Možnosti edukácie sluchovo postihnutých detí

Sluchové postihnutie je všeobecný termín, ktorý zahŕňa rôzne stupne a typy straty sluchu. Môže byť vrodené alebo získané počas života. Na Slovensku je evidovaných 5-7% populácie nepočujúcich alebo nedoslýchavých. Cieľom tohto článku je poskytnúť ucelený pohľad na sluchové postihnutie u detí, od jeho definície a typov, cez diagnostiku a možnosti kompenzácie, až po komunikačné stratégie a zásady práce so sluchovo postihnutými žiakmi.

Čo je to sluchové postihnutie?

Sluchovo postihnutá osoba je taká, u ktorej je v dôsledku zníženej priepustnosti (event. nepriepustnosti) sluchového kanála príjem sluchových informácií výrazne znížený a v dôsledku toho je komunikácia prostredníctvom hovorenej reči limitovaná. Nedostatočná priepustnosť akustického kanálu spôsobuje ťažkosti v edukačnej, pracovnej a spoločenskej sfére. Tieto dôsledky sa zmierňujú špeciálnou intervenciou, závislou od aplikovania špeciálnych edukačných metód. Stupeň sluchového postihnutia sa posudzuje podľa intenzity zvukového podnetu vyjadrenú v decibeloch (dB jednotka intenzity zvuku).

Nezainteresovaní ľudia si často o nepočujúcich myslia, že sú úplne hluchí, nič nepočujú. O nedoslýchavých je zase mienka, že s nimi treba hovoriť nahlas a zreteľne. Stretneme sa aj s názorom, že s človekom so sluchovým postihnutím už netreba „nič špeciálne podniknúť“, ak má načúvací aparát. Ak ho má - počuje a vníma normálne. Je to chybná predstava. Slúchadlo naozaj zlepšuje kvalitu aj kvantitu sluchového vnímania, ale neodstráni úplne narušenie sluchu.

Typy sluchových porúch

Sluchové poruchy sa môžu deliť podľa rôznych kritérií. Jedným z nich je čas vzniku poruchy:

• Vrodené poruchy sluchu: Sú prítomné už pri narodení. Príčiny môžu byť rôzne anomálie, dedičné faktory (dnes je známych viac ako 400 syndrómov, pri ktorých je porucha sluchu alebo hluchota), choroby matky v gravidite (najmä v prvom trimestri, ako sú osýpky, čierny kašeľ, rubeola, diabetes).
• Získané poruchy sluchu: Poškodenie sluchu je získané hneď po narodení alebo v neskoršom veku. Môže ísť aj o progresívne zhoršovanie sluchu, ktoré sa pri narodení nevyskytovalo. Zápalové procesy stredného ucha sa môžu rozšíriť aj do vnútorného ucha, čo môže spôsobiť poruchy labyrintu.

Ďalšie delenie sluchových porúch:

• Hluchonemota: Vrodená alebo v ranom veku získaná strata sluchu spojená s vývinovou bezrečnosťou. Reč sa spontánne nevyvíja. Vnímané sú len vibrácie hlbokých tónov, nie reč.
• Zvyšky sluchu: Vrodená alebo získaná neúplná strata sluchu spojená s vývinovou bezrečnosťou, alebo obmedzením vývinu reči.
• Ohluchlosť: Strata sluchu, ktorá vznikla počas vývinu reči alebo neskôr, keď už základné rečové stereotypy boli upevnené.
• Nedoslýchavosť: Vrodená alebo získaná čiastočná strata sluchu je príčinou oneskoreného alebo obmedzeného vývinu reči. Je to čiastočná strata sluchu trvalého charakteru, pri ktorej sa postihnutý ťažko dorozumieva so svojím okolím. Vyskytuje sa často a je podmienená percepčnou alebo prevodovou poruchou sluchu alebo aj obidvoch.

Orgánové poruchy sluchu

Orgánové poruchy vznikajú z porúch anatomického substrátu niektorej časti sluchového analyzátora. Sú to najčastejšie typy porúch sluchu u detí. Podmieňuje ich choroba alebo anomália vnútorného ucha a/alebo kochleárneho nervu. Delíme ich na:

• Prevodové poruchy: Sú podmienené chorobami vonkajšieho alebo stredného ucha. Z pedagogického hľadiska je možné lepšie kompenzačnou technikou korigovať prevodové poruchy.
• Percepčné poruchy: Sú podmienené chorobami alebo anomáliami vnútorného ucha a/alebo kochleárneho nervu. Percepčná porucha môže byť aj retrokochleárna, čo zahŕňa poškodenie nervového prenosu v kochleárnom nerve, dráhu mozgového kmeňa alebo oboch.

Stupne sluchových porúch sa merajú v decibeloch (dB). Je to informácia o tom, aká veľká musí byť sila zvukového podnetu, aby vyvolala vnímanie zvukov vrátane reči.

Vplyv sluchového postihnutia na reč

Hluchota je jedno z najťažších zmyslových poškodení. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v rámci trvalých poškodení organizmu zaraďuje hluchotu hneď na druhé miesto po mentálnom postihnutí (ešte pred slepotou). Ani jedno poškodenie organizmu nemá na psychiku človeka také výrazné následky ako hluchota.

Neskoro odhalená porucha sluchu alebo hluchota u dieťaťa má za následok nielen oneskorený vývin reči, ale aj omeškanie mentálneho vývinu a poznávacích schopností dieťaťa. Život s ľuďmi, ktorí sa dorozumievajú zvukovým jazykom, môže byť pre sluchovo postihnutých veľmi náročný.

• U detí s vrodenou hluchotou (prelingválnou): Zvukové prejavy pred vznikom reči sú deformované. Výslovnosť je narušená, realizuje sa s prehnanou silou a vyskytuje sa dysgramatizmus. Hluché nepočujúce dieťa sa nemôže naučiť hovoriť na základe sluchových podnetov a preto sa u neho nevyvinú akusticko-artikulačné spoje a dieťa ostáva nemé. Nemota vzniká pri vrodenej hluchote, ale aj pri ohluchnutí, ktoré sa vyvinulo pred vývinom reči alebo pri nedokončenom vývine reči. Môže vzniknúť aj po ukončení vývoja reči, ale pri nedokonalom ustálení rečových foriem do 4 roku, lebo reč nie je dostatočne zafixovaná na úrovni druhej signál.
• U detí so získanou hluchotou (postlingválnou): Dôležitý je vek, v ktorom ku strate sluchu došlo. Ak dieťa stratilo sluch pred siedmym rokom života, úroveň hovorenej reči sa bez včasnej špeciálno-pedagogickej starostlivosti znižuje. Ak ku strate sluchu došlo po tomto období, dieťa má už pomerne dobre osvojený slovník a schopnosť hovorenej reči je dostatočne zafixovaná.

Diagnostika sluchového postihnutia

Diagnostikovaním sluchu sa zaoberá lekár - audiológ. Aj minimálne podozrenie zo strany rodičov, pediatra alebo pedagógov má viesť ku skorému stanoveniu prahu sluchu. Výsledkom jeho vyšetrenia je záznam o stave sluchu - audiogram.

Sluchové centrum sa vyvíja už pred narodením. Je dokázané, že plod reaguje na zvuk už v 8. mesiaci embryonálneho vývoja a dokáže si zvuky zapamätať. Približne jedno dieťa na 1000 narodených detí sa narodí hluché a asi ďalšie tri sa narodia s rôznou poruchou sluchu. Iný údaj hovorí, že na Slovensku sa ročne narodí asi 60 sluchovo postihnutých detí. V Česku každoročne ohluchne zhruba 10 detí a asi 50 detí sa nepočujúcich narodí.

S cieľom čo najviac znížiť následky hluchoty na raný vývin detí sa zaviedol celoplošný univerzálny skríning sluchu novorodencov. Od 1. 5. 2006 je legislatívne zavedený aj v Slovenskej republike. Vyšetrenie sluchu u novorodencov je nevyhnutné pred prepustením z novorodeneckého oddelenia, najvhodnejšie 3. deň života, u nedonosených, patologických novorodencov aj neskôr, ale pred prepustením domov.

Metódy vyšetrenia sluchu u detí

• Neobjektívne (behaviorálne) metódy: Sú metódy založené na pozorovaní, ako sa správa dieťa, ako reaguje na zvukový podnet. Používajú sa ako doplnkové metódy k objektívnym metódam.
• Otoakustické emisie (OAE): Sú zvuky, ktoré sú produkované vibráciami vonkajších vláskových buniek vnútorného ucha (v Cortiho orgáne) a môžeme ich objektívne zaznamenať citlivým mikrofónom vo vonkajšom zvukovode.
• Impedančná audiometria: Vychádza z pomeru medzi energiami v prostredí ucha. Pozostáva z dvoch základných vyšetrovacích metód: z tympanometrie a z vyšetrenia reflexu m.
• Audiometria evokovaných odpovedí: Je objektívna metóda, ktorá nevyžaduje spoluprácu vyšetrovaného, preto je vhodná na vyšetrenie sluchu u detí. Sluchový evokovaný potenciál je krátka elektroencefalografická odpoveď na zvukový podnet.
• Novorodenecký skríning sluchu: Zavedený celoplošne na skorú detekciu sluchových porúch.

Možnosti kompenzácie sluchového postihnutia

Osoby so sluchovým postihnutím používajú prístroje, ktoré umožňujú zosilniť akustické podnety, prípadne ich transformovať do oblasti zrakovej alebo vibračnej. K tomuto účelu sa používajú individuálne alebo kolektívne akustické prístroje.

Načúvacie prístroje

Načúvací prístroj je prvou kompenzačnou pomôckou, ktorú sluchovo postihnutý dostáva zo zdravotnej poisťovne na základe lekárskeho odporúčania foniatra. Dieťa má v prípade potreby nárok na jeden prístroj na každé ucho. Ku každému prístroju je nutné vyrobiť individuálnu ušnú koncovku. Problémom načúvacích prístrojov je, že zosilňujú všetky zvuky okolia, čo môže byť v hlučnom prostredí nepríjemné. Načúvacie prístroje robia nezastupiteľnú službu osobám so sluchovým postihnutím. Sú závesné (za ucho), súčasťou okuliarov, alebo vkladateľné priamo do zvukovodu. Vyrábajú sa v rôznych veľkostiach a farbách.

Kochleárny implantát (KI)

Kochleárny implantát je modernejšia forma načúvacieho prístroja, ktorá umožňuje počutie aj ľuďom s percepčnou hluchotou. Je vhodný pre nepočujúcich, ktorí ohluchli vo vyššom veku, a pre nepočujúce deti, ktoré ho získali v prelingválnom období. Nevýhodou je, že ide o operatívny zákrok a príjemca musí byť vhodný z medicínskeho aj psychologického hľadiska. KI má tie isté nedostatky ako bežný načúvací prístroj.

Kochleárny implantát sa skladá z vnútornej a vonkajšej časti. Vnútorná časť KI je vložená počas operácie do spánkovej kosti. Skladá sa z prijímača-stimulátora, ktorý je uložený pod kožou za uchom a jemného zväzku elektród, ktorý sa vsúva do slimáka vnútorného ucha. Zvuky prostredia a zvuky reči sú zachytené mikrofónom, odkiaľ sa informácia po kábliku odosiela do rečového procesora. Rečový procesor vyberá a kóduje zvuky tak, aby sa informácie o charakteristikách prenášaného zvuku čo najvernejšie premenili na elektrické stimuly. Z rečového procesora je kódovaný signál odoslaný do vysielacej cievky a odtiaľ sa cez kožu pomocou elektromagnetických vĺn vysiela do prijímača. Prijímač mení kódované signály na bifázické prúdové elektrické impulzy. Elektrické impulzy sú vysielané k elektródam tak, aby stimulovali sluchové nervové vlákna. Na Slovensku sa používajú viaceré typy kochleárnych implantátov.

KI nahrádza funkciu nefunkčných vláskových buniek slimáka a elektrickými impulzmi priamo stimuluje vlákna (neuróny) sluchového nervu a tým zabezpečuje vnímanie zvuku. Kochleárna implantácia je spojená s rizikami ako každá iná operácia v celkovej narkóze. Ďalším možným rizikom je poškodenie tvárového nervu, zmena citlivosti v okolí ušnice, porucha chuti alebo rovnováhy a zhoršenie ušného šelestu. Dlhodobé nežiadúce účinky elektrickej stimulácie na vnútorné ucho nie sú známe. Aktuálne zistenia potvrdzujú, že kochleárny implantát bilaterálne aplikovaný v ranom veku pomáha prirodzenému vývinu reči a počutia u detí so SP.

Kritériá pre kochleárnu implantáciu

• Etiológia (príčina) poruchy sluchu: Niektoré deti, ktoré stratili sluchu následkom pôsobenia cytomegalovírusu, majú problémy nielen s vnímaním zvuku, ale aj jeho spracovaním v mozgu. Takéto deti nebudú mať dostatočný úžitok z kochleárneho implantátu. Podobne meningitída spôsobuje osifikáciu, čo môže spôsobiť neúplné vloženie elektród do kochley.
• Vek v čase záujmu o kochleárnu implantáciu.
• Vznik a trvanie poruchy sluchu: Ukazuje sa, že čím dlhšie hluchota trvá, tým horšie výsledky implantátu možno očakávať. Príčinou je fakt, že sluchový nerv, ktorý sa nikdy nestimuloval, alebo sa nestimuloval po dlhý čas, nemusí byť schopný dostatočne dobre preniesť informácie o zvuku do mozgu. Za ideálneho kandidáta sa preto považuje postlingválne nepočujúci, u ktorého hluchota trvá kratšie ako polovicu jeho života, prípadne nie viac ako 15 rokov.
• Stupeň poruchy sluchu: Ešte nedávno sa implantovali iba ľudia, ktorí mali obojstrannú hluchotu bez zvyškov sluchu, alebo len s malými zvyškami sluchu, ktoré sa pri intenzívnom sluchovom tréningu s naslúchadlom nedali využiť pre porozumenie reči.
• Anatomické podmienky: Pôvodne sa neodporúčalo implantovať nepočujúcich s čiastočne alebo úplne nepriechodnou kochleou, prípadne poškodeným nervom. Súčasná technológia však umožňuje tzv.
• Prostredie a motivácia: Zohľadňuje sa, či je nepočujúce dieťa motivované k trvalému noseniu kochleárneho implantátu a jeho rodina si uvedomuje nutnosť dlhodobej sluchovej rehabilitácie. Učenie sa interpretovať zvuky, ktoré vytvoril implantát, vyžaduje prax a preto je časovo náročné. Implantačný tím si takisto všíma schopnosť rodičov pracovať s dieťaťom podľa pokynov a odbornú starostlivosť, ktorú dieťa absolvovalo pred implantáciou (foniatrickú, logopedickú a špeciálno-pedagogickú).
• Spôsob komunikácie: Dôležité je zistiť, či sa dieťa v minulosti, alebo teraz prejavuje niektorými zo znakov, ktoré sa označujú ako auditívno-preverbálne správanie. Ide predovšetkým o orientáciu dieťaťa na zvukové podnety, vokalizáciu (bľabotanie), nadviazanie zrakového kontaktu, spoluprácu (napr. pri hre), sledovanie pohybov artikulačných orgánov (pier, jazyka..). Na Slovensku je podľa kritérií implantačného centra podmienkou preferovanie auditívno-verbálneho, príp. orálneho programu v škole aj v rodine. V tejto súvislosti by sme radi poznamenali, že v zahraničí sa v súčasnosti upúšťa od striktne auditívne-verbálneho programu pre všetky deti a nevylučuje sa, ak má dieťa kochleárny implantát a zároveň s ním rodina posunkuje. Dôležité však je, aby dieťa každodenne cielene cvičilo sluch, čo umožňuje ako program totálnej komunikácie, tak aj bilingválno-bikulturálne programy.
• Iná pridružená choroba alebo postihnutie: V nedávnej minulosti sa kochleárna implantácia odporúčala iba nepočujúcim, ktorí nemali pridružené poškodenia, avšak realita ukazuje, že asi u 30 % nepočujúcich je hluchota spojená s inými poškodeniami (napr. pri Usherovom syndróme je pridružená porucha zraku). V zahraničí nie je viacnásobné postihnutie prekážkou kochleárnej implantácie, pretože ľuďom pomáha prekonať aspoň jedno z postihnutí - hluchotu. Z ekonomických dôvodov sa však na Slovensku uprednostňujú zdraví ľudia v detskom a produktívnom veku.

Ďalšie kompenzačné pomôcky

Medzi ďalšie kompenzačné pomôcky patria:

• Druhý načúvací prístroj
• Svetelné alebo vibračné signalizácie
• FM systémy: Pracujú na princípe bezdrôtového mikrofónu, ktorý má pripnutý hovoriaci a počúvajúci má bezkáblový rádioprijímač, ktorý je prichytený na audiobotičku načúvacieho prístroja.

Komunikačné stratégie

Komunikačné bariéra je najväčším problémom detí a žiakov so sluchovým postihnutím, ktoré majú neosvojenú hovorenú reč. Úlohou pedagogiky sluchovo postihnutých je vybudovať optimálny komunikačný systém.

Formy komunikácie

• Artikulovaná (orálna) reč: Využíva zvyšky sluchu a odzeranie. Je ťažké ju zvládnuť a pre nepočujúcich je nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ale má výhodu v tom, že jej rozumejú ostatní ľudia. Osvojenie si orálnej reči je pre človeka s ťažkým sluchovým postihnutím veľmi ťažké, pretože chýba ľahkosť vnímania verbálneho vyjadrenia a kontroly vlastného prejavu.
• Percepcia reči a jej porozumenie: Kompenzačným zmyslom je zrak. Podmienkou prijateľného porozumenia je vizuálny kontakt s komunikačným partnerom. Sluchovo postihnutý človek využíva odpozorovanie kiném (= pohyb úst pri artikulácii) a obmedzenú sluchovú percepciu. Oboje je psychicky veľmi náročné a vyčerpávajúce. Na problémy v porozumení reagujú podráždením.
• Odzeranie: Je veľmi ťažkým spôsobom vnímania hovorovej reči. Zrakom nie je možné určiť presne všetky hlásky, preto ľahko dochádza k zámene. Odzeranie je možné len v komunikácii s jednotlivcom, v priamom zrakovom kontakte. Odzeraním sa dá zachytiť maximálne 30% informácií. Po určitej dobe reedukácie sluchu možno pozorovať zhoršenie schopnosti odzerať. Je to pravdepodobne známka využívania sluchu pri komunikácii rečou. Neskoršie sa však odzeranie a sluchové vnímanie navzájom koordinujú a dopĺňajú. Odzeranie (najmä tzv. analytické odzeranie) sa učí v špeciálnych školách pre sluchovo postihnutých.
• Posunkový jazyk (posunková reč): Je založený na vizuálno-pohybovom kóde s kodifikovanou sústavou znakov daných polohami a pohybmi rúk so sprievodom tvárovej mimiky. Je základným komunikačným prostriedkom nepočujúcich. Osvojovanie posunkovej reči je pre nepočujúceho nenáročné a otvára mu možnosť komunikovať prirodzeným spôsobom. Nevýhodou je obmedzený počet ľudí, ktorí tento spôsob komunikácie poznajú. Posunkový jazyk bol zákonmi našej republiky uznaný ako prostriedok dorozumievania sa a vzdelávania sluchovo postihnutých. Posunky na dorozumievanie začínajú spontánne používať už veľmi malé deti.
• Posunkovaná alebo znakovaná slovenčina: Je doslovným prekladom ústnej reči do posunkového jazyka.
• Prstová abeceda: Je založená na princípe, že jeden znak predstavuje jedno písmeno. Používa sa napr. fonematický manuálny systém (používa sa aj v ZŠI pre sluchovo postihnutých v Lučenci, zaviedol ho Matuška (1974) pod názvom PAZ - pomocné artikulačné znaky) a ústno-ručný systém.

Edukácia a podpora sluchovo postihnutých detí

Včasná diagnostika, komplexná starostlivosť a vhodné kompenzačné pomôcky a formy komunikácie sú kľúčové pre úspešnú integráciu sluchovo postihnutého dieťaťa do spoločnosti. Pedagogika sluchovo postihnutých - surdopédia (z lat. surdus=hluchý, nepočujúci, gréc. paideia=výchova) je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou edukácie sluchovo postihnutých.

Pre rodiča dieťaťa so sluchovým postihnutím je nevyhnutným predpokladom úspechu špeciálno-pedagogická a logopedická starostlivosť. Vyhľadajte logopéda, ktorý má skúsenosti so starostlivosťou o deti so sluchovým postihnutím. Sluchová výchova je špeciálny prístup, ktorý učí dieťa s poruchou sluchu využívať zvyšky sluchu pomocou správne nastavených načúvacích prístrojov alebo kochleárneho implantátu. Deťom s poruchou sluchu je potrebné venovať intenzívnu edukáciu reči a sluchu a to už od raného veku a tiež v predškolskom a školskom období.

Komplexná starostlivosť o sluchovo postihnutých zahŕňa:

• Lekársku starostlivosť
• Špeciálno-pedagogickú starostlivosť
• Sociálnu starostlivosť
• Technickú starostlivosť

Rozvoj ďalších schopností

Dôležité je poskytovať stimuláciu v optimálnej intenzite zodpovedajúcej schopnostiam dieťatka. Nakoľko jeho mozog je od narodenia pripravený na učenie. Okrem iného je vybavený tzv. kognitívnymi inštinktami, čo sú mechanizmy, ktoré mu od prvej chvíle pomáhajú začať sa lepšie orientovať a spoznávať nové prostredie. Kognitívne schopnosti úzko súvisia s kvalitne vyvinutými neurosenzorickými dráhami pre spracovanie vnemov z okolitého prostredia. Raný rozvoj sluchu je dôležitý nielen pre jazykový vývoj dieťaťa. Naučiť sa jasne rozpoznávať zvuky pomáha napr. rozvíjať priestorové schopnosti.

Rozvoj jazykových a komunikačných zručností v období do 3 rokov je asi najdôležitejšou oblasťou pre stimuláciu sluchu. Jazyk je dôležitý pre všetky aspekty nášho emocionálneho, sociálneho a intelektuálneho sveta. Rozvoj dieťaťa, ktoré vás nepočuje, sa môže najskôr zdať nemožný, no s podporou skúsených odborníkov nájdete spôsob, ako ho docieliť.

Zásady pri práci so sluchovo postihnutým žiakom v bežnej triede

Mgr. Iris Domancová, PhD. vypracovala základné zásady pri práci so sluchovo postihnutým žiakom začleneným v bežnej triede. Medzi ne patria:

• Čítanie: Rozvoj čítania prináša dieťaťu nové jazykové skúsenosti, ktorými je kladne motivované k čítaniu s porozumením.
• Schopnosť domýšľať si neúplne počutý či odozretý prehovor: To je možné na základe všeobecných znalostí o téme a použitých pojmoch.
• Adaptácia vzdelávacieho procesu a podpora počas prípravy na povolanie: Je úlohou centra špeciálno-pedagogického poradenstva. Centrum ŠPP poskytuje intervenčné a poradenské služby špeciálnych pedagógov a logopédov, služby spojené so školskou integráciou, psychologickú starostlivosť (psychologickú diagnostiku, poradenstvo, terapeutickú prácu s rodinou) a sociálnu starostlivosť. Pomoc sa ponúka formou individuálnych návštev, príležitostne organizovaných sociálno-rehabilitačných kurzov, kontaktov na odborníkov ale aj organizácie.

tags: #moznosti #edukacie #sluchovo #postihnutych #deti