V súčasnej mediálnej krajine, kde informácie prúdia nevídanou rýchlosťou, je kľúčové mať nástroje na ochranu pred nepravdivými alebo pravdu skresľujúcimi údajmi. Tento článok sa podrobne zaoberá právom na uverejnenie opravy, jeho podmienkami, procesom uplatňovania a súvisiacimi aspektmi, ktoré vyplývajú zo slovenského právneho poriadku, predovšetkým zo zákona o vysielaní a retransmisii.
Právo na uverejnenie opravy v médiách
V zmysle § 21 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) má každá fyzická osoba a právnická osoba právo na uverejnenie opravy. Tohto sa môže dožadovať, ak prostredníctvom televízie alebo internetového vysielania došlo k odvysielaniu nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich údajov. Žiadosť o odvysielanie opravy musí mať písomnú formu a musí sa doručiť vysielateľovi najneskôr do 30 dní odo dňa odvysielania napadnutých údajov.
Náležitosti žiadosti o opravu
Zákon upravuje aj obsahové náležitosti žiadosti o opravu. Zo zákonného znenia vyplýva, že nestačí, ak sú v žiadosti označené nepravdivé alebo pravdu skresľujúce údaje, ale je nutné ich nepravdivosť alebo nepresnosť aj zdôvodniť, ideálne uvedením presných údajov, ktoré však nie je potrebné predložiť. Je to dôsledok toho, že dôkazné bremeno v prípade práva na opravu znáša vysielateľ. V návrhu opravy je nevyhnutné presne vymedziť napadnuté údaje, a teda špecifikovať ich tak, aby bolo jasné a zrejmé, ktoré konkrétne odvysielané údaje sú nepravdivé alebo pravdu skresľujúce. Iba vtedy dôjde k naplneniu hmotnoprávnych predpokladov stanovených zákonom o vysielaní a retransmisii, z ktorých vyplýva povinnosť vysielateľa uverejniť opravu.
Povinnosti vysielateľa
Vysielateľovi vzniká povinnosť odvysielať opravu v tom istom programe, ako bol uverejnený napadnutý údaj, poprípade v rovnako hodnotnom vysielacom čase. Je potrebné, aby to bolo urobené takým spôsobom, aby daná oprava bola formou a rozsahom primeraná odvysielaniu napadnutých údajov. Z uvedeného možno vyvodiť, že vysielateľ nie je povinný prijať návrh oprávnenej osoby uvedený v doručenej žiadosti o opravu, za tých okolností ak tento návrh nebol svojou formou a rozsahom primeraný napadnutým údajom.
Súdna ochrana práva na opravu
Žiadateľ o opravu má taktiež právo iniciovať konanie pred súdom. Návrh je možné podať v prípade, ak nedošlo k odvysielaniu opravy vysielateľom, ako aj pri nesplnení ktorejkoľvek z podmienok stanovených v § 21 zákona o vysielaní a retransmisii, a to v lehote 15 dní. Pre procesný úspech v spore sa musí žalobný petit obsahovo zhodovať s návrhom znenia opravy žiadosti o odvysielanie opravy, pričom opraviť možno žiadať len informácie, ktoré v príspevku odzneli, resp. boli odvysielané. Predpokladom podania žaloby je uplatnenie práva na uverejnenie opravy priamo u vysielateľa v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote 30 dní odo dňa odvysielania nepravdivého alebo pravdu skresľujúceho údaja v televíznom spravodajstve. Ak Vám vysielateľ odmietne uverejniť opravu, máte právo sa obrátiť na súd so žalobou o splnenie povinnosti odvysielať opravu, avšak pre procesný úspech v spore musíte žalobný petit naformulovať tak, aby sa obsahovo zhodoval s návrhom znenia opravy žiadosti o odvysielanie opravy.
Rada pre vysielanie a retransmisiu
V zmysle § 5 ods.1 písm. m) a n) zákona o vysielaní a retransmisii patrí do pôsobnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) v oblasti výkonu štátnej správy žiadať záznamy vysielania od vysielateľov a vybavovať sťažnosti na porušenie zákona o vysielaní a retransmisii, ktoré je možné adresovať Rade písomne v papierovej alebo v elektronickej forme.
Priebeh vybavovania sťažností
O zaevidovaní sťažnosti Rada upovedomí sťažovateľa, a to spravidla rovnakou formou, akou bola sťažnosť doručená. Treba poznamenať, že totožnosť sťažovateľa sa nezverejňuje. O zaevidovaní anonymnej sťažnosti sťažovateľ nie je upovedomený, pričom pri anonymných sťažnostiach nie je Rada povinná ich ani vybavovať. Po oboznámení sa s obsahom žiadosti a po prerokovaní sťažnosti na zasadnutí Rady, môže Rada vysloviť dva závery. Po prvé, ak je sťažnosť dôvodná a ak poukazuje na skutočnosti vďaka, ktorým mohlo dôjsť k porušeniu zákona o vysielaní a retransmisii. V takomto prípade Rada začne vo veci správne konanie. O výsledku správneho konania je Rada povinná upovedomiť sťažovateľa.
Lehoty a uchovávanie záznamov
Lehota na podanie sťažnosti adresovanej Rade pre vysielanie a retransmisiu nie je zákonom vyslovene stanovená. Je potrebné do úvahy vziať nasledovné skutočnosti. V zmysle § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní a retransmisii je vysielateľ povinný uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite. Záznam vysielania je vysielateľ povinný poskytnúť rade do 15 dní od doručenia žiadosti rady o poskytnutie tohto záznamu vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom. Z uvedeného vyplýva, že ak bude sťažnosť Rade pre vysielanie a retransmisiu podaná viac ako 30 dní po odvysielaní programu, ak súčasne vieme, že vysielateľ má 15 dňovú lehotu od doručenia žiadosti o poskytnutie záznamu, v ktorej je povinný poskytnúť Rade záznam z vysielania, možno po sčítaní dní, ktoré uplynuli od odvysielania programu zistiť, že súčet presahuje 45 dní, kedy je vysielateľ oprávnený záznam z vysielania trvalo odstrániť, bez ďalšej povinnosti sprístupnenia Rade pre vysielanie a retransmisiu. Tým Rada stratí v zmysle § 5 ods.1 písm. do pôsobnosti RVR. V konaní nebol predložený audiovizuálny záznam napadnutého príspevku (pričom v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno navrhovateľa), teda podstatný dôkaz preukazujúci presný obsah, znenie, ako aj vizuálnu stránku napadnutého príspevku, súd nemohol posúdiť, či návrh navrhovateľa je opodstatnený a dôvodný, a teda, či bol vo vysielaní odporcu odvysielaný nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj o navrhovateľovi (§ 21 ods. 1 zák. č. 308/2000 Z. z.), či navrhovateľovi vzniklo právo na odvysielanie opravy, ako aj to, či znenie opravy zodpovedaná odvysielaným údajom a ust. § 21 ods. 4 cit.
Ochrana dobrej povesti právnickej osoby
Do práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby podľa § 19b ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „OZ“) možno zasiahnuť jednak skutkovými tvrdeniami, ale tiež neprimeranými hodnotiacimi úsudkami, ktorým chýba akýkoľvek skutkový základ, pričom musí ísť o tvrdenia, ktoré majú difamačný charakter. Za neoprávnený zásah do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby sa považuje každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje dobrú povesť právnickej osoby bez ohľadu na to, či došlo len k ohrozeniu alebo aj priamemu porušeniu samotnej dobrej povesti právnickej osoby.
Žalobné nároky
V súvislosti s vyššie uvedeným môže právnická osoba uplatniť nasledovné žalobné nároky. Od nemajetkovej ujmy je potrebné odlišovať materiálnu ujmu (škodu), ktorú právnická osoba v dôsledku neoprávneného zásahu do jej dobrej povesti utrpela, a ktorú možno súbežne požadovať. Právnická osoba má nárok na náhradu škody, ktorá bola spôsobená neoprávneným zásahom, a to postupom podľa § 420 a nasl. OZ. Vždy je však dôležité skúmať intenzitu zásahu, nakoľko tieto nároky sú dané len v prípade, ak zásah presiahol určitú prípustnú intenzitu do takej miery, že ho nie je možné v demokratickej spoločnosti tolerovať. V opačnom prípade pôjde len o výkon práva slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ospravedlnenie a právo na opravu
Aplikačný problém môže predstavovať požiadavka klienta na uverejnenie ospravedlnenia. S odvolaním sa na zákon o vysielaní a retransmisii je nevyhnuté upozorniť na skutočnosť, že tento zákon v ustanoveniach § 21 a nasl. týkajúcich sa práva na opravu, priamo neuvádza možnosť žiadateľa do návrhu uverejnenej opravy zakomponovať formulku „touto cestou sa osobe XY ospravedlňujeme“. Inštitút ospravedlnenia ako forma primeraného zadosťučinenia v morálnej forme sa uplatňuje napríklad v súvislosti s § 19b ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov, pokiaľ došlo k zásahu do práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby, ale aj v súvislostí s § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Právna argumentácia
A contrario, zákon o vysielaní a retransmisii nevylučuje možnosť zakomponovať ospravedlnenie do žiadosti o opravu. Pokiaľ vychádzame z ustanovenia čl. 2 ods. 3 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v aktuálnom znení „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“ Pri aplikácii prvej časti vyššie uvedenej dospejeme k záveru, že žiadosť o ospravedlnenie ako súčasť žiadosti o opravu nemožno požadovať za protizákonnú, vzhľadom na absenciu vysloveného zákazu v zákone o vysielaní a retransmisii. Pokiaľ však zoberieme do úvahy druhú časť tohto ustanovenia, ktoré možno aplikovať na vysielateľa televízneho programu „nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“, dospejeme k záveru, že povinnosť uverejniť ospravedlnenie spoločne s opravou nie je zo strany povinnej osoby vynútiteľná. Uvedené tvrdenie opierame o nasledovnú súdnu argumentáciu: „Inštitút opravy neslúži na prezentovanie názorov založených na subjektívnom posúdení dotknutej osoby, na komentovanie alebo hodnotenie vzniknutej situácie z pohľadu dotknutej osoby a ani na poskytnutie morálnej satisfakcie napr. vo forme ospravedlnenia.“ (Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.03.2015, sp. zn. 8Co/566/2013).
Súdna prax a ospravedlnenie
Okresný súd Bratislava IV. vo svojom rozhodnutí zo dňa 19.03.2015, sp. značka: 19C/9/2014 uvádza, že „pokiaľ sa žalobca v rámci opravy domáha aj odvysielania ospravedlnenia, toto v rámci konania o odvysielanie opravy nemožno požadovať. Účelom odvysielania opravy je uvedenie nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich informácií na pravú mieru, účelom tohto inštitútu však nie je a z povahy veci vyplýva, že ani nemôže byť ospravedlnenie. Dotknutá osoba sa samozrejme môže súdnou cestou domáhať aj odvysielania ospravedlnenia avšak nie z totožných dôvodov, ako sa domáha odvysielania opravy a len prostredníctvom zákonných prostriedkov ochrany osobnosti, ktoré poskytuje § 11 a nasl. Obč. zákonníka. Súčasťou textu opravy nemôže byť ospravedlnenie, ktoré by v skutočnosti nahrádzalo konanie o ochranu osobnosti.“ Z uvedeného vyplýva, že žiadateľ o opravu môže v žiadosti o uverejnenie opravy navrhnúť aj formuláciu, ktorou sa vysielateľ televíznej služby na uverejnenie nepravdivého alebo pravdu skresľujúceho údaja poškodenej osobe ospravedlňuje, avšak vysielateľ môže ospravedlnenie odvysielať len fakultatívne, nakoľko žiadne ustanovenie zákona o vysielaní a retransmisii neprikazuje vysielateľovi takéto znenie uverejniť.
Právo na opravu v kontexte stavebných prác
V Košiciach a okolí, kde sa veci dejú svojským spôsobom, sa nedávna rekonštrukcia električkových tratí stala zdrojom zaujímavého právneho problému. Otázka znie: Zodpovedá niekto za škody, ktoré utrpeli a ešte budú trpieť obyvatelia a podnikatelia v dôsledku tohto rozsiahleho projektu? Hoci niektoré zdroje tvrdia, že mesto ani realizátor stavby nenesú zodpovednosť, táto úvaha otvára dvere k preskúmaniu právnych aspektov a podmienok nároku na opravu v takýchto situáciách.
§ 420a Občianskeho zákonníka: Zvláštna norma
§ 420a Občianskeho zákonníka (OZ) predstavuje zvláštnu normu, ktorá kompenzuje majetkovú ujmu spôsobenú prevádzkovou činnosťou. Ide o ustanovenie strict liability non plus ultra, ktoré nemá obdobu v mnohých iných právnych systémoch. Ak vykonávate činnosť prevádzkového charakteru, zodpovedáte za jej negatívne následky, aj keď konáte lege artis. Zodpovednosti sa možno vyhnúť len v extrémnych prípadoch.
Podmienky zodpovednosti podľa § 420a OZ
Najmenej jasnou podmienkou zodpovednosti podľa § 420a je prevádzková činnosť, ktorú zákon definuje v odseku 2. Ak spojíme podmienky § 420a ods. 1, ods. 2 písm. c) a ods. 3 OZ, dostaneme vetu: Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí inému oprávneným vykonávaním alebo zabezpečením prác, ktorými sa spôsobí inému škoda na nehnuteľnosti alebo sa mu podstatne sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti, ibaže preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného. Dôležité je, že sa nevyžaduje, aby sa vykonávané práce týkali priamo nehnuteľnosti, ktorej užívanie je sťažené.
Aplikácia na rekonštrukciu električkovej trate
Predpokladajme, že rekonštrukcia električkovej trate je:
- Oprávneným vykonávaním prác: Ak by aj bolo vykonávanie prác neoprávneným, zodpovedal by škodca o to viac.
- Spôsobením škody alebo sťažením/znemožnením užívania nehnuteľnosti: Za škodu zodpovedá „každý, kto ju spôsobil“, ibaže preukáže, že bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nesúvisiacou s prevádzkou alebo vlastným pričinením poškodeného.
Je zrejmé, že rekonštrukcia a prehradenie ciest a chodníkov obmedzí podnikanie v priľahlých nehnuteľnostiach.
Judikatúra a zákon o pozemných komunikáciách
Podľa českého NS sp. zn. 25 Cdo 1905/2005 z 25. marca 2008: „Uživatelům ani dalším osobám se neodškodňují nepříznivé důsledky uzavírek pozemních komunikací z důvodu opravy či rekonstrukce.“ Avšak, český zákon o pozemných komunikáciách v tom čase uvádzal: „Nikdo nemá nárok na náhradu případných ztrát, jež mu vzniknou v důsledku uzavírky nebo objížďky.“
Na rozdiel od toho, slovenský zákon o pozemných komunikáciách v § 7 ods. 1 vylučuje nároky na náhradu škody (úplne) inak: „Užívatelia diaľnice, cesty alebo miestnej komunikácie nemajú nárok na náhradu prípadných vyšších nákladov, ktoré im vzniknú v dôsledku uzávierky, obchádzky alebo odklonu.“ Rovnako, zásadná norma obmedzujúca nároky na náhradu škody spôsobenej stavebným či technickým stavom cesty (§ 9a cestného zákona) obmedzuje nároky užívateľov ciest, nie iných osôb (užívateľov nehnuteľností). Iné obmedzenie nároku podľa § 420a OZ v zákone nenachádzame. Pod pojem „užívateľ komunikácie“ nie je možné subsumovať aj užívateľa nehnuteľnosti, ktorý utrpel škodu tým, že k nemu neprichádzajú užívatelia komunikácie. Český NS v tomto prípade uviedol, že jeho úvahy o vylúčení zodpovednosti sa nevzťahujú na prípady, ak je prístup k nehnuteľnosti úplne znemožnený (opäť reflexia ich cestného zákona). Ak sme niečo podstatné neprehliadli, tak existuje riziko, že nárok užívateľov nehnuteľností na náhradu škody, vrátane ušlého zisku, bude opodstatnený.
Pasívna legitimácia
Pasívna legitimácia: Kto bude pasívne legitimovaná osoba? Mesto Košice, spoločnosť, ktorá rekonštrukciu realizuje, alebo nejaká iná schránka? V právnej reči by sme sa pýtali, či sa aj na zodpovednosť podľa § 420a OZ pri škodách spôsobených tretím osobám subdodávateľom pri plnení zmluvy aplikuje § 420 ods. 2 OZ, ktorý vylučuje zodpovednosť pomocníka a stíha pána konania, alebo či má § 420a OZ akúsi špeciálnu reguláciu pričítateľnosti?
Podľa NS ČR (sp. zn. 25 Cdo 3226/2010 z 10. septembra 2014): „Povinnost k náhradě škody podle tohoto ustanovení stíhá provozovatele činnosti bez ohledu na to, že je případně vykonávána za účelem splnění závazku vůči třetí osobě ……… Za škodu vzniklou v důsledku provozní činnosti odpovídá ten, kdo ji způsobil, bez ohledu na to, zda poškozený byl se škůdcem ve smluvním vztahu. (srov. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 13. 11. 2003, sp. zn. 25 Cdo 1006/2002 , publikované v Souboru pod C 2152).“
Ďalej však: „Pro povinnost k náhradě škody podle § 420a obč. zák. není určující, zda byla škoda způsobena přímo provozovatelem provozní činnosti nebo osobou jinou, kterou použil při této své činnosti (subdodavatelem). Odpovědnost provozovatele tudíž nelze vyloučit proto, že za vzniklou škodu může odpovídat jiný subjekt (subdodavatel), který škodu způsobil při své provozní činnosti prováděním prací pro provozovatele. Za této situace pak nastupuje společná a nerozdílná odpovědnost škůdců, kteří se mezi sebou vypořádají podle účasti na způsobení škody (srov. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 17. 4. 2012, sp. zn. 23 Cdo 4073/2010).“
Podľa NS ČR prevádzkovateľ činnosti zodpovedá spoločne so subdodávateľom, realizátorom prác, a to solidárne. Obaja vykonávajú prevádzkovú činnosť a sú porušiteľmi § 420a OZ, a tak sú obaja škodcami. Ak je viacerých škodcov, zodpovedajú solidárne. Žiadny rekurz na § 420 ods. 2 OZ tak nie je potrebný.
Historický kontext § 420a OZ
§ 420a Obč. zák. je fakt zaujímavý. Jeho skoro doslovným predchodcom bola novela Hosp. zák. z 1990. No a tá - zdá sa - vznikla porevolučným preklopením dvoch socialistických predpisov. Vl. nar. č. 46/1967 Zb. o vyporiadaní škôd spôsobených prevádzkovou hospodárskou činnosťou socialistických organizácií sa zmenilo na dnešné písmeno a) (prevádzková povaha) a vl. vyhl. č. 40/1963 Zb. o náhrade škôd spôsobených exhaláciami socialistickým poľnohospodárskym a lesným organizáciám zas písmeno b) (vplyvy prevádzky na okolie). Dôvodová správa k novele Hosp. zák. vec nijak nevysvetľuje, len všeobecne uvádza, že sa Hosp. zák. dopĺňa „o odpovědnost za škodu způsobenou provozem organizace (dosud upraveno ve vládním nařízení č. 46/1967 Sb.).“ Teda akoby aj to písm. c) malo mať pôvod v spomenutom nariadení.
Ak by to mala byť pravda, tak potom by to písm. c) mohlo vychádzať z § 8 spomenutého nariadenia, ktorý riešil prípady, ak oprávnená investičná výstavba jednej organizácie spôsobila nevyužiteľnosť alebo potrebu odstránenia nehnuteľnosti inej organizácie. V takých prípadoch prebehla likvidácia nehnuteľnosti za náhradu. Keďže v nových pomeroch takáto „(na)riadená“ likvidácia už možná nebola, tak nemožno vylúčiť, že sa riešenie ponechalo na náhradu škody. Teda - likvidovať už nemôžme, ale aj tak vykonajme oprávnenú činnosť, a ak ňou poškodíme nehnuteľnosť (ktorú by sme za socíku mohli zlikvidovať), tak potom budeme zodpovedať za škodu.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou bola za socializmu posudzovaná veľmi prísne. Ani verejnoprospešná činnosť neznamenala žiadnu ochranu pred zodpovednosťou. Tak napr. v rozhodnutí Západočeské štátne lesy Plzeň v. Okresná správa ciest Karlove Vary (1979) bol zaujatý názor, že treba zodpovedať aj za škodu, ktorú na okolitých porastoch spôsobil zimný posyp ciest. Zodpovednosť za škodu totiž „nie je vylúčená ani v prípade, ak prevádzková hospodárska činnosť, ktorá škodu spôsobuje, je spoločensky žiadúca.“
Podstatné sťaženie užívania nehnuteľnosti
Pokiaľ ide o Košice, podľa mňa s nárokom na náhradu škody podľa § 420a ods. 2 písm. c) to až také jednoduché nebude. Nepredpokladám, že prestavbou električky boli okolité nehnuteľnosti poškodené, resp. ich užívanie úplne znemožnené. Do úvahy by teda prichádzala len situácia, že užívanie nehnuteľnosti bolo podstatne sťažené. Za takéto podstatné sťaženie užívania nemožno považovať to, že okolitým podnikom z dôvodu stavebných prác ubudli zákazníci. Užívanie nehnuteľnosti nebolo predsa obmedzené, užívať ju stále možno rovnako. Opak by mohol byť pravdou, ak by bola do nehnuteľnosti prerušená dodávka vody či inej energie, resp. prístup k nej by bol natoľko obmedzený, že by tovar do prevádzky bolo potrebné dovážať nejakým komplikovaným spôsobom s výrazne vyššími nákladmi. Ak je jediným účelom užívania nehnuteľnosti podnikateľská činnosť, tak by sťaženie realizácie tejto činnosti malo znamenať aj sťaženie užívania nehnuteľnosti pre tohto užívateľa, inak tuším hodnotovú kolíziu.
Novela zákona o registri trestov a právo na opravu
Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 330/2007 Z. z. Účelom návrhu zákona je zabezpečiť transpozíciu Rámcového rozhodnutia 2009/315/SVV z 26. februára 2009 o organizácii a obsahu výmeny informácií z registra trestov medzi členskými štátmi ako aj súvisiacu transpozíciu Rámcového rozhodnutia Rady 2008/675/SVV z 24. októbra 2008 o zohľadňovaní odsúdení v členských štátoch Európskej únie pri novom trestnom konaní. V súvislosti s vyššie uvedeným účelom návrh zákona vymedzuje podmienky na zavedenie nového mechanizmu výmeny informácií z registrov trestov medzi členskými štátmi Európskej únie v elektronickej forme prostredníctvom Európskeho informačného systému registrov trestov (ECRIS), ktorého technické využívanie priamo vyplýva z Rozhodnutia Rady 2009/316/SVV zo 6. apríla 2009 o zriadení Európskeho informačného systému registrov trestov (ECRIS) podľa článku 11 rámcového rozhodnutia 2009/315/SVV. Zároveň sa stanovujú postupy registra trestov vyplývajúce z požiadaviek rámcového rozhodnutia 2009/315/SVV ohľadne centrálnej evidencie odsúdení osôb podľa ich štátnej príslušnosti, žiadostí o zaslanie informácií o odsúdeniach medzi členskými štátmi Európskej únie a odpovedí na ne vrátane podmienok ich použitia, ako aj možností uchovávania biometrických údajov osôb odsúdených v cudzine, ktoré sú zasielané registru trestov.
Ďalšie čiastkové zmeny
Ďalšie čiastkové zmeny zákona o registri trestov vyplývajú najmä zo zavedenia integrovaných obslužných miest na podanie žiadosti o výpis z registra trestov, ako aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 15/2006 z 20. mája 2009, ktorým sa vylučuje možnosť žiadať o odpis registra trestov pre účely vydania zbrojného preukazu a zbrojnej licencie. Predkladateľ si je vedomý prekročenia lehôt na transpozíciu vyššie uvedených rámcových rozhodnutí, avšak aplikácia nových postupov vyplývajúcich z obidvoch z nich je čiastočne prepojená, zatiaľ čo technické požiadavky na prevádzku Európskeho informačného systému registrov trestov vyplývajúce z Rozhodnutia Rady 2009/316/SVV boli naplnené až začiatkom roku 2012. Predkladaný návrh zákona nezakladá vplyvy na rozpočet verejnej správy, životné prostredie, ani na informatizáciu spoločnosti. Nakoľko ide o vykonanie právne záväzného aktu Európskej únie, v súlade s čl. 12 ods. 1 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu vo vojnovom stave, vo výnimočnom stave a núdzovom stave v znení neskorších predpisov.
Konkrétne úpravy a rozšírenia
Ustanovenie § 1 ods. 1 písm. f) sa v nadväznosti na svoju čiastočnú duplicitu vo vzťahu k § 1 ods. 2 zákona primerane upravuje a aktualizuje vypustením zmienky na medzinárodnú zmluvu ako aj osobitný predpis uvedený v poznámke pod čiarou k odkazu 2, nakoľko Rozhodnutie Rady č. 2005/876/SVV o výmene informácií z registrov trestov bolo zrušené a nahradené rámcovým rozhodnutím Rady č. 2009/315/SVV z 26. februára 2009 o organizácii a obsahu výmeny informácií z registra trestov medzi členskými štátmi. Text ustanovenia § 1 ods. 2 zákona sa zjednodušuje a sprehľadňuje vypustením slov „správy, informácie a o oznámenia" zasielané zo strany členských štátov Európskej únie a iných štátov a ich začlenením pod jednotný pojem „informácie o odsúdeniach a ostatných súvisiacich rozhodnutiach". Odkaz 1 týkajúci sa informácií zasielaných na základe príslušnej medzinárodnej zmluvy sa presúva na koniec textu a týka sa najmä iných štátov ako sú štáty Európskej únie, príp. medzinárodných organizácií.
K úprave a rozšíreniu ustanovenia § 2 zákona dochádza v nadväznosti na zrušenie Rozhodnutia Rady č. 2005/876/SVV o výmene informácií z registrov trestov. Režim výmeny informácií medzi členskými štátmi Európskej únie v súčasnosti vyplýva z požiadaviek transponovaného Rámcového rozhodnutia Rady 2009/315/SVV z 26. februára 2009 o organizácii a obsahu výmeny informácií z registra trestov medzi členskými štátmi. V ustanovení § 2 ods. 2 sa zavádza nový spôsob výmeny informácií elektronickou formou v štandardizovanom formáte, ktorý priamo vyplýva z Rozhodnutia Rady 2009/316/SVV zo 6. apríla 2009 o zriadení Európskeho informačného systému registrov trestov (ECRIS) podľa čl. 11 rámcového rozhodnutia 2009/315/SVV. Ustanovenie odseku 3 vyplýva z požiadavky čl. 11 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2009/315/SVV a upravuje spôsob zasielania informácií medzi členskými štátmi v prípade, že elektronická výmena nie je z technických alebo iných dôvodov dočasne možná. Na tento účel sa zákon dopĺňa prílohou č. 1, ktorá obsahuje štandardný formulár žiadosti o informácie z registra trestov a odpovede na takúto žiadosť, ktorý sa použije pri výmene informácií medzi členskými štátmi Európskej únie.
Doplnenie nového § 13a ods. 1 vyplýva z nutnosti jasne vymedziť charakter a možnosti zohľadnenia nezahladených cudzozemských súdnych rozhodnutí, ktoré sú súčasťou odpisov registra trestov vydávaných na iné účely ako trestné konanie. Kým pre účely trestného konania účinok odsúdenia súdu iného členského štátu Európskej únie na území Slovenskej republiky vyplýva priamo z ustanovenia § 7b Trestného zákona navrhovaného v čl. II tejto novely, jeho zohľadnenie pre iné účely než trestné konanie bez uznania podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku nie je prípustné; primerane to platí aj pre neuznané rozhodnutia súdov iných štátov ako členských štátov Európskej únie. Z uvedeného dôvodu sa odpisy registra trestov vydávaných na účely § 14 ods. 2 zákona o registri trestov v znení neskorších predpisov nebudú pre iné ako trestné konanie uznávať za podklady.
Novela smernice EÚ o práve na opravu
Možnosť opravy budú musieť podnikatelia poskytnúť aj po uplynutí záručnej doby. Môžu si za túto službu účtovať poplatok? Koho sa to (ne)bude týkať? Tieto otázky vyvstávajú v súvislosti s novou smernicou Európskej únie, ktorej cieľom je bojovať proti plytvaniu a predčasnému vyraďovaniu tovarov a podporiť opravu výrobkov namiesto ich výmeny. Posilňuje sa tým postavenie spotrebiteľov a ich práv pri údržbe a oprave zakúpených produktov. Nová legislatíva je súčasťou širších cieľov EÚ stanovených v jej Zelenej dohode, ktorá má za cieľ podporovať obehové hospodárstvo a znižovať množstvo odpadu.
Kľúčové zmeny pre spotrebiteľov a podnikateľov
Smernica zavádza „právo na opravu“ a vyžaduje od výrobcov, aby opravu pred výmenou ponúkali. Zároveň sa majú ponúkať možnosti opravy aj po uplynutí zákonnej záručnej doby, t. j. zvyčajne po dvoch rokoch. Cieľom je, aby opravy boli pre spotrebiteľov atraktívnejšie (napr. ak je oprava televízora nákladnejšia ako kúpiť nový za 50 eur, je na každom spotrebiteľovi, pre ktorú možnosť sa rozhodne). Pôvodný zoznam výrobkov, na ktoré sa „právo na opravu“ vzťahuje, zahŕňal len práčky, sušičky, umývačky riadu, chladničky, displeje, počítačové servery, zariadenia na ukladanie dát a zváracie zariadenia. Európska komisia ho bude do budúcna rozširovať.
Požiadavky na firmy:
- Poskytovať možnosť opravy aj po uplynutí dvojročnej zákonnej záručnej doby.
- Náklady na opravu nemusia byť rovnaké ako náklady na výmenu výrobku.
- Výrobca môže odmietnuť opravu tovaru z dôvodu, že tovar opravila tretia osoba.
- Po uplynutí záruky nemusia byť opravy bezplatné, ale spotrebiteľ musí byť o nákladoch vopred informovaný.
- Počas trvania opravy musia byť ponúkané náhradné zariadenia, a to buď bezplatne alebo za poplatok.
- Spotrebitelia budú mať právo na informácie o možnostiach opravy vrátane nákladov a dostupnosti náhradných dielov.
Kto je zodpovedný?
Povinnosti výrobcu musí plniť jeho splnomocnený zástupca v EÚ. Ak neexistuje žiadny splnomocnený zástupca, povinnosť má dovozca. Ak neexistuje dovozca, všetky povinnosti výrobcu musí plniť priamo distribútor. Smernica by mala byť transponovaná do vnútroštátnych právnych predpisov koncom júla 2024 a začne sa uplatňovať na kúpne zmluvy uzavreté po 31. júli 2026.
tags: #narok #na #opravu #je #opodstatneny