Každý moderný štát je do určitej miery sociálnym štátom (welfare state), pokiaľ sa snaží zabezpečiť aspoň základnú úroveň blahobytu svojich obyvateľov. Sociálne systémy chránia pri rôznych životných udalostiach, kompenzujú zdravotné ťažkosti a poskytujú sociálne služby. V hrubom aj čistom vyjadrení sú výdavky Slovenska na sociálne politiky pod priemerom OECD a tesne pod priemerom okolitých krajín.
Čo je to liberalizmus?
Slovo liberalizmus (v príslušnej jazykovej podobe) sa prvýkrát vyskytlo začiatkom 19. storočia v španielčine a potom takmer súčasne okolo roku 1820 vo francúzštine, angličtine aj nemčine. Slovo liberál (v príslušných jazykových podobách) v politickom zmysle sa v rôznych západných jazykoch objavuje v 2. polovici 18. storočia, ale v rôznych všeobecných významoch je oveľa staršie. V konečnom dôsledku je slovo liberál(ny) (a teda aj od neho odvodené slovo liberalizmus) odvodené od latinského slova
Hoci názov pochádza až z 19. storočia, ideológia ako taká má korene už v 17. storočí. Liberalizmus stojí v protiklade s totalitou. Pramene liberalizmu siahajú do doby osvietenstva, vzniku slobodného pohľadu na svet, a jeho uplatnenie vo filozofii a politike. Liberalizmus chce oslobodiť spoločnosť od neslobody. Základom jeho politickej filozofie je indivíduum, občan, ktorý má čo najväčšiu slobodu. Sloboda je podľa liberálneho presvedčenia základom spoločnosti, na ktorom štát, politika a hospodárstvo spočívajú a ktorý štát chráni. Klasický liberalizmus je pravicová ideológia, bojujúca za maximálnu slobodu. A to ako osobnú, tak aj ekonomickú, náboženskú a politickú. V dnešnej dobe by sa dal základný postoj k liberalizmu charakterizovať mottom "Ži a nechaj žiť". Diskusia prebieha hlavne v oblasti toho, kde končí sloboda jednotlivca a začína verejný záujem spoločnosti, pre ktorý je potrebné sa časti slobody vzdať. Často sa zdôrazňuje aj zásada nediskriminácie, na základe predsudkov. Jednotlivé smery a prúdy liberalizmu sa viac-menej zhodujú v prístupe k otázkam osobnej slobody jednotlivca. Odlišnosti nachádzame hlavne v prístupe k ekonomickým otázkam.
Sociálny liberalizmus
Sociálny liberalizmus (nazývaný aj ľavicový či nový liberalizmus) je ideológia blízka politike európskych sociálno-demokratických strán. Presadzuje pomerne veľké zásahy do štátnej ekonomiky, vysoké dane a starostlivý štát - welfare state. Tak ako bol klasický liberalizmus v 19. storočí úzko zviazaný so vznikom priemyselného kapitalizmu, názory moderných liberálov súvisia s ďalším rozvojom industrializácie. Industrializácia priniesla niektorým ľuďom obrovské bohatstvo, ale jej sprievodným javom boli tiež chudobné štvrte, bieda, nevedomosť a chudoba. Podľa názoru sociálnych liberálov nebol už minimálny štát z klasickej teórie schopný napraviť nerovnosť vo vnútri občianskej spoločnosti a na zabezpečenie skutočnej slobody musel štát nivelizovať príjmy občanov. Moderní liberáli preto začali obhajovať ideu intervencionistického štátu. Sloboda a zodpovednosť - pre každého bez rozdielu. Títo liberáli ju považujú za jedinú alternatívu k trhovému fundamentalizmu, „divokému kapitalizmu“ (sloboda bez zodpovednosti) na strane jednej a k „všetko ovládajúcemu štátu“ (zodpovednosť bez slobody) na strane druhej. Ukazujú na to, že sloboda bez zodpovednosti smeruje k rozpadu spoločnosti na „mocensko-politické klany - mafie“, ktorých záujmom je spoločnosť vydaná napospas. Zároveň upozorňujú, že zodpovednosť bez slobody vedie k totalite alebo k rastúcej byrokracii, ktorej záujmom je spoločnosť nakoniec podriadená.
Typológia sociálneho štátu podľa Esping-Andersena
Dánsky sociológ Esping-Andersen sa na veľkosť sociálneho štátu pozerá cez mieru „dekomodifikácie“, teda snahu vytvárať hrádzu medzi prežitím jednotlivca a trhom práce. Pri nízkej dekomodifikácii sa pracovná sila predáva a kupuje ako komodita, výdavky na sociálne zabezpečenie sú nízke, zamestnávatelia spokojní a prežitie jednotlivca závisí od jeho schopností speňažiť svoje zručnosti na trhu práce. Na druhej strane, pri vysokej dekomodifikácii štát poskytuje dávku či službu ako základné právo. Podľa miery dekomodifikácie a ďalších kritérií popísal Esping-Andersen tri archetypy sociálneho štátu: liberálny, konzervatívny (tiež korporativistický) a sociálno-demokratický. Žiadny nie je lepší či horší; každý má vlastné hodnotové východiská, výhody a ciele.
1. Liberálny sociálny štát
Liberálny sociálny štát (Spojené štáty, Kanada, Austrália) napomáha trhovým mechanizmom priamo, keď garantuje iba minimálny životný štandard, aj nepriamo, keď podporuje privátne dôchodkové sporenie či zdravotné pripoistenie. Sociálna pomoc je testovaná na príjem, úroveň sociálnych dávok a dávok sociálneho poistenia je nízka, nároky na dávky sú prísne a ich poberanie stigmatizuje. Liberálny model Welfare State (typický pre USA a časť Veľkej Británie) charakterizuje minimálne zásahy štátu. Každý sa spolieha sám na seba, predovšetkým prostredníctvom povinného a dobrovoľného poistenia. Štát zasahuje až ako posledná inštancia. Dôležitú úlohu zohráva silný tretí sektor (mimovládne, občianske a iné organizácie).
2. Konzervatívny (korporativistický) sociálny štát
V konzervatívnych sociálnych systémoch (Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Rakúsko) štát čiastočne nahrádza trhové mechanizmy ako poskytovateľ blahobytu. Miera prerozdeľovania je nízka a príjmové rozdiely sú zachované podľa tried a statusov. Sociálna starostlivosť je prepojená na tradičné rodičovstvo a korporácie, teda rôzne združenia, spolky a cirkvi. Sociálne poistenie nezahŕňa napr. ženy v domácnosti, ale podporuje materstvo. Opatrovateľské služby či jasle sú nerozvinuté a kvôli princípu subsidiarity verejné inštitúcie zasahujú len ak si rodina nezvládne plniť svoje povinnosti. Konzervatívny model (Nemecko) charakterizuje štát, ktorý garantuje len spoločnosťou uznané minimálne životné štandardy a vytvára priestor pre neštátne subjekty. Prístup je korporatívny, pracovno-výkonový, prioritou je uspokojovanie potrieb na základe pracovného výkonu a zásluhy. Dávky sú odrazom miezd a sú financované z príspevkov zamestnávateľov a zamestnancov.
3. Sociálno-demokratický sociálny štát
Sociálno-demokratické sociálne systémy (Nórsko, Švédsko) sa vyznačujú vysokou solidaritou a podporou rovnosti vysokého štandardu, nie len na úrovni základných potrieb. Sociálno-demokratický sociálny štát nečaká na úlohu rodiny, ale socializuje náklady rodičovstva. Na rozdiel od prechádzajúcich dvoch typov si to vyžaduje záväzok čo najvyššej zamestnanosti, vrátane žien a znevýhodnených skupín. Väčšiu časť zamestnanosti tvorí verejný sektor, čo môže negatívne vplývať na celkovú produktivitu. Karl Gunnar Myrdal (1898-1987) bol tretím z veľkých reformátorov sociálneho poistenia. Bol to ekonóm, poslanec švédskeho parlamentu za sociálnu demokraciu, v roku 1972 mu bola udelená Nobelova cena za ekonómiu. Medzi jeho návrhy patrili: zavedenie materského príspevku a prijatie ďalších opatrení podporujúcich pôrodnosť, zavedenie prídavkov na deti, zavedenie príspevkov na bývanie, vyučovanie a stravovanie v školách zdarma, všeobecne dostupná zdravotná starostlivosť. Význam Myrdalovho modelu bol v tom, že uskutočnil štátnu sociálnu podporu smerujúcu plošne k tým skupinám, ktorým poistenie nebolo poskytované zo špeciálnych zdrojov a ktorých sociálna marginalizácia by mala za dôsledok oslabenie potenciálu celej spoločnosti. Škandinávske krajiny sú sociálnymi demokraciami. Je to spôsobené vysokou úrovňou sociálnej ochrany obyvateľstva, rovnosťou životnej úrovne, bezplatným stredným vzdelaním, zdravotnou starostlivosťou, významnou úlohou verejného sektora v ekonomike a vysokými daňami. Štát v týchto krajinách zároveň nezasahuje do tvorby cien, dokonca ani vo verejnom sektore, s výnimkou monopolov, banky sú súkromné a v obchode vrátane medzinárodného obchodu neexistujú žiadne prekážky.
Študenti Veľká Británia (Koncoročné, maturitné vysvedčenia a certifikát z AJ)
Historický vývoj sociálneho štátu
História sociálneho štátu je spletitá a ovplyvnená rôznymi politickými ideológiami a spoločenskými zmenami.
Pramene sociálnej politiky: Od rodovej solidarity k charite
Sociálna politika sa vyvíjala od rodinnej a rodovej pomoci cez pomoc chudobným až po komplexné sústavy inštitúcií moderných spoločností, ktoré zabezpečujú základné ľudské práva, ako právo na život, zdravie a vzdelanie. Rodová solidarita bolo najstaršie usporiadanie sociálnych vecí, založené na spoločnej snahe rodu o prežitie, na solidarite. Prostriedky aj prácu prideľovala hlava rodiny, rodu. Rodová solidarita nevytvárala inštitúcie na riešenie sociálnych problémov, ale riešila ich v rodinnom, rodovom usporiadaní. Rodová solidarita ovládaná náčelníkom sa vyvinula v paternalizmus. Charita a sociálne učenie cirkvi zohrali kľúčovú úlohu v rozvoji sociálnej pomoci, najmä kresťanstvo formulovalo pomoc blížnemu.
Zrod sociálneho štátu: Bismarckov model
Vznik sociálneho štátu datujeme rokom 1883 v Nemecku. Jeho autorom je Oto von Bismarck. Bismarck bol politik, ktorý vyznával silno konzervatívne, militaristické a nacionalistické hodnoty. Robotníctvo zažívalo ťažké časy, ich ochrana bola minimálna a životné podmienky boli katastrofálne. Nemôžeme sa čudovať, že takto existenčne ohrozená robotnícka trieda inklinovala ku komunistickým myšlienkam a tohto fenoménu sa najviac báli vládne kruhy združené okolo železného kancelára Bismarcka. Sociálny štát, prvý svojho druhu na svete vznikol nie vďaka morálnym hodnotám, ale vďaka Bismarckovým militaristickým chúťkam a na potlačenie revolučných nálad robotníkov. Bismarck zabil dve muchy jednou ranou. Prvým z veľkých reformátorov európskej sociálnej politiky bol Otto von Bismarck (1815-1898), známy ako zjednotiteľ nemeckej ríše (1871). Nemecko bolo do roku 1871 rozbité nielen na množstvo štátnikov, ale aj na množstvo socialistických spolkov, ktoré boli pre svojich členov nielen politickým, ale aj sociálnym a ekonomickým zázemím. V roku 1881 Ríšsky snem schválil sociálno-politický program, v ktorom sa počítalo so zavedením poistenia pre robotníkov pre prípad úrazu, choroby, invalidity a staroby. V roku 1890 bola opäť povolená činnosť sociálno-demokratickej strany. Bismarckovo sociálne zákonodárstvo bolo súčasťou jeho politiky „cukru a biča“ v záujme stability štátu. Systém sociálneho zabezpečenia sa realizoval v podobe troch zákonov: Zákon o nemocenskom poistení z roku 1883, Zákon o úrazovom poistení z roku 1884, Zákon o poistení pre prípad invalidity a staroby z roku 1889. Významným znakom zavedenej sústavy poistení bolo, že oddeľovala rôzne kategórie zamestnancov a robotníkov. Prvýkrát si štát priznáva spoluzodpovednosť za sociálnu situáciu svojho obyvateľstva. Vzniká prvý systém sociálneho poistenia, založený na zamestnaneckom princípe.
Beveridgeova správa a liberálny model
Bismarckov model sociálneho poistenia sa postupne šíril v celej Európe, uplatnil sa aj vo Veľkej Británii, kde k nemu pribudlo aj poistenie proti nezamestnanosti ako ďalšiemu sociálnemu riziku. Dávky, ktoré vtedy vyplácali slabé poisťovne, boli nedostatočné a ľudia sa ocitli v biede. Hospodárskou krízou bola postihnutá aj Veľká Británia, vláda sa preto rozhodla reformovať sociálny systém. Koncom roku 1942 predložil Beveridge návrh celonárodného systému poistenia, ktorý požadoval zásadné zmeny v poisťovníctve, zdravotníctve, školstve, v oblasti bývania a na trhu práce. Išlo o plán sociálneho štátu. Beveridge navrhol predovšetkým zaviesť určité garantované minimum, ktoré malo byť dostupné pre všetkých a zároveň systém, ktorý by umožňoval preskúmať, či ich príjem skutočne nedosahuje hranicu tohto minima. Zdôrazňoval, že sociálne poistenie je len súčasťou politiky sociálneho pokroku. Začal používať termín spotrebný kôš, t.j. súbor typických tovarov, ktoré spotrebuje priemerná rodina. Výrazne podporoval a stimuloval súkromnú iniciatívu. Tým, že uplatnil rovnaký prístup k testovaniu príjmov pre účely sociálnych dávok, upevnil význam životného minima. Rozhodujúcou na vznik, resp. definitívne zakotvenie sociálneho štátu v Británii, ale aj v mnohých iných európskych krajinách, bola spoločenská klíma v rokoch 1940 - 1948, vytvorená druhou svetovou vojnou. V tomto smere zohrala významnú úlohu správa Williama Beveridga z roku 1942 (Beveridge Report), ktorý v nej propagoval zavedenie rodinných dávok, všeobecnú zdravotnú starostlivosť a plnú zamestnanosť ako záväzok štátu. Dodajme, že Beveridgova správa hovorila o úlohe štátu chrániť jednotlivcov pred sociálnymi zlami. Tie charakterizovala ako „päť obrov“, ktorými sú nemajetnosť, nevedomosť, nepohyblivosť, nečistota a choroba. Na rozdiel od nemeckého Bismarckovho modelu sa Beveridgov model zameral na otázku chudoby, pričom dôsledne aplikoval univerzalistický princíp sociálnej pomoci. Neosvojil si tak Bismarckov výkonový, resp. zásluhový model, stojaci na príspevkoch odrážajúcich príjmy poberateľov. Napriek svojej univerzálnosti však Beveridgov systém zďaleka neoplýval štedrosťou či egalitaristickými ambíciami. Centrálnym bodom Beveridgovej koncepcie bolo vytvorenie záchrannej siete sociálneho minima. Nič menej, nič viac.
Slovenský sociálny systém
Slovenský sociálny systém je konzervatívny. Práve z hodnotových základov, nie technických parametrov, vyplývajú jeho hlavné plusy a zlyhania. Redukcia systému na jednotlivé dávky a opatrenia pripomína frázu „pre stromy nevidieť les“. Slovensko má určite najbližšie ku konzervatívnemu modelu. Dávky zo sociálneho poistenia sú výrazne zásluhové a naviazané na predchádzajúci príjem. Aj minimálny dôchodok si treba zaslúžiť odpracovaním približne dvoch tretín priemernej kariéry. Príjemcov dávky v hmotnej núdzi síce nie je veľa, ale absentuje dostatok účinných podporných programov na inklúziu, zamestnávanie a zvýšenie sociálnej mobility. Konzervatívne nastavenie presahuje na trh práce. V celkovej miere zamestnanosti zaostávame nie len za priemerom OECD, ale aj za susedným Českom o 7 p.b. - príliš mnoho ľudí je prakticky mimo trhu práce (odradení, ženy v domácnosti, ľudia so zdravotným znevýhodnením alebo v preddôchodkovom veku). Ich začlenenie by bolo sociálne aj ekonomicky prospešné, avšak za cenu vyšších nákladov, ktoré sa dnes kvôli prevažnej zásluhovosti držia na uzde. Zamestnanosť žien vo veku 25-35 je podpriemerná, ale materská a rodičovská dovolenka u nás patria k najdlhším na svete. Ak sú ženy diskriminované na trhu práce, nie je to kvôli vzdelaniu (z minuloročných absolventov VŠ bolo 62 % žien), ale kvôli nerovnováhe v starostlivosti o deti či chorých v rodine. Flexibilný rodičovský príspevok môže pomôcť marginálne, no bez vyrovnania “rizikovosti” mužov a žien na trhu práce to nepôjde.
Niekoľko prvkov leží mimo štandardného konzervatívneho spektra. Veľká dôchodková reforma z roku 2003 (zavedenie trojpilierového systému) bola krokom liberálnym smerom. Rovnako tak pôsobia daňové zvýhodnenia doplnkového sporenia. Zavedenie materského pre otcov skôr pripomína sociálno-demokratické systémy. Systémový pohľad na slovenský sociálny štát nám ukazuje riziká za horizontom (desiatok) rokov. Tým najväčším je konzervovanie sociálnych rozdielov a nízka sociálna mobilita. Znie to paradoxne, lebo zatiaľ patríme k ekonomikám s najnižšími príjmovými rozdielmi v Európe. S ekonomickým rastom západu Slovenska však budú rásť nie len príjmy, ale aj dôchodky, materské či dávky v nezamestnanosti obyvateľov rozvinutejších regiónov. Špeciálnu úlohu v potieraní rozdielov na Slovensku kedysi zohrával vysoký podiel osobného vlastníctva nehnuteľností. Dnes však predaj bytu v zaostalom okrese nestačí na nákup podobnej nehnuteľnosti v lokalite s dostatkom pracovných príležitostí. Nájomné bývanie sa skloňuje stále častejšie ako nástroj sociálnej politiky. Pohľad na systém ako celok tiež odkrýva nevyhnutný kompromis medzi nákladovosťou a mierou dekomodifikácie. V snahe ušetriť môžeme skrátiť podporné obdobia, zvýšiť flexibilitu pracovnoprávnych vzťahov a posilniť testovanie dávok na príjem tak, ako to väčšinou radia medzinárodné finančné inštitúcie. Nie je na tom nič zlé, veď nakoniec, liberálne sociálne štáty zažili počas krízy menšie výkyvy v nezamestnanosti. Alebo môžeme výrazne posilniť financovanie sociálnych služieb, podporovať univerzálne programy a intenzívnejšie zamestnávať znevýhodnených. Posilníme tým rovnosť a inklúziu, ale systém bude drahší. Rovnako legitímne je zostať pri existujúcom konzervatívnom nastavení a snažiť sa kompenzovať jeho systémové nedostatky. Vo verejnej diskusii o sociálnych politikách by nás nemali príliš zdržovať drobné technické nastavenia, aj keď práve nie sú ideálne. Skúsme častejšie vnímať systém ako funkčný celok: akú šancu majú deti z chudobných rodín v Gelnici dostať sa na vysokú školu? Ako dlho si hľadá prácu bývalý manažér v porovnaní s menej vzdelaným nezamestnaným? Ako pomáhame domácnostiam, ktoré opatrujú starých a chorých? Majú dôchodcovia na západe a východe podobný životný štandard, ak celý život pracovali za podobnú mzdu?