Vo svete práva a spravodlivosti existujú situácie, keď sa človek ocitne pod tlakom a musí konať spôsobom, ktorý by za normálnych okolností bol protiprávny. Jedným z takýchto inštitútov je krajná núdza. Ale čo presne znamená a kedy sa na ňu môžete odvolať? Krajná núdza je právny pojem, ktorý umožňuje osobe vyhnúť sa priamemu hroziacemu nebezpečenstvu, a to aj za cenu spôsobenia škody na cudzej veci alebo práve, pokiaľ odvracaná škoda je omnoho väčšia ako škoda spôsobená. Kľúčové je, že nebezpečenstvo nesmie byť možné odvrátiť inak, teda neexistuje iná rozumná možnosť záchrany.
Význam krajnej núdze, ktorú upravuje § 24 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (ďalej len Trestný zákon), spočíva v odvracaní nebezpečenstva na chránený záujem na úkor záujmu obetovaného, pričom nebezpečenstvo hrozí záujmu chránenému Trestným zákonom priamo a nie je možné ho odstrániť inak, ako obetovaním iného záujmu. Dochádza teda ku konfliktu dvoch ohrozených právnych záujmov chránených trestným právom - záujmom chráneným a záujmom obetovaným. Chránenému záujmu hrozí porucha, ktorá môže byť odvrátená len poruchou obetovaného záujmu. Táto kolízia sa rieši tak, že nebezpečenstvo hroziace významnejšiemu záujmu sa odstráni obetovaním rovnako významného alebo menej významného záujmu. Veľký spoločenský význam môže mať nielen v konkrétnych prípadoch ale aj v rámci spolupráce osôb na odvrátenie hrozby nebezpečenstva, ktoré hrozí určitému veľkému spoločenskému záujmu.
Definícia a podmienky krajnej núdze
Zákonodarca v Trestnom zákone v § 24 uviedol aj definíciu: „Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom“. Pre pochopenie je dôležité vedieť, čo je trestný čin. Zákonodarca v § 8 Trestného zákona opäť definoval: „Trestný čin je protiprávny čin ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Inak povedané, ak spáchate niečo, čo v Trestnom zákone popisujú ako Trestný čin, máte jednoznačne problém. Časť definície krajnej núdze hovorí, že musíte odvracať nebezpečenstvo priamo hroziace. Znamená to, že ak by ste nezasiahli, boli by ste iba krok od toho, aby sa stalo niečo, čo ohrozí záujmy chránené týmto zákonom. To sú život, zdravie, sloboda a ľudská dôstojnosť, majetok, práva a slobody, rodina, mládež, hospodárske záujmy atď. Ale skutočne musíte byť len krok od toho.
Hroziace nebezpečenstvo a jeho zdroje
Prvý princíp má východisko v § 24 ods. 1 Trestného zákonu, ide o odvracanie nebezpečenstva, ktoré hrozí všetkým záujmom chráneným Trestným zákonom, a preto je na ich ochranu v rámci krajnej núdze nevyhnutná ich konkretizácia. Nebezpečenstvo možno chápať ako stav, v ktorom hrozí porucha záujmu chránenému Trestným zákonom. Zdrojom nebezpečenstva, proti ktorému je prípustné konanie v rámci krajnej núdze, môžu byť činitele, ktoré pri vzniku nebezpečenstva pôsobia v rôznych kombináciách, môžu byť nimi: živelné sily prírody, pôsobenie strojov a mechanizmov nevyvolané a nezavinené človekom, zvieratá vrátanie ich útokov, ak nie sú nástrojom človeka, mikroorganizmy schopné vyvolať napr. infekčné choroby.
Hroziace nebezpečenstvo musí byť priame, reálne a bezprostredne hroziace. Nemôžete si povedať, že keď rozstrieľate pneumatiky všetkým autám na parkovisku, zabránite tak potenciálnemu zrazeniu dieťaťa na prechode.
Princípy subsidiarity a proporcionality
Krajná núdza musí spĺňať podmienku subsidiarity a proporcionality, ako aj to, že v nej nemožno konať v prospech toho, kto je povinný podľa všeobecne záväzného právneho predpisu dané nebezpečenstvo znášať.
- Princíp subsidiarity: Zásada subsidiarity v jednoduchosti hovorí, že konať v krajnej núdzi môžeme až potom, čo sme využili všetky možné dostupné prostriedky na odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva. Princíp subsidiarity krajnej núdze vyjadruje, že o krajnú núdzu nepôjde v situácii, keď nebezpečenstvo hroziace záujmu chránenému Trestným zákonom bolo možné za daných okolností odvrátiť inak. Na zamedzenie hroziacemu nebezpečenstvu musia byť najprv vyčerpané všetky iné prostriedky, pri ktorých by neprišlo k obetovaniu iného chráneného záujmu. Ak existuje viac alternatívnych spôsobov, ktorými možno nebezpečenstvo odvrátiť a všetky zároveň prinášajú nevyhnutnosť obetovať iný chránený záujem, väčšina právnej teória a praxe zastáva názor, že konajúci nie je povinný si vybrať alternatívu, ktorá prinesie najmenšiu škodu. Argumentom je, že prijatie opačného názoru by spôsobovalo prílišné požiadavky na konajúceho, ktorý spravidla rozhoduje o svojom konaní v stave rozrušenia, a zároveň zákon túto požiadavku ani výslovne nestanovuje. Požiadavka subsidiarity krajnej núdze by sa však na nutnosť vybratia alternatívy, ktorá prinesie čo najmenšiu ujmu vzťahovať mala. Avšak za predpokladu, že jeden následok týchto alternatív by mal zjavne závažnejšie následky, a zároveň to môže osoba konajúca v krajnej núdzi za daných okolností predvídať.
- Princíp proporcionality: Zásada proporcionality zase myslí na to, že konanie v krajnej núdzi musí mať mieru. Princíp proporcionality vyjadruje, že nejde o krajnú núdzu, ak je spôsobený následok zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Určuje teda maximálnu hranicu následkov, ktoré možno spôsobiť, aby ešte mohlo ísť o krajnú núdzu. Tieto následky musia byť zároveň v určitom vzájomnom pomere. Osoba konajúca v rámci krajnej núdze musí teda hodnotiť záujem obetovaný, ako aj záujem chránený krajnou núdzou a rozsah následkov z nich vyplývajúcich, a zároveň musí hodnotiť rozsah nebezpečenstva, ktoré krajnou núdzou odvracia. Z vyššie uvedeného vyplýva, že obetovať možno aj rovnako závažný záujem, prípadne i záujem o niečo závažnejší, za podmienky, že nie je zjavne závažnejší. K takémuto širokému ohraničeniu princípu proporcionality došlo rekodifikáciou Trestného zákona, jeho predchodca určoval proporcionalitu krajnej núdze prísnejšie, pretože nedovoľovala obetovať v krajnej núdzi rovnako dôležité záujem, a teda ani spôsobiť zrejme rovnako závažný následok ako ten hroziaci. Na výrazné narušenie princípu proporcionality, na nevhodnosť a nebezpečnosť takéhoto jej širokého ohraničenia v odbornej literatúre upozornil ako prvý Jozef Záhora, ktorý uviedol, že mu nie je známa žiadna krajina v Európe, ktorá by v tejto oblasti podmienky krajnej núdze takto zásadne rozširovala. Rozšírenie princípu uprednostnenia významnejších záujmov aj o ochranu rovnakých záujmov teda môže mať v praxi dopad na istotu obyvateľstva v pravidlá ochrany záujmov chránených Trestným zákonom. To, že podmienky krajnej núdze sú až nebezpečne široké možno priblížiť na príklade, kedy ak by niekomu hrozila smrť, pravdepodobne by sa za každú cenu snažil svoj život zachrániť aj na úkor života iného človeka. De lege ferenda by bolo prínosné navrátiť sa k legálnej definícii proporcionality predchodcu súčasného Trestného zákona, ktorý určoval proporcionalitu krajnej núdze prísnejšie.
Krajná núdza vs. Nutná obrana
Právna teória zastáva rozličné názory na to, ako posudzovať útok trestne nezodpovednej osoby v dôsledku veku, nepríčetnej osoby, a taktiež útoku osoby, ktorá koná v skutkovom omyle. Prax sa prikláňa skôr k ich posudzovaniu v rámci krajnej núdze a v odbornej literatúre sa tiež názory na ich posudzovanie rôznia. Správnejším by však bolo ich posudzovanie v rámci nutnej obrany. Tento záver použitia krajnej núdze nemožno prijať najmä z dôvodu, že útok, proti ktorému nutná obrana smeruje, musí byť síce protiprávny, no zavinený byť nemusí - nevyžaduje sa teda trestná zodpovednosť vykonávateľa. To, že na útok nie je potrebné zavinenie možno oprieť aj o skutočnosť, že Trestný zákon túto požiadavku výslovne nestanovuje, hovorí, že čin inak trestný nie je trestným činom, ak ním niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom - podstatné teda je, že útok objektívne hrozí alebo trvá. Vylúčenie útoku týchto osôb z okruhu útokov, proti ktorým je nutná obrana prípustná by znamenalo, že pojmovým znakom útoku musí byť zavinenie.
Nutná obrana a krajná núdza: Čo všetko môžeš použiť pri sebaobrane?
V situácii, keď pri odvracaní útoku človeka dôjde k spôsobeniu následku inej osobe ako je útočník, teda zasiahnutý je iný ako chránený záujem útočníka, sa judikatúra a právna teória zhoduje v tom, že pôjde o krajnú núdzu. Tento záver sa opiera o argumentáciu, že konanie v rámci inštitútu nutnej obrany smie negatívne postihnúť len chránené záujmy útočníka. Znenie § 25 ods. 1 Trestného zákona o nutnej obrane však znie nasledovne: „čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený... nie je trestným činom.“ Toto ustanovenie však neodôvodňuje použitie reštriktívneho výkladu a zároveň neurčuje spôsob, ktorým má obranca útok odvrátiť a ani to, koho záujmy môžu byť uvedenou ochranou narušené. Týmto výkladom možno dospieť k záveru, že na obrancu konajúceho v krajnej núdzi kladie príliš vysoké nároky, ktoré si v momente obrany uvedomí len málokto.
Uvedený problém možno ilustrovať na nasledovnom príklade - predavačka pri lúpeži vydá lupičovi s nožom peniaze, ktoré patria firme. V rámci posudzovania uvedeného, ako konania v nutnej obrane by sa predavačka nezachovala celkom zjavne neprimerane a naplnila by podmienky kladené týmto inštitútom. Ak však by toto konanie malo byť posudzované v medziach krajnej núdze, kde platí princíp subsidiarity, boli by na predavačku kladené vysoké nároky v tom smere, že by ju nútili, aby sa postavila na fyzický odpor lupičovi, pretože tým môže zabrániť nebezpečenstvu, ktoré hrozí jej, čo v praxi nemožno vyžadovať.
Historické a filozofické východiská
Rekodifikovaný Trestný zákon, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2006 síce pojem okolnosť vylučujúca protiprávnosť činu obsahuje, avšak ho vôbec nedefinuje. Konania, ktoré možno pod tento pojem subsumovať majú jeden spoločný element, ktorým je fakt, že pri nich chýba protiprávnosť činu. Protiprávnosť je však iba jedným z definičných znakov trestného činu. Uvedené teda znamená, že nie každý protiprávny čin je aj činom trestným. Niektoré z protiprávnych činov sú iba priestupkami, prípadne inými správnymi deliktami, disciplinárnymi alebo poriadkovými deliktami, ktoré je možné postihnúť iba občianskoprávnou sankciou, hlavne povinnosťou nahradiť škodu. Spomedzi protiprávnych činov sú trestnými činmi iba tie, ktoré zároveň napĺňajú znaky niektorej zo skutkových podstát trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona. V praxi však môže prísť k situácii, kedy síce čin vykazuje znaky skutkovej podstaty trestného činu, avšak za splnenia istých zákonných podmienok je tento dovolený a z toho dôvodu mu chýba prvok protiprávnosti. Trestný zákon takéto zákonné podmienky označuje ako okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Trestný zákon v ustanoveniach § 24 až § 30 jednotlivé okolnosti vylučujúce protiprávnosť definuje.
Teória prirodzeného práva a Kant
Krajná núdza bola už v teórii prirodzeného práva (ius naturale) odôvodnená pudom sebazáchovy. I. Kant síce odmietal oprávnenosť konania v krajnej núdzi a takisto odmietal zachraňovanie jedného života na úkor života druhého, avšak udeľovanie trestov za takéto konanie považoval na nezmyselné a neplniace svoj účel. Naopak Hegel považoval konanie v krajnej núdzi za oprávnené a tento inštitút za samozrejmý ochranný prostriedok integrity každého človeka.
Nemecká právna náuka
Nemecká právna náuka i úprava odlišujú činy ospravedlňujúce a ospravedlniteľné. Zatiaľ čo činy ospravedlňujúce právny poriadok schvaľuje (napr. umelé prerušenie tehotenstva z medicínskych dôvodov), tak činy ospravedlniteľné iba toleruje ako nevyhnutnú súčasť fungujúcej spoločnosti (napr. čin vykonaný k záchrane života druhého).
V súvislosti s hodnotou záujmu chráneného a záujmu obetovaného sa v nemeckej právnej teórii vyskytujú predovšetkým tri druhy základných druhov teórií (objektívne, kolízne a subjektívne):
- Objektívne teórie: Obetovať cennejší záujem chránený zákonom za účelom ochrany záujmu menej cenného dovoľujú objektívne teórie. Tie totiž porovnávajú hodnoty statku ohrozeného a statku obetovaného (princíp menšieho zla, princíp rovnakého zla). Konajúca osoba totiž napriek poškodeniu závažnejšieho záujmu, ako bol záujem chránený, koná službu v prospech celej spoločnosti.
- Kolízne teórie: Podľa kolíznej teórie ide naopak o kolíziu dvoch právom chránených záujmov a z toho dôvodu nie je čin protiprávnym iba za splnenia podmienky rovnocennosti, resp. nižšej hodnoty záujmu obetovaného.
- Subjektívne teórie: Subjektívne teórie sa zaoberajú predovšetkým psychickým stavom osoby konajúcej v krajnej núdzi. Právni teoretici v rámci subjektívnych teórií odôvodňovali konanie v krajnej núdzi nedostatkom úmyslu na strane obrancu. Napríklad podľa Hold-Fernecka nejde pri krajnej núdzi o stret dvoch záujmov chránených zákonom, ale o stret dvoch motívov páchateľa, tj. motívu hroziaceho trestu a núdze. Pokiaľ by v postavení páchateľa konal každý rovnako ako páchateľ, má byť tento zbavený viny. Z toho dôvodu nie je možné podmienku proporcionality chápať ako pomer medzi ohrozeným a obetovaným záujmom, ale práve ako pomer medzi páchateľovým stavom núdze a trestom, ktorý by inak podľa zákona hrozil. Iní teoretici naopak odôvodňujú beztrestnosť konania v krajnej núdzi neúčinnosťou (absencia odstrašujúceho účinku trestu) a neúčelnosťou uloženého trestu (absencia obavy zo spáchania ďalšieho útoku).
Angloamerický právny systém
Podľa angloamerického právneho systému je oprávnenosť konania v krajnej núdzi postavené na ustanoveniach tzv. modelových trestných zákonníkov. Samotné konanie v krajnej núdzi nie je zhrnuté pod jedným ustanovením, ale priamo pričlenené k určitému druhu trestnej činnosti. Vplyvom čoho je aj výklad tohto inštitútu trestného práva odlišný od nášho trestného poriadku. Ako už bolo totiž v úvode príspevku spomenuté, podľa nášho právneho poriadku je dôvodom beztrestnosti nedostatok nebezpečnosti činu pre spoločnosť, čo má za dôsledok, že takýto čin nie je protiprávny, ale je naopak v súlade so zákonom.
Situácie vyvolané nátlakom
Zaujímavou je taktiež situácia, kedy je následok vyvolaný vyhrážkami a nátlakom zo strany tretej osoby, vôľa a sloboda rozhodovania konajúcej osoby je teda značne obmedzená. Tejto problematike sa venoval aj judikát Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 To 72/1980 (20/1982), ktorý konštatoval, že „stav krajnej núdze môže byť vyvolaný nátlakom a vyhrážkami zo strany tretej osoby na vôľu obvineného, ktoré obmedzujú slobodu rozhodovania obvineného a spôsobujú nebezpečenstvo priamo hroziace záujmom chráneným Trestným zákonom“ - o krajnú núdzu by šlo, ak by sa preukázalo, že osoba takto konala nielen kvôli záchrane svojho života, ale aj života iných osôb.
Praktické príklady krajnej núdze
Predstavte si to takto: Stojíte pred dilemou, kde menšie zlo je nevyhnutné na odvrátenie väčšieho. Odklonenie automobilu: Ak vodič zrazu zbadá na ceste dieťa a jediný spôsob, ako sa vyhnúť nehode, je strhnúť volant a naraziť do plota pri ceste. To je typický príklad krajnej núdze.
Príklady situácií v krajnej núdzi:
- Váš sused dostane záchvat a upadne do bezvedomia. Nemáte čas čakať na záchranku a viete, že každá minúta je drahá. Rozbijete dvere, aby ste sa k nemu dostali a poskytli prvú pomoc.
- Ak na prechádzke zbadáte agresívneho psa o rozmere menšieho teľaťa, ktorý už-už ide napadnúť vás, alebo niekoho iného, pravdepodobne by prokurátor vaše obranné konanie hodnotil ako krajnú núdzu.
Krajná núdza sa neaplikuje, ak:
- Nebezpečenstvo si nezavinil sám: Ak ste si nebezpečenstvo spôsobili svojím vlastným zavineným konaním (úmyselne alebo z nedbanlivosti), nemôžete sa na krajnú núdzu odvolať.
- Nebezpečenstvo je možné odvrátiť bez porušenia práva: Ak existuje legálny spôsob, ako odvrátiť hroziace nebezpečenstvo, aj keď sa vám zdá menej efektívny alebo pomalší, nemôžete sa odvolávať na krajnú núdzu.
- Škoda spôsobená je väčšia ako odvrátená škoda: Ak vaše konanie spôsobí väčšiu škodu, než akú odvrátilo, nebudete môcť argumentovať krajnou núdzou. Napríklad, ak by ste rozbili auto, aby ste zachránili drahú vázu, nebolo by to v krajnej núdzi.
- Ste v lese a zablúdili ste. Je vám zima a vidíte opustenú chatu. Napriek tomu, že je vám zima, nemôžete sa na krajnú núdzu odvolať a vniknúť do chaty, pretože vám nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo ohrozenia života.