovník v systéme pomoci

Sociálne pole je prostredie, v ktorom pôsobí sociálny pracovník. Pomocou pojmu pole sa charakterizuje správanie subjektu v určitej konkrétnej sociálnej situácie (tu a teraz). V slovenskej praxi ku klasickým praktickým poliam sociálnej práce zaraďujeme: sociálna práca kuratívna, sociálna práca terapeutická, sociálna práca poradenská, sociálna práca preventívna, sociálna práca rehabilitačná, sociálna práca resocializačná, sociálna práca edukačná a podobne.

Sociálna práca zasahuje tam, kde dochádza k nezhodám v interakcii ľudí a ich okolia, pričom sa opiera o vedecké poznatky o ľudskom správaní a sociálnom systéme. Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (IFSW) definuje sociálnu prácu ako činnosť, ktorá podporuje sociálne zmeny, riešenie problémov v medziľudských vzťahoch a zlepšovanie života ľudí prostredníctvom pomoci zameranej na rozvoj schopnosti robiť slobodné rozhodnutia. Sociálna práca sa vyvinula z represívne orientovaného prístupu zameraného na odstraňovanie a nápravu nežiaduceho vývoja na preventívne aktivity, ktoré majú za cieľ predchádzať nežiaducemu vývoju v spoločnosti.

Definícia a charakteristika sociálnej práce

Sociálna práca je multidisciplinárna až transdisciplinárna vedná oblasť, ktorá disponuje špeciálnymi metódami práce a je teoreticky zameraná na oblasť sociálnej starostlivosti o jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť, ako aj na prípravu odborníkov do tejto oblasti. Je to aj praktická činnosť, ktorá je zameraná na predchádzanie alebo úpravu problémov jednotlivcov, rodín, skupín, komunít, na riešení ktorých sa sociálni pracovníci podieľajú prostredníctvom organizovaných sociálnych služieb. V našich podmienkach je sociálna práca vnímaná ako činnosť, ktorá je orientovaná na získavanie a spracúvanie informácií o príčinách vzniku hmotnej núdze a sociálnej núdze, ako aj o potrebe poskytovania sociálnej pomoci, o voľbe adekvátnej formy sociálnej pomoci a sledovaní jej účinnosti. Základným cieľom je pomoc k svojpomoci.

Súčasná sociálna práca má niekoľko charakteristických znakov:

• Verejný charakter: Je dostupná pre všetkých občanov, ktorí o nej vedia a v prípade potreby môžu navštíviť inštitúcie sociálnej práce.
• Inštitucionálna forma: Na všetkých úsekoch praktickej sociálnej práce sú vytvorené inštitúcie (štátne, samosprávy), ako dôkaz pre garantovaných poskytovaných služieb pre klientov a mimovládne inštitúcie nahrádzajú tieto chýbajúce sociálne služby.
• Preventívny charakter: Sociálna práca sa zameriava na prevenciu a nápravu. Prevencia ako organizovaná plánovaná činnosť je zameraná na predchádzanie alebo minimalizovanie vývoja patologických javov v spoločnosti (drogy, alkohol, tabakizmus, AIDS,…).
• Úzky vzťah medzi teóriou a praxou: Prax sociálnej práce je základným prvkom pre rozvoj sociálnej práce ako vednej disciplíny. Teória sociálnej práce pomáha lepšie pripraviť profesionálov - sociálnych pracovníkov, čím skvalitňuje prax sociálnej práce pre riešenie sociálnych problémov klientov.
• Premenlivý charakter: Je daný objektom skúmania, ktorým je sociálny problém. Charakter sociálnych problémov a spôsob ich možného riešenia úzko súvisí so sociálnymi, ekonomickými, kultúrnymi a politickými podmienkami konkrétnej krajiny.
• Pluralita zdrojov: Využíva všetky dostupné zdroje pre potreby klientov sociálnej práce, zo štátnych, medzinárodných, nadačných, ale i súkromných zdrojov.

Oblasti normotvorby pre ochranu občianskych, politických a sociálnych práv a sociálnej politiky (zdravotné, sociálne a dôchodkové poistenie) sú dve oblasti, ktoré určujú reálny život jednotlivcov a spoločnosti.

Pomoc a pomáhanie v sociálnej práci

Pomoc je prirodzenou a nevyhnutnou kategóriou ľudstva. Pomoc sa najskôr poskytovala individuálne, neskôr sa začala organizovať a stala sa predmetom úvah mnohých mysliteľov a snahou obcí a miest. Pomoc a jej jednotlivé formy sa postupne profesionalizovali a utvárali sa pomáhajúce profesie, medzi ktoré dnes zaraďujeme povolania ako: lekár, ošetrovateľ, sestra, psychológ, terapeut a poradca, kňaz, sociálny pracovník a iné. Ich výkon pomoci je dnes riadený pravidlami, o ktorých rozhodujú profesionálne zväzy - asociácie a komory.

Z historického hľadiska je možné pri poskytovaní pomoci rozlíšiť tri formy:

• Individuálnu, dobrovoľnú pomoc orientovanú na aktuálnu pomoc.
• Sociálnu politiku štátu prostredníctvom práva a financií má preventívny charakter.
• Služby orientované na človeka cez sociálnu prácu, zdravotnú starostlivosť a verejné vzdelávanie, čo odzrkadľujú tri najzákladnejšie starostlivosti o jednotlivca.

Pomoc má v ľudskej spoločnosti výnimočné miesto, je chápaná ako základný morálny princíp, ktorý ovplyvňuje fungovanie spoločnosti. Každý človek je odkázaný na pomoc pri rozvoji svojej osobnosti počas životného cyklu. Starostlivosť je prirodzenou súčasťou pomoci.

Starostlivosť môžeme charakterizovať aj ako aktivitu namierenú na človeka a jeho stránky existencie, nad ktorými ľudia nemajú žiadnu moc: zraniteľnosť a závislosť. Dnes má človek nárok na odbornú pomoc aj zo strany sociálneho pracovníka a to najmä v situáciách ako sú:

• Nezamestnanosť.
• Chudoba.
• Choroba (zdravotná alebo duševná).
• Staroba.
• Smrť živiteľa.
• Úmrtie príbuznej či blízkej osoby, ale aj narodenie.
• Strata rodiny.
• Strata domova.
• Rôzne formy sociálneho zlyhania (sociálna izolácia či sociálna exklúzia) a iné.

Počas životného cyklu sa stretávame s rozličnými formami pomoci, vrátane celej škály foriem sociálnej pomoci. Z hľadiska zamerania môžeme pomoc deliť na:

• Horizontálnu.
• Vertikálnu.

Pri horizontálnom členení ide o pomoc, potreba ktorej vychádza z oblastí napríklad: zdravotnej, hospodársko-materiálnej, psychologickej (psychoterapia), sociálnej (poradenstvo). Pri vertikálnom členení rozlišujeme pomoc podľa jej adresátov, teda pomoc je určená - jednotlivcom, rodinám, skupinám, komunitám, spoločnosti (sociálno-právna ochrana, duševná hygiena, …) a globálnemu svetovému spoločenstvu (napr. rozvojová pomoc).

Ak klient pomoc hľadá a pre pomoc za sociálnym pracovníkom prichádza, môžeme hovoriť o aktívnej spolupráci. Ak klient pomoc nehľadá a neprichádza si pre ňu k sociálnemu pracovníkovi, potom spoluprácu sociálneho pracovníka s klientom môžeme nazvať skôr starostlivosťou, opatrovaním, kontrolou, poručníctvom a podobne. Ponúkanie pomoci by malo byť formou spolupráce, v ktorej sa stretávajú dvaja rovnocenní partneri => klient a sociálny pracovník.

V praxi v rámci profesionálneho konania sociálneho pracovníka môžeme rozlíšiť osem spôsobov práce s klientom. Prvé štyri môžeme označiť ako kontrolu: objasňovanie, presviedčanie, dozor. Tieto spôsoby práce na základe klientovej žiadosti sa môžu zmeniť na ponuku pomoci v hociktorom okamihu (ak ju sociálny pracovník dokáže zachytiť a počuť). Zvyšné štyri spôsoby práce priraďujeme k činnostiam vychádzajúcim z princípu pomoci: sprevádzanie, vzdelávanie (návody a poučenie), poradenstvo, terapia.

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc sú dva najčastejšie používané termíny v sociálnej práci. Často sa v praxi zamieňajú i napriek tomu, že sa vzťahujú k presne vymedzeným situáciám.

Sociálna starostlivosť je charakteristická tým, že:

• Sociálny pracovník má dominantné postavenie a rozhoduje o výbere foriem sociálnej starostlivosti, o miere a dĺžke poskytnutej sociálnej starostlivosti a podobne.
• Klient, ktorý starostlivosť prijíma je vnímaný ako ten, ktorý nedokáže, nevládze, nie je schopný hľadať riešenia vlastného problému. Klient je odkázaný na starostlivosť odborníka - sociálneho pracovníka, čiže je v pasívnej pozícií.

Sociálna starostlivosť je činnosť, ktorá pomáha uspokojovať spoločnosťou uznané tzv. objektívne sociálne potreby (udalosti) občanov. Sociálna starostlivosť môže byť zameraná na:

• Klienta - jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť.
• Sociálne prostredie v prípade, že toto pôsobí v rozpore so záujmami jednotlivca alebo spoločnosti (asociálne).

Terminologické spojenie sociálna starostlivosť zdôrazňuje celospoločenský charakter starostlivosti. Na jej podporu existujú sociálne inštitúcie, organizácie alebo občianske združenia, ktoré vytvárajú sociálnu sieť, prostredníctvom ktorej sa sociálna starostlivosť realizuje. Na realizácii sociálnej starostlivosti sa podieľajú:

• Štát, prostredníctvom štátnej správy a jej zariadení.
• Obce a nimi zriaďované sociálne inštitúcie.
• Sociálna poisťovňa.
• Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR).
• Cirkevné alebo charitatívne inštitúcie a organizácie.
• Občianske združenia.
• Nadácie, spolky.

Sociálnu starostlivosť vo vnútri štátu môžeme chápať ako:

• Určitý dohľad či patronát štátu nad osudmi svojich občanov, ak ide o vzťah štát - občan.
• Formu občianskej solidarity, ak ide o vzťah občan - občan.

V minulosti na základe troch krokov dochádzalo ku vzniku verejnej sociálnej starostlivosti: chudoba, sociálna pomoc a verejná sociálna starostlivosť. Cieľom sociálnej starostlivosti je maximálny rozvoj celej osobnosti a to vedomým prispôsobením sa človeka jeho okoliu, alebo prispôsobením okolia osobitným požiadavkám a schopnostiam handicapovaného človeka.

Sociálna pomoc je aktívna spolupráca sociálneho pracovníka a klienta pri riešení problémových situácií v živote človeka, ktorú môžeme vymedziť pojmami: partnerská pomoc, sprevádzanie, napomáhanie. V sociálnej pomoci pomáhajúci čiže aktér poskytujúci podporu vystupuje v partnerskej rovine - navrhuje, odporúča a spolupôsobí pri realizácii optimálnej forme pomoci, a prijímateľ pomoci je aktívnym článkom a rozhoduje o tom, v čom chce pomôcť, akú formu pomoci potrebuje, a volí si pomáhajúcu osobu.

Sociálnu pomoc chápeme ako:

• Sociálna prevencia.
• Sociálne poradenstvo.
• Sociálne služby.
• Riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze v rátane sociálnej núdze občanov s ŤZP, v dôsledku ktorej si občan sám, alebo ani s pomocou rodiny nedokáže zabezpečiť základné životné podmienky a to: jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie.

Strieženec definuje sociálnu pomoc ako súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. Sociálna pomoc sa nevzťahuje na formy susedskej či rodinnej pomoci. Ide o pomoc pri bežných životných situáciách predovšetkým náklady na potraviny, ubytovanie, oblečenie, hygienu, nábytok, kúrenie a osobné potreby bežného života napríklad na kultúrnom živote.

Pomoc v osobitných situáciách je zameraná na vytváranie a zaisťovanie životných podmienok, preventívna zdravotnícka pomoc a pomoc v chorobe, pomoc pri plánovaní rodičovstva, pri resocializácii postihnutých, pomoc pri prekonávaní osobitných sociálnych ťažkostí, pomoc v starobe.

V praxi sa stretávame s delením sociálnej pomoci na tri základné úrovne:

• Primárna pomoc: samotné nároky na pomoc. Slúži k rozvoju osobnosti a k vývoju ľudí - preventívna pomoc.
• Sekundárna pomoc: aktuálna pomoc pri už vzniknutých problémoch - z metód práce sa využíva poradenstvo, rehabilitácia, terapia, ekonomická pomoc, sociálna opora a iné.
• Terciárna pomoc: dodatočná pomoc - na riešenie situácií, ktoré sa nedajú zvládnuť bez intenzívnej cudzej pomoci.

Včasná a adresná sociálna pomoc šetrí spoločnosti ekonomické prostriedky, ale aj v rámci pomoci zabraňuje vzniku sociálno-patologických javov v spoločnosti. V teoretickej rovine sa oblasť sociálnej pomoci zameriava na hľadanie odpovedí otázok: Komu má byť pomoc poskytnutá. Kedy máme ponúknuť pomoc. Za akých podmienok je potrebné pomoc poskytnúť. Prečo máme pomoc poskytnúť. Ako ponúkať pomoc - voľba, druh, spôsob určitých postupov.

Sociálnu pomoc môžeme chápať ako štátom organizované, garantované, či poskytované formy sociálnej starostlivosti, a to aj vrátane štátom vytváraných podmienok pre realizáciu týchto činností v rámci neštátneho sektoru. V podmienkach slovenskej sociálnej práce je pojem sociálna starostlivosť vývojovo starší ako pojem sociálna pomoc, pričom znamená aj širší pojem.

Sociálny pracovník v škole a sociálna prevencia

Jednou z dôležitých úloh sociálnych pracovníkov je predchádzať, prípadne zabrániť ďalšiemu prehlbovaniu narastajúcich sociálnych problémov prostredníctvom sociálnej prevencie. V zahraničí má sociálna činnosť v školách viacročnú tradíciu. Rozšírená je najmä v USA, kde školský sociálny pracovník existuje vyše 100 rokov.

Na Slovensku nie je oficiálne zavedená do praxe disciplína akou je školská sociálna práca, je cieľom poukázať na dôvody, prečo vytvoriť priestor pre profesiu školského sociálneho pracovníka, ktorý by pre dieťa, resp. rodiča predstavoval prvý kontakt v riešení ich problémov v škole. Snahou základných škôl je v posledných rokoch zaviesť profesiu tohto pracovníka do praxe. Profesia sociálneho pedagóga sa zaraďuje medzi pomáhajúce, ich rozvoj odporúčala OECD v transformujúcich sa štátoch už v roku 1994 pre prudký nárast spoločensky nežiaducich a sociálno-patologických javov. Na Slovensku patrí sociálny pedagóg medzi zložky systému výchovného poradenstva a prevencie a jeho pôsobenie v školách je legislatívne umožnené od roku 2008. V zmysle zákona č. 245/2008 Z. z. Ďalšie odborné činnosti sociálneho pedagóga konkretizuje zákon č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch. Medzi kompetencie sociálneho pedagóga odborníci zaraďujú kompetenciu prevencie, poradenstva, prevýchovy, manažmentu a edukačnú kompetenciu. Najvýznamnejšou činnosťou sociálneho pedagóga v škole je prevencia sociálno-patologických javov.

Sociálno-patologické javy v škole existujú už dlho. Sú potláčané niekedy menej, inokedy viac. Pod vplyvom rozvoja spoločnosti niektoré z týchto javov vystupujú do popredia výraznejšie, iné menej výrazne. V súčasnosti neexistuje škola, kde by sa drogy, šikanovanie, záškoláctvo, násilie a iné nevyskytli v akejkoľvek forme. Tento nárast v existencii by sa dal pripísať nedostatočnej pozornosti rodičov týkajúcej sa výchovy svojich detí, malému množstvu voľnočasových aktivít, ktoré deti navštevujú, ale aj poklesom autority učiteľov v školách. V škole sociálny pedagóg spolupracuje s pedagogickými zamestnancami, koordinátorom prevencie, výchovným poradcom, školským psychológom. Vzhľadom na to, že špecializované činnosti - výchovné poradenstvo, kariérové poradenstvo, koordináciu prevencie môže podľa § 33 zákona č. 317/2009 Z. z. vykonávať aj odborný zamestnanec, považujeme za vhodné, aby preventívnu činnosť v škole koordinoval a zabezpečoval sociálny pedagóg, pretože vykonáva odborné činnosti v prevencii, intervencii a poradenstve.(§ 24, zákon č. 317/2009 Z.

Keďže v školách v súčasnosti pôsobí iba malý počet sociálnych pedagógov, uvedené špecializované činnosti vykonávajú pedagogickí zamestnanci, prípadne školský psychológ, ktorý čiastočne nahrádza sociálneho pedagóga. Hoci náplň práce sociálneho pedagóga a školského psychológa sa môžu v praxi prelínať, v zákone č. 317/2009 Z. z. sú odlišnosti v ich činnosti explicitne naznačené. Je nevyhnutné, aby prevenciu vykonával niekto, kto je odborne pripravený v otázkach prevencie a využíval v dôsledku metodického usmerňovania účinné stratégie na dosiahnutie preventívnej práce.

Terénna sociálna práca

Terénna sociálna práca je špecifická tým, že terénny sociálny pracovník vykonáva svoju prácu v externom prostredí, kde vyhľadáva a kontaktuje sa s klientom, ktorý potrebuje pomoc. Názov terénnej sociálnej práce pochádza z doslovného prekladu anglického termínu „outreach work“. „Terénna sociálna práca je činnosťou, ktorá je zameraná na rizikových jedincov ohrozených sociálno-patologickými javmi, na osoby v sociálnej núdzi a na osoby v aktuálnej krízovej situácii, ktorá je prevádzaná v ich prirodzenom prostredí. Súčasťou terénnej sociálnej práce je depistáž, nadväzovanie kontaktov, poskytovanie sociálnej pomoci, mapovanie lokality z hľadiska výskytu sociálno-patologických javov, vrátane zberu, analýzy a sumarizácie poznaných informácií o príčinách, charaktere a intenzite nepriaznivej situácie“ (Levická, 2006, s. „Terénna sociálna práca je vykonávaná sociálnym pracovníkom v prirodzenom prostredí klienta. Úlohou terénneho sociálneho pracovníka je prediskutovať a vyjednať s klientom spôsob riešenia jeho problému, dôležité je, aby klient súhlasil. V istých prípadoch odporúča klienta ďalším inštitúciám, odborníkom“ (Roman Csikos, 2009, s. Klenovský (2006) hovorí, že je ťažké definovať terénnu sociálnu prácu.

Terénna sociálna práca sa môže realizovať vo viacerých prostrediach (napríklad sídlisko, rodiny, škola). Podľa miesta pôsobenia terénnej sociálnej práce rozlišujeme typy terénnej sociálnej práce:

• Terénna práca v domácnostiach: Uskutočňuje sa v rodinnom prostredí, je to práca zameraná na rodinu alebo klienta v prostredí rodiny, domova. Samotná práca terénneho sociálneho pracovníka spočíva v poznávaní členov rodiny, prostredia a podmienok bývania, kde klient žije.
• Terénna komunálna práca: Uskutočňuje sa v rôznych organizáciách, inštitúciách, školách, komunitných a nízkoprahových centrách, vo väzniciach.
• Nezávislá terénna práca (streetwork): Táto práca sa uskutočňuje v teréne vo verejných priestranstvách, nízkoprahových zariadeniach, kluboch a baroch, kde sa cieľová skupina najčastejšie zdržiava. Slovo streetwork je prevzaté z angličtiny a doslovne v preklade znamená prácu na ulici. Pri tejto terénnej práci (streetwork) ide o presne vymedzenú pouličnú terénnu sociálnu prácu, ktorú vykonávajú tzv. streetworkeri.

Metóda zahŕňa všetky činnosti vykonávané s klientmi alebo cieľovými skupinami. V presahujúcej práci sú podstatne začlenené prvky z priamej a nepriamej práce s klientom či skupinami.

Stres a jeho redukcia u študentov sociálnej práce

Stres je vlastne návyk a preto, ak sa ho chceme zbaviť, treba zmeniť naše zvyky. Musíme sa naučiť osvojiť si iný spôsob správania, ako ten, ktorý nás uzatvára do bludného kruhu. K tomu nám môžu pomôcť aj rôzne programy či metódy, ktoré nás učia, ako efektívne k stresu pristupovať a redukovať ho (Cungy, 2001). Cieľom príspevku je referovať o výsledkoch získaných prieskumom a poukazujúcich na to, aké najčastejšie zdroje na redukciu stresu využívajú študenti vysokých škôl v študijnom programe sociálna práca.

Naším prieskumom sme chceli získať prehľad o najvyužívanejších zdrojoch na redukciu stresu u mladého človeka študujúceho v konkrétnom odbore. Chceli sme zmapovať to, či sa súčasne zdroje redukcie stresu u študentov sociálnej práce radia viac k pozitívnym alebo k negatívnym. Pretože práve spôsob, akým človek redukuje svoj stres, môže negatívne ovplyvniť naše zdravie a bytie.

Nákonečný (1998) na jednej strane chápe stres ako určitú vonkajšiu, väčšinou ohrozujúcu situáciu. A na druhej strane ako vnútorný psychofyziologický dôsledok tejto situácie. Vinay (2007) vníma stres ako udalosti, ktoré zväčša spôsobujú reakciu v podobe distresu (zlého stresu), ale niekedy tiež aj ako vypätú situáciu, ktorá vedie k pocitu radostnej nálady. Tento pojem používa vo význame pôsobiacich udalostí (stresorov), ale aj v zmysle odpovedí na tieto udalosti (stresových reakcií). Janis (1994) stresom označuje takú zmenu v organizme, ktorá v určitom stave ohrozenia môže vyvolať vysoký stupeň napätia, rozvrátiť zabehanú schému každodenného spôsobu konania, oslabuje mentálnu výkonnosť a vyvoláva subjektívne nepríjemné stavy afektívneho vyčerpania.

Vplyv stresu na človeka nemusí mať len negatívny charakter. Eustres je kladne pôsobiaci stres (Vinay, 2007). Distres sa objavuje tam, kde veci prestávame zvládať, cítime sa preťažení, strácame istotu a nadhľad. Patrí sem: rozpad rodiny, generačné problémy, samota, izolácia, negatívne myšlienky a predstavy, časový deficit, očakávanie starostí, finančné problémy, nízka sebarealizácia, nedostatok predpokladov na štúdium, znečistený vzduch, málo svetla, bolesť, choroba, katastrofy, hlad, smäd a iné. Eustres je spojený napríklad s prekonávaním prekážok, s príjemným očakávaním, so sledovaním detektívky. Je teda všade tam, kde máme situáciu pod kontrolou. Eustres aj distres sa telesne prejavujú podobne. Zo zdravotného hľadiska ide skôr o mieru stresu a o to, v akej frekvencii sa objavuje. Škodlivým sa stáva po prekročení určitej individuálnej hranice v tom, aký silný stres človek prežíva a ako často (Ďurdiak, 2001).

V období vysokoškolského štúdia je študent vystavený mnohým stresujúcim faktorom. Podľa výskumu, realizovaného J. Balážovou a Z. Zakuťanskou (2007) a J. Gerbovou (2009), medzi najčastejšie patria:

• Študijné problémy: negatívne pocity z vlastného výkonu, nedostatok predpokladov na štúdium.
• Osobné problémy: rozpad rodiny, generačné problémy, samota, izolácia, negatívne myšlienky a predstavy.
• Finančné problémy.
• Časový deficit.
• Ostatné vážne problémy: traumy, či iné významné a nepriaznivé udalosti.

Zvládanie stresu je v psychologickej literatúre poznačované termínom coping (Křivohlavý, 2001). Pod týmto pojmom sa rozumie intrapsychická, ale aj zámerná snaha riadiť, tolerovať, redukovať vnútorné i vonkajšie požiadavky kladené na človeka. Ide pritom o požiadavky mimoriadne vysoké, ktoré človeka značne namáhajú a zaťažujú alebo prevyšujú zdroje, ktoré má osoba k dispozícii (Křivohlavý, 1994).

Existujú viaceré klasifikácie a kategorizácie copingového správania či copingových stratégií. Medzi copingové stratégie zaraďujeme náboženstvo, mentálne vypnutie, akceptáciu, hľadanie inštrumentálnej, sociálnej alebo emočnej opory, behaviorálne vypnutie, humor, užívanie alkoholu a drog, plánovanie hľadania riešenia problémov, aktívny coping, coping potlačením, odvedenie pozornosti, ústup do pozadia, sebakritika, konfrontačný spôsob zvládania stresu, obviňovanie iných, hľadanie pozitívnych stránok diania, prijatie osobnej zodpovednosti za riešenie situácie, sebaovládanie, snahu vyhnúť sa stresovej situácie a utiecť z nej, rezignáciu, monitoring (tendenciu vyhľadávať informácie o ohrozeniach) a iné. Copingové stratégie reprezentujú teda určité spôsoby správania v rôznych záťažových situáciách.

Zisťovaniu zdrojov na redukciu stresu v kontexte rôznych premenných (pohlavie, osobnosť, zmysel života a podobne) sa venovali niekoľkí autori. Konkrétnemu mapovaniu aké zdroje na elimináciu stresu využívajú študenti vybraných odborov sa venovali Balážová, Zakuťanská (2007) a Gerbová (2009). V prvom prípade sa prieskum týkal študentov humanitného a technického študijného zamerania, v druhom prípade Gerbová zamerala prieskum na študentov v odbore psychológia. Rozsah nášho výberu je 291 participantov, študentov vysokých škôl v študijnom programe sociálna práca. Participanti pochádzajú z týchto vysokých škôl: Katolícka univerzita v Ružomberku, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce Sv. Alžbety v Bratislave.

Na zistenie najčastejšie využívaných zdrojov na redukciu stresu sme použili nami vytvorený dotazník Dotazník zisťovania najvyužívanejšieho zdroja na redukciu stresu. Respondenti - poslucháči študijného programu sociálna práca - uvádzali ako najčastejšie využívaný zdroj na redukciu stresu pohyb. Tento zdroj využíva až 21,3 % respondentov. Ako druhý najčastejšie uvádzaný zdroj je fajčenie. Po tomto zdroji siaha až 21 % respondentov. Tretím najčastejšie využívaným zdrojom na redukciu stresu je u študentov sociálnej práce jedlo - 12 % a alkohol - 12 %.

Zistenia hovoria o tom, že študenti vysokých škôl nesiahajú v mnohých prípadoch práve po najefektívnejších zdrojoch na redukciu stresu. Z prvých troch najčastejšie využívaných zdrojov na redukciu stresu študentmi sociálnej práce sú na druhom (cigarety) a treťom (jedlo, alkohol) mieste také, ktoré by sme mohli označiť ako nevhodné zdroje na redukciu stresu. Pri týchto zdrojoch odborníci varujú, že po presiahnutí určitej hranice sú škodlivé a vyvolávajú stres a iné zdravotné problémy. V závislosti od tohto zistenia by sme nepriamo mohli poukázať na to, aby sa celkovo v študijných odboroch kládol dôraz na lepšiu informovanosť o efektívnom zvládaní stresu a o dôsledkoch, ktoré môžu priniesť nevhodné zdroje na jeho redukciu.

Náš príspevok poukázal na to, že vysokoškoláci študujúci sociálnu prácu, považujú cigarety, jedlo a alkohol za jeden z primárnych spôsobov, ako redukovať stres. Tento fakt by mal byť výstrahou. Študenti vysokých škôl prežívajú stres často, obzvlášť počas skúškového obdobia. So zvýšenou úrovňou výskytu stresu v živote vysokoškolského študenta hrozí aj riziko zvýšeného siahania po nevhodných zdrojoch na jeho redukciu. Práve v uvedomovaní si následkov nevhodného výberu badáme u vysokoškolákov značný limit. Preto by sa mala informovanosť o pozitívnych a negatívnych zdrojoch na redukciu stresu, ich následkov a efekte zvýšiť a to nie len v škole, ale aj v rodinách. Vedomie významu psychohygieny a možnosť poznania a využitia mnohých relaxačných techník by mal byť u vysokoškolských študentov značne posilnený. Študenti v odbore sociálna práca po ukončení školy vykonávajú prácu náročnú a často stresujúcu a zaužívane spôsoby ako pozitívne redukovať stres, im môžu výrazne pomôcť lepšie vykonávať pracovné činnosti a efektívnejšie sa konfrontovať s pracovnou, ale i životnou záťažou. Cieľom nášho príspevku bolo okrem teoretického vymedzenia dôležitých faktov týkajúcich sa stresu aj zmapovanie najčastejšie využívaných zdrojov na jeho redukciu u študentov vysokých škôl v študijnom programe sociálna práca. Prieskumom sme sa pokúsili zistiť, po akých zdrojoch siahajú vysokoškoláci a či je ich výber vhodný a účinok efektívny. Prieskum v tejto oblasti nám umožnil nahliadnuť do repertoára zdrojov na redukciu stresu u poslucháčov sociálnej práce a upozornil na to, že v mnohých prípadoch je ich výber nesprávny.

Stres, syndróm vyhorenia a sekundárna trauma u sociálnych pracovníkov

Vykonávanie profesie sociálneho pracovníka sa často opisuje a vníma ako ideálny stav nevyhnutnej pomoci klientovi v ťažkej životnej situácii. Levická a Mrázová (2004) uvádzajú, že sociálny pracovník by sa mal zaujímať o ľudí, mal by chcieť pomáhať a mal by mať úctu k životu. Náročnosť pomáhajúcej profesie sociálnej práce vyplýva z jej osobitnej pozície vo vzťahu ku klientovi, kde súčasťou profesionálneho výkonu práce je participácia na riešení jeho problémov (Raková, Bednarek, 2015). V tejto súvislosti Barnett a Cooper (2009) uvádzajú, že pracovníci pomáhajúcich profesií sú veľmi často ohrozovaní nadmerným stresom a syndrómom vyhorenia. Poskytujú pomoc druhým, aj keď ich vnútorné a vonkajšie zdroje môžu byť preťažené. Oblasť sociálnej práce patrí z hľadiska vzniku a rozvoja syndrómu vyhorenia k najrizikovejším (Ráczová, Köverová, v tlači). Mann (2004) dodáva, že v dôsledku intenzívnej práce s emóciami klienta, trpia pomáhajúci pracovníci tiež únavou z pomáhania v podobe sekundárnej traumy.

Sekundárna trauma reprezentuje zástupnú stresujúcu skúsenosť, ktorá je výsledkom pôsobenia vyrozprávaného príbehu o traume niekým, kto ju priamo prežil (Cunningham, 2003). Taktiež na základe priamej pomoci pri stresujúcej udalosti, napríklad v podobe krízovej intervencie po hromadnej autonehode. Napriek tomu, že sociálny pracovník nie je priamo v roly obete závažnej udalosti, môže mať táto udalosť klienta na neho rovnaký dopad. Dôsledkom toho môže na sebe pociťovať prejavy sekundárnej traumy v podobe desivých snov, pocitov bezmocnosti alebo častých myšlienok na situáciu klienta.

Nadmerný stres, vyhorenie a prežívanie sekundárnej traumy majú vplyv na zdravotný stav jedinca, nastáva nárast emocionálneho vyčerpania a pocitov úzkosti (Redeke, Mahoney, 2000). Ovplyvnená môže byť celková kvalita života a súčasne aj spokojnosť v práci, výkonnosť a efektivita práce sociálnych pracovníkov.

Cieľom našej výskumnej štúdie bolo zmapovať možný výskyt negatívnych dôsledkov vykonávania pomáhajúcej práce v populácii sociálnych pracovníkov. Zamerali sme a na faktory ako je vnímaný stres, syndróm vyhorenia a sekundárna trauma. Sústredili sme sa aj na otázku, či dĺžka praxe súvisí s nárastom negatívnych dôsledkov vykonávania pomáhajúcej profesie.

Výskumný súbor pozostával zo 193 sociálnych pracovníkov zamestnaných v zariadeniach sociálnych služieb a zariadeniach zriadených za účelom sociálno-právnej ochrany detí a kurately. Jednotlivé zariadenia boli vyberané náhodne, na základe elektronického generovania tak, aby boli proporcionálne zastúpené sociálne zariadenia z jednotlivých krajov Slovenska. Priemerný vek respondentov bol 41,7 (SD = 9,89). Na výskume participovalo 22 mužov a 171 žien. Priemerný počet odpracovaných rokov praxe bol 12,37 (SD = 9,50).

Priemerná úroveň emocionálneho vyčerpania posudzovaná MBI dotazníkom MBI-EV bola 19,98 (SD = 11,27), priemerná hodnota depersonalizácie, MBI-D bola 4,94 (SD = 4,7) a priemerná hodnota osobného uspokojenia bola MBI-OU 34,36 (SD=7,6). Celková priemerná hodnota vyhorenia 38,56 (SD=17,8). Priemerná úroveň vnímaného stresu v celom výskumnom výbere bola 25,9 (SD = 5,25).

Sledovali sme vzťah dĺžky praxe a výskytu negatívnych javov spojených s vykonávaním profesie sociálnej práce. Tento vzťah sme zistili len u sekundárneho traumatického stresu a faktoru vyhorenia MBI-osobné uspokojenie. Konkrétne bola zistená pozitívna, slabá a signifikantná korelácia medzi dĺžkou praxe a sekundárnou traumou (rs = 0,15, p = 0,04). Tiež sa ukázalo, že s narastajúcim počtom odpracovaných rokov stúpa aj miera osobného uspokojenia (rs = 0,16, p = 0,03). Vzťah dĺžky praxe a osobného uspokojenia nás zaujal, a preto sme hlbšie preskúmali aj možný vzťah veku sociálneho pracovníka a miery MBI-osobného uspokojenia.

Výsledky ukazujú, že oslovení sociálni pracovníci uvádzajú zvýšenú mieru vnímaného stresu a záťaže. Sociálni pracovníci okrem toho prežívajú priemernú mieru sekundárneho traumatického stresu, avšak s narastajúcim počtom odpracovaných rokov sa ohrozenie sekundárnou traumou zvyšuje. Vychádzajúc z výsledkov môžeme povedať aj to, že miera sekundárneho stresu v priebehu dĺžky odpracovaných rokov pravdepodobne kolíše, vyskytujú sa isté kritické obdobia, kedy by pracovník mohol byť náchylnejší na rozvoj sekundárnej traumy. Za zaujímavé zistenie pokladáme vzrastajúcu mieru osobného uspokojenia (MBI-OU) s dĺžkou praxe, ale najmä so zvyšujúcim sa vekom sociálneho pracovníka. Osobné uspokojenie (MBI - OU) hovorí o vnímanej kompetencii riešiť problémy klientov a pozitívne ovplyvňovať ich život. Celková miera osobného uspokojenia je nadpriemerná, čo je v prípade ohrozenia vyhorením veľmi dobrý ukazovateľ. To potvrdzuje aj znížená miera nezáujmu o klienta v podobe depersonalizácie. Okrem toho bolo zistené, že sociálni pracovníci prežívajú zníženú mieru emocionálneho vyčerpania a práve naopak, hodnotia, že majú dostatok síl na výkon svojej profesie. V ohrození syndrómu vyhorenia sú však mladí sociálni pracovníci s praxou do päť rokov, ktorí vykazujú vysoké hodnoty depersonalizácie a emocionálneho vyčerpania.

Malach, Jackson (1981) vypracovali normy na hodnotenie miery vyhorenia. Na základe nich naše výsledky potvrdili všeobecne nízku mieru ohrozenia syndrómom vyhorenia u sociálnych pracovníkov. Je možné, že práve zvyšujúca sa prax, vek a viera sociálnych pracovníkov v svoju odbornosť a pracovné kompetencie úspešne pomôcť klientovi tvoria účinný faktor ochrany pred vyhorením. Prekvapujúco náchylnejší na dopad negatívnych javov z pomáhania sú najmä mladí sociálni pracovníci s praxou do päť rokov. To môže súvisieť s ich nenaplnenými očakávaniami, či s nečakanými záťažovými situáciami plynúcimi z povolania. Mladý sociálny pracovník sa pravdepodobne buď naučí novým stratégiám zvládania záťaže, alebo je možné, že opúšťa túto prácu. Je pravdepodobné, že v tejto profesii následne ostávajú práve tí, ktorí v pomáhajúcej práci nachádzajú osobné uspokojenie.

tags: #reedukacia #socialny #pracovnik