Mentálne postihnutie: komplexný pohľad a starostlivosť

Mentálne postihnutie, alebo intelektová dizabilita, je komplexná problematika, ktorá ovplyvňuje životy jednotlivcov aj spoločnosti. Tento článok sa zameriava na charakteristiku mentálneho postihnutia, jeho definície, etiológiu, diagnostiku a terminológiu, pričom sa snaží o komplexný pohľad na túto oblasť.

Každý človek je jedinečnou osobnosťou, líšiacou sa od ostatných jednotlivými charakteristikami. Tieto odlišnosti sú podmienené genotypom alebo inými zložkami a štruktúrami, ktoré tvoria jeho osobnosť. Rozdiely medzi ľuďmi sú rôzne, niekedy ide o celkom malé odlišnosti, inokedy sú rozdiely väčšie a výraznejšie.

Chápanie mentálneho postihnutia

Tolerancia spoločnosti má však určité hranice, za ktorými odlišnosť prechádza v podceňovanie, odmietanie, negatívne hodnotenie a odsudzovanie. Ľudia s mentálnym postihnutím sa od uznávaných noriem odlišujú a sú často "jedinečnejšími" osobnosťami. V dimenzii rovnakých práv na tieto odlišnosti je nutné vychádzať z hlavného atribútu "ľudskosti".

Stretnutie s mentálne postihnutým jedincom môže obohatiť nielen poznanie a zmýšľanie, ale aj cítenie. Znížená intelektová úroveň nie je prekážkou pre vytvorenie normálnych ľudských vzťahov. Láska, cit, spolupatričnosť a priateľstvá kompenzujú intelektovú nedostatočnosť. Svoju lásku a náklonnosť vedia prežívať a prejavovať. Málokedy sú zákerní, prefíkaní alebo zlomyseľní. Ľudia s Downovým syndrómom sú krásni a úprimní, so srdcami plnými lásky. Vedia sa radovať z maličkostí a vidia niekedy oveľa viac, lebo vedia čítať z ľudských sŕdc a duší.

Definícia a terminológia mentálneho postihnutia

Terminológia mentálnej retardácie je nejednotná nielen v medzinárodnom poňatí, ale aj v rámci jednotlivých krajín, odborov a profesionálnych pracovníkov. Podľa Americkej asociácie pre mentálne postihnutie zostáva termín mentálna retardácia, v poslednej deklarácii OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím z marca 2007 sa používa termín intelektová dizabilita. V slovenskej verzii klasifikácie chorôb sa ako diagnóza používa mentálna retardácia, občianske združenia si však udržiavajú v názve ľudia s mentálnym postihnutím.

Matulay zdôrazňuje, že v slove retardácia je vyjadrená nádej, že nejde o úplné zastavenie duševného vývinu, ale iba o jeho zadržanie či oneskorenie. Okrem toho v detskom veku je vhodnejšie označiť zaostávanie ako oneskorený vývin. Mentálne postihnutie, mentálne postihnutie, sa prekladá z anglickej a francúzskej terminológie mental handicap alebo mental disability. Používa sa u nás len v ostatných rokoch. V anglickej terminológii sa stále viac používa označenie pre ľudí s mentálnym postihnutím "ľudia s ťažkosťami v učení - people with learning difficulties".

Donedávna bolo veľmi ťažké vymedziť pojem mentálnej retardácie, či mentálneho postihnutia. Najčastejšie sa stretávame v literatúre s vymedzením pojmu "mentálna retardácia", ak ide o vedný odbor a pojmu "mentálne postihnutie", ak popisujeme ľudí s oneskorením vývinu. Tieto pojmy - mentálna retardácia a ľudia (dieťa, človek, ľudia) s mentálnym postihnutím - sú všeobecne akceptované pojmové vymedzenia, ktoré by mali mať presne definované kritériá. V roku 2007 prijala OSN „Deklaráciu práv zdravotne postihnutých ľudí“ a ľudí s mentálnou retardáciou definuje ako jedincov s intelektovou dizabilitou.

Napriek tomu, že tejto oblasti sa venovali už antickí lekári a filozofi, napr. Hippokrates a Konfucius, ktorí opísali mentálnu retardáciu už stovky rokov pred naším letopočtom, je stále záhadou, prečo klasifikácia a definícia mentálnej retardácie - mentálneho postihnutia - je doposiaľ problematická. Na absencii správnej definície sa podieľa viacero faktorov. Je všeobecne akceptované, že mentálne postihnutie je spojené so zníženým stupňom intelektového fungovania. Koncept intelektu, možno viac ako iné faktory, bude hrať pri definícii mentálneho postihnutia centrálnu úlohu. Na vyjasňovaní tohto problému - koncepcie mentálneho postihnutia - sa podieľa celý rad vedných disciplín z oblasti psychológie, vzdelávania, sociológie, antropológie, psychiatrie a ďalších.

Matulay (1986) definuje mentálnu retardáciu nasledovne: "Ide o narušenie normálneho duševného vývoja v zmysle nevyvinutosti rozličného stupňa vplyvom genetických chýb alebo chorôb prekonaných v gravidite, počas pôrodu a do 2 rokov po narodení, ktoré zasiahli mozog".

Definícia AAMR z roku 1983 charakterizovala ľudí s mentálnou retardáciou na základe signifikantne podpriemernej celkovej inteligenčnej schopnosti, poruchy adaptívneho správania a manifestácie počas obdobia vývinu. Prvá časť definície referuje o podpriemernej inteligencii, alebo o IQ na úrovni pod 70, ak sa pri hodnotení inteligencie použijú štandardné testy. Signifikantne obmedzená intelektová funkcia (schopnosť, intelektové fungovanie), spolu s narušeným adaptívnym správaním, a to v koncepčných, sociálnych a adaptívnych zručnostiach. Táto dizabilita sa musí prejaviť pred 18. rokom života.

Oblasti adaptívneho správania

Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné zručnosti, sociálne zručnosti a praktické zručnosti. Medzi koncepčné (pojmové) zručnosti patrí aj schopnosť prijímania a porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. K sociálnym zručnostiam patria napríklad aj medziľudské vzťahy, schopnosť empatie a iné.

Mentálne postihnutie zahŕňa postihnutie všeobecných duševných schopností, ktoré ovplyvňujú adaptívne fungovanie v troch oblastiach:

• Koncepčná oblasť: Zahŕňa jazykové zručnosti, čítanie, písanie, matematiku, uvažovanie, znalosti a pamäť.
• Sociálna oblasť: Odkazuje na empatiu, sociálny úsudok, medziľudské komunikačné zručnosti, schopnosť vytvoriť a udržať priateľstvo a podobne.
• Praktická oblasť: Zahŕňa sebaobsluhu, starostlivosť o seba, pracovné zručnosti, finančný manažment, bezpečnosť a ďalšie.

Úrovne podpory

Ak už raz identifikujeme človeka so signifikantne zníženým intelektovým fungovaním (intelektovou schopnosťou) ako jedinca s mentálnou retardáciou, AAMR odporúča vzápätí stanoviť úroveň podpory. Podpora môže byť:

• prechodná (intermitentná, limitujúca)
• širokorozsiahla (extenzívna)
• intenzívna (pervazívna)

Všetky formy podpory majú zabezpečiť človeku s mentálnym postihnutím takú pomoc, ktorá zmierni jeho dizabilitu a umožní mu, aby fungoval v spoločnosti čo najmenej závisle. Intermitentná pomoc je občasná - epizodická - a poskytuje sa na krátku dobu a podľa potrieb môže byť viac či menej intenzívna. Limitujúcim faktorom tejto podpory je zabezpečenie pomoci v čo najkratšom čase v závislosti od možností financovania a získania potrebného personálu. Extenzívna podpora je pravidelná a časom neobmedzená. Pervazívna pomoc je taktiež pravidelná, konštantná, je vysoko intenzívna, vyžaduje si viac personálu, je expanzívna.

Zatriedenie jedincov s MP do niektorej z kategórií má pomôcť odborníkom - psychológom, pedagógom, lekárom - pri zlepšení celkového psychického a fyzického stavu týchto jedincov a príprave edukačného a liečebného programu. V žiadnom prípade by nemalo ísť o "opečiatkovanie" jedinca s MP z administratívneho pohľadu alebo o stanovenie jeho definitívnej diagnózy.

Incidencia a prevalencia mentálneho postihnutia

Incidencia referuje o počte novo - identifikovaných prípadov ľudí s mentálnym postihnutím v priebehu daného obdobia (najčastejšie v priebehu roka na 100 000 obyvateľov). To v praxi znamená, že pod pojmom incidencia budú registrovaní všetci jedinci s mentálnym postihnutím, ktorým identifikovali tento stav hneď po narodení, alebo v prvých mesiacoch života, v prvom školskom roku (do 18. roku života).

Prevalencia zahŕňa v sebe všetky prípady ľudí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím, ktoré existujú v danom čase. To znamená, že pod pojmom prevalencie budeme rozumieť nielen nové prípady MP, ale všetkých, ktorým táto diagnóza bola stanovená.

Výskyt mentálneho postihnutia vo všeobecnej populácii možno odhadovať od jedného do troch percent. Podľa americkej štatistiky z roku 1986 žili v USA 3 % ľudí s mentálnym postihnutím. V Československu v r. 1974 taktiež 3 %. ILSMH - Medzinárodná liga na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím uvádza, že v rozvojových krajinách sa počet ľudí s MP pohybuje od 3 do 4 %.

Pretože mentálne postihnutie je syndróm charakterizovaný súborom rôznych klinických prejavov s mnohými etiologickými faktormi v pozadí, bolo snahou pripraviť celosvetovú platnú normu pre Medzinárodnú klasifikáciu chorôb (International Classification of Diseases). Prvá norma bola pripravená v roku 1977, revízia bola robená WHO v r. 1980 a AAMD (American Association for Mental Deficiency) v r. 1983. V súčasnej dobe najpoužívanejšia klasifikácia rozlišuje hlboký, ťažký, stredný a ľahký (mierny) stupeň mentálneho postihnutia a tiež podpriemerný stupeň, alebo pásmo hraničné.

Etiológia mentálneho postihnutia

Etiológia je náuka o príčinách vzniku chorôb. Na základe poznatkov o príčinách chorôb možno vykonávať prevenciu, ako zabrániť alebo predísť poškodeniu. Mentálna retardácia je následným stavom po rozmanitých poškodeniach (Matulay, 1986).

Etiológia mentálneho postihnutia je rovnako komplikovaná ako jeho symptomatológia. Je to dané celým radom faktorov, podieľajúcich sa na vzniku mentálneho postihnutia (Lečbych, 2012). Langer (1995) uvádza, že nie je možné určiť príčiny vzniku mentálneho postihnutia jednoznačne pre značné kvalitatívne a kvantitatívne rozdiely v mentálnom deficite. Podľa I. Jakabčica a L. Požára (1996) negatívny zásah do vývinu môže nastať v akejkoľvek jeho fáze. Podľa starších výskumov až 80 % prípadov prevažne v pásme ľahkého mentálneho postihnutia má neznámy, respektíve neurčený pôvod (Matulay et al.).

Príčin, ako sme uviedli v klasifikácii mentálnej retardácie podľa Grossmana z r. 1984 (Diagnostic Statistical Manual, DSM III) je veľa a delia sa zhruba na príčiny vrodené a získané, vnútorné - endogénne a vonkajšie - exogénne, alebo na dedičné a získané. Dedičné majú svoj pôvod pred počatím (koncepciou) a dedia sa pomocou génov z predkov na nasledujúce generácie. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia.

Vo všeobecnosti možno príčiny vzniku mentálneho postihnutia rozdeliť na endogénne a exogénne. V prvom prípade sa jedná o príčiny genetické, v druhom prípade sú to príčiny, ktoré pôsobia od momentu počatia dieťaťa počas celého tehotenstva, pôrodu, popôrodného obdobia, raného detstva, alebo sa jedná o akýkoľvek nepriaznivý zásah počas ďalších vývinových období. Jedna štvrtina jednotlivcov s mentálnym postihnutím má detekovateľné chromozómové abnormality. Metabolické poruchy sú ďalšími možnými príčinami mentálneho postihnutia. V niektorých prípadoch je možné vzniku postihnutia zabrániť včasnou intervenciou (Scriver, 1995, in Armatas, 2009). Iné poruchy sú menej citlivé na včasnú liečbu.

Ak príčiny vzniku mentálneho postihnutia podľa časového hľadiska rozdelíme na prenatálne, perinatálne a postnatálne, tak zistíme množstvo vzájomne sa prekrývajúcich vplyvov. Jedná sa o špecifické genetické príčiny, intrauterinné infekcie, hypoxie plodu, či encefalitídy. Prenatálne obdobie možno z hľadiska etiológie považovať za obdobie významného pôsobenia dedičných faktorov. Sem patria najmä geneticky podmienené poruchy, predovšetkým metabolické. Rovnaký vplyv však majú i špecifické genetické poruchy. Tieto patologické vplyvy v mnohých prípadoch postupne vedú k ľahkým intelektovým deficitom alebo až k mentálnemu postihnutiu (Lečbych, 2012).

K mentálnemu postihnutiu môže dôjsť tiež v prípade, ak sa plod v tele matky nevyvíja správne. Počas perinatálneho obdobia môže vývoj centrálnej nervovej sústavy dieťaťa poškodiť predovšetkým neobvyklá záťaž, ako napríklad mechanické poškodenie mozgu, nedostatok kyslíka (Lečbych, 2012). Ďalším rizikovým faktorom je nezrelosť dieťaťa, najmä v prípadoch extrémne nízkej pôrodnej hmotnosti (Piecuch et al., 1997, in Armatas, 2009). Medzi negatívne vplyvy počas postnatálneho obdobia radíme náhle vonkajšie udalosti, ktoré vedú k narušeniu celistvosti organizmu, či ochorenia spôsobujúce mozgové lézie. Svoj vplyv majú tiež sociálne faktory, najmä deprivácia (Lečbych, 2012). Ďalšími rizikovými faktormi sú infekcie mozgu ako tuberkulóza, japonská encefalitída, či bakteriálna meningitída.

Grossman (1983, in Prifitera & Saklofske, 1998) rozdeľuje príčiny mentálneho postihnutia na dve skupiny, a to na familiárne a organické. Etiológia mentálneho postihnutia u väčšiny jednotlivcov s inteligenčným kvocientom nad 50 (približne 75-80% jednotlivcov s mentálnym postihnutím) predpokladá prítomnosť genetických variácií a ide o familiárny typ. Neurologické problémy u jednotlivcov s mentálnym postihnutím, ak existujú, sú len ťažko detekovateľné. Títo jednotlivci typicky pochádzajú zo slabších socioekonomických skupín, zriedka trpia fyzickými deformitami a najčastejšie je im diagnostikované mentálne postihnutie počas základnej školy.

Niektoré príčiny MR, napr. syndróm fetálneho alkoholizmu, možno elimináciou konzumácie alkoholu tehotnými matkami úplne odstrániť. Nedá sa povedať, že požitie alkoholu v tehotenstve má za následok mentálne postihnutie, ale je isté, že medzi známymi príčinami jeho vzniku hrá významnú úlohu konzumácia alkoholu, predovšetkým v priebehu prvých mesiacov tehotenstva. Žiaľ pribúdajú aj u nás prípady oneskorovania sa vo vývine v dôsledku drogovej závislosti matiek.

Genotyp a fenotyp

Predstava o identickej reprodukcii v procese rozmnožovania je na prvý pohľad v rozpore s bežnou skúsenosťou. U človeka vidíme, že všetci jedinci si zachovávajú všetky druhové vlastnosti, ale predsa sa od seba líšia morfologicky, fyziologicky i psychicky, t. j. existuje vnútrodruhová variabilita. Všetci jedinci daného druhu nemusia mať identický genetický program, nemusí sa realizovať celá genetická informácia a realizáciu genetickej informácie môžu ovplyvňovať vonkajšie faktory. Niektoré vlastnosti organizmu potom vznikajú iba na základe pôsobenia vonkajších faktorov a nie sú priamo geneticky podmienené. Vidíme teda, že konkrétne vlastnosti jedincov sa spravidla nezhodujú s vlastnosťami, ktoré by vyplývali iba z genetickej informácie.

Genotyp je termín zahrňujúci vývinové aspekty organizmu, týkajúce sa dedičnosti a odvodzuje sa od základnej genetickej mapy jedinca. Genotypom sa rozumie aj súbor definovaných alel z viacerých lokusov alebo aj súbor všetkých génov určitého jedinca. Génový produkt určitého génu - špecifický polypeptid - zodpovedá za vonkajší prejav tohto génu, za utvorenie dedičného znaku alebo choroby.

Fenotyp možno charakterizovať aj na úrovni molekulovej (primárna štruktúra polypeptidu), biochemickej (uplatnenie polypeptidu v metabolizme alebo pri vzniku štruktúry v organizme), funkčnej či morfologickej. Analogicky s genotypom a fenotypom sa môže označovať nielen prejav jedného páru alel, ale aj súbor viacerých špecifických znakov, resp. všetkých znakov určitého jedinca. Fenotyp je vlastne termín, ktorý popisuje pozorované fyzické črty jedinca, ktoré sú odrazom jeho genotypu.

Genóm je haploidný alebo diploidný komplement všetkej DNA. Génová mapa - je zobrazenie ľudského karyotypu, v ktorom je vyznačená lokalizácia zmapovaných génov na jednotlivých chromozómoch.

Expresivita je miera, v ktorej je vyjadrený genetický defekt. Variabilita expresivity znamená, že expresivita znakov môže kolísať od ľahkých až po ťažké formy.

Vývin človeka a kritické obdobia

O vývoji človeka nás informujú viaceré vedné odbory ako embryológia, biológia, genetika, psychológia a iné. Vývin dieťaťa mal vždy dominantné postavenie nielen v psychológii, ale aj v pedagogike, avšak vedecký prístup k tejto problematike sa zaznamenal až v tomto storočí. Pre viaceré podskupiny mentálnej retardácie sú úvahy o vývine dieťaťa v popredí nielen pre ich intelektový a psychický, ale aj fyzický stav.

Väčšina klinických syndrómov, ktoré sú odvodené zo základných biologických javov, je úzko spätá s vývinom človeka. Určité obdobia vývinu sú pre rast jedinca kritické. V tomto období je jedinec zraniteľnejší - preto je vývin v tomto období rizikový najmä z ohľadu na neskorší vývin mentálnej retardácie. Takýmito obdobiami rozhodujúcimi pre zdravý rast jedinca sú doba počatia, keď dochádza k deleniu bunky a prvé dva týždne po fertilizácii, keď dochádza po delení bunky k veľmi rýchlej diferenciácii tkanív. V čase diferenciácie tkanív na ektoderm - vonkajšiu vrstvu, endoderm - vnútornú vrstvu a mezoderm - strednú vrstvu je organizmus veľmi citlivý na všetky vnútorné a vonkajšie zásahy.

Funkcia CNS

Nervový systém sa skladá z mozgu, miechy a periférnych neurónov, ktoré vytvárajú autonómny systém. Tento systém je úzko prepojený s endokrinným systémom. Tieto cesty súčasne slúžia ako médiá pre kontrolu a odpoveď nervových dráh medzi CNS a svalmi. Procesy, ktorých súčasťou je stimulácia receptorov, ako aj ďalšie neurologické funkcie, nemôžu byť študované priamo. Preto sa využívajú nepriame štúdie pomocou pozorovania množstva prejavov a ich porovnávaním s rovesníkmi, ktorých funkcie psychomotoriky sú adekvátne ich veku.

Základná morfogenéza mozgu prebieha v prvých troch mesiacoch vývoja plodu. Myelinizácia je veľmi dôležitou súčasťou vývinu psychických procesov. Myelín - obal nervových pošiev - obklopuje a chráni nervové bunky mozgu a nervových dráh. Zodpovedá za elektrický náboj a dovoľuje nervovým impulzom, aby sa šírili pozdĺž nervových dráh rýchlo a bez rozptylu.

Reflexné správanie predstavuje takú odpoveď človeka, ktorá je v porovnaní s inými charakteristikami všeobecného ľudského konania na primitívnej úrovni. Reflexné správanie sa u detí v ranom veku pomaly vytráca a nahradzuje sa vývinom kognitívnych schopností, ktoré sú namierené na zachovanie celistvosti a ochrany indivídua.

V centrálnej časti mozgu, obkolesený hypotalamom, sa nachádza limbický systém. Tento systém je zodpovedný za sprostredkovanie emočných a náladových dimenzií správania. Pocity ako radosť, nepohoda, zlá nálada sú asociované a vychádzajú z tohto systému. Iné pocity a správanie závisia od limbickej funkcie sekundárne. Patrí sem vzrušenie, hnev, strach, labilnosť a spánok. Do akej miery vie dieťa kontrolovať svoje správanie, záleží od vyzretia tejto oblasti, ako aj od skúseností daných vonkajšími podnetmi. Ak u dieťaťa prevláda reflexné správanie ako odpoveď na pocity, možno usudzovať, že vedomá kontrola limbickej oblasti ešte nie je úplne vytvorená.

Vývin a integrita kraniálnych nervov a špecifických zmyslových orgánov hrá u detí dôležitú úlohu pri posudzovaní ich celkového psychického stavu. Vyzrievanie procesov je esenciálne pre schopnosti dieťaťa obdržať podnety z vonkajšieho prostredia a integrovať ich do percepčných a pamäťových zložiek CNS. Kraniálne nervy sú odlišné od nervových dráh, a umožňujú špecializované zmyslové funkcie a pohyb svalov zmyslov a im pridružených orgánov. Tieto nervy vyzrievajú okolo troch rokov a môžu byť testované pomocou špeciálnych funkčných testov (Kaufmannov test). Funkcie zmyslov - vôňa, chuť, hmat a pohybové zmysly sú dôležité pre uskutočnenie nervovej stimulácie.

Diagnostika mentálneho postihnutia

Podľa I. Jakabčica a L. Požára (1996) je potrebné, aby sa k diagnostike mentálneho postihnutia pristupovalo komplexne, interdisciplinárne v úzkej spolupráci lekára, psychológa, špeciálneho pedagóga, či sociálneho pracovníka. Zo psychologického hľadiska zjednodušené alebo dokonca jednorazové určovanie mentálneho postihnutia a jeho stupňa, založené na zisťovaní inteligencie prostredníctvom inteligenčných testov, nie je najvhodnejšie. Je dobré si uvedomiť, že žiaden test nemeria inteligenciu celostne, ale nám poskytuje parciálne informácie. Problém nastáva, ak sa tieto informácie neadekvátne zovšeobecňujú (Ruisel, 2004). Tiež by nemalo dochádzať k výrazným zmenám v skóre inteligenčného kvocientu v priebehu rokov. Ak k zmenám predsa len dochádza, je potrebné uvedomiť si, čo ich spôsobuje.

Úskalím diagnostiky a diferenciálnej diagnostiky je skutočnosť, že mnoho nástrojov používaných v našich podmienkach nespĺňa nároky kladené na diagnostické nástroje. Popri zastaraných normách je otázkou i kultúrna podmienenosť testov. Ak k oneskoreniu duševného vývinu došlo práve na podklade neprimeraných kultúrnych, sociálno-ekonomických, či psychologických podmienok, nemožno hovoriť o mentálnom postihnutí. K posudzovaniu mentálneho postihnutia neodmysliteľne patrí posúdenie adaptability, ktoré v zásade určuje stupeň mentálneho postihnutia. Toto posúdenie je však rýdzo klinickou záležitosťou, ktorá integruje súbor údajov získaných z rozhovoru a z anamnézy.

Examinátor by sa počas psychologickej diagnostiky mal sústrediť najmä na schopnosti a reálne možnosti jednotlivca, teda čo dokáže realizovať úplne sám, čo naopak s pomocou, čo s verbálnou podporou, k čomu je nevyhnutná plná fyzická podpora. Pri rozhovore je dobré všímať si, aké schopnosti už boli reálne vyskúšané a s akým výsledkom a čo vyskúšané doposiaľ nebolo. Okrem globálneho posúdenia inteligencie je potrebné zamerať sa aj na skúmanie jej štruktúry, na analýzu základných psychických funkcií ako sú napríklad vnímanie, pozornosť, pamäť, abstrakcia.

Podľa K. Thorovej et al. (2007) podrobná diagnostika s praktickými výstupmi by mala tvoriť základ pre vypracovanie individuálneho intervenčného a terapeutického plánu. Podľa R. W. Kamphausa (2005) jednoduché oznámenie výsledku, kde skóre inteligenčného kvocientu je 68 alebo menej so záverom, že dieťa trpí mentálnym postihnutím nie je adekvátne pre modernú prax. Predovšetkým by výsledky inteligenčných testov nemali byť rigidne používané pri stanovení mentálneho postihnutia. Používanie prísne určeného skóre inteligenčného kvocientu vedie k tomu, že sa na túto hodnotu kladie veľký dôraz, čo spôsobuje, že sa examinátor nezameriava na celé spektrum silných a slabých stránok dieťaťa.

Diagnostika má za cieľ pomôcť mentálne postihnutému jedincovi v rámci jeho výchovy a vzdelávania. Poznatky získané v rámci diagnostických aktivít síce možno výskumne spracovať, ale toto je sekundárna možnosť, primárnym cieľom je pomoc. Motto: "Nemôžeme všetky deti všetko naučiť, ale môžeme všetky deti urobiť šťastnými." - Doc. PhDr. Z.

Oneskorený vývin reči

Oneskorený vývin reči je u detí s mentálnym postihnutím výrazný. Aby sa mohol vývin reči objektívne posúdiť, vypracovali sa viaceré schémy na hodnotenie funkcií ako fonologické (zvuky), sémantické (významoslovné), morfologické (forma slova) a syntaktické (skladba). Je zrejmé, že rizikové deti z hľadiska vývinu reči sa dajú zachytiť už vo veku 24 mesiacov. Ak dieťa v tomto veku nemá tendenciu vedome komunikovať, nemá potrebu niečo vyjadriť, ak nehovorí aspoň 50 slov a netvorí aspoň niekoľko dvojslovných spojení, ak je jeho reč pre ostatných nezrozumiteľná a ak má výrazne lepšie porozumenie reči ako schopnosť aktívne hovoriť, potom ho už môžeme považovať za rizikové. Oneskorený vývin reči je u ľudí s MP až v 80 - 85 %., pričom porucha reči je úmerná celkovej intelektovej úrovni jedinca.

Vzájomná podmienenosť znakov a symptómov

Pri rozbore znakov a symptómov mentálnej retardácie treba uviesť, že tak, ako sú vo vzájomnom vzťahu a podmienenosti psychické procesy, vlastnosti, stavy a psychické funkcie, tak isto sú vo vzájomnej podmienenosti aj jadrové znaky spolu so sekundárnymi a terciálnymi navrstveniami. Napr. U detí s mentálnym postihnutím sú zväčša rovnomerne znížené schopnosti vo všetkých oblastiach psychického vývinu. U ľudí s mentálnym postihnutím často na seba upozornia v spoločnosti zmeneným správaním, ktoré sa často líši od noriem správania. Najmä u ľahkých foriem nemusia byť vždy zmeny v správaní odrazom stupňa mentálneho postihnutia. U ľudí s ťažkým postihnutím mentálnych schopností je identifikácia MP ihneď po narodení alebo v priebehu prvých mesiacov zrejmá. Častokrát je spojená s inou poruchou - zmyslovou alebo motorickou. Diagnózu mentálneho postihnutia možno objaviť aj neskôr v predškolskom období, najčastejšie pri oneskorení vývinu reči.

U detí s autizmom je porucha reči viazaná na poruchu osobnosti a viaže sa na zníženú potrebu ľudského kontaktu. Častokrát sa objavuje pri zvýšených adaptačných nárokoch. Ďalšou - odstrániteľnou - poruchou je hatlavosť, kde ide o poruchu výslovnosti bez závažnejších ťažkostí v tvorbe reči. Väčším problémom pre logopéda je zajakávanie, ktoré sa vyskytuje často najmä u detí s Downovým syndrómom kde dochádza k diskrepancii medzi porozumením reči a jej expresiou. Môže však byť aj dôsledkom citovej deprivácie, emočných porúch alebo nepriaznivými vplyvmi prostredia a výchovy. Narušeným vývinom reči sa zaoberajú rôzni terapeuti - logopédi, rečoví terapeuti, psychológovia a odborníci v oblasti vývinu dieťaťa.

Sociálna práca a mentálna retardácia

Mentálna retardácia je oblasťou s veľmi vysokými nárokmi na sociálnu prácu. Jedinci s diagnózou mentálna retardácia si vyžadujú v mnohých prípadoch celoživotnú pomoc zo strany zdravotníkov, sociálnych pracovníkov, pedagógov a iných odborníkov. Základom porozumenia mentálnej retardácie je...

Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Trebišove poskytuje komplexnú psychologickú, diagnostickú, výchovnú, poradenskú a preventívnu starostlivosť deťom najmä v oblasti optimalizácie ich osobnostného, vzdelávacieho a profesijného vývinu, starostlivosti o rozvoj nadania, eliminovania porúch psychického vývinu a porúch správania. Deťom so zdravotným postihnutím poskytujú starostlivosť centrá špeciálno-pedagogického poradenstva. Napriek tomu, naše centrum často poskytuje primárnu diagnostickú starostlivosť i týmto deťom. Zákonným zástupcom a pedagogickým zamestnancom poskytuje najmä poradenské služby.

„Cieľom diagnostiky je predovšetkým pomoc mentálne postihnutému jedincovi v rámci jeho výchovy a vzdelávania. Poznatky získané v rámci diagnostických aktivít síce možno výskumne spracovať, ale toto je sekundárna možnosť, primárnym cieľom je pomoc.“ (Vašek, In: Bajo, Vašek, 1994, s. 31).

Deklarácie a práva ľudí s mentálnym postihnutím

Helsinská deklarácia o rovnosti a službách pre ľudí s mentálnym postihnutím (11. júl 1966). Delegáti X. svetového kongresu Medzinárodnej asociácie pre vedecké štúdium mentálneho postihnutia z 11. členských krajín Inclusion international pripomínajúci závažné dokumenty OSN, akými sú Všeobecná deklarácia ľudských práv, Deklarácia práv mentálne retardovaných osôb, Deklarácia práv zdravotne postihnutých osôb, štandardné pravidlá na vytváranie rovnakých príležitostí pre zdravotne postihnuté osoby a Konvencia o právach dieťaťa, odhodlaní uplatňovať právo plynúce z týchto medzinárodných dokumentov o ľudských právach v prospech spravodlivosti všetkých ľudí s mentálnym postihnutím a ich rodín, uvedomujúc si potrebu spolupráce národných výkonných a zákonodarných orgánov, miestnych úradov, profesionálov, komunít a všetkých ľudí dobrej vôle, v záujme ochrany práv a dôstojnosti osôb s mentálnym postihnutím na svojom stretnutí v Helsinkách 11. júla 1966 stanovili nasledujúce články:

1. Ľudia s mentálnym postihnutím majú právo a musia mať možnosti žiť rovnoprávny život v spoločnosti.
2. Ľudia s mentálnym postihnutím musia mať prístup k službám v mieste svojho bydliska.
3. Ľudí s mentálnym postihnutím musíme vždy brať a vnímať ako jednotlivcov a nie ako príslušníkov určitej kategórie.
4. Ľudia s mentálnym postihnutím, nie menej ako všetci ostatní členovia spoločnosti, majú rovnaké právo na služby v mieste svojho bydliska. Tento princíp sa rovnako vzťahuje aj na jednotlivcov s ťažkým a hlbokým postihnutím.
5. Vlády jednotlivých krajín musia urýchlene pripraviť plány rušenia ústavov pre mentálne postihnutých ľudí a vyvinúť alternatívne efektívne služby komunitného typu pre tých, ktorí potrebujú pomoc a asistenciu mimo domova.
6. Vlády musia tiež naplánovať presun finančných prostriedkov a personálu z ústavov do mimoústavných komunitných služieb, čo podporí proces začleňovania ľudí s mentálnym postihnutím do širšej spoločnosti.
7. Ľudia s mentálnym postihnutím musia mať možnosti na praktické uplatňovanie svojho práva na sebaurčenie a možnosti ovplyvňovať svoju vlastnú situáciu. Na dosiahnutie tohto cieľa je potrebná spolupráca vládnych a mimovládnych organizácií.
8. Ľudia s mentálnym postihnutím musia mať právo na vlastné vyjadrenie a právo byť vypočutý s rešpektom a dôstojnosťou.

Ústavy sú v rozpore s týmto princípom, sú už modelovo prežité, pretože vychádzajú z dnes už zastaralého princípu izolácie postihnutých ľudí.

Psychiatrická nemocnica Profesora Matulaya Kremnica

Psychiatrická nemocnica Profesora Matulaya Kremnica sa zaradila medzi najdôveryhodnejšie inštitúcie na Slovensku. Za profesionálnu realizáciu verejných obstarávaní v uplynulom roku nám bolo udelené ocenenie Zodpovedný obstarávateľ 2024. V hodnotení, ktoré realizoval portál TRANSPAREX, sme získali nadpriemerné hodnotenie A+ a ocitli sme sa tak na popredných priečkach spomedzi tisícok verejných obstarávateľov. Toto ocenenie je pre nás potvrdením, že verejné financie míňame efektívne a transparentne. Procesy nastavujeme tak, aby sme pre občanov zabezpečili najvyššiu kvalitu za najlepšiu cenu a v čo najkratšom čase. Ocenenie Zodpovedný obstarávateľ 2024 si vážime o to viac, že hodnotenie je založené na presných dátach. Portál TRANSPAREX analyzoval efektivitu a rýchlosť našich obstarávaní a porovnal ich so zvyškom samospráv a inštitúcií na Slovensku. Našej nemocnici sa podarilo uspieť v rámci programu Slovensko s projektom fotovoltaických zariadení.

Projekt „Rozvoj kybernetickej bezpečnosti v podmienkach Psychiatrickej nemocnice Profesora Matulaya Kremnica“, v plnej výške 199 669,03 Eur financovaný z Operačného programu Integrovaná infraštruktúra Európskeho fondu regionálneho rozvoja, sa po splnení všetkých formálnych záležitostí začal realizovať v auguste 2023 a bude sa implementovať v našej nemocnici do konca októbra 2023.

Naša nemocnica si na svoje 65. výročie od svojho vzniku pripravila pre pacientov a zamestnancov pestrý kultúrny a spoločenský program v našom areáli. V utorok 6.2.2024 sme zrealizovali fašiangové posedenie pre pacientov z A oddelenia. O akciu prejavilo záujem 46 pacientov. Pre pacientov boli prichystané súťaže, hudba, občerstvenie, odmeny, výzdoba. Chceli by sme sa Vám poďakovať za finančnú podporu, vďaka ktorej sme mohli túto akciu zrealizovať. Posielame pár fotiek z príjemného popoludnia. V spolupráci so školou sme aj tento rok absolvovali s deťmi kurz bežkovania. Je to už tretí ročník a osvedčilo sa nám to.

Psychiatrická nemocnica Profesora Matulaya Kremnica želá svojim pacientom, zamestnancom a obchodným partnerom v roku 2024 veľa šťastia a zdravia. Naša Psychiatrická nemocnica Prof. Matulaya Kremnica veľmi pekne ďakuje Lesom Slovenskej republiky š.p. Ako každý rok nezabudli na nás a darovali nám stromčeky, ktoré sme umiestnili na oddelenia našej nemocnice. Personál nemocnice spolu s pacientmi si ich vyzdobili a spríjemnia si tak prežitie vianočných sviatkov.

„Psychiatrická nemocnica Profesora Matulaya Kremnica veľmi pekne ďakuje účinkujúcim na vianočnom benefičnom koncerte konanom dňa 3.12.2023 v Rímskokatolíckom kostole Panny Márie Kráľovnej pokoja v Dudinciach - p. Martinovi Babjakovi, p. Jane Babiakovej, p. Jane Jakúbkovej, p. Marcinkovej, cimbalovej hudbe Mariána Krnáčika, moderátorovi koncertu p. Michalovi Várošíkovi, všetkým, ktorí akokoľvek prispeli k úspešnému priebehu, a prítomným divákom, za krásny umelecký zážitok a podporu. Osobitnú úctu si zaslúži autorka myšlienky podujatia a hlavná organizátorka p. Jana Babiaková. Štedrý niekoľkotisícový finančný výťažok koncertu bude použitý na zakúpenie vybavenia na poskytovanie terapií pre pacientov detského psychiatrického oddelenia neuhrádzaných z verejného zdravotného poistenia, najmä muzikoterapie."

"Mikuláš dnes navštívil aj Psychiatrickú nemocnicu Profesora Matulaya Kremnica a po krásnom programe pripravenom deťmi a mládežou z detského oddelenia pod vedením dám zo základnej školy pri psychiatrickej nemocnici účinkujúcim spolu s čertom odovzdal zaslúžené odmeny."

Víziou nás, zamestnancov, je sprevádzať prijímateľov sociálnej služby na ich ceste životom, ktorý sa niekedy viac, niekedy menej líši od života bežných ľudí. Obdobie pandémie poznačilo aj život v našom zariadení, ale nie v zlom!

tags: #matulay #mentalne #postihnutie