Predošlá pravicová vláda vniesla do prvého piliera zásluhovosť, čím zmenila systém starobného zabezpečenia tak, že chudobní financujú nielen svoje starobné dôchodky, ale čiastočne aj dôchodky bohatých.
Pôvodný systém dôchodkového zabezpečenia bol výrazne solidárny, čo sa prejavovalo tým, že na hrubú mzdu nad 10.000 Sk sa pri výpočte starobného dôchodku neprihliadalo.
Inými slovami, kto mal pred dôchodkom hrubú mzdu 11.000 Sk, mal ten istý dôchodok, ako ten, kto zarábal 33.000 Sk, a to napriek tomu, že trikrát vyššia mzda znamenala trikrát vyšší odvod do starobného poistenia.
Takýto systém bol silne solidárny, ale z pohľadu pravicovej vlády zároveň nespravodlivý voči úspešným, a preto bola do systému vnesená takzvaná zásluhovosť.
Čo je zásluhovosť a aké má dôsledky?
Zásluhovosť (v anglickom jazyku „Principle of merit“, v nemeckom jazyku „Aequivalenzprinzip“) znamená, že kto viac do systému platí, ten z neho aj viac dostane.
V prípade starobných dôchodkov zásluhovosť znamená trojnásobný mesačný dôchodok pri trojnásobnom mesačnom odvode do starobného poistenia, samozrejme pri trikrát vyššej mesačnej mzde.
Na prvé počutie sa zdá byť rozumné a spravodlivé, že pravicová vláda vniesla zásluhovosť do starobného poistenia, ale nie je to tak.
Problém je ten, že smrť je sociálna choroba, ako pred vyše 100 rokmi konštatoval nemecký lekár Rudolf Virchow.
Uvedené tvrdenie dokazuje prieskum nemeckého profesora Dr. Karla Lauterbacha, podľa ktorého vyše 20% ľudí s preddôchodkovým príjmom nižším ako 1500 Euro sa dôchodkového veku ani len nedožije, zatiaľ čo u ľudí s preddôchodkovým príjmom nad 4.500 Euro to je len 10%.
Druhý podstatný výsledok prieskumu je, že z tých, ktorí sa dôchodku dožijú, si ho chudobní užijú v priemere 120 mesiacov a bohatí vyše 200 mesiacov.
Prieskum bol robený na vzorke 22.000 občanov.
Takže zásluhovosť, ktorá mala odstrániť solidaritu bohatých s chudobnými a urobiť tak systém spravodlivejším, spôsobila presný opak, a síce vniesla do systému ešte väčšiu nespravodlivosť.
Druhý pilier a jeho vzťah k prvému
V roku 2005 bol spustený takzvaný 2. pilier, do ktorého každý sporiteľ, a to je medzičasom 2/3 pracujúcich, platí 9% zo svojej hrubej mzdy.
Týchto 9% sa každému ukladá na jeho osobnom účte a správcovská spoločnosť ich zhodnocuje.
Po dosiahnutí dôchodkového veku ľudia dostanú z 2. pilieru dôchodok, ktorý presne zodpovedá nasporenej sume.
Práve preto, že 2. pilier je zásluhový, mal byť ten prvý už len výlučne solidárny.
To je kombinácia, ktorá má logiku.
Z prvého piliera by tak každý (bez ohľadu na to, koľko do systému odviedol) dostal určitý základný dôchodok, ako prejav solidarity našej spoločnosti a z druhého piliera by dostal dôchodok presne podľa odvedenej sumy, čo je výsledok zásluhovosti.
Tým, že do prvého piliera bola proti akejkoľvek logike vnesená zásluhovosť, vznikajú počas prechodného obdobia (vniesť zásluhovosť je proces trvajúci niekoľko rokov) rôzne situácie, ako napríklad táto: šéf firmy, ktorý vždy zarábal a odvádzal do starobného systému nadpriemerne veľa, ide do dôchodku v roku 2003 a dostane nízky, lebo solidárny dôchodok a jeho dlhoročná sekretárka, ktorá vždy zarábala povedzme tretinu toho, čo jej šéf, ide do dôchodku v roku 2005 a dostane citeľne vyšší dôchodok, lebo ten už obsahuje zásluhovosť.
Nefinancovateľnosť a možné riešenia
Ďalší vážny problém je ten, že tak ako je prvý pilier dnes nastavený (nastavenie znamená miera náhrady, výška odvodu a vek odchodu do dôchodku), nie je financovateľný.
Jedno z riešení, ktoré navrhovala aj ministerka Tomanová, je znížiť odvod do druhého piliera z 9% na 6%, čím by opäť stúpol odvod do prvého pilieru z 9% na 12%.
Medzičasom aj ona zistila, že toto riešenie je kvôli 1,5 mil. sporiteľom nepriechodné.
Jediné riešenie preto je zrušiť zásluhovosť v prvom pilieri, ktorý by sa tak stal už len solidárnym.
Inými slovami, do prvého pilieru by každý platil určité nevyhnutné percento zo svojej mzdy, ale všetci by dostávali len jeden a ten istý minimálny dôchodok.
Takže necháme sa prekvapiť, ako dlho bude ľavicová vláda trpieť, že chudobní spolufinancujú dôchodky bohatým.
Nie je totiž umenie bez akejkoľvek koncepcie zvýšiť (rovnako chudobným aj bohatým) príspevok pri narodení prvého dieťaťa, aby sa 12-ročným rómskym dievčatám, ktoré 15 tis.
Zásluhovosť znamená, že čím viac zaplatíte, tým viac dostanete. Napríklad pri stavebnom sporení. Kto platí dvojnásobne viac, ten aj dvojnásobok dostane (samozrejme pri rovnakej dobe sporenia).
Keďže to znie spravodlivo a rozumne, tak ju v roku 2004 predošlá vláda zaviedla aj do prvého piliera.
Lenže, v prvom pilieri tieto pravidlá neplatia, lebo sa nejedná o reálnu zásluhovosť, ale len o fiktívnu.
To znamená, že vaše peniaze (odvody, ktoré platíte do prvého piliera) nie sú odkladané naozaj, ale len akože a v skutočnosti sú okamžite minuté pre existujúcich dôchodcov.
Preto sa aj zásluhovosť v prvom pilieri nezakladá na skutočných peniazoch, ale len na nejakých výpočtoch, ktoré vymysleli politici a vymysleli ich zle.
Zásluhovosť v prvom pilieri je nespravodlivá preto, že vaše odvody sa zohľadňujú len vo výške mesačného dôchodku, ale nezohľadňuje sa počet mesačných dôchodkov.
To znamená, že ten kto platí dvojnásobné odvody, dostane aj dvojnásobný mesačný dôchodok.
To znie síce rozumne, ale nijak nie je zohľadnený fakt, že bohatší žijú dlhšie.
V konkrétnych číslach to znamená, že človek s nízkym príjmom si užije dôchodok v priemere 10 rokov (dostane teda 120 mesačných dôchodkov) a človek s vysokým príjmom ich dostane až 200.
Nehovoriac o tom, že človek s nízkym príjmom má len 80 percentnú šancu sa dôchodku vôbec dožiť, zatiaľ čo bohatý 90 percentnú.
Výsledok je, že práve zásluhovosť vniesla do prvého piliera výraznú nespravodlivosť, inými slovami: chudobní sú solidárny s bohatými a prispievajú im na dôchodky.
Aké je riešenie? Prvý pilier musí byť výlučne solidárny, to znamená, každý by platil určité percento (výrazne nižšie ako dnes) zo svojich príjmov a každý by dostal rovnaký základný dôchodok.
To preto, lebo tých najchudobnejších aj tak nemôžeme nechať umrieť hladom.
A z druhého piliera, kde je skutočná zásluhovosť, dostane každý dôchodok podľa toho koľko si našetrí.
Stretávam sa často s názorom, že lepší systém dôchodkového zabezpečenia, zdravotníckej starostlivosti a školstva, ako bol minulého režimu, zatiaľ nevymysleli.
Zjavne na dnešné podmienky sa to nedá.
Nie sú štátne podniky, aby peniaze zo ziskov zostali doma.
Všetko je rozpredané zahraničným korporáciám a zisky utekajú von.
Kapitalizmus je taký.
Mám silné podozrenie, že aj predlžovanie dôchodkového veku má len ten účel, aby sa odkladal začiatok vyplácania starobných dôchodkov.
V každom prípade úlohou politikov od revolúcie je hospodáriť dlhodobo udržateľne, aby vyšlo na dôchodky aj ostatným generáciám, čo platia dôchodky súčasným dôchodcom.
Nie „po mne potopa“, ako sa správajú niektorí politici.
Slovensko potrebuje menej populizmu a viac rozumu.
Menej populizmu a viac reforiem, čo podporujú zvyšovanie zamestnanosti, zlepšovanie sociálnej situácie rôznych vrstiev spoločnosti, slobodné podnikanie, efektivitu štátu a samospráv, kvalitné vzdelávanie.
Vráťme sa ale k dôchodcom.
Áno, z pohľadu kapitalistického možno už nevytvárajú hodnoty, ale náš život nie je len o chvíľkovom bytí ako poznáme z prírodnej ríše Podenku, nazývanú aj jednodňový hmyz.
Aký vzťah, akú úctu prejavujeme dnešným seniorom.
Aké podmienky pre nich vytvárame, aby v nich nielen prežívali, ale viedli stále plnohodnotné životy, tak sa raz naši potomkovia budú správať k nám.
Zabezpečenie fungujúceho dôchodkového systému, ktorý musí byť - moderne povedané - trvalo udržateľný, by malo patriť medzi priority akejkoľvek politickej garnitúry.
Aj tej pravicovej či liberálnej.