Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý sa riadi princípom, že každý občan môže konať všetko, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť konať niečo, čo mu zákon neukladá. Tento princíp je zakotvený v Ústave Slovenskej republiky a je základným pilierom právneho štátu. Ústava SR, prijatá Slovenskou národnou radou 1. septembra 1992, definuje Slovenskú republiku ako zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Definícia a princípy právneho štátu
Pri vymedzení pojmu právny štát sa názory právnych teoretikov zhodujú, že ide o štát, v ktorom vládne právo. Obyvatelia, rovnako ako aj štát a štátne orgány, nestoja nad právom a sú viazaní jeho pôsobením. Charakteristickým znakom demokratického štátu je skutočnosť, že je tvorený zo slobodných a rovnoprávnych subjektov a úlohou štátnej moci je ochraňovať slobodu a práva občanov. Takisto je pre demokratický štát príznačné, že dodržiavanie platného práva sa nevzťahuje len na občanov, ale platí pre všetkých. Štátna moc môže vykonávať svoje právomoci len na základe práva a v jeho medziach.
Významnými predstaviteľmi teórie právneho štátu boli napríklad Charles-Louis de Secondat Montesquieu, Wilhelm von Humboldt a Imanuel Kant. Brőstl charakterizuje právny štát nasledovne: „Moderne sa pojem právny štát často používa ako synonymum ústavnej alebo zákonnej vlády." To znamená, že to, či daný štát možno označiť ako právny, záleží na spôsobe, akým je spravovaný. Štát, v ktorom je verejná moc vykonávaná v súlade s ústavou a zákonmi, možno označiť za právny štát.
Ústavný súd sa k požiadavke právneho štátu vyjadril nasledovne: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy."
Poznáme dve koncepcie právneho štátu, ktoré vznikli v kontinentálnej Európe a v Anglicku, a to nemeckú teóriu Rechtsstaat a anglo-americkú koncepciu rule of law. Obe sa vyznačujú niektorými podobnými znakmi, avšak rozdiely vznikajú najmä z dôvodu odlišnosti právnych systémov, v ktorých tieto koncepcie vznikli. Odlišný je aj vzťah k úlohe súdnictva a významu demokracie a slobody.
Opozitum právneho štátu: Policajný štát
Opozitum právneho štátu tvorí policajný štát. Ide o štát, v ktorom dominuje absolutistická monarchia, v ktorom sa občan proti zásahom štátnej moci nemohol účinne brániť a v ktorom všetka moc bola sústredená v exekutíve. Hlavnou požiadavkou koncepcie právneho štátu v 19. storočí bolo obmedzenie činnosti štátnej správy ústavou a zákonmi. Snahou koncepcie právneho štátu bola skutočnosť, aby občania mohli robiť všetko, čo nebolo obsahom obmedzení zakotvených v ústave alebo zákonoch. Naproti tomu štátne orgány mohli vykonávať činnosť, ktorú ústava a zákony povoľovali.
Fašizmus, nacizmus a stalinizmus do výraznej miery zasiahli do legalistického poňatia právneho štátu. Tieto ideológie, napriek ich určitým rozdielom, spája ich odpor k hodnotovému základu právneho štátu, ktorý vychádza z prirodzeného práva. Dochádza tu k odlišnému poňatiu legality v rámci jej hodnotového rámca. Štátna moc robí zo zákona svojho sluhu a jeho úlohou je potláčať základné ľudské práva. Požiadavka zákonnosti je v týchto režimoch deklarovaná, avšak dochádza k rozporu medzi účelnosťou a legalitou. Samotná legalita nie je spojená s demokratickou tvorbou práva.
Právne princípy
Jednu z vymožeností právnej kultúry bezpochyby predstavujú právne princípy. Bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú vyjadrené v platných právnych normách, tvoria súčasť právneho štátu. Už klasickí rímski právnici formulovali viacero z týchto princípov. Iné sú výsledkom vývoja práva od začiatku konštitucionalizmu, od formovania právneho štátu a od zakotvenia zásady rovnosti občanov pred zákonom a verejnou mocou. Skutočnosť, že ide o pravidlá, ktoré sú spoločné pre práva rôznych zemí, je typickým znakom právnych princípov. Ich univerzálny dosah je možné badať najmä v metódach porovnávacej právnej vedy.
Právne princípy, tak ako aj všetky právne normy, sú dielom synchronizácie právnej vedy, zákonodarstva a judikatúry. K druhom právnej normy zaraďujeme právne princípy. Právne princípy, rovnako ako právne normy, majú za úlohu udržiavať spoločenský poriadok a regulovať ľudské správanie. Uskutočňujú tak prostredníctvom príkazov, zákazov a dovolení. Medzi právne normy s najvyššou mierou abstrakcie patria právne princípy, tak v porovnaní s abstraktnými normami, rovnako ako konkrétnymi právnymi normami.
V teórii práva neexistuje striktná zhoda na tom, ktoré princípy tvoria zložky právneho štátu. V zásade však medzi jednotlivými autormi nevyskytujú výrazné rozdiely. Napriek tomu, že právne princípy tvoria významnú zložku právneho štátu, nie sú jeho jedinou súčasťou. Ekonomické a politické podmienky života, prostredie demokracie a ekonomickej súťaže, ako aj ďalšie faktory majú taktiež výrazný podiel na existencii právneho štátu. Právo netvorí uzavretý okruh právnych vzťahov v spoločnosti. Enormný vplyv na právo majú aj spomínané faktory. Docieliť existenciu právneho štátu je možné iba vtedy, ak budú dané faktory v harmonickej koexistencii s princípmi právneho štátu. Zadefinovať právny štát je veľmi náročné, pretože právny štát je určitý ideál, ku ktorému sa jednotlivé štáty pokúšajú priblížiť. Princípy právneho štátu nám slúžia na vyjadrenie znakov právneho štátu.
Daný princíp je zakotvený v Ústave Slovenskej republiky, konkrétne v čl. 2 ods. 2, ktorý znie: „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon", a v čl. 2 ods. 3, ktorý znie: „každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá."
Princíp obmedzenej vlády
Harvánek o princípe obmedzenej vlády hovorí, že: „Ide o princíp sebaobmedzenia štátnej moci právom, kedy povaha právneho štátu vyžaduje, aby všetky formy štátnej moci boli limitované ústavou a zákonmi." Rovnako to platí pre všetky zložky moci, tak moc výkonnú, ako aj zákonodarnú a súdnu. Už v 19. storočí, keď koncepcia právneho štátu vznikla, bola vyvíjaná snaha o limitovanie činnosti výkonnej moci, rovnako ako neobmedzenej moci panovníka. Samotná požiadavka, aby v danom štáte existovala vláda práva, je nedostatočná. Zásahy štátnej moci do sféry slobody občanov a ich ľudských práv musia byť upravené právnymi normami. Právny štát je teda akousi liberálnou snahou o minimálny štát, ktorý nepotláča občiansku slobodu, ale naopak, garantuje verejné záujmy občanov a spoločnosti. Základné hľadisko a kritérium právneho štátu tvorí rozsah slobody občanov.
Ústavnosť a zákonnosť
Ústavnosť možno vymedziť z formálneho hľadiska ako dodržiavanie ústavy, ústavných zákonov, medzinárodných zmlúv. Taktiež sem zaraďujeme výkon moci, povinností a práv v súlade s ústavou. Postup štátu na základe práva a v jeho medziach je nevyhnutnou zložkou ústavnosti a zákonnosti. Ústavnosť z materiálneho hľadiska predstavuje právo na ústavu. Pri zákonnosti vzniká všetkým subjektom práva povinnosť dodržiavať zákony a ostatné právne predpisy. Výsledkom uskutočňovania princípu zákonnosti (legality) je právny štát. Pokiaľ dochádza k dodržiavaniu výhradne princípu zákonnosti ide o tzv. minimálnu koncepciu právneho štátu, ktorá vyjadruje skutočnosť, že štát dodržiava iba vlastné právo. Ústavnosť, označovaná aj ako jadro zákonnosti, je pevne spätá s princípom zákonnosti. Ústavnosť, okrem obdobného významu k pojmu zákonnosť, predstavuje aj súlad zákonov a podzákonných predpisov s ústavou. Skutočnosť, že štátne orgány tvoria právo, ich nijako nezvýhodňuje voči adresátom tohto práva.
Deľba moci
Princípy ústavnosti a zákonnosti, obmedzenej vlády sú zabezpečované významným spôsobom deľbou moci. Mnohí významní autori, už od obdobia antiky, sa zaoberali témou rozdelenia moci, aby sa tým zabránilo koncentrácii moci v rukách jednej osoby, resp. orgánu, ktoré by následne viedlo k jej zneužitiu. Uznášanie sa, nariaďovanie a súdenie sú pojmy, ktoré rozpracoval Aristoteles v jeho diele Aténska ústava. Do popredia sa myšlienka deľby moci dostáva najmä vďaka skúsenostiam s absolutistickou monarchiou, kde sústredenie všetkej moci v rukách panovníka umožňovalo jej zneužitie. Tak v 17. storočí došlo k zrodeniu koncepcie deľby moci. V súvislosti s ňou sa spomínajú najmä John Locke a Charles de Secondat Montesquieu.
Prostredníctvom deľby moci sa najmä zabezpečuje jej nezávislosť. Jednotlivé zložky moci majú byť striktne oddelené. Nemajú zasahovať do iných zložiek, avšak majú plniť funkciu akéhosi orgánu dohľadu. Jednotlivé zložky musia byť otvorené, nesmú vytvárať akýsi „štát v štáte".
Nezávislosť súdnictva
Nezávislosť pri rozhodovaní súdov je najpodstatnejším prejavom skutočnosti, že súdom patrí v sústave štátnych orgánov osobitné postavenie. Rovnako tak súdy plnia funkciu garanta súdnej ochrany práv a slobôd občanov. Najčastejšie býva súdna ochrana zakotvená v ústave. Každý má právo, pokiaľ tak urobí zákonom stanoveným spôsobom, domáhať sa svojich práv na súde, ktorý musí byť nezávislý a nestranný. Takisto sa na súd môže obrátiť ten, kto sa domnieva, že bol rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátený na svojich právach a môže žiadať, aby bola preskúmaná zákonnosť tohto rozhodnutia.
Jednou z ústavných zásad demokratických štátov je sudcovská nezávislosť, čiže nezávislosť sudcov pri výkone svojej funkcie, čo znamená, že sú viazaní iba ústavou a zákonmi alebo aj všeobecne záväznými právnymi predpismi. Môžu však byť viazaní aj medzinárodnou zmluvou, pokiaľ im táto povinnosť vyplýva z ústavy alebo zákona. Pojem funkčná nezávislosť znamená nezávislosť sudcu, ktorý je pri výkone svojej funkcie povinný dodržiavať ústavu, zákony a iné predpisy, samozrejme za predpokladu, že sú v súlade s ústavou, zákonmi a medzinárodnými zmluvami. Sudca nie je viazaný žiadnymi inými inštrukciami. Štát má povinnosť zabezpečiť také právne prostredie, ktoré umožňuje nezávislý výkon súdnictva. Štát by nemal, najmä prostredníctvom výkonnej moci, zasahovať do kreácie sudcov. Pokiaľ sa tak deje, vystupuje do popredia politické pozadie kreácie sudcov.
Základné práva a slobody
Zabezpečenie individuálnej slobody, najmä pred štátnymi zásahmi, je hlavnou úlohou základných práv a slobôd. Existencia univerzálnych a neodňateľných ľudských práv a základných slobôd tvorí základ modernej koncepcie ľudských práv. Bez ohľadu na štátne občianstvo patria všetkým ľudom. Prioritne sú dané prirodzeným právom štátu, nie pozitívnym právom. Túto skutočnosť odôvodňuje prirodzené právo myšlienkou rovnakej slobody všetkých ľudí, ktorú musí štát uznať a zabezpečiť na základe spoločenskej zmluvy.
Obsah a rozsah ľudských práv závisí od toho, aký stupeň demokracie dosiahol daný štát alebo od toho, do akej miery je rozvinutá jeho právna kultúra. Úlohou štátu nie je len prirodzené ľudské práva obsiahnuť vo svojom právnom poriadku, ale aj poskytnúť im účinnú ochranu. Garancia základných ľudských práv a slobôd je elementárnou požiadavkou každého demokratického štátu. Občania sa môžu plnohodnotne podieľať na spravovaní štátu iba za predpokladu, že sú im tieto práva a slobody priznané. Rovnako tak môžu vykonávať všetky činnosti, ktoré sú v súlade s právnym poriadkom daného štátu. Štát má povinnosť uskutočňovať legislatívnu činnosť, ktorej výsledkom je pevné zakotvenie daných práv na svojom území.
Právna istota
Právna istota je hodnota, ktorá je charakteristická pre stabilizovaný demokratický právny štát. Možno ju charakterizovať ako stav, za ktorého sa dá predpokladať, že príslušné orgány budú pri svojich rozhodnutiach dodržiavať spravodlivosť vo formálnom zmysle, čo znamená, že pri znakovo podobných prípadoch budú rozhodovať rovnako. Pokiaľ by rozhodnutia neboli predvídateľné, znamenalo by to neistotu subjektívnych práv a riziko pri uskutočňovaní rôznych druhov konaní by bolo neúnosné. Právna istota nezohráva významnú úlohu len pri tvorbe práva, ale aj pri jeho aplikácii a interpretácii. Značný význam má pre právnu istotu relatívna stabilita práva.
Jednou z hlavných úloh právneho štátu je zabezpečiť ústavnoprávnu stabilitu, najmä reguláciu základných práv a slobôd, a taktiež súkromnoprávnu stabilitu, ktorá sa prejavuje najmä vo vlastníckych pomeroch. Jedným z komponentov právnej istoty, okrem predvídateľnosti rozhodnutí, je aj zákaz retroaktivity právnych noriem. Vyjadruje požiadavku, aby nedochádzalo k úprave práv nadobudnutých predchádzajúcou právnou úpravou. Zásada neretroaktivity je komponentom, ktorý má výrazný vplyv na právnu istotu. Označuje sa aj ako aretroaktivita a znamená zákaz spätnej pôsobnosti právnych noriem. Podstatou právnej normy je jej pôsobenie na ľudské konanie, či už vo forme príkazu, alebo zákazu. Na to, čo sa už stalo alebo sa stať malo, sa nemôže vzťahovať.
Poznateľnosť práva
Štát má povinnosť zabezpečiť všeobecnú poznateľnosť práva. V rozpore s touto povinnosťou by bola situácia, kedy by pre človeka, ktorý by konal v dobrej vôli, nemohla byť budúca právna úprava poznateľná. Daný stav, kedy by právna úprava nebola poznateľná, by v spoločnosti spôsobil destabilizáciu právnej istoty. Občania by si nemohli slobodne uplatňovať svoje práva a slobody. Spätná účinnosť zákonov je synonymom pojmu retroaktivita. Znakom retroaktívneho zákona je skutočnosť, že ukladá právne účinky spätne, to jest do minulosti. Okamihom nadobudnutia účinnosti zavádza do právneho poriadku také práva a povinnosti, ktoré pôsobia tak, akoby platili už v minulosti. To je jeden z dôvodov, prečo zákony vyznačujúce sa retroaktivitou, de lege ferenda majú za následok vážne námietky.
Snaha o to, aby sa retroaktívny zákon stal súčasťou právneho poriadku a zároveň tento zákon ospravedlniť, je výsledkom skutočnosti, že napriek tomu, že určitá povinnosť nebola v minulosti súčasťou práva, predstavovala akúsi mravnú povinnosť. Ustanovenia o aretroaktivite sa v právnych normách nachádzajú v spoločných, záverečných a prechodných ustanoveniach. Skutočnosť, že ich pôsobnosť nie je dočasná, ich odlišuje od prechodných ustanovení. Doba ich platnosti a účinnosti vymedzuje ich trvalosť. Nemajú za úlohu upravovať vzťahy, ktoré boli založené skorším právnym aktom, ale aby pevne stanovili charakter pôsobenia nového právneho aktu do minulosti. To však je kompetenciou skoršieho právneho aktu. V demokratických štátoch platí téza, že právne normy majú upravovať vzťahy do budúcna, nie do minulosti. Ochrana občianskej slobody jednotlivca, rovnako ako jeho konania v minulosti, sa odvodzuje od princípu zákazu retroaktivity. Rovnako sú chránené aj právne účinky, ktoré plynú z tohto konania.
Hierarchia právnych predpisov
Základy nášho právneho poriadku sú dané dvomi najvýznamnejšími ústavnými zákonmi, a to Ústavou SR a Listinou základných práv a slobôd. Ústava SR č. 460/1992 Zb. je základným prameňom práva v slovenskom právnom poriadku. Bola prijatá Slovenskou národnou radou dňa 1.9.1992, účinnosť nadobudla dňa 1.10.1992, okrem niektorých článkov, ktoré nadobudli účinnosť neskôr. Ústava SR sa člení na preambulu, deväť hláv a má 156 článkov.
Ústavný zákon je zákon so silou ústavy. Prostredníctvom ústavných zákonov sa vykonávajú zmeny v ústave. Rovnako ako na prijatie samotnej ústavy, na prijatie ústavného zákona sa vyžaduje schválenie trojpätinovou väčšinou Národnej rady SR. Totožný stupeň právnej sily ako ústavný zákon majú výsledky obligatórneho republikového referenda, ktoré sa vyhlasujú rovnako ako zákon.
Medzinárodné zmluvy a právo EÚ
Z hľadiska hierarchie právnych predpisov sú dôležité aj medzinárodné zmluvy, ktoré majú prednosť pred zákonmi. Podmienky prednosti medzinárodných zmlúv pred zákonmi upravuje čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a to tak, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Prípravu návrhu na uzatvorenie takejto medzinárodnej zmluvy zabezpečuje ministerstvo alebo ostatné ústredné orgány štátnej správy, do pôsobnosti ktorých patria otázky, ktoré majú byť navrhovanou zmluvou upravené.
Podľa čl. 7 ods. 2 Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty ES/EÚ majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 Ústavy SR.
Medzi právne akty EÚ patria:
- Nariadenia: Sú všeobecne záväznými právnymi aktmi, majúcimi priamu účinnosť vo všetkých členských štátoch, teda sú záväzné aj pre každého občana. Nariadenia majú prednosť pred vnútroštátnym právom a nevyžadujú si transpozíciu do právneho systému členskej krajiny. Zverejňujú sa v Úradnom vestníku a v deň zverejnenia sa stávajú záväznými.
- Smernice: Nie sú všeobecne záväznými; naopak sú záväzné iba pre tú členskú krajinu EÚ, ktorej sú adresované vzhľadom na cieľ, ktorý má ňou byť dosiahnutý.
- Rozhodnutia: Sú právne záväznými aktmi vydanými príslušným orgánom, ktoré sú však záväzné len pre ten konkrétny subjekt, ktorému sú určené. Môžu byť určené jednotlivým štátom, jednotlivým orgánom, či konkrétnym osobám.
- Odporúčania a stanoviská: Nie sú právne záväzné.
Zákony a podzákonné predpisy
S ohľadom na skutočnosť, že ústavné normy sa vyznačujú značným stupňom všeobecnosti, konkretizuje sa významná časť ich ustanovení prostredníctvom zákonov a podzákonných, inak povedané vykonávacích, právnych predpisov. Zákony musia byť v súlade s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada SR a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Na platné uznesenie Národnej rady SR o prijatí zákona je potrebná nadpolovičná väčšina prítomných poslancov, pritom Národná rada SR je schopná uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých poslancov.
Ústava v čl. 13 ods. 1 stanovuje, že povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. Podľa čl. 2 ods. 2 pritom každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Právnu silu zákona majú aj medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých je pred ich ratifikáciou potrebný zákon a ktoré sú vyhlásené rovnako ako zákon. Právnu silu zákona majú aj výsledky referenda, ktoré sa dotýkajú dôležitých otázok verejného záujmu a ktoré sú spravidla predmetom obyčajného zákona a nie ústavného zákona.
Legislatívny proces
Proces prijímania zákonov má nasledujúce štádiá:
a) Podanie návrhu na vydanie zákona
Legislatívna iniciatíva je obmedzená iba na určité subjekty. Predkladateľom návrhu zákona môžu byť podľa čl. 87 ods. 1 Ústavy SR poslanci, vláda SR či výbory Národnej rady SR. Návrh zákona sa podáva v paragrafovom znení spolu s dôvodovou správou, písomne a aj v elektronickej forme. Znenie návrhu musí byť zrozumiteľné a musí byť z neho zrejmé, čo sa má zákonom dosiahnuť.
b) Prerokovanie návrhu
Pravidlá prerokovania návrhu zákona sa riadia osobitným predpisom. Návrh zákona sa prerokúva v troch čítaniach. V prvom čítaní sa o návrhu zákona uskutočňuje všeobecná rozprava o zmysle zákona. Účelom prvého čítania je len rozhodnúť o podstate návrhu zákona ako celku. V tomto čítaní nie je možné predkladať návrhy na zmeny a doplnky.
V druhom čítaní o návrhu zákona rokujú výbory Národnej rady SR, ktorým bol návrh pridelený a plénum. Každý návrh zákona obligatórne prerokúva ústavnoprávny výbor, najmä z hľadiska jeho súladu s Ústavou SR, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, zákonmi a právom Európskej únie. V druhom čítaní je možné podávať pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, o ktorých sa po ukončení rozpravy vo výbore hlasuje. Druhé čítanie ďalej pokračuje v pléne - na schôdzi Národnej rady. Po rozprave v rámci druhého čítania sa hlasuje o podaných pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch.
Tretie čítanie prebieha len v pléne. Národná rada SR hlasuje o návrhu zákona ako celku. Poslanci môžu iniciovať iba opravu legislatívno-technických a jazykových chýb. Za mimoriadnych udalostí, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo k ohrozeniu bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody, Národná rada SR sa môže na návrh vlády uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona.
c) Hlasovanie o návrhu
Na prijatie ústavy, zmenu ústavy, ústavného zákona je potrebný súhlas tzv. kvalifikovanej väčšiny, teda súhlas najmenej trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov. Inak je na platné uznesenie Národnej rady SR potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov.
d) Signácia
Návrh prijatého zákona podpisuje prezident SR, predseda parlamentu, predseda vlády. Tento postup plní funkciu kontroly obsahu, procedúry i konečnej formy odhlasovaného návrhu zákona. Svojimi podpismi tak vymedzený okruh osôb autorizuje znenie zákona. Prezident má právo odmietnuť podpísať schválený zákon pre nedostatky v jeho obsahu. Môže ho vrátiť Národnej rade s pripomienkami a to do 15 dní od doručenia schváleného zákona. Ak prezident republiky vráti zákon s pripomienkami na opätovné prerokovanie, prerokuje sa v druhom a treťom čítaní, avšak predmetom prerokovania sú iba pripomienky prezidenta. Ak Národná rada pripomienkam prezidenta vyhovie, schváli tieto pripomienky rovnakým spôsobom, ako sa schvaľuje zákon. Ak sa Národná rada rozhodne potvrdiť zákon v takom znení, v akom ho schválila, je na prelomenie veta prezidenta potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov.
e) Vyhlásenie
Vyhlásenie zákona je posledným štádiom legislatívneho procesu. Ústava SR, ústavné zákony a ostatné zákony NR SR, nariadenia vlády SR a vyhlášky, výnosy a opatrenia ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy SR, iných orgánov štátnej správy, ak tak ustanovuje osobitný zákon, rozhodnutia Ústavného súdu SR o nesúlade medzi právnymi predpismi, návrhy prijaté v referende podľa čl. 98 ods. 2 Ústavy SR a medzinárodné zmluvy sa vyhlasujú uverejnením v Zbierke zákonov. Vyhlásením nadobúda zákon platnosť a stáva sa súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. O všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa týka. Od pojmu platnosť právneho predpisu je však potrebné odlíšiť pojem účinnosť právneho predpisu. Účinnosť znamená, že právny predpis je pre adresátov záväzný a môže byť aplikovaný. Účinnosť nadobúda zákon spravidla pätnástym dňom po jeho uverejnení. Záverečné ustanovenia príslušného normatívneho aktu môžu určovať iný deň účinnosti právneho predpisu.