Súrodenecké vzťahy: Postihnutie detí a jeho vplyv na rodinu

Narodenie dieťaťa so zdravotným postihnutím je pre rodinu náročná situácia, ktorá ovplyvňuje nielen rodičov, ale aj súrodencov. Títo súrodenci, niekedy označovaní ako "sklenené deti", môžu prežívať širokú škálu emócií a čeliť špecifickým výzvam. Hoci sa pozornosť verejnosti a odborníkov často sústreďuje na dieťa s postihnutím a jeho rodičov, zdraví súrodenci môžu byť často prehliadaní a ich psychologické a emocionálne potreby zostávajú nenaplnené.

Cieľom tohto článku je preskúmať, ako deti vnímajú postihnuté dieťa medzi sebou, aké emócie prežívajú a ako im môžu rodičia a odborníci pomôcť. Zameriame sa na prežívanie súrodencov detí s postihnutím, s dôrazom na ich emocionálne potreby, pocity a výzvy, ktorým čelia v rodinnom prostredí.

Súrodenecký vzťah a jeho význam

Súrodenecký vzťah je odpradávna námetom románov, filmov a rozprávok. Je to spravidla náš najdlhšie trvajúci vzťah - súrodenec nás na ceste životom sprevádza od narodenia až do smrti. Nikto iný (ani rodič, ani manžel, ani najlepší priateľ) s nami taký dlhý úsek tejto cesty nejde. S bratmi a sestrami trávime v detstve najviac času. Celé popoludnia, väčšinu víkendov, neraz sa delíme o jednu izbu, často chodíme do rovnakej školy. Na rozdiel od kamarátov si súrodenca nevyberáme, je nám daný narodením. Práve v týchto fázach sa ale dieťa učí prekonávať prekážky, vychádzať s niekým, na koho sa hnevá, s kým sa nemôže zhodnúť, komu sa musí prispôsobiť. Takto si osvojuje rôzne sociálne zručnosti, ktoré preňho budú užitočné vo vzťahoch s rovesníkmi, neskôr s dospelými.

Súrodenecké vzťahy nás do veľkej miery formujú a svoju rolu hrá aj to, v akom poradí sme sa narodili.

Pozícia medzi súrodencami formuje našu osobnosť

Každé dieťa má vo vzťahu k súrodencom určitú rolu a to do veľkej miery formuje, akí budeme v dospelosti. Pozrime sa na všetky varianty súrodeneckých vzťahov od prvorodených až po jedináčikov.

• Prvorodení: Po narodení súrodenca sa doslova cez noc musia začať deliť o rodičov. Môže tak prísť žiarlivosť a pocit odstavenia na druhú koľaj. Najsilnejšie tieto pocity prvorodenec prežíva, keď je vekový rozdiel so súrodencom jeden až sedem rokov. V dospelosti bývajú starší súrodenci zodpovední, pretože sa o mladšieho brata alebo sestru musia občas starať. Majú takisto radi vodcovskú rolu. Na druhú stranu od nich rodičia majú často veľké očakávania a premietajú do nich svoje túžby. Sú takí dobrí študenti, nájdeme medzi nimi mnoho perfekcionistov a na svoje okolie mávajú vysoké nároky.
• Druhorodení: Druhé dieťa vníma život ako závod a prvého sa častokrát snaží predbehnúť. Akonáhle sa ale narodí ešte tretie dieťa, dostáva sa do náročnej situácie. Snaží sa totižto doťahovať najstaršieho a zároveň si udržať svoju pozíciu voči najmladšiemu. Musí sa najviac prispôsobovať a ustupovať. Druhorodení sú niekedy nazývaní ako „sendvičové deti”. Tak trochu unikajú pozornosti rodičov. O to viac sa ale naučia samostatnosti a vyvinú si sociálnu zodpovednosť. Nerobí im problém výjsť s ľuďmi a majú často diplomatickú povahu. Takisto väčšinou ľahšie nájdu v živote svoje miesto.
• Najmladší: Rodičia pre nich častokrát mávajú slabosť, výchovy sa im ale dostáva aj od starších súrodencov. Najmladší sú spravidla zvyknutí na starostlivosť a pozornosť ostatných, pretože sa o nich starali ako rodičia, tak súrodenci. Môže tak mať problém s prevzatím zodpovednosti. Na druhú stranu bývajú takisto bezstarostní a skvelo vychádzajú s ľuďmi.
• Jedináčikovia: Vyrastať ako jedináčik môže dieťaťu sťažiť prispôsobovanie v kolektíve a nadväzovaní nových vzťahov. A to sa často tiahne až do dospelosti. Preto je dôležité, aby sa jedináčik čo najčastejšie stretával s ďalšími deťmi. Jedináčikovia môžu byť rozmaznaní a fixovaní na rodičov, pokiaľ sa o nich až prehnane starajú, takisto ale môžu byť veľmi samostatní, pretože nemali súrodencov, ktorí by im „kryli chrbát”. Zaujímavé je, že sa jedináčikov považujú psychológovia aj súrodencov, ktorí majú medzi sebou vekový rozostup sedem a viac rokov.

Sklenené deti: Neviditeľní súrodenci v tieni postihnutia

Termín "sklenené deti" (v angličtine "glass children") uviedla do povedomia Alicia Maples vo svojej prednáške Ted Talks v roku 2010, kde opísala svoje detstvo s bratom s autizmom. Tento termín označuje zdravých súrodencov detí s postihnutím, ktorých psychologické a emocionálne potreby sú často prehliadané. Rodičia, pohltení starostlivosťou o dieťa s postihnutím (či už ide o autizmus, ADHD, chronické ochorenie, mentálne alebo fyzické postihnutie, alebo problémy so správaním), neraz nevedomky zanedbávajú potreby svojich zdravých detí. Ako povedala Barbora Mesárošová z Katedry psychológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) v Bratislave, "zdraví súrodenci detí s postihnutím môžu čeliť obavám či izolácii."

Týmito pojmami sa v odborných článkoch označujú súrodenci detí s postihnutím. Pritom ani zďaleka nejde o málo početnú skupinu (štúdie ukazujú, že až 80 percent ľudí s postihnutím má aspoň jedného súrodenca), ani o skupinu, ktorá nemá žiadne špecifické potreby. Rodičia si niekedy v rodinách všimnú, že sú počujúci súrodenci tak trochu zabudnutí alebo v úzadí.

Emocionálne prežívanie súrodencov

Súrodenci detí s postihnutím prežívajú rôzne emócie, ktoré sú ovplyvnené vekom, povahou, typom postihnutia a rodinnou dynamikou. Čím ťažšie postihnutie dieťa má, tým viac komplikovaných emócií môže jeho súrodenec zažívať. Medzi najčastejšie patria:

• Strach: Malé deti vnímajú choroby ako nákazlivé a majú strach z neznámeho. Môžu sa báť, že sa mama nevráti z rehabilitácie alebo že súrodenec zomrie.
• Zahanbenie: Deti sa môžu hanbiť za inakosť svojho súrodenca, najmä ak sa mu iné deti posmievajú.
• Vina: Niekedy deti zažívajú vinu, že spôsobili postihnutie súrodenca, alebo majú pocit, že sú potrestané za niečo, čo spravili. Sklenené deti často prežívajú pocity viny a hanby, ak chcú viesť nezávislý a samostatný život, ktorý sa netočí len okolo ich súrodenca. Cítia vinu, že sa narodili bez zdravotných problémov, zatiaľ čo súrodenec trpí ochorením alebo postihnutím, čo je známe ako "preživšieho vina" (survivor guilt).
• Žiarlivosť: Súrodenci môžu žiarliť na pozornosť, ktorú venuje rodina postihnutému dieťaťu.
• Starostlivosť: Staršie deti sa často cítia ako ochrancovia svojho postihnutého súrodenca a preberajú zodpovednosť za jeho bezpečnosť a pohodlie.
• Hnev: Súrodenci môžu pociťovať hnev, ak nemôžu robiť bežné aktivity kvôli obmedzeniam svojho postihnutého súrodenca. Dlhodobé potláčanie vlastných potrieb a prianí môže vyústiť až do pocitu hnevu, zášte a krivdy.
• Izolácia: Súrodenci sa môžu cítiť izolovaní, pretože nemajú priateľov, ktorí by rozumeli ich situácii.

Metaanalýza 52 štúdií, publikovaná Ignacom Vermaesom a kolegami v roku 2012 v Journal of Pediatric Psychology, preukázala, že sklenené deti majú tendenciu potláčať emócie a nezverovať sa rodičom s problémami, aby ich ešte viac nezaťažovali. Závažnosť situácie závisí od poradia narodenia a závažnosti ochorenia súrodenca - staršie deti a deti so súrodencami s vážnejším ochorením nesú situáciu ťažšie.

Štúdia Anthonyho Goudieho z roku 2013 potvrdila, že u detí vyrastajúcich s mentálne alebo zdravotne postihnutými súrodencami je väčšia pravdepodobnosť rozvoja problémových vzťahov a psychopatologického fungovania, ako aj problémov s fungovaním v škole a využitím voľného času. Výskum kliničky Imogen Hanvey z roku 2022 potvrdil, že sklenené deti sa cítia povinné dostáť nárokom a očakávaniam svojich rodičov, aby boli perfektné, bezproblémové, vždy pripravené pomôcť a zaskočiť v roli opatrovateľa, s úsmevom na tvári a bez sťažností. Naučili sa potláčať akékoľvek negatívne emócie, ktoré sú považované za neprijateľné. Mnohé sklenené deti si až do dospelosti neuvedomujú, že vlastné problémy a prežitky potlačili do úzadia v prospech rodiny a súrodenca.

Podľa výskumu Benjamina Martineza z roku 2022 sa ich týka aj zvýšené riziko depresie. Dospelí klienti, ktorí vyrastali s postihnutým súrodencom, často cítia tlak týkajúci sa budúcej starostlivosti o súrodenca, a to najmä v prípade, ak boli ich vlastné potreby zanedbané alebo obetované. Cítia potrebu emočnej a praktickej podpory a potrebu hovoriť otvorene o svojich obavách, bez strachu a odsúdenia.

Faktory ovplyvňujúce prežívanie súrodencov

• Vek: Starší adolescenti majú pozitívnejší vzťah k postihnutým súrodencom. Malé deti vnímajú choroby ako nákazlivé.
• Typ a závažnosť postihnutia: Závažnejšie postihnutia môžu klásť väčšie nároky na rodinu a ovplyvniť prežívanie súrodencov.
• Rodinná dynamika: Otvorená komunikácia, podpora a rovnomerné rozdelenie pozornosti medzi deti sú kľúčové pre zdravý vývoj všetkých členov rodiny.
• Sociálna podpora: Dostupnosť sociálnej podpory a porozumenia od okolia môže zmierniť negatívne dopady.
• Osobnosť dieťaťa: Individuálne osobnostné črty dieťaťa ovplyvňujú jeho reakcie na situáciu.

Výzvy a ťažkosti, ktorým čelia súrodenci

• Konfrontácia s obmedzeniami: Súrodenec bez postihnutia neraz čelí stresovým situáciám, ktoré súrodenci detí bez postihnutia prekonávať nemusia. Ide napríklad o ťažkosti v spoločnej komunikácii a interakcii, obmedzenia v spoločných aktivitách, posmech zo strany rovesníkov atď.
• Nedostatok informácií: Odborníci venujú veľkú pozornosť a starostlivosť rodičom a deťom s postihnutím. Na súrodencov bez postihnutia odborníci z praxe často zabúdajú, prehliadajú ich. Tieto deti ešte zvyčajne nemajú dostatok zručností, aby si spoľahlivé informácie vyhľadali sami.
• Starostlivosť o súrodencov na dennej báze: Fakt, ktorý si málo uvedomujeme, je ten, že súrodenec bez postihnutia býva často najbližším rodičovým pomocníkom. Pomáha mu so starostlivosťou o súrodenca, môže ho svojím príkladom rozvíjať atď. Pokiaľ je však vyžadovaná pomoc neprimeraná schopnostiam dieťaťa a pokiaľ dieťa nechápe špecifiká súrodenca s postihnutím, môže byť oná pomoc málo efektívna, dokonca i kontraproduktívna.
• Pokles rodičovskej pozornosti a rozdielnosť hraníc a výchovných štýlov: Dieťa s postihnutím potrebuje vplyvom svojich ťažkostí zákonite viac starostlivosti, v dôsledku čoho môžu rodičia k dieťaťu bez postihnutia, v mnohých oblastiach samostatnejšiemu, pristupovať odlišne a (aj keď si to želajú) nemôžu mu venovať toľko pozornosti. Deti však veľmi pozorne strážia prerozdeľovanie rodičovskej lásky a častou príčinou negatívnych súrodeneckých vzťahov býva práve žiarlivosť.
• Navýšenie domácich povinností, veku neadekvátna zodpovednosť, vyšší tlak na výkon: Tým, že je starostlivosť o súrodenca s postihnutím náročnejšia, rodičom zostáva menej priestoru na všetky domáce povinnosti. Tie potom často prejdú na súrodenca bez postihnutia. Niekedy rodičia v nevedomej snahe kompenzovať deficit u dieťaťa s postihnutím vyvíjajú vyšší tlak a nároky na dieťa bez postihnutia. Deti vyrastajúce s postihnutým súrodencom prežívajú rôzne pocity, ktorých intenzita závisí od veku, povahy dieťaťa, rodinnej dynamiky a podpory rodičov. Často cítia tlak a bremeno, pretože musia pomáhať viac, než je bežné v rodinách so zdravými deťmi, čo prežívajú ako oklieštenosť ich detstva.

Pozitívne aspekty súrodeneckých vzťahov s postihnutým dieťaťom

Hoci prežívanie v rodine s dieťaťom s postihnutím prináša mnohé výzvy, existujú aj pozitívne aspekty. Súrodenci detí s postihnutím sa často stávajú empatickejšími, trpezlivejšími a zodpovednejšími. Učia sa ceniť si rôznorodosť a chápať, že všetci ľudia majú svoje jedinečné potreby a schopnosti.

Vedci z University of Haifa a Tel Aviv University sa zaoberali súrodencami, kde jeden bol špeciálny. A práve mentálne postihnutý brat či sestra prispieva do súrodeneckého vzťahu vkladom, ktorý je v dnešnom svete čoraz vzácnejší. Výsledky svojej štúdie zverejnili v magazíne Research in Developmental Disabilities.

Prof. Zaidman-Zait z výskumného tímu uvádza: “Mať postihnuté dieťa kladie jedinečné požiadavky na všetkých členov rodiny vrátane zdravých súrodencov. Hoci ide neľahké výzvy, často sú sprevádzané krátkodobými aj dlhodobými pozitívami. Zistili sme, že súrodenecké vzťahy medzi súrodencami, kde bolo postihnuté dieťa, sú pevnejšie. Zdraví súrodenci vykazovali viac empatie, blízkosti a schopnosti vyučovať. Boli menej konfliktní a súťaživí než tí, ktorí majú zdravých súrodencov.”

Jedinečnosť tejto štúdie bola aj v umeleckej zložke výskumu. Deti povedia nepovedané aj prostredníctvom kresby. Deti sa vyjadrovali bez zásahu rodičov. Vedecký tím skúmal 60 detí vo veku 8-11 rokov. Polovica z nich mala mentálne postihnutého súrodenca, polovica zdravého. Súčasťou štúdie boli aj dotazníky pre ich matky. Hodnotili kvalitu vzťahu svojich detí. Deti kreslili seba a svojho súrodenca.

Odborníci na detskú kresbu hodnotili niektoré znaky, ktoré vypovedajú o súrodeneckom vzťahu - vzájomná vzdialenosť postavičiek, prítomnosť či neprítomnosť rodiča na kresbe, množstvo detailov na postavičkách a mieru podpory vyjadrenú súrodencovi na obrázku. Deti tiež vyplnili dotazníky, ktoré hodnotili súrodeneckú blízkosť, konfliktnosť či súťaživosť, ktorú pociťujú k súrodencom.

Výsledky vyhodnotili aj v súvislosti s dotazníkmi od matiek. Zistili, že deti s mentálne postihnutým súrodencom mali vyššiu mieru empatie, blízkosti a schopnosti vyučovať a boli menej súťaživí a konfliktní vo vzťahu. Pomocou kresby vedci odhalili aj svet, o ktorom deti nerozprávali.

Pokiaľ má postihnuté dieťa súrodenca, môže ho veľmi ťahať dopredu, pretože vyrastajú ako rovesníci. Súrodenci si od seba okukajú rôzne veci, ako napríklad bicyklovanie, vozenie na kolobežke, splhanie a podobne. Navyše, ak je starší súrodenec rozumný, môže dávať pozor na mladšieho a pomáhať mu.

Podľa psychologičky je dobré, keď má postihnuté dieťa súrodenca. Dieťa, ktoré vyrastá samo, nemusí byť tak ďaleko vo vývoji ako to, ktoré má súrodenca, pretože je menej medzi rovesníkmi a môže byť častejšie choré.

Nie, nechcem tým povedať, že takýto súrodenecký vzťah je už sám o sebe diagnózou, ktorá dieťa bez postihnutia predurčuje k tomu, že sa mu bude dariť zle, či horšie. Naopak, ukazuje sa, že to preň môže byť veľkým prínosom a viesť u neho k rastu a rozvoju množstva pozitívnych vlastností (napríklad empatie, tolerancie, zodpovednosti atď.). Treba to len správne uchopiť.

Ako pomôcť súrodencom a podporiť zdravý vývoj

Je dôležité, aby rodičia venovali pozornosť aj počujúcim súrodencom a pomáhali im vyrovnať sa s ich emóciami. Tu je niekoľko tipov, ako to dosiahnuť:

• Komunikácia: Pravidelne informujte deti o tom, čo sa deje s ich súrodencom, jednoducho a zrozumiteľne. Podporujte otvorenú komunikáciu: Vytvorte prostredie, v ktorom sa deti cítia bezpečne vyjadrovať svoje pocity a obavy.
• Úprimnosť: Priznajte sa, že aj vy sa občas cítite podobne a že sa s tým vyrovnávate postupne.
• Láska a pozornosť: Darujte deťom veľa lásky, objatí, pekných slov a spoločne strávených chvíľ. Cielene si vyhraďte počas dňa chvíľu, keď budete iba s nimi. Venujte deťom individuálnu pozornosť: Zabezpečte, aby mali zdravé deti príležitosť na individuálnu pozornosť a podporu.
• Povinnosti: Dobre zvážte, ktoré povinnosti ovplyvňuje porucha sluchu a ktoré musí dieťa zvládnuť bez ohľadu na to, či poruchu sluchu má alebo nie. Súrodenci by sa nemali stať druhými rodičmi.
• Podpora: Poproste priateľov alebo členov širšej rodiny, aby cielene, ale nenásilne venovali chvíľku iba počujúcemu dieťaťu, keď k vám prídu na návštevu. Zabezpečte sociálnu podporu: Podporujte kontakty s rovesníkmi a zapájanie sa do komunitných aktivít.
• Diskusia: Ak si nie ste istí, čo všetko vaše dieťa o postihnutí súrodenca vie, môžete sa ho spýtať: „Ak by sa ťa niekto spýtal, prečo tvoja sestra nepočuje, čo by si mu odpovedal?“
• Skupiny: Skúste iniciovať v CŠPP alebo CVI súrodenecké skupinky. Takáto skupinka by im ukázala, že nie sú zabudnutí, že aj o ich úvahy a ťažkosti má niekto záujem.
• Zapájajte deti do aktivít: Umožnite deťom zapájať sa do aktivít, ktoré ich bavia a v ktorých sa cítia úspešné.
• Vyhľadajte odbornú pomoc: Ak máte obavy o duševné zdravie svojho dieťaťa, vyhľadajte odbornú pomoc psychológa alebo terapeuta.
• Vzdelávajte o postihnutí: Pomôžte deťom pochopiť postihnutie ich súrodenca a vysvetlite im, ako sa s ním môžu efektívne vyrovnať.

Fázy vyrovnávania sa s realitou

Narodením dieťaťa so zdravotným postihnutím sa rodina stáva odlišnou od iných rodín. Táto odlišnosť sa týka všetkých jej členov. Nadobúda inú sociálnu identitu, životný štýl rodiny sa zmení, zmení sa jej chovanie v rámci rodiny, ale aj navonok, voči širšej spoločnosti. Vyrovnávanie sa s touto situáciou prebieha v niekoľkých fázach:

1. Fáza oznámenia spojená s počiatočným šokom: Reakcia rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé.
2. Fáza popretia reality: Rodičia odmietajú skutočnosť a zdravotnú diagnózu berú ako omyl.
3. Fáza viny a hnevu: Hľadanie vinníkov a pocity viny.
4. Fáza sebaľútosti a ľútosti smerom k dieťaťu: Rodičia si kladú otázku, prečo práve im sa narodilo postihnuté dieťa.
5. Fáza akceptácie a vyrovnania sa s realitou: Rodičia sa snažia o racionálny postoj k riešeniu novej životnej situácie.
6. Zmeny fungovania rodiny: Rodina prispôsobuje rodinný život potrebám postihnutého dieťaťa.
7. Fáza dozretia: Rodina dokázala v maximálnej možnej miere akceptovať dieťa s jeho postihnutím a adaptovať rodinné fungovanie na novú životnú situáciu.
8. Fáza rozvratu: Rodičia sa nedokážu prispôsobiť novej životnej zmene a dochádza k rozvratu v rodinnom fungovaní.
9. Fáza slobody a samostatnosti: Rodičia sa oslobodia mentálne od zdravotne postihnutého dieťaťa a hľadajú možnosti sebarealizácie.

Úloha starých rodičov

Starí rodičia môžu v rodinách zohrávať dôležitú úlohu. Môžu byť oporou nielen svojim deťom - rodičom dieťatka s poruchou sluchu, ale aj svojim vnúčatkám. Dokážu so svojim nadhľadom pomôcť, povzbudiť a ukázať, že napriek všetkému má zmysel hľadať cestu a bojovať ďalej.

Ako môžu starí rodičia pomôcť?

• Podpora: Byť oporou pre rodičov a vnúčatá.
• Povzbudenie: Ukázať, že má zmysel hľadať cestu a bojovať ďalej.
• Skúsenosti: Odovzdávať svoje skúsenosti, optimizmus a nádej.
• Učenie sa: Spoznávať svet nepočujúcich a učiť sa posunkový jazyk.
• Vizuálna komunikácia: Dovoľte si vyjadrovať sa aj viac vizuálne. To, čo dieťa dobre nepočuje, prečíta vo vašom výraze tváre, mimike pohybe, gestách.

Súrodenecké hádky a ich riešenie

Hádky medzi súrodencami sú súčasťou rodinného života i súčasťou súrodeneckých vzťahov. Údery, plač, rozčúlenie, krik sú často prejavom potreby presadiť svoju vôľu, existovať navzdory tomu druhému. Niekedy je pre rodičov náročné odlíšiť neškodnú hádku od vážnejšieho konfliktu. Každá rodina má svoj prah tolerancie.

Aj vek detí prináša rozdielne hádky. Inak sa deti hádajú v predškolskom veku, inak v puberte. Čím sú vekovo podobnejší súrodenci, tým viac dôvodov na hádku existuje. Niektorí rodičia považujú za povinnosť zabezpečiť spravodlivosť za každú cenu. Iní majú obavu, aby sa konflikt ešte nezhoršil, a preto sa do neho veľmi nemiešajú.

Podľa záverov štúdie University of Illinois sa deti vo veku od 3 do 9 rokov hádajú až niekoľkokrát za hodinu. A dôvod? Ten sa vždy nájde.

Príčiny súrodeneckých hádok

Je dobré poznať základné dôvody pre hádky, pretože rodičia sa takto dokážu skôr zorientovať v situácii:

1. Únava: K hádkam často dochádza večer, keď deti prídu zo školy a škôlky a sú značne unavené. Pri únave sú citlivejšie na mnohé podnety, a tak hlavne preto vznikajú hádky aj bezdôvodne.
2. Hlad: Ďalším spúšťačom býva hlad. Pokúste sa večeru zorganizovať tak, že si ju uvaríte vopred, aby deti nemuseli dlho na ňu čakať, pretože práve toto čakanie u nich vyvoláva nervozitu.
3. Nuda: Ďalším dôvodom na hádku býva často nuda. Skúste deťom, hlavne po príchode zo školy a z práce, vymyslieť takú činnosť, ktorá by ich na pár minút zaujala, pri ktorej by sa aj odreagovali a zároveň nabrali aj novú energiu.
4. Nedostatok priestoru: Niekedy hádky vznikajú aj z nedostatku priestoru. Stáva sa to hlavne pri starších deťoch, keď musia žiť v spoločnej izbe. Naučte ich rešpektovať súkromie a osobnú zónu.

Ako riešiť súrodenecké hádky

Ak sa medzi deťmi začína hádka, neznamená to, že rodičia musia hneď zasiahnuť. Každý rodič si stanovuje vlastnú hranicu, po prekročení ktorej zasahuje a po ktorú nechá deti si samy situáciu vyriešiť. Totiž, hádka môže mať aj svoje pozitíva. Deti si v rámci svojich hádok rozvíjajú cit pre argumentáciu, formujú si vlastnú osobnosť, niektoré slovné výmeny sú viac hrou ako hádkou. Treba však situáciu sledovať, mať ju pod kontrolou a v prípade prekročenia hraníc, múdro zasiahnuť.

• Nechajte ich vychladnúť: Ak nepomáha vysvetľovanie, odstráňte predmet sporu. Ak sa im na nejaký čas stratí z dohľadu, pomôže im to vychladnúť.
• Zvoľte férový prístup: Nie je férové očakávať od detí, že vo všetkom ustúpia len preto, že sú starším dieťaťom.
• Nerobte rozhodcu: Pokiaľ ste nevideli konflikt medzi deťmi na vlastné oči, povedzte, že nebudete riešiť ich spor. Vtedy si budú musieť samy nájsť cestu z konfliktu.
• Venujte im patričnú pozornosť: Ak konflikt pravidelne vyvoláva jedno z detí, môže sa za tým ukrývať práve túžba po pozornosti. Naučte sa pravidelne si vyčleniť čas, ktorý strávite len s jedným dieťaťom.
• Nehľadajte vinníka: Len si pozorne vypočujte stanovisko detí. Potom ich požiadajte, aby sami navrhli adekvátne riešenie. Pomôcť im môže aj otázka: „Čo by si ty robil/a na mojom mieste?“
• Neberte dieťaťu právo niečo vlastniť: Súrodenci by mali vedieť, že ich osobné poklady sú pre nich akýmsi „tabu.“ A len ich majiteľ rozhoduje o tom, kedy a či ich vôbec požičia.
• Sami buďte príkladom: Rodičia môžu svojim deťom ukázať, ako správne riešiť konflikty.
• Naučte ich ťahať za jeden povraz: Ukážte im, že držať spolu má svoje výhody. Povedzte im, že po celý život budú mať vedľa seba blízkeho človeka, na ktorého sa môžu obrátiť.
• Odpustenie: Odmalička je potrebné deťom vysvetľovať, že odpustenie nesie v sebe veľkú silu a treba ho povedať úprimne. Je dobré po odpustení vyjadriť si aj súrodeneckú lásku.
• Tresty: Pri trestoch je potrebné brať do úvahy povahu dieťaťa. Čo jedno dieťa považuje za trest, ďalšie môže považovať za odmenu. Každá rodina má svoje pravidlá a tresty.
• Usmernenie energie: Niekedy je užitočné zastaviť sa na pár minút a začať s deťmi nejakú činnosť, ktorá by usmernila ich energiu a v ktorej by potom mohli pokračovať samy. Pri malých deťoch často stačí, že odvedenie ich pozornosti od predmetu sporu hádku neutralizuje.
• Pozitívna atmosféra: Niektorí rodičia sa snažia vytvárať takú atmosféru v rodine, aby dôvodov na hádky bolo čo najmenej. Vytvárajú pozitívnu atmosféru v rodine tým, že oceňujú všetky dobré úsilia, činy a skutky, pomáhajú deťom v ich napredovaní.

Podpora súrodencov v praxi

Okrem klasickej podpory, ktorou rozumieme individuálne poradenstvo / terapiu a konzultácie s rodičmi, máme pri práci so súrodencom bez postihnutia k dispozícii aj viacero takých, ktoré sa dajú použiť v bežnom živote, môžu byť aplikované bez veľkých odborných zásahov a investícií a môžu mať liečivý, ba preventívny vplyv.

• Literatúra: Pomocou kníh môže dieťa reflektovať záťaž, uvedomiť si prežívaný problém, uvoľniť nahromadené napätie a následne situáciu prijať a vyrovnať sa s ňou. Text zároveň slúži ako vhodný edukačný prostriedok (nielen pre deti, ale aj pre dospelých).
• Film: Užitočným prostriedkom na odovzdanie informácií, spracovanie náročných tém, uvedomenie si, že v danej situácii sa dieťa nenachádza samotné, je možnosť práce s audio-vizuálnym dielom, ktoré je neraz prijateľnejším a populárnejším než kniha.
• Webové stránky: Keďže v súčasnosti je u detí a dospievajúcich dôležitým prostriedkom komunikácie práve internet, množstvo odborníkov vytvorilo stránky, aby mali všetci záujemcovia prístup k overeným informáciám, pozvánkam na najrôznejšie akcie určené (aj) súrodencom detí s postihnutím. Tu majú možnosť klásť otázky, deliť sa so svojimi obavami či problémami.
• Skupinové programy: Ide o ďalšiu formu podpory, hoci, pravda, nie vyslovene pre súrodencov detí s postihnutím. Cieľom týchto skupín je prostredníctvom hravých, rolových a diskusných aktivít spojených s rovesníckou výmenou skúseností zvýšiť vedomosti o postihnutí, posilniť pozitívne aspekty súrodeneckého vzťahu a harmonizovať psychické fungovanie súrodencov bez postihnutia.

tags: #postihnutie #deti #medzi #surodencami