Ľavicová sociálna demokracia má bohatú a komplexnú históriu, ktorá sa prelína s vývojom robotníckeho hnutia a snahami o sociálnu spravodlivosť. Na Slovensku má táto história svoje špecifiká, ktoré súvisia s politickým a spoločenským kontextom. Od prvopočiatkov v Uhorsku, cez medzivojnové obdobie, Slovenské národné povstanie, komunistický režim, až po súčasnosť, ľavicoví sociálni demokrati zohrávali významnú úlohu v slovenskej politike a spoločnosti.
Korene ľavicovej sociálnej demokracie na Slovensku
Na začiatku 20. storočia spájal zakladateľ Slovenskej sociálnej demokracie v Uhorsku, E. Lehotský, národnoemancipačné požiadavky Slovákov so sociálnymi. Slovenskí sociálni demokrati zorganizovali v Liptovskom Mikuláši oslavy 1. mája 1918 nielen proti zbedačovaniu ako dôsledku vojny, ale aj preto, aby vyjadrili právo Slovákov na sebaurčenie. Stáli pri vzniku československého štátu ako členovia Slovenskej národnej rady a jej výkonného výboru.
Rozkol v ľavicovom hnutí a vznik KSČ
Na začiatku 20. rokov sa ľavicové (socialistické) hnutie rozdelilo na dva politické prúdy: radikálny (komunistický) a reformný (sociálnodemokratický), medzi ktorými prebiehal ostrý politický boj až do druhej svetovej vojny. Komunisti sa stotožnili so sovietskym modelom „diktatúry proletariátu“, štátostranou a kolektívnym vlastníctvom. Sociálni demokrati hovorili o demokratickom socializme s politickou a ekonomickou pluralitou.
Medzivojnové obdobie a vplyv ľavicových strán
V medzivojnovom období obidve strany svojimi aktivitami prispievali k určitému zlepšeniu sociálnych a pracovných pomerov robotníkov - sociálna demokracia ako prevažne koaličná strana presadzovaním sociálneho zákonodarstva, komunisti ako opozičná sila organizovaním štrajkov, hnutia nezamestnaných a pod. V tomto období sa realizovali aj viaceré staršie ľavicové požiadavky - všeobecné volebné právo, odstránenie stavovských privilégií, úprava pracovného času, pozemková reforma atď.
Druhá svetová vojna a Slovenské národné povstanie
Perzekúcie, ilegálna činnosť a protifašistický odboj v čase druhej svetovej vojny zblížili obidve strany a počas Slovenského národné povstania sa zlúčili. Vojnové roky patria k svetlým stránkam v dejinách slovenskej ľavice. Tisíce jej príslušníkov vzdorovali totalitnému režimu a zapojili sa do boja za vec slobody. Ako napísal L. Novomeský, „povstanie dalo svetu na vedomie našu históriu. Nám zase dalo nové historické vedomie. To ozaj nie je málo.“
Matičiari v Slovenskom národnom povstaní
Povojnové obdobie a komunistický režim
Februárový prevrat 1948 priniesol zásadnú zmenu najprv v mocenskej oblasti a potom v ostatných sférach spoločenského života. Napriek tomu, že pochoval zvyšky demokracie a nastolil diktatúru s komunistickým monopolom moci, uskutočnil sa ale bez väčšieho odporu a za podpory značnej časti obyvateľstva.
Tabuľka: Základné rozdiely v prístupoch ľavice a pravice
| Oblasť | Ľavica | Pravica |
|---|---|---|
| Hlavný dôraz | Sociálna rovnosť a solidarita | Sloboda jednotlivca a trh |
| Role štátu | Silný sociálny štát, zásahy do ekonomiky | Minimálne zásahy, slobodné podnikanie |
| Práva | Pozitívne práva (nárok na pomoc) | Negatívne práva (sloboda od zásahov) |
Vývoj po roku 1989 a Strana demokratickej ľavice
SDĽ sformulovala svoj postoj k „reálnemu socializmu“ už pri jeho vzniku. Dištancovala sa od politiky a ideológie bývalej KSS a od komunistického systému vôbec a vydala sa na cestu transformácie na stranu sociálnodemokratického typu. Pritom samotnú myšlienku socializmu nezavrhla. Hlási sa k demokratickému socializmu ako úsiliu o sociálne spravodlivú spoločnosť, založenú na demokratických princípoch, solidarite, právnom štáte a sociálne trhovom hospodárstve.
Ľavicová sociálna demokracia v súčasnosti
Ľavicoví sociálni demokrati sa aj v súčasnosti snažia presadzovať sociálne spravodlivú spoločnosť, založenú na demokratických princípoch, solidarite, právnom štáte a sociálne trhovom hospodárstve. Ich programy sa zameriavajú na zlepšenie životných podmienok občanov, podporu zamestnanosti, kvalitné vzdelávanie a zdravotnú starostlivosť, ochranu životného prostredia a boj proti sociálnemu vylúčeniu. História ukazuje, že ľavicové strany dosahovali najväčšie úspechy vtedy, keď dokázali skĺbiť sociálne a národné požiadavky, keď sa opierali o obidva piliere.