Odhaľte tajomstvá kultúry: Ako komplexný sociálny jav ovplyvňuje náš každodenný život

Kultúra je komplexný, všestranný a mnohovrstvový jav, ktorý je spätý s rôznymi okolnosťami a má široký objem. Je to historický pojem s vlastnými etapami vývoja a predstavuje styčný bod pre rôzne vedy. V sociálnom kontexte je kultúra základom rozličných sociálnych spojení a vzájomných pôsobení.

Termín kultúra je v súčasnosti veľmi frekventovaný a má mnoho významov. Za kultúru sa považuje všetko, čo vzniká činnosťou človeka a spoločnosti. Kultúra je adaptívna, čo znamená, že je schopná sa prispôsobovať vnútorným a vonkajším zmenám na základe činnosti ľudí. Adaptabilita je teda prispôsobivosť.

Obsah pojmu kultúra sa vo vývine človeka a spoločnosti neustále stupňoval a naďalej sa vyvíja v jednotlivých národných kultúrach, kde má svoje špecifické obsahové vyjadrenie. Kultúra je jednou z najdôležitejších kategórií humanitných a sociálnych vied. Dnes sa kultúra stala hlavným predmetom vedného odboru kulturológie. Problematikou kultúry sa zaoberá aj sociálna a kultúrna antropológia.

Vzťah kultúry a prírody

Pojem "príroda" sa používa v širokom význame, ktorý vyjadruje prírodnú jednotu celého sveta, vrátane organického a neorganického sveta, človeka a spoločnosti. Kultúra, naopak, predstavuje všetko, čo vzniká činnosťou človeka a spoločnosti. Vznik človeka je predpokladom kultúry, pričom človek je jej tvorcom. Bez kultúry by nemohol vzniknúť dnešný človek ani samotná spoločnosť.

Človek musí zvládať nároky, ktoré na neho kladie prostredie. Tu záleží jednak na biologických rysoch, ale aj na vzorcoch správania, ktorým sme sa naučili a ktoré sú založené na symboloch. Okrem biologickej výbavy, ktorá je potrebná k prežitiu, ešte ľudia vytvárajú kultúrne vzorce správania sa.

Ako evolúcia postupovala, do popredia sa dostáva schopnosť človeka nielen sa prostrediu prispôsobovať, ale ho aj meniť podľa svojich potrieb. Do popredia sa však dostáva problém ohrozovania a znečisťovania životného prostredia. Z dlhodobého hľadiska totiž nie je jasné, či to, čo nám dnes prospieva, bude prospešné aj pre ďalšie generácie. Preto hovoríme o maladaptívnych rysoch kultúry tam, kde je v ohrození prežitie a reprodukcia. Tento proces je samozrejme ešte zložitejší.

To, že človek medzi seba a prírodu vkladá kultúru (umelá príroda človeka) dokazuje napr. aj názor Lorensa. Ten tvrdí, že človek medzi seba a svet vkladá články, ktorými zakrýva svoju nedokonalosť. Pod článkami má na mysli prvky kultúry.

Sociálne konanie a vzťahy

Sociálne konanie je každé konanie človeka, ktoré je vyvolané jeho potrebou. Subjektom konania je indivíduum alebo skupina. Sociálne vzájomné pôsobenie je systém vzájomne podmieneného sociálneho konania, kde konanie jedného subjektu je príčinou a dôsledkom konania iných ľudí. Sociálne vzťahy sú formou prejavu sociálnych vzájomných pôsobení.

Motív je vnútorná psychologická pohnútka, príčina alebo dôvod ľudského správania a konania, ktorý mu dáva zmysel.

Typy sociálnych vzťahov

Primárne: Prevažujú osobné, emocionálne vzťahy, napríklad v rodine.
Sekundárne: Väčší počet členov, neosobné vzťahy, špecifický cieľ, napríklad formálne skupiny.
Formálne: Neosobné vzťahy, pravidlá sú dopredu určené, vymedzená hierarchia (nadriadený a podriadený).
Neformálne: Osobné vzťahy, vznik na základe vzájomných sympatií, nie sú zviazané formalitami.

Komponenty kultúry

Medzi komponenty kultúry patria:

Artefakty: (z latinského arte factus - umelo vytvorený) - ľudský výtvor, dielo, nástroj. Sú to predmety vytvorené človekom, výtvory ľudskej práce, umelecké výtvory, umelé výtvory, výrobky.
Sociokultúrne regulatívy: Zvyky, obyčaje, tradície, hodnoty a normy, teda kultúrne vzory (vzorce), pravidlá. Sú to spôsoby, cesty, systémy ideí, ktorými človek poznáva svet a vysvetľuje si jeho podstatu, fungovanie, vývoj a svoje miesto v ňom.
Systémy symbolických ideí: Reč, jazyky, prostredníctvom ktorých človek komunikuje, čo mu uľahčuje kooperáciu či deľbu práce. Symboly sú materiálne i nemateriálne skutočnosti, predmety, slová, gestá a podobne, nesúce istý význam, ktorý rovnako chápu všetci členovia jedného sociokultúrneho systému.
Jazyk: Systém znakov používaných za účelom komunikácie v ľudskom spoločenstve. Jazykové schopnosti spojené s možnosťou uchovávať a predvídať aj veľmi abstraktný obsah sú pripisované iba človeku.
Normy: (z latinského norma = merítko) - sociálne očakávania, vzory a pravidlá regulujúce vzájomné pôsobenie a správanie ľudí v spoločnosti. Sú to sociálne pravidlá, ktoré vymedzujú vhodnosť a nevhodnosť správania v konkrétnych situáciách. Majú podobu pravidiel, predpisov, kódexov.
Hodnoty: V kultúre, v sociokultúrnom systéme, všeobecne prijaté predstavy a viery v ciele, ktoré sa ľudia usilujú dosiahnuť. Majú zvyčajne všeobecnú a abstraktnú podobu, majú pozitívny alebo negatívny náboj a vzťahujú sa na najdôležitejšie skutočnosti života spoločnosti a jej členov.
Kultúrne univerzálie: Prvky, ktoré sa vyskytujú vo všetkých kultúrach.
Variabilné prvky: Opak kultúrnych univerzálií.

Rozdelenie kultúry

Najvšeobecnejším členením, s ktorým sa môžeme stretnúť v odbornej literatúre, je členenie kultúry na materiálnu a nemateriálnu.

Materiálna kultúra

Materiálna kultúra predstavuje oblasť materiálneho bohatstva spoločnosti. Je to súbor javov a procesov, ktoré sa vzťahujú na uspokojovanie materiálnych potrieb človeka, napríklad rôzne stavebné diela. Pod materiálnou kultúrou rozumieme všetky objekty, ktoré sú materiálnym výrazom realizácie ideí (chrámy, hrady a pod.), teda to, v čo sa viera človeka spredmetnila.

Duchovná (Nemateriálna) kultúra

Duchovná kultúra je oblasťou duchovného bohatstva spoločnosti. Je to súbor javov, procesov a vzťahov, ktoré sa vzťahujú na uspokojenie duchovných potrieb človeka. Sem patria idey, zvyky, inštitúcie, symboly, predstavy a názory. Nemateriálna kultúra zahŕňa abstraktné idey, tradície, obyčaje či hodnoty, teda všetko to, čomu človek verí.

Adaptívna a Maladaptívna kultúra

Rozdielny pohľad na delenie kultúry prináša Kottak, ktorý kultúru rozdeľuje na adaptívnu a maladaptívnu. Adaptívna kultúra predstavuje schopnosť prispôsobovať sa prostrediu a meniť ho podľa svojich potrieb. Maladaptívne rysy kultúry sa objavujú tam, kde je v ohrození prežitie a reprodukcia v dôsledku činnosti človeka, napríklad ohrozovanie a znečisťovanie životného prostredia.

Funkcie kultúry

Humanizačná alebo civilizačná: Poľudšťovanie človeka v spoločnosti.
Poznávacia, výchovná alebo výchovno-vzdelávacia.
Adaptačná alebo socializačná, alebo regulatívna.
Kompenzačná funkcia.
Rekreačná, zábavná funkcia.
Ochranná: Zmnohonásobuje prostriedky ochrany človeka pred prírodou a prírody pred človekom.
Kumulačná: V priestore kultúry sa hromadí a uchováva materiálne a duchovné bohatstvo ľudstva pre budúce generácie.
Kontinuity: Súvisí s kumulačnou a je to cesta duchovného prežitia spoločnosti, generácie v danom období nadväzujú na generácie predchádzajúce a v kultúre nachádzajú zdroje informácií a inšpiráciu pre svoj život a ďalší vývoj spoločnosti.
Intenzifikačná a extenzifikačná: Intenzifikácia vyjadruje to, že v kultúre je veľa podnetov (myšlienok, poznania), ktoré vedú človeka k ďalšiemu hľadaniu a nachádzaniu otázok a odpovedí, ktoré posúvajú vývoj poznania, vedy a celého ľudstva. Extenzifikácia súvisí so zodpovednosťou. Vývoj poznania a vedy má aj negatívne dôsledky (zbrane, vojny, ekologické problémy, bohatstvo a chudoba a pod.). Preto je každý človek zodpovedný za svoj produkt, za svoje dielo, svoj objav, a keďže dejiny nás poučili o tom, že mnohí sa nezdráhali zneužiť poznatky vedy na svoje mocenské ciele, mnohé poznatky je potrebné „odložiť“ až dovtedy, kým budú ľudia natoľko vyspelí, múdri, že nebudú schopní ich zneužiť proti iným ľuďom, tzv. nepriateľom.

Roviny kultúry: Národné, medzinárodné a subkultúry

Môžeme hovoriť o kultúrach národných, medzinárodných a tiež o subkultúrach. Medzinárodná alebo nadnárodná kultúra nie je viazaná hranicami jedného národa. Pretože odovzdávanie kultúrnych vzorcov nie je orientované na fyzické odovzdávanie človeka človeku, geneticky z generácie na generáciu, môže dochádzať k difúzii, prenikaniu kultúr. Na prelome 19. a 20. storočia vznikla antropologická paradigma, ktorá sa nazýva difuzionizmus. Pri štúdiu kultúry venuje pozornosť historickým kontaktom etník a národov, ich migrácii, difúzii a hustote obyvateľstva. Zdôrazňuje teda geografický priestor proti času a konkrétny vývoj oproti evolučným štádiám. Hybnou silou nie sú podľa difuzionizmu inovácie vo vnútri kultúry, ale vonkajšia zmena. Zakladateľmi tohto prístupu sú nemecký geograf Friedrich Ratzel (1884 - 1904) a nemecký etnograf Leo Frobenius (1873 - 1938).

Subkultúra

Subkultúrou označujeme kultúru čiastkovej skupiny, ktorá sa viac alebo menej odlišuje od prevládajúcej (väčšinovej kultúry). Príslušníci skupiny sa môžu od väčšiny odlišovať sociálnym postavením, vekom, povolaním alebo regiónom. Škála prejavov vyjadrujúcich dištanciu od prevládajúcej kultúry je široká, od drobných zmien až po radikálne popretie (kontrakultúra). Subkultúra, ale aj dominantná kultúra, nie sú nikdy úplne izolované. Pojem subkultúra používame napríklad pri skúmaní životného štýlu skupín mládeže, určitých sociálnych a etnických vrstiev, protestných hnutí alebo hodnotových predstáv delikventov. Subkultúra je vlastná kultúra menšej skupiny ľudí v rámci dominantnej kultúry. Vieme rok vzniku subkultúry a aj miesto. Viaže sa na nejakú sociálnu skupinu (napr. spojené s hudbou, náboženstvom). Spočiatku existujú len na určitom území a potom expanzuje do iných končín sveta. Majú svoj svetonázor (opozičné alebo pomenené oproti dominantnému). Viaže sa na symboly, má svojský štýl obliekania. Niektoré majú svoju literatúru.

Kontrakultúra

Kontrakultúra je proti dominantnej kultúre.

Entocentrizmus

Entocentrizmus znamená, že „moja kultúra je najlepšia, jediná správna, iné kultúry pokladáme za abnormálne.“

Spoločnosť a kultúra ako produkt sociokultúrneho vývoja

Spoločnosť je produkt sociokultúrneho vývinu. Sociálna štruktúra, sociálna stratifikácia a sociálna mobilita sú dôležité aspekty spoločnosti.

Definícia spoločnosti

Pojem "spoločnosť" zaviedol nemecký sociológ Ferdinand Tönnies. Spoločnosti sú základné a komplexné typy štruktúr v súčasnom svete. Ich podstatu tvoria ľudia, individuálne vzťahy a komplexy ľudských aktivít. Spoluprácou týchto aktivít sa vytvárajú hodnoty, ktoré by sa nikdy nemohli dosiahnuť individuálnou činnosťou. Základom vzťahov pre spoločnosť je racionálna výmena statkov, protikladné záujmy účastníkov, vedomie užitočnosti a hodnoty jedného človeka pre druhého.

Neexistuje všeobecne prijímaná definícia spoločnosti. V najširšom zmysle je spoločnosť v spoločenských vedách chápaná ako politicky a ekonomicky sebestačná skupina ľudí oboch pohlaví a všetkých vekových skupín, ktorá zdieľa spoločnú kultúru, hodnoty, územie a rešpektuje vlastné inštitúcie, normy a kultúrne vzory, ktorí sami seba pociťujú ako jednotnú entitu odlišnú od iných skupín.

Typy spoločností

Americkí sociológovia G. a J. klasifikovali spoločnosť podľa rôznych kritérií, napríklad spoločnosť poľovníkov a zberačov, spoločnosť ovocinárov. Na základe politických kritérií rozlišujeme:

Demokratické spoločnosti: Občianska spoločnosť, ktorej je štát podriadený a slúži jej.
Totalitné spoločnosti: Štát si podriaďuje spoločnosť, utláča ju a osobnosť.
Autoritatívne spoločnosti.

V dejinách sociológie možno typologicky vydeliť niekoľko dichotomických prístupov k spoločnosti. Podľa durkheimovskej tradície ide o jav sui generis, neprevoditeľný na jeho aktérov. Súčasná teória konštrukcie sociálnej reality predpokladá, že spoločnosť samostatnú existenciu nemá, ale je kontinuálne vytváraná v každodennej ľudskej interakcii a komunikácii. Ďalej možno spomenúť sociologistické (Durkheim) a psychologizujúce (Linton) poňatie, kooperatívne (Spencer) a konfliktné (Marx) prístupy, ako aj holistický versus analytický prístup.

Doteraz vplyvnou (ale mnohými kritizovanou) dichotómiou je koncepcia Ferdinanda Tönniesa, ktorá rozlišuje pospolitosť (tradičná spoločnosť) a spoločnosť (moderná a industriálna spoločnosť). Tento prístup bol neskôr rozšírený o koncept postmodernej (postindustriálnej) spoločnosti. V súčasnej vede je populárna teória spoločnosti jednoduchej versus komplexnej.

Tradičná spoločnosť

Tradičná spoločnosť je forma spoločenskej organizácie, ktorá existovala pred nástupom priemyselnej revolúcie. Sociológia od svojho zrodu definuje modernú spoločnosť v protiklade k tradičnej spoločnosti. Tradičnú spoločnosť možno charakterizovať štyrmi spôsobmi:

Ľudia transformujú iba minimum statkov, ktoré im poskytuje príroda. Deľba práce je málo rozvinutá a využívajú sa prírodné formy energie (sila zvierat, vetra, vody).
Mocenské štruktúry sa udržiavajú lojalitou vojenského a správneho aparátu.
Komplexné filozofické a náboženské systémy nachádzajú publicitu iba u vzdelaných špičiek obyvateľstva.
Sociálna štruktúra je značne diferencovaná a myšlienka o rovnosti ľudí je považovaná za absurdnú.

Sociálna štruktúra spoločnosti

Sociálna štruktúra je usporiadanie sociálnych vzťahov v sociálnom zoskupení. Je charakterizovaná ako relatívne stabilné, pretrvávajúce usporiadanie sociálnych vzťahov medzi prvkami v sociálnom zoskupení. Sociálnu štruktúru rodiny tvoria vzťahy medzi členmi rodiny, vzťahy medzi rodinami, politickými stranami, štátmi. Sledujeme vzťahy nižšej úrovne. Kľúčové pojmy sú: sociálny status, sociálna rola a sociálne inštitúcie.

Skupinová výstavba spoločnosti

Sociálna skupina predstavuje určitý počet osôb od dvoch (pár, diáda) až po veľké celky, pričom vzťahy medzi týmito osobami majú pravidelný a trvalejší charakter. Skupiny sa vyznačujú množstvom charakteristík.

Prvá z nich je, že majú hranice. O ľuďoch uvažujeme ako o nachádzajúcich sa vo „vnútri“ alebo „mimo“ skupiny.
Druhou charakteristikou je poznatok interakcionizmu, t. j. že skupiny sú produktom sociálnej definície. V tomto zmysle sú sociálne konštruovanou realitou.
Po tretie skupiny môžeme chápať ako nositeľa dištinktívnej subkultúry alebo kontrakultúry - ako súbor jedinečných noriem, hodnôt a stvárnení správania.

Rozmanitosť kultúr a diverzita

Rozmanitosť kultúr je možné pozorovať nielen pri skúmaní rôznych spoločností, ale aj v rámci jednej spoločnosti. Mnohé sociálne skupiny, ktoré sú súčasťou spoločnosti, sa podieľajú na jej hlavnej (dominantnej) kultúre a zároveň si utvárajú vlastné skupinové hodnoty, normy, vzory správania a skupinovú ideológiu. V dominantnej kultúre spoločnosti existuje umelecká kultúra (kultúra elity) a ľudová kultúra. Termín subkultúra vystihuje zvláštnosti súboru kultúrnych prvkov typických pre menšie skupiny v rámci jedného národa, štátneho útvaru alebo širšieho spoločenstva. Príkladmi sú subkultúry čínskych, židovských a iných komunít žijúcich mimo vlasti. Existuje aj zvláštny typ kultúry, ktorý je prístupný a určený najširšej skupine ľudí bez rozdielu pohlavia, veku, vzdelania, národnosti, profesie, politického a náboženského presvedčenia.

Diverzita

Koncept udržateľnosti privádza etnológov a antropológov priamo k termínu diverzita. Pochádza z latinského slova diversus (diversa, diversum, adj), znamená rôzny, iný, nerovnaký, opačný až nepriateľský. Do sociálnych vied sa dostal cez angličtinu, kde sa koncept kultúrnej a sociálnej diverzity rozvinul vo význame rozmanitosti, rôznosti, rôznorodosti, heterogenity, plurality, či pestrosti. Diverzita ako vedecký problém bola prítomná už v počiatkoch sociálnej a kultúrnej antropológie, aj sociológie, hoci sa sledovala z iných uhlov pohľadu. Všetky kľúčové antropologické práce uvádzajú ako základnú charakteristiku disciplíny štúdium a porovnávanie kultúrnych rozdielov, rôznych pohľadov na svet, ktoré antropológom sprostredkujú ľudia z rôznych skupín a spoločenstiev. Problém diverzity sa stal jednou z nosných tém súčasného sveta, najmä pod vplyvom globalizácie a masových migrácií ľudstva. Ideály kultúrnej unity národných celkov sú konfrontované s realitou diverzity takmer v každej súčasnej spoločnosti. Diverzita je problémom politickým a preniká do spoločenských a politických debát na celom svete.

Popri závažnosti tohto problému je potrebné vnímať rôzne sociálne, ekonomické, historické a legislatívne kontexty, v ktorých diverzita vzniká, a následne aj stratégie a praktiky, ktoré ju usmerňujú a ovplyvňujú. Diverzita je chápaná buď ako spoločenský problém alebo - v súčasnosti častejšie - ako výhoda, zdroj príležitostí a prostriedok na dosiahnutie vyšších cieľov a lepších výsledkov. K chápaniu diverzity v pozitívnom, prevažne ekonomickom význame prispeli viaceré publikácie Richarda Floridu (2002, 2004). Tvrdí, že otvorenosť a tolerancia voči príslušníkom iných etnických skupín, sexuálnych orientácií a iných minorít je v úzkej korelácii k inováciám a ekonomickému úspechu mesta, regiónu či krajiny. S rastúcim záujmom o diverzitu sa zintenzívnilo aj vedecké štúdium diverzity v sociálnych a politických vedách.

Kultúrna diverzita

Termín poukazuje na kultúrne rozdiely medzi rôznymi skupinami odlišného kultúrno-, etnicko-, nábožensko- jazykového pôvodu, alebo medzi rôznymi skupinami v rámci jedného národného celku.

Multikulturalizmus

Multikulturalizmus je termín, ktorý od svojho vzniku v 70. - 80. rokoch 20. storočia prešiel značným vývojom a dnes ho možno chápať ako ideológiu, hlásajúcu nezávislé spolužitie rôznych etnických/kultúrnych skupín, ktoré majú v spoločnosti rovnaké práva a status, teda aj právo na uchovávanie a rozvíjanie svojej kultúry. (Nevyplýva však z toho povinnosť stretávať sa a spolupracovať s inými skupinami). Multikulturalizmus je vnímaný buď pozitívne ako ideál tolerancie, rovného zaobchádzania, rovnosti príležitostí a práva menšín na zachovanie kultúrneho dedičstva; alebo negatívne ako fenomén, ohrozujúci národné hodnoty a identitu. Aj keď multikulturalizmus vysoko hodnotí potrebu kultúrnej diverzity v demokratickej spoločnosti, v skutočnosti jeho prax môže upevňovať dominantné postavenie majoritnej skupiny (RUITER - LONDEN 2006). Oponenti vytýkajú multikulturalizmu skutočnosť, že jeho pilierom je kultúra a kultúrna identita, ktorá odvádza pozornosť od iných identít a iných aspektov nerovnosti.

Interkulturalizmus

Interkulturalizmus nerozoznáva kultúrne hranice medzi rôznymi skupinami ako fixné, ale ako neustále sa meniace a flexibilné. Interkultúrny prístup znamená pluralistickú transformáciu verejných priestorov, inštitúcií a občianskej kultúry. Jeho cieľom je podporovať a rozvíjať dialóg, výmenu a recipročné porozumenie medzi ľuďmi rôzneho pôvodu (BLOOMFIELD - BIANCHINI 2004).

Diverzita a mestské prostredie

Diverzita je dôležitým odborným problémom v urbánnych štúdiách vrátane urbánnej antropológie/etnológie. Už priekopník urbánnej sociológie a predstaviteľ Chicagskej školy Louis Wirth vo svojej práci „Urbanism as a Way of Life“ (1938) označil diverzitu - heterogenitu za jeden z hlavných znakov mesta. Štúdium rozdielov a rozdielnosti sa stalo dôležitou témou výskumu aj ďalších reprezentantov Chicagskej sociologickej školy - Roberta Parka, Ernesta Burgessa a Rodericka McKenzieho. Títo dali základ aj urbánnej antropológii tým, že začali vo výskume mesta používať kvalitatívne etnografické metódy, najmä zúčastnené pozorovanie. Ich záujem sa sústredil na identifikovanie a mapovanie rozdielnosti v správaní, statuse, rase, triede a etnicite.

Od 60. - 70. rokov 20. storočia urbánni vedci marxistického a neskôr feministického smeru upriamili svoju pozornosť na výskum dôvodov a implikácií sociálnych rozdielov a nerovností v mestskom prostredí. Urbánni teoretici ako John Rex, Robert Moore a Manuel Castells sa začali venovať štúdiu urbánnych procesov, urbánneho konfliktu a vzťahu moci, politiky a ekonomiky v kontexte mesta. Vychádzali z kritiky urbánno-manažérskych teórií Maxa Webera a urbánnych politicko-ekonomických teórií Karola Marxa (STEVENSON 2003:34). Weberovské a marxistické teórie sledovali urbánne prostredie z hľadiska štrukturálnej nerovnosti (sociálnej, ekonomickej a politickej), obidva prístupy však ignorovali rodovú a kultúrnu perspektívu miest, čo našlo odraz v ďalšom vývoji urbánneho štúdia.

Feministické teórie v urbánnom štúdiu diverzity sa začali presadzovať od 70. rokov 20. storočia. Výskumy tohto zamerania sledovali rodovo-priestorovú segregáciu, t.j. ako ženy a muži používajú a vnímajú rovnaké mestské priestory a ako sa rodovo diferencujú priestory pre prácu a voľný čas. Priestorové implikácie rodovej deľby práce znamenajú, že centrum mesta je vo veľkej miere vnímané ako miesto práce mužov, zatiaľ čo predmestia - okrajové časti mesta sú videné ako prirodzené priestory pre ženy a deti. Z tohto pohľadu sa mesto člení na diskrétne mužské a ženské zóny (napr. McDOWELL 1983). Feministické štúdie skúmajú impakt reštrukturalizácie miest a suburbanizácie na životy žien.

Ďalší prístup k štúdiu diverzity v mestskom prostredí, nastupujúci po feministickej teórii, predstavujú kulturologické/kultúrne štúdiá (cultural studies), ktorých hlavným cieľom sa od 90. rokov 20. storočia stáva otázka vzťahu mesta, urbanizmu ako mestského spôsobu života, identity a diverzity. Kultúrni teoretici mesta vychádzajú z kvalitatívneho výskumu, založeného na rozhovoroch s aktérmi - predstaviteľmi rôznych skupín, a zameriavajú sa viac na otázku, ako sa urbánne prostredie prispôsobuje diverzite, než na to, ako ovplyvňuje nerovnosť a exklúziu (STEVENSON 2003:40). Urbánna kultúra sa chápe ako komplex identít a diverzít, kde rôzne skupiny môžu používať rovnaký urbánny priestor a identifikovať sa s ním v rovnakom čase, ale rôznymi spôsobmi (STEVENSON 2003:41). Urbánny výskum je často aplikovaným výskumom, vyvolaným potrebou riešiť problémy mesta, spôsobené rôznymi dôsledkami diverzity či multikulturalizmu. Mestá sú domovom diverzity, priestorom, kde sa diverzita rodí a kde je zvyčajne aj najviac tolerovaná (STEVENSON 2003:41).

V 90. rokoch 20. storočia bola politika multikulturalizmu a menšín (multiculturalism and minority policies) jednou z hlavných stratégií miest pri riešení problémov s príslušníkmi rôznych skupín, etnických a náboženských menšín, s imigrantmi alebo ich potomkami, ktorým spoločnosť nevytvorila podmienky pre začlenenie sa do pracovného života a odsúdila ich na život v predmestiach a getách. Multikultúrna stratégia stavala na predpoklade rovnosti kultúr a na práve každého občana a skupiny vyznávať svoju kultúru. Ukázalo sa, že multikulturalizmus, podporujúci toleranciu, ale už menej kooperáciu a kultúrnu výmenu, môže viesť k segregácii kultúr alebo k nadradeniu jednej kultúry nad inou/ inými. V snahe zabezpečiť skutočnú integráciu imigrantov do spoločnosti dochádza dnes k prehodnoteniu politiky multikulturalizmu, a to aj v krajinách, kde multikulturalizmus bol donedávna uznávanou praxou, napr. vo Veľkej Británii, Holandsku a Švédsku. Na začiatku nového milénia sa začína presadzovať rétorika a politika diverzity a interkulturalizmu. Nestačí verbálne vyznávať diverzitu a dať ľuďom možnosť rozvíjať ich kultúru na základe ich etnických, náboženských a iných rozdielov, ale je potrebné vytvárať príležitosti na stretávanie a spoluprácu ľudí majúcich spoločné ciele, ktoré nie sú definované na základe etnicity či náboženstva (napr. EASTON 2006, VERTOVEC 2005). Mnohé európske krajiny a ich mestá, ktoré sú hlavnou cieľovou destináciou imigrantov, rozvíjajú debatu o najvhodnejšej stratégii voči diverzifikovanej spoločnosti. Mestské stratégie adresujúce diverzitu zdôrazňujú nevyhnutnosť projektov a praktík podporujúcich interkultúrne interakcie, komunikáciu a výmenu medzi príslušníkmi rôznych skupín a menšín. Idea interkultúrneho mesta predpokladá využitie diverzity pre rozvoj mesta cez interkultúrnu výmenu a inovácie.

Výskum diverzity v meste prináša neraz rozporuplné výsledky. Výskumy opisujú diverzitu ako pozitívny fenomén a dokazujú, že obyvatelia, ktorí žijú v etnicky heterogénnych štvrtiach, majú pozitívnejší vzťah k etnickým menšinám než tí, ktorí žijú v etnicky homogénnom prostredí. Na druhej strane výskumy súčasných miest naznačujú, že rastúca diverzita v mestách vedie k silnejúcej polarizácii a rozdeleniu na “getá homogenity”. Zdá sa, že obyvatelia miest, najmä príslušníci stredných a vyšších vrstiev, stále viac vyhľadávajú a uprednostňujú prostredie, kde im nehrozí stretnutie s “diverzitou”, kde sa môžu vyhnúť všetkým “iným” a kde si môžu udržať sociálnu kontrolu vo “svojom” teritóriu. Táto polarizácia nevzniká len v rezidenčných štvrtiach, ale aj v centrách a verejných priestoroch, ktoré ešte v nedávnej minulosti slúžili rôznym vrstvám a skupinám urbánneho obyvateľstva, ale z ktorých sú v súčasnosti príslušníci nižších vrstiev a marginalizovaných skupín vylúčení. Mnohé verejné priestory (napr. parky, záhrady, ihriská) sa privatizujú a uzatvárajú ako reakcia na požiadavky reprezentantov stredných a vyšších vrstiev, ktorí sa necítia príjemne či bezpečne v prítomnosti “diverzity” (STEVENSON 2003:44-45). Z verejných priestorov sa tak vytláčajú nielen príslušníci často ekonomicky nižšie situovaných etnických skupín, ale aj bezdomovci, čudáci, žobráci - ľudia, ktorých rôzne životné situácie dohnali na okraj spoločnosti a ktorých ešte donedávna mestská spoločnosť tolerovala.

Vzťah udržateľného rozvoja a kultúrnej a sociálnej diverzity

V roku 1992 sa v Rio de Janeire konala konferencia OSN o životnom prostredí a rozvoji, ktorej výsledkom bola nielen záverečná Deklarácia, ale aj výzva vedcov z najrôznejších vedných odborov zo 70 krajín sveta (vrátane 102 laureátov Nobelovej ceny), adresovaná vodcom všetkých štátov. Vo výzve k udržateľnému rozvoju sa objavuje vážne varovanie, že ak chceme zachovať život na zemi, zastaviť zvyšovanie nerovností, chudoby, ekologickej a ekonomickej nestability, potrebujeme zmeniť svoje správanie - nie z dôvodu altruizmu, ale vlastnej sebazáchovy. Konferencia OSN identifikovala tri problémové okruhy udržateľného rozvoja na zemi: prvý sa týka životného prostredia (ako sa môžu spoločnosti rozvíjať bez toho, aby nedevastovali životné prostredie), druhý distribúcie (aká spravodlivá je distribúcia zmenšujúcich sa zdrojov medzi a vo vnútri spoločností) a tretí pluralizmu alebo diverzity (ako harmonicky koordinovať koexistenciu a správanie ľudí rôzneho kultúrneho a náboženského pôvodu). Všetky tri oblasti sú zložité, odrážajú často protichodné názory a záujmy, zároveň sú vzájomne úzko prepojené. Cieľom udržateľného rozvoja v širokom, holistickom význame je umožniť uspokojovanie potrieb súčasných generácií bez toho, aby boli ohrozené nároky generácií budúcich. Koncepcia udržateľnosti pre ľudstvo nie je len jednou z možností ďalšej cesty, ale je nevyhnutnou, esenciálnou podmienkou ďalšieho vývoja. Z tohto pohľadu je globálnou víziou a preto vyžaduje riešenia na globálnej úrovni. Udržateľný rozvoj je dlhodobý a synergický proces, ovplyvňujúci všetky oblasti života. Koncept sa odvíja predovšetkým od politických procesov a rozhodnutí a v sociálnovednej literatúre sa objavuje najmä ako aplikovaný alebo filozofický problém. Národné stratégie jednotlivých štátov ponímajú koncept komplexne z perspektívy troch dimenzií - environmentálnej, ekonomickej a sociálnej. Súčasťou národných stratégií sú tiež plány na udržateľný rozvoj obcí a miest. Táto problematika je v centre záujmu OSN inštitúcie UNESCO, vyzývajúcej na zlepšenie podmienok a kvality života v mestách, ktoré sú domovom viac ako polovice ľudstva a v ktorých dochádza k stretu rôznych kultúr, etník, rás a náboženstiev - stretu diverzít, najintenzívnejšie. Idea udržateľného rozvoja miest sa zameriava na politické stratégie a inštitúcie, ktoré majú zásadný vplyv na integráciu diverzifikovaných skupín a kultúrnych praktík cestou rovnosti a spravodlivosti (POLESE - STREN 2000:3).

Vedecké práce, ktoré sledujú diverzitu v mestskom prostredí, poukazujú na mnohé problémy prameniace zo spolužitia príslušníkov rôznych etník, rás, náboženstiev a skupín, ale zároveň prispievajú k ich riešeniu tým, že prinášajú aj pozitívne príklady stratégií diverzity z multikultúrnych miest. Manažment etnickej a kultúrnej diverzity je jednou z priorít súčasných veľkých miest. Jeho kľúčovou stratégiou a víziou je urbánny sociálny udržateľný rozvoj (urban social sustainability). Tejto problematike sa venuje od roku 1994 UNESCO program MOST (The Management of Social Transformations) - platforma 121 krajín, založená v roku 2005, ktorá je prepojením sociálnovedeckého výskumu, politiky a praxe. V rámci programu MOST vznikol aj medzinárodný projekt “Kultúrna a sociálna diverzita v mestskom prostredí: prípadová štúdia mesta Krakov, Bratislava a Ľubľana”.

tags: #kultura #ako #socialny #jav