Mládež ako sociálny jav: Výzvy nezamestnanosti a delikvencie

Vo všeobecnosti je dnes nezamestnanosť vážnym ekonomickým, ale navyše aj aktuálnym problémom sociálnym. Podľa svetových štatistík príčinou nezamestnanosti je taktiež hospodárska kríza. Preto má nezamestnanosť vzrastajúcu tendenciu a stáva sa závažným problémom všetkých ľudí, obzvlášť mladej generácie. Nezamestnanosť je jav, ktorý narúša existenciu každého človeka, ktorého sa to bytostne dotýka. Cieľom nášho príspevku je priblížiť pohľad na nezamestnanosť ako na súčasný problém. Zároveň chceme poukázať na zložitý stav dnešnej mladej generácie „absolventov“, ktorá v súčasnosti nemá eventualitu zamestnať sa.

Moderná spoločnosť predpokladá právo každého človeka na dôstojný a kvalitný život. Realizuje sa predovšetkým aktívnou a zodpovednou sociálno-ekonomickou politikou, do ktorej spadá práca, respektíve zamestnanie. Fenomén nezamestnanosti mladej generácie je v mnohých krajinách sveta dobré známy. Podľa svetových štatistík má dlhodobá nezamestnanosť vzrastajúcu tendenciu a stáva sa závažnou charakteristickou črtou nezamestnanosti aj v Slovenskej republike. Najviac ohrozenou skupinou na trhu práce je nezamestnaná mládež, ktorá ukončila svoje vzdelanie a hľadá si zamestnanie.

V živote mladého človeka má zamestnanie svoje nezastupiteľné miesto. Mladosť je fázou života, v ktorej dochádza k významným biologickým, psychickým a sociálnym zmenám. Je väčšinou špecifická, podobne ako detstvo. Môžeme teda hovoriť, že mladosť je historicky zakotveným sociálnym fenoménom ľudskej spoločnosti.

Mladosť podľa všeobecných spoločenských predstáv je osobitnou samostatnou fázou života, ktorá potrebuje spoločenský a slobodný priestor. Mládež alebo mladú generáciu môžeme teda definovať ako „termín označujúci viac-menej nepresne vymedzenú vekovú skupinu, alebo sociálnu kategóriu vymedzenú špecifickými biologickými, psychologickými a sociálnymi znakmi“ (Juva, 1994, s. 79), do ktorej spadajú aj absolventi stredných a vysokoškolských škôl. Mladá generácia má potenciál byť významným spoločenským subjektom a charakterizuje sa ako progresívny subjekt vývoja.

Táto generácia ako spoločenská skupina bude o niekoľko rokov rozhodovať o našej budúcnosti. Ale teraz je reálnou súčasťou a môže aktívne ovplyvňovať dianie v spoločnosti. Kto pozornejšie sleduje procesy transformácie spoločenského systému Slovenska po roku 1989, nemôže obísť skutočnosť, že verejnosť začína mladú generáciu vnímať ako najviac ohrozenú a najviac manipulovateľnú. Súčasne pre spoločnosť aj nebezpečnú skupinu, ktorá najrýchlejšie podlieha nástrahám otvorenej spoločnosti.

Modernizácia, ktorá sa postupne prediera na povrch z procesov transformácie spoločenského systému, sa začína správne chápať aj ako civilizačná výzva pre jednotlivca na adaptáciu k novej kultúre, ktorá so sebou prináša aj problém uplatnenia v pracovnom procese. Hlavným názorovým prúdom mladej generácie sú v značnej miere masovokomunikačné prostriedky. Tradičné elektronické média a nové technológie sú základným fenoménom multimediálnej podoby, ktorá výrazným spôsobom formuje a manipuluje súčasnú mladú generáciu, teda čerstvých absolventov. Názory a postoje produkované cez média mládež veľmi prijíma a stotožňuje sa s nimi, hoci nie sú vždy v súlade s etikou a morálkou.

Podotýkame, že táto dnešná mladá generácia je základným subjektom kompjuterizácie a prevodu spoločnosti do digitálneho veku civilizácie. Vzťah mladej generácie k médiám je citlivá a civilizačná výzva, ktorá vymedzuje jej individualizáciu k jednotlivým postojom, v našom prípade k zamestnanosti, teda nezamestnanosti. Individualizácia mládeže predstavuje predpoklad modernizácie našej spoločnosti, ktorá sa vyvíja veľmi rýchlo. „Individualizácia sa u nás vníma zatiaľ iba ako proces zvládnutia výzvy transformujúcej sa totalitnej spoločnosti“ (Roško, 1995, s. 46). Vieme dobre, že sme túto výzvu transformácie na Slovensku ešte nezvládli tak, ako by bolo treba. A už sú tu rôzne iné problémy (interrupcie, drogy, klonovanie atď), ktoré prináša so sebou moderná spoločnosť. To všetko sú situácie, ktoré začínajú oslovovať mladú generáciu. Pripravenosť mladých ľudí na ich zvládnutie nie je primeraná dobe.

Na druhej strane treba priznať, že spoločnosť by mala predsa včas zakročiť ohľadom zamestnanosti absolventov na pracovnom trhu. Človek sa musí neustále prispôsobovať zmenám, ktoré so sebou prináša život a doba, v ktorej existuje. V minulosti mal u nás každý človek právo na zamestnanie. Na jednej strane to bol pocit akejsi „sociálnej istoty“, na strane druhej to znamenalo potláčanie konkurencie, schopností ľudí v spoločnosti.

Význam práce a dôsledky nezamestnanosti

Význam práce pre život každého človeka je nesporný, pretože tvorí jeho neoddeliteľnú súčasť. Práca svojím charakterom stimuluje vývin jednotlivca a celú spoločnosť. Realita produktívnej zamestnanosti je nezastupiteľná nielen v súvislosti s príjmami, ktoré rodina získava, ale v bezprostrednom rade i s pocitom sebaúcty pre ňu z toho vyplývajúcej. Práca má výrazný sociálny charakter, uskutočňuje sa v konkrétnom sociálno-kultúrnom prostredí, vyvoláva sociálne dôsledky a sociálne interakcie s inými sociálnymi javmi a procesmi.

Z tohto dôvodu je nezamestnanosť v našej spoločnosti ťažkým a ťaživým problémom, ktorý sa bytostne dotýka aj niektorých rodín. Súvisí to s centrálnou úlohou práce a zamestnania v našej spoločnosti a kultúre, v ktorej existujeme. Strata zamestnania znamená depriváciu v základných potrebách, ktoré zamestnanie a práca priamo uspokojujú alebo ich uspokojenie je s nimi úzko spojené. „Zamestnanie má v živote človeka nezastupiteľné postavenie. Je dôležitou podmienkou jeho dôstojnej existencie, prináša mu nielen materiálny prospech, ale súčasne mu dáva pocit sebarealizácie a spoločenskej užitočnosti“ (Buchtová, B. et. al, 2002, s. 75).

Práca zaraďuje človeka do mnohých sociálnych vzťahov, uspokojuje jeho potreby ctižiadosti, vlastného uplatnenia a sebaúcty. Zamestnanie nemá len ekonomický charakter, ale má i sociálny a psychologický význam, ktorý je daný tým, že človeka formuje po rozumovej, emocionálnej, duševnej i telesnej stránke. „Práca je pre človeka biologická a sociálna nevyhnutnosť. Obsahová náplň pracovných činností človeka výrazne ovplyvňuje aj štruktúru potrieb, trávenia voľného času atď…“ (Stanek, et. al., 1999, s. 195). Prácou človek získava hmotné prostriedky pre sociálny status seba a svojej celej rodiny. Zamestnanie nie je len ekonomická nevyhnutnosť. Postupne sa však stáva sociálnou potrebou, kde nadobúda stále viac prostriedkov vlastného uplatnenia a rozvoja potencií človeka.

Vysoká nezamestnanosť má osobitne nepriaznivý vplyv na zaradenie sa mladých ľudí do pracovného procesu; medzi takúto skupinu patrí mladá generácia, teda absolventi (absolventi škôl). Strata zamestnania či neschopnosť nájsť si zamestnanie, a tak si zabezpečiť svoj zdroj príjmu, môže človeka zastihnúť v rôznych fázach života. Postihuje tak jednotlivca, ako aj jeho rodinu i celú spoločnosť. Pre nezamestnaného je veľmi dôležité, aby sa u neho zachovali pracovné návyky a vytvárala sa potreba pracovať, preto tomu treba venovať náležitú pozornosť.

Absolventi na trhu práce: Výzvy a sklamania

Jednou zo znevýhodnených skupín na trhu práce v Slovenskej republike z hľadiska veku sú mladí ľudia hľadajúci si svoje prvé zamestnanie. Nezamestnanosť a dĺžka nezamestnanosti súvisí okrem iného aj s pracovnými skúsenosťami. Pre absolventov škôl je zamestnanie určitou formou vstupu do sveta dospelých. U mladých ľudí, ktorí opustia školu a nájdu si primerané zamestnanie, môžeme sledovať mierne zlepšenie psychického stavu.

Je dôležité vedieť, do akých podmienok a možností prichádzajú absolventi škôl. Tieto podmienky a možnosti sú často rôzne, ale vo všeobecnosti je možné zaznamenať podobné črty, ktoré môžu byť napr. v tom, že sa v súčasnosti zvýšili nároky na potrebnú mieru vlastného presadenia. Na pomoci absolventom škôl sa významne podieľajú úrady práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorých hlavným cieľom je sprostredkovanie vhodného zamestnania. Medzi najčastejšie sklamania patria skúsenosti so zamestnávateľmi, a to predovšetkým v rovine komunikácie a pracovných skúseností.

„Absolventi škôl sú znevýhodnení tým, že nemajú pracovné skúsenosti a prax v odbore, ktorý študovali. Niektorí vložili mnoho energie do štúdia, po ňom však nie je dopyt na trhu práce. U týchto nezamestnaných hrozia nielen ekonomické problémy, ale aj psychologické, zvyšuje sa riziko asociálneho správania a vytvárania nezdravej závislosti od rodičov“ (Matoušek, et. al., 2005, s. 301).

Úspešnosť integrácie absolventa do pracovného pomeru a jeho profesionálna adaptácia závisí v rozhodujúcej miere od úrovne pripravenosti na danú profesiu. Na druhej strane mladí ľudia disponujú kvalifikáciou, nemajú automaticky zabezpečenú integráciu na trhu práce. Trvalá disparita medzi ponukou a dopytom po práci, nízka schopnosť ekonomiky podporovať tvorbu nových pracovných príležitostí, pretrvávajúca vysoká miera nezamestnanosti, jej regionálny rozmer, nedostatočne adaptabilný školský systém, ktorý dostatočne nereaguje na požiadavky trhu práce, znižujú ich šance rýchlo sa zamestnať.

Sny a plány nezamestnaných absolventov možno zahrnúť do dvoch kľúčových slov - dobrá práca a rodina. Dobrá práca je vnímaná mladými ľuďmi nielen z hľadiska aktívnej mzdy, ale i dobrého kolektívu a nadriadených. Príjemný kolektív a spravodlivý, chápajúci šéf boli verbálne prezentované ako rovnako dôležité, často i dôležitejšie ako primárne finančné ohodnotenie. Tento postoj možno chápať ako na to poukazuje Schinglerová, z aspektu mladých, občas i žiadnych skúseností absolventov s riešením prirodzených konfliktov a stresových záťažových situácií v pracovnom kolektíve.

Psychologické a sociálne dôsledky nezamestnanosti

Prežívanie nezamestnanosti u absolventov škôl ovplyvňuje mnoho faktorov ako sú prostredie, v ktorom sa nezamestnaný nachádza, priatelia, s ktorými je v kontakte, vek. Rodinné prostredie a aktivity, ktoré vykonáva počas svojej nezamestnanosti. Nezamestnaný človek sa vyrovnáva so stratou zamestnania veľmi ťažko. V jeho doterajšom programe dochádza k zásadným zmenám. Strata naučeného stereotypu a narušenie denného režimu vedú k odlišnému vnímaniu času. Nezamestnanému ubieha čas pomalšie, nevie rozlíšiť pracovný deň od pracovného voľna. Nuda je jedným z najhoršie prežívaných udalostí, ktorá postihuje mladých nezamestnaných. Práca a zamestnanie je prekážkou ich nového života. Počítajú s podporou rodičov a príbuzných, ocenia akúkoľvek podporu štátu v nezamestnanosti.

Vzhľadom na to, že dosiaľ nezískali pracovné zručnosti, nemôžu ich ďalej rozvíjať. Mnohých potom láka pohodlný život podľa svojich predstáv, čím môže nastať aj riziko sociálno-patologických javov ako je kriminalita a rôzne závislosti. Buchtová hovorí, že „zatrpknutie pri pohľade na seba samého môže nastať len u mladých ľudí, ktorí nedávno ukončili vzdelanie v menej žiadaných profesiách a nemajú tak dostatočne vhodnú kvalifikáciu pre úspešné uplatnenie na trhu práce. Pracovné vyhliadky sú pre nich malé a nezamestnanosť sa pre nich môže stať jediným možným spôsobom života“ (Buchtová, et. al, 2002, s. 111).

Nezamestnaná mladá generácia prežíva taktiež psychické napätie a depresiu z toho, že nemá zamestnanie. Pri dlhodobej nezamestnanosti je spojená aj s pocitom strachu o ďalšiu budúcnosť, ktorá sa niekedy premení na ľahostajnosť. Jahodová hovorí, že „psychická deprivácia je spôsobená poklesom úrovne a chudobou po vyčerpaní nároku na podporu v nezamestnanosti. I keď všetci po strate zamestnania neupadajú zákonite do chudoby, rozhodne je pre nich nezamestnanosť dôvodom na obavy a starosti“ (Jahodová 1998 s. 54).

Nemať prácu z pohľadu mladej generácie predstavuje, samozrejme, stres, ktorý negatívne pôsobí na psychiku každého človeka. Vlastná nezamestnanosť má mnoho nepriaznivých vplyvov na duševné, ale i na telesné zdravie, ktoré môže znížiť predpoklady človeka pre úspešné pracovné zaradenie. Nezamestnanosť je vždy spojená so znížením životnej a sociálnej úrovne nezamestnaného. Rovnako hrozí i nebezpečenstvo jeho sociálnej izolácie či sociálneho zlyhania.

Nezamestnanosť nie je prežívaná rovnakým spôsobom. Ak je zamestnanosť akákoľvek, strata práce pre človeka je vždy ťažkou situáciou. Je veľmi dôležité, ako sa k tomuto závažnému problému nezamestnanosti postaví absolvent. Odlišnosti možno badať aj v rôznych regiónoch Slovenska, kde je nízka miera nezamestnanosti a je dostatok voľných pracovných miest. Tam je nezamestnanosť len krátkodobá, avšak v regiónoch s vysokou mierou nezamestnanosti je vážnym sociálno-ekonomickým problémom, ktorý má dlhodobý charakter.

Vplyvom nezamestnanosti človek stráca po určitom čase mnohé doterajšie schopnosti a vedomosti a to preto, že ich nevyužíva. Ide nielen o úbytok zručností a vedomostí či odbornej kvalifikácie, ale aj o celkové odvyknutie si od bežných zamestnaneckých aktivít.

Stratégie hľadania zamestnania

„Nikto vám prácu nedlhuje. Ak ju chcete, musíte sa za ňou vydať a hľadať - nekompromisne“ (Bolles, 2004, s. 47). Úspech pri hľadaní práce závisí od vynaloženého úsilia. Čím viac sa snažíte, tým vyššia je pravdepodobnosť, že si nájdete prácu podľa svojich predstáv. Musíte byť duševne aj finančne pripravení na to, že hľadanie práce potrvá dlhšie ako si myslíte. Najkratšie obdobie sa pohybuje od 2 - 18 týždňov v závislosti od rôznych faktorov. Rozhoduje druh práce o akú máte záujem, kde žijete, váš vek, ako aj stav ekonomiky v regióne (Bolles, 2004).

„Nepoľavujte v úsilí, kým prácu nenájdete“ (Bolles, 2004, s. 49). Ak už viete, o aký druh práce máte záujem, povedzte každému, koho poznáte, čo to je. Získate tým mnoho ďalších párov očí a uší, ktoré môžu hľadať prácu pre vás. „Zabudnite na to, aké ponuky sú v novinách, na webe, atď. Hľadajte si takú prácu, akú chcete najviac“ (Bolles, 2004, s. 50). Ak chcete urýchliť proces hľadania práce, zamerajte sa na viac rôznych organizácií. Obmedziť sa iba na dve alebo tri inštitúcie, takmer určite bude znamenať neúspech. Porozmýšľajte o možnosti prijať iný druh práce ako len ten, na ktorý máte kvalifikáciu. Rokujte s každým potenciálnym zamestnávateľom zdvorilo, aj keď sa vám zdá, že vám prácu neponúkne. Ak naňho urobíte dobrý dojem, môže sa neskôr zmieniť o vás niekde inde.

Kriminalita a delikvencia ako sociálne javy

S problematikou sociálnej patológie a sociálnej deviácie bezprostredne súvisí významný sociálny jav, ktorý nazývame kriminalita. Je to spoločenský antisociálny jav, ktorý podlieha historickým zmenám a politickým názorom. V jednoduchom vyjadrení predstavuje „súhrn rozmanitých trestných činov spáchaných na určitom území, za určité obdobie, určitými páchateľmi. Tento pojem kriminality sa kryje s trestnoprávnym pojmom kriminality. Treba ju skúmať ako výsledok pôsobenia bio-psycho-sociologických komponentov. Ako jav individuálny, hromadný alebo spoločenský“ (Turayová a kol., 1999, s. 9).

Samotný pojem kriminality vychádza z trestného činu, ktorý je vymedzený v platnom trestnom práve, zákone. Vzhľadom na stupeň nebezpečia, ktoré znamená antisociálne správanie, stanovuje spoločnosť jeho znaky subjekt - subjektová stránka, objekt - objektová stránka trestného činu). „Kriminalita je taká forma deviantného správania, ktorá je v rozpore s normami uvedenými v trestnom zákone“ (Ondrejkovič, 2000, s. X).

Vymedzenia kriminality

Pri vymedzení kriminality sa stretávame s nasledovnými vymedzeniami:

• Sociálno-etické vymedzenie zločinu - opiera sa o systém noriem a vzorov a odvodzuje sa od toho, čo sa prieči dobrým mravom. Je to historicky najstaršie vyvodzovanie zločinu. Vyviera z kultúrne historicky sformovanej sociálnej etiky danej spoločnosti alebo pospolitosti, ktorá funguje ako prirodzený regulátor sociálneho správania človeka. Z tohto vymedzenia vychádza koncepcia prirodzeného zločinu. Typickými príkladmi prirodzeného zločinu sú vražda a krádež ako morálne neprístupné a odsúdeniahodné formy. Vyjadrujú hodnotu a nedotknuteľnosť zdravia, života a majetku druhého. Opakom prirodzeného zločinu je umelý zločin, ktorý reprezentujú tie trestné činy, ktoré nemusia byť prirodzene morálne neprístupné, ale sú zakázané v zmysle ochrany určitých spoločenských hodnôt, noriem. Reprezentujú skôr modernejšiu podobu obsahu kriminality a viažu sa skôr na vzťahy ľudí k inštitúciám, resp. vzťahy medzi ľuďmi sprostredkované inštitucionálnymi formami.
• Trestnoprávne vymedzenie kriminality - je definované ako súhrn všetkých trestných činov spáchaných v spoločnosti za určité obdobie. Je to najčastejšie uplatňované kriminologické vymedzenie, ktorého prednosťou sú prednosť a jednoznačnosť vymedzenia obsahu a rozsahu kriminality. Kriminalita podľa toho vymedzenia predstavuje také formy správania, ktoré sú definované skutkovými podstatami jednotlivých trestných činov.
• Sociologické vymedzenie kriminality - toto poňatie umožňuje chápať kriminalitu širšie. Z hľadiska sociológie, ktorú vo vzťahu ku kriminalite osobne zaujíma jej sociálna podmienenosť a sociálne dôsledky kriminálneho správania, môže trestno-právna definícia pôsobiť ako umelé vyňatie z komplexu prirodzených sociálnych procesov a väzieb. Najvšeobecnejším pojmom, ktorý sa veľmi frekventovane v zahraničnej kriminológii na označenie „spoločensky nápadného a kontrolu vyžadujúceho správania“ (Kaiser, 1994 in Lubelcová, 2009) je pojem sociálna deviácia. Ako sme si spomínali pri definovaní základných pojmov sociálna deviácia je univerzálne definovaná ako odchýlka alebo porušenie sociálnej normy, alebo skupiny. Pritom môže ísť nielen o právnu normu, ale aj o inú sociálnu normu, náboženskú, etickú a pod. Prednosti, pre ktoré sa tento pojem presadil v kriminologických prácach, je niekoľko - je to pojem s hodnotovou neutralitou; umožňuje skúmať spoločensky závažné odchýlky od normy v širšom kontexte; umožňuje zachytiť normatívny relativizmus a konfrontovať mieru súladu spoločenského odmietania určitého druhu sociálneho správania optikou rôznych noriem.
• Kriminalita ako medziľudský konflikt - trestný čin sa v tomto prípade nechápe ako porušenie spoločenského poriadku a abstraktných právnych či morálnych noriem, ale ako konkrétna škoda, resp. ujma, ktorá bola spôsobená obeti a je hrozbou pre bezpečnosť spoločnosti. Zmyslom spoločenskej reakcie na trestný čin nemá byť sankcionovanie páchateľa trestného činu, ale možnosť odčinenia spôsobenej škody.

Delenie kriminality

Trestnú činnosť - kriminalitu môžeme z kriminologického hľadiska deliť podľa viacerých kritérií:

• podľa jednotlivých hláv Trestného zákona (trestné činy proti republike, proti poriadku vo verejných veciach,...),
• podľa druhu spoločnosťou chápaného záujmu, ktorý ohrozujú (násilnú, majetkovú, hospodársku, mravnostnú), avšak objavujú sa aj iné členenia napr. počítačová, drogová, ekologická, ekonomická, a iné,
• podľa kvalifikovanosti spáchania (spáchané bežným spôsobom, kvalifikovaným spôsobom,...),
• podľa stupňa organizovanosti (trestné činy páchané jednotlivcami, skupinami, organizovanými skupinami, organizovanými skupinami prepojenými so zahraničím) (Baláž, 1994).

Kriminalita resp. trestná činnosť sa odvíja od trestnoprávnej zodpovednosti páchateľa, ktorý súčasný Trestný zákon vymedzuje vekovou hranicou 14 rokov. Mladí páchatelia trestných činov sa preto členia na 3 skupiny:

• maloletí (do 14 rokov)
• mladiství (od 14 do 18 rokov)
• mladí dospelí (od 18 do 24 rokov) (Matoušek, 2011).

Delikvencia

S pojmom kriminalita veľmi úzko súvisí aj pojem delikvencia. Jandourek (2001, s. 55-56) charakterizuje tento pojem ako spôsob chovania odporujúci platným právnym normám. Označuje sa ním tak páchanie trestných činov, ako aj priestupky, resp. delikty. Od zločinu sa líši tým, že je síce porušovaním zákona, ale v sociálnom prostredí páchateľa nemusí byť vždy vnímaný ako odsúdeniahodný, predovšetkým pri tzv. deliktov bez obetí, napríklad v prípade prostitúcie alebo narkománie. Ide o pojem, ktorý je širší ako kriminalita, pretože zahrňuje aj skutky, ktoré nie sú trestnými činmi (napr. nízky vek páchateľa).

Delikvencia maloletých

Ide o protispoločenské konanie detí od najranejších období, kedy je možné považovať ich správanie za vedomé, až po dovŕšení 14. roku. Za ich správanie nie sú trestaní len ich pôvodcovia, ale môžu byť potrestaní i rodičia, ktorí zodpovedajú za správanie a výchovu dieťaťa do dovŕšenia 18. roku. Celú túto kategóriu môžeme rozdeliť na podskupiny maloletých vo veku od 6 do 10, od 10 do 12 a od 12 do 14 rokov. Vedome sa vynecháva kategória do 6 rokov, pretože v tomto období dieťa nie je ani v najmenšej miere schopné chápať protispoločenskosť svojho konania.

V prvej podskupine ide o deti, ktoré sa dopúšťajú trestných činov predovšetkým v obchodoch alebo v detských kolektívoch. Krádeže uskutočňujú spontánne alebo na základe návodu rodičov či starších kamarátov. V kategórií od 10 do 12 rokov sa vyskytujú už i krádeže v prostriedkoch mestskej hromadnej dopravy a frekventovanejšie sa vyskytuje už i uvedomelejšie násilie medzi rovesníkmi. Škody spôsobené majetkovými deliktmi touto kategóriou sú stále nízke. Veková kategória 12- 14 ročných detí sa podieľa už na širokej škále protispoločenského konania (vreckové krádeže, krádeže vecí z motorových vozidiel, krádeže vlámaním, lúpeže, šikanovanie, vydieranie a pod.).

Vzhľadom na vek nositeľov antisociálnych prejavov i predpokladov, že väčšinou ide o prvé porušenie právnych noriem, zdôrazňuje sa v starostlivosti ich vyňatie z patologického prostredia, prevýchova a preventívne opatrenia voči recidívam. Tieto činy maloletých nie sú trestné tak, akoby ich spáchali dospelí. Napriek tomu, že ich konanie vykazuje znaky skutkovej podstaty niektorého trestného činu, trestným činom nie je.

Naše súdnictvo tak zohľadňuje predovšetkým psychické osobitosti vývoja detí, nedostatok rozpoznávacej a vôľovej zložky konania a absenciu sociálneho učenia. Súd preto v týchto prípadoch nariaďuje ústavnú alebo ochrannú výchovu v špeciálnych pedagogických zariadeniach.

Páchatelia z hľadiska veku

• Maloletý páchateľ - je osoba, ktorá spáchala čin inak trestný pred tým, ako dovŕšila fyzický vek 14 rokov. Podľa §22 Trestného zákona č.300/2005 Z. z. maloletá osoba nie je trestne zodpovedná, z čoho vyplýva neprípustnosť trestného stíhania tejto osoby. Z trestno-právneho hľadiska teda vyplýva, že osoba mladšia ako 14 rokov, ktorá sa dopustila činu inak trestného nie je považovaná za páchateľa. V kriminológii sa k chápaniu tohto pojmu pristupuje zo širšieho aspektu a osoba mladšia ako 14 rokov, ktorá sa dopustila činu inak trestného je považovaná za maloletého páchateľa.
• Mladistvý páchateľ - je osoba, ktorá dovŕšila fyzický vek 14 rokov a neprekročila fyzický vek 18 rokov. Podľa § 94 Trestného zákona č.300/2005 Z. z. je mladistvá osoba trestne zodpovedná, pričom sa na ňu vzťahujú osobitné ustanovenia o stíhaní mladistvých podľa Trestného zákona.
• Mladý dospelý páchateľ - je osoba, ktorá sa dopustila trestného činu po dovŕšení 18. roku života a je trestne zodpovedná. Trestný zákon však pri ukladaní trestu umožňuje predĺžiť ochrannú výchovu osobe vo veku do 19 rokov, uloženú mladistvému. Vek blízky veku mladistvému znamená všeobecnú poľahčujúcu okolnosť. V kriminológii sa pojem mladý dospelý páchateľ používa najmä v súvislosti so skúmaním kriminality mládeže.

Pri analyzovaní stavu, štruktúry a dynamiky kriminality mládeže sa touto kategóriou páchateľov nebudeme zaoberať a zameriame sa len na kategóriu maloletých a mladistvých páchateľov. Pod pojmom mládež v kriminológii väčšinou rozumieme kategóriu mladých ľudí vo veku od 6 do 18 rokov. Pričom toto chápanie vyplýva najmä z policajného hľadiska, ktoré sa opiera o policajné štatistiky, ktoré uvádzajú kriminalitu mládeže ako súčet trestných činov spáchaných mladistvými a činov inak trestných spáchaných maloletými osobami. I keď je toto vymedzenie značne zjednodušujúce, pre pochopenie vývoja kriminality mládeže je praktické.

Je síce namieste argument, že aj mladí ľudia vo veku 25 rokov preukazujú znaky typické pre mládež zo sociologického hľadiska alebo črty vývinového obdobia adolescencie z pohľadu psychológie. V policajných štatistikách aj v Trestnom zákone sú však títo mladí ľudia chápaní ako dospelí jedinci.

Príčiny delikvencie a kriminality mládeže

Doteraz v oblasti porúch správania chýba nosná teória, ktorá by vystihla všetky príčinné (etiologické) vzťahy a súvislosti, ktoré určujú rozvoj delikvencie detí a kriminality mladistvých. Teórie, ktoré sa doteraz prijímali, neboli nijako mimoriadne úspešné. Nebola úspešná ani Lombrosova, ani Sheldonova teória anatomicko-fyziologických znakov zločinnosti, ani teória dedičnosti. Tendencia ku kriminalite, ktorá sa v niektorých rodinách vyskytuje, nedokazuje, že v nej hrá rozhodujúcu rolu dedičnosť. Dedičnosť hrá rozhodujúcu rolu iba v patologických a hraničných prípadoch. Človek totiž nie je pasívnym produktom vonkajších síl. Je aktívny, činný. Pôsobí na prostredie aj na samého seba (Koščo, 1987).

Očakávaný úspech nepriniesla ani endogénna biologická teória, ktorá vysvetľuje delikvenciu ako prejav organického poškodenia mozgového tkaniva alebo patologickej funkcie niektorého čiastkového systému. Nedostatočná je aj teória súvislého radu páchateľov, ktorá tento rad považuje za kontinuum od rýdzo sociálnej determinácie až po rýdzo konštitučnú a organickú determináciu.

Pozoruhodné sú kulturologické teórie, ktoré považujú osobnosť za individualizovaný systém kultúry. Do tohto systému sa človek zapája v procese svojho „skultúrňovania“. Tieto teórie rozlišujú osobnosť ako produkt individuálnej adaptácie na vonkajšie situácie a jej všeobecnú bázu alebo archetyp, ktorý sa u človeka objavuje od detstva vplyvom čŕt typických pre danú rasu, národnosť, sociálnu triedu a pod. Hlbinné psychologické teórie zasa príliš zdôrazňujú význam najranejšieho detstva a základný konflikt medzi živočíšnou povahou malého dieťaťa a nárokmi, ktoré naň kladie civilizovaná spoločnosť.

Francúzsky psychiater R. Lafon a švajčiarsky psychiater L. Bovett charakterizujú juvenilný delikt ako biologicko-psychologicko-sociálny čin. Sú toho názoru, že spoločenský vývin každého človeka závisí od biologických, psychologických a sociálnych faktorov. Podobné stanovisko majú viacerí autori a odborníci vo svete.

Faltin (1972) považuje delikvenciu mladistvých za mnohodimenzionálne podmienený spoločenský jav, ktorý je ovplyvňovaný dvoma druhmi faktorov:

• vnútornými, endogénnymi komponentmi (slabý typ nervovej sústavy, fyzické nedostatky, poškodenia mozgu, psychopatie a pod.),
• vonkajšími, spoločensko-sociálnymi faktormi (vplyv rodinného prostredia, školy, rovesníkov, životosprávy atď.).

Na vzniku delikvencie sa podľa Faltina (1972) podieľa hlavne neúplné a disharmonické rodinné prostredie, disociálna rodina, kde sa vyskytuje alkoholizmus a antisociálne správanie, scholarita a negatívne výchovné pôsobenie.

Faktory ovplyvňujúce delikvenciu a kriminalitu mládeže

1. Osobnosť mladistvého (vnútorné faktory):
   • poruchy intelektu (rozumové zaostávanie...),
   • emocionálne faktory (agresivita, psychická nestabilita...),
   • zdravotné poruchy,
   • vlastnosti osobnosti (nesprávne hodnoty, postoje, črty ..).
2. Vývinové zvláštnosti obdobia dospievania - obdobie puberty ako obdobie prudkých fyzických a duševných zmien, ba i konfliktov a problémov v oblasti:
   • sociálneho vývinu,
   • socializácie,
   • morálneho dozrievania,
   • citového vývinu (nevyváženosť emocionálneho prežívania, prehnané afekty, agresivita),
   • rodinných vzťahov (ktoré sa často zhoršia, nastávajú konflikty, nedôvera),
   • sexuálneho dospievania (záujem o opačné pohlavie, predčasný sexuálny život).
3. Rodinné a sociálne prostredie:
   • demoralizované alkoholizmom a nemravným životom rodičov,
   • povahové rozdiely rodičov a z toho vyplývajúce časté hádky a nedorozumenia,
   • zlá, nevyhovujúca a nedôsledná výchova,
   • chýbajúca matka alebo otec v rodine, najmä pre rozvod,
   • neexistujúce rodinné prostredie (slobodná matka),
   • finančné ťažkosti,
   • mnohodetnosť spojená s alkoholizmom či nemorálnym životom rodičov,
   • vážne telesné alebo duševné choroby rodičov.

Prevencia kriminality a delikvencie

Prevencia by sa mala uskutočňovať na všeobecnej a individuálnej úrovni. Pri všeobecnej ide o vplyv makroprostredia na utváranie morálnych postojov a konanie jednotlivca, pri individuálnej (špecifickej) ide o konkrétne zásahy mikroprostredia (rodiny, školy, pracoviska, vrstovníkov a pod.).

Všeobecná prevencia

Najúčinnejšou formou boja proti trestnej činnosti vo všeobecnosti, ale aj trestnej činnosti mládeže, je predchádzanie a odstraňovanie príčin a podmienok, ktoré ju umožňujú, resp. uľahčujú, a to formou preventívnych aktivít, ktoré sú menej ekonomicky náročné ako represívne opatrenia (finančne náročná výstavba a údržba nápravnovýchovných zariadení pre mládež, diagnostických a výchovných zariadení, liečební pre drogovú a alkoholovú závislosť atď.).

Preto treba do boja proti trestnej činnosti mládeže zapojiť nielen orgány činné v trestnom konaní (súdy, prokuratúru, väzenstvo a políciu), ale aj ďalšie inštitúcie, školstvo, zdravotníctvo, orgány miestnej štátnej správy a samosprávy, aktivizovať neštátne orgány a organizácie (cirkev, charitatívne organizácie) a predovšetkým zapojiť do tohto procesu samotných občanov. Prevencia pritom musí vychádzať z podrobného poznania všetkých faktorov, ktoré sa môžu podieľať na vzniku delikvencie. Prevenciu možno rozlíšiť primárnu, sekundárnu a terciárnu. Úlohou primárnej prevencie je zabrániť delikventnému vývinu mládeže.

tags: #mladez #ako #socialny #jav