Nutná obrana a krajná núdza: Kľúčové pojmy v Trestnom zákone

Slovenská koncepcia Trestného práva hmotného vychádza z viacerých základných kategórií, pričom jednou z nich je aj koncepcia vymedzenia trestného činu. Platný Trestný zákon, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2006, priniesol novú koncepciu pojmu trestného činu. Pôvodné materiálno-formálne pojatie trestného činu nahradil formálnym vymedzením, aj keď to úplne nie je tak.

Formálne vymedzenie trestného činu je založené na skutočnosti, že za trestný čin sa považuje také konanie subjektu, ktoré je protiprávne a zároveň napĺňa znaky trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Aby sa mohlo konanie subjektu považovať za trestný čin, musí splniť dve podmienky: protiprávnosť konania a subsumovateľnosť konania pod znaky niektorého trestného činu. Ak niektorá z týchto dvoch podmienok chýba, nemožno považovať konanie subjektu za trestný čin.

Ak konanie subjektu napĺňa znaky niektorého trestného činu, ale z určitých, zákonom predpokladaných dôvodov, nie je protiprávne, teória takéto konanie pomenúva „čin inak trestný“. Trestnoprávna teória má pre tieto dôvody pripravenú definíciu a nazýva ich „okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu“. Medzi tieto patria aj nutná obrana a krajná núdza.

Trestný zákon v § 8 definuje trestný čin ako protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v zákone, ak zákon neustanovuje inak. Prečin, zločin a obzvlášť závažný zločin sú všetko trestné činy, ktoré sa líšia len v spôsobe zavinenia, prípadne v hraniciach sadzieb odňatia slobody. Prečinom sa rozumejú všetky nedbanlivostné (spáchané neúmyselne) trestné činy, ako aj úmyselné trestné činy, za ktoré Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov.

Nutná obrana

Nutná obrana je okolnosť vylučujúca protiprávnosť činu, ktorej podmienky sú celkom jasne dané pre situácie, keď osoba odvracia útok na záujmy chránené Trestným zákonom bez toho, aby bola za tento čin trestne zodpovedná. Trestnoprávny inštitút nutnej obrany poskytuje osobe, ktorá útok odvracia, značnú voľnosť v jej konaní, hlavne pokiaľ ide o intenzitu sily a výber prostriedkov na obranu.

Zákonné vymedzenie nutnej obrany a jej podmienok stanovuje, že obrana nesmie byť zjavne neprimeraná útoku. Keďže je toto vymedzenie pomerne vágne, v praxi často dochádza k situáciám, kedy je náročné stanoviť, či je možné dané konanie subsumovať pod konanie v nutnej obrane.

Pod pojmom nutná obrana môžeme zahrnúť situácie, keď sa obránca sám bráni útočníkovi, ako aj situácie, keď obránca bráni inú napadnutú osobu. Rovnako možno nutnú obranu vzťiahnuť aj na útok proti majetku obránca (krádež, poškodenie, …). Musíme však mať na pamäti, že útok musí byť priamo hroziaci alebo trvajúci.

Definícia nutnej obrany

Nutnú obranu chápeme tak, že niekto môže spáchať „čin inak trestný“, ktorým odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok spočívajúci v protiprávnom konaní človeka, zvieraťa, veci, či čohokoľvek iného, čo je riadené mysľou človeka na záujem chránený Trestným zákonom, a uvedené konanie nebude posudzované ako trestný čin.

„Čin inak trestný“ znamená akýkoľvek trestný čin uvedený v osobitnej časti Trestného zákona. „Ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok“ - to sú kľúčové pojmy.

Priamo hroziaci alebo trvajúci útok

• Trvajúci útok znamená, že záujem chránený Trestným zákonom je v danom momente porušovaný útokom.
• Priamo hroziaci útok zase znamená, že záujem chránený Trestným zákonom v danom momente ešte nie je porušovaný, ale z okolností vyplýva, že s vysokou pravdepodobnosťou bude bezprostredne nasledovať začiatok útoku.

Vo vzťahu k priamo hroziacemu útoku je nutné povedať, že útočník nemusí hrozbu priamo vysloviť, ale postačí, ak táto vyplýva priamo z okolností prípadu. Napríklad, útočník sa nemusí priamo verbálne vyhrážať, že niečo urobí, aby sme mohli konať v nutnej obrane tak, že útok priamo hrozí, ale stačí, ak z konania útočníka evidentne vyplýva, že hrozí útok na záujem chránený Trestným zákonom. Vtedy je dôležité útočníka upozorniť, že ak bude pokračovať (napr. v približovaní sa k obydliu), bude sa obranca brániť.

Vo všeobecnosti je však nutné útok charakterizovať ako protiprávne konanie človeka, resp. zvieraťa, či veci, ktorých konanie však na rozdiel od krajnej núdze ovláda úmysel človeka. Dôležité je uviesť, že obrana musí smerovať voči útočníkovi a v prípade, ak útok vedú spoločne viacerí útočníci, je nutná obrana prípustná proti ktorémukoľvek z nich. Všetky vyššie uvedené podmienky nutnej obrany musia byť nevyhnutne splnené k tomu, aby protiprávne konanie obrancu nemohlo byť posúdené ako trestný čin.

Primeranosť obrany

Základným kritériom hodnotenia nutnej obrany a zároveň požiadavky oprávnenosti nutnej obrany je, aby obrana nebola celkom zjavne neprimeraná útoku. Pre správne posúdenie nutnej obrany je nevyhnutné vždy hľadať akceptovateľný prienik medzi primeranou obranou a útokom so zameraním sa na:

• Spôsob útoku: Kritériom posúdenia nie sú použité prostriedky na obranu, ale spôsob ich použitia.
• Miesto útoku: Menej zaľudnené miesto útoku alebo sa na mieste útoku nachádzajú ľudia naklonení útočníkovi - tým je útok nebezpečnejší a obrana môže byť razantnejšia.
• Čas útoku: Na napadnutom, ktorý je ohrozovaný v nočnej dobe nebezpečnými osobami na živote a majetku, nemožno žiadať takú mieru opatrnosti a obozretnosti ako na osobe konajúcej za stavu menej nebezpečného.
• Okolnosti vzťahujúce sa na osobu útočníka: Zdravotný stav útočníka, či ovláda bojové umenia a obranca ho pozná, či je v dobrej kondícii na rozdiel od obrancu.
• Okolnosti vzťahujúce sa na osobu obrancu: Obrana môže byť razantnejšia, ak sú obrancove psychické, či fyzické vlastnosti v nevýhode proti útočníkovi.

Dnes si však musíme uviesť dôležitú pripomienku a to, že v prípade nutnej obrany zásada subsidiarity neplatí. V praxi to znamená, že obranca nie je povinný využiť všetky dostupné prostriedky na odvrátenie útoku, ale sa môže začať brániť, prípadne brániť záujem chránený Trestným zákonom aj bez toho, že by napríklad utiekol.

Použitie strelnej zbrane v nutnej obrane

Z hľadiska použitia strelnej zbrane pri nutnej obraně je viac než kedykoľvek inokedy nutné brať do úvahy pojem primeranosť. Na prípadný útok sa môžeme pripraviť vopred tým, že strelnú zbraň preventívne nosíme pri sebe. Pri jej použití nemusíme zohľadňovať účinnosť zbrane útočníka. V určitých prípadoch je dokonca možné použiť strelnú zbraň aj proti neozbrojenému útočníkovi. Jedno však majte na pamäti: každý takýto čin je posudzovaný individuálne a pri vyšetrovaní sa zohľadňuje množstvo faktorov.

Putatívna (domnelá) obrana

Pre úplnosť je nevyhnutné minimálne spomenúť inštitút tzv. „putatívnej (domnelej) obrany“, ktorý je definovaný v ustanovení § 25 ods. 4 Trestného zákona. Putatívna obrana spočíva v tom, že obranca koná, pretože sa domnieva, že je prítomný priamo hroziaci alebo trvajúci útok, avšak v skutočnosti to tak nie je.

Zákonné vymedzenie konania osoby, ktorá konala v skutkovom omyle a teda sa bránila použitím nutnej obrany voči útoku, ktorý však v skutočnosti neexistoval, znie nasledovne: „Ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí, nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivosti“ (§ 25 ods. 4 TZ).

Na príklade si je možné putatívnu obranu vysvetliť tak, že obranca sa skryje pred útočníkom niekam za roh, pričom počuje, že k rohu, za ktorým sa obranca skrýva niekto prišiel a na toho obranca spoza rohu použije drevenú palicu, avšak následne zistí, že sa nebráni voči útočníkovi, ale obranu smeruje voči náhodnému okoloidúcemu.

Z uvedeného môžeme konštatovať, že ak obranca nebude konať na základe odôvodnenej mylnej domnienky o hrozbe útoku a útok v skutočnosti ani neexistoval, tak takéto konanie nemôžeme považovať za beztrestné a osoba bude zaň plne trestne zodpovedná.

K dosiahnutiu objektívneho výkladu ustanovenia o zdanlivej obrane je potrebné si objasniť aj pojem „nedbanlivosť“. Samotný pojem nedbanlivosť je upravený v § 16 Trestného zákona, ktorý síce definuje trestný čin z nedbanlivosti, ale túto definíciu môžeme aplikovať aj na omyl spočívajúci v nedbanlivosti v rámci konania v zdanlivej obrane.

• Nepôjde o trestnú zodpovednosť vôbec: A to vtedy, keď pôjde o odôvodnený omyl, ale tento nebude spočívať ani v nedbanlivosti. Aby omyl nespočíval v nedbanlivosti, musí ísť o také konanie obrancu, pri ktorom nevedel, že ide o omyl a ani sa bez primeraných dôvodov nespoliehal na to, že o omyl nejde.
• Pôjde o trestnú zodpovednosť za nedbanlivostný trestný čin: A to v prípade, že pôjde o odôvodnený omyl, ale tento bude spočívať v nedbanlivosti. Ak sa obranca bez primeraných dôvodov spoliehal na to, že o omyl nejde, alebo ak obranca nevedel, že ide o omyl, aj keď to, že ide o omyl vzhľadom na okolnosti a svoje pomery vedieť mohol a mal.

Príklad odôvodneného omylu, ktorý nespočíva v nedbanlivosti:

Občan sedí po zotmení v obývačke svojho domu spolu so svojou rodinou a sleduje televízny program. V tom počuje cez pootvorené okno obývačky kroky na dvore. Pre istotu zoberie drevenú pálku a ide von na dvor, aby zistil o čo ide. V prítmí vidí postavu zamaskovanej osoby s kuklou na hlave, ktorá drží v ruke niečo čo vyzerá ako strelná zbraň, ako sa potichu pozdĺž steny zakráda k osvetlenému oknu obývačky. Neváha a pálkou udrie túto osobu po hlave a spôsobí jej tak otras mozgu. Neskôr sa ukáže, že touto osobou je rodinný priateľ, ktorý si chcel urobiť žart, zamaskoval sa, zobral si napodobeninu strelnej zbrane a chcel fingovať prepadnutie, s cieľom ich vystrašiť. Majiteľ domu nevedel, že ide o omyl, ani sa bez primeraných dôvodov nespoliehal, že o omyl nejde, a ani to za daných okolností vedieť nemal a nemusel. Preto ide o omyl, ktorý nespočíva v nedbanlivosti.

Príklad odôvodneného omylu, ktorý spočíva v nedbanlivosti:

Občan sedí po zotmení v obývačke svojho domu spolu so svojou rodinou a sleduje televízny program. V tom počuje cez pootvorené okno obývačky kroky na dvore. Pre istotu zoberie drevenú pálku a ide von na dvor, aby zistil o čo ide. V prítmí vidí postavu človeka, otočeného chrbtom, ktorý voľným krokom, bez toho, aby si dával pozor na to či robí hluk, ide smerom k bočnej strane domu k vysvietenému oknu obývačky. Majiteľ domu bez upozornenia udrie túto osobu pálkou po hlave a spôsobí jej otras mozgu. Neskôr sa ukáže, že touto osobou je rodinný priateľ, ktorý prišiel neohlásene na návštevu a skôr než vošiel do domu sa chcel pohľadom cez okno presvedčiť, kto je doma. Majiteľ domu sa vzhľadom na okolnosti mohol domnievať, že ide o útok, ale sa bez primeraných dôvodov spoliehal, že nejde o omyl. Ide teda o prípad omylu spočívajúceho v nedbanlivosti.

Útok zo strany maloletej, nepríčetnej osoby alebo osoby konajúcej v skutkovom omyle

Napriek zavedeniu novej právnej úpravy nutnej obrany, zostávajú problémovými odvetviami tohto inštitútu aj naďalej uplatnenie nutnej obrany proti útoku maloletej osoby (dieťaťa), nepríčetnej osoby alebo osoby konajúcej v skutkovom omyle. V súčasnej, ale aj staršej právnej teórii, môžeme naraziť na široké spektrum navzájom odlišných názorov na tieto problémové oblasti v rámci konania v nutnej obrane.

Jeden z najrelevantnejších názorov vyjadril O. Novotný, ktorý zastáva stanovisko, že útok samotný musí spĺňať len jednu jedinú podmienku a to, že je vedený proti záujmom chráneným Trestným zákonom; trestná zodpovednosť útočníka sa vôbec nevyžaduje. Takisto vyslovil názor, že prípady útoku zo strany nepríčetnej osoby, dieťaťa alebo osoby konajúcej v skutkovom omyle sa budú spravovať ustanoveniami o nutnej obrane a nie krajnej núdze.

Cisářová sa vyjadrila, že pokiaľ nie je podmienkou, aby bol útok trestným činom, tak nemôžeme ani vyžadovať, aby bola osoba trestne zodpovedná. Takisto dodáva, že brániť sa pomocou nutnej obrany je v týchto prípadoch možné len vtedy, keď už obranca nemá inú možnosť.

Opačný názor na danú problematiku majú Solnař a F. Novotný, ktorí tvrdia, že obrana chránených záujmov pomocou nutnej obrany nie je v prípade útoku detí, nepríčetných osôb a osôb konajúcich v skutkovom omyle možná. Riešenie otázky, či možno nutnú obranu použiť proti útokom spomínanej kategórie osôb, možno hľadať aj v inej relevantnej rovine. Zo všeobecne uznávanej definície môžeme odvodiť, že za útok sa považuje len úmyselné protiprávne konanie, ktoré má násilný charakter. Na základe tejto definície, uznávanej právnou teóriou, logicky vyplýva, že útok dieťaťa, nepríčetnej osoby a osoby konajúcej v skutkovom omyle, nemôže byť útokom ako takým, ale len hroziacim nebezpečenstvom. V takom prípade sa bude možné brániť v medziach krajnej núdze a nie nutnej obrany. V tejto súvislosti je ale dôležité uviesť, že toto môže platiť len vtedy, keď obranca vie rozlíšiť, že ide o útok tejto kategórie osôb.

Vybočenie z medzí nutnej obrany (exces)

Ako ďalší problém v právnej úprave nutnej obrany sa môže javiť situácia ohľadom určovania, či došlo k excesu, a teda vybočeniu z medzí nutnej obrany. „O vybočenie z medzí nutnej obrany ide vtedy, ak neboli splnené všetky zákonné podmienky nutnej obrany alebo neboli splnené vo všetkých smeroch.“

Poznáme dva druhy vybočenia z medzí nutnej obrany, teda excesov:

• Intenzívny exces: Nastane vtedy, keď obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku (napríklad streľba zo strelnej zbrane na zlodeja). Ak konanie v nutnej obrane spĺňa všetky zákonné podmienky tejto okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu, okrem podmienky proporcionality, tak v tomto prípade by sa dané konanie zohľadňovalo ako poľahčujúca okolnosť. Takisto je dôležité určiť, či uvedené konanie bolo spáchané z nedbanlivosti alebo úmyselne zo strany páchateľa. Ak totiž páchateľ spáchal takýto čin len z nedbanlivosti, tak bude trestne zodpovedný len za trestný čin spáchaný z nedbanlivosti.
• Extenzívny exces: Hovoríme o ňom, keď ku konaniu v nutnej obrane došlo v čase, keď útok bezprostredne nehrozil. To znamená, že obrana musí byť súčasná s útokom. Keď obrana pokračuje už potom ako útok skončil alebo obrana je predčasná, t.j. bola začatá ešte predtým ako útok začal, tak v týchto prípadoch ide o obranu, ktorá nie je súčasná s útokom a ide teda o extenzívny exces. Ak takéto konanie naplní skutkovú podstatu trestného činu, tak sa konanie v extenzívnom excese bude považovať za poľahčujúcu okolnosť. Rovnako ako pri intenzívnom excese, musíme aj pri excese extenzívnom skúmať, či išlo o konanie nedbanlivostné alebo úmyselné.

Krajná núdza

Čin odvracajúci priame nebezpečenstvo, ktoré ohrozuje zákonom chránený záujem, sa označuje ako krajná núdza. Aj tu je však nutné hľadieť na to, aby boli použité primerané prostriedky. To znamená, že potenciálne spôsobená škoda či následok činu užitého v krajnej núdzi nemôže byť rovnako závažný, alebo dokonca závažnejší než nebezpečenstvo, ktoré hrozilo.

Pri úprave krajnej núdze a jej zákonnom vymedzení v Trestnom zákone, došlo oproti predošlej právnej úprave k výraznej zmene. Rekodifikáciou Trestného zákona sa zákonodarca uchýlil k značnému narušeniu zásady proporcionality krajnej núdze. Táto liberalizácia jednej z najdôležitejších podmienok krajnej núdze je v súčasnom znení Trestného zákona vyjadrená takto: „Nejde o krajnú núdzu, ak spôsobený následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil“ (§ 24 ods. 2 Trest. Zákona).

Z takto formulovaného ustanovenia môžeme logicky prísť k záveru, že súčasný právny stav krajnej núdze umožňuje pri odvracaní nebezpečenstva nielen poškodiť záujem menej závažný ako ten, ktorému nebezpečenstvo hrozilo, ale takisto aj záujem rovnakej dôležitosti. V niektorých prípadoch dokonca záujem o niečo závažnejší. Inak povedané, osoba konajúca v krajnej núdzi môže pri ochrane svojich zákonom chránených záujmov obetovať aj záujem rovnako závažný a dokonca aj záujem o niečo závažnejší.

Podľa takejto definície zásady proporcionality je možné obetovať aj jeden ľudský život za druhý ľudský život, napríklad v situácii obetovania života jedného človeka pre záchranu vlastného života. Na prvý pohľad sa síce takáto právna úprava nemusí zdať nijak problematická, keďže obetovanie života jedného človeka pre záchranu väčšieho množstva ľudí sa zdá byť absolútne v poriadku, avšak v praxi takéto vymedzenie spôsobuje značné problémy.

Ako prvý na danú problematiku upozornil Jozef Záhora, ktorý súčasnú legálnu definíciu zásady proporcionality v krajnej núdzi odmietol a takisto podotkol, že predchádzajúca právna úprava nespôsobovala v praxi žiadne závažnejšie komplikácie a jej zmena preto nebola potrebná. Okrem iného tiež vyjadril názor, že ľudia sú si vo svojej podstate rovní, a preto by nemalo byť možné obetovať jeden ľudský život za iný.

Problém pri aplikácii súčasnej právnej úpravy zásady proporcionality pri konaní v krajnej núdzi môže nastať, keď niekto usmrtí druhú osobu za účelom odobratia orgánov. V takomto prípade sa osoba takto konajúca teoreticky môže odvolávať na to, že takýmto spôsobom chcela predísť smrti inej osoby alebo dokonca skupiny osôb. Takéto konanie je však spoločensky neakceptovateľné a mohol by ním byť ohrozený každý člen spoločnosti. Riešením tejto problematickej oblasti by mohla byť doplnenie súčasnej právnej úpravy o nasledujúci odsek: „Nejde o krajnú núdzu, ak niekto nebezpečenstvo odvracia odoberaním ľudských orgánov a tkanív v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi zo živej osoby alebo osoby usmrtenej pre tento účel, s výnimkou dobrovoľnej samovraždy.“

Porovnanie nutnej obrany a krajnej núdze

Podobnosť definícií krajnej núdze a nutnej obrany je značná, avšak existujú kľúčové rozdiely:

tags: #prednaska #nutna #obrana #krajna #nudza