Komunistický režim ovládol našu krajinu od februára 1948 do novembra 1989. Všetci, ktorí sme v tomto režime žili a vyrastali, sme týmto režimom ovplyvnení. Komunistický režim nám nedovolil vzdelávať sa na základe nášho nadania a talentu. Nedovolil nám vycestovať za hranice a objavovať svet. Pozbavil pôdy a majetkov roľníkov, obchodníkov, živnostníkov a i. Trestal na desiatky rokov nevinných a nezastavil sa ani pred justičnými vraždami. Znemožnil hospodársky pokrok v našej krajine a spôsobil hodnotový úpadok. Títo politici nevidia, ako rástol pokrok v krajinách bez skúsenosti s komunizmom, ako napr. v Rakúsku.
V kontexte týchto historických udalostí je dôležité si uvedomiť, že aj dnes mnoho Slovákov pracuje v Rakúsku, často v oblasti opatrovateľskej starostlivosti. Títo ľudia, ako napríklad Lubica Matejovicova, hoci sa v článku priamo nespomína jej profesia, prispievajú k rozvoju a prosperite Rakúska. Práca v zahraničí je pre mnohých nevyhnutnosťou, pretože, ako uvádza jeden z citátov v materiáli, "nás štát mi neponúkol možnosť normálneho života."
Realita opatrovateliek v Rakúsku: "Pracujeme 336 hodín NON STOP za 2e na hodinu"
Opatrovateľstvo ako životná cesta
Opatrovateľstvo je náročná, no zároveň veľmi dôležitá a humánna profesia. Opatrovateľky sa starajú o seniorov a ľudí s rôznymi zdravotnými potrebami, čím im umožňujú dôstojný život v domácom prostredí. Mnohé slovenské opatrovateľky nachádzajú uplatnenie práve v Rakúsku, kde je po týchto službách vysoký dopyt. Ich práca si vyžaduje empatiu, trpezlivosť a profesionálny prístup.
Dôležitosť uchovávania pamäte národa
Mnohí z tých, čo zažili znárodňovanie, násilnú kolektivizáciu, prenasledovanie, väznenie, mučenie a vraždenie už nie sú medzi nami a deti „nežnej revolúcie“ už majú vlastné deti. Ak chceme zabrániť opakovaniu zločinov z minulosti; ak chceme, aby sa nadobudnutá sloboda uchovala, musíme chrániť spomienku na všetkých, ktorí v jej mene trpeli a položili život. Komunistický režim bol zlou myšlienkou. Sme si vedomí, že v mnohých ľuďoch pretrváva „nostalgická pamäť“.
Tak si niektorí ľudia v Nemecku spomínajú na výstavbu ciest za Hitlera a zabúdajú na rozpútanie najkrvavejšieho konfliktu v 20. storočí. Rovnako si niektorí obyvatelia Talianska spomínajú na povzbudivé myšlienky z úst Mussoliniho bez zmienky o obetiach. Podobná situácia je aj v postkomunistických krajinách. Na rozdiel od spomínaných krajín je na Slovensku niektorými politikmi deklarovaný názor o neopodstatnenosti významu Novembra´89 a o dôležitej úlohe členov komunistickej strany. Je v istom zmysle pochopiteľné, že ľudia selektujú osobné skúsenosti a vyhýbajú sa pohľadom na minulosť cez historickú resp. politickú pamäť.
Václav Havel to v roku 1989 vo svojej reči prirovnal k ľuďom, ktorí po dlhom čase vyšli z väzenia. Najprv sú radi a hovoria „vďaka Bohu“. Potom musia všetko sami organizovať. Obstarávať si jedlo, pracovať. A to ich nadmerne zaťažuje. Tá časť „Wow“ je však rýchlo preč a prichádza časť „Bože, čo si počnem?“. Títo ľudia nemajú nič spoločné s komunizmom, ale sú neistí, majú ťažkosti so slobodou. Väčšina ľudí nespomína politicky alebo nie predovšetkým politicky. Keď spomínam, nemalo by ma to bolieť. Kultúrnym národom však záleží na vernom uchovávaní svojej pamäti.
Múzeum zločinov komunizmu
V hlavných mestách postkomunistických krajín už dávno existujú pamätníky a memoáre sprítomňujúce tvár totalitných režimov 20. storočia. Osvienčim nebol zrovnaný zo zemou, ale ostáva ako memento pre nasledujúce generácie. V podobnom duchu sa tvorí Múzeum Holokaustu v Seredi. Vzdelávací a výskumný charakter má aj Múzeum SNP v Banskej Bystrici.
V Berlíne dokázali z väznice STASI vytvoriť živý memoriál (Gedenkstätte Berlin-Hohenschönhausen). Bývalí politickí väzni sprevádzajú študentov a hovoria im, ako s nimi zaobchádzal komunistický režim. Tento pamätník navštívili aj slovenskí študenti. Pavla Beinsteinova napísala: „Väznica Stasi ma ohúrila, ale v inom slova zmysle, pohľad na jednotlivé cely a rozprávanie našej sprievodkyne vo mne vyvolali strašný pocit krivdy, ktorá sa na ľuďoch diala. Ja som dosť citlivá duša, ale chcem sa dozvedať aj takéto veci.“
S pocitom zodpovednosti voči všetkým občanom a predovšetkým voči mladým ľuďom si uvedomujeme dôležitosť vzniku Múzea zločinov komunizmu na Slovensku. „I napriek tomu, že sa neuskutočnila de-komunizácia, ostali nepotrestaní nositelia toho režimu a boli zničené mnohé dokumenty a miesta, kde sa páchali trestné činy proti ľudskosti, treba chrániť, čo nebolo zničené pre pravdivú pamäť národa.“ (Anton Srholec).
Sme presvedčení, že Múzeum zločinov komunizmu má stáť na mieste, kde sa odohrávali tieto tragédie. Preto, po vzore obdobných múzeí v Európe, pokladáme za vhodné miesto pre budúce múzeum napr. budovu „U dvoch levov“. Chceme rokovať s politikmi, ktorí deklarujú, že im záleží na uchovaní „pamäte a identity“, aby sa štát a samospráva pričinili o vznik Múzea zločinov komunizmu na Slovensku tak, ako je tomu v okolitých krajinách. V deň spomienky na prepustenia posledných politických väzňov komunistického režimu 25. marca.
tags: #lubica #matejovicova #opatrovatelka #rakusko