Sociálna izolácia osôb so zdravotným postihnutím je závažným celospoločenským problémom. Títo ľudia sa vo svojom živote stretávajú s inými prekážkami a tiež mnohokrát riešia odlišné problémy týkajúce sa bežného života, ako ľudia intaktnej populácie. Už samotný fakt uvedomenia si trvalého, nezmeniteľného stavu zdravotného postihnutia, stavia týchto ľudí do polohy neistoty. Hľadajú odpovede na mnohé otázky týkajúce sa bežnej existencie a tieto ich stavajú spočiatku aj do zdanlivo neriešiteľných situácií, ktoré môžu viesť k beznádeji a tým k sociálnemu vylúčeniu.
Zdravotné postihnutie a jeho dôsledky
Zdravie a choroba - oba tieto pojmy vážne zasahujú do života človeka. Ovplyvňujú jeho konanie, správanie, sociálnu situáciu, vzdelanie, pracovné aktivity. Zvrat prichádza vtedy, ak človek ochorie. Pokiaľ ide o akútnu chorobu, ktorá sa spravidla dá vyliečiť do dvoch - troch týždňov, človek väčšinou prijíma stav obmedzení, ktoré vyplývajú z jeho ochorenia a výrazne tento stav nezasahuje trvalo do jeho života a života jeho rodiny. K negatívnemu ovplyvneniu jeho sociálneho statusu, života v rodine a komunite dochádza vtedy, ak je choroba chronická, dlhodobá, prípadne spojená so zdravotným postihnutím a ešte viac, ak je choroba nevyliečiteľná. Tieto zmeny a ich prijatie, či popretie ovplyvňuje rad ďalších vnútorných a vonkajších faktorov, ktoré súbežne pôsobia na život človeka a jeho najbližšie okolie.
Svetová organizácia zdravia (WHO) charakterizuje zdravie ako „stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody a nielen neprítomnosť choroby alebo postihnutia“ a zároveň vo svojej definícii poukazuje na skutočnosť, že „zdravie patrí medzi základné ľudské práva všetkých ľudí na svete.“ Škála sprievodných javov zmeny zdravotného stavu, ktoré sa stáva trvalým, je širokospektrálna. Ide o fyzické, somatické, emočné, psychické, ekonomické, sociálne prejavy stavu.
Ekonomické a sociálne dôsledky zdravotného postihnutia
Pre dlhodobo nepriaznivý stav u osôb so zdravotným postihnutím dochádza k problémom ekonomicko-finančnej povahy vyplývajúcej najprv z dlhodobej práceneschopnosti (strata príjmu), prechod na invalidný dôchodok, pričom má takáto osoba zvýšené náklady na liečbu. V dôsledku tohto dochádza k zníženiu životného štandardu, čo sa dotýka celej rodiny. Pri trvalom poškodení zdravia prechádza choroba do stavu zdravotného postihnutia a ďalším závažným problémom, ktorý nastáva po ekonomicky nepriaznivej situácii, je problém sociálnej povahy. Narúšajú sa partnerské a rodinné vzťahy, prichádza tzv. dezorganizácia bežných každodenných činností, sociálna izolácia, absencia sociálnych kontaktov, zmena a zníženie celkového životného štýlu. Takýto stav sa odráža v ohrození všetkých životných situácií a aj v plnení sociálnych rolí (rodiny, zamestnania, partnerského života, voľného času).
Definícia a modely zdravotného postihnutia
Z pohľadu sociálnej práce, Repková charakterizuje zdravotné postihnutie ako „znevýhodnenie, ktoré má človek s dlhodobou alebo trvalou telesnou alebo duševnou poruchou v štandardne usporiadanom životnom a sociálnom prostredí a ktoré je potrebné minimalizovať intervenciami v rámci sociálnej politiky a práce.“ Trojdimenzionálny model zdravotného postihnutia a vnímanie človeka v rovine poruchy, dizability a hendikepu uvádza aj Medzinárodná klasifikácia funkčnej schopnosti, dizability a zdravia - International Classification of Functioning, Disability and Health - ICF (ďalej len MKF).
- V rovine poruchy ide o zmeny anatomickej zostavy alebo fyziologickej funkcie človeka v dôsledku dlhotrvajúceho ochorenia.
- Pri dizabilite v dôsledku poruchy už dochádza k zmenám funkčnosti pri vykonávaní určitých činností.
- Pri hendikepe je už stav trvalý, kedy človek vykonáva činnosti s výrazným obmedzením alebo vôbec nedokáže vykonávať určité činnosti, čo sa prejavuje už aj v sociálnej interakcii.
Vo Svetovej správe o zdravotnom postihnutí sa uvádza, že v posledných rokoch sa prechádza z individuálneho pohľadu zdravotného postihnutia na štrukturálne, sociálne zdravotné postihnutie a poukazuje na to, že dochádza k posunu od lekárskeho k sociálnemu modelu, pričom zdôrazňuje, že je potrebné zdravotné postihnutie chápať vyvážene zo všetkých uhlov pohľadu a rôzne aspekty zdravotného postihnutia vnímať komplexne, dynamicky a viacdimenzionálne, čím vzniká bio-psycho-sociálny model zdravotného postihnutia.
Komponenty funkčnej schopnosti a spolupôsobiacich faktorov
- Komponenty funkčnej schopnosti a spôsobilosti zdravotného postihnutia: z individuálneho, ale aj spoločenského pohľadu (telesné funkcie a štruktúry). Termín telesných funkcií zahŕňa fyziologické funkcie telesných systémov vrátane psychologických a termín telesné štruktúry implikuje anatomické časti tela a ich súčasti.
- Komponenty spolupôsobiacich faktorov: vonkajšie prostredie (faktory okolitého prostredia a osobné faktory). Osobné faktory MKF neklasifikuje z dôvodu ich veľkých sociálnych a kultúrnych odlišností, ale zaraďuje ich medzi spolupôsobiace faktory.
Definície pojmov v MKF vychádzajú z kontextu zdravia, preto sa nezameriavajú na poruchu alebo obmedzenie, ale používajú kladné alebo neutrálne pomenovanie. Aj keď v názve MKF je stále použitý pojem dizabilita, klasifikácia odporúča používať pojem aktivita a pojem hendikep nahrádza pojmom participácia. Oba tieto nahradzujúce pojmy (aktivita, participácia) demonštrujú kladný pohľad na zdravie a jeho poruchu, pričom vystihujú práve hľadanie možností realizácie a spoločenského uplatnenia ľudí, ktorí majú určité zdravotné prekážky.
Vzhľadom k nejednotnosti posudzovania zdravotného postihnutia na Slovensku, ktoré sa líši podľa právnej normy, rezortu a jeho potreby, sa systém klasifikácie podľa MKF javí ako jednotný - obsahujúci všetky zložky uplatniteľné nielen v medicíne, ale aj v sociálnom poistení, sociálnych službách, kompenzáciách sociálnych dôsledkov a vo všetkých ostatných oblastiach, ktoré sa zaoberajú sociálnou a zdravotnou starostlivosťou o človeka. Pri vzájomnej interakcii vzťahov súvisiacich s funkčnou schopnosťou ide o vnímanie zdravotného postihnutia cez zdravie, pričom zohľadňuje najdôležitejšie interakčné vzťahy, ktoré ovplyvňujú sociálne fungovanie a tým proces integrácie u ľudí, ktorí majú z akýchkoľvek dôvodov určitú poruchu zdravia, čo veľmi jednoducho môžeme vyjadriť slovami „ako sa dá žiť s poruchou zdravia“ a nie „ako sa nedá žiť s poruchou zdravia“.
Všeobecný pohľad na osoby s hendikepom v spoločnosti je cez chorobu (postihnutie), ktorý vyvoláva obmedzenia a prekážky, ktoré tvoria bariéru žiť „normálnym spôsobom života“. Takýto pohľad už sám o sebe prináša negatívne myslenie v hľadaní sebauplatnenia (neviem, nedokážem, nezvládnem, nemôžem). Klasifikácia prináša opačné vnímanie, nie cez chorobu, ale cez zdravie a tu dochádza k pozitívnemu vnímaniu, čo vedie k hľadaniu možností sebauplatnenia (čo viem urobiť, čo chcem urobiť, akým spôsobom to urobím).
Kategorizácia a terminológia zdravotného postihnutia
Pre potreby rozlíšenia trvalého, dlhodobého nepriaznivého zdravotného stavu vyvolávajúceho prekážky a obmedzenia uplatniť sa v spoločenskom prostredí (rodina, škola, práca) od dočasného zdravotného obmedzenia, ktoré spôsobuje obmedzenia len na určitý čas, je v praxi zaužívaný termín zdravotné postihnutie. Dôsledky zdravotného postihnutia sprevádzajú osobu do konca jej života, čo prináša negatívne dôsledky na kvalitu jej života, ale aj kvalitu života osôb, ktoré sú v jej blízkom a bezprostrednom vzťahu.
Na základe všeobecne platných základných rozdelení zdravotného postihnutia - podľa typu (orgánové a funkčné), podľa intenzity (ľahké, stredné, ťažké) a podľa príčin vzniku (vrodené, získané) - sa zdravotné postihnutie najčastejšie kategorizuje v zmysle orgánových a funkčných postihnutí, na mentálne postihnutie, zrakové postihnutie, sluchové postihnutie, telesné (somatické) postihnutie a kombinované postihnutie.
Charakteristika pojmu osoba so zdravotným postihnutím nie je jednotná. Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím prináša nové pojmy „špeciálne potreby“ a „osoba so špecifickými potrebami“, pričom ako uvádza Šmidová (2013, s. 17) „základné východisko prístupu k osobám s postihnutím znamená, že postihnutie spočíva v spoločnosti, a nie v osobe s postihnutím.“ V zmysle takéhoto chápania je osoba s postihnutím, človek s poruchou, ktorému spoločnosť nevytvára vhodné podmienky pre jeho plnohodnotné uplatnenie sa v spoločnosti, čím ho istým spôsobom znevýhodňuje.
Vychádzajúc z Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, „osoba s postihnutím je osoba, ktorá má dlhotrvajúce fyzické, psychické, intelektuálne alebo zmyslové poruchy v interakcii s rôznymi bariérami, ktoré môžu sťažovať plnú účasť v spoločnosti na základe rovnosti s inými.“ (Šmidová, 2013, s. 16).
Najznámejšie a zaužívané v praxi sú pojmy vychádzajúce z výkonu zákonov verejnej a štátnej správy, s ktorými ľudia prichádzajú do kontaktu, ako sú poistenec s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom (Zákon č. 461/2003 Z. z.), fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím (Zákon č. 447/2008 Z. z.), občan so zdravotným postihnutím (Zákon č. 5/2004 Z. z.).
Svetová zdravotnícka organizácia pri pomenovaní ľudí s určitým funkčným obmedzením necharakterizuje striktne tento pojem a zastáva princíp práva takého oslovovania ľudí, aké si želajú. Z uvedeného dôvodu ponecháva obidva termíny „ľudia so zdravotným postihnutím“ aj „zdravotne postihnutí ľudia“. Zároveň sa klasifikácia zámerne vyhýba poukazovaniu na osobu cez zdravotné postihnutie a stále sa snaží používať nestranný, kladný jazyk, nakoľko cieľom MKF je týmto osobám pomôcť pri zisťovaní problému zdravotného postihnutia cez všetky pôsobiace komponenty a tak docieliť, podporovať a obhajovať ich celkové ciele.
Z pohľadu možností a opatrení zameraných na pomoc študentov s postihnutím v oblasti vzdelávania Šmidová (In Kozoň, 2013) hovorí, že „postihnutie je obmedzenie možností, ktoré má štát povinnosť odstraňovať a vyrovnávať tým príležitosti a podmienky.“
Counseling - sprevádzanie ako metóda sociálnej práce
„Hľadanie vlastnej sily na prekonanie ťažkej situácie ústí do poznania seba samého, poznania svojej hodnoty, ktorá vytvára sebaúctu a obdiv vo svoje dary, ktoré každý človek v sebe vlastní.“ (Šmidová, 2015, s. 5)
Každý človek, ale aj rodina, do ktorej sa narodí dieťa so zdravotným znevýhodnením, a medicínska veda potvrdí nezvratnosť „novej“ situácie - zdravotné postihnutie („doživotnú chorobu“) prechádza zo psychologického hľadiska fázami smútku. Vzniknutý stav analyzuje, ako prvé sa dostavuje popieranie - dotknutí (rodina, človek) nechcú veriť tejto informácii, mnohokrát vyhľadávajú iných lekárov, získavajú informácie v literatúre, skúšajú alternatívne možnosti liečby a podobne.
Postupne, so získanými informáciami, potvrdením nezvratnosti zdravotného stavu od iných lekárov, neúspechu alternatív, prechádzajú do fázy hnevu. Hľadajú vinníka za vzniknutý stav, niektorí odmietajú liečbu, takpovediac hnevajú sa a vinia „celý svet“, stránia sa sociálnych väzieb a pod. Ak zostávajú v tomto bode dlhší čas, môže dochádzať k rozvratom vo vzťahoch rodiny, partnerov, priateľov. Neskôr dochádza k fáze vyjednávania. Začína sa vnútorné uvažovanie vyjednávania, samého so sebou alebo s vyššou mocou - ak sa uzdravím, keď sa situácia zmení, tak nikdy nebudem…, už stále budem…., urobím, spravím…..). Ďalšou etapou smútku je depresia. Upadnutie do svojich myšlienok, strata záujmu o seba a o okolie. Nie každému sa podarí prekonať etapu depresie, mnohí v nej zotrvajú celý život. Tí, ktorí prekonajú fázu depresie, sa dostávajú do poslednej fázy - zmierenia. Prijímajú svoj zdravotný stav, hľadajú možnosti, ako žiť plnohodnotný život, učia sa fungovať v „novej“ situácii, hľadajú možnosti sebarealizácie. Jednotlivé fázy smútku môžu trvať rôzne dlho, mnohokrát sa môžu aj opakovať.
Úlohou counselingu je sprevádzať ľudí so zdravotným postihnutím v jednotlivých fázach smútku, pomáhať im pri prekonávaní ťažkostí a hľadaní možností sebarealizácie. Counseling je metóda sociálnej práce, ktorá sa zameriava na individuálne potreby klienta a jeho silné stránky. Cieľom je posilniť klienta, aby bol schopný samostatne riešiť svoje problémy a žiť plnohodnotný život.
Zamestnávanie ľudí s fyzickým postihnutím na Slovensku: Teória a prax
Práva ľudí s fyzickým postihnutím sú zakotvené v zákonoch, ako je zákon o sociálnych službách a zákon o zamestnanosti. Zamestnávatelia, ktorí si nesplnia povinnosť zamestnávať ľudí so zdravotným postihnutím, musia platiť pokuty. Napriek tomu sa prax a teória v týchto rovinách rozchádzajú. Nízka miera zamestnanosti je permanentnou charakteristikou ekonomickej situácie ľudí so zdravotným postihnutím.
Slovenská republika sa v roku 2018 umiestnila na 7. mieste medzi krajinami s vysokým rizikom chudoby a sociálneho vylúčenia. Až 16,3 % ľudí v riziku chudoby a sociálneho vylúčenia bolo nezamestnaných. V roku 2016 bolo najvyššie percento nezamestnaných osôb so zdravotným postihnutím v Trenčianskom kraji (14,9 %) a v Žilinskom kraji (14,0 %).
Zistenia z výskumu: Možnosti zamestnanosti ľudí s fyzickým postihnutím
Výskumná časť článku vychádza z kvalitatívneho výskumu, v ktorom bola použitá metóda interview zameraná na ľudí s fyzickým postihnutím. Hlavným cieľom výskumu bolo zistiť, aké sú možnosti zamestnanosti ľudí s fyzickým postihnutím, ich názory na zamestnávanie a ich návrhy na ďalšie možnosti ich zamestnávania. Autorka sa zamerala na osobné skúsenosti participantov, aby získala ucelený pohľad na problematiku.
Ťažká situácia so zamestnávaním: Participanti sa zhodli na tom, že situácia so zamestnávaním ľudí s fyzickým postihnutím je veľmi ťažká. Zamestnávatelia uprednostňujú zamestnancov bez postihnutia.
Diskriminácia: Niektorí participanti sa stretli s diskrimináciou už pred samotným pohovorom, keď zistili, že majú ZŤP. Iní zmenili taktiku a prestali uvádzať informáciu o ZŤP do životopisu, až kým sa nedostali na pohovor.
Dôležitá podpora rodiny: Všetkých siedmich oslovených participantov podporovali rodinní príslušníci v začlenení sa do sociálneho a pracovného prostredia.
Ochota zamestnávateľov prispôsobiť podmienky: Niektorí participanti uviedli, že zamestnávatelia sú ochotní vytvoriť podmienky na pracovný výkon, ak im to zdravotný stav umožňuje.
Nezáujem štátnej správy: Participanti sa vyjadrili, že orgány štátnej správy nemajú záujem zamestnávať ľudí so zdravotným postihnutím, čo vidia v zlej motivácii na strane zdravotne postihnutých uchádzačov aj štátnych inštitúcií. Bariérou je aj nedostupnosť budov štátnej a verejnej správy.
Vhodné pracovné pozície: Participanti s vysokoškolským vzdelaním navrhovali, aby sa ľudia so zdravotným znevýhodnením viac zapájali do administratívnych činností v ekonomických alebo sociálnych oblastiach.
Čo všetko je sociálna práca
Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov definuje sociálnu prácu ako činnosť, ktorá predchádza alebo upravuje problémy jednotlivcov, skupín a komunít vznikajúce z konfliktov potrieb jednotlivcov a spoločenských inštitúcií. Jej zámerom je zlepšiť kvalitu života všetkých ľudí.
Sociálna práca má:
- inštituciálnu formu (MPSVaR)
- verejný (dostupná sociálna služba pre každého)
- premenlivý a preventívny charakter (oblasť prevencie a oblasť nápravy)
- pluralitu zdrojov
- úzky vzťah medzi teóriou a praxou
Pole pôsobnosti sociálnej práce
Sociálna práca je multidisciplinárna až transdisciplinárna vedná oblasť a ide o poskytovanie pomoci sociálnym pracovníkom špeciálnymi metódami a formami sociálnej práce na profesionálnej úrovni. Teoreticky je zameraná na oblasť sociálnej starostlivosti o jednotlivcov, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť, ako aj na prípravu odborníkov do tejto oblasti. Praktická činnosť je zameraná na predchádzanie alebo úpravu problémov jednotlivcov, skupín, na riešení ktorých sa sociálni pracovníci podieľajú prostredníctvom organizovaných sociálnych služieb.
Medzi tradičné polia sociálnej práce sú zaraďované:
- deti a mládež, rodina
- občania vyššieho veku, chorí
- občania so zdravotným postihnutím
- nezamestnaní, bezdomovci, utečenci, etnické minority a menšiny
- drogovo závislí, spoločensky neprispôsobiví, prepustení z výkonu trestu odňatia slobody
- osamelí, prostitúcia, cudzinci
- práca v zariadeniach sociálnych služieb, poradenstvo v podnikoch a zariadeniach sociálneho poistenia, verejná práca
Pomoc a pomáhanie v sociálnej práci
Z historického hľadiska je možné pri poskytovaní pomoci rozlíšiť tri formy:
- Individuálnu, dobrovoľnú (aktuálnu)
- Sociálnu politiku štátu (prostredníctvom práva a financií má preventívny charakter)
- Služby orientované na človeka cez sociálnu prácu, zdravotnú starostlivosť a verejné vzdelávanie
Ide o odbornú pomoc sociálneho pracovníka, ktorá sa realizuje v situáciách ako nezamestnanosť, chudoba, choroba (zdravotná alebo duševná), staroba, smrť živiteľa, úmrtie príbuznej či blízkej osoby, narodenie, strata rodiny, strata domova, rôzne formy sociálneho zlyhania (sociálna izolácia či sociálna exklúzia) a iné. Sociálna práca je zaradená medzi pomáhajúce profesie - je to profesionálne konanie sociálnych pracovníkov, ktoré je orientované na poskytovanie pomoci, sprevádzanie a obnovovanie prirodzených sociálnych kompetencií jednotlivcov, rodiny, skupiny či komunity.
Základné typy a spôsoby pomoci
4 základné typy / formy / pomoci:
- odborné vedenie
- sprevádzanie
- poradenstvo
- terapia
8 spôsobov práce s klientom:
- objasňovanie
- presviedčanie
- (kontrola)
- dozor
- opatrovanie
- sprevádzanie
- vzdelávanie (návody a poučenie)
- poradenstvo
- terapia
Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc
Sociálna starostlivosť môže byť zameraná na klienta - jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť, sociálne prostredie v prípade, že toto pôsobí v rozpore so záujmami jednotlivca alebo spoločnosti.
Na realizácii sociálnej starostlivosti sa podieľajú:
- štát prostredníctvom štátnej správy a jej zariadení
- obce a nimi zriaďované sociálne inštitúcie
- sociálna poisťovňa, ÚPSVaR
- cirkevné alebo charitatívne inštitúcie a organizácie
- občianske združenia, nadácie, spolky
Sociálna pomoc je súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu (Strieženec, Š.). Ide o štátom organizovanú, garantovanú, či poskytovanú formu sociálnej starostlivosti. Delenie sociálnej pomoci na 3 základné úrovne: primárna, sekundárna, terciárna.
Sociálny pracovník a klient
Profil sociálneho pracovníka
Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov stanovila podmienky na výkon profesie sociálna práca:
- sociálny pracovník má mať ukončené minimálne 3 - ročné pomaturitné vzdelanie v oblasti sociálnej práce
- má záujem o celoživotné permanentné vzdelávanie
- dosiahol vek pre začiatok výkonu praxe - 21 rokov
- spĺňa osobnostné požiadavky na sociálneho pracovníka (morálna bezúhonnosť, mlčanlivosť, dôveryhodnosť a pod.)
- disponuje požadovanou úrovňou všeobecných, odborných a špecializovaných vedomostí a sociálnych zručností
Sociálny pracovník sa riadi na základe Etického kódexu sociálneho pracovníka, ktorý odpovedá na základné otázky: aký má byť sociálny pracovník, akými vlastnosťami má disponovať, čo z osobnostnej výbavy pokladáme za najdôležitejšie, aké úlohy na seba preberá.
Osobnostná výbava sociálneho pracovníka (požiadavky): spravodlivosť, zodpovednosť, morálna bezúhonnosť, dôveryhodnosť, slušnosť a úcta, zdvorilosť, rešpektovanie súkromia a podobne.
Profesionálna výbava (kompetencie) sociálneho pracovníka: schopnosť inštrumentalizácie, schopnosť komunikovať a kooperovať, iniciovať klienta k spolupráci, podporovať klienta a viesť ho k samostatnosti.
Sociálny klient
Osoba, ktorá vyhľadá odborníka a žiada o odbornú pomoc. V sociálnej práci je sociálny klient jednotlivec, aj skupinoví klienti (rodina, skupina, komunita, spoločnosť).
Typológia klientov na základe:
- Aktivity klienta: ne/dobrovoľný klient, klient odberateľ.
- Veku klienta: detský klient, mládež, dospelý klient, klient vo vyššom veku.
- Správania sa klienta: spolupracujúci = dobrovoľný, nespolupracujúci = nedobrovoľný, rizikový, mlčanlivý, klient v odpore, manipulatívny, agresívny, apatický.
- Problémovej situácie: bezdomovec, závislý, nezamestnaný, psychiatrický (depresívny, suicidálny...), klient so zdravotným postihnutím, klient páchajúci trestnú činnosť.
Vzťah sociálneho pracovníka s jeho klientom
Systém v sociálnej práci tvoria tri činitele: sociálny pracovník, klient a jeho okolie. Sociálny pracovník je odborník - profesionál na profesiovej úrovni, ktorý sa zaoberá pomocou a pomáhaním. Z hľadiska potrieb klienta sociálna práca za optimálny pokladá partnerský vzťah, ktorého vonkajšími znakmi sú:
- formálnosť
- časová vymedzenosť
- realizácia prostredníctvom stretnutí (podľa potreby klienta)
- ukončenie vzťahu po splnení cieľa, prípadne po vymiznutí potreby
Vnútorné znaky partnerského vzťahu sú: zachovanie podstaty vzťahu, rovnosť - partnerstvo. Sociálny pracovník si klientov nevyberá, jeho úlohou je pomôcť každému, kto pomoc potrebuje.
Bariéry vo vzťahu
Často klientove okolie vytvára bariéry, negatívne ovplyvňujúce vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom. Medzi najčastejšie bariéry okolia sa zaraďujú:
- nesúhlas členov rodiny o pomoc mimo rámec rodiny
- úplné odmietanie vstupu profesionálov do riešenia súkromných problémov
- podceňovanie toho, kto manifestuje potrebu pomoci
- neochota členov rodiny zapojiť sa do spolupráce s klientom alebo sociálnym pracovníkom pri riešení sociálneho problému
- nevyhovujúce pracovné hodiny inštitúcie, ktorá poskytuje služby
Sociálna diagnóza a sociálny problém
Sociálna diagnóza
Diagnóza - vyjadruje pomenovanie choroby prostredníctvom jej symptómov. Je výsledok špecifickej činnosti sociálneho pracovníka, ktorý je zameraný na odhalenie príčin vzniku, vzájomných súvislostí a charakteristiky sociálneho problému klienta. Pojmy diagnóza a diagnostika zaviedla M. Krakešová-Došková, ktorá bola pod silným vplyvom Mary Richmondovej (Social Diagnosis, 1917). V rámci sociálnej diagnostiky je potrebné venovať pozornosť:
- osobnosti klienta, jeho psychologické správanie
- vzťahu klienta k jeho vlastnému sociálnemu prostrediu a situácii, v ktorej sa klient nachádza
Sociálna diagnóza sa formuje od prvého kontaktu s klientom. Hlavným cieľom sociálnej diagnostiky nie je jej produkt - sociálna diagnóza, ale vlastné stanovenie foriem pomoci klientovi a miery tejto pomoci.
Sociálny problém
Sociálny problém je situácia, ktorú ten, kto sa v nej ocitol, vníma ako obtiažnu, ťažko zvládnuteľnú až neriešiteľnú. Je spoločensky uznaná, alebo spoločnosťou vnímaná záťažová situácia, ktorú konkrétna spoločnosť označuje za obtiažnu. Sociálny konflikt je nesúlad, nezhoda, rozpor, stretnutie, zrážka medzi dvoma aktérmi (jednotlivec - jednotlivec, jednotlivec - prostredie). Konflikt je namierený vždy proti cieľom, hodnotám niekoho alebo niečoho.
Sociálna opora a sociálna sieť
Sociálna opora
Sociálna opora - pomoc, ktorú klientovi poskytujú sociálni pracovníci. Cieľom je uľahčiť zvládanie konkrétnej nepriaznivej situácie. Sociálna opora je vnímaná ako morálna podpora okolia, alebo ako forma nemateriálnej pomoci. Zdroje sociálnej opory sú prirodzené a komunitné.
Typy opory:
- Emočne sociálna: citová podpora založená na empatii alebo povzbudzovaní.
- Informačná: základom je poskytovanie informácií, poradenstvo.
- Inštitucionálna alebo vecná: materiálna pomoc.
Sociálna opora funguje v dvoch líniách: priama podpora klienta a posilnenie schopnosti zvládať záťažové situácie v budúcnosti.
Sociálna sieť
Vstupovaním do skupín (rodina, škola, zamestnanie, atď.) si jednotlivec vytvára tzv. osobnú sieť (neformálne vzťahy), v ktorej bývajú príbuzní: rodina, priatelia, pracovné vzťahy, odborníci. Formálna sociálna sieť - založená na formálnych vzťahoch - je tvorená: inštitúciami, nadáciami, organizáciami, OZ, ktoré pôsobia v sociálnej sfére a v určitej lokalite. Podľa druhu poskytovaných služieb môžeme hovoriť o: poradenskej, ubytovacej, sociálnej sieti prvého kontaktu, telefónnej sieti a iné. Do štátom tvorenej sociálnej siete patria: ÚPSVaR, Sociálne poisťovne, zariadenia sociálnych služieb a pod.
Najlepšie fungujúce sú komunitné sociálne siete - určené a budované pre lokálne potreby, konkrétne sociálne prostredie s dobrou znalosťou problémov a miestnych podmienok danej komunity. Komunitná sieť je: adresná, dostupná, akceptovaná, stabilná, flexibilná, známa.
Sociálna intervencia a profesionálne roly
Sociálna intervencia
Sociálna intervencia je zámerné zasahovanie do spôsobov konania jednotlivcov, rodín, skupín či inštitúcií, do ich životných a pracovných podmienok, do štruktúry vzťahov a pod. So sociálnou intervenciou je potrebné využívať sociálnu oporu a sociálnu sieť. Sociálna intervencia je vlastné jadro sociálnej práce s klientom - sociálna terapia. Je jediná účinná forma pomoci pri riešení sociálnych problémov, zvládaní spoločenských kríz, ktoré sú spojené s absenciou finančných, inštitucionálnych či právnych zdrojov pomoci.
Pri poskytovaní intervencie je vždy nutné:
- rešpektovať právo klienta na určenie hraníc intervencie, vrátane práva na odmietnutie pomoci
- realizovať ju transparentným a pre klienta zrozumiteľným spôsobom
- rešpektovať právo klienta nahliadnuť do jeho spisu
- usilovať o dodržanie princípu dobrovoľnosti a súhlasu klienta s intervenciou
- poskytnúť dostatočný priestor klientovi na prevzatie vlastnej zodpovednosti, rozhodovania a riešenia vlastnej situácie
Profesionálne roly sociálneho pracovníka
Rola - očakávaný spôsob správania viazaný na spoločenský status. V sociálnej práci sa s rolou stretávame v dvoch rovinách: profesionálna rola - sociálny pracovník, klientské roly - klient. Sociálny pracovník v praxi preberá nasledovné roly: sprostredkovateľ, prípadový manažér, učiteľ, tréner, mediátor, zmocnenec, terapeut, poradca, advokát a pod. Medzi najrozšírenejšie profesionálne roly pri poskytovaní sociálnej pomoci zaraďujeme rolu:
- terapeutickú: individuálna, rodinná, skupinová terapia
- poradenskú: bazálne, odborné a špeciálne poradenstvo
- trénersku - edukátorsku: vzdelávanie a poradenstvo
- sprostredkovateľskú: broker
- advokátsku: obhajovanie práv klienta a zabezpečovanie služieb
- konzultantskú
Sociálna pozícia je spoločnosťou uznávaná kategória miest. Každý jedinec zaujíma mnohonásobné pozície a s každou z nich ho spája jeho rola (Strieženec).
Úrovne a polia sociálnej práce
Úrovne sociálnej práce
Sociálna práca je realizovaná na rôznych úrovniach, ku ktorým sa viažu niektoré kompetencie sociálneho pracovníka.
- Mikroprax: práca s jednotlivcom.
- Mezoprax: práca s rodinou alebo malou skupinou.
- Makroprax: práca na úrovni územnej komunity.
Pri každej z týchto úrovní by mal sociálny pracovník disponovať osobnostnými a profesionálnymi kompetenciami, príznačnými pre danú úroveň. V sociálnej práci môže dochádzať k prelínaniu jednotlivých rovín sociálnej práce.
Polia sociálnej práce
Pole sociálnej práce je prostredie, v ktorom pôsobí sociálny pracovník. Pomocou pojmu pole sa charakterizuje správanie subjektu v určitej konkrétnej sociálnej situácie. Je súhrn aktuálnych činností jeho aktivity. Ku klasickým praktickým poliam sociálnej práce zaraďujeme: sociálna práca kuratívna, terapeutická, poradenská, preventívna, rehabilitačná, resocializačná, edukačná a podobne.
K poliam sociálnej práce sú tradične zaraďované:
- chudoba, nezamestnanosť
- choroba, deviácie
- imigrácia, deklasovanie-ponižovanie
- sociálne a kultúrne konflikty
Pracovné polia sú: sociálna patológia, sociálna práca s občanmi vyššieho veku, sociálna práca kuratívna, sociálna práca s občanmi so zdravotným postihnutým, sociálna práca v zdravotníctve, sociálna práca s rodinou a pod., ale i prostredníctvom praxe realizovanej priamo v jednotlivých poliach sociálnej práce.
Vybrané polia sociálnej práce
A) Chudoba
Chudoba je stav, kedy jednotlivec alebo rodina či skupina ľudí plne neparticipuje na ekonomickom a sociálnom živote v spoločnosti alebo ak im prístup k príjmu a ostatným zdrojom neumožňuje dosiahnuť životný štandard, ktorý je v spoločnosti. Chudoba znižuje celkovú kvalitu života jednotlivcov, ale i spoločnosti. K sprievodným rizikovým faktorom chudoby patrí: dlhodobá nezamestnanosť, dlhodobo nízky príjem, postupná strata kvalifikácie u dlhodobo nezamestnaných, strata zručností a sebadôvery, strata sebaúcty, ohrozenie funkčnosti rodiny, riziko sociálnej izolácie, zhoršenie zdravotného stavu, sťažený prístup k zdravotnej starostlivosti a k vzdelaniu, problémy s bývaním a pod.
B) Sociálna práca kuratívna
Sociálno-patologické javy: kriminalita, delikvencia, závislosti, suicidálne správanie, prostitúcia. Prostredníctvom kuratívnej sociálnej práce sa realizuje možnosť zmeny nežiaduceho správania, jeho odstránenia, alebo aspoň minimalizácia a nahradenie novým spoločnosťou akceptovaným spôsobom správania. Kuratívna sociálna práca sa orientuje na poskytovanie potrebnej pomoci najmä: deťom, mládeži, a dospelým, ktorí porušili sociálne a právne normy, na postpenitenciárnu starostlivosť, na resocializáciu a reedukáciu klientov, na prácu s verejnosťou a iné.
Kuratívna sociálna práca klientom poskytuje: výchovno-poradenskú pomoc, terapiu, pomoc pri rekonštrukcii rodinného prostredia, zastupovanie klienta a iné. Sociálni pracovníci sa nazývajú kurátori a delia sa na kurátorov pre: deti a mládež a kurátorov pre dospelých. Kurátori spolupracujú: so súdmi, políciou, prokuratúrou, nápravno-výchovnými ústavmi, resocializačnými zariadeniami, krízovými centrami a azylovými domami.