Mentálne postihnutie: Osobitosti, definícia a príčiny

V akomkoľvek ľudskom spoločenstve by sme len ťažko hľadali dvoch identických jedincov. Každý človek je individualitou, pôvodnou bytosťou s nezameniteľnými osobnostnými rysmi a vlastnosťami. V tomto ohľade nie je človek so zdravotným postihnutím žiadnou výnimkou. Ľudia s mentálnym postihnutím sú často vnímaní spoločnosťou ako "iní". Tento článok sa zaoberá osobitosťami charakteristickými pre mentálne postihnutie, normami spoločnosti a výzvami, ktorým čelia títo ľudia.

Spoločenské Normy a "Inakosť"

Každá spoločnosť má svoje ideály a hodnoty. Byť mladý, krásny, zdravý, vzdelaný a úspešný sú len niektoré z prívlastkov, ktoré definujú spoločenské normy. Tieto normy však môžu predstavovať obmedzenia pre ľudí s mentálnym postihnutím, ktorí sa odlišujú od ideálov krásy a úspešnosti. Mať fyzické symptómy, ktoré nie sú v súlade s normami, alebo mať limity, ktoré bránia dosiahnutiu určitého vzdelania či kariéry, vedie k odlišnosti.

Definícia Mentálneho Postihnutia

Mentálne postihnutie, odborne nazývané aj mentálna retardácia, je stav, ktorý sa prejavuje zníženou úrovňou intelektuálnych schopností a obmedzením v adaptívnom správaní. Tento stav sa začína v detstve a má vplyv na rôzne aspekty života jedinca. Pre toto postihnutie je charakteristická znížená úroveň rozumových schopností, teda inteligencie. A inteligencia je schopnosť uvedomovať si podstatné vzťahy medzi vecami a využívať ich pri riešení novovzniknutých problémov.

Definícia podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10)

Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) je mentálna retardácia stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, charakterizovaný narušením schopností, ktoré sa prejavujú v priebehu vývinového obdobia a prispievajú k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o schopnosti poznávacie, rečové, motorické a sociálne.

Charakteristiky mentálneho postihnutia

Mentálna retardácia nie je choroba, ale stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je sprevádzaný poruchami adaptácie, teda nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí. Intelektová schopnosť sa meria štandardizovanými inteligenčnými testami a ich výsledkom je inteligenčný kvocient (IQ). Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Koncepčné zručnosti zahŕňajú schopnosť prijímania a porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov mens (myseľ, rozum) a retardatió (zdržanie, oneskorenie). Retardatió vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálený, definitívny a ukončený stav. Mentálna retardácia sa používa na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu.

Etiológia Mentálneho Postihnutia

Mentálne postihnutie môže byť spôsobené vnútornými alebo vonkajšími príčinami, pričom obidve zložky môžu byť vzájomne prepojené. Mentálna retardácia môže byť podmienená organicky alebo sociálne. Pri organicky podmienenej mentálnej retardácii hovoríme o oligofrénii a demencii podľa vývinového štádia, v ktorom bol poškodený centrálny nervový systém. Ak nejde u dieťaťa o organické poškodenie mozgu a má nenarušenú nervovú sústavu, je možné mentálne postihnutie vylúčiť. Jeho nervové procesy prebiehajú normálne, takže rýchlo rozšíri v normálnej škole okruh svojich predstáv, vedomostí a záujmov; jeho duševný vývin sa rýchlo stane normálnym.

Príčiny vzniku mentálneho postihnutia

Medzi vnútorné vplyvy radíme poruchy vo štruktúre alebo funkcii genetického aparátu. Vonkajšie príčiny možno rozdeliť z hľadiska obdobia, v ktorom pôsobia.

• V období od počatia do narodenia dieťaťa to môžu byť faktory biologické (baktérie, vírusy), vplyvy chemické (alkohol, drogy, nikotín) či vplyv fyzikálnych činiteľov (röntgenové žiarenie, úrazy).
• V období tesne pred, počas a tesne po pôrode môže dôjsť k poškodeniu vplyvom nedostatočného zásobenia plodu kyslíkom.
• K poškodeniu mozgu môže rovnako dôjsť v období po pôrode, môže byť zapríčinené napríklad zápalom mozgu.

Vývoj mentálneho postihnutia ovplyvňujú teratogénne vplyvy v prenatálnom období. Ide o faktory, ktoré narúšajú normálny vývin plodu počas tehotenstva. Mentálne postihnutie taktiež vzniká v dôsledku poškodenia mozgu po narodení. Existuje aj tzv. psychosociálna deprivácia (vplyv nepriaznivých sociálno-ekonomických, kultúrnych, psychologických, výchovných podmienok na psychický vývin).

Podrobnejší prehľad príčin:

• Po infekciách a intoxikáciách
• Po úrazoch alebo iných fyzikálnych činiteľoch (napr. prenatálne poškodenie)
• Pri poruchách metabolizmu, rastu a výšky (napr. fenylketonúria)
• Pri makroskopických léziách mozgu (novotvarom, degeneráciou atď.)
• Pri chorobách a stavoch spôsobených inými a nešpecifickými prenatálnymi vplyvmi (napr. vrodený hydrocefalus)
• Pri chromozomálnych abnormalitách (napr. Downov syndróm)
• Pri nezrelosti (bez zmienky o iných chorobných stavoch)
• Po vážnej duševnej poruche
• Pri psychosociálnej deprivácii (vplyv nepriaznivých sociálno-ekonomických, kultúrnych, psychologických, výchovných podmienok na psychický vývin)
• Iné podmienky (tie, ktoré nespadajú do predchádzajúcich kategórií)

Je potrebné uvedomiť si, že u každého jednotlivého človeka nemožno väčšinou jednoznačne určiť, či jeho mentálne postihnutie bolo spôsobené iba biologickými javmi a do akej miery sa na jeho aktuálnom stave podieľajú vplyvy sociálne. Rôzne faktory sa v osobnosti človeka prelínajú. Pôvodný obraz postihnutia môže byť pozmenený pozitívne i negatívne vplyvom podnetného či nepodnetného sociálneho prostredia a životných skúseností.

Frekvencia výskytu mentálneho postihnutia

V celosvetovom meradle četnosť výskytu mentálneho postihnutia stúpa. Tento fakt možno vysvetliť ako dôsledok skvalitnenia pediatrickej starostlivosti o novorodencov, ktorá umožňuje zachrániť aj tie deti, ktoré by predtým bez intenzívnej starostlivosti neprežili. Ďalším často uvádzaným dôvodom je lepšia evidencia osôb s mentálnym postihnutím. Kvalifikované odhady uvádzajú, že v súčasnosti sú mentálnym postihnutím zasiahnuté asi 3 percentá jedincov, pričom najviac, asi 2,5 percenta pripadá na jedincov s ľahkým mentálnym postihnutím.

Typológia a Klasifikácia Mentálnej Retardácie

Vo vzťahu k príčinám vzniku sa delí mentálna retardácia na tri základné druhy (Bajo, 1994):

1. Oligofrénia
2. Demencia
3. Sociálne podmienená mentálna retardácia

Číselné hodnoty IQ je potrebné chápať len orientačne - s vedomím, že vyšetrením nikdy nezískavame presnú hodnotu IQ. Kvantitatívne hodnotenie inteligencie je len hrubým odhadom schopností. Stupeň mentálneho postihnutia nám nepovie nič o tom, o akého človeka ide - aké sú jeho potreby alebo túžby. Väčšina ľudí s mentálnym postihnutím dokáže spokojne žiť, učiť sa, zúčastňovať sa spoločenských aktivít, či pracovať podľa svojich schopností.

Klasifikácia podľa MKCH-10:

Psychické Osobitosti Mentálne Postihnutých

Existujú dve koncepcie psychických osobitostí mentálne postihnutých:

1. Mentálne postihnuté dieťa si viac alebo menej osvojuje všetko jednoduché, elementárne, ale nemôže dosiahnuť napr. vyššiu úroveň zovšeobecnenia, abstrakcie, ani vysokú mravnú kultúru.
2. Aj mentálne postihnuté dieťa je v procese svojho vývinu schopné dosiahnuť pomerne vysokú úroveň vývinu aj vyšších kognitívnych procesov, morálneho správania a pod., len tento proces je oveľa komplikovanejší, dlhšie trvá a treba vynaložiť vyššie výchovné úsilie (samozrejme, treba tu brať do úvahy aj vážnosť a druh postihnutia).

Osobitosti Vnímania

• Spomalené tempo zrakového vnímania: Potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu.
• Znížený rozsah zrakového vnímania: V dôsledku nedostatočného postihovania vzťahov a súvislostí pri pozorovaní skutočnosti.
• Nedostatočná diferenciácia podobných predmetov: Dôsledkom nevšímania si jemnejších detailov dochádza k stotožneniu rozdielnych predmetov, napr. kompas-hodinky.
• Porucha diferenciácie figúry a pozadia.
• Rigidita vnímania: Neschopnosť zmeniť nacvičený stereotyp; nepružnosť.
• Porucha elementárno-syntetickej funkcie: Neschopnosť štruktúrovania tvarov.
• Porucha integrácie: Prejavuje sa v zmenenom rozsahu a celostnosti vnímania.
• Výberovosť vnímania: V dôsledku toho sa často spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia.

Hmatové vnímanie je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá oblasť, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu. Dôležitú úlohu má aj to, o aký druh predmetu ide. Mentálne postihnutí žiaci majú väčší problém s pomenovaním predmetu, ako s jeho identifikáciou.

Osobitosti Predstavivosti

• Znížená schopnosť produkcie predstáv, znížené množstvo predstáv.
• Strata originality, spodobňovania predstáv. Mentálne retardovaný si vytvára predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originálnosť, stávajú sa podobnými.
• Fragmentárnosť (úryvkovitosť) predstáv.
• Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“.
• Narušený proces fantázie.

Osobitosti Myslenia

Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie.

• Konkrétno-názorné myslenie.
• Nedostatky v myšlienkových operáciách: Najmä v analýze a syntéze, abstrakcii, porovnávaní.
• Porucha organizácie myšlienkovej činnosti: Neurčujú si postup, stratégiu riešenia úlohy, ale okamžite začínajú riešiť úlohu.
• Tendencia k stereotypnému mysleniu: Opakovanie už použitých spôsobov riešenia.
• Nedôslednosť myslenia: Nepostupujú systematicky, dôsledne.
• Nekritičnosť myslenia: Pre mentálne postihnutých je charakteristické nepochybovať o správnosti svojich okamžitých domnienok. Skutočnosť, že problém nevyriešili, pripisujú často vonkajším okolnostiam.
• Proces utvárania pojmov prebieha pomalšie.

Osobitosti Rečového Prejavu

• Nižšia slovná zásoba.
• Neprimeraný spôsob používania slovnej zásoby: Tým istým slovom označujú mnohé vlastnosti, aj keď pre ne existujú špecifické výrazy.
• Používanie veľkého počtu nevýznamových slov oproti relatívne menšiemu počtu významových slov v rečovom prejave (prevaha podstatných mien nad slovesami).
• Pretrvávanie foriem reči, ktoré sú dominantné pre deti predškolského veku ešte aj v rokoch školskej dochádzky. Je to najmä tzv. agramatizmy.

Psychosociálne Osobitosti Mentálnej Retardácie podľa Stupňa Postihnutia

Psychosociálne osobitosti ľahkej mentálnej retardácie

Ľahká mentálna retardácia znamená relatívne najmenšiu mieru poškodenia, obmedzenia komplexného vývinu. Toto obmedzenie vývinu nemusí byť nápadné, pri porovnaní s intaktnými rovesníkmi je však zjavné. U ľahko mentálne postihnutých sa najvýraznejšie odchýlky od normy pozorujú v oblasti kognície, komunikácie, správania a autoregulácie. Majú problémy s učením, myslením, vnímaním, pozornosťou, pamäťou, abstrakciou, dedukciou, úsudkom, logickým myslením. Reč ľahko mentálne postihnutých je v porovnaní s intaktnými deťmi oneskorená a obmedzená. Deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia, ale zaostávajú v usudzovacej schopnosti, najmä ak sa vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu. Spôsob verbálnej komunikácie nemusí byť v bežných situáciách nápadný. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy. Bývajú tvrdohlaví, ale ľahko sa dajú ovplyvniť, čo môže viesť ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. Môžu sa objaviť aj pridružené chorobné stavy ako autizmus, epilepsia, poruchy správania a poruchy adaptácie. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálny rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Do 3 rokov veku dieťaťa rodičia ťažšie rozpoznávajú jeho postihnutie, pretože sa u neho môžu objaviť iba mierne problémy, ako je zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči alebo problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku sú však tieto rozdiely zreteľnejšie, pretože dieťa nedokáže plniť nároky, ktoré sa od neho očakávajú.

Výzvy pre rodiny

Narození dítěte s mentálním postižením predstavuje pre jeho rodinu náročnú životnú situáciu. Rovnako je to aj v prípade, ak je diagnóza mentálne postihnutie stanovená neskôr. S. E. Green hovorí o takzvanom dvojitom traume. Je to nielenom okamžité trauma, ale narodenie postihnutého dieťaťa znamená pre rodinu takisto dlhodobý stres. Ten so sebou nesie krízu rodičovskej identity, stratu predstáv o otvorenej budúcnosti, ohrozenie pocitu bezpečia a istoty. Ak je u dieťaťa diagnostikované mentálne postihnutie, reakcie rodičov bývajú rôzne. Odborná literatúra predkladá niekoľko modelov, ktoré popisujú jednotlivé fázy, ktorými prechádzajú rodičia pri vyrovnávaní sa s traumatickou situáciou. Časové intervaly medzi týmito fázami sú u jednotlivých rodičov odlišné a závisia od niekoľkých premenných. V prvom rade ide o osobnostné dispozície (predpoklady) rodičov, ich životné skúsenosti a zdravotný stav. Situácia rodičov detí s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia bude iste odlišná od situácie rodičov detí so závažnejšou poruchou. Najmä konflikty spojené s hľadaním vinníka zodpovedného za postihnutie dieťaťa môžu často prispieť až k rozpadu manželstva. Funkčná rodina má pritom pre vývoj a socializáciu dieťaťa s mentálnym postihnutím veľký význam. Úplne nevhodné je odmietanie dieťaťa. Za veľmi nevhodný prístup možno považovať aj neprimeranú prísnosť, ktorú môžu rodičia voči dieťaťu uplatňovať v snahe „vycvičiť" ho tak, aby sa čo najmenej odlišovalo od vrstovníkov.

Rola dobrovoľných organizácií

Významnú úlohu v živote rodín s dieťaťom s mentálnym postihnutím hrajú dobrovoľné organizácie. Rodina tu nachádza neformálnych spojencov s podobnou skúsenosťou. Dobrovoľné organizácie ponúkajú príležitosti k stretávaniu, k výmene názorov či k spoločnému presadzovaniu záujmov a práv.

tags: #mentalne #postizeni #osobitosti