Nutná obrana a krajná núdza: Komplexné vysvetlenie a aplikačné problémy

Slovenská koncepcia Trestného práva hmotného vychádza z viacerých základných kategórií, pričom jednou z nich je aj koncepcia vymedzenia trestného činu. Platný Trestný zákon, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2006, priniesol novú koncepciu pojmu trestného činu. Pôvodné materiálno-formálne pojatie trestného činu nahradil formálnym vymedzením, aj keď to úplne nie je tak. Formálne vymedzenie trestného činu je založené na skutočnosti, že za trestný čin sa považuje také konanie subjektu, ktoré je protiprávne a ktoré zároveň napĺňa znaky trestného činu uvedeného v Trestnom zákone.

Inak povedané, aby sa mohlo konanie subjektu považovať za trestný čin, musí splniť dve podmienky: jednak protiprávnosť konania a jednak to, že konanie sa dá subsumovať pod znaky niektorého trestného činu. Ak niektorá z týchto dvoch podmienok chýba, nemožno považovať konanie subjektu za trestný čin. Ak konanie subjektu napĺňa znaky niektorého trestného činu, ale z určitých, zákonom predpokladaných dôvodov, nie je protiprávne, tak takéto konanie teória pomenúva „čin inak trestný“. Rekodifikovaný Trestný zákon, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2006, síce pojem okolnosť vylučujúca protiprávnosť činu obsahuje, avšak ho vôbec nedefinuje. Konania, ktoré možno pod tento pojem subsumovať, majú jeden spoločný element, ktorým je fakt, že pri nich chýba protiprávnosť činu.

Základnou otázkou teda je, ktoré sú to tie dôvody, ktoré spôsobujú, že ak tieto dôvody sú dané a konanie má znaky trestného činu, v skutočnosti o trestný čin nejde? Trestnoprávna teória má pre tieto dôvody pripravenú definíciu a nazýva ich „okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu“. Trestný zákon v ustanoveniach § 24 až § 30 jednotlivé okolnosti vylučujúce protiprávnosť definuje. Medzi tieto patria aj nutná obrana a krajná núdza. Cieľom tohto článku je podrobne vysvetliť, čo to je nutná obrana a krajná núdza, aké sú ich jednotlivé právne podmienky, ale predovšetkým s akými teoretickými a aplikačnými problémami sa uplatňovanie nutnej obrany a krajnej núdze stretáva.

Predtým, ako sa zameriame na platnú právnu úpravu, je dôležité oboznámiť sa s politicko-právnym odôvodnením týchto okolností vylučujúcich protiprávnosť činu v historickom vývoji. Pomôcť čitateľovi pochopiť podmienky krajnej núdze a nutnej obrany v rôznych právnych úpravách v spektre ich filozofických východísk a takisto určiť si ich dôsledky z hľadiska trestného práva.

Nutná obrana: Definícia, podmienky a aplikačné problémy

Nutná obrana je okolnosť vylučujúca protiprávnosť činu, ktorej podmienky, za akých môže osoba útok na záujmy chránené Trestným zákonom odvracať bez toho, aby bola za tento čin trestne zodpovedná, sú celkom jasne dané. Trestnoprávny inštitút nutnej obrany poskytuje osobe, ktorá útok odvracia, značnú voľnosť v jej konaní, a to hlavne pokiaľ ide o intenzitu sily, ktorú obranca pri obrane svojich záujmov zvolí, a takisto vo výbere prostriedkov na obranu týchto záujmov.

Trestný zákon v § 25 ods. 1 definuje nutnú obranu takto: „Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený Trestným zákonom, nie je trestným činom.“

Podmienky nutnej obrany

K pochopeniu nutnej obrany je dôležité si objasniť pojmy ako „čin inak trestný“ a „priamo hroziaci alebo trvajúci útok“.

• „Čin inak trestný“: Týmto sa myslí akýkoľvek trestný čin uvedený v osobitnej časti Trestného zákona.
• „Priamo hroziaci alebo trvajúci útok“:
  • Trvajúci útok znamená, že záujem chránený Trestným zákonom je v danom momente porušovaný útokom.
  • Priamo hroziaci útok zase znamená, že záujem chránený Trestným zákonom v danom momente ešte nie je porušovaný, ale z okolností vyplýva, že s vysokou pravdepodobnosťou bude bezprostredne nasledovať začiatok útoku. Vo vzťahu k priamo hroziacemu útoku je nutné povedať, že útočník nemusí hrozbu priamo vysloviť, ale postačí, ak táto vyplýva priamo z okolností prípadu.

Vo všeobecnosti je však nutné útok charakterizovať ako protiprávne konanie človeka, resp. zvieraťa, či veci, ktorých konanie však na rozdiel od krajnej núdze ovláda úmysel človeka. Po zhrnutí si celej definície môžeme teda konštatovať, že nutnú obranu môžeme chápať tak, že niekto môže spáchať trestný čin, ktorým však odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok spočívajúci v protiprávnom konaní človeka, resp. zvieraťa, veci, či čohokoľvek iného, čo je riadené mysľou človeka na záujem chránený Trestným zákonom, a uvedené konanie nebude posudzované ako trestný čin. Je však dôležité uviesť, že obrana musí smerovať voči útočníkovi a v prípade, ak útok vedú spoločne viacerí útočníci, je nutná obrana prípustná proti ktorémukoľvek z nich. Všetky vyššie uvedené podmienky nutnej obrany musia byť nevyhnutne splnené k tomu, aby protiprávne konanie obrancu nemohlo byť posúdené ako trestný čin.

Zásady a hodnotenie nutnej obrany

Dnes si musíme uviesť dôležitú pripomienku, a to, že v prípade nutnej obrany zásada subsidiarity neplatí. V praxi to znamená, že obranca nie je povinný využiť všetky dostupné prostriedky na odvrátenie útoku, ale sa môže začať brániť, prípadne brániť záujem chránený Trestným zákonom aj bez toho, že by napríklad utiekol.

Základným kritériom hodnotenia nutnej obrany a zároveň požiadavky oprávnenosti nutnej obrany je zásada proporcionality, vyjadrená v § 25 ods. 2 Trestného zákona: „Nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, k vlastnostiam útočníka alebo obrancu.“ Pre správne posúdenie nutnej obrany je nevyhnutné vždy hľadať akceptovateľný prienik medzi primeranou obranou a útokom so zameraním sa na viaceré faktory:

• Spôsob útoku: kritériom posúdenia nie sú použité prostriedky na obranu, ale spôsob ich použitia.
• Miesto útoku: menej zaľudnené miesto útoku alebo sa na mieste útoku nachádzajú ľudia naklonení útočníkovi, tým je útok nebezpečnejší a obrana môže byť razantnejšia.
• Čas útoku: na napadnutom, ktorý je ohrozovaný v nočnej dobe nebezpečnými osobami na živote a majetku, nemožno žiadať takú mieru opatrnosti a obozretnosti ako na osobe konajúcej za stavu menej nebezpečného.
• Okolnosti vzťahujúce sa na osobu útočníka: napríklad zdravotný stav útočníka, či ovláda bojové umenia a poznám ho, je v dobrej kondícii na rozdiel od obrancu.
• Okolnosti vzťahujúce sa na osobu obrancu: obrana môže byť razantnejšia, ak sú obrancove psychické, či fyzické vlastnosti v nevýhode proti útočníkovi.

Putatívna (zdanlivá) obrana

Pre úplnosť je nevyhnutné ešte minimálne spomenúť inštitút tzv. „putatívnej (domnelej) obrany“, ktorý je definovaný v ustanovení § 25 ods. 4 Trestného zákona. Putatívna obrana spočíva v tom, že obranca koná, pretože sa domnieva, že je prítomný priamo hroziaci alebo trvajúci útok, avšak v skutočnosti to tak nie je.

Napriek závažnosti spomínanej problematiky, bola otázka trestnej zodpovednosti osôb konajúcich v zdanlivej (putatívnej) obrane riešená, až do prijatia aktuálne platného Trestného zákona, len v rámci právnej teórie. Predovšetkým kvôli poskytnutiu väčšej právnej istoty pre občanov Slovenskej republiky je putatívna obrana už celkom jasne zakotvená v súčasnom Trestnom zákone. Zákonné vymedzenie konania osoby, ktorá konala v skutkovom omyle a teda sa bránila použitím nutnej obrany voči útoku, ktorý však v skutočnosti neexistoval, znie nasledovne: „Ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí, nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivosti“ (§ 25 ods. 4 TZ).

Toto ustanovenie, ktoré nám určuje právny rámec pre posúdenie omylu v rámci konania v nutnej obrane proti zdanlivému útoku, sa síce môže zdať celkom jasne a zrozumiteľne formulované, no v skutočnosti nie je takáto formulácia práve najšťastnejšia. Pre podrobnejší výklad je potrebné objasniť podstatu pojmu zdanlivá obrana a pojem „nedbanlivosť“ (§ 16 Trestného zákona).

Príklady posudzovania putatívnej obrany:

1. Nepôjde o trestnú zodpovednosť vôbec - a to vtedy, keď pôjde o odôvodnený omyl, ale tento nebude spočívať ani v nedbanlivosti. Aby omyl nespočíval v nedbanlivosti, musí ísť o také konanie obrancu, pri ktorom nevedel, že ide o omyl, a ani sa bez primeraných dôvodov nespoliehal na to, že o omyl nejde.

   Príklad: Občan sedí po zotmení v obývačke svojho domu spolu so svojou rodinou a sleduje televízny program. V tom počuje cez pootvorené okno obývačky kroky na dvore. Pre istotu zoberie drevenú pálku a ide von na dvor, aby zistil, o čo ide. V prítmí vidí postavu zamaskovanej osoby s kuklou na hlave, ktorá drží v ruke niečo, čo vyzerá ako strelná zbraň, ako sa potichu pozdĺž steny zakráda k osvetlenému oknu obývačky. Neváha a pálkou udrie túto osobu po hlave a spôsobí jej otras mozgu. Neskôr sa ukáže, že touto osobou je rodinný priateľ, ktorý si chcel urobiť žart, zamaskoval sa, zobral si napodobeninu strelnej zbrane a chcel fingovať prepadnutie, s cieľom ich vystrašiť. Majiteľ domu nevedel, že ide o omyl, ani sa bez primeraných dôvodov nespoliehal, že o omyl nejde, a ani to za daných okolností vedieť nemal a nemusel. Preto ide o omyl, ktorý nespočíva v nedbanlivosti.

2. Pôjde o trestnú zodpovednosť za nedbanlivostný trestný čin - a to v prípade, že pôjde o odôvodnený omyl, ale tento bude spočívať v nedbanlivosti. Ak sa obranca bez primeraných dôvodov spoliehal na to, že o omyl nejde, alebo ak obranca nevedel, že ide o omyl, aj keď to, že ide o omyl vzhľadom na okolnosti a svoje pomery vedieť mohol a mal.

   Príklad: Občan sedí po zotmení v obývačke svojho domu spolu so svojou rodinou a sleduje televízny program. V tom počuje cez pootvorené okno obývačky kroky na dvore. Pre istotu zoberie drevenú pálku a ide von na dvor, aby zistil, o čo ide. V prítmí vidí postavu človeka, otočeného chrbtom, ktorý voľným krokom, bez toho, aby si dával pozor na to, či robí hluk, ide smerom k bočnej strane domu k vysvietenému oknu obývačky. Majiteľ domu bez upozornenia udrie túto osobu pálkou po hlave a spôsobí jej otras mozgu. Neskôr sa ukáže, že touto osobou je rodinný priateľ, ktorý prišiel neohlásene na návštevu a skôr než vošiel do domu, sa chcel pohľadom cez okno presvedčiť, kto je doma. Majiteľ domu sa vzhľadom na okolnosti mohol domnievať, že ide o útok, ale sa bez primeraných dôvodov spoliehal, že nejde o omyl. Ide teda o prípad omylu spočívajúceho v nedbanlivosti.

Z uvedeného môžeme teda konštatovať, že ak obranca nebude konať na základe odôvodnenej mylnej domnienky o hrozbe útoku a útok v skutočnosti ani neexistoval, tak takéto konanie nemôžeme považovať za beztrestné a osoba bude zaň plne trestne zodpovedná.

Problematické oblasti a excesy v nutnej obrane

Napriek zavedeniu novej právnej úpravy nutnej obrany, zostávajú problémovými odvetviami tohto inštitútu aj naďalej uplatnenie nutnej obrany proti útoku maloletej osoby (dieťaťa), nepríčetnej osoby alebo osoby konajúcej v skutkovom omyle. V súčasnej, ale aj staršej právnej teórii, môžeme naraziť na široké spektrum navzájom odlišných názorov na tieto problémové oblasti v rámci konania v nutnej obrane.

Jeden z najrelevantnejších názorov vyjadril O. Novotný, ktorý zastáva stanovisko, že útok samotný musí spĺňať len jednu jedinú podmienku, a to, že je vedený proti záujmom chráneným Trestným zákonom, trestná zodpovednosť útočníka sa vôbec nevyžaduje. Takisto vyslovil názor, že prípady útoku zo strany nepríčetnej osoby, dieťaťa alebo osoby konajúcej v skutkovom omyle sa budú spravovať ustanoveniami o nutnej obrane, a nie krajnej núdze. Cisářová sa vyjadrila, že pokiaľ nie je podmienkou, aby bol útok trestným činom, tak nemôžeme ani vyžadovať, aby bola osoba trestne zodpovedná. Takisto dodáva, že brániť sa pomocou nutnej obrany je v týchto prípadoch možné len vtedy, keď už obranca nemá inú možnosť.

Opačný názor na danú problematiku majú Solnař a F. Novotný, ktorí tvrdia, že obrana chránených záujmov pomocou nutnej obrany nie je v prípade útoku detí, nepríčetných osôb a osôb konajúcich v skutkovom omyle možná. Riešenie otázky, či možno nutnú obranu použiť proti útokom spomínanej kategórie osôb, možno hľadať aj v inej relevantnej rovine. Zo všeobecne uznávanej definície môžeme odvodiť, že za útok sa považuje len úmyselné protiprávne konanie, ktoré má násilný charakter. Na základe tejto definície, uznávanej právnou teóriou, logicky vyplýva, že teda útok dieťaťa, nepríčetnej osoby a osoby konajúcej v skutkovom omyle, nemôže byť útokom ako takým, ale len hroziacim nebezpečenstvom. V takom prípade sa bude možné brániť v medziach krajnej núdze a nie nutnej obrany. V tejto súvislosti je ale dôležité uviesť, že toto môže platiť len vtedy, keď obranca vie rozlíšiť, že ide o útok tejto kategórie osôb.

Exces z medzí nutnej obrany

Ako ďalší problém v právnej úprave nutnej obrany sa môže javiť situácia ohľadom určovania, či došlo k excesu, a teda vybočeniu z medzí nutnej obrany. O vybočenie z medzí nutnej obrany ide vtedy, ak neboli splnené všetky zákonné podmienky nutnej obrany alebo neboli splnené vo všetkých smeroch. Poznáme dva druhy vybočenia z medzí nutnej obrany, teda excesov:

• Intenzívny exces: Nastane vtedy, keď obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku (napríklad streľba zo strelnej zbrane na zlodeja). Ak konanie v nutnej obrane spĺňa všetky zákonné podmienky tejto okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu, okrem podmienky proporcionality, tak v tomto prípade by sa dané konanie zohľadňovalo ako poľahčujúca okolnosť. Takisto je dôležité určiť, či uvedené konanie bolo spáchané z nedbanlivosti alebo úmyselne zo strany páchateľa. Ak totiž páchateľ spáchal takýto čin len z nedbanlivosti, tak bude trestne zodpovedný len za trestný čin spáchaný z nedbanlivosti.
• Extenzívny exces: Hovoríme o ňom, keď ku konaniu v nutnej obrane došlo v čase, keď útok bezprostredne nehrozil. To znamená, že obrana musí byť súčasná s útokom. Keď obrana pokračuje už potom, ako útok skončil, alebo obrana je predčasná, t.j. bola začatá ešte predtým, ako útok začal, tak v týchto prípadoch ide o obranu, ktorá nie je súčasná s útokom, a ide teda o extenzívny exces. Ak takéto konanie naplní skutkovú podstatu trestného činu, tak sa konanie v extenzívnom excese bude považovať za poľahčujúcu okolnosť. Rovnako ako pri intenzívnom excese, musíme aj pri excese extenzívnom skúmať, či išlo o konanie nedbanlivostné alebo úmyselné.

Krajná núdza: Teoretické základy a problém proporcionality

Krajná núdza, podobne ako nutná obrana, je jednou z okolností vylučujúcich protiprávnosť činu. Jej odôvodnenie má hlboké korene už v teórii prirodzeného práva (ius naturale), kde bola chápaná ako reakcia na pud sebazáchovy. I. Kant síce odmietal oprávnenosť konania v krajnej núdzi a takisto odmietal zachraňovanie jedného života na úkor života druhého, avšak udeľovanie trestov za takéto konanie považoval za nezmyselné a neplniace svoj účel. Naopak Hegel považoval konanie v krajnej núdzi za oprávnené a tento inštitút za samozrejmý ochranný prostriedok integrity každého človeka.

Princíp proporcionality v krajnej núdzi a jeho liberalizácia

Pri úprave krajnej núdze a jej zákonnom vymedzení v Trestnom zákone došlo oproti predošlej právnej úprave k výraznej zmene. Rekodifikáciou Trestného zákona sa zákonodarca uchýlil k značnému narušeniu zásady proporcionality krajnej núdze. Táto liberalizácia jednej z najdôležitejších podmienok krajnej núdze je v súčasnom znení Trestného zákona vyjadrená takto: „Nejde o krajnú núdzu, ak spôsobený následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil“ (§ 24 ods. 2 Trest. Zákona).

Z takto formulovaného ustanovenia môžeme logicky prísť k záveru, že súčasný právny stav krajnej núdze umožňuje pri odvracaní nebezpečenstva nielen poškodiť záujem menej závažný ako ten, ktorému nebezpečenstvo hrozilo, ale takisto aj záujem rovnakej dôležitosti. V niektorých prípadoch dokonca záujem o niečo závažnejší. Inak povedané, osoba konajúca v krajnej núdzi môže pri ochrane svojich zákonom chránených záujmov obetovať aj záujem rovnako závažný a dokonca aj záujem o niečo závažnejší. Podľa takejto definície zásady proporcionality je možné obetovať aj jeden ľudský život za druhý ľudský život. „...ak by išlo o situáciu obetovania života jedného človeka, pre záchranu vlastného života.“

Na prvý pohľad sa síce takáto právna úprava nemusí zdať nijako problematická, keďže obetovanie života jedného človeka pre záchranu väčšieho množstva ľudí sa zdá byť absolútne v poriadku, avšak v praxi takéto vymedzenie spôsobuje značné problémy. Ako prvý na danú problematiku upozornil Jozef Záhora, ktorý súčasnú legálnu definíciu zásady proporcionality v krajnej núdzi odmietol a takisto podotkol, že predchádzajúca právna úprava nespôsobovala v praxi žiadne závažnejšie komplikácie a jej zmena preto nebola potrebná. Okrem iného tiež vyjadril názor, s ktorým jednoznačne súhlasíme, a to, že ľudia sú si vo svojej podstate rovní, a preto by nemalo byť možné obetovať jeden ľudský život za iný.

Problém pri aplikácii súčasnej právnej úpravy zásady proporcionality pri konaní v krajnej núdzi môže nastať, keď niekto usmrtí druhú osobu za účelom odobratia orgánov. V takomto prípade sa osoba takto konajúca teoreticky môže odvolávať na to, že takýmto spôsobom chcela predísť smrti inej osoby alebo dokonca skupiny osôb. Takéto konanie je však spoločensky neakceptovateľné a mohol by ním byť ohrozený každý člen spoločnosti. Riešením tejto problematickej oblasti by mohla byť doplnenie súčasnej právnej úpravy o nasledujúci odsek: „Nejde o krajnú núdzu, ak niekto nebezpečenstvo odvracia odoberaním ľudských orgánov a tkanív v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi zo živej osoby alebo osoby usmrtenej pre tento účel, s výnimkou dobrovoľnej samovraždy.“

Teórie proporcionality v nemeckej právnej náuke

V súvislosti s hodnotou záujmu chráneného a záujmu obetovaného sa v nemeckej právnej teórii vyskytujú predovšetkým tri druhy základných teórií:

Nemecká právna náuka i úprava odlišujú činy ospravedlňujúce a ospravedlniteľné. Zatiaľ čo činy ospravedlňujúce právny poriadok schvaľuje (napr. umelé prerušenie tehotenstva z medicínskych dôvodov), tak činy ospravedlniteľné iba toleruje ako nevyhnutnú súčasť fungujúcej spoločnosti (napr. čin vykonaný k záchrane života druhého).

Podľa angloamerického právneho systému je oprávnenosť konania v krajnej núdzi postavené na ustanoveniach tzv. modelových trestných zákonníkov. Samotné konanie v krajnej núdzi nie je zhrnuté pod jedným ustanovením, ale priamo pričlenené k určitému druhu trestnej činnosti. Vplyvom čoho je aj výklad tohto inštitútu trestného práva odlišný od nášho trestného poriadku.

tags: #nutna #obrana #a #krajna #nudza #definicia