Pokus o sociálny štát: História a charakteristika

Sociálny štát je komplexný koncept, ktorého cieľom je zlepšenie životných podmienok ľudí, realizácia ľudských práv, predovšetkým sociálnych, a rozvoj osobnosti každého jednotlivca. Je to štát, ktorý sa stará o sociálnu sieť a ktorého hlavnou náplňou je prerozdeľovať financie od najbohatších k tým najchudobnejším. Aktivity štátu sa realizujú v rámci systému, ako aj mimo neho, napríklad pomoc ľuďom, ktorí stoja mimo systému.

Medzi základné prvky sociálneho štátu patrí zmierňovať rozdiely medzi obyvateľmi daného štátu. Má na to množstvo pák, ako sú dôchodkové a zdravotné poistenie, politika zamestnanosti, rodinná, bytová, zdravotnícka politika a systém vzdelávania. Sociálny štát nie je iba systémom sociálnych dávok a služieb (pozitívny welfare), ale aj regulácie trhového správania sa (negatívny welfare). Nezanedbateľnú úlohu v tomto smere zohráva nielen priama regulácia, ale aj rôzne podporné štátne programy, napríklad v oblasti budovania infraštruktúry.

Pred vznikom sociálneho štátu bola realita ľudí dosť nepredstaviteľná, keďže nemali garantované žiadne dôchodky, zdravotné poistenie, dávky v nezamestnanosti, invalidné dávky či prídavky na deti.

Historické korene a vývoj sociálneho štátu

Európske korene sociálneho štátu možno vystopovať v kresťanskej charite, ktorej funkcie postupne preberal štát, a z náhodnej a lokálnej pomoci chudobným vytvoril komplexný a univerzálny nástroj sociálnej pomoci. Tento proces prebiehal stovky rokov a svoju modernú podobu začal nadobúdať v 19. storočí. Je pravda, že medzi prvých poskytovateľov sociálnej pomoci patrili cirkevné inštitúcie, ktoré boli do vzniku sociálneho štátu prakticky jedinou ucelenou organizáciou, ktorá pomáhala najchudobnejším. Cirkev túto pomoc poskytovala kvôli dvom veciam: nabádalo ju ku nej jej sociálne učenie „pomáhaj blížnemu svojmu“ a po druhé z pragmatických dôvodov, kedy vládna moc používala cirkev na udržanie svojej mocenskej hegemónie.

Otto von Bismarck a konzervatívny model (Nemecko)

Vznik sociálneho štátu datujeme rokom 1883 v Nemecku. Jeho autorom je Otto von Bismarck. Bismarck bol politik, ktorý vyznával silno konzervatívne, militaristické a nacionalistické hodnoty. V 80-tych rokoch 19. storočia ako prvý zaviedol priebežný systém sociálneho poistenia, kde napríklad v dôchodkovom poistení ekonomicky činní povinne odvádzajú príspevky na financovanie dôchodkov aktuálnych dôchodcov a im vznikajú nároky na dôchodky v budúcnosti z povinných príspevkov v tom čase ekonomicky činných. Aj keď ho zaviedol na minimálnej úrovni, otvoril tým pandorinu skrinku k zmene spoločnosti smerom k väčšej závislosti ľudí od štátu, politických rozhodnutí a spoliehania sa na štát.

Robotníctvo zažívalo ťažké časy. Ich ochrana bola minimálna. Životné podmienky boli katastrofálne. Nemôžeme sa čudovať, že takto existenčne ohrozená robotnícka trieda inklinovala ku komunistickým myšlienkam a tohto fenoménu sa najviac báli vládne kruhy združené okolo železného kancelára Bismarcka. Báli sa socialistickej revolúcie, ktorá v tých časoch mohla prísť jedine od robotníckeho hnutia. Bismarcka ku kroku vytvorenia sociálneho štátu viedla aj ďalšia pohnútka a to tá, že potreboval zdravú a silnú populáciu, hlavne mužskú, ktorú chcel nasadiť do vojnových konfliktov, ktoré plánoval a neskôr aj úspešne uskutočnil. Sociálny štát, prvý svojho druhu na svete vznikol nie vďaka morálnym hodnotám, ale vďaka Bismarckovym militaristickým chúťkam a na potlačenie revolučných nálad robotníkov. Bismarck zabil dve muchy jednou ranou.

V roku 1881 Ríšsky snem schválil sociálno-politický program, ktorý zaviedol poistenie pre robotníkov pre prípad úrazu, choroby, invalidity a staroby. V roku 1890 bola opäť povolená činnosť sociálno-demokratickej strany. Bismarckovo sociálne zákonodarstvo bolo súčasťou jeho politiky "cukru a biča" v záujme stability štátu.

Systém sociálneho zabezpečenia sa realizoval prostredníctvom troch zákonov:

• Zákon o nemocenskom poistení z roku 1883
• Zákon o úrazovom poistení z roku 1884
• Zákon o poistení pre prípad invalidity a staroby z roku 1889

Významným znakom tejto sústavy poistení bolo oddelenie rôznych kategórií zamestnancov a robotníkov. Bismarckov model priniesol niekoľko dôležitých zmien:

• Štát si prvýkrát priznal spoluzodpovednosť za sociálnu situáciu svojho obyvateľstva.
• Vznikol prvý systém sociálneho poistenia, založený na zamestnaneckom princípe.
• Náklady na tento systém boli rozdelené medzi zamestnancov, zamestnávateľov a štát.

Konzervatívny model (Nemecko) znamená, že štát garantuje len spoločnosťou uznané minimálne životné štandardy a vytvára priestor pre neštátne subjekty. Prioritou je uspokojovanie potrieb na základe pracovného výkonu a zásluhy. Garancie štátu sú obmedzené na minimálne životné štandardy uznané spoločnosťou.

William Henry Beveridge a liberálny model (Veľká Británia, USA)

Bismarckov model sociálneho poistenia sa postupne rozšíril po celej Európe, vrátane Veľkej Británie, kde bolo pridané aj poistenie proti nezamestnanosti. Avšak dávky vyplácané slabými poisťovňami boli nedostatočné a ľudia sa ocitli v biede. Hospodárska kríza postihla aj Veľkú Britániu, a preto sa vláda rozhodla reformovať sociálny systém. V roku 1942 Beveridge predložil návrh celonárodného systému poistenia, ktorý požadoval zásadné zmeny v poisťovníctve, zdravotníctve, školstve, v oblasti bývania a na trhu práce. Išlo o plán sociálneho štátu.

Beveridge navrhol zaviesť určité garantované minimum, ktoré malo byť dostupné pre všetkých, a systém, ktorý by umožňoval preskúmať, či ich príjem skutočne nedosahuje hranicu tohto minima. Zdôrazňoval, že sociálne poistenie je len súčasťou politiky sociálneho pokroku. Začal používať termín spotrebný kôš, teda súbor typických tovarov, ktoré spotrebúva priemerná rodina. Výrazne podporoval a stimuloval súkromnú iniciatívu a uplatnil rovnaký prístup k testovaniu príjmov pre účely sociálnych dávok, čím upevnil význam životného minima.

Liberálny model Welfare State (typický pre USA a časť GB) sa vyznačuje minimálnymi zásahmi štátu, dôrazom na individuálnu zodpovednosť, povinným a dobrovoľným poistením, štátnou intervenciou len v krajných prípadoch a silným tretím sektorom (mimovládne, občianske a iné organizácie).

Karl Gunnar Myrdal a sociálnodemokratický model (Švédsko, Nórsko, Dánsko)

Karl Gunnar Myrdal (1898-1987) bol tretím z veľkých reformátorov sociálneho poistenia. Bol ekonóm, poslanec švédskeho parlamentu za sociálnu demokraciu a v roku 1972 mu bola udelená Nobelova cena za ekonómiu. Myrdalov model stál na štátnej sociálnej podpore smerujúcej plošne k tým skupinám, ktorým poistenie nebolo poskytované zo špeciálnych zdrojov a ktorých sociálna marginalizácia by mala za dôsledok oslabenie potenciálu celej spoločnosti. Vymedzuje systém dávok, vyjadrujúcich podporu určitým skupinám vo vzťahu k životnej udalosti, ktorá môže mať dlhodobý charakter. Je to štátom organizovaná solidarita.

Zavedené opatrenia zahŕňali:

• Zavedenie materského príspevku a prijatie ďalších opatrení podporujúcich pôrodnosť
• Zavedenie prídavkov na deti
• Zavedenie príspevkov na bývanie
• Vyučovanie a stravovanie v školách zdarma
• Všeobecne dostupná zdravotná starostlivosť

Sociálnodemokratický model (Švédsko, Dánsko, Nórsko) kladie silnejší dôraz na solidaritu (redistribúciu), a teda väčšie využitie progresívneho zdaňovania a princípu potrieb.

Charakteristika a kľúčové pojmy sociálneho štátu

Pre správne pochopenie sociálneho štátu je nevyhnutné definovať kľúčové pojmy, ktoré s ním súvisia.

Definícia pojmov

• Sociálny: spoločenský, týkajúci sa spoločnosti, spoločnosťou podmieňovaný, spoločensky záväzný, spoločensky normatívny, slúžiaci/prospešný spoločnosti, týkajúci sa životných podmienok a životnej úrovne, vyjadrujúci životné istoty, podmienky, blaho a dobro spoluobčanov a spoločnosti ako celku, pomoc, spolucítenie, ľudský, všeľudský, vyjadrujúci kladné, pozitívne ľudské hodnoty.
• Politika: správa verejných vecí, oblasť všeobecných štátnych záležitostí, umenie riadiť štát. Oblasť spoločenskej (verejnej) činnosti spočívajúca v účasti politických subjektov (politických strán) na štátnych záležitostiach. Je to aj starostlivosť v záležitostiach určitého odboru (úverová politika, mzdová politika, sociálna politika).
• Sociálna politika: sústavné a cieľavedomé úsilie jednotlivých sociálnych subjektov o zmenu alebo o udržanie a fungovanie svojho alebo iného sociálneho systému (štátneho, obecného). Je to súbor aktivít, ktoré smerujú k zlepšovaniu základných životných podmienok obyvateľov, k zabezpečeniu, či udržovaniu „sociálnej suverenity“ a „sociálneho bezpečia“ v rámci daných hospodárskych a politických možností krajiny.
• Sociálne zabezpečenie: zahŕňa vzťahy a prostriedky, ktorými spoločnosť zaručuje a poskytuje hmotné zabezpečenie jednotlivým občanom ak nemôžu pracovať z dôvodov uznaných spoločnosťou. Je to súbor právnych, finančných a organizačných nástrojov a opatrení, ktorých cieľom je kompenzovať nepriaznivé finančné sociálne dôsledky uznaných sociálnych udalostí alebo im predchádzať.

Nástroje sociálneho zabezpečenia

• Sociálne poistenie: (dôchodkové, úrazové, nemocenské, zdravotné, poistenie v materstve, poistenie v starobe, poistenie invalidity, poistenie pozostalých, poistenie v nezamestnanosti) označuje inštitucionálny systém, ktorým sa občan sám, svojou činnosťou, alebo niekto iný občana povinne zaisťuje pre prípad budúcej poistnej udalosti. Spravujú ho inštitúcie verejnoprávnej povahy - sociálna poisťovňa, doplnkom sú sociálne penzijné fondy.
• Štátna sociálna podpora: (pôrodné, detské prídavky) označuje zaopatrovacie dávky, ktoré sú poskytované určitým skupinám osôb, viažuce sa na tie sociálne situácie, na ktoré sa nie je možné pripraviť. Nie je viazaná na odvody príspevkov z príjmu, je orientovaná na podporu jednotlivcov, rodinám v špecifických životných situáciách. Je postavená na univerzálnom princípe - dostane ju každý občan, ktorý sa ocitne v danej situácii.
• Sociálna pomoc: pomoc poskytovaná štátom občanovi v stave núdze na uspokojovanie potrieb v nevyhnutnom primeranom rozsahu. Predstavuje peňažné dávky, vecné dávky, služby. Nárok je podmienený skúmaním odkázanosti jednotlivca alebo rodiny - dávky v hmotnej núdzi, príspevky na kompenzáciu zdravotných pomôcok, súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu.
• Sociálne služby: špecializované činnosti na riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze, činnosti zamerané na uspokojovanie individuálnych alebo kolektívnych potrieb, druh sociálnej starostlivosti poskytovanej konaním štátnej, obecnej alebo súkromnoprávnej inštitúcie v prospech občanov.

Sociálna ochrana

Sociálna ochrana je súbor všetkých nástrojov, ktorými sa zabezpečujú zámery sociálnej ochrany, t.j. úsilie verejnoprávneho subjektu o prevenciu a riešenie obtiažnych životných situácií, ktoré vedú k ekonomickej alebo sociálnej núdzi, a ktoré občania nie sú schopní riešiť vlastnými silami alebo silami svojej rodiny. Týmto úsilím štát zaisťuje nepopierateľné občianske práva na dôstojný život, na rodinu a na prácu. Členíme ju na preventívnu, terapeutickú a rehabilitačnú sociálnu ochranu.

• Preventívna SO: všetky kontrolné mechanizmy, ktoré zabraňujú (predchádzajú) procesom narušujúcim integritu osobnosti, jej sociologické zložky, ale aj biologické a psychologické.
• Terapeutická SO: je individuálna, riešenie konkrétnej obtiažnej sociálnej situácie. Viaže sa k vzniknutej sociálnej potrebe.
• Rehabilitačná SO: súbor opatrení, ktoré občanovi pomáhajú nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu.

Záchranná sociálna sieť

Záchranná sociálna sieť, pojem zavedený Svetovou bankou v 80-tych rokoch minulého storočia, predstavuje systémové usporiadanie minimálnych dávok sociálneho poistenia, sociálnych podpôr a sociálnej pomoci takým spôsobom, aby žiadny občan nebol existenčne ohrozený v dobe ekonomických reforiem. Má zaistiť minimálnu hranicu životných potrieb.

Výzvy a problémy sociálneho štátu v dobe globalizácie

V dobe globalizácie však sociálny štát viac nie je udržateľný, lebo najbohatšie korporácie a oligarchia využívajú daňové raje na vyhnutie sa platenia daní. Je to obrovská diera, ktorou unikajú miliardy dolárov ročne. Národné štáty tak nedokážu vymôcť financie od tých najbohatších a tým je celé sociálne prerozdelenie neefektívne, lebo štát má nedostatok financií a všetka záťaž sa presúva na strednú a najnižšiu vrstvu v štáte. Najnižšie vrstvy sú čoraz viac zaťažované rôznymi nezmyselnými daňami, čím majú suplovať výpadok financií od tých najbohatších.

Globalizácia dokázala najbohatším korporáciám a oligarchom nájsť trhlinu, cez ktorú vydierajú národné štáty a kapitalistickí politici im v tom samozrejme zdarne nahrávajú, keď sami tvrdia, že čím vyššie daňové zaťaženie, tým nižšia vymožiteľnosť financií. Daňové raje a krajiny, ktoré ponúkajú rôzne daňové úľavy pre tie najbohatšie giganty, im to umožňujú. Umožňujú im vydierať národné vlády a ich obyvateľstvo a vynútiť si od nich čo najväčšie úľavy, inak im pohrozia, že odídu inde.

Sociálny štát je určité status quo, ktoré v dnešnej dobe najviac preferujú sociálni demokrati, ktorí sa tak paradoxne stávajú najdokonalejšími udržiavateľmi kapitalistického režimu, lebo mu poskytujú najväčšiu stabilitu. Ich vízia je trhové hospodárstvo, v ktorom bude mať silnú právomoc sociálny štát, ktorý bude zmierňovať rozdiely medzi ľuďmi, hlavne majetkové. Touto politikou dosiahli, že najchudobnejšie vrstvy nemajú ten život až tak neznesiteľný, ich životné podmienky sa zlepšili, no nijako sa týmito opatreniami nezmenilo postavenie najbohatšej oligarchie, ktorá bohatne stále giganticky, čím sa zväčšuje priepasť medzi chudobnými a bohatými.

Sociálny štát na Slovensku

Na Slovensku pretrváva syndróm opatrovníckeho štátu, ktorý obmedzuje konkurenciu a slobodu voľby ľudí. Napriek tomu, že od roku 2006 vládli na Slovensku väčšinu času politici, ktorí zdôrazňovali úlohu sociálneho štátu a koncept predvolebných sociálnych balíčkov zľudovel, sociálna situácia tých najchudobnejších obyvateľov Slovenska v hmotnej núdzi sa nezlepšila.

Tabuľka 1: Porovnanie rastu dávok, minimálnej mzdy a dôchodkov (2006-2022)

Z tohto rozdielneho vývoja rastu dávok, minimálnej mzdy a dôchodkov je zrejmé, že sociálnou politikou sa na Slovensku nemyslí pomoc sociálne odkázaným. V tom lepšom prípade je to pomoc ľuďom s nízkymi mzdami alebo dôchodcom. V tom horšom prípade je to rovno pomoc rodinám strednej triedy, ako ukázali posledné sociálne balíčky.

Slovenský sociálny systém tak potrebuje filozofickú reformu. Plošné sociálne balíčky pre všetkých znemožňujú pomáhať tým, ktorí to skutočne potrebujú. Absencia efektívne nadizajnovaného sociálneho systému sa ukázala ako veľký problém aj počas krízových situácií. Štát nedokázal spoľahlivo identifikovať finančne najzraniteľnejšie osoby počas pandémie koronavírusu a rovnako ich nevie identifikovať ani počas súčasnej energetickej krízy.

Veľký rozsah a rast nárokov a tým aj výdavkov sa odvíja najmä od ich zákonných nastavení, opierajúcich sa aj o ústavou garantované pozitívne práva. Ústava otvára legislatívne „dvere“ takýmto nárokom napríklad garantovaním práva na minimálnu mzdu za prácu, bezplatnú zdravotnú starostlivosť, bezplatné vzdelávanie a prostredníctvom toho, že vek potrebný na vznik nároku na primerané hmotné zabezpečenie v starobe nesmie presiahnuť 64 rokov.

Aj u nás sa tak prejavujú nezamýšľané dôsledky zaopatrovateľského vládneho prístupu ako kultúra závislosti ľudí od štátu, nízka miera motivácie a postarania sa o seba a svoju rodinu, pasca ekonomickej neaktivity, spoliehanie sa na štát a cudzie zdroje, ako aj vytlačovanie dobrovoľnej solidarity a súkromných iniciatív. Výrazne sa ním oslabuje zodpovednosť jednotlivca za svoj vlastný život.

tags: #pokus #o #socialny #stat