V stredoveku, keď bolo cestovanie náročné a nebezpečné, zohrávali mestá dôležitú úlohu pre pútnikov, obchodníkov a cestovateľov. Okrem zabezpečenia základných potrieb, ako je strava a ubytovanie, poskytovali aj duchovnú a zdravotnú starostlivosť. Jedným z kľúčových prvkov tejto starostlivosti boli hospice, ktoré sa vyvinuli z jednoduchých útulkov pre pútnikov na komplexné zariadenia poskytujúce paliatívnu starostlivosť. Myšlienka hospicov má svoje korene v stredoveku, kde špitály poskytovali útočisko a starostlivosť chorým a umierajúcim.
Stredoveké mestá ako centrá pre pútnikov
V stredoveku sa mestá stali dôležitými centrami pre pútnikov, ktorí putovali do rôznych náboženských miest. Spolu s Jeruzalemom a Rímom sa stalo Santiago de Compostela hlavným pútnickým miestom kresťanského stredoveku až do 15. storočia. Hrob sv. Jakuba, uctievaného ako španielskeho patróna už od 9. storočia, slúžil ako pútnické miesto celoeurópskeho významu. Po tom, čo od roku 1244 začali v Jeruzaleme vládnuť moslimovia, sa európski pútnici začali sústrediť na Rím a Compostelu. V tom čase do Compostely prichádzalo ročne takmer pol milióna pútnikov.
Pútnické cesty a ich význam
Pútnické cesty boli nielen fyzickou trasou, ale aj duchovnou cestou pre pútnikov. Oblek pútnika bol ochranným znamením a existoval aj rituál odchodu na cestu. K rituálu patril tiež omšový obrad, v ktorom boli požehnaní pútnici, ich palice a kapsy. Na cestu dostal pútnik sprievodný list, a ak bol majetnejší, šiel s ozbrojeným sprievodom.
Prekážky a nebezpečenstvá na cestách
Pútnici sa na ceste stretávali s množstvom prekážok rôzneho charakteru, ako sú hory, rieky, lesy, zver, živelné katastrofy, nehody z technických príčin, ale najmä ľudský faktor: lupiči, vrahovia, zlodeji, lúpežníci, miestne nepokoje a vojny. Na neposlednom mieste to boli predovšetkým rôzne choroby, ku ktorým mohol prísť človek práve cestovaním. Obrovským problémom bol nedostatok hygieny daný obmedzením na ceste, zníženou možnosťou prania bielizne, pitím nevhodnej vody, jedla, prenocovaním v nevyhovujúcich podmienkach, možnosti získať parazity.
Vznik a vývoj hospicov v stredoveku
V stredoveku vznikali hospice ako súčasť kláštorov a slúžili ako miesta, kde sa pútnici mohli zadarmo ubytovať, najesť a dostať lekársku starostlivosť. Veriaci začali chodiť na rôzne druhy pútí v zásade peši. Ak sa niekto vybral v stredoveku z Uhorska do Jeruzalema, trvalo mu to niekoľko rokov, alebo do Ríma len niekoľko mesiacov. Pre nich vznikali tzv. hospice. Boli súčasťou kláštorov a v rámci kresťanskej lásky ponúkali pútnikom zadarmo jednoduché lôžko v spoločnej izbe, jednoduchú stravu, mali svoje vývarovne a lekársku starostlivosť. Počas putovania sa niektorí ľudia zranili, ochoreli, mnohí i smrteľne, a aby nezomierali sami, rehoľníci sa o nich postarali. Veľkú úlohu v tomto smere zohral jeden z najstarších rádov benediktínov, ktorý sa špecializoval práve na stavbu pútnických domov. Boli predobrazom prvých nemocníc. Domy odpočinku pre pútnikov sa v 4. storočí objavovali pri kláštoroch a chrámoch a neskôr sa v nich začali starať aj o zomierajúcich. Hospic v stredoveku predstavoval kombináciu útulku a domova pre starších.
Apoštolská činnosť a starostlivosť o pútnikov
Už za čias svätého Norberta a potom z aj z prvého obdobia premonštrátskeho rádu sú potvrdené apoštolské cesty (podľa dnešného názvoslovia: ľudové misie), duchovná starostlivosť o prichádzajúcich pútnikov (obdoba dnešných exercícií a obnov) a duchovná správa farností. Tieto tri úlohy, ktoré sa vzájomne dopĺňajú, boli dané v Kristovom mene pre život sveta a napĺňajú aj apoštolát komunít ako miestnych cirkví.
Zdravie a lekárstvo v stredoveku
Zdravie, lekárstvo a hygiena boli vždy pevnou súčasťou každej civilizácie v dejinách. Epocha európskeho stredoveku nebola v tomto ohľad žiadnou výnimkou. Choroba bola primárne považovaná za dôsledok hriešneho života a nedostatku cnosti. Zároveň predstavovala skúšku, po ktorej sa pozemské príkorie premení na následnú odmenu v podobe večného života pre tých, ktorých Boh miloval.
Kláštorná medicína
Vzdelanosť sa skoncentrovala do tajomného a uzavretého sveta kláštorov, v ktorých mnísi zhromažďovali, opatrovali, opisovali, kontrolovali a študovali dedičstvo antického poznania. Výťah vyspelej antickej medicíny ako súčasti vzdelanosti sa v teoretickej rovine skoncentroval do kláštorných infirmárií. Tie by sme len vo veľmi prenesenom význame mohli považovať za akýsi predstupeň prvých špitálnych zariadení. Princíp kontinuálneho prechodu od kláštornej medicíny z infirmárií, vykonávanej mníchmi, až po scholastickú medicínu na najvyššej úrovni platil aj pre región strednej Európy. Od 11. storočia pribúdajú písomné dokumenty, ktoré informujú o kláštoroch, kde sa liečiteľstvo praktizovalo.
Humorálna patológia
Základom lekárstva zostala humorálna patológia, teda teória o rovnováhe štyroch telesných štiav, jeden z primárnych atribútov tzv. hippokratovsko-galénovskej koncepcie medicíny, ktorému sa podarilo pretrvať z antiky a neskôr hral aj významnú rolu pri budovaní akademickej medicíny. Povinnosťou stredovekého lekára (medicus, physicus, doctor medicinae alebo magister) bolo v rámci diagnostiky rozpoznať pacientovo telesné, ale i povahové zloženie. Teda to, či je sangvinik, flegmatik, cholerik alebo melancholik. Každá z tekutín mala svoju základnú vlastnosť. Podľa toho lekár vedel určiť, ktorá z telesných štiav (krv, hlien, žltá žlč a čierna žlč, resp. sanguis, flegma, cholé a melancholé) je v prevahe. Prevládajúcim prístupom počas stredoveku bolo obnovenie vitálnej energie, teda humorálny koncept založený na teóriách antického lekára Galéna, ktorý zapísal biskup Izidor zo Sevilly v 7. storočí vo svojej encyklopédii všeobecného poznania (Etymologiae), a ktorý od neho prebrali neskorší autori.
Chirurgia a anatómia
V protiklade stála chirurgia ako zaznávaná manuálna činnosť. Na dlhý čas sa dostala do rúk zručným a skúseným, ale zato formálne nevzdelaným holičom/barbierom, felčiarom, ránhojičom, ktorých dopĺňali kúpeľníci (balneatores), sčasti pôrodné babice či mastičkári. Keďže išlo o „remeselníkov“, väčšina z nich sa združovala do cechov. Trvalo takmer celé obdobie stredoveku, kým začala byť chirurgia akceptovanou akademickou súčasťou. Taktiež anatómia - poznanie „vnútra“ ľudského tela - ktorá má markantný vplyv na udržanie zdravia jednotlivca, bola z medicíny akoby vyčlenená. Zostalo to tak do začiatku 14. storočia, teda do obdobia, keď na „scénu“ prichádzajú prví akademicky vzdelaní chirurgovia ako Mondino dei Liuzzi (ktorý v roku 1315 alebo 1316 vykonal prvú zdokumentovanú pitvu na univerzite v Bologni) či Guy de Chauliac. Napriek tomu sa medicína stala jednou z vied, ktoré bolo možné študovať na najvyšších európskych vzdelávacích inštitúciách - univerzitách.
Ľudová medicína a liečiteľstvo
Na udržanie zdravia sa ľudia zvykli obrniť prvkami dávnovekej ľudovej medicíny spojenej predovšetkým s prijímaním prostriedkov vyrobených z liečivých bylín. Známe, obľúbené a vyhľadávané boli i liečivé pramene a termálne vody (aqua calida). Využívali sa i amulety, zariekania a rôzne rituály. V tomto prípade je namieste spomenúť Mastičkára zo 14. storočia. V oblasti strednej Európy prevládala najmä magicko-animistická koncepcia liečiteľstva. Liečenie na úplne odlišnej úrovni, no pravdepodobne s rovnakým efektom, zasa predstavoval tzv. kráľovský dotyk. Predpokladalo sa, že na základe toho, že panovníkovi bola moc daná priamo z Božej milosti, bol požehnaný božskými schopnosťami. Jednou z nich bolo aj uzdravovanie. Touto sugestívnou „prednosťou“ sa mali pýšiť najmä anglickí a francúzski panovníci. Liečili zväčša priložením rúk na tvár či šiju postihnutého a pri korunovácii sa im malo podariť uzdraviť aj niekoľko tisíc chorých.
História bylinnej medicíny
Choroby a epidémie v stredoveku
V strednej Európe sa v súvislosti so zdravotným stavom obyvateľstva stretávame s dôsledkami mnohých klimatických či epidemických problémov (v prameňoch často nesprávne označovaných ako mor - pestis). Chorobnosť bola úzko spojená s úrodou, resp. neúrodou. Tie mali, prirodzene, priamy vplyv na obranyschopnosť organizmu. Hladomory sa v oblasti strednej Európy napríklad v období 12. a 13. storočia vyskytli viackrát. Mávali katastrofálne dôsledky, najmä na najnižšie vrstvy spoločnosti. V prameňoch boli nezriedka vykreslené pomocou drastických obrazov kanibalizmu.
Ergotizmus (Oheň sv. Antona)
Jedným z častých zdravotných problémov v stredoveku bol tzv. ergotizmus (ignis sacer), ktorý poznáme aj pod názvom „oheň sv. Antona“. Toto pomerne rozšírené ochorenie sa vyskytovalo v celej Európe a mohlo byť dôsledkom konzumácie chleba a obilnín napadnutých parazitickou hubou (námeľom). Nakazení trpeli mučivým pocitom svrbenia a pálenia kože, hlavne v oblasti končatín, ktoré postupne odumierali, keďže sa zúžili hladké svaly, čím sa obmedzil prietok krvi. Nasledovali kŕče, gangréna a psychóza. Okrem rehole antonitov sa v hagiografii meno svätého Antona spája s ochranou pred kožnými ochoreniami.
Lepra (Malomocenstvo)
Lepra či malomocenstvo (Hansenova choroba) bolo ďalším ochorením, ktoré sa vyskytovalo v oblasti strednej Európy. Choroba spôsobená baktériou Mycobacterium leprae, postihujúca kožu, sliznicu a nervy, znamenala zväčša smrteľnú prognózu. Archeologické náleziská dosvedčujú, že lepra sa v oblasti Karpatskej kotliny vyskytla už v 7. storočí. Dôkazy boli nájdené na avarskom pohrebisku v medziriečí Dunaja a Tisy v oblasti dnešného Segedínu. Na základe najnovších výskumov sa na území dnešného Slovenska s leprou stretávame v polovici 11. storočia v oblasti Nitra-Selenec. Všeobecné rozšírenie lepry datujeme od vyhlásenia prvej križiackej výpravy, ktorá bola spojená so značnou fluktuáciou obyvateľstva. Extenzia malomocenstva dosiahla svoj vrchol v období 13. a prvej polovice 14. storočia.
Horské nemocnice a chaty
Horské nemocnice v stredoveku neboli miestami na liečenie chorých, ale na pomoc, prijatie a ochranu chodcov a pútnikov, čo bolo v týchto horách také potrebné. Tam mohli spať, najesť sa a v prípade choroby alebo zranenia byť liečení a ošetrovaní, kým im sily dovoľovali pokračovať v ceste. Boli založené v 12. storočí Bratmi Rádu svätého Jána, známeho ako Rád svätého Jána z jeruzalemského špitála alebo ako Rád špitálskych bratov svätého Jána z Jeruzalema. Títo špitálski bratia boli zodpovední za údržbu nemocnice a starostlivosť o tých, ktorí sa tam ubytovali. Význam a potreba týchto horských nemocníc je taká, že 10 storočí neskôr, prispôsobené 21. storočiu, 3 zo 4 týchto údolí stále stoja.
Príklady stredovekých horských nemocníc:
- Nemocnica Sant Nicolau dels Pontells (Nemocnica Vielha): Založená v roku 1190 v údolí Noguera Ribagorzana, neďaleko južného ústia tunela Vielha. Jej budovy stále stoja.
- Horská nemocnica Benasque: Založená v roku 1172. Pôvodná nemocnica a románska kaplnka San Salvador (obe z 12. storočia) sa nachádzajú 600 m na západ od súčasnej lokality. V 16. storočí sa hľadalo nové miesto, ktoré bolo zničené lavínou začiatkom 19. storočia. Dnes je jej nástupcom útulná chata Era Artiga de Lin.
- Hospice de France v Luchone: Prvý dokumentovaný záznam je z 25. mája 1200. Súčasná budova pochádza zo 17. storočia a slúži ako hostinec a reštaurácia.
Umiestnenie a funkcia
Horské nemocnice sa nachádzali ďaleko od dedín, ale na úpätí priečnych sediel. Vždy boli vzdialené jeden deň chôdze od seba, čo tým, ktorí prechádzali Pyreneje, umožňovalo ísť z jedného do druhého po dlhom a náročnom dni. Ale neuspokojovali potreby tých, ktorí museli zostať vo výškach počas letných mesiacov, ani neslúžili ako útočisko v prípade núdze na trase. Nehovoriac o tom, že nie všetci ľudia, ktorí prechádzali horami, napriek pomoci dokázali v daný deň dokončiť celú trasu. Časom a príchodom prvých pyrenejských turistov do pohoria pred pár storočiami sa niektoré z týchto chatrčí vyvinuli na horské chaty.
Hospicová starostlivosť v súčasnosti
V modernej dobe sa za priekopníčku hospicovej starostlivosti považuje Cicely Saundersová, ktorá v roku 1967 založila v Spojenom kráľovstve Hospic sv. Krištofa, prvý moderný hospic zameraný na komplexnú starostlivosť o zomierajúcich. Hospicová starostlivosť predstavuje dôležitý pilier v systéme zdravotnej a sociálnej starostlivosti, zameraný na poskytovanie komplexnej podpory pacientom s nevyliečiteľnými ochoreniami v pokročilom štádiu. Cieľom hospicovej starostlivosti je zlepšiť kvalitu života pacientov a ich rodín prostredníctvom zmierňovania bolesti, poskytovania psychologickej a sociálnej podpory a rešpektovania ľudskej dôstojnosti až do posledných chvíľ.
Hospicová starostlivosť na Slovensku
Na Slovensku bolo prvé oddelenie, špecializované na paliatívnu starostlivosť, otvorené vo februári 1995 v Národnom onkologickom ústave v Bratislave. V roku 2002 bol na Slovensku otvorený prvý hospic, Hospic Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi. V roku 2023 bol v Košiciach otvorený prvý mestský hospic na Slovensku, Hospic sv. archanjela Michala. Slovenská katolícka charita (SKCH) zohráva významnú úlohu v rozvoji sociálnej a zdravotnej starostlivosti na Slovensku. V súčasnosti existuje cca 12 hospicov, 9 paliatívnych oddelení a 2 paliatívne jednotky. Na Slovensku je stále potrebné zvyšovať povedomie o hospicovej starostlivosti a zlepšovať jej dostupnosť. Je dôležité podporovať zriaďovanie zariadení hospicovej starostlivosti a zabezpečiť adekvátne vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov v tejto oblasti.
tags: #miesta #putnikov #v #stredoveku #hospice