Starnutie populácie predstavuje globálny trend, ktorý si vyžaduje zvýšenú pozornosť a adekvátne riešenia v oblasti sociálnych služieb. Adaptácia seniorov v domovoch sociálnych služieb (DSS) je komplexný proces, ktorý priamo ovplyvňuje kvalitu ich života. Tento článok sa zameriava na štúdie a možnosti v tejto oblasti, pričom zohľadňuje vzdelávanie seniorov, terapeutické techniky a úlohu sociálnych pracovníkov.
Demografické zmeny a potreba vzdelávania seniorov
Demografický vývoj populácie jasne ukazuje, že počet seniorov rastie nielen na Slovensku, ale aj v iných členských štátoch Európskej únie a rozvojových krajinách. Podľa údajov Eurostatu (2014) sa v rámci Európskej únie za posledných päťdesiat rokov zvýšila priemerná dĺžka života v priemere o desať rokov, pričom v roku 2012 dosiahla úroveň 80,3 rokov a podľa predikcie bude naďalej stúpať. Tento jav je daný najmä medicínskym a technickým pokrokom, ktorý zvyšuje kvalitu života. Preto je potrebné vnímať starnutie populácie ako prirodzený jav.
Vzdelávanie sa dlhodobo vníma ako ľudská potreba a nie je považované len za profesijnú záležitosť. Predstava, že vzdelávanie je doménou detstva a mladosti, je prekonaná. Neoddeliteľnou súčasťou je potreba celoživotného vzdelávania a učenia seniorov. Vzdelávanie seniorov poskytuje široký priestor pre uplatnenie vedomostí a znalostí pedagogicko-sociálneho charakteru.
Vzdelávanie seniorov v zariadeniach sociálnych služieb
Celoživotné vzdelávanie sa stalo významnou spoločenskou tematikou vyspelej európskej spoločnosti. Potreba rozširovať vlastné vzdelanostné platformy sa dotýka aj seniorskej populácie. Edukácia seniorov je vnímaná ako celoživotná výchova a je nevyhnutnou súčasťou života moderného človeka súčasnej doby. Vzdelávanie klientov vyššieho veku by malo napĺňať vzdelávacie potreby podľa ich osobných záujmov. Aj v tomto prípade je edukácia cieľavedomý proces so svojím poslaním, smerom a výchovným cieľom. Pomocou vzdelávacieho procesu je možné ovplyvňovať vzorce správania, hodnotovú orientáciu či postoje klientov vyššieho veku. Vzdelávanie predstavuje významný prostriedok k obohateniu života postproduktívnej generácie.
Od polovice 20. storočia sa začala uplatňovať samostatná veda, gerontagogika - teória výchovy a vzdelávania pre starých ľudí a ľudí v starobe. Mühlpachra (2004, s. 122) zdôrazňuje, že sa „vzdelávanie v staršom veku stáva nutnou podmienkou pochopenia života v stále meniacom sa svete. Podľa výskumných pozorovaní sa preukázalo, že aj starší ľudia majú dostatočný kapitál pre učenie sa a vzdelávanie. Fyzická výkonnosť postupne s vekom klesá a ubúda, psychická výkonnosť - pri správnej stimulácii - je stále na vrchole. Vzdelávanie seniorov je potrebné vnímať ako formu socioedukatívnej intervencie. Vzdelávanie ako prostriedok k riešeniu spoločenských problémov nie je novým poznatkom. Napríklad už Sokrates stotožňoval nevedomosť so zlom a Komenský uvádzal, že vzdelávanie by malo byť pre každého. Vyspelé štáty Európy sa začali vzdelávaniu tejto skupiny venovať až v 80. rokoch 20. storočia. Postupne sa začala rozširovať ponuka vzdelávacích programov a dôraz je čoraz viac kladený na kvalitu života v séniu. Obdobie vyššie veku je vnímané ako obdobie výziev a nových príležitostí. V 90. rokoch dochádza k rozvoju proseniorskej edukácie (Benešová, 2014). Vzdelávanie seniorov predstavuje „špecifickú a relatívne samostatnú sféru vzdelávania dospelých.“ (Šerák, 2009, in Špatenková, Smélaková, 2015, s. 71).
Koncept aktivizácie a sebarealizácie
V kontexte sociálnych služieb sú vzdelávacie aktivity ponímané ako jedna z alternatív aktivizácie seniorov. Potenciál sebarealizácie v neskorších fázach ontogenézy by nemal byť v žiadnom prípade podceňovaný, práve naopak, môže byť facilitovaný vzdelávaním, ktoré napomáha rozvoju osobnosti, integrácii celoživotných skúseností, napĺňa ich sebaaktualizáciu a podobne.
Primárnou premisou akýchkoľvek vzdelávacích aktivít zameraných na klientov vyššieho veku je fakt, že jedinec je schopný sa učiť vo všetkých životných etapách, vrátane staroby. Uvedené tvrdenie je vnímané ako východisko všetkých vzdelávacích aktivít pre túto cieľovú skupinu. Netreba zabúdať, že vzdelávanie v tomto veku života človeka má určité špecifické atribúty. Významnú a východiskovú úlohu v oblasti vzdelávania seniorov zohráva otázka motivácie a dostatočnej zainteresovanosti. Práve v tomto smere nachádza uplatnenie sociálny pracovník.
Sociálny pracovník či sociálny pedagóg by sa mal usilovať o poskytovanie informácií o aktívnom starnutí a taktiež o možnostiach vzdelávania. Tiež by sa mal zamerať na odbúravanie negatívnych stereotypov o starnutí a podporovať realistický obraz staroby. Vzdelávanie seniorov je samostatná sféra edukácie dospelých, ktorá má spoločné atribúty so záujmovým vzdelávaním, ako je napríklad dobrovoľnosť, orientácia na voľný čas, saturácia individuálnych potrieb a zároveň má niektoré charakteristické vlastnosti a to motívy, ciele, a odlišuje sa najmä vyhradením zameraním sa na osoby v postproduktívnom veku.
Ciele a prínosy vzdelávania seniorov
Šerák (2009) upozorňuje na to, že edukačné aktivity zamerané na seniorov by mali mať záujmový a neutilitárny charakter kvôli meniacim sa demografickým situáciám, vďaka ktorým nadobúda stále väčší význam i ďalšie profesijné vzdelávanie starších osôb, napríklad rekvalifikačné a kvalifikačné vzdelávanie. Edukácia má vysokú individuálnu ľudskú i spoločenskú hodnotu. Prináša výhody jedincovi v akomkoľvek veku, pričom v každej etape života má vzdelávanie iný rozmer a cieľ. Vo vyššom veku vzdelávanie nevybavuje jedinca informáciami pre dobývanie sveta, ale stáva sa procesom, ktorý zmysluplne kultivuje čas jedincov v seniorskom veku. Pri vzdelávaní klientov vyššieho veku by malo ísť najmä o bežný život, mali by získavať poznatky o tom, čo je im v živote blízke a to, čo môžu ešte využiť. Vzdelávacími aktivitami môžeme napríklad prispieť k adaptácii, napomôcť pri orientácii v nových situáciách, vďaka vzdelávaniu dostáva senior informácie o dianí okolo seba, má možnosť samostatne sa rozhodovať a nebyť závislý na svojom okolí. Konkrétnymi prínosmi vzdelávania klientov v poslednej životnej etape je prispievanie k mobilizácii intelektových a kognitívnych funkcií, k upevňovaniu fyzického a duševného zdravia, či k posilňovaniu sebadôvery a tým aj k životnej spokojnosti, pomoc pri orientácii v dnešnom rýchlo meniacom sa svete.
Oblasť vzdelávania seniorov je nezvyčajne široká a netvorí žiaden jednotlivý a vzájomne previazaný systém. Môže mať charakter neprofesijného všeobecného seniorského vzdelávania. Najčastejšie ide napríklad o výučbu počítačovej gramotnosti, trénovanie pamäte. Marhánková (in Šucha, Charvát, Řehan eds., 2011, s. 39) uvádzajú, že zásadnú úlohu zohrávajú „vzdelávacie aktivity ponúkané v centrách pre seniorov.“ Zároveň dodávajú, že subjektívny význam týchto aktivít prekračuje úzko vytýčený koncept celoživotného vzdelávania. Vzdelávacie aktivity predstavovali dôležitý mechanizmus štruktúrovania času, budovanie sociálnych väzieb a v neposlednom rade významný zdroj sebanaplnenia a sebavedomia.
Czesana, Matoušková (2006) vo svojom výskume uviedli, že seniori, ktorí sa počas jedného roka sústavne zúčastňovali cyklu vzdelávacích príležitostí pre nich určených, záujmové vzdelávanie hodnotili kladne a videli v ňom zmysel. Ďalej uviedli, že vzdelávaním kvalitne trávia svoj voľný čas, každá vzdelávacia činnosť im priniesla nové informácie a vzdelávanie taktiež vnímali ako istú spoločenskú udalosť.
Formy vzdelávania seniorov
Spektrum alternatív vzdelávania z pozície gerontagogiky je veľmi široké. V zariadeniach sociálnej starostlivosti je poskytované osobám so zníženou sebestačnosťou, kde sa stáva okrem iných pomocných činností jeden z nástrojov podporujúcich zapojenie sa do bežného života. Aktivity s hernou povahou majú stimulujúci účinok pre ďalšiu hernú aktivitu. Treba mať na zreteli, že každé vzdelávanie by malo mať vytýčený cieľ. Vzdelávajúci, teda v našom prípade klient sociálnych služieb by mal vedieť, prečo sa vzdeláva a z akého dôvodu. Bez stanovenia cieľa býva cesta úspechu nielen vo vzdelávaní neistá. Vzdelávanie klientov sociálnych služieb je dôležité najmä pre rozvoj komunitného života. „Človek zostáva sociálnou bytosťou, jeho život je automaticky spojený s procesom učenia“ (Kopecký, 2004, s. 87).
Seniori by mali mať možnosť výberu aktivít vo vzdelávaní. Jedinci, ktorí sú vo svojej podstate menej aktívni, potrebujú ponuku. Bez ponuky a možnosti výberu by mohol jedinec upadnúť do nudy a postupne až do depresie.
Zásady edukácie seniorov
Vo vzdelávacom procese seniorov musia byť dodržané určité zásady edukácie.
Zásada ľudskosti
Orientovaná na osobnosť vzdelávaného, jeho ľudskú individualitu s právom na vlastné rozhodnutie a vlastný rozvoj. Pri vzdelávaní je podporovaný morálny aspekt, úcta, vzájomný rešpekt, komunikácia a rovnosť vo výchove a vzdelávaní klienta sociálnych služieb a sociálneho pracovníka. Významnú zložku tejto zásady tvorí empatia, umenie načúvať, podpora seniorov, dôvera v spolupráci, prosociálne správanie. Zásada ľudskosti akceptuje telesné, psychické i sociálne zmeny seniorov.
Zásada vedeckosti
Všetky sprostredkované informácie musia byť v zhode s vedou, vedeckým poznaním z danej oblasti a musia byť založené na pravde. Nevyhnutnou podmienkou sociálneho pracovníka je neustále osvojovanie a rozvíjanie poznatkov na báze súčasného vedeckého poznania. Relevantné je profunditné poznanie teórie aplikovateľnej na vedeckej činnosti, v prenose vedomostí a rozvíjaní schopností.
Zásada primeranosti
Týka sa konania sociálneho pracovníka v oblasti výchovy a vzdelávania. Nejasnosti musia byť vysvetľované s ohľadom na vek, individuálne zvláštnosti a schopnosti daného jedinca. Musia byť do úvahy brané uvedené ukazovatele a ich recipročný vzťah, t.j. kto uskutočňuje vzdelávanie, aký obsah zvolí, pre koho je vzdelávanie určené, aké prostriedky má vzdelávateľ k dispozícii, aký je jeho cieľ, aký spôsob na dosiahnutie cieľa zvolí a kedy sa edukácia zrealizuje. Pre dosiahnutie vytýčeného cieľa je smerodajný aj premyslený prejav v harmónii so zásadami výchovy a vzdelávania, ako napríklad používanie spisovného jazyka, vyvarovanie sa používaniu cudzích odborných výrazov. Obsah, rozsah a spôsob edukácie musí korešpondovať so stupňom telesného, psychického a citového rozvoja účastníkov edukácie. Nevyhnutné je mať aj základné vedomosti z oblasti andragogiky.
Zásada aktivity a angažovanosti
Je založená na tom, že vzdelávateľ má pôsobiť tak, aby pozitívne motivoval aktivitu všetkých zúčastnených. Aktivita samotných účastníkov, teda seniorov, znamená vyššiu efektívnosť osvojovaných vedomostí, lepšie zapamätávanie a transformáciu do postojov a konania.
Zásada motivácie
Senior musí byť motivovaný a aktívny, aby hľadal poznatky, objavoval ich samostatnou, uvedomelou, tvorivou a poznávacou prácou.
Prekážky vo vzdelávaní seniorov
Pri realizácii a organizácii edukačných aktivít zameraných na túto cieľovú skupinu sa musia organizátori ako aj sociálni pracovníci vyrovnať s celou radou prekážok, ktoré nesúvisia len s involučnými procesmi v starobe, t.j. napríklad vizuálnymi a auditívnymi problémami účastníkov. Zapojenie do vzdelávacích aktivít vyžaduje od účastníkov investíciu nielen vo forme mentálnej energie. Množstvo a charakter tejto investície sa diferencuje v závislosti od edukačných programov. Prekážky môžu byť informačné (neschopnosť) alebo organizačné (ponuka vzdelávacích aktivít, obsah, kvalita a časový harmonogram, priestor a podobne).
Práca so seniormi nesie so sebou mnoho špecifík. Sociálni pracovníci v zariadeniach pre seniorov by mali poznať zmeny, požiadavky a isté riziká, ktoré so sebou nesie klient vyššieho veku.
Vzdelávanie je možné považovať za jednu z možností zmysluplného a kvalitného trávenia voľného času v poslednom období života. V súčasnej spoločnosti mizne tradičné poňatie lineárneho modelu životnej dráhy jedinca a to vzdelávanie - práca - dôchodok (odpočinok), ale naopak, tieto fázy sa v priebehu života prelínajú. Vzdelávanie by nemalo byť vnímané ako len nutná príprava na výkon budúceho povolania, ale malo by sa stať permanentným a dobrovoľným javom celého života jedinca, teda aj v období staroby. Vzdelávanie seniorov sa permanentne rozvíja a rozširuje. Funkcie vzdelávania pokrývajú veľkú časť potrieb seniorov súčasnej doby a z toho dôvodu je edukácia pre klientov vyššieho veku veľkým prínosom.
Tréning pamäti pre seniorov
Terapeutické techniky v zariadeniach sociálnych služieb
Oblasť kvality života seniorov v inštitucionálnej starostlivosti je ústrednou témou pre zainteresovaných odborných zamestnancov sociálnych služieb. Snahou je dosiahnuť optimálnu udržateľnosť, prípadne aj zvyšovanie kvality života seniorov. V sociálnej praxi sa aj prostredníctvom štandardov kvality sociálnych služieb vytvára dostatočný priestor pre využitie vybraných terapeutických techník. V tomto zameraní odbornej činnosti ide najmä o kompetencie sociálnych pracovníkov a inštruktorov sociálnej rehabilitácie.
Starnutie obyvateľstva vyvoláva potrebu starostlivosti o seniorov aj v inštitucionálnom prostredí. Zároveň rezonuje otázka udržateľnosti kvality života seniorov s rešpektovaním ich optimálnych potrieb s akceptáciou zdravotného stavu ako dôsledku starnutia. V súčasnosti prebieha v zariadeniach sociálnych služieb uplatňovanie štandardov kvality sociálnych služieb, čo je výnimočný podnet pre skvalitňovanie poskytovaných sociálnych služieb, ktoré významne ovplyvňujú aj kvalitu života seniorov.
Sociálna rehabilitácia a terapeutické techniky
V kontexte uvedeného procesu je potrebné upozorniť na oblasť procedurálnych podmienok pri poskytovaní sociálnej služby a to najmä v súvislosti s využitím terapeutických techník v inštitucionálnej starostlivosti o seniorov.
Predpokladom využívania terapeutických techník je podľa Zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách definovanie pojmu sociálna rehabilitácia, ktorá sa zameriava na podporu samostatnosti, nezávislosti a sebestačnosti jednotlivca prostredníctvom rozvoja zručností a aktivácie schopností v rámci sociálnej práce. Sociálna rehabilitácia je odborná činnosť, ktorej cieľom je pomáhať jednotlivcom, ktorí majú rôzne typy obmedzenia, ktoré im neumožňujú dosiahnuť alebo udržať optimálnu úroveň ich telesných, zmyslových, rozumových, duševných alebo sociálnych funkcií. Ide o multidimenzionálny proces, ktorý sa zameriava na zlepšovanie kvality života jednotlivcov v jej komplexnosti.
Terapeutické techniky v sociálnej práci: Pojmové vymedzenie a význam
Pojmové vymedzenie terapeutických techník nie je ujasnené a aj v tomto príspevku priznávame určitú nejednotnosť vo vymedzení tohto pojmu na Slovensku. V praxi sa často vyskytujú aj v súvislosti s využívaním terapií v sociálnej oblasti pojmy ako expresívne terapie, projektívne techniky, činnostné terapie, podporné terapie, terapeutické metódy, terapie v pomáhajúcich profesiách, pričom ide o identický charakter, spoločný obsah a cieľ. Dovolili by sme si použiť tvrdenie, že princíp terapie nie je v sociálnej praxi vnímaný kompletne.
Adaptácia seniora na nové prostredie
Sociálna adaptácia nemôže byť plnohodnotná bez aktívneho vzťahu seniora k sociálnemu prostrediu. Adaptácia seniora súvisí s tým, ako zachováva, plní a rozvíja svoju zmenenú funkciu, ako sa zúčastňuje na živote rodiny, aké má kontakty s inými ľuďmi, ako udržiava svoje fyzické a duchovné schopnosti na základe uspokojovania vlastných potrieb. Ako uvádza Koval (2005), adaptácia človeka je univerzálna a v starobe má celý rad zvláštností. V mladosti je tento proces ovplyvňovaný pracovnou činnosťou a za aktívnej účasti vedomia, no v starobe tieto faktory zanikajú. Adaptácia seniora často pripomína pud sebazáchovy. Morfologicko-fyziologické zvláštnosti seniora, ktoré sú podmienené procesom starnutia, sa nemôžu meniť tak rýchlo ako okolité prostredie. V tomto dôsledku vzniká nezhoda týchto procesov, ktorej prejavom býva zmena spôsobu správania, zmena medziľudských vzťahov a sociálneho prostredia vôbec. Subjektom sociálnej adaptácie môže byť tak spoločnosť, ako celok, sociálna skupina, ako aj osobnosť. V zhode s týmto obsahom je stupeň sociálnej dezadaptácie rôzny. Môže to byť porucha jednotlivca v skupine, ale tiež skupinová porucha prispôsobenia, čiže nedostatočné spoločenské vzťahy. Sociálna dezadaptácia je nebezpečná, pretože jej príčina spočíva v rozporoch medziľudských, skupinových, politických, náboženských, ekonomických a podobne. Dôležitou podmienkou adaptácie je optimalizácia vzťahov, ktoré možno dosiahnuť na základe hlbokého vzájomného emocionálneho pochopenia.
Za začiatok sociálnej, ale aj psychologickej staroby treba považovať rok odchodu ženy a muža do starobného dôchodku, teda okolo 60. roku života. Tento vek je podmienený vznikajúcim sociálnym statusom muža a ženy pri odchode do dôchodku. Status dôchodcu má predovšetkým výrazný psychologický a emocionálny dosah pre jednotlivca a jeho okolie, ale tiež predstavuje zmenu jeho spoločenského postavenia danú nielen obmedzením spoločenských aktivít, ale aj ekonomického obmedzenia. Možno povedať, že v tomto veku sa začína sociálna staroba jedinca. Sociálna pozícia seniora je určená jeho postavením, ktoré zaujíma vo vzťahu k ostatným sociálnym pozíciám. Sociálna pozícia sa skladá zo sociálneho statusu a sociálnej roly. Získaná sociálna pozícia sa nadobúda vlastným úsilím jedinca. Pripísaná je vrodená, pridelená je príslušnosťou k určitej spoločenskej vrstve. S odchodom do dôchodku každá sociálna pozícia nadobúda na dynamike vzťahov a v súčasnosti sa s narastajúcim vekom len ťažko udržiava. V starobe často prevláda pridelená sociálna pozícia vyjadrená sociálnym statusom seniora odkázaného na dôchodok. Práve z tohto dôvodu senior stráca prestíž. Materiálne chudobná spoločnosť podmieňuje stratu sociálnej pozície dôchodcu, na úroveň ktorej ho dostáva výška dôchodku a materiálne zabezpečenie seniora. Pre seniora, ktorý sa usiluje o zdravú a pozitívnu starobu, je dôležité, ako vidí sám seba a ako ho vnímame my. Sociálny status predstavuje termín, ktorý označuje postavenie jedinca v určitej vzorke spoločnosti, ako „súbor práv a povinností“, na rozdiel od termínu „rola“, ktorá je zavedením týchto práv a povinností do činnosti, čo znamená, že je dynamickým aspektom statusu. Sociálna rola je správanie očakávané od osoby v istom spoločenskom postavení. Sociálna rola úzko súvisí jednak so spoločenskými normami správania, ktoré sú zakotvené v spoločenských zvykoch, obyčajoch, zákonoch a tabu, jednak s formami sociálnej kontroly správania indivídua. V starobe počet úloh, a tým aj sociálnych pozícií, ubúda. Senior často už neplní ani úlohu starého rodiča v rodine.
Ako ďalej vyššie uvedený autor uvádza, sociálna adaptácia je interakčný proces, diferencovaného a v podstate celý život prebiehajúceho prispôsobovania meniacemu sa spoločenskému a hmotnému prostrediu života subpopulácie seniorov, v ktorej starý človek žije a kde sa starý človek vyrovnáva s novými alebo zmenenými faktormi svojho sociálneho prostredia, do ktorého je včlenený. Konečnou fázou adaptačného procesu je úplné vyrovnanie, včlenenie nových podmienok, parciálna adaptabilita alebo inadaptabilita. Sociálna adaptabilita je závislá od štruktúry subjektu, veľkosti zmien, priaznivých podmienkach adaptácie a od ochoty pomôcť. Na základe týchto podmienok, človeku odchádzajúcemu do dôchodku by mali byť vytvorené vhodné podmienky na adaptáciu na nový životný štýl, nové sociálne postavenie, status a rolu, ktorú bude v danom spoločenstve zohrávať. Akceptácia nového stavu môže seniora pozitívne aktivizovať v prospech jeho nového života. Ľudia na dôchodku sa často dostávajú do úlohy odložených, aj napriek tomu, že sú materiálne saturovaní, zostávajú osamotení a odcudzení. V našej spoločnosti je vytvorený model staroby, ktorý práve starým ľuďom vyhovuje. Seniori sa musia aktívne a s príznačnou múdrosťou usilovať o obojstranne dobré vzťahy s deťmi a vnukmi. Podľa Hamiltona (1999) adaptácia na starobu by mohla u niektorých jedincov prebiehať lepšie, pokiaľ by starší človek mal možnosť zapojiť sa buď do dobrovoľníckych aktivít, alebo do pracovného procesu. Situácia, v ktorej sa človek ocitol na prahu 21. storočia, pripomína novú historickú križovatku, na ktorej musí globalizované ľudstvo nájsť nový zmysel svojej existencie i nový smer svojho rozvoja. V podmienkach globalizácie ľudský zmysel nestratil svoj zmysel. Zmysel stráca len život, ktorý žijeme bez predstáv, ktoré nám vnútila moderná spoločnosť (Balogová a kol.).
Proces starnutia je spojený s výraznými zmenami v sociálnej oblasti. K podstatným zmenám dochádza predovšetkým v rodine. Starnúci rodičia, ktorých deti už dospeli a opustili domácnosť, žijú väčšinou sami. Strácajú nielen rodičovskú, ale i prarodičovskú funkciu, predovšetkým však i významnú materiálnu, sociálnu a psychickú podporu svojich detí v starobe (Žumarová, Balogová 2009). Odchod do dôchodku je nielen kritickým zlomom, ale aj krízovým obdobím. Začína sa strácať sebadôvera a sebaistota. Je to psychicky náročné obdobie, v ktorom človek stráca dosahovanie sociálneho postavenia. Mnohí sa horšie adaptujú na penzijné obdobie. Hovorí sa preto o dôchodkovej kríze, penzijnom debakli alebo penzijnej chorobe. Starnúci človek sa ešte snaží dohnať to, čo predtým zameškal, ale už sa nesnaží napodobňovať svoje ideály. Počiatočný zmätok sa strieda s uspokojením prítomnosti, ale vzápätí sa vtiera nedôvera. Aby sa zabránilo úpadku sociálneho a ekonomického postavenia, je nutné sústrediť sa na cielené zvládnutie takých rizík. Človek očakáva pomerne dlhodobé obdobie medzi ukončením ekonomickej aktivity a začínajúcej závislosti od staroby. Je žiaduce naplniť ju hodnotnou činnosťou, novým programom a perspektívou života. Starší človek, ako uvádza Balogová (2005), stráca určité sociálne úlohy, stráca skôr nadobudnuté kontakty, menia sa jeho perspektívy a hodnotový systém. Jedinec žijúci doterajším pracovným a rodinným režimom sa musí preorientovať na inú činnosť, na oblasť kultúry, športu a vlastné záujmy. Tieto zmeny v živote seniora by však mali byť postupné a nenásilné. V tomto období je senior konfrontovaný s neustále chudobnejším sociálnym prostredím, keď sa musí vyrovnávať s odchodom detí z domu, stratou životného partnera, ale aj priateľov a známych, čím sa prehlbuje sociálna izolácia. Mení sa finančná situácia, zhoršuje sa zdravotný stav a často sa starší človek nedokáže postarať o seba, a tým sa narúša kvalita života.
Konštruktivizmus je optimálnou stratégiou. Ľudia majú optimistický postoj k životu, sú tolerantní a nadväzujú vzťahy s ostatnými. Sú zmierení s faktom starnutia a uvedomujú si možnosti svojich výkonov a ich dimenzií. Obranný postoj je stratégia typická pre ľudí, ktorí majú strach z akejkoľvek závislosti a z hroziacej straty aktívneho života a z tohto dôvodu odmietajú akúkoľvek pomoc. Sklon k závislosti v starobe majú ľudia, ktorí boli celý život pasívni a spoliehali sa hlavne na druhých. Aj teraz očakávajú, že ich potreby uspokojí niekto iný. Svoje problémy často zveličujú, čo im umožňuje ľahšiu manipuláciu s okolím. Ďalej sú to ľudia, ktorí starobu vnímajú ako nepriazeň osudu. Majú sklon zvaľovať vinu na iných, často bývajú agresívni, podráždení a nespokojní. Títo ľudia sa považujú za akúsi obeť svojho osudu, sú ľútostiví a pesimistickí. Cítia sa veľmi osamelí, ale na druhej strane ani žiadny sociálny kontakt s inými ľuďmi nevyhľadávajú. Spôsob zvládnutia všetkých zmien spojených so starobou je vždy individuálny. Adaptácia na starobu je ovplyvňovaná celým komplexom činiteľov. Okrem už spomínanej osobnosti človeka a jeho fyzického stavu tu zo sociálneho aspektu patria činitele ako spoločenská atmosféra, preferovaný životný štýl, vstup do dôchodku, zmena spoločenského statusu, strata životného partnera či partnerky, rodina, respektíve to, či sa v nej uprednostňovalo kresťanské zmýšľanie alebo nie. Všetky tieto faktory sa podieľajú na tom, prečo sa niekto lepšie adaptuje na starobu a iný menej. Na vytvorenie mravného vzťahu k starším ľuďom je dôležitá celková spoločenská atmosféra. Dôležitým sociálnym faktorom, ktorý ovplyvňuje život staršieho človeka, je vstup do dôchodku. Vtedy dochádza k obmedzeniu rozsahu činností, k strate dovtedajšieho programu a k zúženiu styku s ostatnými ľuďmi. Senior začína sústrediť pozornosť na svoje problémy, pripisuje im veľký význam. Takéto správanie môže viesť k sociálnej izolácii. K izolácii môže viesť aj to, že senior prestáva byť príslušníkom sociálnych skupín, ktorých bol doteraz členom. Osobná nespokojnosť (najčastejšie u muža) môže spočívať v tom, že senior nevie, čo s časom, ako ho vyplniť. Povolanie mu doteraz poskytovalo životný obsah a odchodom zo zamestnania mu vzniká dlhá chvíľa a prázdnota. Pracujúci šesťdesiatroční muži s pozitívnym postojom k vstupu do dôchodku majú viac plánov a ich pohľad do budúcnosti je optimistickejší než u tých mužov, ktorí vo svojom odchode vidia prevažne negatívne aspekty. Rýchlejšie sa prispôsobujú tí dôchodcovia, ktorí si robia plány do budúcnosti ešte v čase pracovnej aktivity. Každý senior je jedinečnou bytosťou prežívajúcou v určitom ekosystéme, v ktorom pôsobí užšia či širšia rodina, priatelia, známi, kolegovia, ale aj sídelná komunita, štát so svojimi právnymi a morálnymi normami, dokonca aj európske či svetové spoločenstvo.
Thomas Campanella (in Bilasová 2008) zdôrazňuje, že východiskom a oporou ľudského poznania je u človeka vedomie vlastnej existencie, teda sebavnímanie. Sebahodnotenie a sebaponímanie sa v priebehu dejín mení a mení sa aj zmysel života. Predpokladá sa, že v roku 2030 bude štvrtina populácie v ekonomicky rozvinutom svete vo veku nad 65 rokov a v takmer polovici západnej Európy vo veku nad 50 rokov. Odborníci z viacerých oblastí výskumu sa venujú otázkam starnutia a staroby z viacerých uhlov pohľadov. Prvý odborný záujem o starnutie vychádzal z medicínskych kruhov. Záujem o starnutie a starobu zo strany lekárov je známy už zo staroveku a stredoveku. Dnešná gerontológia vznikla na začiatku 20. storočia. Zhromaždila množstvo materiálu a vyslovila viacero hypotéz o podstate starnutia a staroby. Predĺžil sa priemerný vek, znížila sa úmrtnosť, ale maximálna dĺžka života a tempo starnutia zostali rovnaké. Hrozenská (2008) v tejto súvislosti hovorí o tom, že súčasná veda dokáže podstatne znížiť úmrtnosť v strednom veku, ale riziko úmrtia vo vysokých vekových skupinách neovplyvnila. Akýkoľvek pokrok medicíny, akékoľvek zlepšenie životných podmienok, akékoľvek zlepšenie v hygiene, to všetko podstatne znížilo riziko smrti u mladých a stredne starých ľudí, nepomohlo to však zraniteľnému organizmu starcov. Ako uvádza Holmerová (2006), v minulosti sa otázkam aktívneho starnutia nevenovala takmer žiadna pozornosť. Vyššieho, či vysokého veku v dobrom zdravotnom stave sa nedožívalo mnoho ľudí, čo znamenalo, že nebolo dôležité riešiť podobnú problematiku. Situácia sa ale celkom zmenila. V súčasnosti je dôležité propagovať celoživotný aktívny prístup k životu a zvyšovať informovanosť verejnosti o formách zdravého života v starobe. Na Slovensku sa zatiaľ tento postoj nestal bežnou súčasťou života dnešných seniorov. Myšlienka aktívneho starnutia môže byť do budúcnosti riešením nielen pre spoločnosť, ale aj samotného seniora. Je nesmierne dôležité, aby človek vyššieho veku nachádzal zmysluplnosť svojho života, a aby bola čo najdlhšie zachovávaná jeho autonómia. V minulosti neboli seniori zvyknutí uvažovať o príprave na starobu, ani rozmýšľať nad starnutím ako aktívnej časti svojho života. Skôr sa od starnutia očakávalo pasívne trávenie voľného času. V poslednom čase však dochádza k veľkým zmenám, ľudia si začínajú uvedomovať, že situácia sa mení. Budúci seniori by preto mali pozerať na toto životné obdobie úplne inak. Je síce pravda, že na zmenu nikdy nie je neskoro, ale nie je možné ľuďom prikazovať, akým spôsobom majú žiť. Niektorým vyhovuje väčší podiel aktivity v priebehu života, iným zasa naopak. Napríklad introvert môže dokonca aktívny štýl života priam neznášať a bude spokojný s opačným prístupom k životu v starobe. Určite by bolo dobré, keby si všetci seniori uvedomovali, že nečinnosť má negatívne dôsledky a nakoniec môže vyústiť až do rozpadu psychiky celej osobnosti. Len veľmi ťažko sa stane z celoživotne pasívneho človeka jedinec žijúci vo vyššom veku aktívnym spôsobom života. Vo väčšine je starnutie pokračovaním predchádzajúceho štýlu života a preto je nutné začať s aktívnym prístupom čo najskôr (Hamilton 1999). Ľudia musia poznať dôležitosť včasnej prípravy na starnutie, rozvíjať mimopracovné aktivity, vzdelávanie, prínos zdravého životného štýlu a preventívne opatrenia. Je značná súvislosť medzi aktívnym štýlom života a zdravotným stavom človeka. Rovnako má na prežívanie aktívneho života značný vplyv vzdelanie, partnerské spolužitie a celoživotný optimistický postoj k životu. Z prieskumov uskutočnených v posledných rokov jasne vyplýva, že existuje priama súvislosť medzi životnou spokojnosťou a schopnosťou aktívneho prístupu k životu. Celková spokojnosť seniora je vyššia, ak zostáva optimistom, venuje sa rôznorodým činnostiam a koníčkom, a ak u neho prebehla aspoň neplánovaná príprava na starobu (Kuchařová a kol.). Symbol nového, aktívneho, cieľavedomého a informovaného prístupu samotného seniora k svojmu životu, predstavuje podľa Čoraničovej (2007) edukácia seniorov. Po prvýkrát sa edukačné aktivity objavili v 70. rokoch minulého storočia ako nový fenomén vo výchove a vzdelávaní. Dnes tiež existuje vedná disciplína, označovaná termínom geragogika, ktorá je zameraná na výchovu seniorov. Značný nárast seniorov v našej spoločnosti vyžaduje ďalší rozvoj edukácie seniorov, ale v súčasnosti na mnohých miestach táto forma výchovy a vzdelávania chýba. Ďalšími faktormi potrebnosti edukácie je predlžujúci sa čas života seniorov v starobe a snaha o hľadanie nových modelov starnutia. Dnešní seniori majú iné požiadavky na život na dôchodku, než mal...
Prijímací proces do domova pre seniorov
Domovy pre seniorov, známe aj ako opatrovateľské domy, sú zariadenia, ktoré poskytujú pomoc a starostlivosť starším osobám, ktoré už nie sú schopné samostatne zvládať každodenný život. Prijímací proces do takého zariadenia si vyžaduje splnenie určitých formalít a pochopenie prevádzkových pravidiel zariadenia.
- Prvým krokom v prijímacom procese do domova pre seniorov je posúdenie potreby starostlivosti staršej osoby. Obvykle sa rozhodnutie o presťahovaní do takého zariadenia prijíma v situácii, keď má senior problémy s tým, aby žil doma samostatne, a to napríklad kvôli zdravotným problémom, nedostatku rodinnej podpory alebo ťažkostiam s každodennými úkonmi.
- Výber správneho domova pre seniorov je veľmi dôležitým krokom. Na trhu sú k dispozícii ako verejné, tak súkromné domovy pre seniorov, ktoré sa líšia ponukou poskytovaných služieb aj cenami. Kľúčové faktory, ktoré je potrebné pri výbere zvážiť, zahŕňajú umiestnenie zariadenia, dostupnosť odbornej lekárskej starostlivosti, rehabilitačné programy a podmienky bývania.
- Po výbere vhodného domova pre seniorov je potrebné podať oficiálnu žiadosť o prijatie. Žiadosť je možné podať osobne vo vybranom zariadení alebo zaslať poštou. V niektorých prípadoch ju možno podať aj elektronicky. Informácie o rodinnej situácii (napr.
- Po podaní žiadosti zariadenie vykoná posúdenie a rozhodne o prijatí. Doba čakania na prijatie môže byť rôzna v závislosti na dostupnosti miest a naliehavosti situácie. Vo verejných domovoch často existuje čakací zoznam, čo môže prijatie predĺžiť.
- Po prijatí žiadosti a pridelení miesta v domove pre seniorov nasleduje podpis zmluvy medzi zariadením a seniorom (alebo jeho zákonným zástupcom). V zmluve sú uvedené podmienky pobytu, vrátane rozsahu poskytovaných služieb (napr. lekárska starostlivosť, rehabilitácia, stravovanie), a tiež náklady spojené s pobytom.
- Po podpise zmluvy sa senior môže presťahovať do opatrovateľského domu. Dôležité je, aby táto zmena prebehla pokojne a pohodlne pre staršiu osobu.
- Po prijatí do domova pre seniorov začne zdravotnícky a opatrovateľský personál sledovať zdravotný stav seniora a prispôsobovať starostlivosť jeho individuálnym potrebám.
Prijímací proces do domova pre seniorov si vyžaduje, aby rodina a senior prešli niekoľkými krokmi, od posúdenia potreby starostlivosti, cez výber vhodného zariadenia, až po podanie žiadosti a podpis zmluvy. Dôležité je, aby bol celý proces dobre premyslený a aby domov pre seniorov splnil všetky potreby staršej osoby.
