Mýtus, slovo, ktoré pomerne často počujeme a používame. Len málokedy si však uvedomujeme jeho skutočný význam a často ho zamieňame s významom, ktorý označuje skôr niečo nepravdivé a posmešné. Napriek tomu mýtus zohrával (a v mnohých kultúrach zohráva) v dejinách ľudstva podstatnú rolu v živote spoločnosti a jednotlivca.
Môžeme smelo povedať, že mýtus je tu od okamihu, keď sa stal človek „rozumným“. A hoci v západnom myslení mythos „vystriedal“ logos, neprestal byť pre ľudí inšpirujúci až do súčasnosti.
Čo je mýtus?
Mýtus alebo báj je epický útvar, v ktorom sa podáva ľudový výklad o jave či veci, ktorý/-á človeka nabáda k premýšľaniu a nie je samozrejmý/-á. Mýty sa sústreďujú na vnútorný vzťah s božstvami či "neznámom". Odrážajú sa v nich individuálne, ale aj kolektívne túžby, potreby a obavy.
Ľudia žijúci v staroveku často nerozumeli veciam, ktoré ich obklopovali, nerozumeli úkazom prírody, nevedeli si vysvetliť svet okolo seba. Žáner mýtu je teda prvotným spôsobom ľudského vnímania sveta a produktom kolektívnej tvorby ľudí. Keďže ľudia nevedeli rozumovo vysvetliť veci, ktoré nechápali - aj preto mýtom primárne nehýbe rozum, ale cit, vôľa, túžba, viera a strach.
Základom mýtu je narácia (rozprávanie). Je to príbeh ústne odovzdávaný pri rôznych príležitostiach. Slovo mythos (μῦθος) pochádza z gréckeho jazyka a znamená rozpravu, rozprávanie - hlavne o činoch hrdinov a bohov.
Ľud si mýtmi vysvetľuje aj vznik názvov krajín, morí, kvetov. Mýty sa tradovali z pokolenia na pokolenie. Považujú sa za najstaršiu podobu ľudovej prózy. Mýtus je tradičný rodový svetonázor; jeho pôvod je anonymný a jeho štruktúra, povaha a svetonázorová funkcia sa zakladali na tom, že vznikol spontánnou projekciou kolektívnych predstáv príslušníkov spoločnosti - ktoré boli odzrkadlením jej uspôsobenia - do sveta. Má sociomorfnú povahu a platí tu predstava uniformity, najmä nerozlíšenosti javov prírodných od spoločenských.
Mýtus a sociálna interakcia
Mýtus vyjadroval samozrejme prijímanú pravdu, bez ktorej by sa človek vôbec nemohol vo svete orientovať, pretože by všetko okolo neho bolo lenom chaosom - navršením nesúvisiacich, a preto nepriateľských vecí. Mýtus je tak svojím charakterom úplne anachronný. Možno ho považovať za zvláštny typ sociálnej interakcie, ktorá má štruktúru prejavujúcu sa sekvenčným poradím udalostí.
Grécka mytológia pre deti | Čo je mytológia? Dozviete sa všetko o gréckej mytológii
Mýty rozvíjajú témy geografické, kozmologické, sociálne a technicko-ekonomické. Sú spojené s empirickými faktami, ale tie sa môžu prejavovať veľmi odlišne od skutočnosti. Mýtus môže klásť všeobecné a základné otázky, ktoré vyplývajú zo vzájomného pôsobenia prírody a kultúry - napríklad „je smrť konečná?“, „je pravidlo incestu nevyhnutné?“, „ako počalo ľudstvo?“
Mýtus ako základ spoločnosti
Mýtus bol spočiatku vždy spojený s náboženstvom a neraz aj s obradovou zložkou náboženstva. Pre archaické spoločnosti bol mýtus základom práva, sociálneho a politického života. Ľudia vtedy v zásade verili, že mýtus je udalosť, ktorá sa odohrala v období akéhosi mýtického času-nečasu. Oni vlastne len imitovali to, čo na počiatku vykonávali bohovia, respektíve hrdinovia.
Napríklad v biblickej knihe Genezis je zmienka o tom, ako Boh po všetkej („šesťdňovej“) práci si na siedmy deň odpočinul. A Židia spolu s kresťanmi tento deň tiež venujú odpočinku, lebo to tak „urobil“ aj Stvoriteľ. Dôvod je jednoduchý: mýtus bol pre archaického človeka úplne všetkým.
Mýtus a hry sú aj nositeľmi formálnych vzťahov k sociálnym skupinám, pre ktoré sú informatívne a zmysluplné. Dodnes sú (podobne ako pohádky alebo v podobe pohádiek) médiom, ktorým sa predkladajú deťom modely spoločnosti.
Typy sociálnej stratifikácie v kontexte mýtov
Sociálna stratifikácia je stála charakteristika každej organizovanej sociálnej skupiny. Je vyjadrením sociálnej nerovnorodosti spoločnosti, nerovnakého sociálneho postavenia jej členov a ich sociálnej nerovnosti. Je to prirodzená sociálna nerovnosť medzi ľuďmi, ktorá sa prejavuje v ich sociálnom živote a má hierarchickú povahu. Za základ sociálnej stratifikácie sociológovia pokladajú najčastejšie ekonomické postavenie, moc a prestíž.
V historickom kontexte môžeme pozorovať rôzne systémy sociálnej stratifikácie, ktoré sú často prepojené s mýtickými predstavami a presvedčeniami.
1. Otrokársky systém
Je to extrémna forma sociálnej nerovnosti jednotlivcov alebo sociálnych skupín, v ktorej sú otroci vlastníctvom iných osôb. V otrokárskom systéme existujú dve triedy - otrokári a otroci. Druhí sú majetkom prvých a vykonávajú pre nich bezplatne a bezpodmienečne všetky práce.
V tomto systéme však existuje možnosť sociálnej mobility, lebo slobodní občania sa môžu stať otrokmi, napríklad vojnoví zajatci a dlžníci, a naopak, otroci sa môžu alebo ich môžu vykúpiť z otroctva.
2. Kastovnícky systém
Je rozšírený medzi hinduistami na indickom subkontinente. Predstavuje zložitú sústavu nábožensky podmieneného rozdelenia spoločnosti na hierarchicky usporiadané vrstvy - kasty. Sociálny styk kást, ich postavenie, práva a povinnosti sú prísne nábožensky regulované, mobilita osôb medzi kastami je takmer vylúčená.
Pre tento stratifikačný systém je typické, že sú jednotlivci natrvalo umiestnení na určitej sociálnej úrovni na základe zdedeného sociálneho statusu. Členovia kasty musia prísne dodržiavať spôsob života, miesto bydliska, ale aj voľbu svojho povolania. Sobáše im je dovolené uzatvárať len medzi predstaviteľmi svojej kasty.
Je potrebné taktiež povedať, že črty charakteristické pre kastovnícky systém - dedičná špecializácia činnosti týchto skupín, neprípustnosť kontaktov s ostatnými vrstvami, prísne vyčlenenie jednotlivých vrstiev a skupín - sa môžu vyskytnúť v rozličných spoločnostiach, napr. v správaní určitých profesionálnych skupín (umelci, vojaci, lekári, právnici a pod.), pre ktoré je typický odstup od iných profesií, odlišujú sa svojským životným štýlom, manželstva uzatvárajú medzi sebou atď.
3. Stavovský systém
Bol charakteristický pre európsku feudálnu spoločnosť. Tento systém poznal istú mieru mobility - príslušníci nižších stavov mohli byť povýšení do šľachtického stavu. Je spájaný s feudálnou spoločnosťou. V stavovskom systéme dominantnou osobou bol šľachtic, zemepán, vlastník veľkostatku.
V stavovských systémoch najpočetnejšiu skupinu obyvateľov tvorili roľníci (poddaní), ktorí právne patrili svojmu pánovi. Boli povinní pracovať na seba, aj na svojho pána a jeho družinu. Na vrchole stavovského stratifikačného systému stál kráľ.
4. Triedny systém
Je typický pre moderné priemyselné spoločnosti s trhovou ekonomikou. Spočíva na občianskej a politickej rovnosti ľudí garantovanej (nie vždy dôsledne) štátom. Je založený na ekonomických rozdieloch medzi sociálnymi skupinami a jednotlivcami.
Je to otvorený stratifikačný systém, založený predovšetkým na ekonomických rozdieloch medzi jednotlivcami a sociálnymi skupinami a na ich nerovnom prístupe k hlavným sociálnym zdrojom - k bohatstvu, moci, prestíži. Tento stratifikačný systém umožňuje veľkú individuálnu sociálnu mobilitu, dovoľuje získavať rôzne stratifikačné pozície. Na rozdiel od stavov či kást, sociálne triedy spoločnosť nijako nevymedzuje.
Mýtus v súčasnosti
Hoci v súčasnosti mýtus nemá pre spoločnosť taký zásadný význam, v podvedomí človeka existuje aj naďalej. Spomeňme si na filmy ako Trója či Pán prsteňov. Možno to bola zvedavosť, dobrá reklama, ale určite aj kus podvedomia, ktorý spôsobil tie zástupy ľudí po celom svete, čo chceli byť vtiahnuté do tohto nehistorického archetypálneho sveta hrdinov a démonov, čo sú neraz obrazom nás samých. Ani súčasný človek teda neprestal snívať a hľadať v sebe viac, ako je viditeľné zmyslami. Tieto jeho sny určite nie sú hanbou, ale vyjadrením túžby, ktorá ho môže posunúť ďalej.
Grécka mytológia pre deti | Čo je mytológia? Dozviete sa všetko o gréckej mytológii
V 20. storočí sa v Anglicku stretli dvaja velikáni literatúry, dnes masovo známi najmä vďaka filmovej produkcii. J. R. R. Tolkien a C. S. Lewis mali záľubu v čítaní a interpretácii severskej mytológie a tá sa odráža aj v ich dielach. Títo dvaja oxfordskí učitelia „vytvorili“ nový žáner mýtopoiésis - teda tvorbu mýtov.
Všade tam môžeme odhaliť symbolický svet hrdinov a udalostí, ktoré sú blízke kresťanskej interpretácii stvorenia a sveta. Svet týchto hrdinov bol otvorený pre pôsobenie dobrého aj zlého. Napriek tomu, že dej sa odohráva neraz v nehistorickom čase, témy sú až prekvapivo súčasné, keďže sú to témy človeka. Voľba medzi dobrom a zlom, obetovanie sa pre iných a riskovanie vlastného života, ale aj vonkajší a vnútorný svet hrdinov, ktorí sa rozhodli pre zlo. K tomu všetkému zaujímame postoje aj my. Preto tá inšpirácia týmito hrdinami, ktorí to „dokázali“ pred nami. Čo na tom, že nikdy historicky nejestvovali? Týmito hrdinami sú neraz ľudia okolo nás, možno aj my sami. Mýtus nám pomôže lepšie ich identifikovať.
Mýtus ako „duša ľudu“
Pápež František sa zaoberal „dušou ľudu“ už počas svojich štúdií v Nemecku, kde sa stretol s knihou Dostojevskij: náboženský svet, ktorú napísal Romano Guardini. V tejto knihe našiel pápež František základné tvrdenie, že totiž „ľud je mýtický pojem“.
Pápež František v jednom rozhovore hovorí: „Jestvuje slovo, s ktorým sa zle zaobchádza. Hovorí sa veľa o populizme, o populistickej politike, o populistickom programe. Ale to je omyl. „Ľud“ (populus) nie je logickou kategóriou. A nie je to ani mystická kategória v tom zmysle, akoby všetko to, čo robí ľud bolo dobré alebo akoby ľud bol akousi anjelsky čistou kategóriou. Nie! Ľud je mýtická kategória, ak už. Opakujem: „mýtická“. Ľud je historickou a mýtickou kategóriou. Ľud sa tvorí v procese, v úsilí smerujúcom k cieľu a spoločnému projektu. Dejiny sa zakladajú na tomto procese, ktoré tvoria generácie, ktoré nasledujú jedna po druhej vnútri ľudu. Je potrebný mýtus, aby sme porozumeli ľudu.“
Duša ľudu je teda mýtickou kategóriou. Mýtus je vyjadrením napätia, ktoré jestvuje medzi historickým a tým, čo presahuje históriu, medzi tým, čo patrí do tohto sveta, a tým, čo ho presahuje. Mýtus odkazuje na zložitosť reality a poskytuje nám prvky, aby sme ju spoznávali bez domýšľavosti, že ju pochopíme vyčerpávajúcim spôsobom. Mýtus je vyjadrením hľadania večnosti, či už je hľadaním jednotlivca alebo spoločenstva. Preto má mýtus teologickú hodnotu, súvisí s náboženstvom. Ale mýtus nie je oddelený od reálií, do ktorých je človek ponorený v tomto svete.
Napríklad cyrilometodské dedičstvo je aj určitým druhom mýtu v tom najvznešenejšom zmysle slova. Nie v tom zmysle, žeby cyrilometodská misia a jej vplyv na náš ľud boli vymyslenými, ale v tom zmysle, že jej vplyv na „dušu nášho ľudu“ presahuje čisto historický vplyv v podobe dlhodobo pestovanej tradície na našom území počas stáročí. Dedičstvo misie solúnskych bratov na Slovensku má mytologickú povahu v tom zmysle, že historicky krátka epizóda niekoľkých desaťročí v 9. storočí je jedným z tých kľúčových momentov našich dejín, ktorá vzbudzovala a vzbudzuje v rozhodujúcich chvíľach v našom ľude solidaritu, spolupatričnosť a tvorí „dušu nášho ľudu“.