Príbeh nás zavedie do sveta fantázie, kde sa stretávajú dobrodružstvo, poznanie a tajomstvá prírody. Hlavné postavy, Maxík a Majka, sa ocitnú uprostred neobyčajných udalostí, ktoré ich naučia o dôležitosti spolupráce, odvahe a objavovaní neznámeho.
Dobrodružstvo na vysokom kopci
Maxík bol práve na vysokom kopci, kde rástla už len kosodrevina a cupitali tam kamzíky. Vytiahol z vrecka tri píšťalky, priložil si ich k ústam a hral. Na všetkých naraz. Do druhej ruky si dal ešte dažďovú palicu a hral aj na nej. Pod nohy si položil malý bubienok s tamburínkou a na druhú nohu si natiahol rolničky. A hral. Tak krásne, že kamzíky prestali cupitať a len klopkali do rytmu labkami, pridali sa aj svište, líšky a dvaja siví vlci, ktorí ťahali a spievali lepšie ako operní speváci.
Záhadné zvuky a neviditeľnosť
Majka bola zasa na kráľovskom plese. Ako inak ako princezná. V nádherných ružovo-snehobielych šatách s účesom, ktorý očaril aspoň troch princov. Sponky vo vlasoch jej závideli všetky ostatné princezné na plese. Práve vstal ten najkrajší princ a išiel ju požiadať o tanec, keď za oknami zámku začula akýsi divný zvuk. Svišťanie, krochkanie, kašľanie. Majka pomaly otvorila oči a pozrela sa po izbičke. „Počujem,“ potvrdil Maxík, „ale počúvaj dobre. Ten zvuk silnie…“ „Akoby sa približoval k nášmu oknu,“ zašepkala Majka a pomaly sa priblížila k oknu.
„Nie, len vás nikto nevidí. Dal som vám Zastierač žltolistý. Bylinka, po ktorej sa na pár hodín stanete neviditeľnými,“ vysvetlil Maxík. Majka sa zahľadela do šiat, ktoré sa nosili tu na zámku a začítala sa do niekoľkých Františkových knižiek, ktoré ležali na stole.
Hľadanie lieku a historické stopy
„Špeciálny čaj,“ zašepkal chorý dúšik a vytiahol z vrecka starý kus papiera s receptom, na ktorom neboli písmená, ale nakreslené byliny a prístroje a konvičky. „Veď to neviem. Nebol som chorý už viac ako 825 rokov,“ zavzlykal Kaško. „Ale stará mama bola nedávno chorá. Asi pred 300 rokmi. „Borša? „Malá dedinka. Tu v Haravare. Tam by mala byť vzácna kuchárska kniha a lekársky kufrík Anky Bornemisz.
„František Rákóczy….druhý. Veľký človek. Bojovník, rebel, ale písal aj krásne básničky. Videli ste ten veniec, ktorý je na Dóme svätej Alžbety v Košiciach? Tak ten je tam preto, lebo Ferko je pochovaný práve na tom mieste pod kostolom,“ dozvedeli sa deti.
Vošli do kaštieľa a rozdelili sa. Každý išiel hľadať inam. Kaško pomaly a choro prechádzal okolo veľkého baldachýnu a spomínal na malého Františka Rákóczyho, ktorý sa práve tu narodil. Keď videl jeho hračky a oblečenie, na chvíľu si sadol a zaspomínal si na vtedajší ruch. „Presne tak to bolo,“ vzdychol si Kaško, keď sa pozeral na obrazovku v okne, ktorá ukazovala život v kaštieli.
Príroda a hudba ako liek
„Mám nápad. Tu neďaleko bol prekrásny les s močarinami. Deti súhlasili a Kaško im ukazoval, čo majú zobrať. Všade okolo nich bola nádherná príroda. Les spolu s močiarom. Spievali vtáci aj žabky. „No to je chodník, ktorý ide cez nejakú zaujímavú krajinku. A je to tu! Horúčka presiahla 100 stupňov. Maxík vytiahol malý bubienok a shaker, Majka si odopla jednu sponku z vlasov a urobila si z nej drumbľu, niekoľko žabiek vystrčilo z močiara hlávky.
Najprv chytili a schlamstli tri mušky a jednu vážku, to používajú žabky na posilnenie hlasu, a potom začali spievať. Žabky ich videli, lebo zastierač žltolistý zneviditeľní človeka a ducha len pre ľudské oko. Asi viete, že zvieratá majú lepšie oči a uši a nohy a… Príďte do Oborína a uvidíte, prečo. Keď spieval, postavil sa a prechádzal po drevených chodníkoch cez močiare. Chodil a chodil.
Múdrosť predkov a prírodné liečiteľstvo
„Možno,“ tajomne sa usmieval Kaško. „Spomenul som si, ako sme liečili našu starkú. Tiež sme jej dávali bylinky a všetko možné. Nič nepomohlo, ani čarovné formulky.“ Pozreli sa za seba. Iné deti: „No, veď nie je noc.“ „Už ideme.“ Všetky deti aj ich pani učiteľky zatvorili oči a započúvali sa do spevu vtákov. „Ďakujem, kamaráti.“
Článok sa zaoberá rozborom diela, ktorého názov je „Malý veľký zázrak: Mesiac je strážca“. Pre hlbšie pochopenie kontextu diela preskúmame aj iné aspekty, ako napríklad vplyv duchovného bohatstva sv. Augustína, význam odovzdávania múdrosti z generácie na generáciu, a tvorbu významného slovenského umelca Stana Lajdu.
Svätý Augustín a jeho vplyv
Duchovné bohatstvo sv. Augustína bolo v stredoveku vodcom myšlienkového sveta, a to pred sv. Tomášom vodcom jediným. Aj po stredoveku, až po naše časy, je autoritou, ku ktorej sa viac-menej ustavične vracia duchovné úsilie, aby sa ňou dalo usmerňovať a oplodňovať. Osobnosť sv. Augustína má niečo neodolateľne a nevysloviteľne príťažlivého, jedinečne sympatického, čo sa cez storočia o nič nezmenšilo. Bol duchovným borcom heroických rozmerov, otvoreným zápasníkom s duševnými prúdmi, hľadajúcim ustavične pravdu, no pritom úplne reálnym, zemi blízkym človekom. Taká postava imponovala po všetky časy každému.
Pochybnosť, či možno vôbec nájsť pravdu, stupňovala sa uňho neraz až skoro do zúfalstva, no milosť Božia ho posilňovala, že nesmie stratiť dôveru a rovnováhu. Práve tým úporným hľadaním pravdy, hrdinským zápasom s ľudskou krehkosťou a chybami, citlivou bázňou pred hriechmi a konečným uspokojením v milosti Božej poskytuje sv. Augustín nevyčerpateľné bohatstvo duševných hodnôt. Prekonal a prežil všetko, čo v ľudskom osude možno zažiť. Dosiahol najvyššie vrcholce ľudských možností, ale aj sostúpil tak hlboko, ako len krehký človek môže upadnúť. Prežil všetku biedu a úbohosť človeka, ale aj celú geniálnosť a tvorivosť. Dokonalé poznanie ľudskej osudovosti, ťažké borenie sa za pravdou urobilo sv. Augustína až františkánsky pokorným. Pochopil každého, aj bludára, a nikoho ľahkomyseľne neodsúdil. Aj o donatistoch, svojich zarytých nepriateľoch, vyslovil sa naozaj po augustínovsky: „Nech vás odsudzujú a zatracujú tí, čo nikdy neskúsili, ako ťažko je hľadať pravdu.“ Sv. Augustín je stelesnením katolíckej myšlienky, katolíckej syntézy. Stáva sa tým nielen všestrannosťou svojho ducha, ktorý sa dotkol všetkých otázok a problémov, nielen preto, že harmonicky spojil špekuláciu s mystikou, ale najmä preto, že súladne spojil najosobnejšiu zbožnosť s absolútnou vernosťou k Cirkvi.
Odovzdávanie múdrosti z generácie na generáciu
O predchádzajúcom storočí sa hovorí, že prinieslo priam skokové zmeny v spôsobe života v takmer každej generácii. Zapríčinili to nielen viaceré vojenské konflikty, ale predovšetkým obrovský technologický a hospodársky pokrok, ktorý si priam vynucoval rýchle zmeny v štýle života. Tento trend pokračuje aj v súčasnosti. Napriek mnohým pozitívam môžeme nájsť aj oblasti v živote spoločnosti, ktoré tým veľmi utrpeli. Ide o stratu odovzdávania múdrosti života z generácie na generáciu. Mladšia generácia stratila záujem načúvať skúsenostiam tej staršej, pretože rýchly pokrok dáva ich dobe pečať čohosi prekonaného a tým aj neužitočného.
Táto zmena sa silno dotkla aj spôsobu prežívania viery. Odovzdávanie múdrosti umenia duchovného života z generácie na generáciu sa prerušilo alebo pretrvalo len v určitej minimálnej miere. Smäd po duchovne však hnal každú novú generáciu hľadať spôsoby, ako uspokojiť tento smäd po Bohu v rýchlo sa meniacej spoločnosti.
Stano Lajda a jeho tvorba
Stano Lajda je významný slovenský umelec, rodák zo Žiliny, ktorý sa nedá ovplyvniť trendami. Ide si stále svojou cestou, počas ktorej sa hocikedy môže obzrieť späť bez toho, aby čosi ľutoval. Pracovitý, zásadový a preferujúci remeselnosť v umeleckých dielach - odovzdával svoje skúsenosti aj mladým ľuďom. Okrem výtvarných diel je známa aj jeho kniha Posledná večera Leonarda z Vinci, jediná svojho druhu na Slovensku.
Začiatky a motivácia: Kam mi siaha pamäť až do ranného detstva, tam sa mi vybavia farebné pastelky, „voskovky“ a hrboľaté výkresy, ktoré mi starý tata prichystal na stôl. Ako skúsený pedagóg odhadol moje nastavenie a vedel, že ich nájdem do pár minút. Obzeral som si krajinky na stenách, ktoré maľoval jeho brat - strýko Alino a túžil som raz robiť podobne krásne obrazy. To ma veľmi motivovalo. Výtvarná výchova bol vždy môj najobľúbenejší predmet a popri svojich maľbičkách som ešte stihol aj pomáhať niektorým spolužiakom, aby dostali lepšiu známku.
Už na základnej škole ste navštevovali ĽŠU v Žiline. Predstavu, že raz budem profesionálny maliar, asi nikdy nič nenarušilo. Už v tretej triede, keď sme dostali za úlohu namaľovať námet „Kým chcem byť“, namaľoval som sa s paletou a štetcami v pomaľovanom plášti. Niekde ten obrázok ešte stále mám odložený. No keby ma nevzali na vysokú školu, viem si predstaviť, že by som robil filmovo-divadelného maskéra, animoval filmy a podobne. Bolo treba začať zarábať, živiť sa talentom. Už vtedy mohol byť výtvarník na takzvanej voľnej nohe. Veľa obrazov som dával do predajne Dielo, cez ktorú sa predávalo domáce umenie. No aj tam bola komisia, akási cenzúra, ktorá kontrolovala „nezávadnosť“ diel, ba aj umelcom navrhnutú cenu a počet diel.
Vzťah k dielam: K vašim dielam máte vrúcny vzťah, nazývate ich svojimi deťmi. Výsledok daností každého človeka je jeho činnosť, jeho dielo, výsledok jeho práce. Cez jeho kvalitu, či nekvalitu sa môžeme o autorovi dozvedieť naozaj veľa. V podstate je jedno o akú prácu ide. Preto som sa snažil vždy vypustiť z rúk len to, za čím si stojím a pod čo sa bez obáv podpíšem. Obrazne povedané, moje diela sú „moje deti“, vychádzajú z vnútra, vyjadrujú moje názory, postoje a raz tu miesto mňa zostanú na dlhé roky oni sami.
Už ako študent som seriózne začínal s miniatúrami. To som mal ešte dobrý zrak. Do obrazov som sa snažil pomocou symbolov vnášať svoje životné filozofie, nehľadiac na také či onaké prúdy v umení. Snažil som sa byť svojský, originálny a možno nezaraditeľný. Móda a jej prejavy sa rýchlo menia a tak treba byť súčasný, ale súčasne i nadčasový. Najviac asi spomínam na obdobie hľadania vlastného prejavu, objavovanie nového, na prvotiny, ktoré zaujali aj odbornú verejnosť.
Inšpirácia a štýl tvorby
V niektorých obrazoch je zobrazená vaša manželka. Predstavuje pre vás múzu? Pracovala v knižnici VŠVU a keď som v závere štúdia odovzdával knihy, prebehla iskra a odvtedy sme spolu. Knihy som tam nechal a ju odviedol do Žiliny. Čoskoro to už bude 40 rokov. Máme spolu dvoch synov. Starší vyštudoval Teologickú fakultu, venuje sa mládeži a mladší Akadémiu výtvarných umení v Banskej Bystrici. Takže isto aj čosi podedili a som na nich patrične hrdý. No a späť k otázke. Áno, častokrát mi bola manželka Hanka inšpiráciou a modelom pri obrazoch i ilustráciách. No nie som v tom jediný.
Nosná časť mojej tvorby, v ktorej pracujem so spomínanými životnými postojmi pomocou symboliky, je asi blízka takzvanému fantasknému realizmu. Realizmus ma vždy fascinoval a jeho moderná poloha, do ktorej som mohol vkladať vízie, názory, postoje i sny, ma vždy priťahovala. Divákovi dávala rôzne možnosti interpretácie, až som sa sám čudoval, na čo poniektorí prišli.
Široké spektrum tvorby
Spektrum vašej tvorby je veľmi široké. Okrem spomínanej voľnej tvorby robíte portréty, zátišia, krajinomaľbu, mestské zátišia, knižné ilustrácie, grafiku, miniatúry, karikatúry, reštaurujete, venujete sa pedagogickej činnosti a mnohému inému. V hudbe by sa dalo hovoriť o multiinštrumentálnosti. Aby sa dnes človek uživil, musí mať čo možno najširší záber. Nestačí, že vie hrať na triangel či ukulele. Najbližšia mi je však maľba a kresba s rozličnými výtvarnými materiálmi. Mám rád vôňu oleja i prach pastelu. Nápady visia vo vzduchu. Niekedy prídu nečakane, preletia vami a musíte ich dokázať zachytiť. Často vás motivuje prostredie, rôzne udalosti a vaša reakcia na ne. Potom je dôležité, ako tieto dojmy a inšpirácie spracujete. To zreje formou desiatok štúdií, kým vôbec znikne kompozícia a dozreje farebná stránka. Ja som klasik a postupujem podobne, ako to robili majstri v renesancii či baroku. Následne si treba rozmyslieť formát a techniku. A doviesť to celé do zdarného konca, najlepšie ako len viete. Rýchlosť realizácie si určujete vy.
Anna Belousovová: Šimečka pôsobí v krčmách cudzorodo
Reštaurovanie a Leonardo da Vinci
Súčasťou a inšpiráciou vašej tvorby je aj Leonardo da Vinci. Vo svojej knihe opisujete, ako vás ešte v detstve okúzlil malý obrázok Poslednej večere, ktorý ste dostali od starého otca. Na väčšinu toho, čo sa udialo tak dávno, pred 55 rokmi, som už dávno zabudol. Tento moment si však pamätám presne, akoby bol včera. Mal som len desať rokov a žil som ako každé decko v mojom veku érou Winnetoua, Tarzana a Rýchlych šípov. No ten malý obrázok na mňa zapôsobil tak silno, že sa z toho stala celoživotná láska. Štúdiu Leonardovho života, tvorby a najmä tohto jeho diela som venoval tisíce hodín. Stále ma však fascinuje a prekvapuje niečím novým. Doteraz som však neprišiel na to, čo tak silne zapôsobilo na piataka, že ho to ovplyvnilo - dokonca profesionálne, na celý život.
Prvá kniha z vášho pera Posledná večera Leonarda z Vinci je unikátna. Je v nej vykreslený životný príbeh Leonarda da Vinci, osud, symbolika a následne podrobný rozbor tohto diela. Pred 16-timi rokmi som začal pracovať na rekonštrukcii dnes z vyše polovice zničenej Poslednej večere. Zrekonštruoval som aj erby v lunetách nad touto nástennou maľbou a časť výmaľby bočných stien. Vedecký prístup si vyžiadal desať rokov práce. Popri nej som si robil poznámky o zisteniach, pocitoch spojených s touto prácou. Navyše som realizoval desiatky prednášok venovaných tomuto dielu.