Povinnosť nahradiť škodu je zakotvená v každom právnom systéme. Táto povinnosť vzniká ako sekundárna, čiže následná povinnosť tomu subjektu, ktorý porušil primárnu povinnosť, ktorá mu vyplýva či už zo zákona alebo z inej právnej skutočnosti. Pri uplatnení si práva na náhradu škody je nevyhnutné, aby boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.
Ustanovenia o náhrade škody sú obsiahnuté nielen v Občianskom a Obchodnom zákonníku, osobitne upravuje zodpovednosť za škodu a náhradu škody napríklad aj zákon č. 294/1999 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom. V tomto článku priblížime pohľad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na existenciu tzv. príčinnej, kauzálnej súvislosti zodpovednosti za škodu.
Podľa ust. § 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) je každý povinný počínať si tak, aby v dôsledku jeho konania nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, prírode a životnom prostredí. Uvedená povinnosť sa vzťahuje na všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov a má formu generálnej prevencie. Rovnako s prihliadnutím na ust. § 1 ods. 2 druhá veta zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) môžeme skonštatovať, že uvedená generálna prevencia sa vzťahuje i na účastníkov obchodnoprávnych vzťahov. Povinnosť predchádzať škodám určuje zamestnancovi i zamestnávateľovi priamo v ust. § 177 zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“).
Čo je to škoda a aké sú jej druhy?
Čo pod pojmom „škoda“ možno rozumieť? Podľa ustálenej judikatúry súdov sa škodou rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi. Môže ísť nielen o škodu na majetku, škodu na zdraví, škodu spôsobenú zamestnancom či zamestnávateľom na pracovisku vrátane otázky pracovných úrazov, ale aj o škodu vzniknutú v podnikateľskom prostredí.
Náš právny poriadok rozlišuje dva druhy škody, ktoré sa uhrádzajú, a to skutočnú škodu a ušlý zisk. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, pričom obe tieto formy sú rovnocenné.
Skutočná škoda (damnum emergens)
Skutočná škoda predstavuje ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť na to, aby sa obnovil pôvodný stav. Ide napríklad o poškodenie, zničenie či odcudzenie veci iného, no rovnako aj o finančné náklady, ktoré boli vynaložené na odstránenie následkov spojených so vznikom škody (napr. pri zničenom motorovom vozidle môže ísť o náklady spojené so zapožičaním nového motorového vozidla, hodnotu spotrebovaných pohonných látok či hodnotu novo zakúpenej diaľničnej nálepky a pod.). Skutočnú škodu však nemožno obmedziť len na škodu spôsobenú na veciach, ale aj na škodu, ktorú poškodený utrpel na iných majetkových hodnotách alebo na zdraví či na živote.
Ušlý zisk (lucrum cessans)
Ušlý zisk sa na druhej strane neprejavuje v zmenšení majetku poškodeného, ale stratou výnosu, zisku, ktorý možno dôvodne očakávať a ktorý by nastal, ak by ku škode nedošlo. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti).
Pri určení výšky škody sa vychádza z ceny veci v čase poškodenia. Namiesto skutočne ušlého zisku môže poškodená strana požadovať náhradu zisku dosahovaného spravidla v poctivom obchodnom styku za podmienok obdobných podmienkam porušenej zmluvy v okruhu podnikania, v ktorom podniká.
Podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu škody
Občiansky zákonník jednoznačne vymedzuje predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť do bodky splnené, aby bolo možné domáhať sa svojho nároku na náhradu škody. Vo všeobecnosti rozlišujeme štyri predpoklady:
- Porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon)
- Vznik škody
- Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou
- Zavinenie toho, kto škodu spôsobil
Preukázanie zavinenia sa nevyžaduje pri škode spôsobenej v obchodnoprávnych vzťahoch, najčastejšie medzi podnikateľmi v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou. V tomto prípade hovoríme, že ide o objektívnu zodpovednosť za škodu. Prvé tri predpoklady (porušenie právnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť) však musia byť rovnako splnené.
Príčinná súvislosť (kauzálny nexus)
Pokiaľ dôjde k porušeniu povinnosti predchádzať vzniku škody, vzniká zodpovednosť za škodu spôsobenú takýmto porušením, pričom dôležitá je práve príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou. Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je teda preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislostí medzi konaním alebo opomenutím (porušenie právnej povinnosti) a následkom (vzniknutou škodou).
V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva.
Príčinnú súvislosť nemožno zamieňať s časovou nadväznosťou a súvislosťou, inými slovami, neplatí zásada „ante hoc, propter hoc“ (uvedené opisuje logickú chybu spočívajúcu v tom, že sa z časovej následnosti dvoch udalostí usudzuje existencia príčinného vzťahu medzi nimi). Časová súvislosť napomáha len pri posudzovaní vecnej súvislosti. Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pritom bezpečne preukázaný a bezprostredný.
Na základe uvedeného môžeme skonštatovať, že subjekt môže byť zodpovedný za škodu len za predpokladu, že určitá skutočnosť, s ktorou je podľa Občianskeho zákonníka spojená zodpovednosť za škodu, t.j. protiprávny úkon alebo zákonom kvalifikovaná zvláštna udalosť, škodu skutočne spôsobila. Príčinná súvislosť znamená, že medzi protiprávnym úkonom na strane jednej a škodou na strane druhej existoval vzťah príčiny a následku. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nepostačuje, ak tento vzťah je iba sprostredkovaný, t.j. ak následok škody už vzniknutej vyvolá ďalšiu škodu, ku ktorej však protiprávny úkon škodcu vôbec nesmeroval.
Zavinenie
Navyše, k týmto predpokladom musí pristúpiť zavinenie škodcu, ktoré predstavuje vnútorný psychický vzťah škodcu k protiprávnemu úkonu a spôsobenej škode. Ak škodca v prípadnom súdnom konaní preukáže, že škodu nezavinil, môže sa tejto zodpovednosti zbaviť, dôkazné bremeno teda nesie on, a nie poškodený, ktorému bola škoda spôsobená.
Druhy zavinenia:
- Úmyselné: Zamestnanec ju zavinil schválne (napr. krádež).
- Z nedbanlivosti: Zamestnanec ju nespôsobil úmyselne (napr. nepozornosť).
Kedy za škodu nezodpovedáte?
V zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Za škodu však nie je zodpovedný ten, kto ju spôsobil, keď odvracal priamo hroziace nebezpečenstvo, ktoré sám nevyvolal, ak sa za daných okolností nedalo odvrátiť iným spôsobom. Spôsobený následok nesmie byť rovnako závažný alebo ešte závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Takisto nezodpovedá za škodu ten, kto ju spôsobil v nutnej obrane proti hroziacemu alebo trvajúcemu útoku.
Poškodená strana nemá nárok na náhradu škody, ak nesplnenie povinností povinnej strany bolo spôsobené konaním poškodenej strany alebo nedostatkom súčinnosti, na ktorú bola poškodená strana povinná.
Zodpovednosť za škodu je vylúčená, ak porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Za okolnosti vylučujúce zodpovednosť sa považuje prekážka, ktorá nastala nezávisle od vôle povinnej strany a bráni jej v splnení jej povinnosti, ak nemožno rozumne predpokladať, že by povinná strana túto prekážku alebo jej následky odvrátila alebo prekonala, a ďalej, že by v čase vzniku záväzku túto prekážku predvídala. Zodpovednosť nevylučuje prekážka, ktorá vznikla až v čase, keď povinná strana bola v omeškaní s plnením svojej povinnosti, alebo vznikla z jej hospodárskych pomerov. Účinky vylučujúce zodpovednosť sú obmedzené iba na dobu, dokiaľ trvá prekážka, s ktorou sú tieto účinky spojené.
Možnosť domáhať sa náhrady škody je časovo limitovaná
Právo domáhať sa náhrady škody je majetkovým právom a preto podlieha premlčaniu. Premlčanie predstavuje kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého síce právo nezaniká, ale bráni jeho vymáhateľnosti. Preto ak poškodený neuplatní svoj nárok na náhradu škody v rámci premlčacej doby, po jej uplynutí mu ho súd spravidla neprizná, a to v závislosti od toho, či druhá strana predloží námietku premlčania alebo nie. A aké sú zákonné mantinely? Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, premlčacia doba je 10-ročná.
Spôsoby náhrady škody
Pokiaľ ide o spôsob náhrady škody, tento závisí od viacerých faktorov, hoci samotný Občiansky zákonník uprednostňuje náhradu škody v peniazoch (tzv. relutárnu náhradu). Táto forma náhrady je navyše výlučná pri škode spôsobenej na zdraví. Naturálna reštitúcia, teda uvedenie poškodenej veci do predošlého (pôvodného) stavu, je prípustná len vtedy, ak o to poškodený výslovne požiada a (súčasne) ak je to fyzicky možné a účelné. Ide najmä o prípady, ak opravu a obnovu veci možno vykonať alebo ak veci rovnakého druhu a tej istej akosti možno nahradiť novými.
Škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to oprávnená strana požiada a ak to je možné a obvyklé, nahrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu. Naturálna náhrada (náhrada navrátením do pôvodného stavu) teda neprichádza do úvahy bez žiadosti poškodeného.
Podľa § 450 občianskeho zákonníka z dôvodov hodných osobitného zreteľa môže súd náhradu škody primerane znížiť. Vezme pritom zreteľ najmä na to, ako ku škode došlo, ako aj na osobné a majetkové pomery fyzickej osoby, ktorá ju spôsobila a na pomery fyzickej osoby, ktorá bola poškodená. Zníženie nemožno vykonať, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne.
Osobitné prípady zodpovednosti za škodu
Škoda spôsobená deťmi
Ak škodu spôsobí maloletý (dieťa) alebo ten, kto je v čase jej spôsobenia postihnutý duševnou poruchou, ako subjekty zodpovednosti prichádzajú do úvahy jednak tí, ktorí zanedbali dohľad (dozor) založený zákonom či úradným rozhodnutím alebo dohodou, a jednak maloletí alebo tí, ktorí sú postihnutí duševnou poruchou. Zákon vo väčšine týchto prípadov zodpovednosť vzťahuje predovšetkým na tých, ktorí zanedbali náležitý dohľad. Najčastejšie sú to rodičia, bez ohľadu na to, či sú manželmi alebo nie, rovnako však osoba, ktorej je dieťa zverené do osobnej starostlivosti (napríklad rozhodnutím súdu), za istých podmienok aj manžel (nie druh) tejto osoby, hoci nie je otcom dieťaťa, ale i učitelia či vychovávatelia a pod.
Škoda spôsobená pri výkone verejnej moci
Podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Podanie Žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je dostupná na webovej stránke Sociálnej poisťovne. V žiadosti je potrebné uviesť, čoho sa poškodený domáha (pri žiadosti o náhradu škody v peniazoch je potrebné uviesť požadovanú výšku náhrady škody).
Ak je žiadosť neúplná, tzn. že nemá všetky náležitosti podľa § 16, Sociálna poisťovňa vyzve žiadateľa na odstránenie nedostatkov žiadosti. Ak Sociálna poisťovňa neuspokojí nárok žiadateľa alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov od prijatia žiadosti alebo ak žiadateľovi písomne oznámi, že neuspokojí jeho nárok, môže sa žiadateľ domáhať uspokojenia nároku na súde.
Škoda na zdraví
Pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Zákon priznáva aj právo na náhradu straty na zárobku, ktorá sa uhrádza formou peňažného dôchodku. Právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zanikne smrťou oprávneného, pretože je viazané na jeho osobu.
Pojem bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia sú vymedzené v zákone č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o náhrade za bolesť“). Bolesťou sa podľa uvedeného zákona rozumie ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov. Sťaženie spoločenského uplatnenia je stav súvisiaci s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre uspokojovanie životných a spoločenských potrieb poškodeného alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh.
Pri náhrade straty na zárobku má poškodený voči škodcovi nárok iba na tú časť straty, ktorá nie je pokrytá dávkami nemocenského poistenia alebo sociálneho poistenia. To však neznamená, že škodca nezaplatí celú stratu. Sociálnej poisťovni totiž vzniká právo požadovať náhradu od toho, kto svojim zavineným konaním spôsobil, že dávky museli byť poskytované.
Nemajetková ujma
Z uvedeného je zrejmé, že ujma môže nastať tak v majetkovej, ako i v nemajetkovej sfére poškodeného. Nemajetková ujma je ujmou v osobnej sfére poškodeného. Náprava nesleduje cieľ navrátenia do pôvodného stavu či poskytnúť poškodenému peňažné zadosťučinenie, ale predstavuje skôr určité spravodlivé zmiernenie následkov vzniknutej ujmy. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy napr. pri vytrpených bolestiach pri ujme na zdraví.
Vzťah náhrady škody k DPH
Pri posudzovaní, či požadovaná finančná náhrada má vstupovať do základu dane na účely DPH, je potrebné skúmať, či v danej situácii ide o predmet dane podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o DPH“); t.j. či ide o dodanie tovaru alebo služby za protihodnotu v Slovenskej republike zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
Dodanie tovaru alebo poskytnutie služby sa vykoná „za protihodnotu“, ak existuje priama súvislosť medzi dodaním tovaru resp. poskytnutím služieb a prijatou protihodnotou. Táto priama súvislosť existuje len vtedy, ak medzi dodávateľom a príjemcom plnenia existuje právny vzťah.
Ak požadovaná odplata iba nahrádza škodu, ktorú platiteľ dane utrpel, a teda nie je protihodnotou za dodanie tovaru alebo poskytnutie služby, nie je vzhľadom na jej povahu predmetom DPH. Môže ísť napríklad o odškodnenie za odstúpenie od zmluvy ešte pred samotnou realizáciou transakcie, náhrada za poškodenie tovaru, a pod. Ak by v takomto prípade platiteľ dane neoprávnene uviedol DPH na faktúre, ktorou požaduje náhradu škody, jej príjemcovi nevznikne právo na odpočítanie dane.
Samotné odstránenie poškodenia (napr. oprava tovaru) predstavuje z hľadiska DPH dodanie služby, a teda podlieha dani. Ak je dodávateľ služby platiteľ dane, vyhotoví faktúru za opravu s DPH. Na druhej strane platiteľ dane, ktorý škodu utrpel a zabezpečil odstránenie poškodenia (opravu) svojho majetku u dodávateľa, môže si v rozsahu a za podmienok stanovených zákonom o DPH daň na základe prijatej faktúry odpočítať.
Pri zvažovaní DPH dôsledkov požadovaných úhrad je potrebné venovať osobitnú pozornosť sumám, ktoré vo svojej podstate predstavujú protihodnotu za dodanie tovaru alebo služby, bez ohľadu na označenie týchto súm ako náhrada, kompenzácia, poplatok, a podobne. Ak sú úhrady uskutočnené v súvislosti s dodaním tovarov a služieb na základe zmluvne dohodnutých podmienok, majú byť považované za protihodnotu, a teda vstupovať do základu dane. Pre uplatnenie pravidiel DPH je nevyhnutné zohľadniť hospodársku realitu danej transakcie.