Pamiatková starostlivosť: Komplexná náplň práce a jej historický vývoj na Slovensku

Pamiatková starostlivosť alebo ochrana pamiatok je cielená snaha spoločnosti o zachovanie vybraných častí hnuteľného a nehnuteľného kultúrneho dedičstva, predovšetkým stavieb. V širšom význame sa potom jedná o snahu o zachovanie všetkého svetového dedičstva, t.j. kultúrnych aj prírodných pamiatok. Je vykonávaná formou evidencie, ochrany a záchrany (konzervácia, reštaurovanie, rekonštrukcia) pamiatok. Pamiatková starostlivosť funguje na národnej aj medzinárodnej úrovni a jej forma a úroveň je v rôznych štátoch sveta rozdielna. Pamiatky a kultúrne dedičstvo sú významnými dokladmi historického vývoja, životného spôsobu a prostredia spoločnosti od najstarších čias do súčasnosti. Kultúrne pamiatky sú chránené ako neoddeliteľná súčasť kultúrneho dedičstva, svedectvo dejín, významný činiteľ životného prostredia a nenahraditeľné bohatstvo.

Základným kameňom pamiatkovej starostlivosti je už od staroveku pocitovo formulovaný vzťah kultúrnej piety k tradícii, dejinám a kultu osobnosti, resp. dynastie, vďaka ktorému zostali niektoré objekty zachované dodnes, na rozdiel od iných, v behu dejín odstránených. Ďalším rovnako dôležitým motívom je vytváranie zámerných pamiatok s cieľom zachovať zmienku o ľudských skutkoch či osudoch. Nemenej dôležitým znakom je potom zberateľstvo.

História pamiatkovej starostlivosti na Slovensku

Pamiatková starostlivosť na Slovensku má bohatú históriu, ktorá siaha až do 19. storočia. Počiatky organizovanej a inštitucionálnej záchrany pamiatok možno nájsť už v 40. rokoch 19. storočia. Iniciatívy v oblasti pamiatkovej starostlivosti sa stretávajú s ťažkosťami pri vzbudzovaní záujmu verejnosti o komplexnú problematiku zákonnej ochrany pamiatok.

Obdobie Rakúsko-Uhorska

Krajinou, z ktorej vyšiel priamy podnet k prvým pamiatkárskym akciám u nás, bolo Bavorsko, a to cez pamiatkovú starostlivosť v rakúskej časti habsburskej monarchie, kde bola pamiatkovým orgánom C. k. centrálna komisia (Kaiserliche und konigliche Central - Commision zur Erforschung und Erhaltung der Baudenkmale). Táto komisia bola zriadená cisárskym nariadením z 31. decembra 1850. V roku 1853 začala komisia svoju činnosť aj na Slovenskom území. Mala sedem členov konzervátorov a 5 členov korešpondentov. Medzi nich patrili gróf Ján Keglevich, Arnold Ipolyi Stummer, Ignác Fabry, Maximilian Siemanowsky a korešpondenti gróf Anton Balassa, A. Zipser. Napriek tomu, že C. k. centrálna komisia sa hlásila svojim názvom k architektonickým pamiatkam, jej zorné pole od začiatku obsahovalo temer celý dnešný register pamiatok.

O činnosti komisie na Slovensku počas jej 20-ročného účinkovania (1853-1872) nevieme toho veľa. Medzi známe úpravy patrí obnova eszterházyovského pamätníka vo Veľkých Vozokanoch, reštaurovanie benediktínskeho opátstva v Hronskom Beňadiku, záchranné práce na Dóme sv. Alžbety v Košiciach. Ipolyi Stummer ako konzervátor južnej časti Bratislavského kraja, vykonal rozsiahly terénny a historický prieskum pamiatok Žitného ostrova a vydal ho tlačou. Tento materiál sa stal na takmer 100 rokov jediným parciálnym súpisom pamiatok na Slovensku. C. k. komisia rozvinula vlastné umeleckohistorické bádanie o pamiatkach na Slovensku a bola prvým pamiatkovým orgánom pre Uhorsko a Slovensko, hoci hlasy volajúce po organizovanej a inštitucionálnej záchrane pamiatok siahajú už do počiatkov 40. rokov 19. storočia. Sú spojené napr. so Spolkom uhorských lekárov a prírodovedcov, ktorí na svojich stretnutiach oboznamovali účastníkov s historickými pamätihodnosťami hosťujúceho mesta.

Pre pamiatkovú starostlivosť sa stalo významným ich stretnutie v Košiciach, kedy účastníci žiadali Maďarskú vedeckú akadémiu, aby vzala pod svoj patronát košické pamiatky. Akadémia sa vo februári 1847 obrátila na verejnosť s výzvou "vo veci vlasteneckých pamiatok". Rozsah pojmu pamiatky bol veľmi široký. Vzťahoval sa na architektúru, plastiku, maľbu, umelecko-remeselné a národnohistorické pamiatky. Bokom ostali pamiatky ľudovej architektúry a technické pamiatky. Časovou hranicou pre pamiatky mal byť začiatok 18. storočia. V roku 1858 historik G. Wenzel podal v pléne Maďarskej vedeckej akadémie návrh na zriadenie archeologickej komisie (založená v roku 1858), ktorej náplňou mala byť realizácia výzvy z roku 1847. V Uhorsku zostala potom pamiatková starostlivosť na celé polstoročie nedeliteľnou súčasťou archeológie, podobne aj dejiny umenia. Komisia nemala výkonné sily pre pamiatkové úkony. Od roku 1861 sa vyvinula snaha zriadiť podobný útvar pre Uhorsko, ako bola viedenská C. k. centrálna komisia.

Nariadením Ministerstva kultúry a výučby č. 5371 zo 4. apríla 1872 bola zriadená pri ministerstve Uhorská dočasná komisia pre pamiatky, ktorej kompetencie a pracovná náplň boli vyjadrené stručne. Úlohou komisie boli súpis, dokumentácia, kategorizácia a údržba pamiatok. Komisia bola vytvorená ako výkonný orgán nadriadeného Ministerstva kultu a vyučovania. Štatút komisie bol schválený ministerstvom 5. júla 1902 pod číslom 41187/1901. Najzávažnejším v štatúte bolo ustanovenie o zavedení registra - katalógu objektov, ktoré boli vyhlásené za pamiatky, resp. u ktorých sa ešte čakalo na rozhodnutie, alebo sa rozhodlo negatívne. Prvým predsedom komisie sa stal akademik Augustín Szalay (1872-1877), druhým gróf Jeno Zichy (1877-1906) a tretím barón Gyula Forster. Podľa vzoru viedenskej komisie vytvorila si Uhorská dočasná pamiatková komisia po celej krajine sieť korešpondentov, pre ktorých komisia vypracovala dotazník s ôsmymi bodmi (obdržalo 33 osôb). V prehľade o jej činnosti v roku 1870/1871 sa ako príloha nachádzal zoznam 853 významnejších pamiatok krajiny. Nástupcom dočasnej komisie sa stala Štátna pamiatková komisia, ktorá spravovala pamiatky na Slovensku počas obdobia 50 rokov. Cieľavedome sa organizuje dokumentácia pamiatok a už v roku 1878 Uhorská dočasná pamiatková komisia publikuje zoznam svojich grafík (944 kusov). Išlo zväčša o zobrazenia architektúr a jej článkov. Štátna pamiatková komisia dáva vyhotoviť kópie nástenných malieb, práce sa zúčastňujú reštaurátori-maliari Fr. Storno st. a ml., Št. Groh, J. Huszka, P. J. Kern. Vo vzťahu ku Slovensku Štátna pamiatková komisia najviac pozornosti venovala sakrálnym pamiatkam, menovite architektúre.

Od začiatku 20. storočia vzrastal i počet svetských pamiatok, dochádza k reštaurovaniu významných svetských architektúr (Bojnice, Zvolen, Vígľaš, Banská Bystrica). Do sféry záujmu Štátnej pamiatkovej komisie sa dostáva i meštianska architektúra. V zhode s dobovými tendenciami sa Štátna pamiatková komisia stará predovšetkým o solitérne pamiatky, postupne objavuje hodnotu historických súborov, ako hradieb, veží, bášt, mestských brán. V registri pamiatok sa začínali v 20. storočí objavovať aj dnešné národnohistorické pamiatky (milenárne pomníky na Devíne a na Zobore). Nedostatkom práce komisie bolo, že sa nepresadila ako rozhodujúci pamiatkársky a reštaurátorský činiteľ na všetkých pamiatkových akciách a o mnohých spočiatku ani nevedela. Názory a vedomosti o pamiatkovej starostlivosti i prístupy k reštaurovaniu boli neadekvátne a po roku 1872 sa k týmto nedostatkom pripojilo apriórne výlučné hodnotenie gotiky, ako vrcholu európskeho umenia. Architekti, ktorí mali reštaurovať pamiatky, odstraňovali z nich všetko, čo bolo dostavané neskôr a zostali v zajatí puristickej metódy optimalizovanej gotiky. Stúpencami tejto metódy boli prof. techniky I. Steindl a člen pamiatkovej komisie staviteľ a architekt Fr. Schulek. Vrcholom regotizačných puristických úsilí architektov komisie boli obnovy gotických katedrál v Košiciach a v Bardejove. Ich realizátorom bol I. Steindl, tento mnohé časti nahradil a "vylepšil" novotvarmi. Pamiatkarské akcie na Slovensku pred rokom 1918 sprevádzali mnohé nedostatky, ale aj pozitíva. Pred skazou sa podarilo zachrániť veľa cenných pamiatok, rozvinula sa výskumná i dokumentačná činnosť a popularizácia pamiatkového fondu. Negatívom, ktoré ovplyvňuje hodnotenie uhorskej pamiatkovej starostlivosti v celých dejinách, je snaha maďarských zberateľských inštitúcií odviezť čo najviac z pamiatkového fondu Slovenska na územie súčasného Maďarska. A tak sa do Budapešti, resp. Ostrihomu previezli gotické tabuľové oltáre a plastiky stredovekého umenia a Štátna pamiatková komisia oficiálne tieto snahy podporovala.

I keď vidíme značné nedostatky niektorých veľkých pamiatkových akcií na Slovensku pred rokom 1918, môžeme konštatovať, že uhorská pamiatková starostlivosť o pamiatky na Slovensku sa mohla pochváliť mnohými pozitívami. Zachránila pred skazou mnohé cenné pamiatky, rozvinula výskumnú a dokumentačnú činnosť a oboznamovala odbornú verejnosť so všetkými významnejšími pamiatkami. Dokumentácii pamiatok venovali Uhorská dočasná komisia i Štátna pamiatková komisia pomerne veľkú pozornosť a z tejto ich činnosti sa vytvorili dokumentačné fondy, ktoré majú veľký význam pre spoznávanie pamiatok i dnes. Z dotazníkovej akcie, ktorá prebiehala v júli 1872, vznikol cenný fond evidenčných pamiatkových listov. Len Viktor Miškovský ich dodal Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisii takmer 200 kusov. Význam tohto fondu poklesol po zavedení registra - katalógu pamiatok v zmysle štatútu z roku 1902. Uhorská dočasná pamiatková komisia i Štátna pamiatková komisia organizovali od začiatku dokumentáciu pamiatok cieľavedome. Fotografia bola ešte len v plienkach, preto sa v plnej miere využívala grafická - kresbová dokumentácia. Išlo predovšetkým o zobrazenie architektúr a jej článkov. Ústrednému uhorskému pamiatkovému orgánu sa podarilo zozbierať a sústrediť veľmi cenný a bohatý grafický materiál. Napriek tomu, že Uhorská dočasná pamiatková komisia i Štátna pamiatková komisia konali a organizovali výskum a dokumentáciu pamiatok, najväčší dôraz však kládli na praktickú, výkonnú pamiatkovú starostlivosť. Neboli síce investormi, ale len schvaľovateľmi a odbornými dozorcami a kontrolórmi pamiatkových akcií, predsa však dosť podstatne vplývali na záchranu pamiatok. Pri vytváraní ich autority spolupôsobila aj okolnosť, že ovplyvňovali rozdeľovanie štátnych subvencií cez Ministerstvo kultúry a vyučovania, ale zdá sa, že ich autorita vyrastala predovšetkým z odbornosti ich personálu a jeho nadšenia pre vec, ktorú konal. Veľa úsilia vynaložila Štátna pamiatková komisia na záchranu nástenných malieb. Faktom ostáva, že takmer všetky objavené nástenné maľby boli zachránené, či už konzervovaním alebo reštaurovaním. Z mnohých nástenných malieb dala Štátna pamiatková komisia dokonca vyhotoviť akvarelové kópie.

Obdobie Československej republiky (1919 - 1945)

Obdobie rokov 1919-1945 je v dejinách slovenskej pamiatkovej starostlivosti úplne samostatnou epochou. V dôsledku rozpadu Uhorska a vzniku Československej republiky, došlo k vytvoreniu slovenských pamiatkových orgánov v Bratislave. Druhé štvrťstoročie 20. storočia znamenalo odklon od puristickej a rekonštrukčnej (dotváracej) metódy a príklon k prísnej konzervácii. Zmenil sa tiež predmet záujmu pamiatkovej starostlivosti. Do popredia sa posunul záujem o drevenú architektúru, sakrálnu i svetskú. Stúpa tiež záujem o technické pamiatky, najmä hnuteľné.

Samostatnú slovenskú pamiatkovú správu vytvorilo nariadenie ministra s plnou mocou pre Slovensko dr. V. Šrobára čís. 8380-prez. z 20. októbra 1919. Publikované bolo v Úradných novinách čís. 32 pod čís. 155/1919. V nariadení sa hovorí: "Ochranou výtvarných pamiatok umeleckých, historických, ľudových i pamiatok prírodných a ochranou svojrázu kraja a domoviny na Slovensku poveruje sa Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku a prikazuje sa mu právomoc býv. uhorskej komisie pre zachovanie umeleckých a historických pamiatok vo všetkých záležitostiach, ktoré priamo alebo nepriamo majú vplyv na ochranu pamiatok." V nariadení sa taxatívne vypočítali okruhy kompetencie komisariátu a povinnosť robiť výskum a dokumentáciu pamiatok, ako i založenie katastra (zoznamu, súpisu) nehnuteľných pamiatok, ale i ich propagácia. Nariadením ministra pod čís. 4432-2-prez. z 10. decembra 1919 sa určila tiež kompetencia komisariátu pri vývoze pamiatok a obchode so starožitnosťami, a s tým bola spojená tiež povinnosť viesť kataster movitých pamiatok.

Pracovníkmi komisariátu boli J. Hofmann (otázky vlastnej pamiatkovej starostlivosti), J. Vydra a A. Václavík (otázky ľudového a moderného umenia). Komisariát bol obdobou pamiatkových ústavov v Prahe a Brne. Rozdiel bol len v otázkach podriadenosti, pretože úrady v Prahe a Brne podliehali priamo Ministerstvu školstva a národnej osvety a bratislavský len nepriamo. Až od roku 1933, bol podriadený priamo tomuto ministerstvu. Vedúcim komisariátu bol architekt Dušan Jurkovič, ktorý tu pracoval od apríla 1919 do 24. decembra 1922. Nástupcom a vedúcim vládneho komisariátu sa stal dr. Ján Hofman, český umelecký historik, pamiatkar a muzeológ, ktorý bol presvedčeným stúpencom konzervačnej metódy a programovo pristupoval k svojej úlohe zachovávať pamiatkové bohatstvo Slovenska. V roku 1919 vydáva brožúrku, v ktorej vysvetlil pojem pamiatky (hmotný majetok národa), aké druhy pamiatok sa rozoznávajú (stavebné, sochárske, maliarske, remeselné, ľudové, prírodné, miestne názvy), akým nebezpečenstvám sú vydané pamiatky a ako ich ochraňovať. V práci z roku 1938 populárne rozvinul úlohy a program pamiatkovej starostlivosti na Slovensku, napísal tiež stručné dejiny výtvarného umenia na Slovensku. Vládny komisariát napriek tomuto bol pod jeho vedením viac-menej pasívnym pozorovateľom diania na poli pamiatok. Ani také osobnosti ako Vladimír Wagner (na referáte od júla 1927) a Václav Mencl (od roku 1930) nemali snahy vytvoriť z komisariátu viac než administratívne pracovisko, využili však svoje sily a vedomosti na úsek prehlbovania znalostí dejín umenia na Slovensku. Vladimír Wagner bol prvým syntetikom dejín slovenského umenia a neskôr sa venoval dejinám plastiky a maliarstva. V. Mencl sa stal znalcom dejín slovenskej architektúry.

Komisariát nepokročil ani v otázkach súpisu nehnuteľných a hnuteľných pamiatok. V roku 1919 poveril poslucháča filozofie J. Reicherta inventarizáciou kaštieľa v Topoľčiankach, v roku 1920 mu odovzdal dobrozdanie o sgrafitách na Slovensku M. Duchek. V roku 1922 boli vykonané súpisy architektonických pamiatok Bratislavy a Trnavy pre potreby regulačných plánov. Neskôr to boli zoznamy pamiatok Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice, Levoče, Košíc a opätovne Bratislavy, tieto mali už temer povahu záväzných štátnych zoznamov. Pomerne veľký kus práce sa na komisariáte vykonal v oblasti ľudovej architektúry, najmä sakrálnej. Keď v októbri roku 1921 vyhorela obec Čičmany, vládny komisariát si predsavzal pomocou D. Jurkoviča obnoviť ich v plnej kráse. Zámer sa nepodaril. Nerešpektoval sa pôvodný pôdorys obce. Úspešnejší bol komisariát pri záchrane drevených kostolov na Slovensku. K systematickému získavaniu údajov z katastra komisariát pristúpil až v roku 1924, vypracoval sa štvorstránkový dotazník, ktorý mal 9 základných otázok, na konci tohto materiálu sa požadovali informácie o tom, ktoré pamiatky potrebujú opravu, sú v zlom stave, alebo ohrozené predajom, odvezené do Budapešti, resp. predané do súkromných rúk. Na akcii sa pracovalo dlho, ešte v roku 1927. Úroveň vyplnených dotazníkov nebola zvlášť vysoká, väčšinu ho poslali učitelia ľudových škôl, teda tí, ktorí neboli veľmi oboznámení s pamiatkami a umením. Na vládnom komisariáte sa vyhotovili len miestne zoznamy pamiatok. V apríli 1925 komisariát usporiadal v Prahe v Zemědělském muzeu výstavu drevených kostolíkov (fotografie, skice, plány, akvarely). K vážnemu riešeniu problému týchto pamiatok došlo v roku 1927. Zásady ich záchrany komisariát zhrnul do memoranda, ktoré predložil Ministerstvu školstva a národnej osvety 14. októbra 1927. Vypracoval sa tiež obežník pre župné úrady, ktorý proklamoval požiadavku stálej súčinnosti štátnej správy s pamiatkovými orgánmi vo veci ochrany týchto pamiatok. V. Mencl sa zaslúžil tiež o záchranu malých dedinských románskych a gotických kostolov. Komisariát bol zainteresovaný tiež na zachraňovaní hradov a hradných ruín. V Trenčíne sa konzervuje Barborin palác, chystá sa zameranie Spišského hradu a arch. Jurkovič vypracoval projekt na záchranu Oravského hradu, zabezpečili sa i prostriedky na záchranu Zvolenského hradu, práce sa však nerealizovali. Prebiehali aj práce na obnove Devínskeho hradu a Beckova. Prehľady o pamiatkových akciách, ktorých sa komisariát zúčastnil, vydáva v rokoch 1936 a 1937. Celkovým prehľadom pamiatkových akcií za roky 1919-1935 bol zoznam umeleckohistorických objavov v rámci pamiatkovej ochrany (Zprávy památkové péče 1937, č. 3). Počas 20 ročnej existencie bola práca komisariátu podrobená viackrát kritike, ktorej vzdorovala niekedy úspešne, niekedy menej úspešne. Činnosť komisariátu neprestala ani odchodom dr. Jána Hofamana do Čiech v decembri 1938, ani po odchode Dr. V. Mencla. Funkciou vedúceho bol poverený dr. Vl. Wagner, na komisariát nastupuje aj dr. Július Kálmán, historik umenia. Komisariát zaniká vládnym nariadením č. 29/1939 Slov. zákonníka z 24. marca 1939. Kompetencie prechádzajú na novovznikajúce slovenské Ministerstvo školstva a národnej obrany v Bratislave, kde vzniká pamiatkové oddelenie, ktorého vedúcim sa stáva Vladimír Wagner, čím sa zachovala kontinuita práce i vedenia. Oddelenie pamiatok sa muselo vyrovnať s problémom revízie celého pamiatkového fondu. V súvislosti s približovaním frontu k Slovensku, vynárala sa otázka zabezpečenia pamiatok. Z pamiatkových akcií v rokoch 1939-1945 možno spomenúť adaptáciu Grassalkovichovho paláca na sídlo prezidenta, podľa projektu prof. E. Belluša, akciu ale viedlo Ministerstvo verejných prác. Pozoruhodným bolo aj reštaurovanie r. k. kostola v Liptovskom Mikuláši na popud akad. maliara Janka Alexyho.

Pamiatková starostlivosť po roku 1945

Počas vojny, v roku 1944 sa pamiatky dostali do bezprostredného nebezpečenstva. Pamiatkový fond na Slovensku utrpel značné škody, ale oveľa viac im ublížili nasledujúce mesiace po prechode frontu. Podľa údajov z roku 1947 bolo na Slovensku vo vojne a po nej zničených, resp. poškodených 255 profánnych stavieb (kaštiele a kúrie), 20 hradných ruín, 308 rím. kat., 137 ev. a. v. a 80 gr. kat. kostolov, poškodené boli i pomníky a pamätníky, rozkradol a zničil sa interiér 450 kaštieľov a kúrií.

Povereníctvo SNR pre školstvo a národnú osvetu pôsobiace v Košiciach, vytvorilo referát pre pamiatkovú starostlivosť. Na čele referátu stál riaditeľ SNM v Martine Ján Geryk. Vzhľadom na situovanie úradu tento nemohol rozvinúť väčšiu činnosť. Po presťahovaní Povereníctva do Bratislavy, sa Geryk vracia do Martina, na oddelení pamiatok pracuje dr. Wagner a do apríla 1945 ho viedol dr. Jaroslav Dubnický. Vykonal sa dopyt vo viacerých kaštieľoch na západnom Slovensku ohľadne ich stavu a celkovej situácie. V júli 1945 bol zaslaný ONV obežník, v ktorom sa prikazovalo vykonať súpis umeleckých predmetov okresu, práce sa ďalej sústredili na problémy starostlivosti o kaštiele a kúrie, pričom sa požadovalo zabezpečenie hnuteľných pamiatok a zbierok a ich oddisponovanie na bezpečné miesto. Akcia záchrany ohrozeného kultúrneho majetku prebiehala do jesene 1947. Značná pozornosť bola v rokoch 1945 - 1948 venovaná aj otázkam reštitúcie slovenského kultúrneho majetku z Maďarska.

Bol kreovaný aj nový pamiatkový orgán Národná kultúrna komisia, ktorá súvisela s predchádzajúcou akciou, ale jej vytvorenie spôsobilo dvojkoľajnosť v riadení a mnohé prieťahy v kompetenciách. Po vytvorení KNV bol výkon pamiatkovej starostlivosti prenesený na vznikajúce referáty, ale chýbal organizačný článok, ktorý by poskytoval základné informácie o pamiatkach, a ktorý by sa podieľal na ich záchrane od výskumu až po konečnú kolaudáciu. Preto bol zriadený Pamiatkový ústav v Bratislave výnosom povereníka pre školstvo, vedu a umenie Ladislava Novomestského čís. 9864-I /5 z 15. marca 1951 s účinnosťou od 1. januára 1951. Pamiatkový ústav sa stal štátnym vedeckým a výskumným pracoviskom v odbore ochrany kultúrnych a prírodných pamiatok. Jeho činnosť sa týkala súpisu a dokumentácie pamiatok, spolupráce pri praktickej obnove pamiatok, aktívneho reštaurovania a poradenskej činnosti. V decembri 1951 bol premenovaný na Slovenský pamiatkový ústav. Nositeľmi výkonu pamiatkovej starostlivosti boli Krajské národné výbory a Okresné národné výbory, v celoštátnych veciach Povereníctvo školstva, vedy a umenia. Ústav podával návrhy na vyhlásenie objektu za pamiatku, robil celoslovenskú evidenciu a súpis pamiatok, organizoval výstavy, realizoval prvé výskumy spolu s metodickým usmerňovaním opráv. V roku 1954 začali práce na prvom súpise pamiatok na Slovensku. Boli vyhlásené prvé mestské pamiatkové rezervácie, schválil sa zákon o štátnej ochrane prírody, rozbehol sa špeciálny terénny výskum drevených kostolov na východnom Slovensku. Je potrebné konštatovať, že od začiatku sa práca ústavu nevyvíjala žiadaným tempom.

Súčasná pamiatková starostlivosť a jej výzvy

Súčasný systém pamiatkovej starostlivosti na Slovensku čelí viacerým závažným problémom, ktoré negatívne ovplyvňujú jeho efektívnosť a kvalitu. Táto snaha o ochranu kultúrneho dedičstva je čoraz viac ohrozovaná pretrvávajúcimi problémami v slovenskej pamiatkarskej praxi, ktoré sa navyše môžu ešte prehĺbiť navrhovanými zmenami v stavebnom zákone.

Nedostatočné personálne kapacity

Jedným z najpálčivejších problémov je chronický nedostatok kvalifikovaných odborníkov na pamiatkových úradoch. Na Slovensku pracuje približne 200 odborných zamestnancov v pamiatkových úradoch, zatiaľ čo v susednom Česku je ich viac ako 2 000. Tento markantný rozdiel má priamy dopad na kvalitu a rýchlosť rozhodovania v pamiatkových veciach. Pamiatkari sú preťažení množstvom spisov a nemajú dostatok času na odborné vzdelávanie a špecializáciu.

Široký záber a nedostatok špecializácie

Ďalším problémom je príliš široký záber, ktorý musia pamiatkari pokrývať. Krajský pamiatkar musí mať prehľad o všetkých obdobiach a typoch architektúry, od stredoveku cez ľudové staviteľstvo až po modernu. Špecializácia na konkrétny typ architektúry je prakticky nemožná, čo negatívne ovplyvňuje kvalitu rozhodnutí. Pamiatkar musí byť zároveň právnikom, úradníkom, stavebným expertom aj odborníkom na štukatérske detaily.

Nedostatočná podpora výskumu a metodológie

Slovenská pamiatková starostlivosť dlhodobo zaostáva v oblasti výskumu a metodológie. Pamiatkový úrad produkuje len minimum výskumov a metodických materiálov. Kým v Česku vydávajú niekoľko metodík obnovy ročne, na Slovensku chýba jednotná metodika aj pre taký základný typ pamiatky, akým je gotický kostol. V Česku existujú tri špecializované metodické centrá - pre priemyselnú architektúru, architektúru 20. storočia a pamiatky v poľnohospodárskej krajine.

Zlá organizácia práce a manažment

Práca na pamiatkových úradoch je často zle organizovaná a manažovaná. Práca sa odohráva v ročných plánoch a pri akútnych problémoch nezostáva čas na dôkladné spracovanie podkladov. Konkrétne v prípade budov, akými sú bratislavský Istropolis alebo textilná továreň Merina v Trenčíne, má prípravu zložitých podkladov na starosti jedna kvalifikovaná osoba. Spracovanie takýchto podkladov môže trvať aj pol roka, čo stavia pamiatkara pred ťažké rozhodnutie, či sa pustiť do akútneho prípadu s neistým výsledkom, alebo riešiť hŕbu podnetov, ktoré má na stole už niekoľko mesiacov alebo rokov.

Nedostatočná komunikácia a spolupráca

Z rozhovorov s pamiatkarmi vyplynulo, že tvorcovia nového stavebného zákona nemajú predstavu o tom, ako pamiatkari fungujú alebo nefungujú. Ak chcú riešiť problémy, zabudli sa na ne spýtať ľudí, ktorí sú s nimi v každodennom kontakte. So spracovateľmi návrhu zákona komunikovalo len ministerstvo kultúry. Dodatočné závažné výhrady, ktoré zaslal Pamiatkový úrad, ministerstvo z veľkej časti ignorovalo.

Návrh nového stavebného zákona a jeho dopady

Návrh nového stavebného zákona vyvoláva medzi pamiatkarmi vážne obavy. Hlavným bodom kritiky je premena krajských pamiatkových úradov na špeciálne stavebné úrady. Tie budú slúžiť na posudzovanie stavebných zámerov pre národné kultúrne pamiatky, pamiatkové rezervácie a lokality UNESCO. To extrémne zvýši agendu úradníkov, ktorí dnes nie sú špecializovaní na schvaľovanie sietí či dopravných stavieb. Naopak, pre pamiatkové zóny, územia ochranných pásiem, územia s archeologickým potenciálom a hnuteľné pamiatky zostávajú krajské pamiatkové úrady v polohe dotknutých orgánov štátnej správy. Na Slovensku máme 28 pamiatkových rezervácií a 10 120 národných kultúrnych pamiatok. To predstavuje obrovské množstvo podnetov, dlhoročných káuz, súdnych sporov, s ktorými si nedokázali poradiť ani ostrieľaní pracovníci stavebných úradov. Tieto sa zo dňa na deň ocitnú na stole niekoľkých kunsthistorikov a archeológov.

Riziká a obavy

Pamiatkari sa obávajú, že nový zákon povedie k oslabeniu ich kompetencií a zníženiu kvality pamiatkovej starostlivosti. Podľa nového návrhu by mal projektant sám zhodnotiť, či sú pripomienky k hodnotám objektu relevantné. Oslabené budú aj iné kompetencie. Dnes záväzné stanovisko krajského pamiatkového úradu viaže stavebný úrad, ktorý nemôže rozhodnúť v rozpore s ním. Kunsthistorici, archeológovia, architekti a iní odborníci na pamiatky sa v mene „pružnejšieho stavebného konania“ majú premeniť na číru administratívnu zložku. Na rozdiel od úradníkov totiž nestrážia len zákonom dané náležitosti verejného záujmu, ale sami ich tvoria, hľadajú, skúmajú a korigujú. Poznatky o kultúrnom dedičstve sa stále vyvíjajú, rovnako ako metódy obnovy. Premenou prechádza aj vzťah verejnosti k pamiatkam, spôsoby ich prezentácie. Preto by sa pamiatkari mali viac venovať výskumu, štúdiu a osvete. Tlak na využitie kultúrnych pamiatok je rozložený spravidla nerovnomerne. Niektoré regióny nedisponujú dostatkom vhodnej náplne pre kultúrne pamiatky, naopak v oblastiach, kde sa koncentrujú ekonomické aktivity, dochádza k veľkému investičnému tlaku na tieto pamiatky. Snaha o vyhovenie všetkým stranám často končí realizáciou spôsobom známym ako fasádizmus, keď je z pôvodnej stavby ponechaná len fasáda, za ktorú sa realizuje úplne nová stavba. Tento spôsob sa začal objavovať v 70. rokoch 20. storočia v západnej Európe po tom, čo sa zdvihla vlna občianskeho odporu proti úplnému búraniu veľkého množstva domov.

Riešenia a možnosti zlepšenia

Situáciu v pamiatkovej starostlivosti na Slovensku je možné zlepšiť viacerými opatreniami.

Zvýšenie finančných prostriedkov a personálnych kapacít

Je nevyhnutné zvýšiť finančné prostriedky na pamiatkovú starostlivosť a navýšiť počet kvalifikovaných odborníkov na pamiatkových úradoch. To umožní efektívnejšie spracovávať agendu, venovať sa výskumu a metodológii a zabezpečiť kvalitný dohľad nad obnovou pamiatok.

Podpora špecializácie a odborného vzdelávania

Je potrebné podporovať špecializáciu pamiatkarov a umožniť im odborné vzdelávanie v konkrétnych oblastiach architektúry a pamiatkovej starostlivosti. To zvýši kvalitu ich rozhodovania a odborný dohľad nad obnovou pamiatok.

Posilnenie výskumu a metodológie

Je nevyhnutné posilniť výskumnú činnosť Pamiatkového úradu a vytvárať metodické materiály pre obnovu rôznych typov pamiatok. Inšpiráciou môžu byť príklady dobrej praxe zo zahraničia, napríklad z Česka.

Zlepšenie komunikácie a spolupráce

Je dôležité zlepšiť komunikáciu a spoluprácu medzi pamiatkarmi, ministerstvom kultúry, investormi a verejnosťou. Tvorcovia právnych predpisov by mali aktívne komunikovať s odborníkmi z praxe a zohľadňovať ich pripomienky a návrhy.

Podpora financovania obnovy pamiatok

Existujú nástroje na kompenzovanie zvýšených nákladov pre majiteľov zákonom chránených pamiatok. Pre financovanie pamiatkových úprav znamenali veľmi veľa príspevky majiteľov - správcov pamiatok, farností, resp. cirkevných zborov, potom miest, obcí a bohatých mecenášov umenia. V mnohých prípadoch sa dávali na záchranu pamiatok prebytky hospodárenia, ale v mnohých prípadoch išlo aj o peniaze jednoduchých ľudí.

Vzdelávanie v oblasti pamiatkovej starostlivosti

Bakalársky študijný program pamiatková starostlivosť a kultúrne dedičstvo je zameraný na všeobecné znalosti a zručnosti v oblasti ochrany, prezentácie a riadenia kultúrneho dedičstva s profilujúcimi vedomosťami zo sféry starostlivosti o nehnuteľné pamiatky ako aj hnuteľné doklady minulosti. Bakalársky študijný program je jediným študijným programom svojho druhu na Slovensku; je koncipovaný vysoko interdisciplinárne.

Poznatková báza absolventa odboru muzeológia v študijnom programe pamiatková starostlivosť a kultúrne dedičstvo pozostáva z teoretických vedomostí, praktických, ako aj doplňujúcich schopností a zručností. V predmetoch študijného programu je teoretická časť zastúpená viacerými kurzami z oblasti ochrany, prezentácie a manažmentu kultúrneho dedičstva, dejín pamiatkovej starostlivosti a príbuzných vedných disciplín (hlavne história, architektúra a dejiny umenia). Dôležitú súčasť tvoria kurzy z oblasti materiálnej kultúry. Praktické a doplňujúce schopnosti a zručnosti získa absolvent prostredníctvom kurzov zameraných na evidenciu a dokumentáciu hnuteľných i nehnuteľných dokladov minulosti, ich odbornú ochranu, prezentáciu a prácu s verejnosťou. Významné miesto v predmetoch študijného programu majú aj kurzy z oblasti moderných počítačových technológií, zameraných na obsluhu a spracovanie dát, ako aj prezentácie výsledkov vedeckej práce a kultúrneho dedičstva. Odborný obsah študijného programu zohľadňuje všetky relevantné komponenty štúdia so zameraním na potreby študentov ako aj na aktuálne nároky spoločnosti 21. storočia v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva.

Absolvent/ka bakalárskeho študijného programu pamiatková starostlivosť a kultúrne dedičstvo získa vedomosti zamerané na tradičnú materiálnu, duchovnú, sociálnu a umeleckú kultúru s múzejnou praxou a praktickou starostlivosťou o nehnuteľné kultúrne pamiatky, ako aj vedomosti o zákonitostiach vývoja historickej architektúry, ktoré implementuje v praktickom procese ochrany týchto pamiatok. Ovláda prácu s modernými počítačovými technológiami zameranými na obsluhu a spracovanie dát, ako aj prezentácie výsledkov vedeckej práce a kultúrneho dedičstva. S využitím poznatkov aktuálnej pamiatkovej legislatívy, znalostí o vývoji architektúry, ochrany a prezentácie nehnuteľných kultúrnych pamiatok, je absolvent/ka spôsobilý/á na odbornú prácu na poli inštitúcií, zameriavajúcich sa na správu a obnovu týchto pamiatok. Zvládnu prepájať výskumnú a zberateľskú prácu v teréne a jej výsledky premietnuť do prezentácie pamiatok a práce s verejnosťou.

tags: #pamiatkova #starostlivost #napln #prace