V roku 1984 vyšla významná publikácia s názvom Náuka o krajine a starostlivosť o životné prostredie, ktorej autormi sú Ľudovít Mičian a František Zatkalík. Táto práca predstavuje dôležitý príspevok k rozvoju geoekológie a krajinnej ekológie na Slovensku. Skriptá boli primárne určené pre študentov Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského a ponúkajú komplexný pohľad na krajinu, jej štruktúru, funkcie a dynamiku, pričom silno akcentujú potrebu jej racionálneho využívania a ochrany.
Kontext vzniku diela
V 80. rokoch 20. storočia bolo na Slovensku, podobne ako v iných častiach sveta, badateľné rastúce povedomie o environmentálnych problémoch a naliehavú potrebu ochrany prírody. Publikácia Mičiana a Zatkalíka prišla ako reakcia na túto spoločenskú potrebu, s cieľom poskytnúť študentom a odborníkom ucelený pohľad na problematiku krajiny a životného prostredia. Dielo nadväzovalo na predchádzajúce práce oboch autorov, ako aj na prínosy iných významných slovenských geografov a ekológov.
Obsah a štruktúra skrípt
Skriptá Náuka o krajine a starostlivosť o životné prostredie sú systematicky rozdelené do viacerých hlavných kapitol, ktoré sa venujú rôznym aspektom krajiny a jej ochrany:
- Úvod do náuky o krajine: Táto časť definuje základné pojmy ako krajina, krajinná štruktúra či krajinný systém. Zdôrazňuje holistický prístup ku krajine, ktorý zohľadňuje vzájomné prepojenie jej jednotlivých zložiek.
- Štruktúra krajiny: Kapitola sa zameriava na jednotlivé zložky krajiny, ako sú reliéf, geologický podklad, pôda, voda, ovzdušie, organizmy a socioekonomické prvky. Analyzuje ich vzájomné interakcie a vplyv na celkovú funkciu krajiny.
- Funkcie krajiny: Táto časť rozoberá rôzne funkcie krajiny, vrátane produkčnej, ekologickej, estetickej a sociálnej. Zdôrazňuje potrebu harmonického zosúladenia týchto funkcií pri plánovaní a využívaní krajiny.
- Dynamika krajiny: Kapitola sa zaoberá zmenami v krajine spôsobenými prírodnými procesmi a ľudskou činnosťou. Analyzuje príčiny a dôsledky týchto zmien a navrhuje opatrenia na zmiernenie ich negatívnych dopadov.
- Racionálne využívanie krajiny: Táto časť prezentuje princípy racionálneho využívania krajiny, ktoré zohľadňujú jej ekologické, ekonomické a sociálne aspekty. Navrhuje konkrétne opatrenia na ochranu prírody a krajiny v rôznych typoch krajín.
- Ochrana životného prostredia: Kapitola sa venuje právnym, ekonomickým a organizačným aspektom ochrany životného prostredia. Zdôrazňuje potrebu medzinárodnej spolupráce pri riešení globálnych environmentálnych problémov.
Skriptá sú obohatené o množstvo ilustrácií, schém a tabuliek, ktoré uľahčujú pochopenie prezentovaných informácií.
Prínos Mičiana a Zatkalíka
Dielo Náuka o krajine a starostlivosť o životné prostredie prináša komplexný a ucelený pohľad na problematiku krajiny a životného prostredia. Autori zdôrazňujú:
- Holistický prístup ku krajine: Mičian a Zatkalík apelujú na vnímanie krajiny ako komplexného systému, v ktorom sú všetky zložky vzájomne prepojené. Tento prístup je v súlade s modernými koncepciami krajinnej ekológie a geoekológie.
- Význam racionálneho využívania krajiny: Autori poukazujú na potrebu harmonického zosúladenia ekonomických, ekologických a sociálnych aspektov pri plánovaní a využívaní krajiny, čo je kľúčové pre zabezpečenie trvalo udržateľného rozvoja.
- Komplexný pohľad na ochranu životného prostredia: Mičian a Zatkalík sa venujú právnym, ekonomickým a organizačným aspektom ochrany životného prostredia a zdôrazňujú potrebu medzinárodnej spolupráce pri riešení globálnych environmentálnych problémov.
- Výchovný a vzdelávací význam: Skriptá boli určené pre študentov Prírodovedeckej fakulty UK a významne prispeli k výchove novej generácie odborníkov v oblasti krajinnej ekológie a ochrany životného prostredia.
Nadväznosť na ďalšie diela
Publikácia Náuka o krajine a starostlivosť o životné prostredie nadväzuje na predchádzajúce práce Ľudovíta Mičiana a Františka Zatkalíka, ako aj na diela ďalších významných osobností slovenskej geografie a ekológie. Medzi tieto diela patria napríklad:
- Mičian, Ľudovít: Všeobecná pedogeografia. Bratislava: Prírodovedecká fakulta UK, 1977.
- Zaťko, Michal; Bizubová, Mária; Mičian, Ľudovít; Plesník, Pavol; Seko, Lucián a Škvarček, Arnold; Zatkalík, František: Cvičenia z fyzickej geografie. Bratislava: Prírodovedecká fakulta UK, 1986.
- Plesník, Pavol a Zatkalík, František: Biogeografia. Bratislava: Prírodovedecká fakulta UK, 1992.
Tieto publikácie, spolu so skriptami Náuka o krajine a starostlivosť o životné prostredie, prispeli k vytvoreniu solídneho teoretického základu pre rozvoj geoekológie a krajinnej ekológie na Slovensku.
Aktuálnosť diela v súčasnosti
Hoci od vydania skrípt Náuka o krajine a starostlivosť o životné prostredie uplynulo už niekoľko desaťročí, mnohé z myšlienok a princípov, ktoré v nich Mičian a Zatkalík prezentovali, sú stále mimoriadne aktuálne. Holistický prístup ku krajine, zdôrazňovanie významu racionálneho využívania krajiny a komplexný pohľad na ochranu životného prostredia sú princípy, ktoré by mali byť základom aj pre súčasné a budúce stratégie trvalo udržateľného rozvoja.
V kontexte súčasných environmentálnych výziev, ako sú klimatické zmeny, strata biodiverzity a znečistenie životného prostredia, je dôležité pripomínať si a rozvíjať myšlienky, ktoré Mičian a Zatkalík prezentovali vo svojich dielach. Ich prínos k rozvoju náuky o krajine a starostlivosti o životné prostredie na Slovensku je nesporný a ich dielo by malo byť inšpiráciou pre ďalšie generácie odborníkov a študentov.
Kultúrna geografia ako interdisciplinárna veda
Je dôležité spomenúť aj kultúrnu geografiu, ktorá je interdisciplinárnou vedou prepájajúcou problematiku kultúry, geografie, histórie či ekológie. V kontexte Slovenska sa ňou zaoberá predovšetkým Žigrai, ktorý za hlavný výskumný objekt považuje kultúrnu krajinu ako najkomplexnejší materiálny a duchovný výsledok dlhodobého ľudského pôsobenia. Súčasťou geografie je aj duchovná stránka krajiny - (genius loci), ktorú považuje za „hnací motor“ pri pretváraní abiotickej a biotickej zložky prírodnej krajiny na kultúrnu krajinu.
Žigrai (2000:3-4) rozdeľuje krajinu do viacerých dimenzií, z ktorých sociálno-kultúrna napĺňa jej duchovný obsah a zároveň určuje jej kultúrne bohatstvo - kultúrny potenciál. Ten zahŕňa napr. tradované zručnosti a pracovné postupy konkrétnych sociálnych skupín. Sociálno-kultúrna dimenzia je určitou hnacou silou v rozhodovaní o konaní jednotlivca a spoločnosti, ktoré ovplyvňuje intenzitu pôsobenia na kultúrnu krajinu. Podstatná je aj priestorová a časová dimenzia.
Podľa Žigraia (2002:269) je okrem iného úlohou kultúrnej geografie sledovať do akej miery pôsobí úroveň spoločnosti na krajinu, a tým na formovaní jej genia loci.
Difúzia kultúry
Priestorové šírenie kultúrnych inovácií alebo samotných kultúr reprezentuje difúzia kultúry. Touto problematikou sa zaoberá viacero zahraničných a slovenských autorov. Chrastina (2008:170-171) uvádza, že výskum spojený s difúziou kultúry a s difúznymi procesmi zodpovedá na otázky spojené s podstatou týchto zmien a ich vplyvom na formovanie kultúrnej krajiny. Teória kultúrnej difúzie vychádza z difuzionizmu, ktorý sa zaoberá šírením kultúrnych elementov a kultúr z pôvodného centra. Objektom výskumu kvalitatívnej stránky difúzie sú napr. historické krajinné štruktúry, archeologické nálezy alebo architektúra. Kultúrna geografia rozlišuje niekoľko typov kultúrnej difúzie, napr. expanzívnu (rozpínavú) a relokovanú.
Rôzne prístupy k regionalizácii Slovenska
Problematikou kultúrnej geografie sa zaoberá aj Beňušková a kol. (2005:8-216), ktorá na základe výskumu vymedzila 17 kultúrnych regiónov Slovenska, s akcentom na kultúrno-historické skutočnosti, ale aj súčasný stav. Vymedzené sú na základe viacerých kritérií a predstavujú regionálnu úroveň krajiny (MIČIAN-ZATKALÍK 1984:89). Sú súčasťou väčšieho regionálneho členenia Európy na nížinnú oblasť a horskú oblasť.
Beňušková (2005:9-14) uvádza, že rôzne členenia územia Slovenska spracovali v minulosti viacerí autori. V roku 1915 vyčlenil Chotek štyri oblasti na základe geografických faktorov (západnú, strednú, východnú a severnú; nižinnú a vrchovinovú). Na základe spracovania problematiky ľudového staviteľstva vyčlenil Pražák 3 väčšie a 22 menších oblastí. Podolák (1957:529-537) vymedzil na základe diferenciácie ľudovej kultúry na Slovensku 27 oblastí ohraničených západoslovenskou, stredoslovenskou a východoslovenskou oblasťou. Koncom 20. storočia bolo na základe ľudovej architektúry územie Slovenska rozčlenené na 12 oblastí. Podľa tanečného folklóru rozčlenili Mázorová a Ondrejka Slovensko na 12 oblastí. Z pohľadu kultúrnej geografie je hodnotné aj dielo od Žudela, ktorý na základe historickej regionalizácie Slovenska spracoval jeho rozdelenie na stolice (župy) až do roku 1922.
Všetky tieto členenia, hoci nevznikli ako výstup čisto kultúrno-geografického výskumu, obsahovo a náplňovo majú blízko k tejto problematike. Za najrelevantnejšiu možno považovať kategorizáciu od Beňuškovej, pretože vychádza z podrobných analýz predchádzajúcich členení a z výskumu jednotlivých javov a prvkov, ktoré vytvárali spoločné a rozdielne črty jednotlivých kultúrnych regiónov.
Komplexným dielom, ktoré sa zaoberá vymedzením regiónov z pohľadu ľudovej kultúry, je Etnografický atlas Slovenska. Autori tu vymedzujú 9 oblastí ľudovej kultúry. V atlase sa nachádzajú viaceré mapové diela, ktoré reprezentujú pôsobenie ľudovej kultúry na území Slovenska v minulosti.
Kultúrna geografia v Čechách
Jeden z najkomplexnejších pohľadov na problematiku kultúrnej geografie podáva skupina českých autorov Heřmanová, Chromý a kol. (2009). Za predmet štúdia kultúrnych geografov považujú predovšetkým hodnotenie zmien funkcie územia, a to vrátane funkcie kultúry v území a zmeny kultúrnej krajiny, ďalej zmeny územných a spoločenských štruktúr a ich vývoja, procesov, faktorov a aktérov. Súčasťou je aj hodnotenie geografickej polohy a rozlíšenie územnej diferenciácie.
Heřmanová, Chromý a kol. (2009:17-314) sa v rámci kultúrnej geografie zaoberajú tematickými okruhmi ako kultúra - priestor a čas, región a miesto, krajina a jej dedičstvo, kultúra a jej zložky, kultúra a rozvoj regiónov, kultúrne a sociálne prostredie obcí, miest a regiónov a iné.
Zhodnotenie kultúrnej geografie
Za jeden z kľúčových problémov kultúrnej geografie možno považovať jej nie presne stanovenú pozíciu v systéme negeografických a geografických vied. Vzhľadom na skutočnosť, že táto interdisciplinárna veda prepája problematiku kultúry, geografie, histórie či ekológie, je aj prístup autorov riešiacich rôzne okruhy otázok ovplyvnený disciplínou, v ktorej primárne pôsobia. V česko-slovenskej vedeckej obci je najmenej využívaný prístup kulturológie, v čom súčasne možno vidieť potenciál rozvoja tejto disciplíny. Vhodné by bolo zakomponovať napr. problematiku evolúcie a difúzie kultúry v území, problematiku vzťahu človeka a spoločnosti, prípadne človeka/spoločnosti a krajiny. Je dôležité, aby sa zachovali informačné toky medzi geografiou, kultúrou/kulturológiou a históriou. Kultúrna geografia môže čerpať poznatky aj z príbuzných vedných disciplín ako historická geografia, náuka o krajine, kultúrna ekológia, ekológia a iné.
