Edukácia osôb s mentálnym postihnutím: Komplexný pohľad na pedagogiku a starostlivosť

Edukácia mentálne postihnutých predstavuje špecifickú oblasť pedagogiky, ktorá si vyžaduje individuálny prístup, trpezlivosť a hlboké porozumenie pre potreby žiakov. Mentálne postihnutie predstavuje komplexnú oblasť, ktorá si vyžaduje špecifický prístup v edukácii a starostlivosti. Cieľom je dosiahnuť čo najvyšší stupeň socializácie a umožniť jednotlivcom žiť plnohodnotný život s ohľadom na ich individuálne potreby a schopnosti.

Tento článok poskytuje komplexný pohľad na pedagogiku mentálne postihnutých, od vymedzenia pojmu a historického vývoja cez súčasné trendy až po špecifické prístupy a metodiky, vrátane starostlivosti o viacnásobne postihnutých jedincov.

Vymedzenie pojmu a predmetu pedagogiky mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých, známa aj ako psychopédia, je vedný odbor špeciálnej pedagogiky. Zaoberá sa rozvojom, výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých a mentálne postihnutých s viacerými chybami. Jej predmetom je skúmanie javov a spoločenských dôsledkov mentálneho postihnutia, psychopedická diagnostika a prognostika a napokon socializácia mentálne postihnutých. Obsah pedagogiky mentálne postihnutých sa v oblasti edukácie ďalej špecifikuje z hľadiska kategórie postihnutia.

Súvzťažné poznatky pedagogika mentálne postihnutých čerpá z viacerých pomocných vedných disciplín. Okrem všeobecných (filozofia, etika, biológia, medicína, pedagogika, psychológia, sociológia a i.) sú to špeciálne disciplíny - pediatria, neurológia, psychiatria, patobiológia, patopsychológia, sociálna patológia, a všetky ostatné špeciálnopedagogické disciplíny.

Historický kontext pedagogiky mentálne postihnutých

História starostlivosti o mentálne postihnutých siaha do dávnej minulosti. Prvé zmienky o inštitúciách pre postihnutých sa objavujú v stredoveku, kde pri kláštoroch vznikali azylové zariadenia. Tieto zariadenia, financované z darov a almužen, poskytovali charitatívnu činnosť a základnú starostlivosť jednotlivcom s rôznymi druhmi postihnutia. S rozvojom humanizmu sa začala objavovať požiadavka na výchovu a vzdelávanie postihnutých detí.

Rané snahy o vzdelávanie

V 18. storočí vznikali prvé ústavy pre nepočujúcich a nevidiacich vo Francúzsku a neskôr aj v ďalších krajinách. Tieto ústavy predstavovali prvé zariadenia, kde sa postihnutí systematicky vyučovali. Praktické poznatky o výchove postihnutých sa šírili najmä z Francúzska a Nemecka.

Vývoj v Československu

V Československu neexistovali osobitné právne normy pre deti s mentálnym postihnutím a neboli ani školopovinné. Pomocné školy pracovali podľa špeciálnej zákonnej úpravy (zákon č. 86/1928 Zb. o pomocných školách). Existovali len učebné osnovy a výchovné smernice pre školy pre deti úchylné. Organizačnú pomoc spolkom poskytoval „Zemský zväz sociálnych a sociálno-zdravotníckych spolkov pre Slovensko“, ktorý sídlil v Bratislave. Od 1. januára 1951 prevzal starostlivosť o spolky štát.

Rozvoj špeciálnej pedagogiky ako vedného odboru

Špeciálna pedagogika sa ako vedný odbor rozvíjala na báze praxe. Vznikom špeciálnych inštitúcií sa vytvárali možnosti pre bádanie v oblasti vznikajúcich problémov, t.j. čo učiť, čo formovať, ako v tom postupovať, ako organizovať špeciálnopedagogickú činnosť, aby sa rešpektovali odlišnosti jednotlivca v somatickej, psychickej a senzorickej oblasti pri sledovaní cieľa - pripraviť ho na vhodné pracovné a spoločenské začlenenie.

PMP sa ako vedný odbor zaraďuje do sústavy špeciálnopedagogických vied. ŠP je pre PMP základným východiskovým odborom. Sústava špeciálnopedagogických vied patrí do sústavy pedagogických vied. Táto patrí do sústavy vied o človeku. Predmet ŠP je edukácia postihnutých, narušených a ohrozených. Predmet PMP je edukácia MP.

Mentálne postihnutie: Definície, druhy a príčiny

Mentálna retardácia / retardácia intelektového vývinu je postihnutie, pri ktorom z rôznych príčin dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu. Mentálne postihnutie predstavuje mimoriadne širokú a variabilnú škálu druhov, typov, foriem a stupňov a ich kombinácií.

Definícia mentálneho postihnutia podľa medicínskeho modelu

Väčšina definícií vychádza z medicínskeho modelu zdravotného postihnutia. Podľa Warda má mentálne postihnutie dve hlavné charakteristiky: funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom a znížená schopnosť adaptability.

• Prvá charakteristika - oslabená koncentrácia, krátkodobá pamäť, problémy s učením, chápaním abstraktných myšlienok.
• Druhá charakteristika - znížená schopnosť prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti.

Mentálne postihnutie nie je choroba. Môže byť spôsobené genetickými príčinami (napr. Downov syndróm), poškodením mozgu, chorobami, úrazmi alebo neznámymi príčinami.

Stupne mentálnej retardácie

Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, stredne ťažkej, ťažkej a hlbokej mentálnej zaostalosti - retardácii. Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv. Medzinárodnej klasifikácii chorôb (aktuálne platí od r. 1992 10. revízia tejto klasifikácie).

Príčiny vzniku mentálnej retardácie

Z etiologického hľadiska možno mentálne postihnutých začleniť do dvoch skupín: organicky, biologicky podmienená mentálna retardácia a sociálne podmienená mentálna retardácia.

Organicky, biologicky podmienená mentálna retardácia

Súvisí vždy s poškodením CNS - mozgu. Podľa vývinového štádia, v ktorom sa mozog poškodil, možno hovoriť o oligofrénii a demencii.

• Oligofrénia: Je stav zapríčinený štrukturálnou rozptýlenou poruchou mozgu v prenatálnom, perinatálnom alebo tesne postnatálnom vývinovom období, zhruba do druhého roku života dieťaťa. Po počatí ju môžu spôsobiť infekcie, zápaly, žiarenia, hypoxia, toxické látky, úrazy, a pod. Oligofrénia sa prejavuje aj na vonkajšom vzhľade jedinca, jeho tvári, očiach, na postoji, pri lokomočných pohyboch, v hrubej i jemnej motorike a v správaní vôbec.
• Demencia: Je proces postupného zastavovania alebo rozpadu normálneho vývinu, zapríčinených neskoršou poruchou mozgu, zhruba po druhom roku života dieťaťa. Príčiny spôsobujúce demenciu: zápalu mozgu, zápalu mozgových blán, úrazov mozgu, porúch metabolizmu, intoxikácie, detskej mozgovej obrny a pod. Demencia má progresívny charakter, tendenciu k postupného zhoršovaniu symptómov, i keď tempo tohto procesu môže byť rozličné.

Sociálne podmienená mentálna retardácia

V extrémnom nevhodnom sociálnom prostredí s veľkou výchovnou zanedbanosťou môžu mentálne funkcie natoľko retardovať, že pre nepomer chronologického a mentálneho veku dieťa zastúpi až do pásma mentálnej retardácie. Nedostatok stimulačných podnetov na rozvoj mentálnych, citových a osobnostných funkcií je hlavným deprivačným faktorom, ktorý priamo ovplyvňuje mentálnu emocionálnu, osobnostnú a sociálnu úroveň dieťaťa, jeho vývin.

Psychické osobitosti mentálne postihnutých

K základným príznakom mentálneho postihnutia patria nedostatky v poznávacej činnosti, v poznávacích procesoch. Podstatné odchýlky od normy sú: vnímanie, predstavy, pamäť, pozornosť, myslenie, reč, city, vôľa - vôľové konanie. Typickým znakom jedincov s mentálnym postihnutým je obmedzená potreba zvedavosti a preferencie podnetového stereotypu. Takíto jedinci bývajú zvyčajne pasívnejší a viac závislí na sprostredkovávaní informácii inými ľuďmi. Orientácia v známom prostredí je pre nich omnoho náročnejšia, pretože horšie rozlišujú významné a nevýznamné znaky jednotlivých objektov a situácii a horšie chápu ich vzájomné vzťahy. Schopnosť učenia je v rôznej miere obmedzená.

Výchova a vzdelávanie mentálne postihnutých

Výchova mentálne postihnutých je čo najvšestrannejší rozvoj ich osobnosti s prihliadnutím na ich optimálne možnosti, dané povahou a stupňom postihnutia. Výchova mentálne postihnutých detí a mládeže sa uskutočňuje v rodine, v školách a zariadeniach pre mentálne postihnutých.

Špecifiká vo vzdelávaní

Deti s týmito diagnózami sa môžu vzdelávať:

• v špeciálnej škole pre deti a žiakov s mentálnym postihnutím (tu má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia)
• v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím, zriadenej v bežnej škole (ak ju škola má zriadenú)
• v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané jemu potrebné podmienky (podmienkou je, že škola musí mať školského špeciálneho pedagóga)

Pri vzdelávaní dieťaťa s touto diagnózou je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia. Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať. Vzdelávací program pre žiakov s MP sa člení na tri varianty v závislosti od tohto stupňa mentálneho postihnutia:

• vzdelávanie podľa Variant A - vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie
• vzdelávanie podľa Variant B - vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie
• vzdelávanie podľa Variant C - vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie

Ak sa žiak s MP vzdeláva v bežnej základnej škole formou integrácie, vzdeláva sa podľa týchto vyššie uvedených vzdelávacích programov - vždy podľa príslušného variantu, na základe ktorého má vypracovaný individuálny vzdelávací program (IVP). Pri ťažších stupňoch mentálneho postihnutia je vzdelávanie formou integrácie náročné - najmä na organizáciu vzdelávania zo strany školy aj na personálne zabezpečenie. Nie vždy musí byť práve takáto forma pre dieťa tou najlepšou možnosťou.

Ukončením posledného ročníka ZŠ žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie - nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci základnej školy. Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Žiaci s mentálnym postihnutím môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole.

Metódy starostlivosti o osoby s mentálnym postihnutím

Metódy starostlivosti o postihnutých a narušených jedincov sa zameriavajú na prekonanie, zmiernenie a prevenciu defektivity. Medzi základné skupiny metód patria:

• Reedukačné metódy: Súhrn špeciálno-pedagogických postupov zameraných na postihnutú funkciu. Reedukácia znamená prevýchovu alebo obnovenú výchovu a zahŕňa špeciálne pedagogické metódy, ktoré rozvíjajú nevyvinuté alebo upravujú porušené funkcie a činnosti.
• Kompenzačné metódy: Súhrn postupov zameraných na rozvíjanie náhradných, nepostihnutých funkcií. Kompenzácia znamená vyváženie alebo vyrovnanie a zameriava sa na zdokonalenie výkonnosti inej, nepostihnutej funkcie. Napríklad, u nevidiacich sa rozvíja sluchové, hmatové a čuchové vnímanie.
• Rehabilitačné metódy: Súhrn postupov upravujúcich spoločenské vzťahy a umožňujúcich maximálny stupeň socializácie. Rehabilitácia znamená znovuuschopnenie a zameriava sa na sociálne dôsledky defektu. Rehabilitačnou činnosťou sa upravujú porušené vzťahy v spoločnosti, pracovné a výchovno-vzdelávacie vzťahy.

Viacnásobné postihnutie: Špecifiká a prístupy

Pedagogika viacnásobne postihnutých (PVNP) je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá rozvojom, výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých s viacerými chybami. Predmet PVNP nie je jednoznačne vymedzený, čo vyplýva z rôznych ponímaní špeciálnej pedagogiky a problematiky edukácie a starostlivosti o viacnásobne postihnutých (VNP).

Definície a kategorizácia viacnásobného postihnutia (VNP)

Definovanie VNP a kategorizácia VNP sa líšia podľa rôznych autorov.

• Ľahké viacnásobné postihnutie: Cieľom je dosiahnuť takú úroveň rozvoja osobnosti, že budú schopní žiť relatívne samostatný a nezávislý život a budú schopní sa primerane adaptovať alebo integrovať do spoločnosti s minimálnou mierou podpory. Špeciálna edukácia môže prebiehať aj v podmienkach bežnej školy.
• Ťažké viacnásobné postihnutie: U týchto jednotlivcov dominujú postupy ako rehabilitácia, stimulácia, kompenzácia. Edukácia prebieha v špeciálnych školách a zariadeniach a je obmedzená na elementárne prvky. Cieľom je dosiahnuť takú mieru rozvoja osobnosti, že u jednotlivcov bude aspoň perspektíva samostatného fungovania v niektorých elementárnych a praktických situáciách.

Príčiny viacnásobného postihnutia

VNP je dôsledkom anomálneho vývinu, ktorý podmieňujú heterogénne faktory. Najzávažnejšie VNP sú väčšinou vyvolané príčinami pôsobiacimi v štádiu prenatálneho vývinu, ako napríklad infekcia alebo intoxikácia, traumy alebo fyzikálne faktory, vývinové poruchy, metabolické a nutričné činitele, ochorenia CNS a zmyslových orgánov, chromozomálne abnormality, genetické vplyvy, mechanické poškodenia, a ďalšie.

Diagnostika viacnásobného postihnutia

Pri určovaní diagnózy VNP sa vychádza z výsledkov odborných vyšetrení (lekárskych, psychologických) a predovšetkým odborného vyšetrenia špeciálneho pedagóga. Špeciálnopedagogická diagnostika VNP jednotlivcov má byť zameraná na identifikáciu, analýzu, monitorovanie a hodnotenie prejavov a výkonov jednotlivca so spätnou väzbou a analýzu edukačných potrieb v kľúčových oblastiach komplexnej osobnosti: komunikácia, motorika, emocionalita, správanie, senzorika, sebaobsluha, kognitívne procesy, spôsobilosti pre sociálne interakcie, orientácia v prostredí, autoregulácia. Je súčasťou multidisciplinárnej priebežnej vývinovej diagnostiky (medicínska diagnostika, psychologická diagnostika, sociálna diagnostika).

Ciele, úlohy a princípy edukácie VNP

Edukácia VNP predstavuje výchovné a vzdelávacie pôsobenie na VNP žiaka v záujme dosiahnutia stavu jeho relatívnej vychovanosti a vzdelanosti. Proces edukácie VNP je založený na uplatňovaní metód, foriem a prostriedkov edukácie za rešpektovania edukačných zásad s prihliadnutím na individuálne predpoklady, schopnosti, možnosti a danosti, potreby jednotlivcov zúčastňujúcich sa na edukácii (vrátane edukátora).

Vašek uvádza nasledovné špeciálne metódy pre edukáciu VNP:

• Metóda viacnásobného opakovania
• Metóda nadmerného zvýraznenia informácie
• Metóda zapojenia viacerých kanálov
• Metóda optimálneho kódovania
• Metóda intenzívnej spätnej väzby

Špecifické programy a metódy pre prácu s deťmi s mentálnym postihnutím

Pre efektívnu prácu s deťmi s mentálnym postihnutím sú vyvinuté špecifické programy a metódy, ktoré zohľadňujú ich individuálne potreby a podporujú ich celkový rozvoj.

Program W. Strassmeiera

Ide o screeningový a zároveň podporný program, ktorý obsahuje niekoľko na seba nadväzujúcich krokov. Vzťahuje sa na 5 základných oblastí vývinu: jemná motorika, hrubá motorika, sebaobsluha a sociálny rozvoj, myslenie a vnímanie, reč. Je vhodný pre deti s postihnutím od narodenia do 5 rokov. Program obsahuje 260 cvičení a námetov pre rozvoj jednotlivých vývinových oblastí v rôznych vekových kategóriách. Kladie dôraz na učenie v malých krokoch, ale zároveň poskytuje možnosť kreatívne zostaviť obsah a dať tak dieťaťu rôznorodé príležitosti na učenie. Program je realizovaný formou hry, pričom sa snažíme rovnomerne vyvážiť zaťaženie v jednotlivých oblastiach.

Bazálna stimulácia

Bazálna stimulácia je koncepcia podpory ľudí v krízových životných situáciách, u ktorých sú výmenné a regulačné kompetencie značne znížené alebo trvalo obmedzené. Je to forma celostnej, na telo sa vzťahujúcej komunikácie u ľudí s výraznými obmedzeniami. Bazálna znamená ponuka elementárnych podnetov vo svojej najjednoduchšej podobe. Stimulácia znamená ponúkanie podnetov všade tam, kde si jednotlivec vzhľadom na ťažké postihnutie nedokáže zabezpečiť dostatočný prísun podnetov. Základnou požiadavkou bazálnej stimulácie je celistvosť. To znamená, že jednotlivé oblasti na seba vzájomne pôsobia a spolu tvoria jednotný celok. Ide o nasledujúce oblasti: vnímanie, myslenie, pocity, pohyb, komunikácia, telesné skúsenosti, sociálne skúsenosti.

V rámci bazálnej stimulácie možno vyčleniť ponuky podnetov v dvoch rovinách: základné podnety (somatické, vestibulárne a vibračné) a rozširujúca stimulácia (taktilno-haptické, chuťové, čuchové, sluchové a zrakové).

• Somatické podnety: Pôsobia na kožu a svaly dieťaťa prostredníctvom dotyku, tlaku, pohybu a vnímaním teploty. Základným prostriedkom je dotyk, ktorým sa snažíme sprostredkovať pozitívnu telesnú skúsenosť.
• Vibračné podnety: Umožňujú dieťaťu pocítiť vlastný nosný aparát (kosti, kĺby), keďže deti s ťažkým postihnutím nedokážu získať skúsenosti, ktoré sa bežne získavajú pri lezení alebo chôdzi.
• Vestibulárne podnety: Pomáhajú dieťaťu vnímať a uvedomovať si zmenu polohy tela v priestore. Podnety sa poskytujú vo forme pomalého rytmického hojdania, kolísania alebo otáčania rôznymi smermi.
• Taktilno-haptické podnety: Majú aktivovať najmä oblasť rúk a viesť k aktívnemu dotýkaniu sa a uchopovaniu predmetov.
• Orálne a olfaktorické podnety: Sú veľmi úzko prepojené. Zameriavame sa na stimuláciu oblasti úst, ktorá je veľmi citlivá.
• Sluchové a zrakové podnety: Zmyslom stimulácie je naučiť deti pozerať sa a počúvať. Ponúkame kontrastné zvuky (hluk-ticho) aj obrazy (svetlý-tmavý).

Snoezelen

Snoezelen je špecifický tým, že je uplatniteľný u všetkých cieľových skupín, či už z pohľadu veku alebo schopností. Nekladie nároky na intelektové alebo iné schopnosti a tak je vhodný aj pre deti s ťažkým postihnutím (bola to pôvodná a hlavná cieľová skupina Snoezelenu). V stručnosti možno Snoezelen definovať ako navodenie pohody a pocitov upokojenia prostredníctvom multisenzorického podnecovania. Snoezelen sa realizuje v špecificky upravenom prostredí (multisenzorické prostredie/miestnosť) s hudbou, zvukmi, svetelnými efektmi, vôňami a rôznorodými predmetmi alebo komponentmi. Má u dieťaťa navodiť pocit bezpečia a uvoľnenia. Svojou štruktúrou a vybavením zároveň podnecuje a motivuje dieťa k aktivite a získavaniu nových skúseností.

tags: #mentalne #postihnutie #edukacia