Osoby so zdravotným postihnutím čelia na Slovensku v rôznych oblastiach života mnohým ťažkostiam. Tieto ťažkosti často pramenia z nedostatku ochoty porozumieť, pomôcť a vcítiť sa do situácie človeka, ktorý je odkázaný na pomoc iných. Bariéry, s ktorými sa stretávajú zdravotne postihnutí v každodennom živote, vytvárame my ľudia. Tieto bariéry môžu byť fyzické, ako sú schody, nerovnosti na cestách alebo úzke dvere, ale aj v komunikácii, vytváranie predpojatosti a nevôle voči ľuďom, ktorí sú iní.
V tomto článku sa pozrieme na situáciu žiakov so zdravotným postihnutím na Slovensku, prekážky, ktorým čelia, a na systém podpory, ktorý je im k dispozícii.
Bariéry vo vzdelávaní
Jednou z oblastí, kde sa osoby so zdravotným postihnutím stretávajú s prekážkami, je vzdelávanie. Podnety upozorňujú napríklad na viacnásobné nesúrodé posudzovanie zdravotného stavu. Posudkový lekár podľa zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia posudzuje zdravotný stav človeka z hľadiska miery funkčnej poruchy. Ďalší posudkový lekár skúma, na koľko percent je človek schopný pracovať v porovnaní so zdravou osobou a iný posudkový lekár hodnotí zdravotný stav z pohľadu odkázanosti na sociálnu službu podľa zákona o sociálnych službách. „V každom postupe sú iné percentá, iné hľadiská a iné diagnózy, ale človek je stále ten istý, so svojimi dlhodobými zdravotnými obmedzeniami,“ pripomína komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská.
Príkladom ťažkostí, s ktorými sa stretávajú žiaci so zdravotným postihnutím, je príbeh Zdenky zo Žiliny, matky osemročného chlapca s Aspergerovým syndrómom. V škole ho neprijali medzi seba deti ani učiteľka, a dieťa skončilo s úzkostnou poruchou a na liekoch. Rodičia sa pre synov zhoršujúci sa stav rozhodli pre domáce vzdelávanie.
Inklúzia alebo segregácia?
Tento príbeh poukazuje na dilemu, ktorej čelia mnohí rodičia detí so špeciálnymi potrebami: „Kam naše deti patria? Na základných školách ich nechcú, že brzdia zdravé deti, do špeciálnej školy nepatria, pretože majú normointelekt, často aj nadpriemerný. Ako máme svojim deťom zabezpečiť vzdelávanie?“ pýta sa Zdenka. Rodičia domškolákov neskrývajú rozhorčenie z toho, že podľa nových pravidiel už duševné diagnózy detí nebudú z pohľadu školy dôvodom na schválenie individuálneho vzdelávania zo zdravotných dôvodov. Sme tak svedkami situácie, keď sa na jednej strane ozývajú rodičia so svedectvami o tom, ako chcú svoje dieťa so špeciálnymi potrebami vzdelávať v škole, ale tá ho odmieta a sú nútení do homeschoolingu, a na druhej strane tu máme rodičov, ktorí chcú deti vzdelávať doma, ale štát ich núti priviesť ich do škôl.
Táto zmena neznamená, že rodičia nebudú môcť mať deti s duševnými diagnózami na individuálnom vzdelávaní vôbec. Túto možnosť budú môcť urobiť len na žiadosť rodiča. Túto formu využívajú najmä tí, ktorí sa rozhodli pre domáce vzdelávanie dieťaťa z vlastného presvedčenia, je to súčasťou ich hodnôt a životného štýlu. Na prvý pohľad to vyzerá bez rozdielu, ale pre dieťa i školu to nie je to isté. V prípade, že ide o domáce vzdelávanie na žiadosť rodiča, deti strácajú podporu školy, prídu napríklad o možnosť dištančného vzdelávania v rozsahu minimálne dvoch hodín týždenne, pričom po novom to majú byť až štyri hodiny. Rodič tak stráca akúkoľvek podporu vo vzdelávaní svojho dieťaťa, ktorú by potreboval, keďže sa na to, že sa dieťa zostane učiť v domácom prostredí nepripravoval vopred, nebol to jeho prvotný plán, ale prinútili ho k tomu akútne duševné ťažkosti dieťaťa.
Dôležitosť inklúzie | Sara Mauldin | TEDxABQED
Finančné aspekty a podpora
Ministerstvo týmto rozhodnutím trochu aj ušetrí, škola totiž dostáva za žiaka v domácom vzdelávaní zo zdravotných dôvodov 30 percent z normatívu, ale na žiadosť rodiča len 10 percent. Vývoj počtu detí, ktoré sa vzdelávajú doma zo zdravotných dôvodov, má rastúcu tendenciu, pričom minulý školský rok ich bolo najviac za posledných 13 rokov. Koľko z nich sú deti s duševnými problémami, však nevieme.
Podľa Viktora Križa, člena správnej rady Slovenskej komory učiteľov a šéfa Inklucentra, ide o usmernenie k formám úpravy školskej dochádzky žiakov základných a stredných škôl. Tvrdí, že v praxi sa často stáva, že žiaci so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami sú zaradení na individuálne vzdelávanie v prípadoch, keď by sa mal použiť individuálny vzdelávací program. Je presvedčený, že individuálne vzdelávanie nie je pre tieto deti podporné, a preto by mali zostať na škole s možnosťou individuálneho vzdelávacieho plánu. Navyše, škola dostáva na dieťa so špeciálnymi potrebami zvýšený normatív až na 300 percent. Kým normatív na žiaka na základnej škole je aktuálne 2 516 eur, škola na dieťa na spektre autizmu dostane až 3,4-násobok normatívu, čo je aktuálne 8 554 eur ročne.
„Ide o finančné prostriedky, ktoré by pri vzdelávaní detí s autizmom vedeli zabezpečiť rozsiahly servis podpory, ktoré deti i rodičia potrebujú. Pre rodiča nedôjde k žiadnym zmenám, skôr je to tlak na školy, aby začali niečo robiť pre zvýšenie svojej kvality a podpory všetkých detí,“ tvrdí Viktor Križo. Otázkou zostáva, prečo výrazne vyšší normatív na dieťa so špeciálnymi potrebami rodičia doteraz na školách veľmi nepocítili. Podľa Križa by riešením mohlo byť, keby ho ministerstvo viazalo účelovo, čo doteraz nerobí. Škola tak môže zvýšený normatív za dieťa so špeciálnymi potrebami dnes použiť hoci aj na nákup športového náčinia do telocvične.
Nedostatok podporných tímov a pedagogických asistentov
Po novom by teda škola napríklad pre dieťa s autizmom vypracovala individuálny vzdelávací program v spolupráci s CPP a podporným školským tímom. Ten by bol nastavený na konkrétne dieťa podľa jeho potrieb a všetci na škole by ho akceptovali. Podľa množstva rodičov s deťmi na spektre je toto v našich podmienkach zatiaľ nedosiahnuteľný ideál.
Počet pedagogických asistentov, ktorí zabezpečujú podporu pri vzdelávaní detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (ŠVVP), je dlhodobo nedostatočný. Potvrdil to prieskum iniciatívy To dá rozum, v ktorom ho za jeden z najväčších problémov pri vzdelávaní detí so ŠVVP považovalo až 40 percent všetkých respondentov z bežných aj špeciálnych škôl, ktorí sa na prieskume zúčastnili. Podľa iniciatívy nedostatok pedagogických asistentov je zásadným, ale nie jediným problémom. "Úloha pedagogických asistentov a asistentiek pri zabezpečovaní podpory vo vzdelávaní detí so ŠVVP je kľúčová. Ich nedostatok totiž môže viesť až k neprijatiu dieťaťa so zdravotným postihnutím do bežnej školy, či dokonca k vylúčeniu niektorých z týchto detí zo vzdelávania v školách," uviedla analytička iniciatívy To dá rozum Miroslava Hapalová.
Podľa prieskumu je časť detí, pre ktoré školy nevedia zabezpečiť asistenta, vzdelávaná formou individuálneho vzdelávania v domácom prostredí. Na základe ďalších zistení prieskumu veľká časť pedagogických asistentov nevykonáva asistenciu učiteľovi pri vzdelávaní všetkých žiakov v triede, ale poskytuje asistenciu len jednému žiakovi so zdravotným znevýhodnením. Až takmer tretina asistentov v bežných základných školách, ktorí sa zúčastnili na dotazníkovom prieskume, pracuje primárne s jedným žiakom so zdravotným znevýhodnením. Ďalšia takmer tretina asistentov z bežných škôl uviedla, že ich činnosť je zameraná na viacerých žiakov so zdravotným znevýhodnením z rôznych tried. A len menšia časť asistentov v bežných školách deklarovala, že ich činnosť je viazaná na celú triedu.
Z výsledkov dotazníka vyplýva, že takmer tretina asistentov bežne vzdeláva žiaka so ŠVVP mimo jeho kmeňovej triedy. "Domnievame sa, že v týchto prípadoch nemožno hovoriť o integrácii dieťaťa so znevýhodnením," upozornila na to Hapalová.
Spoločné vyučovanie všetkých žiakov v triede pod vedením učiteľa, ktoré by malo tvoriť hlavnú náplň činnosti asistenta, v prieskume bežne vykonávala len polovica respondentov. Rovnaké percento asistentov zároveň uviedlo, že bežne pomáha konkrétnemu žiakovi so sebaobslužnými činnosťami, čo však nie je primárna úloha pedagogického, ale osobného asistenta.
Ich skúsenosti hovoria, že neurodivergentné deti čelia na škole nezvládnutej šikane od spolužiakov a často aj od učiteľov a školy zatiaľ nevedia vytvoriť prostredie, ktoré by tieto deti zohľadňovalo. Podobnú situáciu na školách najnovšie opísal vo svojej správe Najvyšší kontrolný úrad, ktorý hovorí, že na školách hazardujeme s duševným zdravím detí. Kontrolóri tvrdia, že Slovensko dnes čelí kritickému nedostatku školských psychológov. Zistili, že na začiatku minulého školského roka pripadalo v priemere 710 žiakov na jedného školského psychológa. V niektorých okresoch dokonca na jedného psychológa pripadalo až viac ako tritisíc školopovinných žiakov. A dokonca tri okresy - Levoča, Snina a Medzilaborce - nemali školského psychológa vôbec.
Ministerstvo školstva vyhlásilo koncom mája výzvu pre národný projekt „Pomáhajúce profesie v edukácii detí a žiakov II“. Cieľom je naplnenie princípov inkluzívneho vzdelávania v rámci regionálneho školstva. Od nového školského roka bude môcť nastúpiť 2500 zamestnancov na podporné profesie, akými sú asistenti učiteľa, špeciálni pedagógovia, sociálni pedagógovia, psychológovia.
Kontroly a skúšky v domácom vzdelávaní
Ak prejdú zmeny v školskom zákone týkajúce sa domškoláctva v znení, v ktorom prišli do parlamentu, rodičia budú musieť vo svojich domovoch strpieť každý rok kontrolu zo školy. Tá musí viesť záznamy o domácnosti, o tom, v akých podmienkach sa dieťa učí, či má zabezpečené pomôcky a podobne. Školy robili kontroly aj doteraz, za jeden školský rok si však vybrali len určitú skupinu detí. S touto zmenou majú problém tak rodičia, ako aj školy. Kmeňová škola domškoláka spravidla nie je tá najbližšia. Rodičia si školu vyberajú podľa potrieb dieťaťa a podľa ochoty školy povoliť individuálne vzdelávanie a tak sa stáva, že škola môže byť vzdialená aj stovky kilometrov. OZ Domáce vzdelávanie na Slovensku zbieralo dáta od rodičov, aká vzdialená je ich kmeňová škola. Zistili, že priemerná vzdialenosť domškoláka od jeho školy je 180 kilometrov. Povinnosť kmeňovej školy kontrolovať domácnosť všetkých žiakov v individuálnom vzdelávaní môže byť pre ne finančne aj personálne také náročné, že začne obmedzovať prijímanie vzdialenejších žiakov, čím sa zúži možnosť výberu školy pre rodičov.
Problém s tým majú aj rodičia a vnímajú túto povinnosť ako priveľký zásah do súkromia. „Požiadavka na každoročné kontroly domácností individuálne vzdelávaných žiakov je celkovo neprimeraná, najmä keď sa nevzťahuje ani na denných žiakov a zasahuje do ústavných práv rodín na nedotknuteľnosť obydlia,“ tvrdí občianske združenie. Domškolákom sa tiež ruší dištančné skúšanie. Rodičia upozorňujú, že aj vzhľadom na vzdialenosť školy je prezenčné skúšanie pre mnohých z nich logisticky a finančne náročné. Dištančné formy, ktoré školy využívali, sa podľa nich osvedčili ako efektívne. Prihovárajú sa skôr za to, aby si škola mohla vybrať formu preskúšania žiakov sama. Zároveň upozorňujú, že ako rodičia domškolákov šetria štátu peniaze. Z peňazí vyhradených na vzdelávanie každého dieťaťa na Slovensku dostanú kmeňové školy desať percent a rodiny domškolákov nedostanú vôbec nič. Chystané zmeny, naopak, spôsobia, že ich rodinné rozpočty budú čakať nemalé výdavky navyše. Zástupcovia domškolákov sa obávajú, že chystané zmeny budú pre školy takou veľkou záťažou, či už personálnou, administratívnou, alebo finančnou, že prestanú ponúkať túto možnosť vzdelávania.
Alternatívy vzdelávania
V minulom školskom roku bolo na základných školách na Slovensku viac ako 518-tisíc žiakov, z toho v individuálnom vzdelávaní na žiadosť zákonného zástupcu 1 544 žiakov. Aj keď počet týchto detí oproti predchádzajúcemu obdobiu klesol, naopak, v prípade individuálneho vzdelávania zo zdravotných dôvodov je to najviac za posledných trinásť rokov. Domáce vzdelávanie je legitímna možnosť vzdelávania, predstavuje jednu z alternatív voči vzdelávaniu na štátnych školách. Tými ďalšími alternatívami sú cirkevné či súkromné školy. Ak prejde školská reforma, môže sa stať, že cirkevné školy zavedú školné, tie súkromné ho budú musieť výrazne zvýšiť a školy si nebudú chcieť komplikovať život so zabezpečením domáceho vzdelávania za nových podmienok.
Mentálne postihnutie: Definícia a výskyt
Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa a zahŕňa poškodenie kognitívnych, jazykových a sociálnych schopností. Zároveň ide aj o obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Na základe medzinárodných štúdií je priemerný výskyt mentálneho postihnutia medzi deťmi a mládežou na úrovni 1,83 %.
Podiel detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím je na Slovensku trojnásobne, v niektorých regiónoch až štvornásobne vyšší v porovnaní so zahraničím. V školskom roku 2018/2019 navštevovalo základné školy 21 988 žiakov a žiačok s diagnózou MP, čo predstavuje až 4,64 % všetkých žiakov základných škôl.
Problematická diagnostika a nadmerné zaraďovanie rómskych detí
Už viac ako desať rokov upozorňujú slovenské aj zahraničné mimovládne organizácie, medzinárodné organizácie, Európska komisia, štátna školská inšpekcia, verejná ochrankyňa práv, či Metodicko-pedagogické centrum na to, že časti rómskych detí je diagnostikované ľahké mentálne postihnutie aj keď ho reálne nemajú a sú neopodstatnene smerované do špeciálneho školstva. Podľa najnovších údajov Útvaru hodnoty za peniaze má každé piate dieťa (19,3 %) z prostredia marginalizovaných rómskych komunít diagnostikované ľahké mentálne postihnutie. Zároveň, deti z marginalizovaných rómskych komunít tvoria až 71,2 % žiakov špeciálnych tried pre deti s ľahkým mentálnym postihnutím a 41,7 % žiakov špeciálnych škôl, hoci ich celkové zastúpenie v populácii žiakov základných škôl je len 12,3 %.
Existujú viaceré indície, že „nálepku“ ľahkého mentálneho postihnutia, teda závažného a nezvratného poškodenia kognitívnych schopností, dostávajú aj deti, ktoré vo vzdelávaní zlyhávajú z iných príčin. Na základe kvalitatívnych dát, získaných v rámci projektu To dá rozum, sú niektoré poradne pri stanovovaní diagnózy ľahkého MP v prípade rómskych detí obozretnejšie a riadia sa odporúčaniami Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, ktorý je zodpovedný za ich metodické usmerňovanie.
Formy vzdelávania detí s mentálnym postihnutím
V súčasnosti sa väčšina detí (85 %) s diagnostikovaným mentálnym postihnutím vzdeláva oddelene od svojich rovesníkov. Až 57 % z nich navštevuje špeciálne školy, 28 % špeciálne triedy na bežných základných školách a len 15 % sa vzdeláva formou individuálnej integrácie v bežných triedach. Vzhľadom na vysoký počet detí s diagnózou mentálneho postihnutia tak tvoria väčšinu žiakov špeciálnych tried (až 88,3 %) a špeciálnych škôl (75,4 % žiakov).
Problematickosť oddelených foriem vzdelávania spočíva najmä v obmedzených možnostiach kontaktu s prirodzenou rovesníckou skupinou detí, čo následne limituje možnosti detí na budúce samostatné fungovanie v spoločnosti. Začlenenie detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím do bežných tried však kladie vysoké nároky na pedagóga. Na základe kvalitatívnych dát získaných v projekte To dá rozum, za problematické považujú učitelia najmä to, že deti s MP postupujú podľa iných učebných osnov ako ostatní žiaci v triede. Problémy sa podľa viacerých respondentov prejavia najmä pri prechode detí na druhý stupeň, kde rastie náročnosť učiva.
Dôležitosť inklúzie | Sara Mauldin | TEDxABQED
Obmedzené možnosti ďalšieho vzdelávania
Závažným problémom súčasného nastavenia vzdelávacieho systému je skutočnosť, že deti s diagnostikovaným ľahkým mentálnym postihnutím nemôžu pokračovať v štúdiu na bežných stredných školách. Na základnej škole totiž získajú len primárne vzdelanie (na úrovni ISCED 1, teda prvého stupňa základnej školy). Po jej ukončení môžu študovať iba na praktickej škole alebo odbornom učilišti, v ktorých sa žiaci pripravujú na výkon jednoduchých pracovných činností, pričom najvyšším možným vzdelaním, ktoré môžu dosiahnuť, je nižšie stredné odborné vzdelanie.
Na tento problém reagovala v minulom roku aj vláda, ktorá poverila Ministerstvo školstva do marca 2019 predložiť analýzu o možnostiach prijímania žiakov špeciálnych základných škôl na učebné odbory stredných odborných škôl. Opätovne však iba na dvojročné učebné odbory, v ktorých je možné dosiahnuť len nižšie stredné odborné vzdelanie. Hoci ide o pozitívny krok, žiaci s diagnostikovaným ľahkým mentálnym postihnutím stále nebudú mať možnosť získať úplné základné vzdelanie (tzv. nižšie stredné vzdelanie na úrovni ISCED2), ktoré jediné je predpokladom pre prijatie na ktorékoľvek stredoškolské štúdium.
Štatistiky školákov so zdravotným znevýhodnením
Podľa analýzy Útvaru hodnoty za peniaze (ÚHP) pri Ministerstve financií SR, zverejnenej v marci 2020, tvorili v roku 2018 žiaci so zdravotným znevýhodnením v základných školách 11 percent, na stredných školách 6,9 percenta a na na vysokých školách jedno percento študujúcej populácie.
Žiaci so zdravotným znevýhodnením na základných školách
- Zdravotne znevýhodnení žiaci v roku 2018 tvorili 11 percent populácie žiakov základných škôl, a teda ich bolo takmer 52-tisíc.
- Podiel týchto žiakov je od roku 2014 ustálený, no podľa analytikov ÚHP je to v medzinárodnom porovnaní vysoké číslo.
- V prostredí škôl pretrváva názor, že oddelené vzdelávanie v špeciálnom prúde predstavuje pre väčšinu žiakov so zdravotným znevýhodnením vhodnejšiu alternatívu ako vzdelávanie v tom bežnom.
Žiaci so zdravotným znevýhodnením na stredných školách
- Žiaci so zdravotným znevýhodnením v roku 2018 tvorili 6,9 percenta populácie stredných škôl, teda vyše 14-tisíc žiakov.
- Počet žiakov sa v tejto skupine za posledných desať rokov viac ako zdvojnásobil.
- Od roku 2012 sa najviac zvýšil počet žiakov s poruchami učenia a na druhej strane najviac klesol počet žiakov s telesným postihnutím.
Študenti so zdravotným znevýhodnením na vysokých školách
- Na verejných vysokých školách bolo jedno percento zdravotne znevýhodnených študentov.
- Ich zastúpenie bolo na jednotlivých vysokých školách rôzne. Pohybovalo sa od 0,6 percenta na Technickej univerzite v Košiciach po tri percentá na Katolíckej univerzite v Ružomberku.
Hodnotenie žiakov so špeciálnymi potrebami
Metodický pokyn č. 596/2003 Z. z. o hodnotení a klasifikácii žiakov v základných a stredných školách v Slovenskej republike, ktorý sa vykonáva v procese výchovy a vzdelávania v súlade so zákonom č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 462/2008 Z. z. Žiak je priebežne o prospechu a správaní informovaný triednym učiteľom, učiteľmi jednotlivých predmetov alebo majstrom odbornej výchovy. Systematické hodnotenie žiaka je súčasťou výchovno-vzdelávacieho procesu na strednej škole. Priebežná klasifikácia sa uplatňuje pri hodnotení čiastkových výsledkov a prejavov žiaka. Súhrnná klasifikácia sa vykonáva na konci každého polroka.
Hodnotenie žiaka rešpektuje jeho ľudské práva. Podľa § 55 zákona č. 245/2008 Z. z. a § 9 ods. 1 vyhlášky Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 322/2008 Z. z. sa hodnotenie žiaka uskutočňuje podľa vnútorných predpisov školy. Hodnotenie má pozitívne usmerňovať žiaka v zmysle jeho možností rozvoja a informovať zákonných zástupcov žiaka.
Žiak je z predmetu skúšaný ústne, písomne alebo prakticky. Z jedného vyučovacieho predmetu s hodinovou dotáciou jedna hodina týždenne je žiak skúšaný minimálne dvakrát. Ústnom vyskúšaní oznámi učiteľ výsledok hodnotenia ihneď. Skúšanie má byť rovnomerne rozvrhnuté na celý školský rok, aby sa nadmerne nehromadili v určitých obdobiach.
Pri súhrnnom hodnotení sa berie do úvahy kvalita práce a učebné výsledky, ktoré žiak dosiahol počas celého obdobia. Hodnotí sa aj aktivita, snaha, iniciatíva, ochota a schopnosť spolupracovať.
Hodnotenie v cudzích jazykoch
Pri hodnotení v cudzích jazykoch sa prihliada na:
- Obsahové hľadisko: Porozumenie hlavnej myšlienke textu, schopnosť vyhľadať špecifické informácie, vyjadriť sa k problémom a opísať ich s presnosťou.
- Jazykové hľadisko: Správnosť, štruktúra odpovede, rozsah slovnej zásoby, gramatická správnosť a štylistická pôsobivosť.
- Fonické hľadisko: Výslovnosť, rýchlosť reči, schopnosť rozumieť každodenným výrazom, otázkam a pokynom.
Stupne hodnotenia v cudzích jazykoch
- Výborný: Žiak rozumie hovorenému alebo čítanému textu, vyhľadáva informácie, vyjadruje sa aktívne a tvorivo, používa správne jazykové prostriedky a má primeranú slovnú zásobu. Jeho prejav je plynulý a zrozumiteľný.
- Chválitebný: Žiak komunikuje jednoduchým a pomalším spôsobom, rozumie každodenným výrazom, vie si vyhľadať informácie a podať ich ďalej.
Inkluzívne vzdelávanie: Stav a perspektívy
Pojem „inkluzívne vzdelávanie“ je predmetom mnohých interpretácií. Spoločným znakom pri používaní pojmu „inkluzívne vzdelávanie“ je zaraďovanie žiakov so zdravotným postihnutím do tried všeobecného vzdelávania. Tento pohľad má svoje korene v boji proti systematickému vylučovaniu žiakov so zdravotným postihnutím ich umiestňovaním do špeciálnych tried. Odstránenie bariér v prístupe do bežných škôl a všeobecnovzdelávacích tried však samo osebe nestačí na zabezpečenie kvalitného vzdelávania a dobrých sociálno-emocionálnych skúseností pre žiakov so zdravotným postihnutím.
Hoci umiestnenie žiakov so zdravotným postihnutím do tried všeobecného vzdelávania mení prostredie vzdelávania pre typicky sa vyvíjajúcich žiakov, tento aspekt bol v diskusiách o inkluzívnom vzdelávaní spočiatku skôr marginalizovaný. Postupom času sa však úvahy o inkluzívnom vzdelávaní rozšírili na celú triedu, či dokonca celú školu. Z tohto holistického uvažovania vznikla koncepcia inkluzívneho vzdelávania ako vzdelávania vysokej kvality pre všetkých žiakov.
Výsledky výskumov inkluzívneho vzdelávania
Štúdia realizovaná v Poľsku porovnávala študijné výsledky 1552 žiakov bez zdravotného postihnutia v troch vzdelávacích prostrediach: všeobecnom (bez žiakov so zdravotným postihnutím), inkluzívnom (so spoločným vyučovaním, s tromi až piatimi žiakmi so zdravotným postihnutím) a inkluzívnom (bez spoločného vyučovania, s jedným až dvoma žiakmi so zdravotným postihnutím). Výsledky ukázali, že zmeny v akademických výsledkoch (v jazyku a v matematike) v priebehu času boli vo všetkých troch skupinách podobné; medzi inkluzívnym vzdelávaním (oboch typov) a všeobecnovzdelávacími triedami teda neboli žiadne rozdiely. Tieto výsledky znamenajú, že žiaci pri vzdelávaní v triedach s inkluzívnym vzdelávaním nestrácajú ani neprofitujú.
Metaanalýza 47 štúdií zo šiestich krajín ukázala, že prítomnosť žiakov s postihnutím v triedach základných a stredných škôl má pozitívny, ale slabý vplyv na výsledky ich rovesníkov bez postihnutia. Silné alebo stredne silné účinky boli pozorované len zriedka. Okrem toho sa zistil význam niekoľkých moderátorov. Pozitívny účinok bol viditeľný v štúdiách uskutočnených v USA, ale nie v Európe. Vyskytoval sa aj v základnom vzdelávaní, ale na vyšších stupňoch nebol prítomný. Okrem toho sa potvrdilo, že typ a stupeň postihnutia žiakov boli relevantnými moderátormi.
V európskych vzdelávacích systémoch žiaci bez postihnutia nemajú prospech z učenia v inkluzívnych triedach, ale ani nestrácajú v porovnaní so žiakmi v tradičných triedach.
Modely inkluzívneho vzdelávania
Hoci sa inkluzívne vzdelávanie môže zdať pomerne homogénne, existuje mnoho modelov jeho realizácie. Jedným z kľúčových kritérií kategorizácie foriem inkluzívneho vzdelávania je poskytovaná špeciálna podpora. Žiaci môžu dostávať podporu v triede od špeciálnych pedagógov alebo odborných zamestnancov, niekedy doplnenú o ďalšiu podporu mimo triedy; alebo môžu dostávať len ďalšiu pomoc mimo triedy, ktorá je vo väčšine prípadov dosť obmedzená.
Keď triedny učiteľ vyučuje súčasne so špeciálnym pedagógom, nazýva sa to „spoločné vyučovanie“, ktoré sa praktizuje v mnohých krajinách sveta. Väčšina výskumníkov rozlišuje spoločné vyučovanie od zamestnávania paraprofesionálov na podporu žiakov so zdravotným postihnutím v inkluzívnych triedach. Niekedy sa však toto rozlíšenie stráca. Paraprofesionáli majú často vzdelanie na prácu so žiakmi so zdravotným postihnutím a úlohy, ktoré vykonávajú, sa nelíšia od úloh špeciálnych pedagógov v modeli spoločného vyučovania.