Komplexný pohľad na mentálne postihnutie: Oligofrénia, demencia a ich dopady

Každý človek je jedinečnou osobnosťou, líšiacou sa od ostatných jednotlivými charakteristikami, ktoré sú podmienené genotypom alebo inými zložkami a štruktúrami tvoriacimi jeho osobnosť. Rozdiely medzi ľuďmi môžu byť celkom malé alebo výrazné a spoločnosť má často určité hranice tolerancie, za ktorými sa odlišnosť mení na podceňovanie, odmietanie a odsudzovanie. Na tomto mieste sa vynára problém jedincov s určitými zdravotnými problémami, medzi ktorými sa práve ľudia s mentálnou retardáciou na rôznych úrovniach odlišujú od uznávaných noriem. Sú často ešte "jedinečnejšími" osobnosťami, avšak v dimenzii rovnakých práv na tieto odlišnosti je nutné vychádzať z hlavného atribútu "ľudskosti".

Stretnutie s mentálne postihnutým človekom môže obohatiť poznanie, zmýšľanie a cítenie. Znížená intelektová úroveň týchto ľudí nie je prekážkou pre vytvorenie normálnych ľudských vzťahov nielen medzi mentálne postihnutými, ale aj medzi ostatnými a nimi. Ako keby láska, cit, spolupatričnosť, priateľstvá a iné pozitívne črty kompenzovali ich intelektovú nedostatočnosť. Svoju lásku a náklonnosť vedia nielen prežívať, ale aj prejavovať. Málokedy sa stane, že by boli zákerní, prefíkaní, alebo zlomyseľní. A ak, tak sú to jedinci so subnormou, alebo ľahkým stupňom mentálneho postihnutia v dôsledku sociálnej deviácie.

Príkladom sú ľudia s Downovým syndrómom, ktorých profesor Pueschel opísal slovami: "Sú krásni a úprimní, so srdciami plnými lásky, s toľkou nehou, akú je len darom dostať. Naučil som sa od nich veľa, viac ako na lekárskej fakulte a vďaka nim sa môžem teraz o tieto vedomosti s vami deliť. Sú iní, určite lepší, lebo sa vedia radovať z maličkostí, vidia niekedy oveľa viac, lebo vedia čítať z ľudských sŕdc a duší".

Definícia a terminológia mentálneho postihnutia

Mentálna retardácia je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie, zvyčajne definovanú ako IQ pod 70. Prejavuje sa v útlom detstve a ovplyvňuje schopnosť jedinca adaptovať sa na bežné životné situácie. Dôležité je zdôrazniť, že mentálna retardácia nie je choroba, je to skôr stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je obvykle sprevádzaný poruchami adaptácie, t.j. nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí.

Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov mens - myseľ, rozum a retardatió - zdržanie, oneskorenie. Pojem retardatió vystihuje vývinový aspekt poruchy a tiež zvýrazňuje skutočnosť, že mentálne postihnutie nie je ustálené, definitívne a ukončené. Autori definujú mentálnu retardáciu rôzne, ale jadrom každej takejto definície je vždy zníženie inteligencie rozličného stupňa. Podľa Matulaya v slove retardácia je vyjadrená nádej, že nejde o úplné zastavenie duševného vývinu, ale iba o jeho zadržanie či oneskorenie.

Intelektová schopnosť sa meria pomocou štandardizovaných inteligenčných testov a ich výsledkom je inteligenčný kvocient IQ. Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Medzi koncepčné (pojmové) zručnosti patrí schopnosť prijímania, porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Medziľudské vzťahy a schopnosť empatie patria k sociálnym zručnostiam. Praktické zručnosti okrem svojpomocných zručností charakterizuje sebaobslužnosť, možnosť uplatnenia teoretických vedomostí v praxi, úroveň jemnej či hrubej motoriky a iné.

Vývoj terminológie

Terminológia mentálnej retardácie je nejednotná nielen v medzinárodnom poňatí, ale aj v rámci jednotlivých krajín, odborov a profesionálnych pracovníkov. Podľa Americkej asociácie pre mentálne postihnutie zostáva termín mentálna retardácia, zatiaľ čo v poslednej deklarácii OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím z marca 2007 sa používa termín intelektová dizabilita. V slovenskej verzii klasifikácie chorôb sa ako diagnóza používa mentálna retardácia, občianske združenia si však udržiavajú v názve ľudia s mentálnym postihnutím. V anglickej terminológii sa stále viac používa označenie pre ľudí s mentálnym postihnutím "ľudia s ťažkosťami v učení - people with learning difficulties".

V dnešnej dobe sú absolútne neprijateľné termíny, ktoré sa používali pred viac ako 100 rokmi, ako slabomyseľnosť, oligofrénia alebo demencia. Klasifikácia mentálnej retardácie na debilitu, imbecilitu a idiociu je snáď už len úsmevnou spomienkou na nepoznané príčiny intelektovej dizability. V niektorej slovenskej odbornej literatúre sa však stále stretávame s termínom „mentálne poškodený“, ktorý môže vyznievať bizarné „mental damaged“ a je nepresný, pretože poškodenie je nenávratný proces.

Mentálne postihnutie zahŕňa postihnutie všeobecných duševných schopností, ktoré ovplyvňujú adaptívne fungovanie v troch oblastiach. Tieto oblasti určujú, ako dobre jednotlivec zvláda každodenné úlohy. Koncepčná oblasť zahŕňa jazykové zručnosti, čítanie, písanie, matematiku, uvažovanie, znalosti a pamäť. Sociálna oblasť odkazuje na empatiu, sociálny úsudok, medziľudské komunikačné zručnosti, schopnosť vytvoriť a udržať priateľstvo a podobne. Praktická oblasť zahŕňa sebaobsluhu, starostlivosť o seba, pracovné zručnosti, finančný manažment a bezpečnosť.

Oligofrénia a demencia: Vymedzenie pojmov

Príčinou mentálnej retardácie je organické poškodenie mozgu. Podľa vývinového obdobia, v ktorom mentálne poškodenie nastalo, rozlišujeme dva druhy retardácie a to oligofréniu a demenciu.

• Oligofrénia (slabomyseľnosť) - pojem pochádza z gréckeho slova „oligos“ (málo) a „fren“ (duša, myseľ, rozum). Je to stav obmedzeného vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových. Ide o narušenie intelektu, ktoré je zdedené, vrodené alebo vzniká v ranom období detstva, zhruba do druhého roku života, ktorú spôsobujú rozličné etiologické faktory. Tento stav je trvalý, trvá počas celého života a nemožno ho odstrániť. Oligofrén je nápadný i laickému okoliu už svojím zjavom a konaním.
• Demencia - je zastavenie, narušenie normálneho mentálneho vývinu zapríčinené získaným poškodením mozgu zhruba po druhom roku života. Môže ísť o organickú deštrukciu mozgu, alebo funkčnú poruchu spôsobenú rozličnými etiologickými faktormi ako sú zápal mozgových blán, zápal mozgu, úrazy mozgu, poruchy metabolizmu, intoxikácie, poruchy žliaz s vnútornou sekréciou, kôrnatenie mozgových ciev. Je to duševná choroba, ktorá postihuje najčastejšie ľudí vo vysokom veku, trápi približne 5% populácie. Najčastejšie sa prejavuje znížením kognitívnych funkcií, ako sú pamäť alebo intelekt, zasiahnuté býva najmä logické uvažovanie a poruchy emočného typu - ľudia trpiaci týmto ochorením sú často agresívni, nedodržiavajú stanovené spoločenské pravidlá a konvencie, ich nálada sa často mení.

Choroba sa prejavuje postupne, mnoho pacientov trpí prvotnými príznakmi akými sú podráždenosť, poruchy spánku a iné. Základné prejavy zahŕňajú poruchu intelektu, pamäti, orientácie, myslenia, narušenú schopnosť učenia sa a poruchy úsudku. Vedľajšie prejavy sú citová otupenosť alebo nestálosť, zníženie etických a morálnych noriem a znížená schopnosť samostatného rozhodovania. Najčastejšie sa výskyt tohto ochorenia zaznamenal u ľudí nad 65 rokov, pričom s vekom stúpa aj počet postihnutých. Demencia sa často vyskytuje spolu s Alzheimerom alebo inými zdravotnými problémami súvisiacimi s poškodením mozgu. Môže sa prejaviť aj u ľudí, ktorí trpia dlhodobým alkoholizmom, poprípade sa vyskytuje aj u jedincov trpiacich infekčným ochorením nervovej sústavy. Väčšina z nich je liečbou len veľmi ťažko ovplyvniteľná, hoci v prípade jednorazového poškodenia mozgu sa môže upraviť. Vo väčšine prípadov je však dlhodobo nezvratná a možno len spomaliť jej progres.

Príčiny vzniku mentálneho postihnutia

Etiológia mentálneho postihnutia je rovnako komplikovaná ako jeho symptomatológia. Je to dané celým radom faktorov, podieľajúcich sa na vzniku mentálneho postihnutia. Nie je možné určiť príčiny vzniku mentálneho postihnutia jednoznačne pre značné kvalitatívne a kvantitatívne rozdiely v mentálnom deficite. Negatívny zásah do vývinu môže nastať v akejkoľvek jeho fáze. Podľa starších výskumov až 80 % prípadov prevažne v pásme ľahkého mentálneho postihnutia má neznámy, respektíve neurčený pôvod.

Vo všeobecnosti možno príčiny vzniku mentálneho postihnutia rozdeliť na endogénne a exogénne:

• Endogénne faktory - Tieto vrodené príčiny mentálnej retardácie sa vyvíjajú počas embryogenézy a sú zväčša podmienené geneticky. Jedna štvrtina jednotlivcov s mentálnym postihnutím má detekovateľné chromozómové abnormality.
• Exogénne faktory - Sú to rôzne fyzikálne, chemické a biologické látky, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola.
• Sociálne faktory - Sú to prípady, kedy zaostávanie v mentálnom vývine bolo spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny. Z histórie sú známe veľmi extrémne prípady takýchto odhodených a opustených detí. Napríklad prípad Amaly a Kamaly alebo Gašpara Hausera sú veľmi inštruktívne a literárne dokumentované.

Časové hľadisko príčin

Ak príčiny vzniku mentálneho postihnutia podľa časového hľadiska rozdelíme na prenatálne, perinatálne a postnatálne, tak zistíme množstvo vzájomne sa prekrývajúcich vplyvov:

• Prenatálne obdobie (pred narodením): Možno ho z hľadiska etiológie považovať za obdobie významného pôsobenia dedičných faktorov. Sem patria najmä geneticky podmienené poruchy, predovšetkým metabolické. Rovnaký vplyv však majú i špecifické genetické poruchy, intrauterinné infekcie a hypoxie plodu. Tieto patologické vplyvy v mnohých prípadoch postupne vedú k ľahkým intelektovým deficitom alebo až k mentálnemu postihnutiu. K mentálnemu postihnutiu môže dôjsť tiež v prípade, ak sa plod v tele matky nevyvíja správne.
• Perinatálne obdobie (počas pôrodu): Počas tohto obdobia môže vývoj centrálnej nervovej sústavy dieťaťa poškodiť predovšetkým neobvyklá záťaž, ako napríklad mechanické poškodenie mozgu alebo nedostatok kyslíka. Ďalším rizikovým faktorom je nezrelosť dieťaťa, najmä v prípadoch extrémne nízkej pôrodnej hmotnosti.
• Postnatálne obdobie (po narodení): Medzi negatívne vplyvy počas postnatálneho obdobia radíme náhle vonkajšie udalosti, ktoré vedú k narušeniu celistvosti organizmu, či ochorenia spôsobujúce mozgové lézie. Svoj vplyv majú tiež sociálne faktory, najmä deprivácia. Ďalšími rizikovými faktormi sú infekcie mozgu ako tuberkulóza, japonská encefalitída, či bakteriálna meningitída.

Grossman rozdeľuje príčiny mentálneho postihnutia na dve skupiny, a to na familiárne a organické. Etiológia mentálneho postihnutia u väčšiny jednotlivcov s inteligenčným kvocientom nad 50 (približne 75-80% jednotlivcov s mentálnym postihnutím) predpokladá prítomnosť genetických variácií a ide o familiárny typ. Neurologické problémy u týchto jednotlivcov, ak existujú, sú len ťažko detekovateľné. Títo jednotlivci typicky pochádzajú zo slabších socioekonomických skupín, zriedka trpia fyzickými deformitami a najčastejšie je im diagnostikované mentálne postihnutie počas základnej školy. V niektorých prípadoch je možné vzniku postihnutia zabrániť včasnou intervenciou, zatiaľ čo iné poruchy sú menej citlivé na včasnú liečbu.

Stupne mentálnej retardácie podľa MKCH 10

Od roku 1992 vstúpila do platnosti 10. revízia Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH 10) spracovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) v Ženeve, ktorá mení doteraz používanú klasifikáciu. Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje testami inteligencie a je vyjadrený číselným kvocientom IQ. Za normu platí hodnota IQ okolo 100.

Mentálna subnorma a typy správania

Mentálna subnorma je prechodné pásmo medzi ľahkou mentálnou retardáciou a normou. V tomto pásme sa pohybuje až jedna šestina populácie. Dokážu absolvovať základnú školu, ale so zlým prospechom. Vedia sa vyučiť remeslu, pretože sú manuálne veľmi zruční. Pokiaľ ide o vývin reči, u apatikov existuje obdobie nemoty (po ktorom sa postupne objaví džavotanie) dlhšie než u eretikov.

V rámci mentálnej retardácie sa často rozlišujú dva základné typy správania:

• Eretický typ: Tieto osoby sú nepokojné, nestále a niekedy sa nedokážu ani na chvíľočku sústrediť na jednu činnosť. Sú motoricky nepokojné, niekedy veľmi impulzívne zlostné, agresívne a citovo labilné. Sú ťažko ovládateľné a sú stálym ohniskom konfliktov v okolí. Veľmi ťažko sa podriaďujú disciplíne. Charakteristická je pre tieto osoby aj citová nestálosť, slabá vôľa a neschopnosť prekonávať aj malé prekážky. Ich záujmy sú krátkodobé a povrchné. V extrémnych prípadoch zlyhávajú pokusy o komunikáciu s týmto typom.
• Torpídny typ: Ide o opačný typ mentálne retardovaných. Tieto osoby sú pomalé, pasívne, ľahostajné a veľmi často málo pohyblivé. Neprejavujú záujem o komunikáciu, a ak aj hovoria, rozprávajú pomaly a s nápadnou monotónnosťou. Výkonnosť a ich aktivity je nižšia ako ich intelektové predpoklady. Bývajú zväčša pokojné, euforické a poslušné.

Diagnostika mentálneho postihnutia

K diagnostike mentálneho postihnutia je potrebné pristupovať komplexne, interdisciplinárne, v úzkej spolupráci lekára, psychológa, špeciálneho pedagóga, či sociálneho pracovníka. Z psychologického hľadiska zjednodušené alebo dokonca jednorazové určovanie mentálneho postihnutia a jeho stupňa, založené na zisťovaní inteligencie prostredníctvom inteligenčných testov, nie je najvhodnejšie. Je dobré si uvedomiť, že žiaden test nemeria inteligenciu celostne, ale nám poskytuje parciálne informácie. Problém nastáva, ak sa tieto informácie neadekvátne zovšeobecňujú. Tiež by nemalo dochádzať k výrazným zmenám v skóre inteligenčného kvocientu v priebehu rokov. Ak k zmenám predsa len dochádza, je potrebné uvedomiť si, čo ich spôsobuje. Úskalím diagnostiky a diferenciálnej diagnostiky je skutočnosť, že mnoho nástrojov používaných v našich podmienkach nespĺňa nároky kladené na diagnostické nástroje. Popri zastaraných normách je otázkou i kultúrna podmienenosť testov. Ak k oneskoreniu duševného vývinu došlo práve na podklade neprimeraných kultúrnych, sociálno-ekonomických, či psychologických podmienok, nemožno hovoriť o mentálnom postihnutí.

K posudzovaniu mentálneho postihnutia neodmysliteľne patrí posúdenie adaptability, ktoré v zásade určuje stupeň mentálneho postihnutia. Toto posúdenie je však rýdzo klinickou záležitosťou, ktorá integruje súbor údajov získaných z rozhovoru a z anamnézy. Examinátor by sa počas psychologickej diagnostiky mal sústrediť najmä na schopnosti a reálne možnosti jednotlivca, teda čo dokáže realizovať úplne sám, čo naopak s pomocou, čo s verbálnou podporou, k čomu je nevyhnutná plná fyzická podpora. Pri rozhovore je dobré všímať si, aké schopnosti už boli reálne vyskúšané a s akým výsledkom a čo vyskúšané doposiaľ nebolo. Okrem globálneho posúdenia inteligencie je potrebné zamerať sa aj na skúmanie jej štruktúry, na analýzu základných psychických funkcií ako sú napríklad vnímanie, pozornosť, pamäť, abstrakcia.

Podľa K. Thorovej et al. podrobná diagnostika s praktickými výstupmi by mala tvoriť základ pre vypracovanie individuálneho intervenčného a terapeutického plánu. Podľa R. W. Kamphausa jednoduché oznámenie výsledku, kde skóre inteligenčného kvocientu je 68 alebo menej so záverom, že dieťa trpí mentálnym postihnutím nie je adekvátne pre modernú prax. Predovšetkým by výsledky inteligenčných testov nemali byť rigidne používané pri stanovení mentálneho postihnutia. Používanie prísne určeného skóre inteligenčného kvocientu vedie k tomu, že sa na túto hodnotu kladie veľký dôraz, čo spôsobuje, že sa examinátor nezameriava na celé spektrum silných a slabých stránok dieťaťa. Cieľom diagnostiky je predovšetkým pomoc mentálne postihnutému jedincovi v rámci jeho výchovy a vzdelávania.

Vzdelávanie a podpora osôb s mentálnym postihnutím

V súčasnosti neexistuje presný údaj o výskyte osôb s mentálnym postihnutím u nás, ale ani v celkovej svetovej populácii. Problematika výskytu súvisí s tým, že nebol zjednotený pojem mentálneho postihnutia a v mnohých spoločnostiach môžu byť za ľudí s mentálnym postihnutím považovaní ľudia, ktorí sa v iných spoločnostiach neodlišujú od bežnej populácie. Všeobecne sa uvádza, že všetky formy mentálnej retardácie postihujú približne 2-3 % populácie.

Podľa najnovšej klasifikácie WHO patria ľudia s mentálnou retardáciou (intelektová dizabilita) medzi najťažšie zdravotne postihnutých. Až za nimi sú ľudia s inými, napríklad zmyslovými alebo pohybovými postihnutiami. Napriek týmto závažným faktom sa im u nás doposiaľ nedostáva náležitej starostlivosti. Je paradoxom, že mnohých z nich, aj keď etiologicky je ich diagnóza známa, komisie posudkového lekárstva neposúdia ako zdravotne postihnutých.

Typy podpory a ranná starostlivosť

AAMR odporúča vzápätí po identifikácii človeka so signifikantne zníženým intelektovým fungovaním ako jedinca s mentálnou retardáciou stanoviť úroveň podpory. Podpora môže byť:

• Prechodná (intermitentná, limitujúca) - občasná - epizodická - a poskytuje sa na krátku dobu a podľa potrieb môže byť viac či menej intenzívna. Limitujúcim faktorom je zabezpečenie pomoci v čo najkratšom čase v závislosti od možností financovania a získania potrebného personálu.
• Širokorozsiahla (extenzívna) - pravidelná a časom neobmedzená.
• Intenzívna (pervazívna) - taktiež pravidelná, konštantná, je vysoko intenzívna, vyžaduje si viac personálu.

Všetky formy podpory majú zabezpečiť človeku s mentálnym postihnutím takú pomoc, ktorá zmierni jeho dizabilitu a umožní mu, aby fungoval v spoločnosti čo najmenej závisle. Okrem základných siedmich potrieb podpory sú v škále zahrnuté aj ďalšie aspekty týkajúce sa iných oblastí ako sú zdravotné problémy (napr. diétne problémy, starostlivosť o kožu, predchádzanie respiračným infekciám), či behaviorálne problémy.

Mentálna retardácia je oblasťou s veľmi vysokými nárokmi na sociálnu prácu. Jedinci s diagnózou mentálna retardácia si vyžadujú v mnohých prípadoch celoživotnú pomoc zo strany zdravotníkov, sociálnych pracovníkov, pedagógov a iných odborníkov. Základom porozumenia mentálnej retardácie je adekvátna sociálna práca. Dnes už jestvuje obsiahla literatúra o ranej starostlivosti o deti s mentálnym postihnutím. Odborníci, ktorí pracujú s deťmi s mentálnym postihnutím potvrdzujú, že primeraným cvičením a starostlivosťou možno ovplyvniť ich telesné a mentálne obmedzenie. Izraelský psychológ profesor Reuven Feuerstein dokonca dokázal vo svojich prácach s deťmi s mentálnym postihnutím, že inteligencia nie je nemeniteľnou veličinou, ale ju možno zvýšiť správnou stimuláciou, učením a starostlivosťou. Dôležitú úlohu tu zohráva dospelý človek, ktorý je sprostredkovateľom (mediátorom) medzi dieťaťom/dospelým s postihnutím a vonkajším svetom. V priebehu vývoja sa môže intelektové fungovanie a schopnosť adaptívneho správania meniť, a to v závislosti od výchovy, vzdelávania, prostredia, osobnostných predpokladov a iných faktorov.

Rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odbornú pomoc. Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Dieťa sa môže lepšie socializovať, či učiť novým zručnostiam. V terapii spolupracuje odborný tím - lekár, psychológ, špeciálny pedagóg, rehabilitačný pracovník, asistent učiteľa.

Špecifiká vo vzdelávaní mentálne postihnutého dieťaťa

Dieťa s mentálnym postihnutím sa môže vzdelávať:

• v špeciálnej škole pre žiakov s mentálnym postihnutím (tu má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia)
• v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím, zriadenej v bežnej škole (ak škola má takúto triedu zriadenú)
• v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané, jemu potrebné podmienky (podmienkou je, že škola musí mať školského špeciálneho pedagóga)

Pri vzdelávaní dieťaťa s mentálnym postihnutím je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia. Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať:

1. Vzdelávanie podľa Variant A - vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
2. Vzdelávanie podľa Variant B - vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
3. Vzdelávanie podľa Variant C - vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.

Ukončením posledného ročníka ZŠ žiaci s mentálnym postihnutím nadobúdajú primárne vzdelanie - nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci základnej školy. Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Žiaci s mentálnym postihnutím môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole. Špeciálne odborné učilište poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl. Praktická škola poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe a zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.

Psychické osobitosti mentálne postihnutých

Pri rozbore znakov a symptómov mentálnej retardácie treba uviesť, že tak, ako sú vo vzájomnom vzťahu a podmienenosti psychické procesy, vlastnosti, stavy a psychické funkcie, tak isto sú vo vzájomnej podmienenosti aj jadrové znaky spolu so sekundárnymi a terciálnymi navrstveniami. U detí s mentálnym postihnutím sú zväčša rovnomerne znížené schopnosti vo všetkých oblastiach psychického vývinu.

Vnímanie

Zrakové vnímanie

• Spomalené tempo zrakového vnímania - potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu.
• Znížený rozsah zrakového vnímania - v dôsledku nedostatočného postihovania vzťahov a súvislostí pri pozorovaní skutočnosti.
• Nedostatočná diferenciácia podobných predmetov - dôsledkom nevšímania si jemnejších detailov dochádza k stotožneniu rozdielnych predmetov, napr. kompas-hodinky.
• Porucha diferenciácie figúry a pozadia.
• Rigidita vnímania (neschopnosť zmeniť nacvičený stereotyp; nepružnosť).
• Porucha elementárno-syntetickej funkcie - neschopnosť štruktúrovania tvarov.
• Porucha integrácie - prejavuje sa v zmenenom rozsahu a celostnosti vnímania.
• Výberovosť vnímania - v dôsledku toho sa často spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia.

Hmatové vnímanie

Táto oblasť je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu. Dôležitú úlohu má aj to, o aký druh predmetu ide. Mentálne postihnutí žiaci majú väčší problém s pomenovaním predmetu, ako s jeho identifikáciou.

Predstavivosť

• Znížená schopnosť produkcie predstáv, znížené množstvo predstáv.
• Strata originality, spodobňovania predstáv. Mentálne retardovaný si vytvára predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originálnosť, stávajú sa podobnými.
• Fragmentárnosť (úryvkovitosť) predstáv.
• Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“.
• Narušený proces fantázie.

Myslenie

Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie.

• Konkrétno-názorné myslenie.
• Nedostatky v myšlienkových operáciách, najmä v analýze a syntéze, abstrakcii, porovnávaní.
• Porucha organizácie myšlienkovej činnosti - neurčujú si postup, stratégiu riešenia úlohy, ale okamžite začínajú riešiť úlohu.
• Tendencia k stereotypnému mysleniu - opakovanie už použitých spôsobov riešenia.
• Nedôslednosť myslenia - nepostupujú systematicky, dôsledne.
• Nekritičnosť myslenia - pre mentálne postihnutých je charakteristické nepochybovať o správnosti svojich okamžitých domnienok. Skutočnosť, že problém nevyriešili, pripisujú často vonkajším okolnostiam.
• Proces utvárania pojmov prebieha pomalšie.

Rečový prejav

Oneskorený vývin reči je u detí s mentálnym postihnutím výrazný. Objektívne posúdenie reči sa vykonáva pomocou schém na hodnotenie funkcií ako fonologické, sémantické, morfologické a syntaktické. Rizikové deti z hľadiska vývinu reči sa dajú zachytiť už vo veku 24 mesiacov. Za rizikové sa považuje dieťa, ktoré v tomto veku:

• Nemá tendenciu vedome komunikovať.
• Nehovorí aspoň 50 slov.
• Netvorí aspoň niekoľko dvojslovných spojení.
• Jeho reč je pre ostatných nezrozumiteľná.
• Má výrazne lepšie porozumenie reči ako schopnosť aktívne hovoriť.

Oneskorený vývin reči sa vyskytuje u 80-85% ľudí s mentálnym postihnutím, pričom porucha reči je úmerná celkovej intelektovej úrovni jedinca. Niekedy sa objavuje pri zvýšených adaptačných nárokoch. Ďalšou - odstrániteľnou - poruchou je hatlavosť, kde ide o poruchu výslovnosti bez závažnejších ťažkostí v tvorbe reči. Väčším problémom pre logopéda je zajakávanie, ktoré sa vyskytuje často najmä u detí s Downovým syndrómom kde dochádza k diskrepancii medzi porozumením reči a jej expresiou. Môže však byť aj dôsledkom citovej deprivácie, emočných porúch alebo nepriaznivými vplyvmi prostredia a výchovy. Narušeným vývinom reči sa zaoberajú rôzni terapeuti - logopédi, rečoví terapeuti, psychológovia a odborníci v oblasti vývinu dieťaťa.

Pridružené stavy

Downov syndróm

Downov syndróm je choroba spôsobená chromozómovou chybou - jeden nadpočetný chromozóm u chromozómového páru 21. Túto chorobu nevieme liečiť, ale treba ísť až po najvyššiu možnú hranicu (sú i na SŠ). Vyžadujú si starostlivosť rodiny a školy. Intelektový rast sa zastavuje okolo 15 roku. Ľudia s Downovým syndrómom radi nadväzujú kontakt, nemajú radi zmenu, napodobňujú a dajú sa ľahko zlákať na hlúposti. Edukácia závisí od druhu a stupňa postihnutia.

Autizmus

Autizmus je vrodená neschopnosť nadviazania kontaktu s ostatnými ľuďmi. U niektorých osôb s mentálnou retardáciou sa môžu objaviť aj pridružené chorobné stavy ako napr. autizmus. U detí s autizmom je porucha reči viazaná na poruchu osobnosti a viaže sa na zníženú potrebu ľudského kontaktu.

tags: #oligofrenia #a #demencia #mentalne #postihnutie