Poľovníci sú odpradávna ochrancami prírody. Už v niekdajšom Uhorsku bol zákonný článok XX/1883 o poľovníctve na svoju dobu moderný a dobre zameraný na ochranu poľovnej fauny. Zakazoval po celý rok lov kamzíčat, sliepok tetrova hlucháňa a holniaka, a všetkých druhov spevavých vtákov. Taktiež stanovil všeobecný zákaz poľovačky od 1. februára do 15. augusta.
Človek-lovec postupne prešiel od lovu k cielenej činnosti - chovu a ochrane zveri a tvorbe jej životného prostredia. Dnešná poľovnícka prax stojí pred ťažkou úlohou: ako v období zvyšujúceho sa civilizačného tlaku zabezpečiť zveri vhodné životné podmienky (habitát) pre prežitie a jej zdravý, kvalitatívny a kvantitatívny rozvoj. Len komplexná cieľavedomá starostlivosť o prostredie a zver môže zabezpečiť dobrý kondičný a zdravotný stav, reprodukciu a vysoký prírastok zveri, ktorý poľovníkovi umožní vziať si jej prebytky.
Základné aspekty poľovníckej starostlivosti o zver
Poľovnícka starostlivosť o zver zahŕňa:
- a) prikrmovanie zveri v dobe núdze (mimo vegetačného obdobia),
- b) jarné ošetrenie lúk a pastvín, príprava políčok, výsadba plodonosných a ohryzových drevín a včasný zber sena a krmovín (vegetačné obdobie),
- c) ochranu zveri pred škodlivými vplyvmi (abiotickými, biotickými),
- d) výstavbu a údržbu kŕmnych zariadení,
- e) prevenciu a ochranu zdravia zveri,
- f) udržiavanie únosných stavov zveri (NKS), vekovej a sexuálnej štruktúry populácie,
- g) udržiavanie genetickej kvality zveri (selektívny odstrel a osvieženie krvi).
Vplyv zmien životného prostredia na zver
Výrazné zmeny v životnom prostredí môžeme datovať od 13. storočia, keď v strednej Európe došlo k ťažbe zmiešaných lesov a k postupnému pretváraniu lesných ekosystémov na ekosystémy agrocenóz. Do 50-tych rokov 20. storočia môžeme charakterizovať poľnohospodársku výrobu v týchto agrocenózach ako primitívnu, bez výrazného vstupu fosílnej energie, s nízkym zaťažením ekosystému a teda aj zveri. S prudkým rozvojom priemyslu a prechodom na intenzívnu poľnohospodársku výrobu sa menil aj celkový charakter agrárnej krajiny. Na zvyšovaní hektárových úrod sa v rozhodujúcej miere podieľalo intenzívne hnojenie priemyselnými hnojivami, chemická ochrana rastlín, čo spoločne s rozvojom dopravy, keď sa niekoľkonásobne zvýšila dĺžka a hustota cestnej siete, dopravných prostriedkov, úmerne zvyšovala aj kontaminácia životného prostredia zveri cudzorodými látkami a ťažkými kovmi (PCB, Pb, Cd, NOx,...). Tieto zmeny výrazne vplývali na kvalitu životného prostredia zveri, resp. na kvalitu poľovnej zveri, t. j. jej zdravotný stav, reprodukčnú a trofejovú kvalitu, na čo najviac doplácala malá zver (jarabica, zajac, bažant).
Kŕmne zariadenia a zásady prikrmovania
Kŕmne zariadenia a zásady prikrmovania raticovej zveri sú kľúčové pre jej dobrý zdravotný stav. Za účelom prikrmovania raticovej zveri budujeme v poľovnom revíri kŕmidlá. Ich konštrukcia závisí od druhu krmiva, ktoré sa v nich zveri predkladá a od druhu zveri, ktorej majú slúžiť. Pre raticovú zver na predkladanie objemového krmiva budujeme jednoduché rebrinové kŕmidlá so zásobníkmi a posuvnou strechou vo vertikálnom smere.
Kŕmidlá pre raticovú zver sa kombinujú s korýtkami alebo zásobníkovými kŕmidlami na jadrové a granulované krmivo a soľníkmi na predkladanie soli, minerálnych a medicinálnych lizov. Korýtka na jadrové krmivo môžu byť aj so strieškou. Výhodné sú samospádové kŕmidlá na jadrové krmivo s odnímateľnou strechou. Pre zver diviačiu sa budujú veľké násypce, pod ktoré sa krmivo vysýpa priamo z traktorovej vlečky. Krmivo pod strechou násypca nezmokne a neznehodnotí sa. Diviačej zveri sypeme jadrové krmivo na zem. Zver sa pri žraní dlhšie zabaví. Z korýtkového kŕmidla by sa zver rýchlo nažrala a rýchlo by ho rozbila. Niekedy sa oddeľujú časti pre menšie druhy raticovej zveri a pre mláďatá ohrádkami.
Zver prikrmujeme najmä v zimnom období. Kŕmidlá staviame v tzv. kŕmnych linkách tak, aby sme pri jednej ceste mohli naplniť a kontrolovať viaceré kŕmidlá. Zároveň musíme dbať na to, aby kŕmidlá boli na miestach, ktoré sú pre zver bezpečné a ktoré zver prirodzene vyhľadáva. Kŕmne zariadenia musia byť rozptýlené v poľovnom revíri tak, aby sme počas prikrmovacieho obdobia zver nekoncentrovali na jednom mieste nad únosnú mieru. V blízkosti kŕmidiel sa stavajú kazateľnicové posedy, z ktorých zver pozorujeme.
Objem pripravených krmív sa vypočíta podľa skutočných stavov zveri v poľovnom revíri vynásobením kŕmnych dávok podľa jednotlivých druhov krmív a počtom kŕmnych dní. Obdobie prikrmovania sa hodí na spočítanie zveri v poľovnom revíri, na zistenie pomeru pohlavia, vekového rozvrstvenia populácie, zdravotného stavu populácie a podobne. Je vhodné na podávanie liečiv v kŕmnych zmesiach.
Ak v kultúrnej krajine nie je prežúvavej zveri poskytnutá v zimnom období dostatočná výživa zo strany poľovníckeho manažmentu, potom časť denného pokrytia nutričných potrieb kompenzuje konzumáciou prirodzenej potravy (obhryz kôry a odhryz letorastov, terminálov lesných drevín) a pri súčasných vyšších stavoch (v porovnaní s dávnejšou minulosťou) často aj hladuje. Chybou je aj to, že neraz dochádza k úplne mylnému vysvetľovaniu pojmu prikrmovanie - týka sa to nielen množstva, ale aj doby počas ktorej krmivo predkladáme. Nedostatočné, alebo už ukončené prikrmovanie najmä v prechodnom období zima - jar je rizikové.
Typy soľníkov a zásady podávania soli a minerálnych zmiešanín
Soľníky patria medzi poľovnícke zariadenia určené na predkladanie soli a soľných zmiešanín, ako aj minerálnych a medicinálnych lizov zveri. Soľníky sa zriaďujú najčastejšie na prikrmovanie zveri raticovej, ale soľ možno predkladať aj iným druhom zveri (zajac). Soľníky sú najčastejšie debničkové, korýtkové, bývajú umiestnené samostatne, alebo bývajú kombinované s kŕmidlami na objemové krmivo. Soľníky bývajú so strieškou, alebo bez nej. Rozlišujeme guľiačové, pňové, jasličkové, rázštepové, alebo stĺpikové. Do soľníkov sa vkladá kusová soľ. Soľné zmiešaniny, minerálne a medicínske lizy, ktoré bývajú zlisované v obale z umelej hmoty tvaru korýtka, možno predkladať zveri aj s obalom. Pri zhotovovaní soľníkov musíme dbať na to, aby zver, najmä zver parohatá v soľníku neuviazla. Soľ potrebuje zver po celý rok. Preto ju zveri podávame nielen v zime, ale aj počas vegetačného obdobia.
Predkladanie soli, podobne ako sena a obilia, je tradične zaužívaným chovateľským opatrením, i keď, ako sme zistili, poľovníkom nie je celkom jasné, prečo sa soľ zveri predkladá. V zásade, soľ, podobne ako jadrové krmivá a ďalšie koncentrované krmivá, vrátane bielkovinových, predstavuje napr. v živočíšnej výrobe stimulačný prvok. Patrí teda niekoľkokilogramové bloky kamennej soli medzi prirodzené zdroje potravy? Ako bolo uvedené, soľ predstavuje stimulačnú formu v živočíšnej výrobe. Soľ a najmä v nej obsiahnutý sodík, napr. vyrovnáva pomer k draslíku a plní ďalšie úlohy vo fyziológii výživy a zdraví, ale to plnia všetky živiny obsiahnuté vo všetkých krmivách a všeobecne v potrave. Asi by bolo vhodné ponechať možnosť odborným poľovníckym manažérom využiť vlastnosti jednotlivých krmív v prospech manažmentu zveri.
Hlavné zásady prípravy kvalitného krmiva pre zver
Suché objemové krmivo: je dôležité, aby sa porast kosil najneskôr na začiatku kvitnutia väčšiny tráv, resp. ďatelovín, aby seno zostalo jemné s vysokým obsahom bielkovín. Čím neskoršie sa porast kosí, tým je seno nekvalitnejšie. Zrno vrátane kukurice podávame celé, lebo zver ho dosť dobre nestrávi, ale ani v podobe šrotu. Celé zrno podávame pernatej zveri.
Príprava, uskladnenie a podávanie siláže a senáže pre zver
Siláž pre zver: Pod silážou rozumieme krmivo pripravené mliečnym kvasením bez prístupu vzduchu. Pre zver sa silážujú také druhy rastlín, ktoré sú pre zver prirodzenou potravou, ako letorasty borievky, letorasty buka, brezy, hraba, jelše, duba, osiky, svíba, maliny, černice, javora, jarabiny, čučoriedky a podobne. Vhodná kombinácia je napríklad 65 % letniny, 5 % letorastov ihličnanov, 5% kôry s lykom ihličnanov, 25 % jablčných výliskov. Na prípravu siláže sa používajú aj plodiny používané pri kŕmení domácich hospodárskych zvierat, ako kukurica, slnečnica, topinambur, repa, zemiaky. Do siláže možno pridávať minerálno-vitamínové prípravky. Na prípravu siláže je viacero možností.
Senáž pre zver: Senáž pre zver pripravujeme rovnakým spôsobom, ako senáž pre hovädzí dobytok. Príprava senáže je založená na princípe uskladnenia vysoko bielkovinového objemového krmiva bez prístupu vzduchu v čerstvom stave. Najvhodnejšie je pripraviť senáž v senážnych vežiach v poľnohospodárskom podniku. Senáž podávame zveri v jasličkových kŕmnych zariadeniach. V kŕmnom zariadení nemôžeme robiť veľkú zásobu senáže, aby sa neznehodnotila, preto musíme takéto kŕmne zariadenie dopĺňať častejšie. Senáž môžeme pripraviť aj priamo v poľovnom revíri. Dôležité je, aby sme mali senáž dôkladne zaizolovanú fóliami proti prístupu vzduchu a aby sa počas prípravy vzduch z nej dôkladne vytlačil.
Všetky druhy zveri, najmä druhy pôvodné, sa dokážu pripraviť na zimu tak, aby zimné obdobie prežili bez ujmy na zdraví. V tomto čase sú samice raticovej zveri gravidné. V minulosti nebol dostatočne známy látkový metabolizmus a jeho kolísanie u zveri v priebehu roka. Zver, najmä zver, ktorá sa živí vegetáciou, sa v jesennom období vykŕmi a organizmus sa zásobí dostatočným množstvom podkožného a vnútrotelového tuku. V zimnom období klesne denná kalorická spotreba až na polovicu kalorickej spotreby z vegetačného obdobia. Koncom jesene a začiatkom zimy slúži prikrmovanie na oboznámenie zveri s kŕmnymi zariadeniami. Prikrmovanie nemusí byť intenzívne, hoci niektoré druhy zveri, ako zver muflónia, ale aj jelenia, berie predkladané krmivo aj počas vegetácie. V jesennom období sa zveri predkladá viac objemového krmiva. Postupne, ako zver stráca počas zimy vlastné tukové zásoby, prikrmuje sa kalorickejšími druhmi krmív, ktorými sú jadrové krmivá. Prikrmuje sa obilovinami, kukuricou, gaštanmi, žaluďmi a podobne. Zároveň sa zveri predkladá dostatok objemového krmiva. Vhodnejšie je lucerkové, alebo ďatelinové seno s vyšším obsahom bielkovín, ako seno lúčne.
Prikrmovanie zveri
Regulácia početnosti a selekcia jelenej zveri
Jelenia zver sa chová ako hlavný druh zveri, alebo ako vedľajší druh zveri. Ako hlavný druh zveri sa chová v poľovných revíroch, ktoré sú súčasťou oblastí s chovom jelenej zveri (tzv. jelenie oblasti). Ako vedľajší druh zveri je jelenia zver v poľovných revíroch, ktoré sú súčasťou oblastí s chovom srnčej zveri (srnčie oblasti).
Podľa skutočných stavov jelenej zveri sa plánuje lov zveri, teda reguluje sa početnosť. Pri premnožení zveri plánuje užívateľ poľovného revíru so zvýšením odlovu dospelej samičej zveri na úkor samčej zveri. V poľovnom revíri teda ponechá viac samcov ako samíc, čím dosiahne zníženie prírastku v budúcich rokoch. Pri nízkych stavoch zveri sa zas ponechá v populácii viac dospelých samíc na úkor samcov, aby sa zvýšil počet mláďat, teda prírastok. Pri dosiahnutí normovaných stavov jelenej zveri sa plánuje taký odlov, aby bol pomer pohlavia dospelej zveri 1:1.
Pri každom odstrele zveri nesmieme zabúdať na zásady selekcie, teda vyraďovacieho odstrelu. Vyraďovacím odstrelom preberáme na seba zodpovednosť za prirodzený výber, ktorý v minulosti robili predátori jelenej zveri. Selektívny odstrel je dostatočne prepracovaný a zásady selektívneho odstrelu sa aplikujú pri love zveri. Vždy najskôr odstreľujeme jedince slabé, neduživé, choré, zle presrsťujúce, siroty, jedince poranené, jedince s abnormálnym správaním. Pri love mláďat a samíc najskôr odstreľujeme mláďa a až potom samicu. Odstrel nikdy nerobíme v blízkosti kŕmnych zariadení. Je to jeden zo zakázaných spôsobov lovu. U samčej zveri hodnotíme jedinca často iba podľa kvality trofeje. Treba však brať do úvahy aj iné znaky, ako je telesný rámec, zdravotný stav a podobne. Nikdy by sa nemala odstreľovať jelenica, ktorá vodí čriedu, pretože táto býva zárukou správania sa čriedy v sociálnom živote a je tmeliacim prvkom populácie.
Prevencia a ochrana zdravia zveri
Prevencia a ochrana zdravia zveri je nevyhnutnou súčasťou poľovníckeho manažmentu. Zabezpečenie kvalitného krmiva, vhodné kŕmne zariadenia a sanácia prostredia pomáhajú predchádzať šíreniu chorôb.
Hlavné zásady asanácie a dezinfekcie kŕmnych a iných zariadení pre zver
Kŕmne zariadenia, pri ktorých dochádza ku koncentrácii zveri, musíme pravidelne dezinfikovať. Rozdielny prístup volíme vo voľných poľovných revíroch, vo zverniciach, v bažantniciach a v odchovných volierách, čím je chov intenzívnejší, tým častejšie opakujeme dezinfekciu kŕmnych zariadení. Vo voľných poľovných revíroch vykonáme dezinfekciu všetkých kŕmnych zariadení v jarnom období po ukončení zimného prikrmovania zveri. Z okolia kŕmnych zariadení odstránime zvyšky trusu. Terén, na ktorom sa zver koncentrovala, polejeme dezinfekčným prostriedkom, vápnom, chlórovým roztokom s formaldehydom, lúhom a podobne. Terén môžeme aj posypať chloramínom, nehaseným vápnom a prerýľujeme ho. Ak je to možné, kŕmne zariadenie premiestnime na iné miesto. Rovnakým spôsobom asanujeme aj poľovnícke políčka, na ktorých sme pestovali plodiny na prikrmovanie zveri. Rovnako dezinfikujeme aj násypce pre pernatú zver. Zostatky krmiva spod násypca vyhrabeme, spálime a zem posypanú chloramínom, alebo vápnom prerýľujeme. V prípade, že sa v blízkosti kŕmnych zariadení našla uhynutá zver, alebo sa vyskytla nákazlivá choroba, robí sa dezinfekcia dôkladnejšie a opakovane.
Choroby zveri
Niektoré choroby zveri sú vážnou hrozbou pre celú populáciu a vyžadujú si rýchle a účinné opatrenia.
- Klasický mor ošípaných u diviačej zveri a jeho tlmenie: Mor ošípaných je vírusové ochorenie svíň domácich a diviakov. Diviaky sú proti moru ošípaných odolnejšie ako sviňa domáca. Vírus sa prenáša močom, výtokom z očí, nosa a dýchacích ciest, krmivom, vývrhmi a podobne. Pre mladé jedince choroba prebieha akútne, končí smrťou, často spolu uhynie viacero jedincov. Mor ošípaných sa prejavuje horúčkou, malátnosťou, nechuťou, zvracaním. Choré zviera má výtok z očí a nosa. Na koži sú krvné výrony. Krvné výrony sú aj na črevách a vnútorných orgánoch. Inkubácia je od 4 do 21 dní. Pri chronickej forme hynú napadnuté zvieratá po 2-3 týždňoch. Prevencia proti rozširovaniu moru ošípaných je vo voľných revíroch veľmi ťažká. Zistené choré a uhynuté zvieratá sa musia spaľovať. Jedno z preventívnych opatrení je zníženie populačnej hladiny na takú mieru, aby nedochádzalo ku kontaktom medzi jednotlivými populáciami diviačej zveri. Pri premnožení diviakov sa choroba veľmi ľahko a rýchlo rozširuje.
- Trichinelóza diviačej zveri a zásady jej tlmenia: Trichinelóza je ochorenie zveri prenosné aj na človeka. Je to helmintóza, ktorej pôvodcom je drobná hlísta - svalovec stočený (Trichinella spiralis). Svalovec parazituje v priečne pruhovanom svalstve najmä u diviačej zveri. Najhojnejšie sa vyskytuje v bránici, v medzirebrovom svalstve, v jazyku, ale aj v iných svaloch. Zver sa svalovcom nakazí tak, že zožerie svaly nakazeného zvieraťa. Preto svalovcom trpia aj šelmy. Svalovec hynie pri varení mäsa. Studené údenie mäsa a mäsových výrobkov svalovca nezabíja, človek sa môže nakaziť pri konzumácii diviny napadnutej svalovcom, ktorá nebola dostatočne tepelne upravená. Liečenie je pri tomto ochorení veľmi obtiažne, nákladné s neistým výsledkom. Preto je uzákonená povinná veterinárna prehliadka každého uloveného jedinca diviačej zveri, ktorá sa praktizuje mikroskopickým vyšetrením vzorky bránice uloveného jedinca. Larva svalovca sa po usadení v svale hostiteľa opuzdrí. Larva môže žiť až 25 rokov.
- Nosohltanová strečkovitosť a jej tlmenie: Nosohltanové strečky sú muchy, ktoré napádajú zver jeleniu, danieliu i srnčiu. Samička muchy je dlhá asi 13 mm. Lieta v letných mesiacoch. V okolí nozdier zveri nakladie vajíčka v úhrnnom počte až 500 kusov. Larvy do februára dosiahnu veľkosť asi 3 mm. Potom putujú hlbšie do nosových dutín. Do apríla narastú na 2 cm a opäť putujú smerom k nosovým otvorom. Keď ukončia vývoj, zver ich fŕkaním vyfrkuje z nosa. Po dopadnutí na zem sa v zemi zakuklia a o 3-4 týždne sa z kukly vyliahne dospelá mucha. V jednom jedincovi raticovej zveri môže žiť až 30-40 lariev. Nosohltanová strečkovitosť sa dá potláčať aj podávaním medikovaného krmiva.
- Podkožná strečkovitosť zveri a jej tlmenie: Podkožná strečkovitosť - hypodermóza - je vyvolaná larválnym štádiom strečkov (strečky patria medzi dvojkrídlovce spolu s muchami). Strečok Hypoderma diana parazituje na jelenej a srnčej zveri, strečok Hypoderma arcteon iba na jelenej zveri. Dospelý hmyz lieta v máji a júni. Samička nakladie na kožu zveri vajíčka. Larvy sa po vyliahnutí pohybujú na koži zveri. Zver ich jazykom zotiera a prehĺta so slinami. Larvy sa zo zažívacieho aparátu prevŕtajú do podkožného väziva, najčastejšie na chrbte zveri. Tu si v koži vytvoria otvor na dýchanie. Vývoj lariev trvá asi 8 mesiacov. Po dozretí sa cez dýchací otvor dostanú von a vypadnú na zem, kde sa zakuklia. Z kukiel po 1-2 mesiacoch vývoja vyletí dospelý hmyz. Strečky spôsobujú znehodnotenie koží zveri, zoslabnutie zveri a pri silnej invázii aj smrť jedinca. Tlmenie strečkovitosti je obtiažne. Obmedzovanie početnosti strečkov je možné iba s celkovým bojom proti hmyzu, ktorý so sebou prináša veľa negatívnych dopadov. Odporúča sa lákanie samičiek k vykladeniu na surové kože srnčej a jelenej zveri umiestnené na výslnných miestach.
Repkové ochorenie a tráviace problémy
Keď zver prijíma objemové krmivá, napr. seno iba obmedzene, teda nie úmerne svojim výživovým potrebám, k životu nevyhnutne potrebnú vlákninu získava aj ohryzom drevín a spásaním poľných kultúr. Takáto mladá rastlinná potrava dosahuje vysokú výživnú hodnotu. Aj tu je však potrebné posudzovať celkový - celodenný príjem živín, čiže kombináciu živín zo všetkých prijímaných zdrojov potravy vo vzťahu k výživovým potrebám. Väčšie druhy prežúvavej zveri - jelenia, danielia a muflónia zver prichádzajú na repkové parcely spravidla v noci. Iná situácia je u srnčej zveri, a to z dôvodu celodenného zdržovania sa na repkových poliach, čo je u poľnej srnčej zveri bežné, na rozdiel od ostatných druhov raticovej zveri. Kedysi nepredstavovala repka ozimná problém pre zver, a to z prostého dôvodu - zveri nechutila. Tráviace a súvisiace zdravotné problémy sa objavujú, ak srnčia zver prijíma repku v podiele vyššom ako cca 60 % z celkového denného príjmu potravy. Neexistuje zlá a dobrá potrava - ale sú správne a nesprávne množstvá potravy, to platí pri bežnej kvalite potravy, pri všeobecných úvahách. Podobne ako pri acidózach aj pri tráviacich a zdravotných poruchách alimentárneho charakteru v dôsledku príjmu napr. plesnivej potravy, platí, že sa vyskytujú najmä v oplotených menších chovoch, kde zver nemá možnosť výberu potravy a je odkázaná na potravu poskytnutú človekom. Podobná situácia môže nastať vo farmách hospodárskych zvierat, keď farmár kvôli ekonomike chovu predkladá zvieratám aj plesnivé krmivo, aby sa minulo. Vo voľných revíroch, ako sme uviedli, si však zver vyberá vhodnú potravu v prvom rade podľa čuchu a chuti, čiže znehodnotenej potrave sa vyhýba. Na Medzinárodnom pracovisku výživy a ekológie zveri pri Odbore výživy, NPPC-VÚŽV Nitra a Stredoeurópskom inštitúte ekológie zveri, Brno, Viedeň, Nitra sme realizovali okrem bežných výživárskych experimentov aj sériu výživárskych pokusov zameraných na zistenie preferencií zdrojov potravy vrátane ohryzu drevín v rôznych situáciách. Vo všetkým pokusoch sa potvrdil vplyv výživnej hodnoty krmiva a jeho chuťovej atraktivity na ohryz drevín. V modelovej situácii sme napr. simulovali situáciu v praxi, keď sa nesprávne predložilo veľké množstvo kukuričnej siláže na dlhšie obdobie, pričom kvalita siláže postupne klesala vplyvom vonkajších faktorov. Úlohou tohto pokusu bolo testovať vplyv meniacej sa kvality modelového krmiva na príjem jednotlivých zdrojov potravy. Po zmene sa prejavil vplyv zhoršenej kvality a príjem siláže zo dňa na deň klesal.
„Repkové ochorenie“ sa dá v poľovníckej praxi riešiť iba správnym prikrmovaním - prevenciou. To znamená, zabezpečiť kvalitné krmivá s primeraným obsahom vlákniny, ktoré bude srnčia zver ochotne konzumovať. Veľké parcely monokultúr repky podmieňujú vznik repkového ochorenia, keďže tu srnčia nachádza často jediný atraktívny zdroj potravy - repku. Na Slovensku sa ešte stále nachádzajú súvislé aj 100ha monokultúry repky. Zmenšením výmer a rozšírením ponuky plodín by sa dalo dosiahnuť aj zníženie spásania repky. Pri potrave vždy rozhoduje intenzita konzumácie-množstvo. Uviedli sme, že nie je správne posudzovať - rozdeľovať potravu (krmivá) na dobré alebo zlé, keďže ako sme vysvetlili, krmivá a potrava vo všeobecnosti obsahujú určité množstvá jednotlivých živín, a kombináciou jednotlivých zdrojov potravy (krmív) dochádza k tzv. pokrývaniu výživových potrieb. Podobne ako repka aj niektoré ďalšie krmivá, ako žalude, bukvice, pagaštany, jačmeň, ovos, kukurica a iné sú bohaté na ľahko využiteľnú energiu, napr. Ak by povedzme jelenia zver prijímala iba žalude alebo jačmeň, došlo by tiež k výživovým a súvisiacim zdravotných problémom v dôsledku nadmerného príjmu škrobu a nedostatočného príjmu vlákniny. Vznik acidóz - pri nadmernej tvorbe kyseliny mliečnej v bachore, pri nedostatočnej schopnosti organizmu neutralizovať kyslú reakciu v dôsledku nízkeho príjmu štrukturálnej vlákniny a následnej zníženej intenzity prežúvania alebo zastavenia prežúvania a zníženej tvorby slín vedúcich až k úhynom - je častejší v menších zverniciach a farmách, kde je zver odkázaná iba na starostlivosť chovateľa.
Získavanie pôdy a výsadba remízok pre zver
Pôdu na výsadbu remízy môžeme získať kúpou od vlastníka. Ak chceme vysadiť remízu na pôde, ktorá nie je naším vlastníctvom, musíme získať súhlas vlastníka pozemku. Ak sa jedná o poľnohospodársku pôdu, treba požiadať o vyňatie z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, o čom rozhodujú poľnohospodárske referáty okresných úradov. Za vyňatie pôdy na iné účely sa zaplatia poplatky. Potom necháme zhotoviť projekt výsadby remízy, ku ktorému sa vyjadrujú okrem vlastníka pozemku, obecného zastupiteľstva podľa príslušného katastra úrady životného prostredia a Slovenská agentúra životného prostredia.
Po schválení projektu si môžeme objednať výsadbu remízy. Druhová skladba v remíze býva závislá na lokalite, v ktorej sa remíza buduje. V nížinách a na vlhkých stanovištiach prevládajú mäkké rýchlorastúce dreviny, vo vyšších polohách sa sadia dreviny odolnejšie. Zásadou je, aby sa výsadbou remízy v remíze vytvorili tri etáže porastu. Najnižšia etáž je tvorená vhodným trávnym porastom. Strednú etáž zabezpečujú rôzne druhy krovín a najvyššiu etáž tvoria stromy. Remíza musí vo vzťahu ku zveri spĺňať viacero funkcií. Musí zveri poskytovať potravu, možnosť na hniezdenie a kladenie mláďat, úkryt pred nepriaznivým počasím, predátormi a zásahmi človeka. V remízach sa vysádzajú, kry ako trnky, vtáčí zob, šípky, baza čierna, drienky, hlohy, stromy, ako jarabiny, vŕby, topole, kleny, duby, bresty, čerešne vtáčie, pagaštany a podobne.