Komplexná Korekcia Sluchového Postihnutia: Cesta k Zlepšeniu Komunikácie a Integrácii

Problematika sluchového postihnutia je rozsiahla a dotýka sa mnohých aspektov života jednotlivca. Pri sluchovom postihnutí ide o poruchu sluchu - počutia, ktorá sa premieta do vývinu jedinca podľa stupňa a rozsahu straty sluchovej ostrosti a obdobia sluchového postihnutia. Je postihnutý nedostatkami počutia reči. Cieľom tohto článku je priblížiť rodičom a ďalším záujemcom základné a aktuálne informácie o deťoch so sluchovým postihnutím, o sluchovom postihnutí samotnom, o tom, ako ovplyvňuje život dieťaťa, o typoch a stupňoch sluchových porúch, príčinách ich vzniku a o ich diagnostikovaní. Ranná starostlivosť o sluchovo postihnuté deti zohráva kľúčovú úlohu v ich ďalšom vývine a integrácii do spoločnosti.

Charakteristika Sluchového Postihnutia

Sluchové postihnutie možno vymedziť dvoma krajnými prípadmi. Nedoslýchavosť je ľahší stupeň sluchovej poruchy, keď jedinec vníma reč prevažne sluchom. Úplná hluchota je prípad, keď jedinec vôbec nepočuje. Hluchý jedinec alebo jedinec postihnutý ťažkou nedoslýchavosťou vníma reč prevažne zrakom a hmatom. Sluchovo postihnutí majú väčšinou zvyšky sluchu. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v rámci trvalých poškodení organizmu zaraďuje hluchotu hneď na druhé miesto po mentálnom postihnutí (ešte pred slepotou). Ani jedno poškodenie organizmu nemá na psychiku človeka také výrazné následky ako hluchota.

Bežné mýty a predstavy

Nezainteresovaní ľudia si často o nepočujúcich myslia, že sú úplne hluchí, nič nepočujú. O nedoslýchavých je zase mienka, že s nimi treba hovoriť nahlas a zreteľne. Stretneme sa aj s názorom, že s človekom so sluchovým postihnutím už netreba „nič špeciálne podniknúť“, ak má načúvací aparát. Ak ho má - počuje a vníma normálne. Je to chybná predstava. Slúchadlo naozaj zlepšuje kvalitu aj kvantitu sluchového vnímania, ale neodstráni úplne narušenie sluchu. Úplne odlišné od odborných definícií môže byť sebauvedomovanie samotného sluchovo postihnutého.

Typy a Stupne Sluchových Porúch

Porúch sluchu je niekoľko typov. Podľa toho, ktorá časť sluchového aparátu je postihnutá, ich môžeme zjednodušene rozdeliť na:

• Prevodové poruchy: Ide o poruchu prevodového aparátu, to jest od ušnice cez vonkajší zvukovod až k strednému uchu. Príčina je v prevodovej časti sluchového aparátu, teda vo vonkajšom alebo strednom uchu. Z pedagogického hľadiska je možné lepšie kompenzačnou technikou korigovať prevodové poruchy.
• Percepčné poruchy: Ide o poruchu nervových buniek Cortiho orgánu vo vnútornom uchu. Spôsobená poruchou v kochlei (slimáku), ktorá obsahuje vláskové bunky premieňajúce zvuk na elektrické impulzy odovzdávané do sluchového nervu. Medzi ne patrí aj Vnútroušná porucha sluchu, ktorá je podmienená chorobami alebo anomáliami vnútorného ucha a/alebo kochleárneho nervu.
• Retrokochleárna porucha sluchu: Zahŕňa poškodenie nervového prenosu v kochleárnom nerve, dráhu mozgového kmeňa alebo oboch.
• Centrálne poruchy (Kortikálne postihnutie sluchových funkcií): Vzniká porušením časti centrálnej nervovej sústavy (mozgovej kôry), ktorá sa zaoberá spracovaním zvukových podnetov. Mozog má problém porozumieť zvuku a nesprávne interpretuje signály z ucha.
• Sluchová neuropatia: Kochlea prijíma zvuky v poriadku, ale signál, ktorý z nej odchádza, je zmätočný, prípadne nie je v poriadku so sluchovým nervom. Zvyčajne je na oboch ušiach, avšak veľkosť poruchy sluchu môže byť na každom uchu iná. Niekedy sa zlepší.

Špecifické typy porúch

Sluchové postihnutie môže byť vrodené alebo získané - o sluch sa dá prísť po celý život, či už pri úraze, pri rôznych ochoreniach alebo po zápaloch. Štatistiky však uvádzajú, že až 80% porúch sluchu je vrodených. Okrem toho rozlišujeme:

• Progredujúca vnútroušná porucha sluchu: Je porucha sluchu, ktorá sa postupne zhoršuje, až k praktickej hluchote.
• Kolísajúca porucha sluchu: Môže sa v čase meniť, niekedy k lepšiemu, inokedy k horšiemu. Spôsobovať ju môžu zápaly, ušný maz, ochorenia.
• Syndromatická porucha sluchu: Prichádza ako súčasť nadradeného syndrómu, spoločne s inými poruchami alebo prejavmi. Porucha sluchu sa vyskytuje pri syndrómoch ako Alportov syndróm, Pendredov syndróm, Usherov syndróm, Klippel-Feil syndróm a podobne.

Stupne sluchových porúch

Stupne sluchových porúch sa merajú v decibeloch (dB), je to informácia o tom, aká veľká musí byť sila zvukového podnetu, aby vyvolala vnímanie zvukov vrátane reči. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) určila stupne sluchových postihnutí na pracovné účely nasledovne:

Stupeň sluchovej poruchy nie je jediným kritériom závažnosti sluchového postihnutia. Okrem nej rozhoduje funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu (rodina, včasná edukácia a pod.). Sluchovo ťažšie postihnutý jedinec má narušené sociálne vzťahy, menšie sluchové postihnutie takéto narušenie zväčša nespôsobuje.

Príčiny Vzniku Sluchových Porúch

Vrodené (prenatálne a perinatálne) príčiny

Ak k poruche sluchu dôjde ešte pred narodením alebo v období raného detstva pred nástupom reči, ide vždy o veľmi ťažké postihnutie. Prezentujú sa ako prenatálne alebo perinatálne sluchové postihnutie:

• Prenatálne sluchové postihnutie zapríčiňujú:
  • Dedičnosť (dnes je známych viac ako 400 syndrómov, pri ktorých je porucha sluchu alebo hluchota).
  • Choroba matky v gravidite, najmä v prvom trimestri a to najmä osýpky, čierny kašeľ, rubeola, diabetes.
• Perinatálne obdobie začína krátko pred pôrodom, počas neho a zavŕši sa krátko po pôrode.

Získané príčiny (postnatálne)

Poškodenie sluchu je získané hneď po narodení alebo v neskoršom veku, môže byť i progresívne zhoršovanie sluchu, ktoré sa pri narodení nevyskytovalo. Príčiny sluchového postihnutia v dospelosti môžu mať rôzne príčiny, ktoré sa dajú rozdeliť do niekoľkých kategórií:

• Choroba: Porucha sluchu môže byť spôsobená napr. meningitídou alebo mumpsom.
• Lieky: Niektoré lieky, ktoré sa dávajú deťom v čase, keď sú veľmi choré, môžu spôsobiť poruchu sluchu, alebo počutie dieťaťa s poruchou sluchu ešte viac zhoršiť.
• Hluk: Nadmerne hlasité zvuky v dospelosti môžu spôsobiť pomalé zhoršovanie sluchu.
• Vek: Starecká hluchota (presbyakúzia) je bežný jav, ktorý sa objavuje s pribúdajúcim vekom.
• Úrazy: Poranenia hlavy môžu viesť k poškodeniu sluchového nervu alebo štruktúr vnútorného ucha.
• Infekcie: Niektoré infekcie, ako napríklad osýpky, mumps alebo rubeola, môžu spôsobiť stratu sluchu.
• Autoimunitné ochorenia: Niektoré autoimunitné ochorenia, ako napríklad reumatoidná artritída alebo lupus, môžu napadnúť štruktúry vnútorného ucha a spôsobiť stratu sluchu.
• Nádory: Nádory v oblasti hlavy a krku, najmä akustický neurinóm, môžu tlačiť na sluchový nerv a spôsobiť stratu sluchu.
• Otoskleróza: Ochorenie, pri ktorom dochádza k abnormálnemu rastu kostí v strednom uchu, čo vedie k poruche prevodu zvuku.

Frekvencia výskytu niektorých príčin porúch sluchu sa za posledných 30 rokov zmenila a ďalšie zmeny sa očakávajú v budúcnosti, a to na základe zavedenia nových možností prevencie niektorých ochorení (rubeola, bakteriálna meningitída, hyperbilirubinémia).

Včasná Diagnostika a Jej Kľúčový Význam

Včasná diagnostika sluchového postihnutia je kľúčová pre úspešnú intervenciu. Poruchu je potrebné zachytiť čo najskôr, najlepšie ešte v období pred nástupom reči - teda do troch rokov veku dieťaťa. Rodičia by mali už pri najmenšom podozrení navštíviť odborného lekára - foniatra, ktorý dnes dokáže poruchu sluchu diagnostikovať aj vo veľmi ranom štádiu vývinu dieťaťa. Pre komplexnú liečebnú starostlivosť a následnú rehabilitáciu je včasné zistenie zdravotnej poruchy faktorom rozhodujúcim. Zodpovedný rodič si na dieťati rýchlo všimne, že niečo nie je v poriadku. Veľkým varovným signálom pre rodiča je najmä skutočnosť, ak dieťa po období prirodzeného džavotania prestane ďalej komunikovať a reagovať na rečové podnety z okolia, alebo ak na rečové, zvukové podnety reaguje atypicky, alebo sa prestane rozvíjať jeho reč, dieťa nereaguje na svoje meno a pod.

Novorodenecký skríning sluchu

Približne jedno dieťa na 1000 narodených detí sa narodí hluché a asi ďalšie tri sa narodia s rôznou poruchou sluchu. S cieľom čo najviac znížiť následky hluchoty na raný vývin detí sa zaviedol celoplošný univerzálny skríning sluchu novorodencov. Od 1. 5. 2006 je legislatívne zavedený aj v Slovenskej republike. Vyšetrenie sluchu u novorodencov je nevyhnutné pred prepustením z novorodeneckého oddelenia, najvhodnejšie 3. deň života, u nedonosených, patologických novorodencov aj neskôr, ale pred prepustením domov. Výskyt obojstrannej ťažkej poruchy sluchu alebo hluchoty u rizikových novorodencov (na oddelení intenzívnej starostlivosti novorodencov) je 1 - 2 % v porovnaní s výskytom 0,1 - 0,2 % v celkovej populácii novorodencov.

Metódy diagnostiky sluchu

Diagnostikovaním sluchu sa zaoberá lekár - audiológ. Aj minimálne podozrenie zo strany rodičov, pediatra alebo pedagógov má viesť ku skorému stanoveniu prahu sluchu. Výsledkom jeho vyšetrenia je záznam o stave sluchu - audiogram. Moderná diagnostika využíva širokú škálu metód a techník, ktoré umožňujú presné určenie sluchovej straty. Používajú sa rôzne metódy na vyšetrenie sluchu u detí:

• Neobjektívne (behaviorálne) metódy: Sú metódy založené na pozorovaní, ako sa správa dieťa, ako reaguje na zvukový podnet. Používajú sa ako doplnkové metódy k objektívnym metódam.
• Otoakustické emisie (OAE): Sú zvuky, ktoré sú produkované vibráciami vonkajších vláskových buniek vnútorného ucha (v Cortiho orgáne) a môžeme ich objektívne zaznamenať citlivým mikrofónom vo vonkajšom zvukovode.
• Impedančná audiometria: Vychádza z pomeru medzi energiami v prostredí ucha. Pozostáva z dvoch základných vyšetrovacích metód: z tympanometrie a z vyšetrenia reflexu m.
• Audiometria evokovaných odpovedí: Je objektívna metóda, ktorá nevyžaduje spoluprácu vyšetrovaného, preto je vhodná na vyšetrenie sluchu u detí. Sluchový evokovaný potenciál je krátka elektroencefalografická odpoveď na zvukový podnet.

Kompenzačné a Protetické Možnosti

Osoby so sluchovým postihnutím používajú prístroje, ktoré umožňujú zosilniť akustické podnety, prípadne ich transformovať do oblasti zrakovej alebo vibračnej. V prípade, že porucha sluchu sa nedá odstrániť liekmi alebo operáciou, na jej kompenzáciu sa používajú rôzne pomôcky.

Načúvacie prístroje

Načúvacie prístroje zosilňujú zvuk a pomáhajú ľuďom s nedoslýchavosťou lepšie počuť. Individuálne načúvacie prístroje majú zdroj energie z batérií a robia nezastupiteľnú službu osobám so sluchovým postihnutím. Sú závesné (za ucho), súčasťou okuliarov, alebo vkladateľné priamo do zvukovodu. Vyrábajú sa v rôznych veľkostiach a farbách. Ku každému je nutné dať vyrobiť individuálnu ušnú koncovku, aby nedochádzalo k spätnej väzbe, ktorá sa prejavuje pískaním prístroja. Načúvací prístroj nemá schopnosť ucha potláčať nepotrebné zvuky, zosilňuje všetky zvuky okolia, takže v hluku triedy, ulice a pod. Deti, ktoré sú úplne nepočujúce na jedno ucho, môžu mať úžitok z načúvacieho prístroja typu CROS - je to špeciálny druh načúvacieho prístroja, ktorý zvuk nezosilní, ale prenesie ho bezdrôtovo z nepočujúceho ucha k počujúcemu.

Kochleárny implantát (KI)

Kochleárny implantát je indikovaný pre osoby s ťažkou až veľmi ťažkou sluchovou stratou, u ktorých načúvacie prístroje neprinášajú dostatočný úžitok. Približne pred 25. rokmi sa objavili prvé správy o kochleárnej neuroprotéze. V roku 1993 v Českej republike a v roku 1994 v Slovenskej republike sa vykonali prvé kochleárne implantácie. Kochleárny implantát sa skladá z vnútornej a vonkajšej časti. Vnútorná časť KI je vložená počas operácie do spánkovej kosti. Skladá sa z prijímača - stimulátora, ktorý je uložený pod kožou za uchom a jemného zväzku elektród, ktorý sa vsúva do slimáka vnútorného ucha. Zvuky prostredia a zvuky reči sú zachytené mikrofónom, odkiaľ sa informácia po kábliku odosiela do rečového procesora. Rečový procesor vyberá a kóduje zvuky tak, aby sa informácie o charakteristikách prenášaného zvuku čo najvernejšie premenili na elektrické stimuly. Z rečového procesora je kódovaný signál odoslaný do vysielacej cievky a odtiaľ sa cez kožu pomocou elektromagnetických vĺn vysiela do prijímača. Prijímač mení kódované signály na bifázické prúdové elektrické impulzy. Elektrické impulzy sú vysielané k elektródam tak, aby stimulovali sluchové nervové vlákna. KI nahrádza funkciu nefunkčných vláskových buniek slimáka a elektrickými impulzmi priamo stimuluje vlákna (neuróny) sluchového nervu a tým zabezpečuje vnímanie zvuku.

Riziká a faktory úspechu KI

Kochleárna implantácia je spojená s rizikami ako každá iná operácia v celkovej narkóze. Ďalším možným rizikom je poškodenie tvárového nervu, zmena citlivosti v okolí ušnice, porucha chuti alebo rovnováhy a zhoršenie ušného šelestu. Dlhodobé nežiaduce účinky elektrickej stimulácie na vnútorné ucho nie sú známe. Úspech kochleárnej implantácie ovplyvňuje viacero faktorov:

• Etiológia (príčina) poruchy sluchu: Niektoré príčiny môžu znížiť úžitok z KI (napr. cytomegalovírus, meningitída).
• Vek v čase záujmu o kochleárnu implantáciu.
• Vznik a trvanie poruchy sluchu: Čím dlhšie hluchota trvá, tým horšie výsledky možno očakávať.
• Stupeň poruchy sluchu: Pôvodne sa implantovali iba ľudia s obojstrannou hluchotou.
• Anatomické podmienky: Moderná technológia umožňuje implantáciu aj pri čiastočne nepriechodnej kochlei.
• Prostredie a motivácia: Motivácia dieťaťa k noseniu KI a pripravenosť rodiny na dlhodobú rehabilitáciu sú kľúčové.
• Spôsob komunikácie: V súčasnosti sa upúšťa od striktne auditívne-verbálneho programu a nevylučuje sa bilingválny prístup.
• Iná pridružená choroba alebo postihnutie: Hoci sa v minulosti uprednostňovali zdraví jedinci, v zahraničí nie je viacnásobné postihnutie prekážkou.

Ďalšie špeciálne pomôcky a systémy

Okrem načúvacích prístrojov a kochleárnych implantátov sú k dispozícii aj ďalšie kompenzačné a rehabilitačné pomôcky:

• Stredoušné implantáty (Middle ear implants).
• Implantáty kostného vedenia (Bone conduction implant, BAHA®, BONEBRIDGE®).
• Kmeňový implantát (Auditory brainstem implant, ABI).
• FM systémy: Pracujú na princípe bezdrôtového mikrofónu, ktorý má pripnutý hovoriaci a počúvajúci má bezkáblový rádioprijímač. FM systém môže pomôcť dieťaťu v hlučnom prostredí, akým je napríklad trieda alebo reštaurácia.
• Svetelná signalizácia zvukov: Napríklad domového zvončeka, plaču dieťaťa, úniku vody, zvonenia telefónu či pískania varnej kanvice.

Význam Komunikačných Stratégií

Je veľmi ťažké nepočuť a pritom žiť s ľuďmi, ktorí sa navzájom dorozumievajú zvukovým jazykom. Človek má pocit, ako by žil za sklom: môže sledovať, čo ostatní robia, ale nevie, prečo to robia a o čom spolu hovoria. Žiaden ľudský vzťah nebýva bezproblémový a taktiež ani vzťah medzi sluchovo postihnutými a počujúcimi nie je výnimkou. Nepríjemná skúsenosť s jazykovou bariérou vedie nepočujúceho k snahe izolovať sa od počujúcich. Vytvárajú si voči počujúcim obranný či podozrievavý postoj. Pre sluchovo postihnutých je aj bežná komunikácia stresom, čo je pre počujúceho človeka ťažko predstaviteľné.

Artikulovaná (orálna) reč a jej limity

Artikulovaná, orálna reč využíva zvyšky sluchu a odzeranie. Jej zvládnutie je veľmi ťažké, pre nepočujúcich je nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ale má výhodu v tom, že jej rozumejú ostatní ľudia. Osvojenie či uchovanie schopnosti komunikovať orálnym spôsobom je pre človeka s ťažkým sluchovým postihnutím veľmi obtiažne, pretože chýba najdôležitejší predpoklad - ľahkosť vnímania verbálneho (slovného) vyjadrenia, resp. kontroly vlastného prejavu. Miera motivácie k osvojovaniu môže byť rôzna, závisí na schopnostiach a skúsenostiach jedinca.

Odzeranie a jeho obmedzenia

Percepcia (vnímanie) reči a jej porozumenie: Kompenzačným zmyslom ťažko sluchovo postihnutého je zrak. Z tohto dôvodu je podmienkou prijateľného porozumenia vizuálny (očný) kontakt s komunikačným partnerom. Pokiaľ nie je nadviazaný, je potrebné ho iniciovať dotykom. Sluchovo postihnutý človek je nútený využívať náhradný spôsob, odpozorovania kiném (= pohyb úst pri artikulácii), eventuálne obmedzenú sluchovú percepciu. Obidve uvedené varianty sú psychicky veľmi náročné a vyčerpávajúce a ani ich efekt nie je taký, aby kompenzoval zvýšenú námahu. Táto skutočnosť ovplyvňuje postoj sluchovo postihnutého k orálnej komunikácii. Na problémy v porozumení aj na značnú náročnosť tejto činnosti reagujú podráždením. Odzeranie je veľmi ťažkým spôsobom vnímania hovorovej reči. Nedá sa využívať vždy a za všetkých okolností. Zrakom nie je možné určiť presne všetky hlásky; niektoré znejú odlišne (p, m, p), aj keď ich kinéma (artikulačný pohybový vzorec) vyzerá rovnako, iné nemajú žiadny viditeľný artikulační pohyb (ch), a preto ľahko dochádza k zámene. Pohyb pier sa pri bežnom rozhovore rýchlo mení a jednotlivé kinémy miznú skôr, než ich človek stačí dekódovať. Odpozorovanie je možné len v komunikácii s jednotlivcom, v priamom zrakovom kontakte, rozhovor s väčšou skupinou ľudí nie je týmto spôsobom realizovateľný. Predpokladá sa, že odzeraním sa dá zachytiť maximálne 30% informácií. Odpozoruvávať bez prestávky je možné maximálne 30 minút. Sluchovo postihnutí majú obmedzenú možnosť porozumieť kontextu komunikácie, ktorý je pre počujúcich samozrejmosťou. Odpozorovaním nie je možné získať informácie o neverbálnych charakteristikách informácií, napr. intonácia hlasu.

Špecifiká vo verbálnom prejave

Aktívny verbálny (slovný) prejav je tiež ťažký. Aby si ho jedinec s vrodeným postihnutím osvojil, musí často využívať aj zapamätanie si kombinácie pohybov hovoridiel a vibrácií, ktoré sú súčasťou vyslovenia určitého slova. Tieto obmedzenia ovplyvňujú rôzne jazykové oblasti:

• Fonologická oblasť: Bez sluchovej kontroly vlastného rečového prejavu je len ťažko možné koordinovať dýchanie a fonáciu (tvorenie hlasu), a preto nie je možné dosiahnuť presné artikulovanie. Hlasový prejav preto býva horšie zrozumiteľný, nápadná býva tiež jeho monotónnosť. V prípade neskôr ohluchnutého človeka sa kvalita reči po zvukovej stránke zväčša postupne zhoršuje.
• Sémantická oblasť: Sluchovo postihnutí často presne nechápu význam jednotlivých slov, a preto si ich zamieňajú či ich nesprávne používajú, majú menšiu slovnú zásobu. Obmedzený býva hlavne aktívny slovník, t.j. množstvo slov, ktoré človek sám používa vo svojom zdieľaní.
• Syntaktická oblasť: Sluchovo postihnutí nemajú dostatočnú znalosť gramatických pravidiel ani citlivosť k ich používaniu, nedodržiavajú správnu vetnú stavbu. Preto nepoužívajú správne rôzne gramatické tvary a nezachovávajú slovosled. Ich verbálny, ale aj písaný prejav často býva veľmi zjednodušený. Nejde však o prejav nedostatku inteligencie!
• Pragmatická zložka: Je sociálno-rečovou kompetenciou, ide o komunikačné využitie jazykových kompetencií, ich adekvátnosť a efektivitu. Vzhľadom na značné problémy v osvojovaní hovorenej reči je zákonite narušená aj táto zložka.

Všetky tieto obmedzenia majú nakoniec často za následok, že si sluchovo postihnutí neosvoja hovorený jazykový systém natoľko dobre, aby mohli plne využívať jeho písanú a tlačenú podobu ako prostriedok prijateľne účinnej komunikácie, resp. zdroja informácií.

Posunkový jazyk a iné manuálne systémy

Posunkový jazyk (posunková reč) je založený na vizuálno-pohybovom kóde s kodifikovanou sústavou znakov daných základnými polohami, pohybmi rúk so sprievodom tvárovej mimiky. Osvojovanie posunkovej reči je pre nepočujúceho nenáročné, otvára mu možnosť komunikovať prirodzeným spôsobom, komunikácia prestáva byť záťažou, stáva sa normálnym zdrojom informácií. Posunky na dorozumievanie začínajú spontánne používať už veľmi malé sluchovo postihnuté deti. Nevýhodou je obmedzený počet ľudí, ktorí tento spôsob komunikácie poznajú. Žiaľ, tento fakt je stále pravdivý napriek tomu, že posunkový jazyk bol zákonmi našej republiky uznaný ako prostriedok dorozumievania sa a vzdelávania sluchovo postihnutých.

Ďalšou formou komunikácie je posunkovaná alebo znakovaná slovenčina, ktorá je doslovným prekladom ústnej reči do posunkového jazyka. Vyjadruje pomocou znakov aj jednotlivé gramatické kategórie príslušného jazykového systému.

Prstová abeceda je založená na podobnom princípe. Jeden znak predstavuje jedno písmeno, z písmen je potrebné zložiť slová. Ide o pomerne zdĺhavý spôsob vyjadrovania.

Za najvhodnejšiu je možné považovať variantu totálnej komunikácie, ktorá využíva všetky uvedené varianty, pri rešpektovaní možností a predpokladov každého sluchovo postihnutého jedinca.

Komplexná Starostlivosť a Vzdelávanie Sluchovo Postihnutých

Multidisciplinárny prístup

Sluchovo postihnutí jedinci vyžadujú komplexnú, t.j. lekársku, špeciálno-pedagogickú, sociálnu a technickú starostlivosť. Komplexnú starostlivosť a v rámci nej špeciálnu výchovu je potrebné poskytnúť sluchovo postihnutým hneď od zistenia sluchového postihnutia, pretože raná výchova, od narodenia do troch rokov, je dôležitá pre rozvoj komunikačných zručností.

Pedagogika sluchovo postihnutých (surdopedie) je špeciálnopedagogická disciplína, ktorá sa zaoberá výchovou a vzdelávaním osôb so sluchovým postihnutím. Prax pedagogiky sluchovo postihnutých sa zameriava predovšetkým na rozvoj komunikačných spôsobilostí, na rozvíjanie reči vo všetkých jej formách, t. j. orálnej, písanej, na rozvoj sluchovej pozornosti od útleho veku, ale aj psychických schopností a celej osobnosti sluchovo postihnutých osôb. Pedagogika sluchovo postihnutých má veľmi úzky vzťah k mnohým vedným disciplínam, ako sú fonetika, logopédia, pedagogická audiológia, foniatria, patopsychológia a sociológia.

Výchova a vzdelávanie v praxi

Sluchovo postihnuté deti sa v súčasnosti vzdelávajú v materských, základných školách a učilištiach bežného typu alebo v školách pre nedoslýchavých a pre nepočujúcich. Dieťa so sluchovým postihnutím sa môže vzdelávať:

• v špeciálnej škole pre deti a žiakov s poruchami sluchu (tu má do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety)
• v špeciálnej triede pre žiakov s poruchami sluchu, zriadenej v bežnej škole (ak ju škola má zriadenú)
• v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané jemu potrebné podmienky

Špecifiká vzdelávania vo veľkej miere závisia od stupňa rozvoja reči žiaka a od toho, v akom veku a v akej miere mu bola poskytovaná adekvátna lekárska a špeciálnopedagogická starostlivosť, ako aj od jeho individuálnych dispozícií. Vo vzdelávaní týchto detí sa do popredia dostáva najmä tréning sluchového vnímania, pozornosti, rozvoj celkových komunikačných zručností. Väčšina žiakov má ťažkosť so zvládnutím slovenského jazyka a najprv sa musí naučiť komunikovať v slovenskom jazyku. Nepočujúci žiak má právo na výchovu a vzdelávanie v posunkovej reči nepočujúcich.

Špecifické predmety vo vzdelávaní

Vzdelávacia oblasť špeciálno-pedagogická podpora obsahuje u sluchovo postihnutých žiakov špecifické predmety, zaradené do dvoch základných skupín:

1. Skupina predmetov zameraná na komunikáciu:

   • Komunikačné zručnosti (KZ) - nácvik komunikácie v bežných životných situáciách a interakciách všetkými dostupnými komunikačnými formami, rozvoj receptívnej, centrálnej a expresívnej zložky reči, rozširovanie pasívnej a aktívnej slovnej zásoby, zvyšovanie jazykových kompetencií.
   • Individuálna logopedická intervencia (ILI) - podpora rozvoja reči a jazykových schopností, ako základu pre rozvoj čítania a písania.
   • Slovenský posunkový jazyk - osvojenie základných pravidiel používania slovenského posunkového jazyka, rozvíjanie vyjadrovacích a dorozumievacích schopností.

2. Skupina predmetov zameraná na rozvoj osobnosti a kompenzáciu:

   • Dramatická výchova (vyučuje sa namiesto hudobnej výchovy, zameraná je najmä na rozvíjanie a formovanie osobnostných a sociálnych zručností s využitím prvkov a postupov dramatického umenia, je chápaná ako zážitkové učenie, učí vnímať život a dianie okolo seba, orientovať sa v ňom, je dôležitým prvkom socializácie).
   • Rytmicko-pohybová výchova (vyučuje sa namiesto hudobnej výchovy, často sa využívajú prvky muzikoterapie).
   • Môže sa vyučovať predmet Sluchová výchova (využíva sa najmä u žiakov, ktorí si musia osvojiť nové sluchové vzory a stratégie počutia - napr. po operácii v školskom veku, po zavedení kochleárneho implantátu v školskom veku a pod.).
   • Namiesto telesnej výchovy (TV) môžu mať žiaci so sluchovým postihnutím zdravotnú TV (ZTV) - ak je potrebná a ak je to doporučené lekárom.

Ako rozvíjať komunikáciu s dieťaťom s poruchou sluchu

„Keď sa rodičia pýtajú: Kedy a ako bude moje dieťa hovoriť? mali by sa tiež opýtať: Ako sa bude moje dieťa rozvíjať rozumovo a citovo? Bude v živote šťastné? Bude úspešné?“. Toto motto vyjadruje situáciu mnohých rodín tesne po zistení diagnózy sluchového postihnutia. Dôležitejšia je otázka: „Čo môžeme spraviť, aby sme vytvorili čo najpevnejšie základy preto, aby dieťa jedného dňa mohlo začať hovoriť?“

• S logopédom: Vyhľadajte logopéda, ktorý má skúsenosti so starostlivosťou o deti so sluchovým postihnutím.
• S kvalitnými a správne nastavenými načúvacími aparátmi alebo s kochleárnym implantátom: Ak vaše dieťa začne nosiť kvalitné načúvacie aparáty, ktoré budú správne nastavené pre jeho druh, stupeň sluchovej poruchy, pomôžu vám rozvíjať reč dieťatka čo najprirodzenejšou formou.
• S využitím všetkých zmyslov: S malými deťmi to ani inak nejde: všetko si musia vyskúšať, ohmatať, prežiť. Využívajte silné zrakové vnímanie, predlžujte očný kontakt, využívajte odzeranie.
• Hravou formou: Vaše dieťa je ešte malé na „učenie“ v zmysle sedenia na stoličke a vykonávania pokynov. Hra by mala byť hlavným prostriedkom, ktorým sa niečo naučí.
• Sledujte záujem dieťaťa: Deti sa skôr naučia rozumieť a aj vysloviť slová označujúce predmety a ľudí, ktoré ich zaujímajú.
• Trpezlivo: Rozvíjajte komunikáciu s dieťaťom. Odpovedajte na každý pokus dieťaťa dorozumieť sa s vami. Ak sa bábätko na vás usmieva, málokto zvládne neusmiať sa naňho. Ak robí grimasy, odpovedajte na jeho pokus a pridajte sa k nemu. Ak výska, výskajte s ním.

Podpora a Legislatíva

Ministerstvo zdravotníctva SR by sa malo viac venovať otázkam organizácie prevencie zdravotného postihnutia a genetickému poradenstvu pre rizikové skupiny obyvateľstva ako aj zvýšeniu informovanosti z tejto oblasti. Špecifické poradenstvo v oblasti genetiky by malo byť pre občanov so zdravotným postihnutím zabezpečované bezplatne. Aktuálnou je požiadavka na povinné vykonávanie špecifického screeningu v 6. mesiaci a 1. roku života všetkých kojencov na poruchy intelektu, zraku, sluchu a pervazívnych vývinových porúch v praxi a hlavne informovať o tejto možnosti.

Psychologická práca s pacientami (dospelými, alebo deťmi a ich rodičmi, s rodinnými príslušníkmi) je mimoriadne dôležitá. Pri potvrdení diagnózy zdravotného postihnutia má byť samozrejmosťou okamžitá špecifická liečebná a komplexná rehabilitačná starostlivosť (pod rehabilitačnou starostlivosťou sa rozumie komplexná rehabilitačná starostlivosť aj o rodinu s členom so zdravotným postihnutím) a u detí aj spolupráca s pedagogicko-psychologickými a špeciálno-pedagogickými poradňami. Z hľadiska liečebnej starostlivosti je významná i otázka zabezpečenia potrebných liekov a zdravotníckych - kompenzačných pomôcok.

Komplexná rehabilitácia u nás ešte nie je zaužívaným pojmom, ale jednotlivé druhy rehabilitácií (zdravotná, pracovná, sociálna) sú zabezpečované v pôsobnosti rezortov, aj keď nie vždy na požadovanej úrovni. Sociálnu rehabilitáciu zabezpečujú prevažne občianske združenia občanov so zdravotným postihnutím s dotáciou štátu prostredníctvom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Medzi základné úlohy patrí vybudovanie chýbajúceho komplexného systému rehabilitácie občanov so zdravotným postihnutím. Tento systém sa musí týkať všetkých vekových kategórií občanov so zdravotným postihnutím a musí byť účinný ihneď po zistení zdravotného postihnutia. V primeranej miere sa musí dotýkať nielen samotnej osoby so zdravotným postihnutím, ale v celom komplexnom charaktere aj rodiny, v ktorej táto osoba žije.

Život so Sluchovým Postihnutím a Sociálna Integrácia

Život so sluchovým postihnutím môže byť náročný, ale s pomocou vhodných kompenzačných pomôcok, terapií a podpory je možné viesť plnohodnotný život. Dôležité je:

• Akceptovať stratu sluchu a vyhľadať odbornú pomoc.
• Používať kompenzačné pomôcky a terapie, ktoré sú pre vás najvhodnejšie.
• Učiť sa efektívne komunikačné stratégie.
• Byť otvorený a komunikovať o svojich potrebách s rodinou, priateľmi a kolegami.
• Vyhľadávať podporu v komunitách ľudí so sluchovým postihnutím.
• Nezabúdať na pravidelné audiometrické vyšetrenia, aby ste získali prehľad o správaní poruchy v čase.

Cieľom pedagogiky sluchovo postihnutých je sociálna integrácia. Musíme sa učiť vedieť ľuďom prejaviť, že sú hodnotní a potrební. O to viac pri ľuďoch, ktorí sú akýmkoľvek spôsobom postihnutí. Nenechajme sa odradiť odlišnosťou!

tags: #korekcia #sluchove #postihnutie