Ošetrenie a podpora osôb s mentálnym postihnutím: Komplexný pohľad

Mentálne postihnutie, dnes často označované ako intelektová dizabilita, predstavuje komplexnú oblasť, ktorá zásadne ovplyvňuje životy jednotlivcov, ich rodín a celej spoločnosti. Tento článok si kladie za cieľ poskytnúť čo najpodrobnejší prehľad o charakteristikách, definíciách, príčinách, diagnostike a formách podpory pre ľudí s mentálnym postihnutím.

Jedinečnosť a hodnota každého človeka

Každý človek je jedinečnou osobnosťou, líšiacou sa od ostatných individuálnymi charakteristikami. Tieto odlišnosti sú podmienené genotypom alebo inými zložkami a štruktúrami, ktoré tvoria jeho osobnosť. Rozdiely medzi ľuďmi sú rôzne, niekedy ide o celkom malé odlišnosti, inokedy sú rozdiely väčšie a výraznejšie. Tolerancia spoločnosti má však určité hranice, za ktorými odlišnosť prechádza v podceňovanie, odmietanie, negatívne hodnotenie a odsudzovanie. Ľudia s mentálnym postihnutím sa od uznávaných noriem odlišujú a sú často "jedinečnejšími" osobnosťami. V dimenzii rovnakých práv na tieto odlišnosti je nutné vychádzať z hlavného atribútu "ľudskosti".

Čaro a úprimnosť ľudí s mentálnym postihnutím

Stretnutie s mentálne postihnutým jedincom môže obohatiť nielen poznanie a zmýšľanie, ale aj cítenie. Znížená intelektová úroveň nie je prekážkou pre vytvorenie normálnych ľudských vzťahov. Láska, cit, spolupatričnosť a priateľstvá kompenzujú intelektovú nedostatočnosť. Svoju lásku a náklonnosť vedia prežívať a prejavovať. Málokedy sú zákerní, prefíkaní alebo zlomyseľní. Ľudia s Downovým syndrómom sú krásni a úprimní, so srdcami plnými lásky. Vedia sa radovať z maličkostí a vidia niekedy oveľa viac, lebo vedia čítať z ľudských sŕdc a duší.

Mentálne postihnutie nie je choroba, ale vrodený stav alebo stav získaný v ranom veku, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Môže byť spôsobené genetickými príčinami, fyzickým poškodením mozgu alebo vplyvom vonkajších faktorov v prenatálnom, perinatálnom alebo postnatálnom období. Medzi charakteristické znaky mentálneho postihnutia patrí oslabená schopnosť koncentrácie, oslabená krátkodobá pamäť, problémy s učením a chápaním komplexných myšlienok, ako aj deficit schopnosti prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti.

Každý človek s mentálnym postihnutím je jedinečný a má individuálne silné a slabé stránky. Niektoré schopnosti môžu byť vysoko vyvinuté, zatiaľ čo iné sú oslabené. Medzi tieto schopnosti patrí komunikácia, sebestačnosť, sociálny kontakt, praktické zručnosti, schopnosť čítať a počítať, pracovať a všeobecná schopnosť a iniciatíva využívať možnosti a žiť nezávisle.

Definícia a terminológia

Terminológia mentálnej retardácie je nejednotná nielen v medzinárodnom poňatí, ale aj v rámci jednotlivých krajín, odborov a profesionálnych pracovníkov. Podľa Americkej asociácie pre mentálne postihnutie (AAMR) zostáva termín mentálna retardácia, v poslednej deklarácii OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím z marca 2007 sa používa termín intelektová dizabilita. V slovenskej verzii klasifikácie chorôb sa ako diagnóza používa mentálna retardácia, občianske združenia si však udržiavajú v názve ľudia s mentálnym postihnutím. Matulay zdôrazňuje, že v slove retardácia je vyjadrená nádej, že nejde o úplné zastavenie duševného vývinu, ale iba o jeho zadržanie či oneskorenie. Okrem toho v detskom veku je vhodnejšie označiť zaostávanie ako oneskorený vývin. Mentálne postihnutie sa prekladá z anglickej a francúzskej terminológie ako mental handicap alebo mental disability. V anglickej terminológii sa stále viac používa označenie pre ľudí s mentálnym postihnutím "ľudia s ťažkosťami v učení - people with learning difficulties". Donedávna bolo veľmi ťažké vymedziť pojem mentálnej retardácie, či mentálneho postihnutia. Najčastejšie sa stretávame v literatúre s vymedzením pojmu "mentálna retardácia", ak ide o vedný odbor alebo diagnózu a pojmu "mentálne postihnutie", ak opisujeme ľudí s oneskorením vývinu.

V roku 2007 prijala OSN „Deklaráciu práv zdravotne postihnutých ľudí“ a ľudí s mentálnou retardáciou definuje ako jedincov s intelektovou dizabilitou. Napriek tomu, že tejto oblasti sa venovali už antickí lekári a filozofi, napr. Hippokrates a Konfucius, ktorí opísali mentálnu retardáciu už stovky rokov pred naším letopočtom, je stále záhadou, prečo klasifikácia a definícia mentálnej retardácie - mentálneho postihnutia - je doposiaľ problematická. Na absencii správnej definície sa podieľa viacero faktorov. Je všeobecne akceptované, že mentálne postihnutie je spojené so zníženým stupňom intelektového fungovania. Koncept intelektu, možno viac ako iné faktory, bude hrať pri definícii mentálneho postihnutia centrálnu úlohu. Na vyjasňovaní tohto problému - koncepcie mentálneho postihnutia - sa podieľa celý rad vedných disciplín z oblasti psychológie, vzdelávania, sociológie, antropológie, psychiatrie a ďalších.

Matulay (1986) definuje mentálnu retardáciu takto: "Ide o narušenie normálneho duševného vývoja v zmysle nevyvinutosti rozličného stupňa vplyvom genetických chýb alebo chorôb prekonaných v gravidite, počas pôrodu a do 2 rokov po narodení, ktoré zasiahli mozog". Definícia AAMR z roku 1983 charakterizovala ľudí s mentálnou retardáciou na základe signifikantne podpriemernej celkovej inteligenčnej schopnosti, poruchy adaptívneho správania a manifestácie počas obdobia vývinu. Prvá časť definície referuje o podpriemernej inteligencii, alebo o IQ na úrovni pod 70, ak sa pri hodnotení inteligencie použijú štandardné testy. Signifikantne obmedzená intelektová funkcia (schopnosť, intelektové fungovanie), spolu s narušeným adaptívnym správaním, a to v koncepčných, sociálnych a adaptívnych zručnostiach. Táto dizabilita sa musí prejaviť pred 18. rokom života.

Oblasti adaptívneho správania

Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné zručnosti, sociálne zručnosti a praktické zručnosti. Medzi koncepčné (pojmové) zručnosti patrí aj schopnosť prijímania a porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. K sociálnym zručnostiam patria napríklad aj medziľudské vzťahy, schopnosť empatie a iné.

Etiológia mentálneho postihnutia

Etiológia mentálneho postihnutia je rovnako komplikovaná ako jeho symptomatológia. Je to dané celým radom faktorov, podieľajúcich sa na vzniku mentálneho postihnutia. Nie je možné určiť príčiny vzniku mentálneho postihnutia jednoznačne pre značné kvalitatívne a kvantitatívne rozdiely v mentálnom deficite. Negatívny zásah do vývinu môže nastať v akejkoľvek jeho fáze. Podľa starších výskumov až 80 % prípadov prevažne v pásme ľahkého mentálneho postihnutia má neznámy, respektíve neurčený pôvod.

Vo všeobecnosti možno príčiny vzniku mentálneho postihnutia rozdeliť na endogénne a exogénne. V prvom prípade sa jedná o príčiny genetické, v druhom prípade sú to príčiny, ktoré pôsobia od momentu počatia dieťaťa počas celého tehotenstva, pôrodu, popôrodného obdobia, raného detstva, alebo sa jedná o akýkoľvek nepriaznivý zásah počas ďalších vývinových období. Jedna štvrtina jednotlivcov s mentálnym postihnutím má detekovateľné chromozómové abnormality. Metabolické poruchy sú ďalšími možnými príčinami mentálneho postihnutia. V niektorých prípadoch je možné vzniku postihnutia zabrániť včasnou intervenciou.

Ak príčiny vzniku mentálneho postihnutia podľa časového hľadiska rozdelíme na prenatálne, perinatálne a postnatálne, tak zistíme množstvo vzájomne sa prekrývajúcich vplyvov. Jedná sa o špecifické genetické príčiny, intrauterinné infekcie, hypoxie plodu, či encefalitídy. Prenatálne obdobie možno z hľadiska etiológie považovať za obdobie významného pôsobenia dedičných faktorov. Sem patria najmä geneticky podmienené poruchy, predovšetkým metabolické. Rovnaký vplyv však majú i špecifické genetické poruchy. Tieto patologické vplyvy v mnohých prípadoch postupne vedú k ľahkým intelektovým deficitom alebo až k mentálnemu postihnutiu.

K mentálnemu postihnutiu môže dôjsť tiež v prípade, ak sa plod v tele matky nevyvíja správne. Počas perinatálneho obdobia môže vývoj centrálnej nervovej sústavy dieťaťa poškodiť predovšetkým neobvyklá záťaž, ako napríklad mechanické poškodenie mozgu, nedostatok kyslíka. Ďalším rizikovým faktorom je nezrelosť dieťaťa, najmä v prípadoch extrémne nízkej pôrodnej hmotnosti. Medzi negatívne vplyvy počas postnatálneho obdobia radíme náhle vonkajšie udalosti, ktoré vedú k narušeniu celistvosti organizmu, či ochorenia spôsobujúce mozgové lézie. Svoj vplyv majú tiež sociálne faktory, najmä deprivácia. Ďalšími rizikovými faktormi sú infekcie mozgu ako tuberkulóza, japonská encefalitída, či bakteriálna meningitída.

Grossman rozdeľuje príčiny mentálneho postihnutia na dve skupiny, a to na familiárne a organické. Etiológia mentálneho postihnutia u väčšiny jednotlivcov s inteligenčným kvocientom nad 50 (približne 75-80% jednotlivcov s mentálnym postihnutím) predpokladá prítomnosť genetických variácií a ide o familiárny typ. Neurologické problémy u jednotlivcov s mentálnym postihnutím, ak existujú, sú len ťažko detekovateľné. Títo jednotlivci typicky pochádzajú zo slabších socioekonomických skupín, zriedka trpia fyzickými deformitami a najčastejšie je im diagnostikované mentálne postihnutie počas základnej školy.

Diagnostika mentálneho postihnutia

K diagnostike mentálneho postihnutia je potrebné pristupovať komplexne, interdisciplinárne v úzkej spolupráci lekára, psychológa, špeciálneho pedagóga, či sociálneho pracovníka. Zo psychologického hľadiska zjednodušené alebo dokonca jednorazové určovanie mentálneho postihnutia a jeho stupňa, založené na zisťovaní inteligencie prostredníctvom inteligenčných testov, nie je najvodnejšie. Žiaden test nemeria inteligenciu celostne, ale nám poskytuje parciálne informácie. Problém nastáva, ak sa tieto informácie neadekvátne zovšeobecňujú. Tiež by nemalo dochádzať k výrazným zmenám v skóre inteligenčného kvocientu v priebehu rokov. Ak k zmenám predsa len dochádza, je potrebné uvedomiť si, čo ich spôsobuje.

Úskalím diagnostiky a diferenciálnej diagnostiky je skutočnosť, že mnoho nástrojov používaných v našich podmienkach nespĺňa nároky kladené na diagnostické nástroje. Popri zastaraných normách je otázkou i kultúrna podmienenosť testov. Ak k oneskoreniu duševného vývinu došlo práve na podklade neprimeraných kultúrnych, sociálno-ekonomických, či psychologických podmienok, nemožno hovoriť o mentálnom postihnutí. K posudzovaniu mentálneho postihnutia neodmysliteľne patrí posúdenie adaptability, ktoré v zásade určuje stupeň mentálneho postihnutia. Toto posúdenie je však rýdzo klinickou záležitosťou, ktorá integruje súbor údajov získaných z rozhovoru a z anamnézy. Examinátor by sa počas psychologickej diagnostiky mal sústrediť najmä na schopnosti a reálne možnosti jednotlivca, teda čo dokáže realizovať úplne sám, čo naopak s pomocou, čo s verbálnou podporou, k čomu je nevyhnutná plná fyzická podpora. Pri rozhovore je dobré všímať si, aké schopnosti už boli reálne vyskúšané a s akým výsledkom a čo vyskúšané doposiaľ nebolo.

Okrem globálneho posúdenia inteligencie je potrebné zamerať sa aj na skúmanie jej štruktúry, na analýzu základných psychických funkcií ako sú napríklad vnímanie, pozornosť, pamäť, abstrakcia. Podrobná diagnostika s praktickými výstupmi by mala tvoriť základ pre vypracovanie individuálneho intervenčného a terapeutického plánu. Jednoduché oznámenie výsledku, kde skóre inteligenčného kvocientu je 68 alebo menej so záverom, že dieťa trpí mentálnym postihnutím nie je adekvátne pre modernú prax. Predovšetkým by výsledky inteligenčných testov nemali byť rigidne používané pri stanovení mentálneho postihnutia. Používanie prísne určeného skóre inteligenčného kvocientu vedie k tomu, že sa na túto hodnotu kladie veľký dôraz, čo spôsobuje, že sa examinátor nezameriava na celé spektrum silných a slabých stránok dieťaťa.

Diagnostika má za cieľ pomôcť mentálne postihnutému jedincovi v rámci jeho výchovy a vzdelávania. Poznatky získané v rámci diagnostických aktivít síce možno výskumne spracovať, ale toto je sekundárna možnosť, primárnym cieľom je pomoc.

Oneskorený vývin reči

Oneskorený vývin reči je u detí s mentálnym postihnutím výrazný. Aby sa mohol vývin reči objektívne posúdiť, vypracovali sa viaceré schémy na hodnotenie funkcií ako fonologické (zvuky), sémantické (významoslovné), morfologické (forma slova) a syntaktické (skladba). Je zrejmé, že rizikové deti z hľadiska vývinu reči sa dajú zachytiť už vo veku 24 mesiacov. Ak dieťa v tomto veku nemá tendenciu vedome komunikovať, nemá potrebu niečo vyjadriť, ak nehovorí aspoň 50 slov a netvorí aspoň niekoľko dvojslovných spojení, ak je jeho reč pre ostatných nezrozumiteľná a ak má výrazne lepšie porozumenie reči ako schopnosť aktívne hovoriť, potom ho už môžeme považovať za rizikové. Oneskorený vývin reči je u ľudí s MP až v 80 - 85 %., pričom porucha reči je úmerná celkovej intelektovej úrovni jedinca.

Úrovne podpory

Ak už raz identifikujeme človeka so signifikantne zníženým intelektovým fungovaním (intelektovou schopnosťou) ako jedinca s mentálnou retardáciou, AAMR odporúča vzápätí stanoviť úroveň podpory. Podpora môže byť:

• prechodná (intermitentná, limitujúca)
• širokorozsiahla (extenzívna)
• intenzívna (pervazívna)

Všetky formy podpory majú zabezpečiť človeku s mentálnym postihnutím takú pomoc, ktorá zmierni jeho dizabilitu a umožní mu, aby fungoval v spoločnosti čo najmenej závisle. Intermitentná pomoc je občasná - epizodická - a poskytuje sa na krátku dobu a podľa potrieb môže byť viac či menej intenzívna. Limitujúcim faktorom tejto podpory je zabezpečenie pomoci v čo najkratšom čase v závislosti od možností financovania a získania potrebného personálu. Extenzívna podpora je pravidelná a časom neobmedzená. Pervazívna pomoc je taktiež pravidelná, konštantná, je vysoko intenzívna, vyžaduje si viac personálu, je expanzívna.

Charakteristika a prejavy mentálneho postihnutia

Mentálne postihnutie zahŕňa postihnutie všeobecných duševných schopností, ktoré ovplyvňujú adaptívne fungovanie v troch oblastiach:

• Koncepčná oblasť: Zahŕňa jazykové zručnosti, čítanie, písanie, matematiku, uvažovanie, znalosti a pamäť.
• Sociálna oblasť: Odkazuje na empatiu, sociálny úsudok, medziľudské komunikačné zručnosti, schopnosť vytvoriť a udržať priateľstvo a podobne.
• Praktická oblasť: Zahŕňa sebaobsluhu, starostlivosť o seba, pracovné zručnosti, finančný manažment, bezpečnosť a ďalšie.

Sociálna práca a mentálna retardácia

Mentálna retardácia je oblasťou s veľmi vysokými nárokmi na sociálnu prácu. Jedinci s diagnózou mentálna retardácia si vyžadujú v mnohých prípadoch celoživotnú pomoc zo strany zdravotníkov, sociálnych pracovníkov, pedagógov a iných odborníkov. Všeobecne platí, že mentálne postihnutie sa prejavuje ako oslabená schopnosť koncentrácie, oslabená schopnosť krátkodobej pamäti, problémy s učením a problémy s chápaním komplexných alebo abstraktných myšlienok.

Ľudia s mentálnym postihnutím zvyknú v spoločnosti nazývať, že sú „iní“. V čom spočíva táto inakosť? Každá spoločenská doba má svoje ideály krásy a hodnoty, ktoré uznáva. V minulosti, aj v dnešnej dobe sú nastavené určité normy, podľa ktorých si ľudia vytvárajú svoje postoje. Byť mladý, krásny, bohatý, zdravý… byť vzdelaný, úspešný, mocný. Mohli by sme vymenúvať veľa rôznych prívlastkov. Koľko obmedzení majú týmito tzv. normami postavených ľudia s mentálnym postihnutím, ak ich začneme porovnávať s ideálmi krásy a úspešnosti. Väčšina zdravotných postihnutí prináša zo sebou aj určité fyzické symptómy, znaky. Nemať všetko súmerné, krásne znamená odlišovať sa. Mať určité limity, ktoré človeku zabránia dosiahnuť určité vzdelanie, urobiť istú kariéru v zamestnaní, byť úspešný, znamená odlišovať sa. Nedosiahneš normu, nie si normálny. Spoločnosť nastavila určité normy a je nesmierne ťažké zmeniť tento uhol pohľadu. Väčšina definícií, klasifikácií a charakteristík vychádza z medicínskeho modelu zdravotného postihnutia. Je zrejmá znížená schopnosť adaptability. Prvá charakteristika sa prejavuje ako oslabená schopnosť koncentrácie, oslabená schopnosť krátkodobej pamäti, problémy s učením a problémy s chápaním komplexných alebo abstraktných myšlienok. Druhá charakteristika vedie k deficitu schopnosti prispôsobiť sa niektorým alebo všetkým kultúrnym požiadavkám spoločnosti.

Sociálna rehabilitácia

Sociálna rehabilitácia zohráva zásadnú úlohu pri integrácii ľudí s mentálnym postihnutím do spoločnosti. V zmysle zákona o sociálnych službách je možné poskytovať odbornú činnosť na podporu samostatnosti, nezávislosti, sebestačnosti, aktivizovanie schopností a posilňovanie návykov pri sebaobsluhe, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri základných sociálnych aktivitách. Pre cieľovú skupinu ľudí s mentálnym postihnutím je kľúčová práve sociálna rehabilitácia. Najväčší dôraz je pritom kladený najmä na podporu samostatnosti, aktivizovanie schopností a sociálnu komunikáciu. Takúto sociálnu rehabilitáciu je potrebné poskytovať kontinuálne, nie je to otázka krátkodobého tréningu.

Metódy sociálnej rehabilitácie

Pri sociálnej rehabilitácii sa využívajú rôzne metódy, ktoré aktivizujú a podporujú rozvoj schopností ľudí s mentálnym postihnutím:

• Hry: Stmeľujú skupinu, sú zábavné a minimalizujú napätie. Podporujú sebakontrolu, spoluprácu a verbálny kontakt.
• Diskusie: Umožňujú vyjadriť rôzne pohľady na vec, uvažovať premyslenejšie, kooperovať a reflektovať vlastné i cudzie pocity, názory a skúsenosti.
• Brainstorming: Podporuje kreativitu a získavanie originálnych nápadov.
• Dotykové aktivity: Môžu urobiť ľudí šťastnejšími, ale je potrebné rešpektovať osobný priestor každého účastníka.
• Rozprávanie a načúvanie: Podporuje slobodu vo vyjadrovaní myšlienok a pocitov a akceptovanie názorov iných.
• Hranie rolí: Umožňuje vyjadriť skryté pocity, prediskutovať problémy, praktizovať empatiu a skúšať nové správanie.
• Relaxačné techniky: Navodzujú príjemnú atmosféru, uvoľňujú a podporujú koncentráciu.

Práca s rodinou a okolím

Veľmi dôležité je uvedomiť si aj to, že dobré výsledky zaručuje nielen práca so samotným človekom s mentálnym postihnutím, ale aj práca s jeho rodinou prípadne iným blízkym okolím, v ktorom sa človek s MP pravidelne pohybuje. Pokiaľ ho totiž jeho prostredie nepodporuje, nepadajú snahy o jeho sociálnu rehabilitáciu na úrodnú pôdu.

Možnosti sociálnych služieb

Na Slovensku existuje široká škála sociálnych služieb, ktoré sú určené pre ľudí s mentálnym postihnutím. Tieto služby im poskytujú podporu a pomoc v rôznych oblastiach života. Medzi najčastejšie využívané patria:

• Zariadenia podporovaného bývania
• Zariadenia pre seniorov
• Zariadenia opatrovateľskej služby
• Rehabilitačné strediská
• Domy sociálnych služieb
• Špecializované zariadenia
• Denné stacionáre
• Opatrovateľská služba
• Prepravná služba
• Sprievodcovská a predčitateľská služba
• Sprostredkovanie tlmočníckej služby a osobnej asistencie

Dôležitosť mentálneho zdravia

Pri starostlivosti o mentálne postihnutého človeka je nevyhnutné dbať aj na jeho mentálne zdravie. Naša psychika závisí aj od toho, ako sa cítime fyzicky. A platí to aj naopak. Keď nie je v poriadku naša psychika, skôr či neskôr si to odnesie celý náš organizmus. Mentálne zdravie je teda rovnako dôležité, v žiadnom prípade ho nemôžeme podceňovať a treba sa o neho starať.

Kombinácia mentálneho postihnutia s ADHD

Text sa zaoberá nedostatočne preskúmanou problematikou kombinácie mentálneho postihnutia s poruchou pozornosti a hyperaktivitou (ADHD). Uvádza základné prejavy porúch pozornosti a informuje o rôznych terapeutických možnostiach, vrátane metódy Snoezelen. ADHD je považované za trvalú poruchu správania u detí a adolescentov. Na celom svete ňou trpí približne 5 % detí a adolescentov. Mnoho výskumov poukazuje na neurobiologickú etiológiu, avšak neexistuje žiadny objektívny test, ktorý by dokázal stanoviť diagnózu ADHD. Aj skúsený odborník potrebuje dostatok času, aby mohol zhodnotiť anamnézu dieťaťa a jeho sociálne podmienky, čo mu umožní eliminovať ďalšie možné poruchy správania.

ADHD a mentálna retardácia môžu byť diagnostikované v kombinácii ako: hyperaktívna porucha združená s mentálnou retardáciou a stereotypnými pohybmi: MKCH10 - F84.4. Prvými indikátormi u malých detí sú nepokoj, rýchle a často nepredvídateľné zmeny aktivít a správania. Tieto prejavy zahŕňajú problémy s udržaním pozornosti pri individuálnych alebo skupinových aktivitách a prejavy odporu a behaviorálnych problémov. Kvôli správaniu, ktoré často vedie k nehodám končia rodičia s deťmi mnohokrát v nemocnici a podozrivé správanie na verejnosti môže ľahko viesť k izolácii rodičov i detí. V škole tieto deti počas hodiny vyrušujú, majú problémy sledovať inštrukcie alebo dokončiť úlohu, sú ľahko rozptýliteľné a frustrované. Sústavne sa dostávajú do problémov kvôli výbuchom zlosti, agresívnym prejavom, nekonečným monológom a neschopnosti ticho sa hrať. U adolescentov s ADHD sa často objavuje mentalita „nezaujíma ma to“, odmietajú sa podriadiť a prejavuje sa u nich opozičné a agresívne správanie, ktoré môže viesť k vstupu do problémových skupín a trestnej činnosti, závislosti od alkoholu a drog.

Nie všetky deti s ADHD sa stále vrtia a sú hyperaktívne. Deti so subtypom ADHD sú označované ako „denní snílkovia“ (prevažne nepozorný typ, vychádzajúc z kritérií DSM-IV, zväčša dievčatá). Niektorými symptómami je kolísanie nálad, smútok, nedostatok organizačných schopností a zabúdanie. V neskorších štádiách sa stáva stále ťažšie zvládnuť každodenné situácie kvôli úzkostiam, depresiám, závislostiam a často aj poruchám príjmu potravy. Spočiatku „snílek“ nepôsobí ako človek s poruchou pozornosti, a preto je diagnostikovaný neskoro alebo vôbec.

Farmakoterapia môže byť pre mentálne postihnuté deti s ADHD tiež prínosná. Tieto deti sú vystavené zvýšenému riziku emocionálneho a fyzického zneužívania, najmä v sociálne znevýhodnených prostrediach. Najčastejšie predpisované psychostimulanciá sú metylfenidát (inhibítor vstrebávania dopamínu) a diamfetamíny v rôznych galenických formuláciách, nasledované atomoxetínom - inhibítorom vstrebávania noradrenalínu. Medzi pozitívne efekty patrí predĺženie rozsahu pozornosti, zlepšenie sebamonitorovania a skvalitnenie pozornosti. Percepcia, mimika a reč tela lepšie zodpovedajú situácii, deti prestanú byť sústavne v pohybe a namiesto neartikulovaných zvukov sa u nich objavuje viac motivácie a potešenia z práce. Stimulanciá majú málo vedľajších efektov, ktoré možno ovplyvňovať znižovaním dávky, zmenou času užívania alebo zmenou lieku. Atomoxetín má podobné vedľajšie účinky ako stimulanciá; únave po použití lieku možno predísť večerným užívaním. Branie lieku je potrebné prerušiť, ak sa u detí objavia agresívne fázy alebo samovražedné myšlienky. Pri užívaní lieku je potrebné kontrolovať pečeňové funkcie, pretože v zriedkavých prípadoch došlo k zvýšeniu hladiny transaminázy. Deti s mentálnym postihnutím majú nižšiu toleranciu na lieky a vedľajšie efekty sa u nich môžu objaviť skôr a môžu byť zintenzívnené.

Hodnotenie pokroku u týchto detí je zjavne náročnejšie, pretože je niekedy nemožné kontrolovať efektivitu pomocou pracovných zošitov alebo správ. Často je indikátorom pozitívnych účinkov lepšia integrácia do skupiny. Pri opätovnom predpisovaní lieku by si mal lekár vyžiadať opis nedávneho pokroku doma a v škole. Rodičia ani učitelia nesmú meniť dávkovanie bez vedomia lekára. Liek možno vysadiť len vtedy, ak si rodičia myslia, že veci pôjdu dobre i bez medikácie. Ani tá najlepšia liečba nedokáže eliminovať všetky problémy. Vďaka rannej diagnóze, včasnej a vhodnej terapii, dlhodobému a starostlivému monitorovaniu terapie je možné minimalizovať sekundárne dôsledky ADHD - ktoré sa prehlbujú, ak je zároveň prítomné mentálne postihnutie.

Stupne mentálneho postihnutia a ich charakteristika

Mentálna retardácia / retardácia intelektového vývinu je postihnutie, pri ktorom z rôznych príčin dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu. Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, stredne ťažkej, ťažkej a hlbokej mentálnej zaostalosti - retardácii. Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv. Medzinárodnej klasifikácii chorôb (aktuálne platí od r.1992 10.revízia tejto klasifikácie).

Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50)

Najmenej závažné postihnutie. Do 3 rokoch veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov.

Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35)

Postihnutie zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Ľuďom so strednou mentálnou retardáciou sa len zriedkakedy podarí žiť samostatne.

Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20)

Tento typ zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave.

Hlboká mentálna retardácia (IQ je pod 20)

Typ postihnutia, keď človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky. Dieťa je najčastejšie imobilné, nedokáže si osvojiť reč, ani jej porozumieť. Takéto dieťa vyžaduje neustálu pomoc a starostlivosť opatrovateľa. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho.

Špecifiká vzdelávania mentálne postihnutého dieťaťa

Dieťa s mentálnym postihnutím sa môže vzdelávať:

• v špeciálnej škole pre žiakov s mentálnym postihnutím (tu má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia)
• v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím, zriadenej v bežnej škole (ak škola má takúto triedu zriadenú)
• v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané, jemu potrebné podmienky (podmienkou je, že škola musí mať školského špeciálneho pedagóga)

Pri vzdelávaní dieťaťa s mentálnym postihnutím je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia. Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať.

Vzdelávanie podľa variantov:

• vzdelávanie podľa Variant A - vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie
• vzdelávanie podľa Variant B - vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie
• vzdelávanie podľa Variant C - vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie

Ukončením posledného ročníka ZŠ žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie - nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci základnej školy. Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Žiaci s mentálnym postihnutím môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole. Špeciálne odborné učilište - poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl. Môže mať aj prípravný ročník, v ktorom sa žiak vyprofiluje na určitý učebný odbor. Praktická škola - poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe, zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.

Praktické rady pre opatrovateľov

Úroveň podpory, ktorú od vás vaša milovaná osoba potrebuje, závisí od jej mentálneho aj fyzického zdravia. Určite ste si všimli, že už nezvláda veci tak, ako zvykla predtým. Napríklad, možno viac zabúda. Alebo nestihne ísť na toaletu. Alebo má extrémne zmeny nálad. Osobe s mentálnym postihnutím vo veľkej miere pomáha cítiť sa bezpečne, ak má svoju dennú rutinu. To platí obzvlášť pri výmene inkontinenčných produktov. Ak sa to deje v rovnaký čas každý deň, bude sa cítiť menej nervózne a viac uvoľnene. A zároveň pomáha, ak pri výmene hovoríte a robíte zakaždým rovnaké veci. Bude vedieť, čo ju/jeho v čase výmeny čaká. A pochopí, že je to súčasť denného programu spolu s jedlom, spánkom a ostatnými aktivitami, ako je napríklad pozeranie televízie.

Ak nastane situácia, že budete musieť svoje opatrovateľské úlohy preniesť na inú osobu, bolo by dobré, aby pochopila vašu zaužívanú rutinu. Ak bude váš náhradný opatrovateľ pokračovať vo vašej rutine v rovnakom čase, vaša milovaná osoba sa bude cítiť lepšie. To sa líši v závislosti od stavu milovanej osoby a jej situácie. Ak dokáže sama prejsť do kúpeľne, zaistite jej voľný priechod. Pokúste sa vytvoriť čo najbezpečnejšie prostredie. Môžete tak urobiť prispôsobením okolia, zakúpením a nainštalovaním vhodných produktov a príslušenstva. Cieľom je zabezpečiť bezpečné a pohodlné využitie priestoru.

Prehliadka prostredia:

• Prezrite podlahy v každej miestnosti, kde vaša milovaná osoba rada chodí. Nešmýkajú sa? Predstavujú nebezpečenstvo? Ak áno...
• - nainštalujte protišmykové podložky pod koberce a vyhoďte nerovné a roztrhané koberce.
• - položte protišmykové rohožky tam, kde je podlaha často vlhká, napríklad do kúpeľne a kuchyne.
• Upevnite podporné úchyty všade tam, kde ich vaša milovaná osoba potrebuje - napríklad pri toalete, v sprche alebo vo vani.
• Označte viditeľne dvere do kúpeľne veľkým označením. Môžete vymeniť toaletnú dosku za farebnú, aby bola viditeľnejšia.
• V kúpeľni alebo v spálni nainštalujte smetný kôš s vekom na použité inkontinenčné produkty. Vytvoríte tak príjemnejšiu atmosféru a odpadky vám nebudú zavadzať.

Osoba, o ktorú sa staráte, môže preferovať oblečenie, ktoré vy alebo ona ľahko vyzlečiete, napríklad širokú sukňu a nohavice na gumu.

Osobná hygiena je dôležitou súčasťou každodennej rutiny u každej osoby. Ak sa však staráte o osobu s fyzickým alebo mentálnym postihnutím, nie je udržiavanie hygienických potrieb také jednoduché a ľahké. Ľudia trpiaci demenciu nie vždy spolupracujú a nie sú ochotní akceptovať zmeny. Z toho dôvodu si dodržiavanie zásad dobrej hygieny u milovanej osoby s mentálnym postihnutím vyžaduje veľa trpezlivosti. Je s ňou potrebné oveľa viac hovoriť a umývaniu venovať viac času. A to obzvlášť v prípade, ak je vaša milovaná osoba inkontinentná - moč a stolica dokážu jej pokožke veľmi ublížiť. Dobrá hygiena u osôb v seniorskom veku nielenže chráni zdravie pokožky, ale zároveň ju upokojí a zabezpečí tak pocit čistoty, pohodlia, sviežosti a zdravia. A zároveň podporí jej sebavedomie.

Existujú tri kroky pri starostlivosti o jej pokožku: čistenie, obnova a ochrana. Je dôležité si zapamätať, že ľudia s demenciou nie sú nadšení zo zmien. Je možné, že nebudú chápať, prečo určité veci robíte. Z toho dôvodu sú inkontinenčné produkty navrhnuté tak, aby boli na dotyk aj na pohľad ako bežná spodná bielizeň. Vďaka tomu sa milovaná osoba bude cítiť pohodlne pri ich výmene.

Niektoré osoby s inkontinenciou sa obávajú prijímať príliš veľa tekutín - zo strachu, že to zvýši ich potrebu močiť. A tak budú možno chcieť piť menej. Môže to byť problém - ich moč bude koncentrovanejší a bude predstavovať zdravotné riziko. Pokúste sa presvedčiť milovanú osobu, aby pila tak ako doteraz, podľa svojho pocitu smädu. Čas jedla je pre ňu veľmi dôležitý - nepredstavuje len výživné jedlo a nápoje, ale aj príležitosť tráviť čas s ostatnými. Je veľmi dobré, ak vy alebo aj priatelia a členovia rodiny jete spolu s ňou. Vaša spoločnosť a príležitosť na rozhovor a úsmev jej pomôžu cítiť sa fajn.

Ak je vaša milovaná osoba mentálne postihnutá a má obmedzenú mobilitu, nebude schopná venovať sa záľubám, ktoré ju predtým tešili. Nech je však jej stav akýkoľvek, určite bude rada, keď ju budete držať za ruku, objímete alebo sa spolu porozprávate.

tags: #osetrenie #mentalne #postihnuteho