Žilina (lat. Solna, nem. Sillein alebo Silein, maď. Zsolna, poľ. Żylina) je krajské a okresné mesto na severnom Slovensku. Mesto Žilina sa nachádza na sútoku Váhu s Kysucou a Rajčankou. Táto správna a územná jednotka je súčasťou okresu Žilina a podľa mesta Žilina je pomenovaná i celá orografická jednotka - Žilinská kotlina. Má tvar pravouhlého trojuholníka s hraničnou líniou Malej Fatry, Kysuckej vrchoviny, Strážovských vrchov, Súľovských vrchov a Javorníkov.
Žilina sa už od obdobia prvých písomných správ profilovala ako významné obchodné centrum. Jej význam ešte viac vzrástol vybudovaním cesty smerom na Košice, pričom Žilina sa stala jedným z miest, na ktorých sa vyberalo mýto. Už v 14. storočí sa v meste stretávame s prvými remeselníkmi. V 15. storočí sa začali spájať do cechov.
Počiatky remesiel a vznik cechov
Najstaršia zachovaná písomná zmienka o Žiline pochádza z roku 1208, kedy Žilinu tvorilo niekoľko slovenských osád. Vtedy sa územie Žiliny nazývalo "terra de Selinan", čo v preklade znamená "Zem Žiliny/Žilinská". Nemeckí kolonisti zo sliezskeho Tešínskeho kniežatstva začali pred rokom 1300 stavať nové sídlo. Jadrom budúceho mesta sa stal tzv. rínok (dnešné Mariánske námestie). Prvá zmienka o Žiline ako meste je z roku 1312.
V 14. storočí bola Žilina malým mestom, ktoré tvorilo iba niekoľko uličiek okolo štvorcového námestia. Žili tu zámožní patricijovia, remeselníci, tvoriaci strednú vrstvu a najnižšou vrstvou bola mestská chudoba. Neskôr sa mesto začalo rozrastať. Bolo to predovšetkým slovenské mesto, ale aj napriek tomu najvyššiu vrstvu tvorili Nemci.
Od konca pätnásteho storočia postupne vznikli cechy kožušníkov, krajčírov, mäsiarov, kováčov, súkenníkov. V meste bolo koncom 17. storočia 16 cechov a pracovalo tu približne 200 dielní (asi 150 súkenníckych).
Od roku 1488 sa objavujú artikuly cechu kožušníkov. V Žiline sa remeselná výroba sústredila najmä na súkno a kože. Predovšetkým v súkenníctve patrila Žilina medzi najvýznamnejšie centrá vo východnej časti strednej Európy. Prví súkenníci sa spomínajú už v 15. storočí. Ich cechové artikuly pochádzajú z roku 1569 a v 17. storočí sa vyrábalo ročne takmer 50 000 metrov súkna vo viac ako 120 dielňach.
Vybavenie troch remeselníckych dielní - obuvníckej, klobučníckej a krajčírskej - zachytáva pôsobenie remeselníkov v meste.
Významné remeslá a priemysel v Žiline
Vďaka rôznym privilégiám zaznamenal obchod a produkcia súkna v 17. storočí mimoriadny rozmach, i keď v 18. storočí došlo už k značnému úpadku. Napriek tomu rôzne druhy remesiel sa rozvíjali i naďalej. Napr. mlynári a sladovníci. V Žiline v tej dobe fungovali dva mlyny a 147 obyvateľov malo právo variť pivo.
Čiastočná stagnácia výroby nastala v 2. polovici 18. storočia, ale následne v 19. storočí pozitívne zasiahla do rozvoja hospodárstva železnica. Najmä výstavba Košicko - bohumínskej železnice, ktorá bola uvedená do prevádzky v roku 1871. V roku 1883 došlo i k prepojeniu Bratislavy so Žilinou prostredníctvom dobudovania Považskej železnice. Práve železnice boli dôležitým faktorom rozvoja podnikateľského prostredia v meste.
Taktiež začínajú v tomto období vznikať dôležité inštitúcie, akými boli peňažné ústavy. Z výrobných podnikov a firiem bola napr. v roku 1883 založená malá firma Americký parný mlyn. Prvým skutočne veľkým priemyselným podnikom však bola až Uhorská továreň na vlnené látky, vojenské súkno a pokrovce (1891), vo svojej dobe jedna z najmodernejších tovární v Uhorsku. Továreň nadviazala na bohaté tradície súkenníctva v meste.
Ďalším veľkým priemyselným podnikom bola tzv. Hungária, továreň na umelé hnojivá, ktorá začala fungovať v roku 1892. Od roku 1902 sa továreň stala známou najmä vďaka výrobe kyseliny sírovej.
Poslednou veľkou továrenskou z obdobia pred prvou svetovou vojnou, ktorá premenila Žilinu, po Bratislave a Košiciach, na tretie najvýznamnejšie hospodárske centrum Slovenska bola továreň na celulózu (zo začiatku 20. storočia). Postupom času v nej pracovalo až 400 robotníkov.
Mozaiku fabrík rakúsko - uhorskej éry dotvára dechtová továreň a zápalkáreň firmy Wittenberg. "Sirkáreň" zamestnávala viac ako 100 zamestnancov a ročne vyprodukovala 13 miliónov škatuliek zápaliek.
Vďaka investíciám do priemyslu význam Žiliny rástol. Postupne vznikali ďalšie menšie firmy, z ktorých stojí za zmienku prvá žilinská tehelňa, drevárske firmy a píly, likérky, údenárska továreň Kadlec. Veľkú tradíciu výroby malo v Žiline i spracovanie živých rýb zo Severného mora firmou Langfelder a spol., ktorá mala dokonca pobočku vo Viedni a sklad v Budapešti. Táto tradícia pretrváva až do dnešnej doby.
Známe bolo i strojné stolárstvo na Frambore. Alebo Petrovského továreň na farbenie a chemické čistenie. Aby sme nezabudli ani na železnice, musíme spomenúť aj továreň Úzkokolajných dráh s centrálou v Žiline. Prípadne Stárkov závod hasičský.
K výrobňam priraďujeme aj rôzne dielne a veľkosklady, ktoré mali v Žiline značné zastúpenie. Záverom treba spomenúť ešte továreň na likéry firmy M. Ripper a synovia účastinná spoločnosť, založená v roku 1873, ktorá patrí k najstarším svojho druhu na Slovensku.
Drotárstvo - unikátny fenomén žilinského regiónu
Počiatky drotárstva v severných oblastiach bývalej Trenčianskej župy nie sú doposiaľ celkom preskúmané. Všeobecne sa predpokladá, že mohlo vzniknúť v 18. storočí, ale masový rozmach nadobudlo až v 19. storočí. Vôbec prvá zmienka o drotárstve pochádza z roku 1828 z daňového súpisu, a to iba v troch obciach - Kolárovice, Dlhé Pole a Veľké Rovné.
Oblasť severozápadu Slovenska bola pomerne hornatá a chudobná. Obyvateľstvo hľadalo možnosti prežitia. Keďže často chodievali do blízkeho Sliezska, prichádzali do oblastí s rozvinutým železiarstvom, kde sa najviac ťažila železná ruda. Už v 18. storočí sa v Sliezsku prvý raz stretli s drôtom, poznali jeho tvárnosť a prispôsobivosť.
Za reálny predpoklad sa môžu považovať aj štatistiky z roku 1877, podľa ktorých z Trenčianskej župy odchádzalo ročne do sveta do 10 000 drotárov. Za neoficiálne centrum drotárstva sa vždy považovala obec Veľké Rovné.
Výhodou drotárstva bolo, že remeselník nemusel k nemu mať stabilnú dielňu a stačila mu tzv. krošňa, ktorú nosil na chrbte a v ktorej mal všetko, čo potreboval. V dejinách drotárstva sa často stretávame i s pojmom drotársko-plechárske obdobie, kedy drotári pracovali nielen s drôtom, ale vykonávali i to, čo dnes môžeme označiť za klampiarske práce.
Pre drotárstvo bolo typické, že už od samého začiatku expandovalo najprv do okolitých oblastí a nakoniec takmer do celého sveta. Práve pri týchto cestách do zahraničia sa vytvoril najznámejší symbol drotárstva, a to postava drotára s malým chlapcom - džarkom.
Drotárstvo prešlo troma základnými etapami vývoja: vandrovným drotárstvom, obdobím dielní a v záverečnej fáze obdobím továrenskej výroby, čo v podstate znamenalo i jeho koniec.
V prvom období vandrovania drotárov, v rámci podomového obchodu a opráv, sa venovali najmä tzv. flekovaniu hlineného a plechového riadu, predaju, prípadne výrobe pascí na myši a potkany, ktoré realizovali v niekoľkých základných typoch.
Druhou vývojovou fázou drotárstva bolo vytváranie dielní a menších manufaktúr. Je to obdobie druhej polovice 19. storočia. Dielne vyrábali praktické veci do domácnosti, ktoré našli široké uplatnenie kdekoľvek na svete, napríklad košíky na ovocie, rôzne typy vešiakov, cedidiel, ale i košíkov na roznášanie piva. Veľmi populárne boli vtáčie klietky, ktoré sa vyrábali v rôznych veľkostiach, a samozrejme pasce na myši a potkany.
Rast masovej spotreby si priamo vynútil vytvorenie väčších fabrík, kde sa z drotárov už stávajú podnikatelia v pravom slova zmysle. Rozvoj priemyselnej výroby však neznamenal i koniec klasického drotárstva. Drotári so svojimi džarkami naďalej putovali po svete, ale tovar už predávali prostredníctvom hauzírov.
Prvá a druhá svetová vojna znamenali veľmi tvrdé rany pre dejiny drotárstva. Hlavne po druhej svetovej vojne drotárstvo začalo písať svoju záverečnú kapitolu. V súčasnosti prešlo remeslo do umelecko-remeselnej a umeleckej podoby.
Remeselnícky dom v Žiline
Zaujímavou budovou mesta Žilina je Remeselnícky dom, ktorá je postavená na spojnici ulíc Kálov a Sad Slovenského národného povstania. Budovu začali stavať na podnet Živnostenského spolku v roku 1909 a slávnostne ju otvorili 20. augusta 1910. Živnostenský spolok plnil úlohu združovania remeselníkov, obchodníkov a živnostníkov.
Pôvodný názov budovy bol Priemyslový dom Gabriela Barossa, pomenovaného podľa uhorského ministra dopravy. Gabriel Barossa (1848 Pružina - 1892 Budapešť) sa svojou pílou vypracoval najskôr na poslanca uhorského snemu a neskôr až na ministra spojov a verejných prác, neskôr premenované na ministerstvo dopravy. Zaviedol mnohé novinky na poštách a železnici. Presadil napr. výstavbu železničnej trate Bratislava - Žilina.
Predpokladá sa, že jeho socha na budove je umiestnená preto, lebo v roku 1891 sa zaslúžil o Zákon o povinnom poistení remeselníckeho a priemyselného robotníctva, ktorý riešil aj úrazové poistenie, starostlivosť o chorých a nedeľný odpočinok.
Žilinčania mu vďačia za zásluhu o vybudovanie súkennej továrne neskôr nazývanej Slovena. Ide o dvojpodlažnú secesnú budovu. Na streche sa nachádzajú dve postranné vežičky. V strede budovy je umiestnená socha už spomínaného Gabriela Barossa a dva reliefy so 17 postavami, ktoré predstavujú zástupcov remesiel - napr. je tu znázornený kováč s pomocníkom, mlynár, krajčír....
Od roku 1960 boli v budove umiestnené postupne rôzne školy - Stredná priemyselná škola stavebná, neskôr konzervatórium a obchodná akadémia. Dnes je budova po rekonštrukcii a je súkromným majetkom firmy.
Žilina ako "mesto remesiel"
Žilina/mesto remesiel je názov výstavy, ktorá spolu s výstavou Kostol sv. Štefana kráľa patria k jedným zo sprievodných podujatí XVII. ročníka Staromestských slávností v Žiline. Vernisáž výstavy Žilina/mesto remesiel sa uskutočnila v stredu 8. júna 2011.
Žilinská Radnica opätovne sprístupnila svoje priestory, ktoré budú ponúkať prostredníctvom výstav najvýznamnejšie historické míľniky mesta. Hlavná téma prvej tohoročnej výstavy na Radnici korešpondovala s duchom Staromestských slávností, a tým sú remeslá.
"Žilina bola na prelome 16. a 17. storočia významným hospodárskym centrom širokého okolia. Najväčší rozmach zaznamenala remeselná výroba a obchod. Remeslá sa sústreďovali v cechoch, z ktorých najvýznamnejší bol súkennícky cech. V meste pôsobilo koncom 17. storočia 16 cechov a pracovalo tu približne 200 dielní (asi 150 súkenníckych)."
Ďalšia časť výstavy informuje o Priemyselnej výstave Horného Uhorska, ktorá sa konala v roku 1903 v Žiline, a ktorú počas jej trvania navštívilo viac ako 60 tisíc návštevníkov.
Na stránke o. z. Cech Terra de Selinan zo Žiliny sa píše: "Snažíme sa vytvoriť hmatateľný autentický obraz života stredovekého človeka. Zažite s nami stredoveký tábor s bojovníkmi, remeselníkmi či civilistami. Súčasťou nášho tábora sú aj rôzni remeselníci ako napríklad sviečkar, kováč, pisár, obuvník či krajčír. Remeslá predstavujeme ako súčasť tábora alebo samostatne, napríklad ako stánky na rôzne trhy."