Davistické hnutie predstavuje významnú kapitolu v moderných dejinách Slovenska. Slovo DAV označuje viac, než len časopis toho istého názvu. Myslia sa ním davisti ako celok, skupina umelecká i politická, davizmus ako výrazne vyhranené myšlienkové hnutie a ovzdušie vyvolávajúce rozruch a pohyb v celom umeleckom dianí na Slovensku. Časopis DAV založili v Prahe v roku 1924 študenti práva - budúci advokáti Vladimír Clementis, Daniel Okáli, Ján Poničan, Ľudovít Obtulovič a študenti filozofie Eduard Urx, Andrej Sirácky a Alexander Križka. Neskôr k nim pribudol Gustáv Husák, ktorý sa tiež stal advokátom. Písmená D, A, V sú začiatočnými písmenami krstných mien Clementisa, Siráckeho a Okáliho.
Daniel Okáli, literárny kritik, básnik a prozaik, pôsobil v advokácii devätnásť rokov a bol i podpredsedom Advokátskej komory v Bratislave.
Detstvo a štúdium
Daniel Okáli sa narodil 9. marca 1903 v Liptovskom Mikuláši v rodine Arpáda Okályiho (1869 - 1908), ktorý mal obchod so zmiešaným tovarom na námestí v Liptovskom Mikuláši, a Marty Bodickej (1874 - 1905). Starými rodičmi Daniela Okáliho z otcovej strany boli Adolf Okályi, evanjelický kňaz vo Važci, a Zuzana Paulína, rod. Koritšánska. Z matkinej strany to boli Daniel Bodický a Izabella, rod. Zimová, známa kultúrna pracovníčka a spoluzakladateľka Živeny. Práve u nej trávil Daniel Okáli neskôr prázdniny. Arpád Okályi a Marta Bodická mali spolu štyri deti - dcéry Danielu, Martu a dvojčatá Daniela a Iliu.
Keď mal Daniel Okáli dva roky, jeho mama zomrela. Otec sa znova oženil s Annou Zochovou. Vzťahy detí s macochou neboli najlepšie. Keď v roku 1908 zomrel aj ich otec, macocha dala tri najstaršie deti do evanjelického sirotinca v Modre, ktorého správcom bol jej brat, farár Samuel Zoch. O najmladšiu dcéru Martu sa postarala stará mama Izabella Bodická, ktorej syn Cyril bol tútorom všetkých štyroch detí. Na odchod do sirotinca spomína Daniel Okáli takto: „Keď sme sa s bratom dozve¬deli o našom odchode, ukryli sme sa v hromade prázdnych debien na¬ukladaných pod šopou a násilím nás museli z nich vyťahovať. Tak sa skončilo pre nás v rannej mladosti čaro rodného hniezda. A nastúpili sme života púť tŕnistú.“ V sirotinci bolo 60 detí, starali sa o ne tri ženy, hygiena bola problematická.
Štyri triedy ľudovej školy a meštianku Daniel Okáli s bratom vychodili v Modre. V roku 1917 vďaka Cyrilovi Bodickému začali študovať na evanjelickom lýceu v Bratislave a po vzniku Československa prestúpili na Reálne gymnázium v Trenčíne. Ako oktaván mal Daniel Okáli v Trenčíne prednášku o Antonovi Bernolákovi, vyhral literárnu súťaž v próze a zvíťazil v recitácii Hollého. Cenu do recitátorskej súťaže venoval dr. Karol Štúr, synovec Ľudovíta Štúra, verejný notár v Trenčíne, pôvodne advokát a člen výboru Advokátskej komory v Turčianskom Sv. Martine. Daniel Okáli maturoval s vyznamenaním v roku 1921. Bol rozhodnutý študovať v Prahe, nezapísal sa však na právo, ale na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity. Počas posledných prázdnin mu triedny profesor zaobstaral doučovanie, aby si zarobil na cestu. Na jeseň 1921 cestovali bratia do Prahy.
Štúdium v Prahe
V Prahe na práve od jesene 1921 už študoval Vladimír Clementis, v treťom ročníku bol jeho starší brat Miroslav (neskôr tiež advokát), študoval tu Ľudovít Obtulovič, v roku 1922 nastúpil Ivan Horváth, o rok neskôr prestúpil na právo z techniky Poničan. Študovali tu aj ďalší Slováci - Michal Zibrin, či bratia Albert a Ľudovít Bazovský.
Na Karlovej univerzite bol Daniel Okáli prijatý na štúdium francúzštiny a filozofie. Mohol tu študovať vďaka materiálnej pomoci Československej jednoty v Prahe, ktorá sa starala sa o Štefánikovu kolej a dávala desiatkam študentov zdarma byt a stravu. Ako pripomína Okáli: „Bez tejto materiálnej pomoci mladá slovenská generácia nebola by sa mohla vzdelávať, veď v Bratislave sa v tej dobe iba začínali klásť základy univerzity.“ Štefánikova kolej sa v dvadsiatych rokoch stala neformálnym centrom slovenského študentstva. Tu býval Fulla a Galanda a tí, ktorí tu nebývali, napríklad Clementis a Poničan, boli jej častými návštevníkmi.
Okáli po prvom semestri prestúpil na právo, dôvodom bolo, že „sa naľakal francúzskej historickej gramatiky“. Imatrikulovaný na právnickej fakulte bol v zimnom semestri 1921/22. Sirácky spomína, že Okáli bol v koleji všestranne činný, bol divadelný referent, člen futbalového mužstva. Typický pre Daňa Okáliho bol smiech, vlastne výsmech, jemná dvojzmyselná nadávka. Bol od prírody vtipkár a cynik.
Dôležitejšie, než štúdium boli však pre Okáliho kultúra a umenie: „Prednášky som navštevoval iba sporadicky a keďže som peniaze na skriptá nemal, požičiaval som si ich pred skúškami od kamarátov. Ohľadom nedostatočného štúdia práva, som sa utešoval tým, že rakúske právo, ktorému som sa učil, musím beztak zabudnúť, veď na Slovensku platilo právo uhorské.“ Študenti mali v Štefánikovej koleji zdarma byt a stravu, ale o ostatné potreby sa museli starať sami. Okáli popri štúdiu pracoval na štatistickom úrade, vyučoval maďarčinu radcu najvyššieho správneho súdu, prekladal rozhodnutia súdov pre Ministerstvo unifikácie.
Slovensko vysvetlené za 9 minút (história, geografia a kultúra)
Literárna tvorba a davistické hnutie
Publikovať začal v roku 1922 ako devätnásťročný. Prvé básne mu vyšli v časopise Svojeť. Písal najmä o sociálnej nespravodlivosti, bol však poetický a zobrazoval svet vlastným originálnym pohľadom. Pozornosť si zaslúži Okáliho báseň - Vražda!, ktorá začína veršami:
- Dieťa sa narodí
- človek zvädne -
- noc spadnea deň uletí -
- Tak jako zavraždený
- delník Sacco
- a nosič rýb Vanzetti
Ferdinando Nicola Sacco (1891 - 1927) a Bartolomeo Vanzetti (1888 - 1927) boli americkí anarchisti talianskeho pôvodu. Sacco pracoval v továrni na výrobu topánok a Vanzetti mal obchod s rybami. Keď boli neďaleko Bostonu pri prepade zastrelení pokladník a strážnik prevážajúci výplaty, boli obvinení z lúpeže a vraždy. Ich obhajoba bola postavená na tom, že polícia si ich ako podozrivých vybrala preto, že sú anarchisti sympatizujúci s ľavicovými myšlienkami, hoci boli nevinní. Obhajca burcoval verejnú mienku, proces nadobudol politický rozmer, vyvolal demonštrácie po celom svete i v Československu. Obžalovaní boli v júli 1921 uznaní vinnými, odsúdení na trest smrti a o šesť rokov popravení na elektrickom kresle. Napriek tomu pretrvali pochybnosti o ich vine.
Okáliho báseň ďalej pokračuje veršami, ktoré sú zrkadlom dezilúzie z tohto procesu:
- Súd boháčov je slepé zviera.
- O právo darmo prosí
- a darmo ziera
- milion sŕdc
- milion duší na zemi.
- Skôr zlato sa v National banke v krv premení
- a mrakodrapy z betonu
- ako plačúce ženy zastonú
Keď v roku 1924 v Pravde chudoby uverejnil Okáli svoju báseň Krik invalidov, prokurátor videl v tom trestný čin poburovania a žiadal od redakcie oznámenie mena a adresy autora. Zachránil ho Laco Novomeský, ktorý prehlásil, že jedná sa o pseudonym neznámeho autora. Obžalovaný a na 14 dní väzenia bol odsúdený zodpovedný redaktor Klement Gottwald.
Okáli bol členom spolku Detvan, publikoval vo Svojeti i Mladom Slovensku. Na jar 1922 spoluzaložil Voľné združenie študentov socialistov zo Slovenska. Jeho členovia sa v marci 1923 rozišli so spolkom Detvan a založili v roku 1924 DAV ako vlastný časopis, ktorý sa mal zaoberať otázkami kultúry, umenia, politického života.
Prvé číslo DAVu vyšlo v decembri 1924, časopis vychádzal s prestávkami až do roku 1937. Jeho zakladatelia mali okolo dvadsaťdva rokov a na svoj vek dokázali obdivuhodnú vec, hoci museli prekonať mnoho prekážok, osobitne financovanie časopisu. Po jednej zo schôdzok začiatkom augusta 1924 sa Okáli trápil: „O pecunia! Ak tieto sa na nás neusmejú, DAV - dieťa svojej doby a predbojovník ľudských práv neuzrie svetlo sveta nikdy. Dľa mojej mienky hlavná otázka spočíva v tvorčej potencii, a nie v majetku vlastného časopisu. Máme ju? Budeme ju mať?“
Prvé číslo DAVu redigoval Okáli, mal v ňom i dve básne, poviedku a ďalšie texty. Obálku realizoval Mikuláš Galanda s Ľudovítom Fullom. Číslo obsahuje i programové vyhlásenie Davistov: „Chceme poukazovať na nespravodlivosť dnešného spoločenského rádu. Chceme kritickým rozborom všetkých jeho javov, ktoré pozbyli už dávno životnej oprávnenosti prispieť k jeho konečnému vyvráteniu, neľakáme sa neznámych dejov budúcnosti.“ Okáli vysvetľuje: „Ak prevrat vyriešil otázku národnej existencie, nevyriešil otázku sociálnu.“
Po tom, čo bolo toto číslo vytlačené, začalo sa s jeho distribúciou. Poničan spomína: „Po vyjdení prvého čísla spolu sme s Vladom, Daňom, Andrejom a Edom kolportovali Dav: v Strakovej akadémii sme stáli pri vchode na chodbe a tak sme ho predávali z rúčky do rúčky. Bola to radosť, bola to senzácia. Nadšenie pokrokových študentov, radosť bola väčšia ako blen z ohlasu nepriazne.“ V druhom čísle Davu uverejnil Okáli svoj známy text Umenie s podtitulom Nie umelecký program! Umelecké činy!
Advokátska prax a osobný život
Počas prázdnin v roku 1922 pracoval Okáli v kancelárii u dr. Karola Štúra. Spomína: „Veľa som sa z uhorského práva ne¬naučil. (…) Správali sa ku mne ako ku členovi rodiny. Snáď zamýšľali niečo so mnou a ich dcérou Kornéliou (Bábikou) študentkou filozofie, do ktorej som sa zaľúbil a venoval jej niekoľko básní pod značkou „malej filozofke“. Láska zostala platonická. Nedošlo ani k románovému vyznaniu, ale ani k žiadnej tragédii.“
Leto roku 1925 strávil Okáli v kancelárii advokáta dr. Jána Donátha v Šaštíne, s ktorého synom bol spolužiak v Prahe. Tu sa druhý raz zaľúbil: „Boli riadne prázdniny, advokátska kancelária bola vzduchoprázdna a tak som mal s domácou slečnou Katkou preberať francúzštinu. Dal som jej časovať sloveso - milovať - samozrejme v čase prítomnom. Ako sa to v podobných historkách stáva, Frau mama pri časovaní počúvala za dverami a na druhý deň dostal som na vedomie, že už časovanie nemusím vyučovať. Tak sa skončilo moje druhé dobrodružstvo. Po odchode do Prahy pokúsil som sa listovne si rozpamätávať svoje city, no dostal som od Katzi odpoveď: „Ich bin keine poetische Seele“. A tak i listovný dotyk čert vzal. (…) Starého pána (advokáta) Donátha zastrelil počas Slovenského štátu akýsi zvrhlý gardista na Orave. Ostatnú rodinu vyviezli do Oswienczimu. A stále sa mi vynára v mysli fotografia z tohto lágru, na ktorej niekoľko dohola ostrihaných, úplne nahých žien beží cez dvor koncentrá¬ku smerom k plynovým komorám a po stranách vyškierajú sa radosťou gestapáci. A zdá sa mi, akoby medzi nimi bežala do záhuby i Katzi a jej priepastné čierne oči mi tlačili svedomie.“
Po zložení rigoróznych skúšok, bol Daniel Okáli promovaný na Karlovej univerzite doktorom práv 14. mája 1926.
Keďže Davisti postupne končili pražské štúdiá a vracali sa na Slovensko, aj DAV sa vo februári 1926 presťahoval do Bratislavy. Uhorský zák. čl. XIV/1914 o tlači vyžadoval však pre politickú tlač zloženie kaucie. Peniaze chýbali a tak Davisti predložili reverz o nepolitickosti a DAV sa stal literárno-umeleckým mesačníkom. Okáli publikoval v DAVe ďalej. Keď sa stal Clementis koncipientom v Prahe, presťahoval svoje oficiálne sídlo tam.
Davisti sa zapojili i do kultúrneho života v Bratislave. Takmer všetci slovenskí spisovatelia tých čias sa združovali v literárnom odbore Umeleckej besede slovenskej, spolku predstaviteľov literárneho, výtvarného a hudobného života. Davisti tu získali rozhodujúce pozície v roku 1926. Tieto udalosti opísal Ivan Horvárth v novele Život s Laurou (1948). Každý z Davistov tu má svoje meno, Daniel Okáli je Satyrom. Na jednom mieste Satyr po ovládnutí Umeleckej besedy uvažuje: „Nehodíme sa do spoločnosti. Nič sme nestvorili, nič už nepíšeme, len kričíme o sebe, akí sme veľkí, nádherní, jedineční. Klameme sami seba a myslíme, že oklameme svet (…) Anjelik (Milo Urban) má svoj román (Živý bič), Veľký Strelec (Poničan) svoju melanchóliu, Básnik (Laco Novomeský) svoj svetabôľ. Čo mám ja? Ale i tak dobre. Každý, kto niečo má, niečo stratí, celý život strácame to, čo je najmilšie a najcennejšie. Niekto to potom nájde, niekto sa tým poteší. V povahe Satyrov je, že sa tešia aj tomu, čo po iných nájdu. A teraz sa treba smiať: Cha-cha-cha.“ Davisti pôsobili v Umeleckej besede slovenskej do mája 1932.
Advokátskym koncipientom u dr. Huga Drechslera v Nových Zámkoch
Osnovnícka prax bola v tom čase od roku 1924 zákonom stanovená už iba ako päťročná (dovtedy bola 6 ročná). Okáli nastúpil k advokátovi dr. Hugovi Drechslerovi v Nových Zámkoch, kde však pracoval iba štyri mesiace (11. júna 1926 do 4. októbra 1926). Dr. Hugo Drechsler mal za sebou v tom čase dvadsaťpäťročnú advokátsku prax, advokátsku skúšku zložil ešte v Budapešti v roku 1912. Po Danielovi Okálim zamestnal aj dr. Ľudovíta Obtuloviča, ktorý tiež stál pri zrode Davu a v roku 1932 sa stal advokátom v Nových Zámkoch. Okáli v Nových Zámkoch býval s kolegom dr. Gabrielom Štilom, ktorý právo študoval tiež v Prahe a bol osnovníkom u dr. Alberta Nemesa.
Okáli spomína na pôsobenie u Huga Drechslera: „Bola to prosperujúca kancelária, kde „úradnou“ rečou bola maďarčina. Šéf, hoc už štyridsiatnik, oženil s mladou, vzde¬lanou židovskou krásavicou. V so¬botu odchádzali na víkend do Pešti. Hoc som bol novopečený doktor práv, musel som začínať od začiatku, veď o uhorskom práve, ktoré som neštudoval, nemal som ani „dunstu“. Čiastočne som šéfa odbremenil, ale do¬púšťal som sa i chýb.“ Po mesiaci odcestoval dr. Drechsler na cestu po Európe a chod kancelárie zveril Okálimu.
V Nových Zámkoch ale Okáli nebol spokojný: „Usiloval som sa dostať z tohto prostredia, hoc šéfovi som nemohol nič vyčítať, veď mal so mnou božskú trpezlivosť. A preto som s radosťou vzal na vedomie správu Vlada Clementisa, že mi našiel miesto u dr. Júliusa Zoltána - Weichherza v Bra¬tislave a že môžem s ním i bývať. A tak s ľahkým srdcom som sa rozlúčil s Novými Zámkami a 1. októbra 1926 nastúpil ako koncipient v Bratislave.“
Advokátsky koncipient u dr. Júliusa Zoltán-Weichherza v Bratislave
U dr. Júliusa Zoltán-Weichherza (1887 - 1951) v Bratislave pracoval Okáli do 12. júla 1932 a vykonal tu celý zvyšok povinnej praxe. Jeho zamestnávateľ bol známym a vyhľadávaným advokátom. Okáli bol jeho prvým koncipientom, potom zamestnával napríklad aj dr. Vojtecha Teleka.
Sám Daniel Okáli si na dr. Zoltán - Weichherza spomína s úctou a rešpektom: „Šéf, rodák z Čadce, ambiciózny, do úmoru hrdlačiaci advokát (…) bol považovaný za jedného z naj-lepších trestných právnikov v Bratislave.“ Okáli spomína, že každý deň pracoval „ráno od ôsmej do pol siedmej večer s poludňajšou formálnou prestáv¬kou dvoch hodín. Formálnou preto, lebo pojednávania sa vždy pre¬tiahli. Písomné práce som si klepal sám na stroji bez konceptu. V Tukovom procese odvolanie malo 120 strán, pri takejto vyčer¬pávajúcej práci dôležité spisy som musel študovať a pripravovať sa večer, lebo u odvolacích súdoch sa odvola¬nie pr...